ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roku 1891 sa Janko Slovenský odobral do starého kraja a pred svojím odchodom odpredal svoj podiel vo firme John Slovensky and Co. Wolfovi a mne. My sme sa zaviazali zaplatiť za jeho časť za jeden rok 1 500 dolárov a ako záruku sme naňho prepísali plat 1 200 dolárov, teda obnos, ktorý vtedy Max Schamberg platil za ročnú ohlásku v Amerikánsko-slovenských novinách. Slovenský si tiež podržal právo nastúpiť do firmy počas jedného roka, ak by sa do Spojených štátov amerických vrátil.

Slovenský prišiel naspäť, ale výhody nástupu do firmy nevyužil, ale keď sa oženil s pani Stewartovou, vdovou po kapitánovi Stewartovi, u ktorej sme všetci traja bývali, odišiel do New Albany, Indiana, kde si otvoril obchod s cigarami, v ktorom zostal do roku 1898.

V tom roku deň čo deň prichádzali veselšie a veselšie správy o nových zlatých baniach v Cripple Creek v Colorade a v oblasti Klondyke a zlatá horúčka chytila aj Slovenského, ktorý predal svoj obchod s cigarami a pustil sa na západ, aby odišiel na Aljašku. V Denveri sa stretol s nejakým Wilsonom, ktorý mu predal zlatú majnu v Mexiku v štáte Sonora, 55 míľ od mesta Hermosillo. Slovenský ma poprosil o pomoc a ja som mu nezištne poskytol záruku a okolo 10 000 dolárov. Okrem toho som mu pomohol pri založení Elk Gold Mining Co., v ktorej odpredal našim krajanom účastiny za okolo 3 000 dolárov. No následkom rodinných pomerov si v zúfalej chvíli Slovenský 10. augusta 1900 v Los Angeles siahol na život a celý podnik po jeho smrti vyšiel navnivoč. Nepochybujem o tom, že Slovenský mal dobrý prospect, nachádzal sa v dobrom okrese, bohatom na zlatú rudu, a Ambrose, ktorý ten kraj navštívil, doniesol priaznivé správy. Ale po smrti Slovenského nebolo duše, ktorá by sa odhodlala ísť do Mexika a otvoriť baňu. Okrem peňazí ešte väčšia bola naša mravná strata, lebo aj ten, ktorý vložil čo len 10 dolárov, kričal na mňa, že som ho okradol.

Ako som už raz spomenul, náš vzťah s Maxom Schambergom bol rok čo rok ostrejší a po odchode Slovenského sa ešte vyostril. Táto okolnosť zrodila myšlienku, že možno nastal čas, aby sme začali rozmýšľať o založení čisto slovenského šífkartového a zmenkového obchodu. Slovenský ľud ťažké tisíce zárobku dodával cudzincom a lá Schamberg a jemu podobným židovským agentom, ktorí mali monopol na slovenský obchod. Vtedy ich zisk pri zasielaní 100 zlatých do starého kraja nebol 10, 15 či 20 centov, ale 4 až 5 dolárov. Pri predaji majetku v starom kraji zarábali 6 až 8 dolárov na sto zlatých, keďže často neplatili len 32 — 34 dolárov za sto zlatých. Podobne pri šífkartách dostávali 4 až 5 dolárov komisie. No za slovenskú vec, za náš ľud ani jeden krížom slamku nepreložil.

Ako som už určite spomenul, Slovenský a Schwartz-Markovič mali uzrozumenie (dohodu), že si takýto obchod otvoria v New Yorku a Schwartz-Markovič skutočne opustil Streator, III., a odišiel do New Yorku urobiť potrebné prípravy. Čo sa potom stalo, to som už spomínal.

Keď koncom roka 1892 vypršal Schambergovi kontrakt na ohlásku v novinách, žiadal som od neho 3 000 dolárov ročne za uverejnenie reklamy a za našu „dobrú vôľu“, že mu dodávame obchod. Schamberg to však odmietol.

Pretriasali sme celú záležitosť s Wolfom a napokon sme sa rozhodli takto: vyhotovili sme list pre všetkých vtedy jestvujúcich slovenských agentov, ktorí sa zapodievali zasielaním peňazí do kraja a šífkartovým obchodom a vyzvali sme ich, aby sa dostavili na poradu s cieľom založenia centrálneho obchodu. Žiaľbohu, na poradu nikto neprišiel. To je asi dostatočný dôkaz na rozbitie tvrdenia jedného pisateľa dejín Národného slovenského spolku, že to ja som bol veľmi závistlivý na obchody iných. Ako som mohol závidieť, keď som ich požiadal, aby si bratsky podali ruky. Ba nielen to, ale už v roku 1895 som sa usiloval založiť Národnú banku, ale absolútne žiadny záujem som nezaznamenal.

Ďalej: Aká je to zášť, ktorá odporúča protivníka? Treba si prezrieť ročníky mnou zostaveného Kalendára. Tam pod záhlavím Čo máme čítať? možno nájsť meno nielen každého národného časopisu v Amerike a v kraji, ale keď panoval novinársky pokoj, dal som odporúčanie ešte i takému môjmu zarytému odporcovi — Slovákovi v Amerike — a odporúčal ho slovenskej čitateľskej verejnosti. Schopná je takého činu zášť? Ako často som hlásal kooperáciu? Na každom podujatí! No národ na ňu ešte nebol pripravený.

Keďže som nenašiel odozvu na spoluprácu, chytili sme sa do práce sami. Založili sme v Pittsburghu obchod a súčasne sme kúpili šífkartové a zmenkové oddelenie Janáčeka, Čecha, ktoré sa nachádzalo pod 25. Aven. A v New Yorku a v januári 1893 sme si tam otvorili kanceláriu. Názov firmy sme zmenili na P. V. Rovnianek and Co.

Wolf mal riadiť kanceláriu v New Yorku, ja som mal na starosti pittsburskú kanceláriu, ďalej noviny, tlačiareň a spolok.

Wolf hneď po otvorení kancelárie v New Yorku ochorel. Niekoľko týždňov som spával iba vo vlakoch na trase Pittsburgh — New York, aby som strávil jeden deň v pittsburskej a druhý deň v newyorskej kancelárii. Napokon môj brat Štefan, ktorý na jar 1890 prišiel do Ameriky, zaujal miesto v kancelárii v Pittsburghu a tak som mal aspoň akú-takú pomoc, na ktorú som sa mohol úplne spoľahnúť. Súčasne Anton Š. Ambrose opustil firmu Richard and Co. a začal pracovať pre nás v New Yorku, takže v oboch kanceláriách sme mali spoľahlivé sily, ktoré požívali našu úplnú dôveru.

V našich kanceláriách sme robili čisto šífkartový a zmenkový obchod a žiadne vklady sme neprijímali. Náš prvotný cieľ bol — viesť výlučne tento obchod a nie bankový.

Zbadali sme však, že jeden bez druhého je ťažké neviesť. Prečo? Ľudia prichádzali do kancelárie po výplatách a žiadali od nás, aby si mohli uložiť tých niekoľko dolárov do budúcej výplaty, kým celý obnos nepošlú do kraja. Prehovoriť našich ľudí, aby si celý obnos uložili do národnej alebo štátnej banky a potom aby ho poslali do kraja prostredníctvom nášho obchodu, bola číra nemožnosť. Kde mal náš krajan uložené peniaze, prostredníctvom toho posielal peniaze do kraja. A táto okolnosť nás primäla otvoriť si oddelenie vkladov.

Tieto oddelenia nášho obchodu sa každým rokom zväčšovali. Kým spočiatku sme dokázali len s najväčšími ťažkosťami získať šífkartové jednateľstvá, po niekoľkých rokoch sa moja firma stala jednou z najväčších agentúr medzipalubia a od všetkých spoločností sme získali výhody, ktoré neposkytovali nijakým iným agentúram. Napríklad, keď agent v Amerike predal šífkartu línii severonemeckého Lloydu pre niekoho zo starého kraja, taký cestovateľ musel prejsť cez ruky Misslera. Len zákazníci firmy P. V. Rovnianek and Co. išli cez ruky Karesha a Štockého, ktorí boli našimi zástupcami v prístave Brémy.

K šífkartovému a zmenkovému oddeleniu sme onedlho pridali notárske oddelenie, ktoré sa značne rozšírilo.

Keď som v júni 1889 prišiel do redakcie Amerikánsko-slovenských novín, celý personál pozostával z piatich duší — Slovenský, Wolf, Kováchy, Gallik a Greenstein. Koncom roka 1894 bolo v našich kanceláriách zamestnaných 25 osôb a to: P. V. Rovnianek, Július J. Wolf, Štefan Rovnianek, A. Š. Ambrose, Július Žorna-Horský, Ján Kadlečík, Jozef Ruman, Dr. Theodorovič, A. Tholt, Gašpar Fedor, Miloš Mudroň, Július Tahy, Ján Fehér, Karol Záruba, Frank Blazčakievič, Moris Greenstein, Ján Pálka, Ján Štrba, Gustáv Gilbert, Štefan Demočko, Július Konery, J. Vitouš, G. K. Maljevac, Jozef Fedor a Št. Sucháň. Okrem týchto stálych zamestnancov sme mali celý rad tunajších i krajových dopisovateľov. A tento počet stále rástol a to nielen pri novinách, ktoré koncom roka 1894 namiesto raz do týždňa začali vychádzať trikrát týždenne. Počet zamestnancov rástol aj v iných oddeleniach, kde boli potrebné stále nové a nové sily, ktoré sa neustále prijímali.

Už roku 1898 som sa usiloval uskutočniť myšlienku — začať vydávať Slovenský denník, prvé, denne tlačené slovenské slovo v Amerike. Ale záujem bol taký slabý, že som na čas od tejto myšlienky ustúpil. V roku 1901 som však tento dávno prežutý plán uskutočnil a pustil som sa do vydávania Slovenského denníka. Po desaťročnej práci sa z chatrného časopisu — Amerikánsko-slovenských novín — stal veľký, trikrát do týždňa vydávaný časopis, ktorého náklad v niektorých rokoch dosahoval až 30 000 a ktorý sa distribuoval po celej zemeguli. Z neho povstal napokon prvý Slovenský denník, ktorý vo viac ako 8 000 výtlačkoch putoval do všetkých končín Spojených štátov amerických. Z nepatrného tlačiarenského podniku, ktorý vyhotovoval práce sotva za pár 100 dolárov ročne, vyrástol jeden z najväčších tlačiarenských závodov v Spojených štátoch amerických pre cudzojazyčnú tlač, kde okrem novín sa vyhotovovali práce za viac ako 100 000 dolárov ročne.

Preto nečudo, že úrad predsedníctva v Národnom slovenskom spolku bol z roka na rok obtiažnejší. Kto mi to môže zazlievať, keď uváži tie niekoľkonásobné starosti, ktoré mi ležali na pleciach.

Časopisy si žiadali svoj čas. Za všetky tie roky a roky — skoro až do príchodu Ignáca Gessaya, Schwartza-Markoviča, Maršalla-Petrovského, Salvu — som skoro do každého čísla musel napísať úvodník, redakčný článok alebo úvahu. Redaktori Gonda, Kadlečík, Žorna-Horský, Maršall-Petrovský, neskôr Pivko, Tholt nevedeli dobre písať úvahy a články. Maršall-Petrovský pri všetkej svojej nadanosti ako poviedkar nebol obratný článkar a úvahár. Schwartz-Markovič ako polemikár vynikal, ale z čias jeho redaktorstva sa dá nájsť len málo konštruktívnych článkov z jeho pera. Salva bol zas jeden z najlepších článkarov, ale niekedy možno pre neznalosť amerických pomerov strelil capa. Počas jeho redaktorstva som sa málo staral o časopis, čo — hádam bez chvastúnstva môžem povedať — bolo badať, lebo časopisy upadli, nemali pepp, akým previevali v rokoch 1890 až 1906. Janko Ferienčík nebol zlý článkar, jeho chybou však bolo mlátenie prázdnej slamy. Aby toho čo najviac napísal, vyjadroval sa dvadsiatimi slovami, kde bolo potrebných päť, ktoré by priniesli väčší účinok. Ignác Gessay zastupoval redaktorský stolec uspokojivo a jeho výchovnovedné články boli znamenité, ale pokrivkával pri konštruktívnych národných úvahách a v agitácii.

Na objemnejšie tlačiarenské práce som musel dohliadnuť sám, lebo kompetentných ľudí nebolo až do príchodu J. Kulamera, teraz známeho slovenského advokáta v Pittsburghu, a preto som ich musel vyučiť sadzačským cenám. Náš zmenkový, šífkartový a notársky úrad sa každým dňom vzmáhal. Všetky americké i starokrajové národné pohyby, ohromná osobná korešpondencia nielen z Ameriky, ale i zo starej vlasti, všade tam, kde prebývali Slováci — to všetko si vyžadovalo veľa práce a času. Denne som otvoril 300 až 500 listov, prezrel a zatriedil príslušným oddeleniam. A spolkové záležitosti mi tiež zabrali niekoľko hodín.

Zmienil som sa, že už na tretiu — newyorskú — konvenciu som išiel so silným predsavzatím, že nepríjmem nijaký úrad. A už som aj objasnil, čo zmenilo moje rozhodnutie.

Po newyorskej konvencii prišla clevelandská, v poradí štvrtá konvencia. Na tejto konvencii som bol opäť jednohlasne zvolený a napokon som tento úrad prijal, pretože som mal v úmysle vykonať isté vnútorné utvrdenia jednotlivých odborov, ako som to podotkol aj v mojej správe:

„Vychovať z každého nášho člena uvedomelého a prebudeného Slováka tak, aby sa stal zmužilým vojakom, ktorý pod zástavou našou bojujúc, nepoddá sa, aj keby mal vykrvácať.“

Na V. konvencii v Pittsburghu som odovzdal písomné poďakovanie a zápisnice podotýkajú:

Kandidovalo sa na úrad predsedu. Bratia delegáti jednohlasne kandidovali br. P. V. Rovnianka na spomenutý úrad, avšak ďakuje sa za dôveru a kandidáciu neprijíma.

Viac delegátov oslovili br. Rovnianka, aby úrad ten prijal, lebo on je ten jediný, ktorý zaslúži si toho a daný návrh, aby bol jednohlasne zvolený.

Nastal búrlivý potlesk a na slávu privolano bolo br. Rovniankovi a tým zvolený je jednohlasne za predsedu Národného slovenského spolku.

Brat Rovnianek, uvidiac tak veľkú dôveru bratov, prijíma úrad. Potlesk zo všetkých strán. Zápisnica V. konv., strana 65.

To sa opakovalo na VI. konvencii vo Wilkes-Barre — Zápisnica VI. konv., strana 108.

Pred VII. konvenciou v Chicagu zúril boj so Slovákom v Amerike. Slovák v Amerike neraz prehlásil, že za predsedu nebudem zvolený a síce následkom napätého vzťahu medzi tretím odborom, vlastne J. B. Krčmerym a jeho prívržencami, ktorí celkom prirodzene našli záštitu u Slováka v Amerike.

Do úradu hlavného predsedu boli kandidovaní P. V. Rovnianek, Anton Š. Ambrose a J. Slabey. Brat Slabey kandidatúru neprijal. Brat Ambrose sa osvedčil, že kandidatúru prijíma, hoci dobre vie, že zvolený nebude, ale robí to preto, aby členovia Národného slovenského spolku nabudúce nevyhadzovali delegátom na oči, že vždy len jedného kandidáta na úrad predsedu dávajú, brata Rovnianka odporúča. Zápisnica VII. konv., strana 110.

Pri hlasovaní som dostal 189 a Ambrose 18 hlasov.

Aj keď som bol neúprosný odporca „núteného orgánu“ a to výlučne pre príčiny, ktoré sú dnes nad slnko jasnejšie i tým, ktorí zaň bojovali. Len „na truc Slováka v Amerike“ odobril som na konvencii tejto návrh na odoberanie orgánu každým členom. Na predchádzajúcej konvencii vo Wilkes-Barre som sám zastavil takýto návrh. Zápisnica VI. konv., strana 107.

Ja som bol za mesačník čisto spolkových správ, ale nie za časopis, aký Ambrose predviedol v Bridgeporte.

Prišla VIII. konvencia vo Filadelfii v roku 1901. Základy Národného slovenského spolku boli také mohutné, že nebolo obáv, že by jej mohol nepriateľ uškodiť. Na konvenciu som išiel s jednoznačným rozhodnutím, že za žiadnych okolností nijaký úrad nepríjmem.

Prihodilo sa však niečo, čo moje rozhodnutie utvrdilo a primälo ma zaujať pevné stanovisko, ktoré napriek všestrannému mravnému nátlaku som nezmenil a úrad som za nijakú cenu neprijal.

Ako už bolo zvykom počas konvencií, konali sa dôverné porady popredných jednotlivcov. Na tom nebolo nič zlé. Každá zriadená a dobre vedená organizácia má takéto porady. Pri všetkej demokracii a „hlasu ľudu“, referendumách, všade sú pohlavári, ktorí riadia osudy. I ruský boľševizmus mal Lenina a Trockého a tutti-guanti predákov.

Jedného večera príde do mojej izby Wolf a Ambrose a tento posledný ma prekvapí správou, že je kandidátom na úrad hlavného pokladníka proti Gimeskému.

Gimeský bol svedomitým úradníkom, zastával svoje povinnosti podľa svojich najlepších síl, bol telom i dušou — aspoň sa tak ukazoval — náš a ako šífkartový a zmenkový agent prinášal nám značný obchod.

Ja som rozhodne prehlásil, že som za Gimeského a považoval som za nemiestne, aby náš zamestnanec kandidoval na úrad pokladníka, keďže pokladnica bolo to hlavné, čo najviac bilo do očí nepriateľom. Všetky útoky sa točili okolo nej.

Wolfovi i Ambrosemu som odôvodňoval, že tým len poskytneme nepriateľom dvojaké ostrie, aby mohli do nás sekať. A končil som slovami:

Organizácia dnes stojí na pevných základoch. Mojou úprimnou túžbou je zbaviť sa predsedníctva, aby som väčšiu pozornosť mohol venovať tak novinárskemu, ako aj tlačiarenskému a bankovému obchodu. Viete predsa, aké peniaze ma to predsedníctvo stojí! (Za predchádzajúce dva roky bol môj plat a všetky výdavky 330 dolárov.) A koľko času som tomu venoval. Ja som prišiel s týmto jednoznačným predsavzatím neprijať kandidatúru na žiadny úrad a ak ty, Tóno, príjmeš kandidatúru na hlavné predsedníctvo, budem ťa vrelo odporúčať a ty opäť použi svoj vplyv, aby Gimeský bol zvolený za pokladníka. Gimeský je nielen naším dobrým priateľom, ale aj agentom.

Pozrime sa, čo hovorí úradná zápisnica z VIII. konvencie, strana 79:

Kandidáti boli: P. V. Rovnianek, A. Š. Ambrose a Albert Mamatej.

Brat P. V. Rovnianek neprijíma nomináciu. Na opätovné a opätovné kandidovanie osvedčuje sa, že nomináciu na žiaden úrad neprijíma. Brat Albert Mamatej nomináciu neprijíma.

Boli uznané veľké služby brata Rovnianka a čo jediný kandidát brat Ambrose bol k zvoleniu odporúčaný.

Vyvinula sa debata za brata P. V. Rovnianka, takže na úrad predsedu boli kandidovaní F. Ketcík a J. A. Ferienčík, ale ani jeden, ani druhý nomináciu neprijal. Kandidovaný bol potom i brat J. Štepita, ale nomináciu neprijal.

Prijaté, že keď je len jeden kandidát, aby tí bratia, ktorí nesúhlasia s kandidatúrou brata A. Š. Ambroseho, sa osvedčili a na ich vlastnú žiadosť ich mená majú byť zápisnične zaznačené. Tých bratov mená sú:

J. Štepita, Alb. Mamatej, M. Báťovič, J. Straka, Ig. Gessay, Ondek, P. Feleský, J. Kníže, A. Bobak, S. Waršány, Št. Kristian, J. C. Gimeský, A. Turčány, M. Sekáč, J. Popovič, M. Sofka, J. Drobka, J. Hasner, F. Kupčík, M. Trubiča, P. Kadlečík, P. Posypanka, M. Hmelovský, M. Davak, F. Mlenarič, A. Malčák, J. Maščuch, M. Staroň a M. Juhás.

Keď bol Wolf nominovaný za pokladníka, ja som vrelo odporúčal Ambroseho a to napriek náruživým protestom takých mne oddaných priateľov, ako boli Janko Slabey, Štepita, Mamatej a Gessay, ktorí sa verejne osvedčili, že Ambroseho nepovažujú za dosť úprimného, horlivého a oddaného Slováka, aby mohol zastávať úrad hlavného predsedu v Národnom slovenskom spolku. No Tóno sľubu svojmu nedostal, za Gimeského ako pokladníka nepracoval, ale naopak, pracoval proti nemu. Wolf, na nemalé prekvapenie každého z nás, zostal „čiernym koňom“ (dark horse) konvencie, lebo jemu sa ani nesnívalo o úrade, no keď Gimeský konečne strelil capa tým, že žiadal vyšší plat, keďže ten už bol určený, a nasledovne kandidátku neprijal, dostal Wolf väčšinu hlasov.

Gimeský ma podozrieval, že som bol uzrozumený s Ambrosem, čo však nebola pravda, a ja som opäť škaredo doplatil na svoje šľachetné a úprimné zmýšľanie.

Ako? Občas, keď ťažko bolo s hotovými peniazmi, vypomohol mi na krátky čas pôžičkami na 3 000 alebo 5 000 dolárov. Boli to akomodácie (pôžičky) len na pár dní. Aby bol krytý, dal som mu judgement note na 5 000 dolárov.

Pár mesiacov po odovzdaní pokladnice som ho požiadal, aby mi pri najbližšej príležitosti doniesol judgement note, keďže som mu už nedlhoval ani cent. Sľúbil mi, že to urobí.

V našej kancelárii už nebol takým častým hosťom, ako býval, ale keď som sa s ním jedného dňa stretol na ulici, pýtal som sa ho, prečo mi nedoniesol alebo neposlal nótu.

— Zabudol som, — odpovedal. — Určite o pár dní prídem a donesiem ju.

O pár dní som dostal list od advokáta Scotta, ktorý ma žiadal, aby som navštívil jeho kanceláriu, keď mi to čas dovolí.

Neodkladal som to, ale hneď som ho navštívil. Ako keby do mňa perún udrel, keď mi Scott povedal, že Jožko Gimeský mu dal moju nótu s takou úpravou, že keď mu zaplatím 1 500 dolárov za služby, ktoré mi preukázal, aby mi nótu odovzdal. Výsledok: číročistý blackmail a to od priateľa, za akého sa Gimeský vydával. A to mi urobil ten Gimeský, ktorý len vďaka môjmu vplyvu dostal výčapné povolenie (liquor license) v Braddocku, keďže som len kvôli nášmu priateľstvu osobne navštívil sudcu Kennedyho, ktorý vtedy predsedal súdu, a požiadal som ho, aby bol taký láskavý a túto licenciu povolil. Za verného priateľa som bol pripravený ísť vždy až do krajností, ale mnohí mi odplatili túto moju láskavosť takým spôsobom, ako to urobil Gimeský.

S akým uspokojením sa vyjadrovali podajední pohlavári z vedenia z Národného slovenského spolku, ktorý som zriadil, že ma z predsedníctva vylúčili, to je až neuveriteľné. Takto sa mi dostalo do rúk číslo Czechoslovak review, v ktorom Pavel Jamárik — ten Jamárik, ktorý sa prvé prejavy slovenskosti naučil odo mňa — napísal, že Filadelfská konvencia zhodila P. V. Rovnianka z predsedníctva.

Nuž takouto gebuľou sú kŕmení členovia Národného slovenského spolku i širšia verejnosť. Počas celého môjho novinárskeho účinkovania za vyše 25 rokov, nedovolil som uverejniť očividnú lož ani proti môjmu najväčšiemu nepriateľovi a tu, hľa, údajní priatelia kopali do mňa, keď som už bol mŕtvola, ktorá by neublížila ani živému tvoru, tým menej spolublížnemu. Nad mojou mohylou sa usilovali oslavovať a prisvojovať si zásluhy za prácu, ktorú som vykonal ja, a nevedeli to inak urobiť, len rukolapnými lžami a osočovaním mojej osoby. Podajedni dostali svoje. Pri všetkej sláve boli zamlada povolaní pred najspravodlivejší súd. Ja som sa však po hrozných trampotách a ťažkostiach, biede a starostiach prebudil z dlhého spánku a som medzi smrteľníkmi.

Na konvencii vo Filadelfii všetci delegáti do jedného — ešte aj Jožko Krčmery, z ktorého sa stal nový otvorený nepriateľ, za to dám česť — hlasovali za moje čestné predsedníctvo. Ja som sa po tom nepachtil a keď Jožko Krčmery dal svoj protihlas, vyjadril som sa, že ak je čo len jediný hlas, ktorý si úprimne v srdci myslí, že si takúto poctu nezasluhujem, čestné predsedníctvo nepríjmem. Krčmery potom svoj protihlas odvolal, a tak som bol jednohlasne zvolený za hlavného čestného predsedu. Ale s akým svedomím hlasovali tí istí delegáti na II. mimoriadnej konvencii v Baltimore, aby som bol pozbavený čestného predsedníctva, je pre mňa záhadou. Bol to krok rozumu alebo predsudku? Chránil som záujmy Národného slovenského spolku od samého začiatku až do pádu mojej firmy viac, ako som chránil svoje vlastné záujmy a záujmy mojej firmy a do protivy som sa v neskorších rokoch dostal len preto, lebo moje konanie v spolkových záležitostiach bolo nezištné, nesebecké a nanajvýš úprimné. Keď som videl, že spolkom previeva duch púheho materializmu skrytého pod kepienkom businessu, že hmotárstvo nadobúda stále väčšie rozmery a pavlovská nadšenosť sa úplne vytráca a všetko sa koná len s tým cieľom: Koľko osohu je v tom alebo onom podujatí pre mňa a spojencov? Keď som zbadal, že národný fond, prelesť spolku, začína byť využívaný výlučne podľa osobných chúťok, za plat pätolízačov, špehúňom a advokátom za frivolné služby, moja slovenskosť nemohla niečo podobné zniesť, ozval som sa a získal nelásku pohlavárov.

Samozrejme, že ako zakladateľ organizácie som jej určil určitý smer, po ktorom som si želal, aby kráčala, aby národu ako celku čo najväčší prospech od nej kynul, preto mi tento nový duch bol odporný. Za 11 rokov som pracoval nielen sám takpovediac zdarma, lebo veď nikto nebude považovať 50 alebo 100 dolárov ročného platu za slušnú odmenu pre predsedu. Ako som však už uviedol, moja firma ťažké tisíce vynaložila výlučne pre túto organizáciu. Keby som nebol mal voľné železničné lístky na tratiach od Pittsburghu na východ a západ, moje cestovné útraty pri navštevovaní odborov a ich zábav by boli dosahovali obrovské tisíce dolárov ročne. Ale tieto výdavky ani hlavný odbor, ani ostatné odbory nekryli. Každý vie, že takéto návštevy boli spojené so značnými výdavkami, lebo Rovnianek nebol — to každý môže dosvedčiť — držgroš, skupáň. Ja som neľutoval dolár na počastovanie rodákov. To všetko bola obetavá práca. Keď som roku 1901 odchádzal z predsedníctva, Národný slovenský spolok počítal viac ako 12 500 členov, môj plat ako hlavného predsedu bol 200 dolárov ročne a moje výdavky za dva roky, rátajúc aj poštovné, predstavovali 42, 40 dolárov. Stálo by za to porovnať to s výdavkami mojich nástupcov.

Ale pomocou spolku som vybudoval obchod aj novinársky, aj bankový a čím väčší obchod som robil, tým štedrejšie som podporoval každú národnú akciu. Či to teda nebola číročistá zášť, ktorá ma obviňovala z toho, že zo spolku peniaze ťahám? Nečestne a nepoctivo som nezarobil ani deravý groš a ani jeden z obviňovateľov pri početných žalobách začatých proti Národnému slovenskému spolku výkonným výborom v New Yorku a tretím odborom, za chrbtom ktorého stál rev. Orbach a Slovák v Amerike, tak tí všetci sa ani jediným dôkazom nevedeli preukázať pred súdom, že by P. V. Rovnianek alebo jeho firma čo len jeden nespravodlivý cent si prisvojili alebo pri tlačiarenských prácach prirátali. A takto sa vyjadril aj súd. Práve naopak, my sme dokázali, že samotné tlačiarenské práce boli pre Národný slovenský spolok vyhotovované o 20 až 25 % lacnejšie, ako by to bolo v iných tlačiarňach.

Uvediem výčitku Jána Ferienčíka v Dejinách Národného slovenského spolku, že vraj Národný slovenský spolok platil firme 2 500 dolárov ročne, čo malo byť považované za slušnú penziu, s ktorou som sa veru mohol uspokojiť, ale nestalo sa tak. Kto dostane penziu, ten žiadne služby nemusí preukazovať. Je to odmena za preukázané služby.

Naša penzia 2 500 dolárov ročne zahŕňala:

Za uverejnenie adresára Národného slovenského spolku a správ hlavných úradníkov a agitačné články. Toto vyžadovalo: raz mesačne uverejniť adresár, ktorý zaplnil skoro tri celé strany Amerikánsko-slovenských novín, ďalej správy, ktoré zaplnili skoro dve strany a v každom čísle skoro jedna strana obsahovala správy hlavných úradníkov, odborov, adresár hlavného odboru atď.

Z tých 2 500 dolárov platila firma A. A. Ambrosemu 750 dolárov komisie, Jánovi Ferienčíkovi za asi dve-tri hodiny dennej práce, ktorá zväčša pozostávala zo spolkových článkov, najprv 15 dolárov, potom 18 dolárov týždenne, čo spolu činilo, povedzme, tých druhých 750 dolárov. Plat sadzača, ktorý pracoval výlučne len na adresári Národného slovenského spolku a správach hlavného odboru atď., týždenne 15 dolárov, to už bolo tretích 750 dolárov, spolu teda tri položky, čo spolu dáva sumu 2 250 dolárov. Keď sa uverejňovali mesačné správy, nie jeden, ale traja sadzači pracovali často celé dni. Nuž takáto to bola tá penzia, ktorú Amerikánsko-slovenské noviny dostávali od Národného slovenského spolku. Keby sa to miesto, ktoré bolo venované adresáru a správam hlavného odboru, predalo pre ohlásky akémukoľvek inému obchodu, nielenže by sme získali oveľa väčší obnos ako 2 500 dolárov, ale nemali by sme skoro žiadne iné výdavky, len výdavky spojené s prvotnou sadzbou.

Mohol by som popísať celé zväzky na ospravedlnenie môjho stanoviska, ktoré som zaujal v bojoch v posledných dvoch rokoch, ktoré nastali v Národnom slovenskom spolku po utvorení samostatného orgánu. Neželám si však obnovovať už aspoň sčasti zahojené rany a otvárať nové, aj keď je to, žiaľ, aj na škodu spoločnej slovenskej veci, ťažko vydobytej slobody a krvou mnohých junákov utvorenej Československej republiky. Pomery slovenskej emigrácie sú rozháranejšie, príkrejšie, ako boli v prvých rokoch jej duchovného života. Vtedy sme bojovali spravodlivý boj proti tme a spoločnému nepriateľovi, dnes brat hádže do brata blatom, sestra kydá hanu na sestru, otec zlorečí deťom, lebo majú rozdielne politické názory. Za skoro 40-ročného nášho amerického života sme sa nezmenili a nevyzreli aspoň natoľko, aby sme pochopili a v srdciach prechovávali prvú zásadu neodvislosti novej našej otčiny: slobodu politického a náboženského vyznania. Táto okolnosť musí zvierať srdce každej úprimnej roduvernej duši a odoberať chuť od akejkoľvek spoločnej, národnej práce. Snáď keby sme si vyzliekli rúcho sebeckosti a pestovali a hlásali viac pravú lásku voči spolublížnemu, prospeli by sme viac aj sebe, aj našej novej otčine a hlavne našej Československej republike, v ktorej výlučne môže Slovák hľadať zábezpeku svojej slobody a pokroku. Mimo nej je istá smrť.

Len pre túto príčinu sa teraz zdržím opísania udalostí, ktoré sme zažili pár rokov pred úpadkom mojej firmy. To, že tieto udalosti prispeli k pádu, sa nedá celkom poprieť. Veď „kde panuje rozbroj a zvada, tam dom rozdvojený padá“ — to je taká stará pravda ako samé človečenstvo.

Bolo to ovocie číročistého sebectva a nedorozumenia, ktorého smutné následky zaplatil sčasti náš národ, najťažšie však ja osobne a to mravne i hmotne. Snáď dovolí mi Hospodin zostaviť zozbieraný materiál, ktorý môže uzrieť svetlo, keď prestane obava, že by uverejnenie prinieslo čo i len najmenšiu škodu slovenským záujmom. Považujem za zločin prilievať čo i len kvapku oleja na oheň. Dúfajme, že čas — ten najlepší lekár — zahojí rany!

Ale nemôžem prejsť mlčaním nasledujúce udalosti.

V roku 1893 som sa usiloval utvoriť centrálny stánok pre našu Slovač v Pittsburghu a zorganizoval som Spoločnosť slovenskej dvorany, ktorej cieľom bolo postaviť Slovenský dom. V tých časoch boli hospodárske pomery veľmi zlé, lebo panika roku 1892, ktorá ovládla celú krajinu, sa pretiahla až do roku 1896 a následkom toho sa podnik utlmil. Ale našinci v iných mestách — Connellsville, Bayonne City atď. prevzali túto myšlienku a postavili slovenské dvorany.

Roku 1894 som založil Slovenskú kolonizačnú spoločnosť, ktorá prevzala veľkú rozlohu na Grand Prairie v Arkansase a založila tam dodnes prekvitajúcu slovenskú farmársku osadu Slovaktown. Nebyť závisti, Slovenská kolonizačná spoločnosť bola na ceste stať sa jedným z najpoprednejších slovenských obchodných podnikov v Amerike. Ale úplne znechutený lživými útokmi som skúpil každú vydanú účastinu — veď len asi za 2 000 dolárov bolo v rukách jednotlivcov, ostatné potrebné peniaze poskytla moja firma — a spoločnosť sa rozpadla. V Slovaktowne mala moja firma v čase pádu asi 600 lotov, ktoré boli odpredané za daň a ktoré dnes stoja pekný groš.

V júni 1896 sme začali vydávať Slovaktownské hlasy, slovenský hospodársky časopis. Redigoval ho Ferienčík, ktorý býval v Slovaktowne, kde pôsobil ako miestny správca Slovenskej kolonizačnej spoločnosti. Časopis vychádzal niekoľko rokov.

Roku 1896 som v Pittsburghu založil slaviansky politický klub pod názvom Slavianska liga, ktorý sa utešene vzmáhal, počítal viac ako sto členov a nemálo prispel k povzneseniu slovenského mena medzi spoluobčanmi. Klub onedlho začal byť faktorom v politike okresu Allegheny, ba pod jeho vplyvom aj štátni a národní politici si začali všímať slavianskych voličov. Pri každých prezidentských voľbách od roku 1892 bol vplyv slovenského časopisectva vyhľadávaný.

V roku 1896 sme vypísali súbeh na hymnu amerických Slovákov a cena bola prisúdená básni Blahoslava Tatranského, pod menom ktorého sa skrýval Štefan Furdek. Melódiu zostavil náš Dr. Miloš Francisci. V tom istom roku som vydal Slovak Grammar, mluvnicu pre Angličanov, ktorí sa chceli naučiť po slovensky.

V rokoch 1896 — 1897 som pripravil rozsiahle plány pre reprezentantov Slovenska, ktorí na pozvanie Národného slovenského spolku mali prísť do Ameriky a s ktorými som zamýšľal precestovať a navštíviť každú väčšiu slovenskú kolóniu v Amerike, mať prednášky, vzbudzovať záujem pre našu spoločnú vec. Dr. Miloš Štefanovič a Svetozár Hurban Vajanský boli pozvaní a Národný slovenský spolok odhlasoval 1 200 dolárov na ich útraty. No v poslednej chvíli Dr. Štefanovič žiadal foršus 3 000 dolárov, čo sme, pochopiteľne, považovali za prehnané, takže následkom toho celá akcia stroskotala na mamone. Ako som si len veľa od tejto návštevy sľuboval! A niet pochybností, že by sme neboli sklamaní a som si istý, že pre našu brať pod Tatrami by to znamenalo nesčíselné dobro.

Roku 1902 som sa horlivo ujal hnutia slavianskych občanov Clevelandu v ich proteste proti postaveniu pomníka Kossuthovi na Public Square. 25. mája som vydal Slovenský denník v anglickom jazyku, kde som vykreslil Kossutha v pravých farbách. V angličtine som vydal aj brožúrku o Kossuthovi, 8. augusta som sa zúčastnil na obrovskej indignačnej schôdzi a vzletnou rečou som oslovil obrovský zástup. Náš protest bol korunovaný tým, že mestská rada zrušila pôvodné povolenie a rozhodla o umiestnení Kossuthovej sochy v parku Wade, kde ju slavianski študenti Reserve University obliekli do buršáckej rovnošaty s fľašou piva v ruke.

V tom istom roku sme dôsledne podporili Ambroseho ako predsedu Národného slovenského spolku pri objasňovaní Zseniho výpravy do Ameriky s maďarskou zástavou, pred americkou verejnosťou sme z neho urobili pajáca, takže sám prezident Roosevelt bol nútený rušiť ohlasovanú návštevu Zseniho v Bielom dome a odkázal mu, že si ho nežiada vidieť. Ba čo viac, len naším pričinením u štátneho sekretára Haya bola uhorská vláda nútená verejne potvrdiť, že so zasielaním maďarskej zástavy do Spojených štátov amerických nemá vôbec nič do činenia.

V roku 1905 nastali v Uhorsku ťažké pomery. Ruch okolo všeobecného hlasovacieho práva začal viať celou krajinou. Samozrejme, Slovač bola zaň a najmä naši mladí stúpenci okolo Hlasu a Slovenského týždenníka. Ale čo im chýbalo, čo bolo základom každého boja — ako sa vyslovil Bismarck — to boli peniaze.

Ambrose zvolal schôdzu národovcov do New Yorku, kde bol zriadený Ústredný slovenský národný výbor pre Ameriku, za predsedu ktorého bol zvolený Furdek, ktorý sa však z neznámych príčin čoskoro funkcie vzdal. Začala sa kvodrová zbierka na všeobecné hlasovacie právo. Len podpore americkej Slovače možno ďakovať, že do snemu sa dostalo viac slovenských poslancov, ktorí bez bázne a strachu povedali maďarským poslancom horkú pravdu z očí do očí.

V rokoch 1906 — 1907 maďarská hrôzovláda z dňa na deň čoraz ukrutnejšie a ukrutnejšie začala prenasledovať našincov v kraji, takže od apríla 1906 do októbra 1907 odsúdila na žalár a pokuty viac ako 305 Slovákov a Sloveniek. Naša kolónia nemohla nečinne hľadieť na takúto nerónsku ukrutnosť a začala zverejňovať svoj protest pred celým civilizovaným svetom prostredníctvom indignačných schôdzí.

V úvodníku Slovenského denníka z 3. januára 1906 som pod názvom Nový rok — Nové túžby medzi iným napísal:

Čo týče sa špeciálne nás Slovákov, minulý rok nepriniesol nám nič chválneho. Vždy tá stará pesnička: Krivda za stolom, pravda u dvier žobre! Žiaľbohu, masy ľudu neprebudené, cit voči národným snahám zakrnelý… Bijú nás, režú nás do krve, šliapu všetko, čo človeku má byť svätým, a masa ľudu je nemá, neciteľná…

Horko-ťažko musí zaplakať prebudená slovenská duša nad takým smutným stavom. Kde ste, Jánošíci, — pomyslí si neraz s plačom, — aby ste zavrteli valaškou a šmikli tyrana na čelo, žeby sa vystrel a nehrdúsil ďalej slovenskú dušu… Kde ste, slovenskí junáci, kde sú vaše povestné silné ramená, že nečinne hľadíte na to trýznenie vašej matky…! Kde smelí Sokoli, že bez najmenšieho odporu dovolíte šliapať posvätnú vám svojeť a jej práva. Hej, brať drahá:

A Ty, slovenský pútniku, zanesený od rodného kraja na tisíce míľ diaľky, pretri tiež oči, prebuď sa a vysúkaj si rukávy k práci… Veru, áno…!

Mĺkvy si jakosi… mĺkvy…! Nekonáš, čo bys’ mal a mohol… Tvoja úloha je významná a vznešená…! Ty máš tisíc príležitostí, jak bys’ mal. Chytá sa Ťa apathia, ktorá učičíka Ťa v národnú smrť! Začni Nový rok, pútniku, s obnovením sľubu, že budeš horlive činným, že pravdu ubíjať nenecháš.

Tak nám Pán Boh pomáhaj!

Bolo to po prvýkrát, úprimne sa priznám, čo som v tom čase v úzkom kruhu priateľov nahováral na utvorenie tajného kruhu, ktorého cieľom by bolo použitie násilia, dať ponaučenie strešteným psohlavcom maďarským, ako treba zaobchádzať so Slovačou. Vyslovil som sa, že kiežby bolo možné čo len 10-15 mladíkov získať, ktorí by boli ochotní obetovať svoje životy a naučili by móresu pánov zákonodarcov v Pešti. Bol som ochotný znášať s tým spojené výdavky.

Toto bol prvý okamih v mojom účinkovaní, že krutosťou prenasledovania našincov som sa dal tak zachvátiť, aj napriek tomu, že zákonité prostriedky používať bolo mojím heslom proti anarchizmu, ktoré často najmä Pucher zrádzal.

No zdravý rozum zvíťazil. V decembri 1906 sa opätovne zišli slovenskí hašteriaci sa novinári v Pittsburghu a pobozkali sa na stály mier. Tentokrát sa to zdalo byť úprimné, lebo všetci do jedného sa zasadili za indignačné schôdze, ktoré dosť rozmietli národné presvedčenie a národnú obetavosť.

Mier nastal a pre mňa mal ten blažený účinok, že 16. januára 1907 som sa ocitol pred osobou môjho dobrého priateľa L. Novomeského nie ako zamestnanca našej newyorskej kancelárie, ale ako duchovného našej newyorskej cirkevnej osady a žiadal som od neho, aby uzavrel a požehnal môj sobáš so snúbenicou mojou slečnou Almou V. Meyer z Pittsburghu, ktorú som pojal za družku svojho života.

Na mojej svadobnej ceste som navštívil rodákov v New Orleanse, kde v domoch dávnych ctiteľov Franekovcov a Nosáčkovcov atď. sme boli skutočne po slovensky pohostení. V Los Angeles som navštívil rodáka Bieščara, podobne naši zaslúžilí Kršák a Švábek v San Franciscu nás poctili návštevou v hoteli. Brata Kršáka som poznal osobne z V. konvencie v Pittsburghu, a preto mi jeho návšteva bola o to milšia, keď som navštívil na popol obrátené mesto San Francisco a bol som rád, že po katastrofe v roku 1906 takou rýchlou a značnou pomocou prispeli sme poškodeným bratom.

A keď som sa z pustatiny Nevady utiahol do Kalifornie a navštívil som rodinku Kršákovcov, akým pôžitkom bolo pre mňa, keď som sa tam mohol zoznámiť s takou šľachetnou dušou, ako bola ich dcéra Margitka, oduševnená, nezištná slovenská národovkyňa, ktorá mala vplyv v tých najpoprednejších kruhoch metropoly pacifického oceánu. Ona je pravou perlou slavianskej kolónie.

Po príchode zo západu som sa živo zúčastňoval na ďalších indignačných schôdzach, ktoré boli oslávené takým skvelým triumfom, akým bol prvý Slovenský kongres v Amerike, ktorý sa konal 26. mája 1907 a ktorému predsedal Furdek. Tento kongres založil Slovenskú ligu, keď prijal rezolúcie a stanovy, do značnej miery mnou pripravené. Na kongrese som bol slávnostným rečníkom. Stalo sa to len na Dr. Francisciho a moje niekoľkohodinové naliehanie, že Furdek napokon prijal funkciu predsedu, ktorú však — ako obyčajne — dlho nezastával a tak táto funkcia znova pristala na mojich pleciach.

Ligu som prijal len po mene, bolo nás tam dokopy len asi sto aktívnych členov. Furdekom a inými čoskoro zavládla zmalátnenosť a okrem členov Národného slovenského spolku, Živeny a Slovenskej telocvičnej jednoty Sokol, ktorí sa aktívne zúčastňovali na spolkovom živote, medzi nimi sa javila len slabá účasť. Vydržali sme, horlili. V rokoch 1908 — 1910 mal Salva Čebratský skoro každý týždeň články o Lige. Konečne sme jej vydobyli čestné miesto hlavne pri zmene cenzusovej predlohy v roku 1909, ktorá upútala pozornosť celej Ameriky. Podľa úprav cenzusového direktora sa pri spočítaní ľudu v roku 1910 nemal brať žiaden ohľad na národnosť, reč a následne týmto by sme všetci boli zahrnutí v rubrike Hungarians a v cenzusoch by o Slovákoch nebolo ani zmienky. Všetky tlačivá už boli pripravené. Keď sa moja pozornosť zamerala na tento problém, ihneď som ako predseda Slovenskej ligy v Amerike pozval všetkých hlavných predsedov slovenských, rusniackych, chorvátskych a slovinských organizácií a časopisov a uzniesli sme sa hromadne navštíviť Washington. Vopred som upovedomil svojho dobrého priateľa a senátora za Pensylvániu Georgea Olivera a nášho výborného českého kongresmana, tiež starého priateľa Adolfa Sabatha, že prídeme hromadne protestovať proti úpravám.

Senátor Oliver nás zaviedol k riaditeľovi censusu Durantovi, ktorý sa vyjadril, že už je neskoro všetko meniť, že podklady (cirkuláre) pre spočítavanie sú už hotové a zrušiť ich by znamenalo škodu asi 250 000 dolárov.

— Čo to je 250 000 dolárov, — zvolal senátor Oliver, — v porovnaní so škodami, ktoré by boli zapríčinené takouto nespravodlivosťou.

A ako to skončilo? V senáte bol ešte v ten istý deň prijatý návrh, že riaditeľ censusu je povinný dodať k otázkam ešte jednu, ktorá znela: Aká je Vaša materinská reč?

Ale v kongrese to nešlo tak ľahko. Pracovali sme usilovne, získavali všemožných priateľov. Predseda pán Cannon bol na našej strane a zdržiaval toto zasadnutie najdlhšie v dejinách amerického kongresu, až návrh na zmenu napokon prešiel a prezidentom Taftom bol aj hneď podpísaný. Keď nás predstavili prezidentovi Taftovi, zaplavil miestnosť všeobecný smiech, lebo pri predstavovaní „hrubého“ Jána Ferienčíka prezident poznamenal:

— Vyzeráte ako ja.

Prezident Taft vtedy vážil okolo 300 funtov, v súčasnosti vraj neváži ani 200. A čo Jano?

Prezident Taft mi daroval pero, ktorým podpísal predlohu a ktoré mi doručil môj priateľ senátor Oliver aj s pekným listom.

Podobnými ráznymi zakročeniami sme si razili cestu do vyšších, teda povolaných kruhov a našej slovenskej veci sa začínali otvárať dvere skoro najvyšších zákonodarných siení Spojených štátov amerických.

Niekoľko rokov som nielen bezplatne zastával funkciu predsedu Slovenskej ligy v Amerike, ale považoval by som za sakrilegium (svätokrádež), keby som si dal platiť za takúto službu. Každé jej podujatie som hmotne štedro podporoval.

Žiaden skutok môjho brata Štefana som neoceňoval tak vysoko ako ten, že po páde mojej firmy veľkodušne nahradil Slovenskej lige v Amerike jej vklad, ktorý mala u nás uložený, čím stopercentne bol zachránený život Slovenskej ligy a bola jej umožnená neskoršia blahobytná akcia počas oslobodzovacej vojny. Ako „tuhý národovec“ mal som tie najvznešenejšie, nesebecké, nezištné ciele nielen s ligou, ale s každým národným podujatím a veru bol by som rád, keby mi ctený zostavovateľ Dejín Jednoty Jozef Hušek ráčil ukázať tie „nečisté-nepoctivé úmysly“, na ktoré naráža. Moja práca zadarmo bola teda nepoctivá, nečistá, ale svätá bola národná práca, ktorú si podajední a nejední „tiež tuhí národovci“, ktorí prišli po mne, dali veľmi dobre zaplatiť. To už zrejme bola čistá, poctivá práca. Chodil som na schôdze, rečnil, trovil peniaze na cestu, aby som obohatil kasu, ktorá bola určená na národné ciele. Neúnavne som bezplatne pracoval za ustanovizne, ktoré si vytýčili za cieľ dobro národa. To však bola zrejme nepoctivosť, po mne — keď každý krok bol veľmi dobre zaplatený — sa to už volá čistá, poctivá národná práca! Prosit! (Na zdravie!) takému chápaniu nesebeckého národovca.