ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po skončení prvej konvencie som sa celou dušou oddal spolku. Ponavštevoval som nielen každé mestečko v blízkom pittsburskom okolí, kde žilo asi 30 — 40 krajanov, ale aj vzdialenejšie mestá — od New Yorku po Chicago. Niekedy si to žiadalo ísť tam aj 4 — 5-krát, kým sa konečne mohla zvolať schôdza a založil sa odbor.

Navštívil som Connellsville, kde Matej Kozák, Jozef Tkáč a Štefan Tomečko horlivo pracovali na založení odboru, ktorý dostal číslo 7. Okrem menovaných si získali zásluhy aj Ján Lichvár, bankár Fridrich Kail, Donát Vaščák, Štefan Šofranko, Martin Harman a Gajdoš.

V Youngstowne sa za našu vec zasadili Michal Prevužnak a Štefan Jarab a pri mojej návšteve v tomto meste sme tiež bez ťažkostí založili odbor č. 8. V ňom boli činní: Jakub Novotný, Juraj Kraman, Martin Farkaš, And. Bača, Frank Balaž, Michal Dolanský, Andrej Midlík, Mikluš Lukáč, Ján Bireš, Jozef Krajniak, Ján Jurčo a Štefan Sova.

Písal som si s Andrejom Vasilom a Jánom Krulom z Bracevillu. Dal som im rady, čo a ako majú robiť, až napokon založili odbor č. 9. Činní boli: A. Kmec, J. Tomaščík, And. Papac, M. Takáč, J. Ondek, J. Kočiš, J. Guliš a J. Zelinka.

Zašiel som aj do Mingo Junctionu, kde sa Juraj Kakaščík, Ján Koščo, Bertalan Sabol, Pavel Dzurišin, Juraj Kostík, J. Kičinko, M. Baran, J. Sabadoš a Ján Geroč horlivo zasadzovali za našu vec. Peter Stach z Madera pri Houtzdale bol jedným z tých mladých amerických Slovákov, ktorí vyvíjali veľkú horlivosť v každom národnom pohybe. Stach pod menom Senožan posielal povzbudzujúce listy do Amerikánsko-slovenských novín a po uskutočnení konvencie sa hneď zasadzoval v organizovaní odboru. Mal výborných pracovníkov v Jurajovi Harbuľovi, V. Bežilovi, Jurajovi Bušaničovi, Júliusovi Tahym, ktorý sa neskôr stal naším zamestnancom a v neskorších rokoch bol vynikajúcim činiteľom v Nanticoke, Pa., kde aj tragicky zomrel. Pomáhali mu aj Andrej Bodnár, Michal Polačko a Jozef Labanec.

Bol som proti tomu, aby sa za patrónov našich odborov volili mená žijúcich osôb — okrem takých velikánov, ako boli Mudroň, Vajanský, Francisci, Rimavský alebo Hviezdoslav — preto som ich odhováral, aby nepoužili moje meno, ale napokon som musel dať súhlas s použitím aspoň jeho časti — Rovinov. Moje stanovisko, čo sa týka pomenovania odborov, sa najmä v neskorších rokoch ukázalo ako správne, keďže v niektorých mestách začali odbory pomenuvávať menami tam žijúcich krajanov. Pre hlavný odbor z toho, pochopiteľne, plynuli veľké ťažkosti, pretože sa len ťažko dalo hlavnému odboru vysvetliť, že takéto pokračovanie nepovznáša vysoké ciele Národného slovenského spolku. Ale veľmi často sa stávalo, že takýto „nádejný patrón“ sa cítil byť urazený a namiesto priateľstva nastúpil na cestu verejného odporu voči organizácii a našim snahám.

Stavať pomníky ešte živým osobám sa nezdalo byť veľmi prezieravé, ako to ukázal aj prípad v Pittsburghu, keď mesto postavilo pomník E. Biggelowi, otcovi mestských parkov. Aj Carnegie na to prispel značne vysokou sumou. Pár rokov po odhalení pomníka však nová mestská správa vyhodila E. Biggelowa oknom z radnice.

Od samého začiatku môjho účinkovania som hlásal nezlomnú lásku k našim hrdinom a národným pracovníkom, čo dokazujú nespočetné životopisy, ktorými som zapĺňal kalendáre a časopisy. Lenže keď išlo o názov odboru, chcel som, aby to bol názov, ktorý by povzbudzoval, kriesil a nadchol národ a mal byť živým svedkom pre členov, akým má byť každý člen, aby naň národ bol hrdý.

V Mt. Carmeli Pavel Ďurovčík, Ján Balent, And. Onda, Ján Sadovský, Pavel Tomašula, Andrej Sadovský, Michal Kudrej, Michal Eštok, Pavol Olejarník, Ján Barlok a Ján Zaleha založili odbor č. 12.

Navštívil som aj Beaver Falls, kde Ludvik Turzák spolu so St. Stidillom, bratom Andrejom, Mich. Rudym, Farkašovským, Krajňakom, Demkom pracovali na utvorení odboru, ktorý dostal č. 13.

Horlivý Andrej Kohút vo Swedene s Mružíkom, Majerníkom, Onofrejom, Tušajom, Langošom, Mich. Eštokom, Joz. Balcarom a Jánom Šoltísom založili odbor č. 14.

V Phoenixville Anton Š. Ambrose po odpredaní Slováka v Amerike Gosztonymu, ktorý ho presťahoval do tohto mesta, založil odbor č. 15 aj s pomocou Mikola Sokola, Jozefa Pavlíka, Juraja Bukovského, Jána Stuňu, S. Fedora, Mich. Pircha, Št. Salata a Tachovského.

V Bayonne sa nám pošťastilo získať vtedy najväčší slovenský spolok v Amerike — 1. bednársky výpomocný spolok, ktorý dostal č. 16. To bolo jedno z najskvelejších víťazstiev myšlienky Nár. slov. spolku, lebo v bydlisku zarytého S. Bellu, rím. kat. duchovného, ktorý ruka v ruke s Kossalkom chcel udusiť myšlienku, sme dobyli skvelé víťazstvo, keď tento vtedy najsilnejší slovenský spolok odhlasoval žiadosť o prijatie do Nár. slov. spolku. Na tom, že sa bednársky spolok pridal k NSS, mali veľkú zásluhu Štefan Varšany, neskôr podpredseda NSS, Tobiáš Papcun, Ed. Juščák, Július Korečko, Ján Horňák, Ján Pavlík, Andrej Haňák, And. Richnavský, Ján Kolodzej, Ján Korečko, Ján Sopčák a Ján Papin. O rok neskôr, teda 25. novembra 1891, sa posväcovala prvá slovenská bielo-modro-červená zástava odboru č. 16, kde som mal slávnostný príhovor. Táto zástava bola ručne vyšívaná podľa nákresu, ktorý som vlastnoručne zhotovil a bola vyhotovená v Budapešti. Tí, ktorí nenávideli panslávsku trikolóru, s radosťou ju za americké doláre vyhotovili. Odbor č. 16 sa teda honosí, že bol prvým odborom, ktorý vysoko vztýčil slovenský prápor na americkej pôde, a od toho okamihu verne, obetavo a mužne kráčal a pracoval pod ním za osvetu a slobodu slovenského národa. Nadšenie a pohodu, ktorá tam pri tejto príležitosti panovala, ani nemožno opísať. Naše slovenské sestry sa pretekali s bratmi v prejavoch rodolásky.

V Mt. Pleasante horlivý Ľud. Koper a s ním Joz. Blank, Ľud. Friňák, Joz. Kozbelt, Ľud. Kajfer, Andy Švarc, Valent Čuj, Mich. Novotný, Štefan Kubiš, J. Bendík, Vincent Gabáni, Juško, bratia Valentovci, Nahaj tiež sa usilovali založiť odbor, až napokon zvolali schôdzu, na ktorej som sa zúčastnil, a založili sme odbor č. 17. Pri založení odboru č. 17 mi pomáhal aj Anton Š. Ambrose, ktorý bol vtedy klerikom kompanického stóru.

V Loyalhanne bývali Andrej Sagula, Štefan Hrubý, bratia Adamovci, Michal Juhás, Martin Vitkovský, Michal Ivanko, Ján Čeremčák, Michal Koscelník, Michal Magyar — len podľa mena, srdcom však presvedčený Slovák, Ján Katona, Fr. Hric, všetko horliví Slováci. Tu som sa po prvýkrát stretol s Michalom Juhásom, neskôr predsedom Sojedinenija, ktoré spolu s priateľom Nikolajom Pačuhom tak neohrozene chránil pred záplavou maďarónskych popov, celkom pomaďarčenej „rusínskej inteligencie“. Tu sme založili odbor č. 18.

V Passaicu, keď sa jestvujúci uhorsko-slovenský podporný spolok neprihlásil za odbor, Ján Škvarla, Joz. Višňovský, Juraj Macejko, Ján Kartnik, Franc Schaub, Joz. Kostus, Mich. Handza, Joz. Škvarla, Juraj Novák, ale najmä veľmi činný Štefan Čerépy založili odbor č. 19.

Všetko však nebolo také ľahké, ako sa na prvý pohľad zdá. S akými ťažkosťami sme museli zápasiť, najlepšie vidno z udalostí okolo založenia odboru č. 20 v New Yorku.

Veľmi živo som si vtedy písal s Jankom Blizmanom, Štefanom Jecuškom, Jankom Ortotaym a Alojzom Exnerom z New Yorku. Všetci boli veľmi usilovnými čitateľmi Amerikánsko-slov. novín a z času na čas nám posielali správy z New Yorku a jeho okolia. Týmito správami sa, samozrejme, pripravovala pôda na založenie odboru.

V New Yorku už dávnejšie existoval Uherszko-Szlovenszki Szpolek. V novinách, ale aj súkromne som sa snažil získať ich na stranu vytvorenia odboru. Okrem iného o tom píše aj Ignác Gessay v Národnom kalendári, roč. 1911, s. 67:

Keď sa zakladal Nár. Slov. Spolok a keď vtedajší hl. predseda P. V. Rovnianek prišiel na schôdzu zreorganizovaného spolku, aby ho povzbudil k zorganizovaniu sa a predniesol plamennú reč, hneď na druhý deň poslal spolok do newyorského nemeckého časopisu otázku, či jestvuje nejaký slovenský prápor, lebo Rovnianek hovoril aj o slovenskom prápore. Samozrejme, že redakcia tých novín pozostávajúca z veľkých know-nothingov odpovedala, že slovenský prápor neexistuje. Následkom toho vznikli značné roztržky v spolku a v roku 1891 sa spolok dokonca rozpadol.

Po niekoľkomesačnom agitovaní mi konečne napísali, aby som prišiel na schôdzu do New Yorku na 5. ulicu do Národnej budovy.

Keďže som New York nepoznal, keď som prišiel na stanicu Courtland a nestretol som nijakého známeho, vzal som si drožku, aby ma zaviezla do Blizmanovho domu, ktorý vtedy býval na 3. ulici. Drožkár však chcel zarobiť, a tak ma povozil skoro po celom New Yorku a po takmer dvojhodinovej lustreise ma konečne priviezol na miesto.

V New Yorku boli slovenské pomery oveľa horšie ako v Plymouthe. Newyorčania boli pyšní na meno Szlovjak a nebratríčkovali sa so Slovákmi.

Nepamätám sa, či rodoľubi ako Janko Štepita, Peter a Cyril Rumanovci, Janko Slabej, Pavel Švihra a obzvlášť horlivý a národne náruživý Aurel Ruman bývali už vtedy v New Yorku, alebo nie, ale keď áno, ako oddaní národovci a presvedčení Slováci hádam nedôverovali pohybu, lebo do šíku bojovníkov za Národný slovenský spolok a slovenskú vec vstúpili neskôr. Matej Beharka bol hádam jediný z tých uvedomelejších, ktorý sa zúčastnil už na prvej schôdzi.

Okolo Uherszko-Szlovenszkoho Szpolku sa zhromaždila zväčša remeselnícka trieda zo severovýchodných stolíc, ktorá sa považovala za niečo viac, než aby s „bírešmi, sedliakmi, majnermi“ prislúchala do jedného spolku.

Táto kolónia bola pod vplyvom židov, čo v Amerike bolo totožné s maďarónom, a tí vystríhali každého, aby s tým „panslávskym“ spolkom nemal nič do činenia.

Židia a maďaróni vo svojej zaslepenosti išli až tak ďaleko, že pred 3. konvenciou navštívila deputácia policajného komisára a žiadala, aby zakázal konanie konvencie. Vzhľadom na vtedajšie newyorské pomery je na počudovanie, že sa tak nestalo a konvencia sa mohla uskutočniť.

Schôdza nebola zvolaná len pre členov Uherszko-Szlovenszkoho spolku, ale bola verejná. Bola hojná účasť, ale, žiaľbohu, väčšinu tvorili protivníci. Nastala veľmi ostrá debata a ja som vystúpil s veľmi ráznou rečou nielen o potrebe spolku, ale aj o národnom prebudení a o práci. Rady protivníkov redli. Jeden za druhým opustili dvoranu, až zostala len hŕstka verných, ktorí založili odbor a napriek mojim protestom ho pomenovali P. V. Rovnianek. Tento názov neskôr, keď som sa dostal do sporu s Blizmanom a Jecuškom, ktorý vznikol výlučne pod vplyvom Slováka v Amerike a z osobných príčin, zmenili na Ulisses S. Grant. Tu musím podotknúť, že keď som v neskorších rokoch žil v pustatine Nevady, neďaleko Údolia smrti (Death Valley), zoznámil som sa s najmladším synom tohto hrdinu Jessee R. Grantom, ktorý s nami strávil skoro celý rok a delil sa s nami o ťažkosti prospektora. Ulisses S. Grant, muž nehynúcej slávy, ktorý sa dvakrát stal prezidentom Spojených štátov, sa na sklonku života stretol s osudom, aký postihol aj mňa. Ako spoločník vstúpil do bankovej firmy Grant and Ward a zradou svojho spoločníka Warda stratil všetok svoj majetok a s ním aj skoro všetkých priateľov a zomrel vo veľmi ťažkých hmotných podmienkach.

Odbor, ktorý sme založili v New Yorku, dostal číslo 20. Zápasil s veľkým množstvom ťažkostí, ktoré sa zmiernili po 3. konvencii, ktorá sa konala v roku 1892.

Počas konania tejto konvencie nám značné prekážky robili nielen Szlovjaci a maďarónski židia, ale aj popudzovania Slováka v Amerike, najmä Jána Speváka, Ďura Grúnika a Nekarda a ich prívržencov. Pri pochode mestom nás napríklad ohadzovali záprdkami. Zástavu, ktorá visela z budovy, kde sa konvencia konala, niekto ukradol. Janka Blizmana, ktorý sa podujal nájsť ukradnutú zástavu, zatvorili v pivnici a len horko-ťažko sa po celonočnom väznení dostal von. Boli najaté bumy, aby ma odpratali z cesty. Také niečo bolo v New Yorku tých čias na dennom poriadku. Za 5 alebo 10 dolárov sa dalo zbaviť nebezpečného soka a svet sa o tom nikdy nedozvedel. Newyorské kanály by mohli svedčiť o nejednej vražde.

Chudák Janko Slabej, ktorý bol už aktívne činný v spolku, si odniesol za mňa bolestivé zranenia. Tí, čo ho prepadli, si mysleli, že som to ja, a odzadu ho udreli olovenou guľou. Našťastie sme ich vystrašili, keď sme asi piati či šiesti odchádzali po schôdzi výboru domov, a toľko nás bolo aj na mieste prepadu.

Keď nepomohli ani takéto výčiny, aby nám prekazili činnosť, Spevák, Grúnik a Nekarda ma chceli znemožniť pravotami.

Bol som dolu v meste, v kancelárii C. B. Richard and Co., Broadway 71, kde vtedy pracoval A. Š. Ambrose. Išiel som ho požiadať, aby mi preplatil bankovú poukážku na asi 1 700 dolárov, z čoho mali byť zaplatení delegáti a výdavky konvencie.

Pred Národnú budovu som prišiel po 3. hodine. Ešte predtým, než som vkročil do budovy, zastúpil mi cestu neznámy muž, ktorý sa ma opýtal:

— Ste P. V. Rovnianek?

— Áno, — odpovedal som.

— Mám na vás zatykač, musíte ísť so mnou na policajnú stanicu Ludlow.

— Dobre, — povedal som.

Vtom sa objavil Nekarda a povedal:

— Keď dáte do rúk tohto človeka 500 dolárov v hotovosti, prepustí vás.

— Vy žiadnych 500 dolárov odo mňa nedostanete, — zasmial som sa a opovržlivo odpovedal.

Medzi tým však vyšiel niektorý z delegátov a zistil, čo sa stalo. Informoval aj ostatných a Markus Stricker nemeškal a hneď bežal k istému Freymuthovi, majiteľovi sodovkárne, a spolu s ním k advokátovi Gottliebovi.

Ja som medzitým dorazil s policajným zástupcom na policajnú stanicu Ludlow.

Strážnik si zapísal moje meno a hovorí mi:

— Extra izba v tomto žalári stojí 10 dolárov. Chcete extra izbu?

— Čo myslíte, ako dlho ma tu budete držať? — pýtam sa ho.

— Musíte tu byť do rána. Dnes už nemôžete dať záruku, je už neskoro.

— Takže nepotrebujem extra izbu, — odpoviem mu. — Ja budem na slobode za pár okamihov.

A tak sa aj stalo. Markus Stricker s Freymuthom a Gottliebom našli sudcu, ktorý prijal záruku a nariadil moje prepustenie.

Delegáti konvencie ma ako na rozkaz prišli privítať pred policajnú stanicu s kočiarom a ohromnou kyticou. Na návrh rev. Klusáka vypriahli kone a mne bola preukázaná taká úcta, ktorej sa, myslím si, dostalo Havlíčkovi v Prahe, keď sa vrátil z väzenia, že delegáti ťahali koč až pred redakciu Slováka v Amerike, kde potom hlasno kričali: Hanba vám! Odrodilci! Maďaróni! Sláva Rovniankovi!

Nepriateľ ma chcel ponížiť, ale dobrý ľud, ktorého city čistého a nezištného národovectva som oživil, ma povýšil.

Keď už opisujem udalosti okolo newyorskej konvencie, musím povedať, že som na ňu išiel s pevným presvedčením „neprijať žiaden úrad“. A veľmi rázne som sa v tom zmysle vyslovil pred konvenciou i v prvých dňoch zasadania.

Márne ma presviedčali Janko Nemeth, ktorý bol na konvencii veľmi aktívny, Jozef Štrba, Varšány, Desman, Slabej, Blizman, Stricker, Ján Švehla, kmotor Janko Miller, Harenčár, Osvald, Ortotay, Beharka, Jecuško, Novomeský, Klusák, ako aj mne osobne bližší delegáti, pevne som stál za svojím predsavzatím neprijať nijaký úrad.

Len väznenie zo strany Grúnika a nezlomná dôvera zástupcov, ktorí ani počuť nechceli o odstúpení, ma nakoniec presvedčili, aby som prijal predsedníctvo. Delegáti sa na vlastné oči presvedčili, akými odpornými a zákernými prostriedkami bojuje nielen maďarónska zberba, ale aj Slovák v Amerike. Ale podobné prípady len upevnili naše pozície, lebo tí, čo boli vlažní alebo nepresvedčení, sa stali horliví a vrátili sa do kruhu svojich spolubratov.

Keby som chcel opisovať zakladanie každého jedného odboru, táto kniha by na to nestačila. Zaostalé národy ťažko navykajú na novoty. A to tým ťažšie, keď autorita vplývajúca na masy je na opačnej strane. Vplyv Kossalkovej agitácie sme videli všade, ale najmä keď Furdek na schôdzi, ktorá sa konala 5. mája 1890 — teda skoro tri mesiace po prvej konvencii Národného slovenského spolku — založil Prvú slovenskú katolícku jednotu. Kossalko podporoval Jednotu a vyvinul za ňu veľkú agitáciu a neskôr kráčali spolu s Furdekom ruka v ruke. Kdekoľvek sme sa objavili a začali agitovať za odbor, stretli sme sa s odporom.

O jednej takejto ťažkosti sa zmienim podrobnejšie.

Bolo to v Chicagu. Našinci v Chicagu sa stretávali s bratmi Čechmi, katolíci s farnosťou sv. Prokopa, indiferentní sa schádzali s voľnomyšlienkarmi. Nechceli pochopiť potrebu mať vlastné slovenské centrum, čo som svojho času aj obšírnejšie opísal v článku Kto zastavil pokrok americkej Slovače?

Trvalo mi to dva roky, kým som vzbudil taký dostatočný záujem, aby sa zvolala schôdza s cieľom založiť odbor aj v Chicagu.

Jozef Žižka — jeden z našich popredných Slovákov, pôvodom z Rovného v Trenčianskej župe — bol veľkým odporcom založenia odboru. Jeho dôvody boli takéto: Prečo by sme my mešťania platili na majnerov, ktorých na stovky naraz zahynú v majnách.

Takýto dôvod sa, samozrejme, mešťanom páčil, lebo mnohí z nich boli remeselníci z kraja. Boli to zväčša Trenčania, Nitrančania, Prešporčania, málo Šarišanov a Spišiakov.

Z čisto obchodného stanoviska boli tieto dôvody odôvodniteľné, to zapierať nemožno. Keby prívrženci tejto idey mali svoj časopis, kde by mohli šíriť tieto svoje myšlienky, keby sa v tom čase prihodil čo len jeden Jacobs Creek, Monongah, Cherry Creek alebo Fernie, naše snahy by stroskotali už aj tam na veľmi rozbúrenom mori názorov. Márne sme sa odvolávali na „národnú povinnosť“, ktorá nepozná rozdiel zamestnania a stavu, márne na základ republiky našej novej otčiny — teda na demokraciu. Naše presvedčivé slová padali na kamenné srdce.

Niekto by si pomyslel, že rodáci zo severozápadných stolíc by ideu privítali s otvoreným srdcom. Nebolo to tak. Použil som všetok svoj rečnícky talent, zdôvodňoval som potrebu spolku aj dve, aj tri hodiny, márne horlili za myšlienku oduševnení Daniel Schustek, Ján Švehla, Imrich Podkrivacký, Adam Žižka, brat hlavného odporcu, Ján Mičuš, Kollárik, Čanda, Krajci, Dučaj, Horňak, Kubiš, Podhorský, Pelikán a viacerí, na mená ktorých sa už nepamätám. Pri hlasovaní väčšina síce hlasovala za založenie spolku, ale položila základ Jednote.

Ale ja som porážku nechcel dopustiť, nechcel som zmariť skoro dvojročnú prácu z púheho sebectva a straníckosti. Bol som rozhodnutý založiť odbor v západnej metropole, ktorý by ako z centra šíril na západ ideu slovenského prebudenia.

Keď sa dohlasovalo, zvolal som: — Kto je za Národný slovenský spolok, nech ma nasleduje!

Okamžite skočilo asi 30 až 40 našincov a nasledovalo ma k východu. Schôdzu sme potom mali v Kollárovej sieni na Jeffersonovej ulici, na rohu Brinkerovej ulice. Tam na druhom poschodí vo veľkej sieni sme schôdzu dokončili. Bolo nás asi 60 rodákov, čo sme sa spolu prihlásili k myšlienke slovenského prebudenia a všetci spoločne sme sa vyslovili za vytvorenie odboru. Tak vznikol odbor č. 65, ktorý dostal pomenovanie po Pavlovi Mudroňovi, neohrozenom bojovníkovi za práva nášho slovenského národa. Za predsedu bol zvolený Daniel Schustek, známy rodoľub, pôvodca cestopisu Cesta do Svätej zeme, za podpredsedu bol zvolený Imrich Podkrivacký, horlivý pracovník, neskôr podpredseda Národného slovenského spolku, za zapisovateľa Andrej Schustek, Danielov vnuk, za účtovníka Ján Mičuš a za pokladníka Adam Žižka, všetci oduševnení národovci.

Založením odboru č. 65 sme sa dostali do zväzku prebudených a presvedčivo činných Slovákov. Raz sa jeden z dopisovateľov zmienil, že smetana slovenskej kolónie americkej sa nachodí v Chicagu. Bolo to posmešné pomenovanie, ktoré roky strašilo slovenskú kolóniu v Chicagu.

Od tej doby, teda od založenia odboru č. 65, sa datuje slovenské preporodenie chicagskej kolónie a jej popredný zástoj, ktorý neskôr hrala v každom národnom pohybe.

Bolo to veľmi dobré aj preto, že už pred tým v Chicagu existovala značná kolónia bratov Čechov, takže po založení odboru sme s nimi vstúpili do užšieho kontaktu, hlavne s novinármi a v neskorších rokoch sme spoločne vyvíjali snahy pre dobro slavianskeho vysťahovalectva. Kým dovtedy sa české noviny a časopisy zaoberali slovenskými vysťahovalcami len okrajovo, poskromne, po založení odboru im začali venovať osobitnú pozornosť a preberali často celé články z našich novín. Karol Jonáš, redaktor Slávie, Dr. J. Rudiš Jičínský z Pokroku Západu a neskôr Emil Bachman, keď založil noviny Denný hlasatel, všetci prinášali celé stĺpce o slovenských pomeroch. Česko-slovenská vzájomnosť sa takto začala utužovať.

Navštívil som aj okolie hnedouhoľného revíru a živým slovom som zasieval semä Národného slovenského spolku. Výsledkom mojej práce bolo, že do 1. júna 1891, teda do druhej konvencie, ktorá sa konala v Hazletone, bolo založených spolu 28 odborov, z toho 17 som založil osobne a 6 bolo založených na moje priame vyzvanie.

Konvencia v Hazletone prebehla hladko. Odbor č. 1 ma pri tejto príležitosti obdaril peknou ebenovou paličkou so zlatou rukoväťou a nápisom: „Za zásluhy Národného slovenského spolku p. R. V. Rovniankovi venuje Krištof Kolumbus, odbor 1. NSS.“ Na slávnostnom večierku sa delegáti veľmi nasmiali, keď Markus Stricker bol „odmenený“ starým opätkom z čižmy ako poďakovanie za dobrú náladu, ktorú šíril medzi delegátmi.

Ešte pred druhou hazletonskou konvenciou som zaviedol vydávanie slávnostného konvencionálneho čísla Amerikánsko-slovenských novín. Táto obyčaj potom neskôr poskytovala slovenskému novinárstvu najobsiahlejšie a najbohatšie slovenské novinárske vydania, ktoré až dodnes neboli zatienené žiadnym iným slovenským časopisom. Napríklad v roku 1906 sme vydali Amerikánsko-slovenské noviny pri príležitosti 10. konvencie na 100 stranách. Bola tam úvodná báseň Národný slovenský spolok v Amerike od P. O. Hviezdoslava, Svetozár Hurban Vajanský mal 6 básní venovaných P. V. Rovniankovi, Pavol Mudroň, Ďuro Čajda, František Skyčák, v tom čase krajinský poslanec za Bobrovec na Orave, Podjavorinská, Vrbický (Zgúth), Rehor Uram Podtatranský a skoro každý zo slovenských literátov zaslal príspevok. Číslo bolo veľmi bohato ilustrované a vytlačené na kvalitnom, veľmi jemnom papieri. To všetko sa, samozrejme, odrazilo v značne zvýšených nákladoch na číslo.

Ešte jednu obyčaj som zaviedol, ktorá trvá dodnes a ktorá prispela k vzbudeniu nadšenia za Národný slovenský spolok a k utlmeniu kriku nepriateľov. Bolo to zasielanie pozdravných pozdravov na konvenciu.

Už na druhej konvencii sme sa tešili pozdravom a povzbudeniam od našich popredných spolupracovníkov v starej vlasti, ako aj pozdravom bratov a sestier tu v Amerike.

Keď sa na konvenciách čítali pozdravné pozdravy od Vajanského, Hviezdoslava, Mudroňa, Pietra, Imricha Čajdu, Kollára, Osvalda, Mišíka, Kmeťa, Rupperta Reháka, od slovenskej študujúcej mládeže z Viedne a Prahy atď., našinci boli nadšení a dojatí zároveň a tleskaniu nebolo konca-kraja.

Na tretej konvencii v New Yorku sme boli pozdravmi doslova zasypaní. Stovky telegramov prišli zo všetkých končín Spojených štátov. Zo starej vlasti na nás nezabudli desiatky našincov. Tento pekný zvyk nielenže budil záujem, ale utvrdzoval aj lásku k spolku, k našej slovenskej pravde, lebo v nich sa zdôrazňovala horlivosť k práci za pošliapanú slovenskú pravdu.

A práve tomuto oduševneniu a, samozrejme, usilovnej práci možno ďakovať, že keď sa zvolala 3. konvencia NSS do New Yorku na 23. mája 1892, Národný slovenský spolok už mal 79 odborov, teda za rok sa založilo 45 nových odborov, z toho 18 som založil osobne. Väčšinu z ostatných som nezaložil osobne kvôli značnej vzdialenosti, ale pomáhal som pri ich zakladaní usilovnou korešpondenciou, neustálym naliehaním na bratov v príslušných mestách, ako aj svojou novinárskou prácou, ktorou som posilňoval, povzbudzoval i vyzýval roduverných k usilovnej činnosti.

Náš hmotný vzrast predčil aj naše nádeje. A čo mravný?

Nech na to odpovie moja správa prednesená mnou ako predsedom na 3. konvencii v New Yorku, kde som naznačil:

Ale čo všetko tento pokrok v porovnaní s tým pokrokom, ktorý vidíme a cítime na poli národnom? Tu musíme vyznať, že milená naša organizácia svoj účel, ktorý si pred seba vzala a ktorý stanovy predpisujú: aby členovia zostali vernými synmi národa slovenského, úplne dosiahla. Národné presvedčenie nadobúda čim ďalej, tým hlbšie korene. Žijeme v časoch, keď ten, kto je členom Národného slovenského spolku, za svoje verejné priznanie sa k nemu musí znášať urážky, posmech, hanu a často aj veľkú krivdu. A čo vidíme? Vidíme, že ani tieto prekážky neodstrašujú našich rodákov, ktorí všetky tieto ústrky radi znesú a sú pyšní, že sa môžu nazývať členmi Národného slovenského spolku. A bratia milí, kde akákoľvek malá obeť sa nezištne prinesie na oltár národa, tam to už veľa znamená, tam musíme predpokladať hlboké presvedčenie. Pýtam sa vás preto, kto je príčinou toho, že v súčasnosti tisíce a tisíce členov slovenského národa v každom čase hrdo povedia: Ja som hrdý, že som Slovák! Či celú túto apoštolskú prácu medzi našim národom nevykonáva náš milý Národný slovenský spolok?

A zmieňujúc sa o ťažkostiach, s ktorými sa bolo treba popasovať, pokračoval som v správe:

No Hospodin nedovolil, aby naša vec padla, pomáhal nám prekonať celý tento zápas bez úrazu, bez hmotnej či duševnej straty. Neohrozene a verne sme stáli pri našej organizácii, za ňu som pripravený i život položiť v každej chvíli… Základ je mocný, pevný, žiadny víchor tak ľahko nevyrve hlboké korene, ktoré zapúšťa, a tak rýchlo nepoláme hojné vetvy, ktorými sa krášli tento tatranský dub. Len zachovať vernosť, predovšetkým byť svornými, nemusíme zúfať nad budúcnosťou našej organizácie a nad budúcnosťou nášho národa, ktorý od Národného slovenského spolku tak veľa očakáva, lebo by sme mali vedieť, že trpieť dá, lež zhynúť nie, Boh našej rodine.

Čo však hatilo rýchlejší pokrok, než sme vykazovali, bol boj, ktorý zúril od skrsnutia myšlienky a každým dňom sa stával zúrivejším.

Zmienil som sa, aké nekresťanské kroky podnikali proti mne, keď som ešte bol v clevelandskom ústave. Keď ma nemohli znemožniť pred predstavenými, Kossalko začal vydávať Zástavu. Celé číslo — samá nadávka. Keď sa reverend Štefan Furdek presvedčil, že stromček mnou zasadený 15. februára 1890 púšťa stále viac a viac konárov, že tie konáre mohutnejú a začínajú púšťať blahonosné lístie, pod tieň ktorých sa hrnie stále viac a viac Slovače, teda, keď toto videl, tak, aby ako-tak vyvážil náš smer, splnil svoju vyhrážku a zvolal poradu slovenských cirkevných spolkov v Clevelande na 5. mája 1890 — a položil základy Prvej slovenskej katolíckej jednoty.

Kossalko hneď po založení Jednoty, zariadil, aby sa Zástava stala súčasťou Jednoty, čo sa aj stalo tým, že Zástavu ustanovili za orgán Prvej slovenskej katolíckej jednoty a Kossalko, rozumie sa, zostal jej redaktorom.

Tento krok Furdek ani verejne, ani súkromne nikdy ospravedlniť nemohol. Dobre poznal doterajšie Kossalkovo účinkovanie, smerovanie Zástavy, hmatateľné odrodilstvo, presvedčené maďarónstvo. Mohol som ja — presvedčený Slovák — pozerať na Jednotu ako na spolok zaručujúci slovenského ducha pre členov? Nečudo, že nielen ja, ale aj celý slovenský svet v Amerike i v starej vlasti žasol nad touto čudnou kombináciou, nad týmto nepochopiteľným bratstvom. Napriek svojmu hlbokému katolicizmu, o ktorom nemožno pochybovať, sa Sasinek, Kollár, Osvald, Mišík, Kmeť a všetci svetskí národní pracovníci pridali na našu stranu. Márne by sa hľadali v tej dobe články v Jednote od týchto katolíckych spisovateľov. Ani jedného jediného presvedčeného Slováka — spisovateľa katolíka, ktorý by sa zastal Jednoty, by ste nenašli.

Reverend Mišík cyklom svojich článkov Čo je Národný slovenský spolok a čo Prvá slovenská katolícka jednota? nadšene zastával oprávnenosť existencie národnej organizácie a kresťanskosť spoluúčinkovania katolíka a evanjelika na národnom poli.

A práve táto okolnosť mi dala príležitosť použiť v článkoch a v živom slove to najväčšie ostrie, že my Slováci, hoci sme aj katolíci, nesmieme mať nič spoločné s maďarónstvom.

Len tejto okolnosti možno ďakovať, že napriek ohromnej zaostalosti ľudových más nášho národa, jeho priam slepej viere v duchovenstvo, jeho slepé nasledovanie všetkého, čo farár rozkazuje, napriek obrovskej výhode, ktorú farári využívali tým, že mohli priamo vplývať na ľud, kdežto my sme boli nútení v prevažnej miere sa spoliehať na mŕtve slovo, napriek tomu, že na našej strane panovala chudoba a nemali sme skoro nijaké prostriedky, aby sme mohli hmotne podporovať našu agitáciu, zatiaľ čo vtedajšie slovenské katolícke osady boli pravou zlatou baňou prinášajúcou tisíce a tisíce dolárov ročného zisku — sám Furdek mal veľmi bohatú českú faru, takže on bol v stave obetovať tisícku tam, kde my šesták — napriek tomu všetkému však naša myšlienka a Národný slovenský spolok v prvom boji predstihli Jednotu.

Plný nádejí do budúcnosti a osviežený zdarným vývojom som na prahu nového roku 1892 dal prechod svojim citom v úvodnom článku v Amerikánsko-slovenských novinách:

1892!

Vkročili sme do nového roku. Vkročili sme doň plní nádejí a túžob, naplnení tým silným predsavzatím, že v tomto novom roku dvojnásobne napneme sily naše, len aby sme milovanému nášmu národu poslúžili. Ťažká síce je tá práca na roli dedičnej, ale to naše dedičstvo, ktoré nám zanechal blahej pamäti náš velehlasný Ľudovít Štúr v slovách: My chytili sme sa do služieb ducha, a preto prejsť musíme cestu života trnistú. Veru tí, čo vstúpili do služby ducha, ktorí pracujú na vzdelaní národov, nemajú na ružiach ustlané, ale na tŕní.

No práca aj pri všetkej tŕnistej ceste je sladká, lebo sladko národu žiť a za národ mreť. Nás v boji posilňuje vznešenosť myšlienky, posmeľuje priazeň našich rodákov. Keď vidíme, že naša práca, trebárs aj ako namáhavá, nie je márna, že naši rodáci sa prebúdzajú z tuhého duševného spánku, poznávajú svoj národ, milujú našu reč sladkú, začínajú obete prinášať na oltár národa, vzbudzuje sa v nich národná hrdosť a pyšní začínajú byť na to, že sú Slováci, keď vidíme, že mravy sa zušľachťujú, spôsoby života sa zjemňujú, že slovenské príbytky sa otvárajú vzdelanosti, toto všetko nás nevýslovne teší a povzbudzuje k ďalšej práci. Koľkokrát by sme už boli klesli, museli by sme si zúfať, keby kedy-tedy nezablysol sa kde-tu aspoň aký-taký chatrný lúč osvety a pokroku — výsledok to našej práce…!

Náš program je dobre známy našim rodákom, opakovať ho netreba. Kresťansko-národné stanovisko, ktoré sme zastávali doteraz, zastávať budeme i v budúcnosti. Šíriť kresťanské mravy, budiť národné povedomie, lásku k nášmu, holubičou povahou známemu národu, lásku k našej novej otčine, neohrozene zastávať práva nášho národa tak v starej, ako aj v novej vlasti, poúčať našich rodákov — to hľa, cieľ náš, od ktorého ani na piaď neodstúpime! Boh nám pomáhal už dlhé roky, a preto pevne veríme, že nám svoju pomoc neodoprie ani ďalej. Jeho sväté požehnanie spočívalo už na viacerých našich podujatiach a pomáhalo nám v bojoch proti nepriateľom. Veríme, že spočívať na nás bude i naďalej.

Naša slovenská kolónia má vznešenú a dôležitú úlohu. Nesmie byť „suchou ratolesťou“ národa nášho slovenského, ale čerstvou, ktorá obodruje celý strom, poskytuje životnú silu i viacerým ďalším ratolestiam. Naša slovenská kolónia nesmie mať len tú úlohu, aby bola nápomocná rodinám zanechaným v starej vlasti, ktoré by bez našej pomoci hladom zahynuli, ale má byť na pomoci aj našim slovenským záujmom, určeným na udržanie nášho slovenského národa v starej otčine, ktorý neprestajne náš vrah trýzni, musí hájiť jeho stáročné práva. Na prahu nového roku je našou vrelou túžbou, aby naša slovenská kolónia v tomto roku 1892 pochopila túto svoju vznešenú úlohu a skutkami dokázala, že si ju skutočne aj osvojuje.

Našou vrelou túžbou ďalej je, aby hadie plemä nesvornosti nevystrčilo viac svoju hlavu medzi nami, nerozdeľovalo synov jednej matky, nezavdávalo príčiny na skazonosné hádky a zvady, ale aby sme tohto roku všetci, ktorí sme pyšní na meno Slovák a smelo sa za Slovákov vydávame, ako brat s bratom svorne žili, podali si bratské ruky k spoločnej práci. Kiežby svornosť, ten blahonosný pokoj a mier zavládol v našej kolónii a aby tým museli ustúpiť nenávisť a roztržky.

Kiežby ten jed — pálenka a ohyzdná pijatika, ktorá je medzi našim úbohým ľudom do takej miery rozšírená, že vzbudzuje obavy v každej slovenskej duši — zamedzený bol a miernosť vo všetkom, ale predovšetkým v pití zostala vlastnosťou slovenského ľudu. Keby sa menej pilo, udialo by sa menej hádok, menej bitiek, menej vrážd a vôbec menej škaredých hriechov by sa páchalo.

Kiežby sa tieto naše vrelé túžby splnili v roku 1892!

Hovoriť o nejakej zášti, žiarlivosti či nepriateľstve proti Jednote z mojej strany bolo len lepom pre maďarónskych alebo príliš bigotných duchovných, ktorých Furdek ako kňaz — oltárny brat — navonok podporoval, ale som si istý, že v srdci to tak necítil. Furdek v tejto otázke nebol úprimný, a preto sa naňho prilepila prezývka — lišiak. Volali sme ho tak aj verejne. Ja som Jednotu ako organizáciu nenapadol, ale áno, napadol som a nemilosrdne šľahal, bil maďarónskeho ducha, ktorý sa javil v nejednom čine, o čom sa môže presvedčiť pôvodca Dejín Jednoty, keď si ráči prezrieť čísla Zástavy a Jednoty, najmä z rokov 1889, 1890 a 1891. Nech si ich láskavo preštuduje, a keď v ňom vrie aspoň jedna kvapka slovenskej krvi, ruku na srdce a osvedčiť sa, či si Kossalko jedným jediným činom zaslúžil pochvalu za akýkoľvek skutok vykonaný pre Jednotu ako slovenskú organizáciu?

Čísla Jednoty hýzdili zeleno-bielo-červenou kokardou, maďarské zástavy viali na ich slávnostiach a konvenciách. Keď prišli zbierky na čisto národné podujatia — Hurbanov a Tomášikov pomník, práva Somolického, ba ešte i Romualda Zaymusa, na plastickú mapu Slovenska pre Národné múzeum atď., len zriedka, veľmi zriedka sa vyskytovali v zozname mená z Jednoty. Veď ešte v roku 1898 v čísle z 2. júna sme v Amerikánsko-slovenských novinách boli nútení referovať o konvencii Jednoty v McKeesporte:

Návrh na podporovanie Národných novín a národných podujatí v starej vlasti prepadol a Jednota neuvoľnila zo svojich tisícov ani jeden cent na slovenskú vec.

Pýtam sa preto každej úprimnej, neovplyvnenej, nesebeckej slovenskej duše, či som mohol ja, alebo Amerikánsko-slovenské noviny úplne mlčať pri prejavoch takéhoto ducha? Či za pravdivú kritiku takéhoto neslovenského konania má nasledovať nenávisť, zášť, sebectvo a či žiarlivosť?

Napokon uvážme prostriedky, aké tento „zaslúžilý duchovný“ použil proti nám. Uvediem len pár najmarkantnejších príkladov:

Nielen Kossalko, ale skoro do jedného všetci z duchovných - vynímajúc Furdeka a Gelhoffa, hádam aj Jaskovitsa, hoci tento posledný to robil len z nenávisti ku Kossalkovi — odopreli vysluhovanie sviatostí členom Národného slovenského spolku. Nielenže sa im vyhrážali, ale tak aj konali. Odopreli im krstiť deti, sobášiť ich, spovedať i pochovávať.

Keď však ani toto našich ľudí neodstrašovalo, išli ďalej.

V osade East Mount Chunk bol farárom istý Heiner, pôvodom Nemec. Bol výpomocným kňazom filadelfského arcibiskupa. Pod jeho menom uverejnil Kossalko telegram, oznamujúc, že biskup z Filadelfie exkomunikuje každého Slováka katolíka, ktorý sa opováži stať členom Národného slovenského spolku alebo bude čítať Amerikánsko-slovenské noviny.

V krátkom čase po tomto telegrame sa objavil ďalší od biskupa z Altoony, Pa., s podobným obsahom.

Hneď keď bol uverejnený prvý telegram, som tvrdil, že je nemožné, aby sa našiel biskup, ktorý by sa tak hlboko ponížil a priam očividne popieral Kristove zásady milosrdenstva, keďže ani Národný slovenský spolok, ani Amerikánsko-slovenské noviny sa ani jediným skutkom neprevinili proti učeniu Krista.

Mali sme však do činenia s ľahkoverným a hlboko nábožným ľudom, u ktorého autorita kňaza bola vyššie ako všetka svetská autorita, oveľa vyššie ako autorita akéhosi bludára — exklerika, neskúseného chlapčiska — ako sa Kossalko rád vyslovoval — Rovinova. Potreboval som však pozitívny dôkaz, že tie telegramy sú falošné výmysly poblúdeného Kossalkovho mozgu.

Najprv sme písali Heinerovi, potom samotným biskupom do Filadelfie a Altoony a všetci sa rozhodne ohradili, že o podobných telegramoch nemajú ani najmenšie tušenie a že nikdy takéto telegramy Kossalkovi nezaslali.

To bol ohromný prúd na náš mlyn. S rozumným, mysliacim a správne súdiacim ľudom by aj tento jediný dôkaz bol dostatočný na to, aby úplne zavrhol takýchto učiteľov — ale medzi Slovákmi nemožnosť stala sa možnosťou. Kossalko šarapatil ďalej, zhŕňal doláre ešte vo väčšej miere ako predtým a Jednota sa vzmáhala, napredovala, a my sme ďalej boli nútení boriť sa s prekážkami. Keď sme sa podobné kriminálne výčiny opovážili posúdiť, kričali na nás z plného hrdla: Nepriatelia Jednoty! Kacíri — bludári — neverci. Div-divúci, že absolútne pozitívny neverecký duch začal viať medzi tou časťou slovenskej kolónie, ktorá dokázala vidieť si ďalej od nosa a myslieť aj trochu sama na seba! Div-divúci, že za takýchto okolností sa naše prebudené a pokrokové noviny nezmenili na Dennicu Novověku či Šotka a z Rovinova sa nestal druhý Šnajder alebo Zdrůbek! Kto by ma bol mohol odsúdiť pri takomto kriminálnom konaní nášho rímskokatolíckeho duchovenstva? Takéto sú tie „nehynúce“ zásluhy Kossalku o Jednotu! Celkom podľa zásady: Účel svätí prostriedky! Ovšem takýto machiavellizmus mohol ospravedlniť 15. alebo 16. storočie, ale nie 20. A keď jedným dychom doložíme, že pod týmito priam kriminálnymi výčinmi páchanými pod rúškom viery a Jednoty sa celkom jednoznačne skrýval maďarónsky duch, kto by nám mohol upierať, že nie žiarlivosť, ale národná povinnosť vkladala do nášho pera často aj ostré vyjadrenia.

A vzalo to 10 rokov z jestvovania Jednoty, kým sa do úradu nedostal otvorený a horlivý Slovák v osobe Matúša Jankolu a Jednota konečne začala „národne“ dýchať. Cudzí vplyv mu však vykopal jamu, odstránil ho od vesla, ale slovenský duch sa už odstrániť nedal, zakoreňoval sa a šíril sa hlbšie a hlbšie. Kto vie, či by sa Jednota bez našej kritiky tak rýchlo preporodila a či by ju celkom neovládli Dínešovci a Zvanciger-Hajtingerovci, ako ju ovládal Kossalko v prvých rokoch jej jestvovania.

Na jeseň 1890 sa stal redaktorom Jednoty môj vrstovník, ktorý sa mi vyrovnal vzdelaním i perom, a tak sa stal nebezpečným sokom v zápase, ktorý sa viedol medzi Kossalkom a Jednotou a Amerikánsko-slovenskými novinami a Národným slovenským spolkom. Bol to František Pucher Čiernovodský, klerik, ktorý v zime 1888 prišiel do seminára v Milwaukee, kde mal byť vysvätený za kňaza.

Na jeseň 1889 Pucher vystúpil zo seminára a Ján Slovenský mu zadovážil miesto na rakúsko-uhorskom konzuláte v Pittsburghu so „štedrým“ platom, myslím, 6 dolárov týždenne.

Nepoznali sme sa. Len počas posledných mesiacov môjho pobytu v Clevelande som s ním nadviazal korešpondenciu, v ktorej sme pokračovali. Povzbudil som ho v literárnej činnosti a on začal zasielať príspevky do Amerikánsko-slovenských novín.

Pucher sa narodil vo Svätom Jure v Prešporskej stolici. Gymnázium skončil v Ostrihome, odkiaľ odišiel do seminára v Ríme. Bol lingvista – hovoril a písal skoro všetkými európskymi jazykmi, bol nasiaknutý duchom starých filozofov, internacionálnym duchom. Duch slovenský však ním neprenikol tak hlboko ako mnou, najmä po mojom vylúčení z Pešti. Literárne činný nebol.

Na jeho prebudenie nemálo vplývali hany Magyar Mihálya, ktorý bol pravou rukou konzula Schamberga a pod dozorom ktorého Pucher pracoval.

Keď sme založili odbor č. 3, vstúpil doň, keď náhle Bakoš, Štefan Čabalik, Martin Slanina založili odbor Jednoty — číslo 4 v Allegheny City, Pucher vstúpil hneď aj tam. Slovenský ho volal „dvoch dvorov“ psom. Nebol úprimný.

V decembri 1889 založil Anton Š. Ambrose Szlovjaka v Amerike v Plymouthe, Pa. Bol to malý časopis vydávaný v šarišskom nárečí. Či Ambroseho primäli k tomuto kroku rečové pohnútky, či iné zámery, neviem, toľko je však isté, že sa mu nepáčil rýchly pokrok Rovinova v oblasti literárnej slovenčiny, ktorú som v Amerikánsko-slovenských novinách každým mesiacom dôraznejšie uplatňoval. Môj list venovaný tejto otázke je dostatočným dôkazom správnosti mojej mienky.

Szlovjak v Amerike, trebárs písaný nárečím chránil slovenského ducha a podporoval hnutie na založenie Národného slovenského spolku.

To, či Gosztonyi, obchodník vo Phoenixville, bol zainteresovaný s Ambroseom v Szlovjakovi v Amerike hneď pri jeho založení, alebo nie, neviem, ale v roku 1890 ho údajne kúpil a presťahoval do Phoenixvillu a pozval si za redaktora Puchera. Ten okamžite zmenil Szlovjaka v Amerike na Slováka v Amerike, obliekol ho do rúcha spisovnej slovenčiny a vlial mu slovenského ducha, aj keď nie takého ohnivého, akým horeli Amerikánsko-slovenské noviny. Ale jeho nespokojný duch mu nedovolil zostať dlho pri redaktorskom stolci vo Phoenixville, kde natrafil na intrigy sadzača Jána Speváka, ktorý prišiel do Pittsburghu v auguste 1889 a bol prijatý za sadzača do našej tlačiarne. Slovenský sa niekoľko dní zdráhal dať Spevákovi robotu, hovoriac, že sa mu nepáči jeho pohľad. Ja som však opäť v každom Slovákovi, najmä v tých, ktorí prišli z Martina, videl len dobré, a tak mu Slovenský na moje prosby predsa len prácu dal.

Ale Slovenský nemohol vystáť Spevákove intrigy, ktoré boli nečestné, a keď jedného dňa prichytil Juraja Kochaníka, cestovného jednateľa a predavača kníh, ako niesol z kancelárie ukrytých pod kabátom niekoľko výtlačkov Nábožných výlevov a verejne z očí do očí sa priznal, že tak urobil na nahováranie Jána Speváka, Slovenský Speváka naskutku prepustil a ten sa odobral do Phoenixvillu, kde veľmi súrne potrebovali slovenského sadzača.

Spevák neprestal v úkladoch ani vo Phoenixville, napokon znechutil Puchera, ktorý redaktorský stolec opustil, a Ján Spevák sladkými rečami prehovoril Gosztonyiho, aby mu odpredal za, myslím, 1 200 dolárov Slováka v Amerike, ktorého potom presťahoval do New Yorku.

Pucher, opustiac Phoenixville, odišiel do Švajčiarska, kam ho volala stará láska a oženiac sa, prišiel späť do Ameriky a prijal miesto redaktora Jednoty, vtedy vydávanej Kossalkom v Hazletone, kam sa presťahoval z Plymouthu, vymeniac si faru s Jaskovitsom.

Ódium Kossalkovej osobnosti zaľahlo i na Puchera a pod jeho zlým vplyvom sa polemiky medzi Jednotou a Amerikánsko-slovenskými novinami stávali čisto osobnými a nie vecnými. Pucher i Kossalko si dovolili všelijaké výčiny, používali výrazy, na ktoré bola možná len jedna odpoveď — hľadať zadosťučinenie pred súdom. Výsledkom takejto prvej pravoty bolo, že i Kossalko, i Pucher boli odsúdení alleghenským okresným súdom na 30 dní žalára v okresnej väznici a na zaplatenie asi 800 dolárov ako pokutu a útraty.

Po tejto lekcii osobné výpady načas skončili. No Kossalka svrbela koža. Nemohol sa pozerať na pokrok, ktorý vykazoval Národný slovenský spolok. Znovu sa pustil do osobných urážok. Znova som bol nútený odvolať sa na pomoc súdu. Puchera zatvorili a bol nútený sedieť niekoľko dní v žalári v Pittsburghu, keďže sa mu nepodarilo zohnať potrebnú záruku. V tých časoch naša kolónia nemala boháčov ani majiteľov nehnuteľností. Žiadal ma o odpustenie, čo som ochotne urobil a žalobu som odvolal.

Kossalko nemal dosť smelosti, aby sa ukázal pred súdom a podujal sa na pútnickú cestu do starého kraja. Navštívil aj Martin, kde vraj na kolenách prosil našich predákov, aby ma požiadali o stiahnutie žaloby. V Martine podpísal reverz, že už nikdy nebude písať protislovensky, že zostane podporovateľom slovenských snáh, že nedovolí, aby mi viac ubližovali, a že ochotne zaplatí súdne poplatky. Dostal som v tomto zmysle žiadosť podpísanú Mudroňom, Pietrom a Vajanským, tiež Antonom Bielekom, podobne mi písali aj Kollár a Osvald.

Vybavený listami od našich predákov, prišiel do New Yorku a vyhľadal Schwartz-Markoviča a žiadal ho o sprostredkovanie.

Na telegrafickú prosbu Schwartz-Markoviča som prišiel do New Yorku. Obmäkčilo sa moje srdce, keď som pred sebou videl poníženú, pokornú postavu šedivého starca, pričom ja som mal vtedy 24 rokov. Až som sa skoro zapýril, lebo som si myslel, že táto pokora je úprimná, srdečná!

Jedinou otázkou bolo — náhrada trov. Kto mal niekedy niečo do činenia so súdmi, ten vie, čo to značí. Napriek nášmu napredovaniu pri rozširovaní časopisu náš podnik krvácal pod ťarchou mimoriadnych výdavkov. Cesty do miest, kde sa zakladali nové odbory, a s tým spojené trovy, ktoré nám nikto nepreplatil, len v nepatrných prípadoch nám bol uhradený cestovný lístok, ale hlavne advokátske výdavky boli veľké.

Kossalko modlikal, že pri Zástave a Jednote utratil celý majetok, nemá z čoho zaplatiť, ale mi dá judgement noty, ktoré časom vyrovná.

Vtedy som nemal ani tušenia o rozdieloch medzi judgement note a desaťdolárovkou, prijal som ju teda. Bola približne na 2 500 dolárov, ktoré mali byť splatené v určených časových limitoch. Aj keď táto suma ani zďaleka nekryla naše výdavky, povedal som si, že je lepší vrabec v hrsti ako holub na streche.

Vrátiac sa do Pittsburghu, odvolal som žalobu. Pucher presýtený redaktorským chlebíkom, opustil Jednotu a odišiel do Colorada petlovať šaty medzi majnermi. Tam začal vydávať Fakľu, silne radikálny, proticirkevný mesačník v slovenskom duchu. Vyšlo niekoľko čísel. Jeho hlboká filozofia však nebola príliš vhodná pre masy americkej Slovače.

Kossalko istý čas sekal dobrotu, ale to bolo len naoko. Nemohol prehltnúť poníženie, ktorého sa mu dostalo.

Keď po 2. konvencii predal časopis organizácii a Jednota sa presťahovala do Clevelandu, redaktorstvo prevzal Furdek. Kossalko vystrčil rožky v Bratstve, ktoré založil Ed. Ujfalussy, ktorý založil Pensylvánsku jednotu z čísel odtrhnutých z Jednoty a gréckokatolíckeho Sojedinenija. Bratstvo bolo písané po slovensky, ale prvotný duch bol naklonený hazafictvu. To posmelilo Kossalka, ktorý hneď začal vystrkovať rožky. Nastala nová polemika, v ktorej, rozumie sa, sme Kossalkov chrbát nešetrili.

Bolo to v júli alebo v auguste 1892, keď sa dostavil do našej kancelárie, ktorá sa vtedy nachádzala na Grant Street, číslo 604, istý Murphy. Poznal som jeho brata Jamesa, ktorý bol ako detektív pridelený ku koronerovi McDowellovi.

Murphy mal salón v McKeesporte. Nepoznal som ho, ani on mňa. Keď prišiel, pýtal sa na mňa. Bolo horúco, nemal som na sebe ani klobúk, ani kabát, a keď mi Murphy povedal, že vonku je jeden gentleman, ktorý by ma rád videl, vyšiel som na ulicu.

Sotva som prekročil prah, lapili ma — Murphy z jednej, neznámy gentleman z druhej strany — za plecia a hovorili:

„Máme pre teba zatykač, ale záruku žiadnu nepríjmeme. Musíš s nami ísť na stanicu Pensylvánia, aby sme chytili vlak, ktorý odchádza niečo po štvrtej hodine.“

Keď sa to stalo, boli tri hodiny a asi tridsať minút popoludní. Keď sme prechádzali cez ulice Grant a New Grant smerom nadol, Murphy mi povedal, že neznámy gentleman sa volá Gallagher a je detektívom vo Wilkes-Barre, Pa. On sám je vraj tiež detektív. Gallagher má na mňa zatykač pre libel, teda žalobu, ktorú podal Kossalko.

Protestoval som, hovoriac, že na túto žalobu môžem dať záruku. Môj sused O’Neil, majiteľ hotela na 6. avenue, terajšej budovy American State Bank, dá za mňa záruku hoci aj 10 000 dolárov.

Lenže obidvaja mi na to povedali, že v okrese Allegheny neprijímajú žiadnu záruku, preto musím ísť do okresu Luzerne. Môj protest bol teda márny a násilie by bolo hlúpe, lebo obidvaja detektívi boli ozbrojení až po uši.

Moji chlapci, ako som volal všetkých svojich zamestnancov a oni ma volali „starým“, aj keď podajedni mohli byť mojím otcom, vybehli na ulicu, zvedaví, čo sa robí. Potom mi doniesli kabát a klobúk a o chvíľu nás na stanicu Pennsylvania sprevádzal početný zástup divákov.

Detektívi si to dobre vyrátali — zatykač doručili v poslednej chvíli, aby nezostalo času na zákonité zakročenie.

Július Wolf bol práve v tom čase v Európe a Július Oszvald bol jediný v kancelárii, ktorý hovoril po anglicky. Mal na starosti expedíciu a zároveň bol účtovníkom Národného slovenského spolku. Oszvald okamžite telefonoval starému Col. Archibaldovi Blakeleymu, môjmu pravotárovi, skvajerovi Reilymu, môjmu priateľovi, a Maxovi Schambergovi, majiteľovi nehnuteľnosti v okrese Allegheny, a povedal im, čo sa stalo, a žiadal ich, aby čo najrýchlejšie prišli na stanicu.

Boli sme už vo vlaku, keď dorazili. Vlak už mal každú chvíľu odísť. Môj priateľ skvajer dal Schamberga pod prísahu, ten potvrdil, že je majiteľom nehnuteľností v hodnote zhruba 50 000 dolárov a je pripravený celý obnos zložiť ako záruku. Môj priateľ prijme záruku a nariadi detektívom, aby ma prepustili. Tí sa zdráhali. Col. Blakeley, známy bojovník v občianskej vojne a hrdina bitky pri Chickamauge, ma chytil za rameno a povedal: — Peter, poď!

Detektívi vytiahli zbrane, pasažieri — najmä ženy — začali byť hysterické, konduktor kričal: — Vlak sa už pohne! Každý, kto nemá lístok, von!

Hrozná situácia. Trma-vrma. Napokon sa na moje úpenlivé prosby Col. Blakeley utíšil, dal sa mnou prehovoriť, aby vystúpil z vlaku a ja som nastúpil 300-míľovú cestu v sprievode dvoch detektívov.

Murphy vystúpil v Braddocku a my s Gallagherom sme pokračovali smerom do Harrisburgu.

Bol som zúfalý, najmä keď sme prešli Greensburg a Latrobe a ja som požiadal Gallaghera, aby sme vystúpili, že mu dám záruku. Vedel som, že v Greensburgu môj dobrý priateľ Juraj Slaine (Slanina), v Latrobe Sagulla, Hrubý, Čeremšák sa postarajú o moju záruku. On však nesúhlasil.

Neviem, či Kossalko náhodou nemal uzavretú nejakú dohodu s Gallagherom, že mi povolil voľne sa pohybovať vo vlaku, takže som mohol aj z neho vyskočiť, čo by však bola istá smrť. Mal som však i také okamihy, že by som predsa len volil slobodu aj za cenu života.

Po dlhom čase som sa však predsa len upokojil, ovládlo ma presvedčenie, že bojujem za spravodlivú vec, za môj milovaný národ a že vo Wilkes-Barre a v jeho okolí mám kŕdle priateľov, ktorí ma neopustia.

Do Harrisburgu sme dorazili o jedenástej večer. Do Wilkes-Barre sme mohli pokračovať cez Sunbury až o štvrtej hodine ráno. Keď sme sa blížili k Harrisburgu, Gallagher mi oznámil, že ma musí zaviesť do žalára, kým nepôjdeme ráno na vlak.

— Je to vo vašej moci, — hovorím mu, — ale vy dobre viete, že neutečiem. Môžeme ísť do hotela a ja zaplatím výdavky.

— To by mi veľmi neprospelo. Čo mi ponúknete?

— Mám 25 dolárov. Sú to všetky peniaze, čo mám pri sebe, — hovorím mu.

— Dobre, — odpovedal Gallagher a ja som mu strčil do ruky 25 dolárov.

Bolo približne osem hodín ráno, keď sme dorazili na stanicu vo Wilkes-Barre. Tam nás privítal pekný zástup našincov, medzi nimi Janko Nemeth z Hazletonu, Jančišin z Wilkes-Barre, Kučma, Hanušovský, Klimko z Plymouthu, Pavel Urban a Michal Barbush z Duryea a mnohí ďalší, na mená ktorých sa už dnes nepamätám.

Raňajšie noviny nielen pittsburské, ale i z Filadelfie a New Yorku a tiež Associated Press po celej krajine uverejnili veľmi obšírnu správu o kidnapped editor (ukradnutom editorovi), a keďže táto správa vyšla v novinách aj vo Wilkes-Barre, privábilo to veľký počet divákov.

Keď som vystúpil z vlaku, náhle som zbadal zástup našincov. Odľahlo mi, lebo som vedel, že som v kruhu priateľov.

Gallagher ma odviedol ku skvajerovi, u ktorého bohatý obuvník — priateľ Janka Nemetha — podpísal žiadanú záruku na 2 000 dolárov a bol som prepustený na slobodu.

Začali však kolovať chýry, že sa slobode nebudem tešiť dlho, lebo vraj Edmund Ujfalussy má ďalšie zatykače a podobne i Jaskovits, v tom čase farár v Plymouthe, ktorý kráčal v Kossalkových stopách, keď Katolícke noviny skrachovali.

Bol som odhodlaný zostať a postaviť sa zoči-voči žalobcovi. Janko Nemeth ma však prehovoril, že by nebolo rozumné vystavovať sa ďalšiemu nebezpečenstvu, a naliehal, aby sme Wilkes-Barre opustili. Pešo sme sa vydali smerom k Pittstonu, kde sme si najali auto do Scrantonu. Tam sme prenocovali a včas ráno som nasadol na vlak do New Yorku. Ako sa ukázalo, bol to len planý poplach. Ujfalussy žalobu nikdy nepodal.

Naopak Jaskovits svoju hrozbu splnil, ale si ju aj odpykal. Ako redaktor Amerikánsko-slovenských novín som bol zodpovedný za každé slovo uverejnené v novinách. Tak bol v našich novinách uverejnený list z Plymouthu pod menom rodáka — to meno si už, žiaľ, nepamätám, — v ktorom boli doslova zopakované slová, ktoré Jaskovits kričal z kazateľnice, nadávajúc odborom veľmi hrubými a nemravnými výrazmi. Použité výrazy boli uverejnené doslovne, ako ich dopisovateľ napísal.

V tej dobe som ešte nevedel veľmi dobre po anglicky a použitý výraz som si nevšimol, lebo ho používal aj Slovenský, ale aj iní. V poštových zákonoch Spojených štátov sa však tento výraz klasifikoval ako „nemravný“ a nemohol byť uverejnený v plnom znení, ale len so začiatočným a koncovým písmenom. Číslo, v ktorom bol tento list uverejnený, dal Jaskovits preložiť a doručil ho nadvládnemu Spojených štátov. Ten, samozrejme, proti mne vydal žalobu a zatykač mi doručili do Pittsburghu.

No ja som mal list od Jaskovitsa písaný po latinsky Jánovi Slovenskému. Papier veľa znesie, ale nemohol by zniesť obsah tohto listu. Len chlap do najhnusnejšieho bahna nemravnosti ponorený môže niečo podobné napísať a ešte aj verejne poslať poštou. List s prekladom sme tiež doručili nadvládnemu Spojených štátov a Jaskovits voľky-nevoľky, musel sa škrabať za ušami ako von z konopí. Ja som ho tým listom držal pevnejšie ako on mňa. Na naliehanie advokátov sa Jaskovits zaviazal zaplatiť všetky výdavky a záležitosť sme uzavreli.

Záležitosť vo Wilkes-Barre mala však také následky, že som zažaloval aj Murphyho, aj Gallaghera. Aj keď som finančne nič nezískal, naučil som ich ctiť si zákon, ktorý platí rovnako pre Angličana, ako aj pre cudzinca, len oni si mysleli, že so mnou ako s foreignerom môžu zaobchádzať, ako sa im páči. Tento fígeľ stál Murphyho pekných pár tisíc, Gallaghera jeho licenciu detektíva a ako som sa neskôr dozvedel, dostal sa tam, kde by bol rád videl mňa — do žalára. Bol to totiž známy gun man, údajne mal na svedomí životy troch mužov a svoj život napokon dožil vo väznici. Ako sa mi neskôr priznal, Kossalko mu sľúbil 500 dolárov odmeny, ak ma posadí vo Wilkes-Barre do chládku, ale ja som sa vďaka priateľovi Jankovi Nemethovi tomuto poníženiu vyhol.

Čudné sú cesty osudu. Udalosť vo Wilkes-Barre mala za následok, že hoci som v tom čase ešte nemal štátne občianstvo, začal som pôsobiť v politike.

Ako som už raz povedal, zo Scrantonu som nasadol na vlak do New Yorku. Poslal som telegram Strickerovi a Blizmanovi, ktorí okrem toho boli informovaní o mojom unesení aj z veľmi obšírnej správy, ktorú si prečítali v New York Worlde. Na stanici ma preto čakal celkom pekný zástup priateľov. Práve prebiehal bál v Národnej budove a ja som musel zostať rečniť. Nadšenie našincov bolo o to väčšie, že práve vyšlo nové číslo Slováka v Amerike, v ktorom sa veľkými písmenami a s veľkým jasotom písalo: Rovnianek za mrežami vo Wilkes-Barre džúre. Alebo Rovnianek á la Jánošík dostavil sa na bál do Národnej budovy. Našinci plesali, nosili ma na rukách celý večer. Mal som prejav, počas ktorého som predniesol plamennú reč a povzbudil som ľud k vytrvalej práci. Svoj prejav som zakončil slovami: „Keď Boh s nami, kto proti nám, toho parom zmetie!“

Ráno mi hovorí Stricker: — Poďme do kancelárie demokratického národného výboru. Voľby sú v plnom prúde, uvidíme, čo sa dá robiť.

Bol to veľmi silný zápas medzi Grover Clevelandom, ktorý sa uchádzal o druhé volebné obdobie pre demokratov, a Benjaminom Harrisonom za republikánov. Navštívil som Josiaha Quineyho, ktorý bol predsedom rečníkov a literatúry. Stricker ako zmierovací sudca mal medzi politikmi veľa priateľov, a keď im vysvetlil význam slovenských voličov — aj keď ich bolo v tom čase ešte poskromne — uverili mu a ponúkli mu kontrakt na viac ako 1 000 dolárov na ohlásky a tlač a požiadali ma, aby som mal prejavy v Ohiu a Illinois, čo som aj urobil. Rozpútali sme dosť živú politickú akciu, ktorá značne pomáhala šíriť dobré meno nášho národa. Tým sme našej emigrácii získali značný počet vplyvných priateľov.

A čo zostalo z Kossalkovej žaloby?

Nikdy sa nedostala na program pojednávania. Asi nemal dostatok smelosti postaviť sa mi zoči-voči pred súdom a bál sa krížového výsluchu Col. Blakeleyho, pred ktorým mal veľký rešpekt. Keď totiž pri mojej prvej pravote pred skvajerom Reilyom mu Col. Blakeley položil niektoré inpertinentné otázky týkajúce sa „Babuši“, ktorá sa v článkoch často spomínala, Kossalko sa začal prežehnávať a po slovensky hovoril: „Pre Krista Pána, či sa môže jeden človek mňa kňaza pýtať niečo podobné? Nie je to hrôza? Veď ja som predsa kňaz!“

Chudák, zabudol, že zákon nerozlišuje medzi kňazom a svetským človekom, ale platí rovnako pre všetkých.

A čo sa stalo s nótami?

Neskôr som sa usiloval nóty skolektovať. Poslal som sekvester asi na 12 bánk v okresoch Luzern a Lackawanna a v jednej bolo na meno Kossalko uložených 1 500 dolárov. Kossalko však odprisahal, že sú to kostolné peniaze, čo potvrdil aj biskup Hoban.

Neskôr, keď sa odsťahoval do Bridgeportu, kde mal výnosnú faru, opäť som sa usiloval niečo zistiť, ale zistil som figu borovú, lebo Kossalko odišiel do starej vlasti údajne s 80 dolármi a ja som musel zaplatiť všetky trovy, čo bolo vyše 100 dolárov.

Ale keď sme ako spoločnú akciu Národného slovenského spolku a Jednoty a vôbec všetkej Slovače v Amerike chceli usporiadať prvý slovenský katolícky kongres vo Wilkes-Barre 3. septembra 1906, Kossalko, aj keď už bol v Bridgeporte, opäť vystrčil rožky a vypisoval Hobanovi, biskupovi zo Scrantonu, že slovenskí katolícki kňazi zvolávajú kongres za tým účelom, aby sa odlúčili od Ríma a aby kongres nepovolil. Nastal zápas. Kossalko sa musel stiahnuť. A. Houšt, slovenský farár v Houtzdale, v skvelom článku vyvrátil Kossalkove tvrdenia, až napokon skončil slovami: Pfuj, zahanbi sa, skry sa pod čiernu zem, ty starý Kossalko! Slovenský chlieb jete, ale slovenskú vec haníte, Maďarom zapredávate, do Slováka kopete! Slovami svätého evanjelia volám vám: Čiňte bližšiemu milosrdenstvo, lebo možno aj vy budete potrebovať milosrdenstvo! Veru áno, keby len všetci vaši osadníci Slováci poznali, koho na svojich prsiach živia, a vás, ako by ste si podľa práva zasluhovali, do Judo-Maďarie vyhnali. Božie mlyny melú pomaly, ale iste.

A v novinách sa ďalej písalo: „Pripojený prepis Kossalkovho listu pre rev. Stasa je najhmatateľnejším dôkazom jeho maďarónskeho zmýšľania.“

Milý velebný páne!

Dostal som jedno za druhým dve „zápisnice“ vyobrazujúce rev. Hlinku, ako ho žandári do žalára pre nejaký mne neznámy priestupok vedú. Mne je síce žiaľ, že jeden kňaz na taký hanebný spôsob ulapený a uväznený bol, nuž ale preto vzburu robiť medzi tichým a spokojným našim národom je predsa veliká prepiatosť, je fanatizmus. Ja som bol pre obranu Cirkve našej svatej a našej svatej viery na jedon mesiac do žalára odsúdený, a som i vysedel celý mesiac, ale žiaden človek ani prstom nehybnul, aby ma vyslobodil, alebo aspoň poľutoval. A hľa, rev. Hlinka nie pre Cirkev, nie pre vieru, ale pre politiku — a predsa! Acheronta movetis, celú hierarchiu znevažujete, pápeža zatracujete, od Cirkve sa odtrhnúť chcete, pre politiku!!!

Ďalej ma veľmi teší, že ste kontentný s mojím vymenovaním Vás za financ-ministra neodvyslého kostola, no ale to je len ešte STUPEŇ ku vyššej hodnosti, lebo, jako počúvam, I. katolícky slovacky kongres zamýšľa i svoju vlastnú hierarchiu usporiadať a síce tak: rev. Furdek bude za arcibiskupa, Vaša milosť a rev. Porubský za jeho suffraganeoch jednohlasne vyvolení. A aby organizácia Vašej novej cirkve podobná bola organizácii katolíckej cirkve, musíte mať i najvyššiu hlavu cirkvi a ako z hodnoverného prameňa počúvam, za hlavu cirkvi Vašej má byť vyvolený P. V. Rovnianek, ktorý je ceolebs a študia teologické s výtečným kalkulom skončil.

Teda ako vidíte, Scranton mesto bude mať teraz troch BISKUPOV: Rt. rev. Hoban, Rt. rev. Hodur a Rt. rev. Stas, nun Schatzchen, was willst du noch mehr?!

Naposledy Váš srdečný vďak týmto kvitujem.

Jozef Kossalko

Tak to je reprodukcia Kossalkovho listu adresovaného reverendovi Stasovi v Olyphante, ktorý Kossalka napomenul, že jeho i iných slovenských roduverných kňazov pred americkými arcibiskupmi a biskupmi skrivodlivo obvinil, doložil Slovenský denník.

A takto znie redakčná poznámka Amerikánsko-slovenských novín pri uverejnení tohto listu:

Kossalko sa nezatají ani v tom liste. Z každého riadka vyčnieva ten starý Kossalko, cynický, zlomyseľný.

Ľutuje rev. Hlinku, že ho viedli žandári a že aj on — neblahej pamäti hazletonský Kossalko — tiež mesiac trpel v žalári, lebo bránil svätú vieru. Teda on sa predstavuje ako martýr, akým je rev. Hlinka, vydáva sa za nevinného trpiteľa a mučeníka. On Kossalko obvinený z kriminálneho priestupku — z útočenia na česť poctivých ľudí — bol martýrom, on, ktorý sedel vo väzení ako kriminálnik, bol mučeníkom za svätú vieru. On sa chce vyrovnať rev. Hlinkovi, ktorý trpel za rodolásku, za svoje slovenské presvedčenie. Koľko zlomyseľnej prepiatosti bolo v týchto Kossalkových slovách, koľké rúhanie sa našim posvätným citom! Veď keď sa Kossalko považuje za martýra, potom na veniec martýrstva by si mohli robiť nároky aj väzni v Sing Singu a na iných podobných miestach.

No dôkaz svojho zlomyseľného cynizmu podal Kossalko, keď svojich oltárnych bratov, ktorých najprv falošne obvinil pred americkou vrchnosťou, ešte aj vysmieva. Rozdáva im cirkevné hodnosti, udeľuje im tituly, vysmieva sa z ich najkrajších cirkevných a národných snáh. Tento Kossalkov čin bol nadmieru škaredý a nemohol nechať ľahostajným žiadneho citlivého človeka.

Vieme, kto je Kossalko. Je to maďarón, ktorý tu robí propagandu uhorskej vláde. Preto by sa ešte dalo pochopiť, že by rád zbavil chleba tých slovenských národných kňazov, ktorí proti tyranii maďarských biskupov zaujali stanovisko a za tým účelom ich chcel falošne očierniť pred americkou vrchnosťou. No že sa potom svojim domnelým obetiam bude ešte aj vysmievať, to môže pochopiť iba ten, kto vie, aký je Kossalko v skutočnosti.

Vo svojom paškvile sa Kossalko nemohol zdržať, aby si nekopol do Rovnianka. Starý Kossalko kope so zvláštnou úľubou, lebo každé kopnutie sa mu v Maďarii pripíše ako zásluha, najmä keď je namierené proti poctivým Slovákom. Kossalko, ktorý zošedivel v intrigách, si nevšíma ani svedectvo, ktoré by Oškov, ten živý svedok Kossalkovej morálnosti, mohol vydať o jeho nevinnosti a morálnosti. So svojimi teologickými znalosťami som sa nemohol Kossalkovi rovnať, ale keď Kossalko vie z teológie aspoň trocha, mal by vedieť, že človek v jeho veku už by skutočne mal robiť pokánie.

Takéto sú teda zásluhy Kossalku za Prvú slovenskú katolícku jednotu, za národ a cirkev. A keď si aj takéto morálne zvrhlé kreatúry zaslúžia pochvalu, nemal by mať miesto v kalendári aj Judáš Iškariotský?

Po presťahovaní Jednoty do Clevelandu a za redaktorstva reverenda Furdeka, nastúpil nový život. Furdek sa usiloval napraviť chyby predchodcov a preobliecť tak časopis, ako aj organizáciu z rúcha často neprajného slovenským záujmom, inokedy úplne pochybného, mĺkveho, nečinného, do šiat slovenského národovectva. To mohol vykonať bez zvláštnej námahy, lebo časopis bol úplne pod jeho kontrolou. No v organizácii to už tak ľahko nešlo. Tam dlhé roky panoval Kossalkov duch, nízka náboženská bigotnosť, náboženská intolerancia, v národnom smere nevšímavosť, často až otvorené nepriateľstvo. Ale čo sa dalo čakať, keď takí „osvedčení národovci“ ako Jano Spevák a jeho spoločník Molitoris, v súčasnosti podpredseda Slovenskej ligy, obidvaja vplyvní úradníci Jednoty, ktorí na jej konvenciách sami navrhovali: „Nedať ani babky na národné ciele, bo vraj ,martinskí lumpi‘ prelogajú každý cent!“

Je však potrebné poznamenať, že aj v číslach Katolíckej jednoty sa nachádzali oduševnení a prebudení Slováci, ale tí tam boli v takej menšine, že na prvých konvenciách Jednoty sa nenašiel ani jeden delegát, ktorý by sa opovážil nahlas a verejne vyznať slovenské verím, vštepovať lásku k národu, poukazovať na krivdy, na hyenizmus páchaný na našom národe v starej vlasti, zdvihnúť svoj hlas proti barbarským prechmatom cirkevných hodnostárov v starom kraji, proti červeno-bielo-zeleným kokardám, odznakom a zástavám, ktorými boli zväčša pošpinené naše čísla a presvedčiť ich, že to sú hmatateľné prejavy maďarského otroctva, potupa a hanba pre slovenskú dušu.

Nie jeden, ale existovali desiatky a desiatky prípadov, takže som to mohol Furdekovi vyčítať a podobne i môj priateľ Francisci, s ktorým sme neraz navštívili Furdeka. Ten však mal stále prichystanú obyčajnú výhovorku: „Nemožno nám rýchlejšie pokračovať.“

Významné je Furdekovo vystúpenie na prvom slovenskom kongrese, ktoré sa konalo 27. mája 1907 v Clevelande, Ohio, keď pred veľkým zástupom Slovače verejne prehlásil:

„Prvá slovenská katolícka jednota je mladšou sestrou Národného slovenského spolku, jej starší brat mohol vykonať za národ oveľa viac a je aj uvedomelejší. Ale mladšia sestra chce podať ruku svojmu bratovi, aby obidvaja spojenými silami mohli pracovať v prospech matky Slávy.“

Reverendovi Furdekovi trvalo 17 rokov rozhodnúť sa a úprimne vyjadriť svoju mienku pred ohromným zástupom viac ako 7 000 prítomných slovenských duší, dodáva k tomuto vystúpeniu spravodajca tohto kongresu Ignác Gessay a končí slovami: Táto šľachetná úprimnosť dojala všetkých prítomných. Prítomnému pánovi P. V. Rovniankovi som videl slzu ligotať sa v očiach. Bola to zaiste slza radosti, ktorú vyvolala rozpomienka na jeho dávnu prácu, ktorú zavŕšil ako zakladateľ organizácie, ktorá z takýchto povolaných úst a na takom vzácnom mieste dostala slová uznania (Národný kalendár, 1908, s. 58).

O zápase medzi Furdekom a mnou jeho životopisec v Národnom kalendári na rok 1903 napísal:

Rozumie sa, samozrejme, že p. P. V. Rovniankovi, ktorého zásadou bolo venovať činnosť v prospech všetkých národných bratov bez rozdielu náboženstva, toto osihotenie (t. j. založenie čisto katolíckeho spolku) nezdalo sa byť dostatočne blahodárne, preto medzi obidvoma mužmi nastal zápas. Zápas však šľachetný majúci pre Prvú slovenskú katolícku jednotu i ten účinok, že živým pretriasaním národnej otázky povzbudili sa mnohé čísla, v ktorých buď bolo zahniezdené maďarónstvo, alebo v nich národné povedomie spalo.

Tak teda naše bezprostredné horlenie pomohlo národnému prebudeniu členov Jednoty.

Napriek tomu, že medzi Clevelandom a Pittsburghom panovali ešte veľmi napnuté pomery, polemizovali sme vecne, nie osobne. Na to, či Furdek podporoval osobný boj mojich zarytých nepriateľov zo Slováka v Amerike, nemal som dôkazy. Iba jeden jediný prípad dosvedčoval, že kým on v Jednote polemizoval v rukavičkách, potajomky nadržiaval nechutným osobným útokom Slováka v Amerike.

Bolo to po prvej schôdzi slovenských novinárov, ktorá sa konala 26. septembra 1893 počas Kolumbijskej výstavy, keď bola založená Matica slovenská v Amerike a keď som urobil všemožné ústupky, len aby zavládol pokoj v našej kolónii a spoločne sme mohli nabrúsiť naše novinárske ostrie proti nášmu spoločnému nepriateľovi — maďarónstvu.

V tom čase som možnosť prijať nejaký podriadený úrad v rámci nejakého spolku považoval za pokorenie, ale pre blaho spoločnej národnej veci som bol pripravený na akékoľvek obety.

Aby bol i vlk sýty, i baran celý, uzniesli sme sa, že zvolíme Gustáva Maršall-Petrovského, ktorý bol vtedy spojený s aktivitami Slováka v Amerike, za predsedu, ja budem zapisovateľ a Furdek pokladník. Za podpredsedu bol zvolený Ján Švehla, účtovníkom sa stal J. Žiška, dozorcom Imrich Podkrivacký, do hospodárskeho výboru boli zvolení: Frank S. Horváth, Ján Čanda, Ján Mikuš, do literárneho výboru: Ján A. Ferienčik, Ján Mičátek a Ďuro Grúnik, do výboru domácich záležitostí: Ján Spevák, J. Kiesel a Fr. Pucher.

Matica slovenská bola predchodcom Slovenskej ligy. Mala čisto humánne, vzdelanostné, národné ciele. Tešili sme sa, že uzavretý mier posunie našu národnú vec ďalej, ale netrvalo to dlho.

Už o pár mesiacov po schôdzi Slovák v Amerike obnovil starú taktiku. Nadávky, upodozrievania, bez ktorých, ako sa zdalo, si svoju existenciu nevedel predstaviť.

Dostala sa nám do rúk kópia telegramu, ktorý bol podpísaný Furdekovým menom a v ktorom bolo blahoželanie Slovákovi v Amerike, že sa podujal na spravodlivý boj.

Následky tohto činu boli také, že som sa porúčal ako zapisovateľ a úplne som ignoroval Maticu slovenskú v Amerike.

Pravdivo sa vyjadril A. Š. Ambrose, hlavný zapisovateľ Národného slovenského spolku, vo svojej správe na 5. konvencii, keď povedal: „My však máme viac ako jednu príčinu zatratiť doterajšie účinkovanie takzvanej Matice, lebo tá si dovoľuje také urážky voči našej organizácii a robí taký rozbroj v národe, ako keby jej cieľom bolo podpaľačstvo.“

Je preto celkom prirodzené, že za takýchto úkladov bol Matici vykopaný hrob, lebo hlavní predstavitelia Matice neboli schopní žiadnej konštruktívnej práce. Ich práca pozostávala z rúcania a nie budovania národných podnikov. O tom, že im tak diktovala vyššia moc, v službách ktorej boli, sa presvedčíme neskôr.