ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už roku 1895 vyjadril Andrej Kmeť v týchto slovách vznešené poslanie našej americkej kolónie, keď v článku Hľadám mecenáša prosil tento náš učenec a predseda Muzeálnej spoločnosti slovenskú americkú kolóniu o zadováženie plastickej mapy Slovenska pre Muzeálnu slovenskú spoločnosť. A tejto jeho vrelej túžbe bolo vyhovené, lebo som ihneď usporiadal zbierku a mapu som kúpil. Len päť rokov uplynulo od založenia spolku a za tých krátkych päť rokov sa vykonalo veľa aj napriek neustálym bojom.

Pozrime sa, čo napísal Andrej Kmeť v liste na adresu Mocsáryho, maďarského poslanca, jediného muža v uhorskom sneme, ktorý mal tú smelosť, že svojim maďarským kolegom povedal, že potláčajú nemaďarské národy a nohou šliapu zákony.

„Tu doma,“ píše Kmeť, „je hovädom (za takého vyhlásil Slováka Gruenwald), ale pod slobodným nebom americkým v jasnom svetle zjavila sa ľudskosť, dôstojnosť a schopnosť Slováka, tam za oceánom požíva úctu, zastáva štátne služby, ba sám rozdáva služby. Tieto osvedčenia čítali sa v ministerstvách,“ dodáva A. Kmeť podľa Mocsáryho tvrdenia.

Čo teda upriamilo pohľady vládnych predstaviteľov na nás? Naša zaujatosť, horlivosť, vernosť a oddanosť k bratom našim pod Tatrami. Veď za pár krátkych rokov naučili sme tento opustený ľud, pozbavený i ľudskej hodnosti, prinášať národné obete. Keď Slovač pod Tatrami urobila zbierku na vystavanie pomníka svojmu bohatierovi Dr. Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, ja som hneď predniesol ohnivú reč v odbore č. 3 Národného slovenského spolku, ktorá vyšla aj tlačou, a budil som Slovač k príspevkom. A americká Slovač priniesla svoju hrivnu.

Usporiadal som zbierku na postavenie pomníka pevcovi našej hymny Samovi Tomášikovi a tento pomník som aj postavil.

Keď náš slávny Hurban Vajanský bol odsúdený do segedínskeho žalára pre článok Hyenizmus v Uhrách, keďže žandarméria ani rodine nedovolila voľný vstup na cintorín v Hlbokom, keď bol odhaľovaný pomník slávneho hrdinu rokov 1848 — 1849, zozbieral som vyše 500 dolárov na podporu rodiny nášho slávneho väzňa. Keď Somolický a Zaymus boli odsúdení, značné obnosy im boli odovzdané na krytie práva.

Hneď na začiatku môjho účinkovania som zaviedol stálu zbierku „Na Slovensko“, z ktorej sme poskytovali výdatnú pomoc našim časopisom a honorovali sme práce našich veľmi slabo platených alebo vôbec neplatených spisovateľov v kraji. Na čo som však hlavne obrátil svoju pozornosť, tak to bola — naša študujúca mládež, v ktorej som videl záruku našej budúcnosti. Z vlastnej skúsenosti som vedel, ako veľmi vplývajú hmotné pomery študenta na jeho politickú nezávislosť. Keď študent zistí, že v čase krízy sa môže spoliehať na pomoc, že mu nebude odopretá, koná slobodnejšie, voľnejšie, ráznejšie. V súčasnosti máme na slovenskom verejnom poli desiatky a desiatky tých najvynikajúcejších predákov, stĺpy oslobodeného Slovenska, základy Československej republiky, ktorí dostávali štipendiá, podpory, ktorých diletantské literárne pokusy boli štedro odmeňované buďto zo zbierok a príspevkov určených „Na Slovensko“, alebo celkom súkromne z môjho vrecka či neskôr z Národného fondu Národného slovenského spolku.

Za to, že sa naše pokusy od samého prvopočiatku stretli s takým neočakávaným zdarom, tak za to možno ďakovať sčasti okolnosti, že národ videl na vlastné oči, že sme kazateľmi, ktorí aj uplatňujú, čo kážu. Do jednej zo zbierok boli zarátané všetky hlavy — nielen ja, moja firma a každý môj spoločník, ale obetavo všetci moji zamestnanci do jedného veľmi štedro prispeli hneď na začiatku.

Aké rozmery nadobudli tieto národné podpory v neskorších rokoch, o tom najlepšie svedčí pripojený prípis adresovaný na mňa od vtedy najpoprednejších boriteľov za slovenskú vec pod Tatrami, a tento prípis môj dobrý priateľ Janko Kadlečík nejakým zázrakom zachoval a poslal mi ho, čím vo mne vyvolal mnohé spomienky na radostnú, trebárs krušnú národnú prácu.

Toto vysvetľovanie nepotrebuje. Prípis hovorí sám za seba.

Môj dobrý priateľ Dr. Jozef Škultéty mi v liste z 22. februára 1922 píše:

Veď málo nás je (o 20 — 25 rokov zásluhou škôl bude to už iné), každý bol by potrebný teraz doma. Práve dohovoril som sa i s Kukučínom, že v marci tohto roku nastúpi cestu domov. Len prirodzená vec, že milo dotkla sa môjho citu zmienka o možnosti Vášho návratu. Ja verím, že mohli by ste byť doma užitočným. Minulosť Vaša oprávňuje takéto predpokladanie. Veď zo Slovákov odtrhnutých od rodných krajov za našu národnú vec toľko nevykonal nikto ako Vy.

Aké zadosťučinenie pre opustenú, zabudnutú dušu z takých vážených a povolaných úst, ktoré za skoro 40 rokov boli úzko spojené skoro s každým naším národným hnutím.

Áno, hmotne som podporil každú národnú akciu natoľko, že v krušných rokoch 1896 — 1902, keď sa prenasledovanie bratov dialo s tou najsverepejšou divosťou, zväčša naša pomoc to bola, z ktorej sa platili všetky pokuty za tých stá a stá politických pravôt, ktoré na krk časopisom a jednotlivcom zavesené boli. Ja osobne som mnohými tisíckami podporoval nielen každý národný pohyb, ale za mnohých našich chudobných spisovateľov som s ochotou platil každú národnú daň, o ktorú som bol požiadaný. Vypísaním súbehu na literárne práce tak zo strany Národného slovenského spolku, ako aj zo strany našich vydaní som povzbudil literárnu činnosť, a tak zadal podnet na vznik nejednej perly našej inak chudobnej spisby.

Niet sa preto čo čudovať, že naša činnosť takto posilňovala a utužovala našich bratov aj napriek neronskému prenasledovaniu, rady našich roduverných nielenže neredli, ale vplyvom mravčej usilovnosti a neohrozenej vytrvalosti mladšej generácie zoskupenej okolo Hlasu stá a tisíce nových bojovníkov z pospolitého ľudu sa hlásili do radov nášho slovenského tábora. Takto som videl splnené moje proroctvo prednesené v Clevelande:

„Na mohylách mučeníkov najmohútnejšie šírilo sa kresťanstvo, na mohylách národných martýrov musí sa šíriť slovenské verím!“

Naši tu v Amerike prebudení, poučení o ľudských právach, presiaknutí heslami Slobody, rovnosti a bratstva, keď vrátili sa na návštevu do starej vlasti, stali sa apoštolmi slovenskej myšlienky. Tá zaletela do najzaostalejších kútov slovenského kraja, začala sa stavať postrachom stávekých tyranov a vrahov národa nášho.

Preto nečudo, že vrah zúril, kypel zlosťou, keďže si myslel, že má už všetko pekne-krásne prichystané pre slovenský kar a tu zjaví sa hŕstka emigrácie a úplne marí jeho prípravy. Nečudo, že nielen v starej vlasti, ale i tu v Amerike podnikala uhorská vláda všemožné kroky na zničenie slovenského hnutia, na moje odstránenie a na poškodenie môjho obchodu.

Niet o tom pochybností, že maďarská vláda od počiatku podporovala časopisy, ktoré brojili proti nám. Ako o tom píše Fr. V. Sasinek v Amerikánsko-slovenských novinách v čísle z 18. mája 1899:

Po páde Bánffyho vyšla brožúra, ktorá ľutovala pádu jeho a vychvalovala ho pre politiku, ktorú viedol proti nemaďarským národnostiam vôbec a proti Slovákom zvlášte. Pôvodca tejto brožúry, ovšem krmený hrncami uhorskej vlády, vyklebetil z tej politickej kuchyne i to, že Bánffy nie zo svojho vrecka, ale z krajinského vrecka, z krajinskej pokladnice zasielal peniaze i do Ameriky k podpore odrodilcov, aby si sriadili novinky i klub, čarbali maďarónske spisy a dobre to robili za 30 strieborných a hromžili v Amerike na panslávov, t. j. na statočných synov, ale najmä na Amerikánsko-slovenské noviny a Jednotu. Odtiaľ si môžeme vysvetliť z jednej strany, že tie protislovenské osloviny a bláznivé huby na pôde, ktorá pohnojená je tou bánffyádou, a z druhej strany, ale i to, že je treba, aby ste boli na stráži, by nejakého slabúcha spomedzi Vás neuviedli judášstvom do pokušenia.

V Amerikánsko-slovenských novinách z 3. júla 1903 sme uverejnili list, ktorý nám poslal náš pešťbudínsky dopisovateľ Dr. Janko Wagner, pod záhlavím:

Starosť Maďarie o nás

Nasledovný súkromný list, ktorý nám prišiel z Pešti, hádže svetlo na úklady maďarskej vlády na našu slovenskú kolóniu v Amerike. List sme dostali od jedného úprimného priateľa a trebárs je súkromný, podávame ho v doslovnom znení verejnosti, lebo sa hlboko dotýka nášho života a našej budúcnosti. List znie nasledovne:

Pešťbudín 13. júna 1903

Milý priateľu Petre:

Nemôžem sa zdržať, aby som Ti neoznámil jedno-druhé, čo sa tu u nás robí. Miestne novosti, ktoré by Teba snáď ani neinteresovali, ponechám stranou, ale sdelím Ti jedno-druhé z vecí, ktoré sa tu stávajú a poťahujú sa ony aj na ten náš tamojší život.

Tu v zainteresovaných kruhoch veľmi často sa hovorí o maďarskej misii do Ameriky. Rokuje sa v uzavretých kruhoch o tom, že ako by sa dala pomaďarčiť celá americká slovenská veľkosť. Tu náramne boja sa tamtých Vašich spolkov. Práve došiel list z Ameriky od jednoho podplateného darebáka, ktorý len nedávno bol maďarskou vládou vyslaný, aby hlásal maďarstvo a ničil všetko, čo je slovenské. V tomto liste obšírne opisuje tie Vaše spolky. Medzi iným hovorí vo svojom liste, že v Uhorsku ani pochopu o tom nemajú, ako je tu ľud sorganizovaný a na akom základe. Píše, že sedliak, ktorého z domu poznal ako najposlednejšieho človeka v dedine, dnes predsedá vo schôdzach, ktoré pozostávajú často aj z vyše sto členov, a že si pri tom vedie človek tak taktične, že sám tento „učený“ pán pozastavil sa nad tým a že si v duchu pomyslel, že on by to veru nebol v stave tak urobiť.

Hneď s týmto opisom podotýka, že tento človek nie sám je tak taktičný, ale má pri sebe zápisníka, pokladníka, účtovníka, všetko to ľudí z kraju nevzdelaných, a títo ľudia tu že vedú knihy v lepšom poriadku, než hocktoré uhorské peňažné ústavy. Píše i to, že sa títo ľudia volia každý rok a obyčajne každý rok je nový úrad a každý úrad vedie svoje povinnosti s takouto presnosťou a taktičnosťou.

Tento pán (odpusť, Bože, moje hriechy) dokladá k tomu, že je toto len taký spolok, ktorý on navštívil, o ktorom sa všeobecne zná, že nestojí na najvyššom stupni vzdelanosti. No sú tam vraj také organizácie a zvlášť NSS, že na schôdzach tohoto okrem bežných vecí pretriasajú sa i národné i politické otázky. A tu nahnal našim mamelukom náramného strachu. Oni si teraz myslia, že keď spolok nižšieho stupňa má takýchto ľudí, ktorí sami sa vzdelali a vyšvihli na stupeň, že sú v stave viesť pojednávania spolkové, čo sa potom dá očakávať od tých, ktorí sú viacej vzdelaní, učení. A tu rozhodli sa, že za každú cenu musí sa tomuto pokračovaniu urobiť konec. Čo by sa stalo, keby tak všetci členovia tých slovenských spolkov prišli do Uhorska a tu rozniesli po krajine svoje idey, svoje náhľady. Protivili by sa moci úradnej, lebo tam žili v slobode, tam im zákon poskytuje práva, a tu nie, i hneď povstala by revolúcia. A toto sa stať nesmie, preto usneseno bolo, že budú sa lifrovať čisto maďarskí kňazi do Ameriky, aby títo dajako kládli medze tomu, aby sa myšlienka panslavizmu dajako veľmi nešírila.

Hlavným účelom tejto výpravy je Národný slovenský spolok. Tento spolok má byť za každých okolností obmedzený. Maďarská vláda obrátila sa na americké svoje konzuláty o bližšie informácie. Žiada znať, koľko má členov atď., aby takto vedela, že akú silu a aké prostriedky trebalo by jej použiť.

O tom budeš už dozaista znať, že maďarská vláda dáva mesačne raz viacej, raz menej istú sumu peňazí na podporu tamojších niektorých časopisov. Sú to tri časopisy, ktoré písané sú rečou dialektu šarišského, a preto ich vláda podporuje, aby okrem toho, že by hájili jej zásady, šírili aj reč šarišskú, aby tak ľud odvrhol čisto literárne časopisy, aby nedostal sa do ľudu duch národný, ktorý tieto časopisy hlásajú. No i jeden časopis, ktorý má naloženo hrať barvu dvojakú, berie podporu a písaný je v reči spisovnej. Myslím, že sídli v New Yorku, ale s istotou nemôžem povedať, lebo až k uspokojenkám som sa dostať nemohol.

Asi pred rokom v šarišskej stolici narobil Artim kriku o akomsi rusofilstve, že sa v Amerike vzmáha moskáľstvo, pravoslávie. Malo sa to stať v Becherove. Tento krik Artimov neostal bez výsledku. Vláda teraz poslala do Ameriky istého Hodobayho, ktorého cieľom je pod plášťom náboženstva zastarať sa i do verejného spolkového života a nakoľko len v jeho moci bude, má rozbiť všetky ruské spolky a to preto, aby ľud ostal neosvietený, nevzdelaný, aby nepresiakol moskáľstvom, ktoré že sa v akýchsi ruských spolkoch pestuje.

Hodobay má o svojom účinkovaní podať správu ako vláde, tak i svojim biskupom. Cieľom jeho poslania je, ako spomínam, zničiť ruské spolky. Má naloženo každého kňaza, ktorý by len za vlas slavianskej idey javil u seba, hneď poslať do domu a jeho miesto obsadiť kňazom maďarského zmýšľania. No poneváč ruskí kňazi aj tu v Uhorsku vynikajú maďarizmom, myslím, že nenaskytne sa mu tak priam príležitosť, aby niekoho domov posielal.

Tu zamýšľajú vynajsť spôsob, aby všetky spolky, v ktorých nachodia sa vysťahovalci z Uhorska, dostali sa pod kontrolu maďarskej vlády alebo pod kontrolu jej amerických konzulov. No ja viem, že sa to nestane. A Vy by ste tam vedeli, čo robiť v takomto prípade.

Toto je asi všetko, čo Ti teraz môžem sdeliť. Možno, že v krátkom čase Ti zase niečo sdelím.

S pozdravom

Tvoj priateľ

(meno neudávame, pozn. red.)

Ku tomuto listu netreba žiadnych vysvetliviek. Každý si domyslí, že ako o nás v Maďarii zmýšľajú a akých kopovov nám tu na krky posielajú, aby zničili stavbu, ktorú sme za dlhé roky stavali. Ale duch nie je kameň. Maticu mohli ste odňať i po prípade rozbúrať, ducha zničiť nepodarí sa vám tak, kde my máme moc a vy ste bez vlády — poznámka redakcie.

To, že tvrdenie Dr. Janka Wagnera o subvencii maďarskej vlády slovjackým i naoko slovenským časopisom v Amerike, ktoré bojovali proti P. V. Rovniankovi, bolo základné, nech čitateľ pozorne preštuduje v nasledujúcom liste:

Dúfam, že mi pán Daxner nebude zazlievať, že snáď zneužívam jeho dôveru uverejnením tohto súkromného listu. Nerobím to preto, že by som chcel vyvolávať akékoľvek kontroverzie. Dnes už na tom nezáleží. Ale tento list je potvrdením nášho presvedčenia, že uhorská vláda roky a roky direktne alebo prostredníctvom konzulátov robila všetko možné na moje zničenie. Ako sa ctený čitateľ dočíta, úpadok mojej firmy direktne nepripisujem tejto podkopávajúcej práci. Nie! Tá síce pomáhala kopať hrob, no nebyť iných okolností, úkladom jej bol by som mohol vzdorovať, ako som to činil počas 20 rokov. Nech si každý utvorí svoj vlastný úsudok o obsahu listu.

Ľutujem, že som sa nenachádzal v takých hmotných pomeroch, aby som ponuku p. Daxnera mohol prijať a zadovážiť si „vyplatené čeky“. Boli by to zaujímavé dokumenty, ako veľkodušne odmeňovala maďarská vláda „môj kar“. I Orbach nech mi nezazlieva, že tento dôverný list predkladám verejnosti. On môže spočívať na svojich vavrínoch. Docielil svoje, pomohol pochovať Rovnianka. Pracoval na tom 20 rokov. Či vavríny, ktoré získal, uspokoja jeho svedomie a zabezpečia mu blažený život, to je už iná otázka. Odpustil som mu nejednu nezaslúženú urážku, ale či mu národ odpustí i túto, keďže zakladala by sa na pravde, to je vec ľudu, ale nie moja.

Aké prostriedky používala maďarská vláda voči emigrácii našej, toho dôkazom je ministerský prípis, pri zadovážení ktorého nám pomáhal Dr. Janko Wagner a ktorý doslovne znie:

Odpis prípisu

upraveného dňa 4. februára t. r. pod 393 pred číslom uh. kr. ministrom náboženstva a výučby na pána kardinála knieža-primasa ostrihomského arcibiskupa, v záležitosti duchovného ošetrovania do Ameriky vyvandrovavších uhorských poddaných.

Známo je Vysokoosvietenosti Vašej, že do Ameriky, zvlášť ale do Spojených štátov vždy väčším počtom sťahujú sa uhorskí poddaní, vábení tou nádejou, že tam nájdu lepšie zárobkové pomery.

Počet v Spojených štátoch žijúcich uhorských poddaných dnes už obnáša viac sto tisíc. Značný počet vysťahovalcov, ako i národnostné pomery, v ktorých vysťahovalci sú, nakladajú uhorskej vláde za povinnosť, aby povšimla si našich v cudzinu vrhnutých spolukrajanov tým skôr, poneváč od krajiny odlúčení takým pokušeniam sú vystavení so strany panslávskej propagandy, aké jednakým spôsobom ohrozujú ich vlastenecké city a vierovernosť.

Menovite v kruhu vysťahovavších sa Rusínov takou mocou započala sa propaganda, šírená bludoverskými biskupmi alaskánskym a san-franciskánskym, že už celé obce obrátili sa na pravoslávnu vieru. Nakoľko ale jedna časť vysťahovalcov vráti sa zpiatky do Uhorska, blízke je nebezpečie, že tí, ktorých ruská propaganda v Amerike nakazila, navrátiac sa domov, stanú sa medzi tunajšími svojimi spoluveriacimi rozširovateľmi svojich bludných náhľadov.

Poznanie tohoto nebezpečia, ďalej i tá skúsenosť, že v Amerike žijúci uhorskí poddaní len pomocou cirkve a školy môžu byť udržiavaní vo vernosti k viere a vlasti, primäli uhorskú vládu k tomu, aby porobila kroky k odstráneniu medzi americkými Rusínmi ukazujúceho sa nebezpečia. Za výsledok zavedeného rokovania v krátkosti tu označujem, že do mesta Allegheny, kde nápad bludovercov je teraz najhrozivejší, za láskavého napomáhania kongregácie „de propaganda fide“ a prešovského pána biskupa o krátky čas na útraty maďarskej vlády pôjde jedon vlastenecký, horlivý prešovský duchovný a chytí sa do prevzatia misie. Ďalej medzi kongregáciou „de propaganda fide“ a medzi uhorskou vládou utvorilo sa zásadné ustálenie ohľadom toho, aby v záujme pozorovania a duchovného vedenia amerických Rusínov ustanovil sa ku washingtonskému apoštolskému delegátovi jedon visitátor, tiež len na útraty uhorskej vlády.

Prednesúc povedané k objasneniu položenia, vrátim sa teraz k vlastnej veci: k potrebe duchovného ošetrenia do Ameriky vysťahovavších sa katolíckych Slovákov latinského obradu, čo z maďarského vnútorného politického ohľadu ešte i nad organizovanie Rusínov o mnoho dôležitejším sa ukazuje.

Odhliadnuc totiž od toho, že Slovač podľa dát spočítania ľudu z roku 1890 tvorila 12,51 percentov ľudnatosti krajiny, Rusíni ale len 2,50 percentov. Predošlá národnosť aj ku vysťahovaniu poskytuje najvyššiu pevninu, tak že r. 1900 Slováci tvorili temer polovicu (40,82 percentov, r. 1899 ale už 43,18 percentov) všetkých vysťahovalcov. Hovoriac v absolútnych číslach, v roku 1900 vysťahovalo sa v celku 38,888 percentov jednotlivcov, z ktorých bolo 14,169 percentov Slovákov a len 3,102 percentov Rusínov. Teda tak doma, ako aj v Amerike omnoho viac je Slovákov ako Rusínov, následkom toho národnostné pobúrenie Slovákov je pre maďarský štát omnoho nebezpečnejšie než pobúrenie Rusínov.

Predo mnou leží jedno oznámenie pittsburského konzulátu, ktoré počet v Spojených štátoch žijúcich rímskokatolíckych Slovákov udáva na 60 000, ktorí sú zorganizovaní v 42 rímskokatolíckych farnostiach. Poznamenávam, že číslice tieto vzťahujú sa iba na rímskokatolíckych a v Spojených štátoch amerických žijúcich Slovákov.

Táto veľká tlupa ľudí — ktorá vonku svoje maďarské štátne občianstvo zväčša zadrží, so starou vlasťou husto sa stýka, ba navráti sa domov na návštevu alebo na stály pobyt vo väčších tlupách — následkom hlbokej nábožnosti Slovákov je z najväčšej čiastky v rukách kňazov a na jej zmýšľanie vplývať v prvom rade sú v stave kňazi, národnostné spolky a slovenská tlač len v druhom, poťažne v treťom rade. Táto veľká morálna moc ale, bohužiaľ, proti nám vstupuje v platnosť, poneváč spomedzi vyššie spomenutých 42 rímskokatolíckych farností, na čele len siedmich stojí vlasteneckých citov kňaz, 35 ale vedú zo západnej časti Horniakov pochodiaci slovenskí a českí panslávskych citov.

Tomuto tu zaokrúžlenému ťažkému položeniu podľa mienky pittsburského konzulátu dalo by sa odpomôcť jedným záporným a jedným kladným zariadením.

Záporné zariadenie bolo by to, aby uhorskí biskupi, z diecézy ktorých vždy viac panslávskych kňazov valí sa na volanie svojich druhov do Ameriky, svojim kňazom zlého zmýšľania vysťahovanie rozhodne zakázali. Nad zadržaním zákazu vonku účinkujúci kňazi dobrého zmýšľania, taktiež i konzuláty mohli by mať protidozor. Na tých ale, ktorí vzdor zákazu by sa vysťahovali, cestou tunajších, ako i amerických biskupov a pomocou washingtonského apoštolského delegáta, mohol by sa robiť taký silný nátlak, že nútení by boli navrátiť sa zpiatky.

Kladné zariadenie bolo by to, aby do tých rímskokatolíckych slovenských farností, ktoré ztratia kňazov, prišli kňazi dobrého zmýšľania a východné slovenské nárečie hovoriaci kňazi. Kazinczy, braddockský duchovný, ako aj iní duchovní dobrého zmýšľania, ako sú: Frant. Dénes, newyorský kňaz, Imrich Haitinger, passaický kňaz, hovorili pittsburskému konzulovi, že o vyslanie súcich kňazov opätovne obrátili sa už do Uhorska, avšak že na ich žiadosť do tých čias odpovede neobdržali.

Čo sa podrobností týka, pittsburský konzulát na základe od Kazinczyho obdržaného upovedomenia hovorí, že v Duquesne, Pa., bydliacich a z východných stolíc Horniakov pochodiacich asi 200 rímskokatolíckych slovenských rodín, ktoré ku rímskokatolíckej, na druhej strane Monongahely ležiacej mckeesportskej farnosti prislúchali, poprosili ho ešte minulého leta, aby im bol na pomoci v tejto snahe, aby z mckeesportskej farnosti, vedenej českým kňazom, mohli sa vylúčiť a založiť si samostatnú farnosť. Po dlhšej námahe konečne podarilo sa Kazinczymu vyprostriedkovať od pittsburského biskupa Pholena povolenie k založeniu novej farnosti, pri ktorej snahe v Panuškovi, mckeesportskom českom duchovnom, našiel veľkého protivníka, ktorý na stratu toľkých svojich veriacich už ani z hmotného ohľadu nemohol sa netečne dívať. Kazinczy potom duquesneských Slovákov, ktorí k cieľu staväť sa majúceho nového kostola za 3 500 dolárov už i pozemok kúpili, tak zorganizoval, že dielo do novej osady vyslať sa majúci vlastenecký duchovný ľahko môhol by završiť. Zabezpečenie tejto stanice pre jednoho dobrého zmýšľania a východné slovenské nárečie hovoriaceho kňaza je veľmi dôležité, poneváč na tom vidieku zúri najtuhšie panslávska agitácia a práve tu je najmenej kňazov dobrých citov. Kazinczy medzi množstvom českých a panslávskych kňazov stojí osihotelý a svoj vlastenecký vplyv medzi Slovákmi, ustavične búrenými proti Uhorsku panslávskymi spolkami, tlačou a kňazmi, nevládze v platnosť uviesť, keby ale do Duquesne vyslať sa majúcim vlasteneckým kňazom a tiež i maďarskými, avšak slovensky hovoriacimi mníškami bol napomáhaný, tak pomaličky by si dal rady. Konzulát konečne poukazuje na to, že dľa osvedčenia Kazinczyho a jeho druhov dobrého zmýšľania v blízkej budúcnosti ešte na nasledovné miesta mali by byť vlasteneckí kňazi vyslaní:

1. do Charleroi, Pa.,

2. do McKees Rocksu, Pa., kde ešte farností niet, ale z 200 — 300, poťažne 400 rodín dali by sa zorganizovať,

3. do Newarku, N. J., kde 300 — 400 rodín počítajúcu farnosť dočasne český kňaz vedie,

4. do Yonkers, N. Y., kde 400 rodín tiež len český kňaz zaopatruje,

5. do Boontonu, N. J., kde 200 rodín nemá teraz kňaza,

6. do Bayonne, N. J., kde na čele 300 rodín stojí Richtárčik zo Spiša pochodiaci a východné slovenské nárečie nehovoriaci kňaz,

7. do Trentonu, N. J., ktorého 250 rodín jedon zo západných stolíc pochodiaci panslávsky kňaz vedie.

Teraz prednesená žiadosť sa zdá byť trochu smelou, no nemôžem sa vyhnúť tomu dojmu, že návrhy majú ráz dobrého nápadu. S tým cieľom teda, aby duševný stav americkej Slovače položený bol na pravé základy, z inej strany ale, aby k tomu vedúce úsilia podľa plánu sa viedli, uznával som za potrebné vzbudiť pozornosť Vašej Vysokoosvietenosti a láskavým prostredníctvom Vašej Vysokoosvietenosti i pozornosť najdôstojnejšieho biskupského sboru, a usrozumením pána ministrapredsedu prosiac, ráčte z príležitosti Vašej najbližšej porady nad nadhodilou sa otázkou uvažovať.

Bez toho, aby som chcel predčiť najdôstojnejším biskupským sborom vyniesť majúce usnesenie, chcem — ako môj náhľad je, podotknúť, že cieľuprimeraným by bolo, keby cieľom duševného zaopatrenia uhorských súobčanov najdôstojnejší biskupský sbor vyslal povereníctvo, majúce pozostávať z najbezprostrednejšie interesovaných pánov biskupov: košického, nitrianskeho, baňsko-bystrického, spišského a rožňavského. Tomuto povereníctvu potom vláda by ochotne zaopatrila a prepustila k dišposícii potrebnými ukazujúce sa dáta, poskytla by žiadanú podporu a vôbec napomohla by ku ošetrovaniu amerických uhorských súobčanov smerujúce námahy, s inej strany spomenutí cirkevní hodnostári mohli by sa usniesť medzi sebou ohľadom zásad jednomyseľného zachádzania, majúceho sa vyvinúť voči do Ameriky idúcim kňazom.

Odporúčajúc úctyplne prednesené veci do zreteľa Vašej Vysokoosvietenosti a najdôstojnejšiemu biskupskému sboru, prosím Vašu Vysokoosvietenosť, aby ste ma svojím časom o vyniesť sa majúcom múdrom usnesení upovedomili.

Osmeľujem sa s úctou pripomenúť, aby ste dôverný raz tohoto prípisu aj v porade láskavý boli zadržať.

Prijmite atď.

Za hodnovernosť úradného prípisu

Komlóssy, úradník predsedníckej úradovne

Toto bol ten najväčší novinársky triumf, akým sa slovenská žurnalistika do toho času preukázať mohla a snáď do súčasnosti žiadnym iným zatienený nebol.

Zadovážiť podobné tajné prípisy nie je vôbec ľahké. Či kedy komu napadlo, čo nás stál tento špás! Zhrozíte sa, keď vám vyzradím, že útraty naše s tým spojené presahovali viac ako 10 000 dolárov, lebo nielenže sme zaplatili tisíce a tisíce v hotových peniazoch za dokument, ale zamestnanec ministerstva, ktorý prípis ukradol, na naše náklady musel utiecť do Spojených štátov i s celou rodinou a my sme ho vydržiavali dlhé roky a chránili ho pred úkladmi vlády, keďže viackrát dostal výhražné listy.

Ale s akou radosťou som priniesol aj také obrovské obete na oltár národa a uradostene som v úvodnom článku Slovenského denníka zo 6. júna 1902 volal, keď bol prípis uverejnený:

A tak páni ministri márne ceria svoje zobáky na Slovač americkú, tá je dnes prebudená, uvedomelá, roduverná a čo rok hlasnejšie bude hlásať celému svetu krivdy, ktoré liberálna a rytierska vláda Maďarie na nemaďarských národoch pácha. Slovenského ducha Slovákov v Amerike neudusia ani milióny vlády, ani regimenty špiónov.

A Ty, roduverná Slovač, dnes v pamätný deň 6. júna slož aspoň v duchu, keď nemôžeš verejne, skrúšený a úprimný sľub, že: Dedictvo Memoranduma je a bude Ti posvätným, že verne pridŕžať sa budeš materinskej Tvojej reči, verne po boku stáť pri roduverných synoch a duchovných Tvojich, že z hlbín duše nenávidíš odrodilca, tupiteľa slovenskej veci, že s najväčšou ochotou podáš pravicu Tvoju tej spoločnej práci — zbaviť národ hnusných odrodilských pijavíc a k povzneseniu slovenského mena. Tak nám Pán Boh pomáhaj!

Mravný výsledok tohto prípisu sa nedá oceniť v žiadnych dolároch alebo korunách.

Naše národné snahy začínali získavať priateľov a prívržencov nielen vo vyšších amerických, ale aj svetových kruhoch.

Predostretím „Memoranduma“ Slovákov a Rusínov zástupcom interparlamentárneho zasadnutia počas svetovej výstavy v St. Louis A. Š. Ambrosem a Júliusom Wolfom a odkrytím rytierskosti a slobodomyseľnosti grófa Apponyiho a Maďarie boli rok za rokom hádzané jasnejšie lúče na politické pomery Uhorska a liberálnosť Maďarie a za Scotusom Viatorom sa ozval pred svetovým tribunálom mohutný hlas Björnsona.

Samozrejme, že každá takáto ozvena popudila uhorskú vládu k novým pokusom zastaviť národné uvedomenie slovenskej emigrácie. Keď jej pokus sa prostredníctvom cirkvi nevydaril, želajúc si „hmotne nás na vnivoč priviesť“, ako hovorí list p. Daxnera, zamýšľala dosiahnuť cieľ zničením nášho šífkartového obchodu. Ako snemové rokovania r. 1904 jasne svedčia, uzavrela zmluvu s Cunard líniou a vyniesla vysťahovalecký zákon, na základe ktorého všetci vysťahovalci z Uhorska boli nútení cestovať cez Fiume na Cunard línii, aby takto zostali úplne pod vplyvom maďarskej vlády nielen v Uhorsku, ale aj v Amerike. Pri prejednávaní tohto návrhu neštítili sa verejne dosvedčiť, že predloha je namierená proti panslávskym šífkartovým agentom — agitátorom a meno mojej firmy na prvom mieste nesčíselnekrát prízvukované bolo, ktorého vraj sa treba za každú cenu zbaviť.

Prichodí mi na um udalosť, ktorú sme úzko spájali s machináciou uhorskej vlády.

Prišiel raz do mojej kancelárie istý Faber, Nemec, údajne pôvodom z Uhorska, ale ktorý bol teraz občanom Argentíny, juhoamerickej republiky.

Faber ma požiadal, či by som nebol naklonený prevziať kolonizáciu Slovákov v Argentínskej republike. A aby som vraj naslepo nekráčal, dal mi ponuku, že môžem sám aj s 5-členným výborom, ktorý si sám vymenujem, navštíviť krajinu, presvedčiť sa o pomeroch v zemi, o podnebí a pod. Faber mi ponúkol, že keď sa sám podujmem na cestu, vláda je ochotná zaplatiť mi 10 000 dolárov za stratu času a výboru 1 000 dolárov, myslím, takáto to bolo suma alebo 1 500 dolárov každému jednému, a všetky cestovné výdavky 1. triedou z mesta, z ktorého sa pohneme, a naspäť. Tieto obnosy budú vyplatené skôr, ako nasadneme na loď v New Yorku.

To bola lichotivá ponuka a kto by si bol želal lustrajs, teraz na to bola vhodná príležitosť. To, že Faber neklamal, dokazovalo jeho vysvedčenie nielen od prezidenta Argentíny a ministra hospodárstva, ale aj jeho nádherné pohostinstvo a štedré tritovanie (pohostenie). Šampanské sa lialo počas týždňov, ktoré strávil v Pittsburghu, čakajúc na odpoveď.

Náš boj s maďarskou vládou bol krutý. Moji najbližší priatelia ma vystríhali, aby som nesadol na lep, že je to výlučne úklad, ako sa ma zbaviť.

Aby som preskúmal Fabera, či je jeho návrh úprimný, oznámil som mu, že pre mňa je holou nemožnosťou odísť, ale že pošlem výbor: Slováka, Čecha, Rusína, Chorváta a Poliaka, a keď tento výbor podá priaznivú správu, podujmem sa na prácu.

Faber sa konečne upokojil. Výbor na čele s Pucherom odcestoval, peniaze mu boli vyplatené skôr, než sadli na loď, vládna loď ich prijala v Buenos Aires, časopis La Pretensa usporiadal na ich počesť banket. Minister hospodárstva Argentíny nám ponúkal dva a pol milióna akrov pôdy na kolonizáciu a zaviazal sa, že každému vysťahovalcovi — osadníkovi pomôže s viac ako stodolárovou výpomocou. Výbor mal teda príjemnú a dobrodružnú cestu, bol dobre zaplatený a podal mi takú správu, že to nie je kraj pre slovenskú dušu. Obavy mojich priateľov sa ukázali ako nepodložené.

Ale skutočné boli všetky ostatné machinácie vládnych kruhov — rakúsko-uhorských konzulátov v Amerike proti mne a mojej firme.

Po Schambergovi vláda vyslala do Pittsburghu za konzula nadutého, pyšného Desewffyho, ktorý si začal počínať celkom v zemianskom duchu a myslel si, že celý svet musí pred ním na kolená padnúť.

Ja som ho jednoducho ignoroval, čo ho tak napálilo, že vydal rozkaz svojej kancelárii, že mojím podpisom ako verejného notára opatrené dokumenty, majú sa mi vrátiť nazad nepotvrdené. Spočiatku som si vypomáhal, že som dokumenty dal potvrdiť klerkom okresného súdu, ten totiž stotožnil môj podpis a jeho podpis zase sudca Spojených štátov — obyčajne to bol ctihodný sudca Buffington — a toho podpis zase sekretár Spojených štátov a toho podpis vyslanec (ambassador) Rakúsko-Uhorska. Samozrejme, že to bolo veľmi ťažké a drahé, ale sdisgustoval som veľvyslanca, aby dal direktné nariadenie konzulovi, že moje podpisy musí potvrdiť. Raz sme zaslali asi 50 dokumentov do Washingtonu a to k nemalej nevôli vyslanca Hengelmüllera.

Konečne som dal vymenovať p. Kadlečíka za notára a ja ako prvý slovenský verejný notár v Amerike som prestal notárčiť a to aj napriek tomu, že moje spojenie s bankami v Pittsburghu vytváralo možnosť zastávať notársky úrad. Na každý tromf maďarskej vlády som bol pripravený ešte väčším tromfom, a to do takej miery, že napríklad pri udalosti nášho rodáka z Kolárovic, ktorého meno mi už nemôže prísť na um a ktorému som zadovážil pas, ktorý mu bytčiansky slúžny vytrhol z ruky, pričom sa o ňom neúctivo vyjadroval a pokutoval ho. Uhorská vláda skrúšene prosila za odpustenie vyslanca Spojených štátov vo Viedni a sľúbila, že na budúce bude pas amerického občana rešpektovaný.

Vyžiadalo by si to celé zväzky, keby sme chceli citovať všetky prípady a opisovať úmornú obetavú prácu, ktorou sme roky a roky odrážali pokusy uhorskej vlády. Či bolo kedy počuť, že by vláda útočila na niektorý iný podnik, na niektoré iné osoby, ako len na tie, ktoré sme sami založili alebo našinci, ktorí boli s nami úzko spojení? Veru nie! Bol to Rovnianek, ktorého mala v žalúdku uhorská vláda. Bol to Rovniankov vplyv, ktorý sa usilovala zničiť a síce nielen medzi Slovačou, ale aj v amerických kruhoch, kde sa naše túžby a spravodlivé národné požiadavky začali uplatňovať. Nie nadarmo končil nepodpísaný autor článku svoje blahoželanie k XI. ročníku Amerikánsko-slovenských novín slovami:

Áno, smele tvrdím, že čo bol Parnell Írčanom, to je Peter V. Rovnianek Slovákom. K tomuto drahému menu pojí sa celá nová éra slovenskej emigrácie v Amerike. On jej vdýchol svieži život, vykázal samostatný smer, dal svojskú formu i jeho idey oduševňujú nepremennou silou našu emigráciu a jeho idey účinkujú i doma blahodárne v národnom našom živote. Preto blahoželám ich terajšiemu hlavnému redaktorovi Petrovi V. Rovniankovi. Prelom, preskoč a nepodlez!