ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako každý emigrant ani ja som nebol výnimkou a túžobným zrakom som obdivoval Sochu slobody, keď loď popri nej plávala do starého Castle Garden, dnešného Battery Place, kde parníky vyložili svoju ľudskú ťarchu, ktorá s jasotom a dmúcou sa hruďou vystúpila na terra firma — pevninu.

Na pár dní som sa usadil v katolíckom emigrantskom dome, poobzeral si mesto a nastúpil na ďalšiu cestu po železnici Baltimore and Ohio do mesta mojich nádejí — do Clevelandu.

Na jednej stanici, kde sme sa zastavili, som po prvýkrát videl banány, kúpil som si niekoľko, zahryzol som do tvrdej kože a odhodil. Lepšie som pochodil s pieom, o ktorom som si myslel, že je to najlepší koláč, aký som v Amerike koštoval. A tento názor som si nezmenil dodnes — do staroby.

Na ceste do Clevelandu sa vlak zastavil v Cumberlande v Marylande, kde sa mohli cestujúci naobedovať.

Aj ja som nasledoval mnohých a sadol som si do priestrannej jedálne. Černoch mi ponúkol stoličku a predložil mi jedálny lístok. Moja znalosť angličtiny sa obmedzovala na slová yes a no a už sa nepamätám, či som začal s pie a skončil so soup, ale toľko viem, že mi obed nechutil. Mohutná postava černocha opretá počas celého obeda o moju stoličku, bola pre mňa postrachom, že ak sa dopustím akejkoľvek chyby proti etikete, vyhodí ma von.

Po 20-minútovej zastávke konduktor volal: All Aboaed! a vlak uháňal vtedy ešte pustým krajom Pensylvánie a Ohia a po 15-hodinovej ceste volali: All out for Cleveland!

S adresou v ruke som bežal k prvej drožke, ktorá ma v niekoľkých okamihoch doviezla do náručia jedinej známej duše v tomto ďalekom svete, ktorou bol Václav Panuška. Bolo to bratské, vrúcne privítanie po 5 — 6-mesačnej odluke.

Po predstavení sa u rektora Moysesa, pôvodom Nemca, ma Václav odprevadil k biskupovi a dodnes sa schuti zasmejem nad touto návštevou.

Predstavil som sa biskupovi, rozumie sa, po latinsky. Biskup počúva, počúva moju latinskú výslovnosť, či porozumel, či nie, neviem, po chvíľke však s ťažkosťou hovorí:

— Džam, džam audjavi di ti.

Pozerám sa na Václava a po slovensky prehodím: — Čo to hovorí?

Václav so smiechom odpovie: — Jam, jam audivi de Te (Počul som už o tebe).

— Oh, či to tak Angličania po latinsky hovoria? — začudovane poviem po slovensky.

Václav lámanou angličtinou vysvetľuje moje začudovanie, na čo hlasitý smiech z troch úst ukončil návštevu.

V zátiší St. Marys’ College na Lake Street v Clevelande som prvé dni strávil nie práve v najradostnejšej nálade, ba moja tichá izbička by mohla svedčiť o nejednej horúcej záplave sĺz za mojím rodným krajom, za drahými dušami, ktoré som tam zanechal. Snáď keby tá široká „mláka“ neoddeľovala dve pevniny, bol by som sa odhodlal pešo sa vydať na spiatočnú cestu, len aby som bol medzi svojimi.

Keď som ako 7-ročný chlapec opustil rodičovský dom a začal som navštevovať žilinskú normálku, necítil som žalosť, osamelosť tak bôľne, citlivo ako v prvých dňoch clevelandského pobytu.

Václav pomaly zaháňal bôľ, zádumčivosť. Návšteva u Dr. Miloša Francisciho nás zoznámila s dušou spolucítiacou a už pri prvej návšteve zapustila hlboké korene vrúcneho a oddaného priateľstva. Zoznámenie sa s rev. Štefanom Furdekom, ktorý, ako som sa dozvedel, z nariadenia clevelandského biskupa viedol korešpondenciu s Mons. Czibulkom, bolo zoznámením sa s mužom slovenského citu, zmýšľania a vzdelania, návštevy nádejných budúcich farníkov: Millera, Ondreja, Ondu, Kačúra, Grussa, Sotáka, Vencka, Duboša, Mihaliska, Kollára, Grajciara, Harenčára, Maľučkých a mnohých ďalších obveseľovali i myseľ, i ducha a hojili rany a za svojeťou túžiace srdce.

Zanedlho som sa zoznámil s dvoma rodákmi – Dlhopolčekom a Pavlíkom, obidvaja z Kysúc, ktorí sa okolo roku 1870 vysťahovali do Ameriky a usadili sa medzi bratmi Čechmi v Clevelande, priženili sa k českým rodinám a prislúchali k českým osadám. V domoch oboch týchto rodákov som zažil nejednú príjemnú chvíľu. Ba nechýbali v Clevelande ani moji zemkovia Koštek a Rovňan, drotári z Hričova, ktorí ma skoro každú nedeľu prišli obveseliť.

Radostné spomienky ma viažu k rodine Janka Millera a jeho tesťa – k Wiesenbergerovcom. Wiesenbergerovci boli prebudení Česi a horliví Slaviani, otec i matka boli nežní, milí a láskyplní a s opravdivou synovskou láskavosťou privinuli jednoduchého syna Slovenska Janka Millera, ktorý čerpal národné povedomie od nich a vzal si za družku života ich dobrosrdečnú a milú dcéru Boženu. Janko Miller sa čoskoro stal prebudeným a neohrozeným zástancom všetkého, čo bolo slovenské a národné a neraz čerpal som posilu a nádeje v lepšiu budúcnosť, keď som sa na vlastné oči presvedčil, že ako z neokresaného materiálu sa za veľmi krátku dobu dá vykresať postava, ktorá umne a zmužilo zastane slovenské slovo a jeho práva a ktorá je hotová za ne priniesť akúkoľvek obeť. Tu som mal dôkaz, že aké ohromne široké pole účinkovania je otvorené pre slovenského pracovníka.

Priateľstvo, ktoré som s týmito rodinami uzavrel pri prvých návštevách, mi bolo potešením, posilou a je až dodnes.

Keď som túžil po pravom duševnom pookriatí a posilnení a hľadal som radu a pomoc v národných predsavzatiach a podujatiach, v dome Francisciho našla moja duša všetko, po čom túžila. Milý rozhovor o národných potrebách sa striedal s okúzľujúcim zvukom slovenských trávnic, aké len náš milý doktor dokáže vylúdiť z klaviatúry piána. Často aj hodiny pohrúžený do dúm, ocitol som sa na mojom milom Považí, keď prsty drahého priateľa lákali ľubozvučné hlasy:

Kysuca, Kysuca, ty bystrá vodička alebo Žalo dievča, žalo trávu a desiatky iných prekrásnych trávnic.

V blízkosti tohto drahého priateľa skrsla nejedna myšlienka, nejedno podujatie, neskôr aj uskutočnené, ktorého plány s dobrými radami Francisciho sme vypracovali a uviedli do života.

Moje verné priateľstvo s Franciscim bolo najideálnejšie a najsrdečnejšie. Počas celého môjho verejného účinkovania, keď som túžil po skutočnom odpočinku, po opravdivom „miru duši“, zaskočil som do Clevelandu a tam vo Francisciho dome a v spoločnosti s ním a jeho drahou životnou družkou som našiel to, po čom moja duša túžila.

Ronil som horúce slzy radosti, keď sa po 10-ročnom „pochovaní za živa“ čítal prvý ohlas tohto priateľstva, lásky a radosti, nad zvesťou, ktorú priniesol newyorský denník, od reverenda Hoka, že sa ešte nachádzam medzi živými. Len jedno ľutujem, že nevďak, táto necnosť najmä nás Slavianov, aj keď to nemáme dané od prírody, lebo je to cudzie perie a nám Slovákom len natisnuté cudzím živlom, ktorý sa vmiešal medzi nás a začal hrať vodcovský zástoj, zasiahol i takú dobrácku a poctivú dušu, akú má priateľ Francisci. Nielenže je Slovák rodom i dušou, je i umelcom, pýchou ktoréhokoľvek národa, ale je zaznávaný, jeho mnohé i národné práce sú nedocenené. Podajedni oplývajú hojnosťou, dostali odmenu za ťažké prvotné národné práce, ktoré Francisci pomáhal stavať a on je zaznávaný a borí sa s ťažkým životným osudom. Márne je stavať pomníky mŕtvym géniom, keď dáme im hladom mrieť zaživa!

V seminárskom zátiší mi zostávalo hodne času venovať sa slovenčine a slavianskej spisbe. Práce Dostojevského, elegiády Lermontova, nespokojný duch Turgeneva a Tolstého s jeho hlbokými náukami boli mojou záľubou. Zásady Nazarenského boli pre mňa dušou slavianskej kultúry a hlavnou odlukou od frivolnej francúzskej a hmotárskej saxoteutónskej kultúry, pričom prvú napodobňovala väčšina starších poľských a druhú veľa českých spisovateľov. Vznešené zásady: Miluj blížneho ako seba samého sú podstatou pravého slavianskeho charakteru a umenia.

Pretože štúdiá v seminári pozostávali zväčša z repetícií toho, čo som sa už učil, mimo denných meditácií a času venovaného pastorálke, ostatný čas som mohol venovať slovenskej spisbe.

Už z Pešti som prispieval do Katolíckych novín, zväčša vhodnými prekladmi povestí. V clevelandskom seminári som v tom pokračoval a preložil som z francúzskej pôvodiny indiánsku povesť Atala od Chateaubrianda. Odoslal som niekoľko fejtónov i do Národných novín, ktoré na moju nemalú radosť našli ochotné stĺpce pod inak veľmi ostrou kritikou pánov redaktorov a nechýbali ani povzbudzujúce prípisy, aby som pokračoval. Pre diletanta začiatočníka to bola neoceniteľná odmena.

Hneď po príchode som nadviazal spojenie s redakciou novín Nová vlasť, ktoré vydával Eduard Schwartz-Markovič v Streatore, III., a zanedlho skoro celé číslo novín — až na domáce a krajové správy — sa zapĺňalo perom Rovinova, lebo pod takýmto pseudonymom som písal články, povesti atď.

Dostalo sa mi do rúk aj číslo Amerikanszko Szlovenszkich Novinkoch, vydávané Jánom Szlovenszkym (Slovenským) v Pittsburghu, ale ani reč, ani duch časopisu mi neboli po srsti, preto som túto redakciu svojimi príspevkami neobťažoval.

Moje články v Novej vlasti mali zväčša národný ráz, boli poučné, povzbudzujúce, hlásajúce slovenské „verím“ a bez milosti a rozdielu krešúce odrodilstvo, odnárodňovanie — maďarónstvo. Bez milosrdenstva som prášil nohavice tak laikovi, ako aj reverende, vláde i cirkvi, ministrovi i biskupovi, ktorí herodesovským spôsobom maďarizovali a prenasledovali slovenských činiteľov. Začal som hovoriť v slovenčine tak, ako sa neopovážil do toho času žiaden Slovák a na moje nemalé prekvapenie redaktor Schwartz-Markovič moje články necenzuroval, ale poskytol všetky možnosti mojim oprávneným výlevom. Čoskoro som pocítil, že sa nachádzam na slobodnej pôde, pod štítom amerického orla, na území založenom vysťahovalcami môjho kalibru — politickými a náboženskými vyhnancami európskych krajín. Tu boli prijatí s otvoreným náručím a bola im zaručená sloboda slova i pera. Renegát Lajoš Kossuth (Ľudovít Košút) po nezdare revolúcie v roku 1851 našiel prístrešie v Amerike. Na verejných prednáškach vzbudzoval sympatie Ameriky voči Maďarom a nenávisť proti Habsburgovcom — tyranom a jeho nadšené slová nenašli len otvorené uši a srdce, ale naplnili mu i jeho vačok. Národ zamieňal „kossuthovky“ za dobré americké doláre v značných obnosoch.

Bol som si istý, že ináč až pridlhé ramená vlády i cirkvi Uhorska ma v Amerike nemôžu dostihnúť, preto som dal úplne voľný prúd mojim úprimným, oprávneným a spravodlivým národným citom.

Ak sa dobre pamätám, redaktor Schwartz-Markovič mi vrátil len jeden jediný článok s poznámkou, že je „priostrý“ a že už pre niektoré predošlé články mal opletačky s „farármi“, ktorí protestujú.

Schwartz-Markovič sa však presvedčil, že sa mu dostalo omnoho viac pochvaly a povzbudenia v podobe nových predplatiteľov vďaka mojim článkom, a preto v čisto národnom slovenskom smere aj ďalej pokračoval.

O tom, aký účinok mali moje články nielen v Novej vlasti, ale neskôr uverejňované aj v Amerikánsko-slovenských novinách, svedčí nasledovné vyjadrenie nebohého Alberta Mamateja, bývalého predsedu Národného slovenského spolku, uverejnené pri príležitosti vstúpenia Amerikánsko-slovenských novín do 10. ročníka a to 24. októbra 1895:

Odhliadnuc od účinkovania v Amerike, Am. slov. nov. konali dôležitú misiu i v starej vlasti. Nemôžem tajiť, že v rokoch 1890 — 1893, keď som býval v Pešti, Am. slov. noviny so svojimi článkami, z ktorých vialo silné slovenské presvedčenie a duch americkej slobody, účinkovali na mňa a na mojich vrstovníkov natoľko, že by sme boli hotoví v okamihu si vysúkať rukávy a probovať tvrdosť našich mozoľnatých pravíc na kotrbách duševných našich vrahov.

Dupni nohou, zastaň seba, umom, lebo päsťou.

To asi bol a aj je princíp Am. slov. novín. Dal by Pán Boh, aby si ho každý Slovák osvojil tak, ako si ho osvojila slovenská študujúca remeselnícka mládež v Pešti, vo Viedni a v Prahe.

Moje články silno stúpili na otlaky jednotlivých hazafikov a tí začali svoju prácu.

Boli to rev. Jozef Kossalko (Košalko), vtedy szlovenszki rimszko-katoliczki pleban v Plymouthe, Pa., a rev. Samuel Bella, farár v Bayonne City, N. J.

Obaja najskôr písali Schwartz-Markovičovi, že jeho plátek nebudu odebirac, kec povoli take luhaňini, jake Rovinov tara. Nedostali však priaznivú odpoveď, ale dozvedeli sa, že pod menom Rovinova sa skrýva P. V. Rovnianek, klerik vyhodený z budapeštianskeho ústredného seminára pre panslavizmus, ktorý je teraz bohoslovcom v Clevelande v štáte Ohio. Obaja mi písali nie práve otcovské, ale ani zdvorilé či slušné listy, na ktoré som, samozrejme, podobným tónom odpovedal. Škoda-preškoda, že tieto i podobné listy tu nemôžem uviesť, boli by zaujímavým dokumentom našej počiatočnej histórie. Všetky moje zápisky, ohromná a cenná korešpondencia, mnohé úryvky prác i počiatočné práce zmizli po mojom odchode z Pittsburghu. I moja cenná a v Amerike snáď najväčšia slovenská bibliotéka s mnohými vzácnymi a starými vydaniami sa prepadla bez stopy. Márne bolo moje bedlivé pátranie, ani riadka, ani len moje gymnaziálne a univerzitné svedectva (vysvedčenia) som nemohol vykutrať. Či niekomu záležalo na tom, aby všetko zničil?

Keď obaja zbadali, že ani vyhrážky adresované na Novú vlasť, ani listy poslané mne nemôžu utlmiť môj hlas, začali bombardovať listami rektora seminára so žiadosťou, aby mi zakázal písať také neslýchané veci, aké uverejňuje Nová vlasť.

Rozumie sa, že spočiatku mi to narobilo mrzutosti, lebo rektor, nepoznajúc naše slovenské pomery a nemajúc poňatia o politickom zriadení Uhorska, bombardovaný od Kossalka i Bellu, hľadel na mňa podozrivým okom a začal si myslieť, že som nejaký „moderný“ Hus.

Václav Panuška strávil nejednu hodinu v byte rektora, vysvetľujúc mu, ako sa veci majú. Ten konečne povolal i Furdeka a vyžiadal si jeho mienku, či skutočne nie som nejaký „kacír“, za akého ma vydávali Kossalko i Bella. Po rozhovore s Furdekom mi dal rektor aspoň načas pokoj.

Bolo to v októbri 1888, teda len mesiac po príchode do Ameriky, keď počas jednej prechádzky sme spolu s Panuškom navštívili Francisciho. Ako obyčajne, pretriasali sme národné slovenské a slavianske otázky.

Spýtal som sa Francisciho, že či si myslí, že by sa mal v Amerike vytvoriť zväzok podobný Matici na prebudenie, poučenie a vzdelanie národa tu v Amerike a na podporovanie národných snáh v starej vlasti.

Svoje tvrdenie som odôvodňoval tým, že v Amerike je hodný počet Slovákov — aspoň noviny to dokazujú — a keby sa nám pošťastilo spojiť len niekoľko sto do jedného krúžku, tí by mali rozhodný vplyv na ostatné masy. Ale išlo mi hlavne o to, že tých niekoľko sto by poskytovalo značnú podporu našim ľuďom v starej vlasti. Resumé každého môjho slova bolo: starokrajoví bratia.

Ako protiargument najmä Panuška predniesol, že národ je zaostalý, neuvedomelý, bojazlivý, úplne pod vplyvom starokrajových žandárov a pánov a že keď sa vráti do vlasti — vtedy z každých 1000 najmenej 900 malo taký úmysel — budú mu robiť ťažkosti.

Tvrdil som, že to je práve to, čo si žiadam, lebo čím viac takých ťažkostí, tým hlbšie sa zakorenia, tým širšie sa rozseje národné povedomie. Na mohylách martýrov šírilo sa najmohutnejšie kresťanstvo, na mohylách národných martýrov, v tmavých žalároch, na kopách ťažkostí a prenasledovania musí sa šíriť slovenské: verím.

Výsledkom tohto rozhovoru bol článok, ktorý som uverejnil v Novej vlasti a ktorý prízvukoval potrebu spolčenia sa a snahu o spoločnú prácu, lebo len tou možno poskytnúť výdatnú pomoc našim bratom, aby sa zatriasli strašné okovy rabstva.

Nadviazal som živú korešpondenciu so Schwartz-Markovičom, rozpovedal som mu môj rozhovor s Franciscim a Panuškom o utvorení zväzku podobného Matici a on to schvaľoval a požiadal ma, aby som písal v tomto duchu.

Uverejnil som list datovaný v San Franciscu v Kalifornii, v ktorom som horlil za spojenie sa Slovákov bez rozdielu náboženstva, len na čisto národných zásadách.

V Národnom kalendári, roč. 1896, kde bola uverejnená úvaha o Národnom slovenskom spolku, Ján Gonda medzi iným píše: Myšlienka založiť isté teleso, v ktorom by jednotlivé spolky do celku spojené boli, objavila sa viac ráz v Am. slov. novinách v rokoch 1887 a 1888. Táto myšlienka sa však najviac točila okolo spojenia uhorsko-slovenských spolkov, na národnosť sa nekládla žiadna váha, a tak slovenskí národovci sa nemali k tomu a touto myšlienkou opovrhli.

Začiatkom októbra 1888 — ako sa to v 1. ročníku Národného kalendára spomína — objavil sa v Novej vlasti, vydávanej pánom J. E. Schwartz-Markovičom v Streatore, III., list od neznámeho dopisovateľa zo San Francisca, Kalifornia, ktorý radil a navrhoval, aby si americkí Slováci zriadili čisto národný spolok. Meno tohto dopisovateľa americká verejnosť dodnes nepozná. Pisateľ týchto riadkov si však dal na tom záležať a vyzvedal sa, až sa dozvedel, že to nebol pisateľ zo San Francisca, ale z mesta Cleveland, písaný v zátiší seminára, a písal ho pán P. V. Rovnianek, teraz hlavný predseda Nár. slov. spolku.

Tak povstala prvá myšlienka o spojení sa Slovákov na čisto národných zásadách. Slovenskí rodoľubi ju prijali s oduševnením, súhlas vyjadrili všetky končiny obývané Slovákmi a už-už sa malo prikročiť k uskutočneniu myšlienky. No ako pri všetkých pre Slováka užitočných podnikoch, aj tu sa vyškľabil nepriateľ a nastal tuhý boj.

Po tomto anonymnom liste sa objavil cyklus článkov — myslím si, že ich bolo päť — s podpisom Rovinova a pod záhlavím: Potreba Národného slovenského spolku.

Tu som po prvýkrát použil názov, ktorý ani iskra prenikol slovenskou kolóniou. Hŕstka prebudenej Slovače plesala, nepriateľ zúril a prisahal jej smrť. No názov sa zakorenil, myšlienka sa stala skutkom a tak sa založil monumentálny podnik, ktorý svojou hrivnou nemálo prispel k oslobodeniu Slovenska. Od vzniku myšlienky sa datuje prvé, pravé prebudenie americkej Slovače, lebo sa tým nadhodila otázka: Máme žiť alebo sa nechať zahrdúsiť? Nastal boj a Hospodinu budiž tisícnásobná chvála a sláva — je rozhodnuté za život slovenského národa, bratov našich pod Tatrami. Lebo kto vie, či bez pomoci morálnej i hmotnej, bez vplyvu, ktorý naša kolónia vyvíjala na starú vlasť, nebol by vrah úplne vyplienil náš národ.

Ale vrátim sa k úvahe Jána Gondu, ktorá sa končí nasledovným odsekom:

Nebyť Národného slovenského spolku, kto vie, či Slovák v dedovizni trýznený, biedou, krivdou hnaný do cudzej zeme, nebol by tu hynul v státisícoch? Či by znovu neupadol do rúk trýzniteľa, a tak by bol zničený pre seba i svoj národ.

A som si istý, že tieto slová vtedy vyjadrovali zmýšľanie každého otvoreného Slováka.

V krátkom čase po príchode do Clevelandu sme navštívili Štefana Furdeka, farára českej farskej osady Panny Márie Lurdskej. Furdek bol kedysi chovancom nitrianskeho, neskôr peštianskeho seminára, o čom som dovtedy vôbec nevedel, až kým mi to sám nepovedal. Ale pravdepodobne pre svoj nepokojný duch vystúpil z ústavov a podobne ako ja dokončil štúdiá v Prahe ako externista, odcestoval do Ameriky a za kňaza bol vysvätený v Clevelande v roku 1882.

Furdek ma už pri mojej prvej návšteve prijal ako brata, tešil sa, že opätovne mohol počuť čisté slovenské slovo a pozhovárať sa so slovenským „idealistom“, ako ma pomenoval už pri mojej prvej návšteve, a bol si istý, že škola života zanedlho zmení môj idealizmus na viac praktické názory. Pohostiac nás slovenskou srdečnosťou, vyslovil sa, že jeho dvere sú otvorené dokorán v každom čase a aby sme nepremeškali nijakú príležitosť navštíviť ho.

A toho sme sa aj držali.

Pri jednej návšteve prišla reč na začatú agitáciu založenia národného zväzku.

Najskôr Furdek pokrútil hlavou a dal vyhýbavú odpoveď. Keď neskôr vystrčil svoje rožky Kossalko, veľmi som naliehal na Furdeka, hovoriac: Vy ste rodom Slovák. Vašou svätou povinnosťou aj ako kňaza, aj ako Slováka je rozhodne sa postaviť proti Kossalkovi a Bellovi a povedať im číročistú pravdu, že to nie je pohanská, kacírska zásada spojiť sa na národných zásadách k milosrdným a vzdelávateľským cieľom.

Na to som však nedostal nijakú odpoveď.

Nech mi ctený čitateľ prepáči moju krátku poznámku o Furdekovi.

V Národnom kalendári z roku 1903 som uverejnil jeho životopis, v ktorom som napísal:

Jeho činnosť na poli národného života je tiež chvályhodná a v prebúdzaní národa k povedomiu má veľký podiel. Je pravda, že vodidlom jeho činov v tomto ohľade boli v prvom rade záujmy cirkvi, čo vzhľadom na jeho povolanie mu slúži len k sláve. I to je pravda, že za svoje kňazské stanovisko viedol s tými, ktorí za prebudenie národa vztýčili čisto národný prápor, tuhý boj, no ten boj bol čestný, išlo v ňom iba o zásady a na vývin národného života nemal všeobecne planý vplyv.

To som písal roku 1903. Doložím: Ani v tých najtuhších bojoch, ktoré som neskôr bol nútený podniknúť proti Jednote, nikdy som sa nevyslovil, ani som neobviňoval Furdeka z nenárodovectva. Jeho slovenské zmýšľanie, slovenský cit bol nepopierateľný. Jedno som mu vytýkal a tvrdím to i dnes: Keby sa rev. Furdek v čase skrsnutia myšlienky utvorenia zväzku rozhodne postavil na čisto národné stanovisko a verejne a bez otáľania vyznal slovenské verím, ako ho vyznával Sasinek, Kollár, Osvald, Mišík, Kmeť a ďalší, ako ho spoločne vyznávali katolíci i evanjelici, smelo tvrdím, že slovenská kolónia v Amerike by nebola rozdelená na tábory a táborčeky, ktoré oslabujú každú národnú i obchodnú akciu, ale, a to je najhlavnejšie, hydra maďarónstva by bola zničená hneď po vystrčení svojej ohavnej hlavy, bola by porazená bez väčších ťažkostí a pokrok našej emigrácie by sa posunul desaťnásobnou rýchlosťou a bratia naši v starej vlasti by sa mohli výdatnejšie podporovať.

Toto je to najodvážnejšie obvinenie, ktoré som Furdekovi za náš skoro 15-ročný boj otvorene i súkromne vyčítal a dal úplne voľný tok myšlienkam v článku Kto zastavil pokrok americkej Slovače? uverejnenom v Národnom kalendári v roku 1896, kde som doslovne napísal: Ak má niekto na srdci zločin, ktorý bol spáchaný rozbrojom slovenskej kolónie a skrsnutím a rozšírením sa maďarónskej myšlienky a takto teda zastavením pokroku americkej Slovače, tak je to Furdek, Furdek bol však českým kňazom, nehlásil sa k Slovákom, ale za to mal slovenské filiálky a ako kňaz bol známy v užšom kruhu Slovákov. Sto a tisíc ráz bol oslovený, aby sa postavil na čelo myšlienky Národného slovenského spolku ako kňaz, a tak sa učiní koniec maďarónskym neplechám, ktoré šírila Zástava. Keby sa bol v tom čase našiel čo len jeden jediný kňaz skutočne slovenského ducha, ktorému by na srdci ležali národné snahy, dnes by sme sa nemuseli sťažovať na rozorvané pomery, na rozdrobenie Slovače, naši bratia v starej vlasti by nám nemuseli vytýkať, že málo alebo zhola nič za nich nerobíme.

Od Furdeka som sa líšil predovšetkým tým, že on bol najprv katolíkom a len potom Slovákom, kým ja som bol najskôr Slovákom a až potom katolíkom. Neraz som mu hovoril: „Najskôr som sa narodil a až potom ma krstili, preto svoje národné povinnosti kladiem pred cirkevné.“

Jeho zvyčajnou odpoveďou, keď bol zahnaný do kúta, bolo: „Nechcem sa štvať s oltárnymi bratmi.“

Furdek, podobne ako tzv. „slovenské“ duchovenstvo v tom čase, považoval i tú najnepatrnejšiu kritiku na osobu duchovného za útok na cirkev, lebo sa tým vraj podrýva autorita duchovného a vo veriacich sa šíri nedôvera.

Neraz však hovoril, že ako český duchovný sa nemá právo miešať do slovenských záležitostí, čo však časom uznal za neodôvodnené, lebo po mojom vystúpení z ústavu vysluhoval Slovákom farskej osady sv. Ladislava – mojej nádejnej fary.

Napriek mnohým argumentom Panušku i Francisciho, ktorých som si povolal na pomoc, aby sa mi podarilo presvedčiť Furdeka a získať ho pre naše zmýšľanie, nepodarilo sa nám to. Furdek túto myšlienku nezatracoval, ale tvrdil, že v Amerike možno utvoriť slovenské zväzky len na cirkevnom stanovisku a že je nutné pridržiavať sa zásady – keď si katolík, musíš prislúchať do katolíckeho spolku a podporovať cirkev, keď evanjelik, to isté a každé negatívne alebo tolerantné konanie šíri náboženskú ľahostajnosť alebo neveru. Ako vidno, zásady náboženskej tolerancie šíriace sa v poslednom storočí neprenikli umom a srdcom inak horlivého a výborného Slováka.

Toto boli podstatné rozdiely medzi naším zmýšľaním. Ako som ho ja nemohol presvedčiť, aby sa ujal našej strany, tak on nemohol presvedčiť mňa, že jeho stanovisko by mohlo byť osožné tak našej kolónii, ako aj našim bratom pod Tatrami. On chcel pomáhať Slovači pomocou cirkvi, ja nezávisle, celkom na čisto národných zásadách, výlučne národným duchom som si želal vzkriesiť, spolčiť a k činom vybudiť zanedbané masy. Nuž:

hlásal nesmrteľný pevec Slávy dcéry a jeho zvuky našli hlasitú ozvenu.

Môj hlas vznesený za utvorenie Národného slovenského spolku nezostal hlasom volajúceho na púšti. Vzbudil nevšedný rozruch v slovenských kolóniách a tak v Novej vlasti, ako aj v Amerikánsko-slovenských novinách sa sypali hlasy z vonku, prizvukujúc moju pravdu a vyjadrujúc potrebu spoločného zväzku.

A. A. Ambrose, otec Antona Š. Ambroseho, sám Anton, ďalej Janko Nemeth, Štefan Čerépy, Gustáv Slujka, Štefan Klimko, Peter Stach-Šenvizan, Štefan Demočko, J. Jirga, Andrej Solenský, J. Dvorščak, Francisci, Janko Miller, Martin Harenčár, Andrej Strojný, Kubašiak, Karol Duboš, Andrej Beliš, Pavel Ďurovčík, Joz. Ondrej, M. Martinka, Dobrocký a mnohí iní sa ohlásili a zastali myšlienky Národného slovenského spolku.

Už v tom čase existovalo niekoľko cirkevných szlovenszko-uherskich spolkov poskytujúcich podporu v nemoci. Kdekoľvek bola založená slovenská cirkevná osada, jej základom bol spolok, ktorý okrem povinnosti platenia podpory v prípade choroby a smrti ukladal cirkevný poplatok. Tým sa členské povinnosti končili.

Keď som prišiel do Ameriky, o „spolkovom zriadení“ som nemal veľké vedomosti. Bol som oboznámený s Maticou a jej účinkovaním, Spolkom sv. Adalberta (Vojtecha), akademickým spolkom Tatran a ako je známe, usiloval som sa v Pešti vzkriesiť bývalú slovenskú školu a literárny zväzok za účelom vzdelávania sa v slovenčine a na podporovanie slovenskej spisby a umenia.

Keď som na verejnosti prezentoval svoj úmysel vytvoriť národný zväzok, moje zámery boli — vytvoriť čisto slovenský kultúrny ústav, okolo ktorého by boli zhromaždení všetci Slováci bez rozdielu vierovyznania a ktorého cieľom by bolo prebudenie a vzdelávanie národa, podporovanie snáh za oslobodenie Slovenska.

O tom, do akej miery som bol preniknutý touto zásadou a týmto cieľom, svedčia slová, ktoré som položil na papier už v II. ročníku Národného kalendára, vydaného r. 1894, keď v predhovore Ctenému obecenstvu som napísal:

Prvým ročníkom Národného kalendára sa splnila vrelá túžba dolupodpísaného, ktorú vyslovil: aby zásady v kalendári vyslovené zaštepili sa hodne hlboko do zlatých sŕdc slovenských. Stalo sa, Národný kalendár končil veľkú misiu v Amerike i na Slovensku, kde hájil práva a slobodu nášho slovenského kraja. Prebudil a upovedomil nejednu slovenskú dušu. To je najbohatšia odmena za trud.

No čím viac som prichádzal do styku s našimi vysťahovalcami, tým viac som musel uznať, že Furdek mal pravdu, že som priveľkým „idealistom“. Presvedčil som sa, že moje pôsobenie je možné skôr medzi prebudenou, vzdelanou triedou, ale tu máme do činenia s masami, ktoré sú si sotva vedomé svojej ľudskej hodnoty. Túto masu sú len hmatateľné činy, len hmotné výhody schopné zhrnúť a pohromade udržať. Ja som neodstupoval od svojho programu, nevzdával som sa nádejí vzkriesiť národ, upovedomiť, oduševniť a k činom povzbudiť, ale uznal som za dobré rozšíriť program, ktorý by upútal masy.

Roku 1888 prestala vianočným číslom vychádzať Nová vlasť. Prečo? Podrobné príčiny mi nikdy neoznámil ani Slovenský, ani Július Wolf, ani samotný Schwartz-Markovič. V životopise Eduarda Schwartz-Markoviča, uverejnenom v Národnom kalendári, roč. X, 1902, som napísal toto:

Koncom roka 1888 stalo sa uzrozumenia medzi vydavateľmi a p. Eduardom Schwartz-Markovičom, na základe ktorého obidva časopisy sa mali spojiť a mali zriadiť zmenkové a dopravné jednateľstvo s hlavným sídlom v New Yorku. Ale z príčin, ktoré pisateľovi týchto riadkov nie sú dopodrobna známe, spoločnosť utvorená nebola, Eduard Schwartz-Markovič prestal vydávať Novú vlasť a ocitol sa na ľade.

Len z druhej ruky som sa dozvedel, že pravé príčiny boli tieto: Ján Slovenský, keď Schwartz-Markovič opustil Streator a nachádzal sa už v New Yorku, považoval za vhodnú príležitosť zbaviť sa nebezpečného konkurenta, takže nielenže nechcel v dohodnutom programe pokračovať, na uskutočnenie ktorého sa Schwartz podľa dohovoru odobral do New Yorku, ale v Amerikánsko-slovenských novinách uverejnil správu pod veľkým záhlavím, že Edo Schwartz-Markovič, redaktor a vydavateľ Novej vlasti, uferknul zo Streatoru. Rozumie sa, že táto správa pochovala Novú vlasť a na čas i samého Schwartz-Markoviča ako činiteľa v slovenskej kolónii. Ja som však bol pozbavený mohutného prostriedku národnej agitácie a to najmä za Národný slovenský spolok.

Ako som už spomenul, do Amerikánskop-slovenských novín som po príchode do Ameriky nepísal. Tieto noviny nielenže dostali nízky žurnalistický stupeň, čo sa týka obsahu i reči, ale aj duch mali často protislovenský.

Ale to netrvalo dlho, zaslal som im rozprávočky, článočky, ktoré s radosťou uverejnili, ba žiadali ma o čo hojnejšie príspevky.

Pomaly som si prekliesnil cestu a posielal som im vzdelávacie články s mierne národným duchom, ktoré vytlačili bez poznámok.

Keď zanikla Nová vlasť, mal som prerúbanú cestu do Amerikánsko-slovenských novín, ba Slovenský ma listom vyzval, aby som pokračoval v agitácii za Národný slovenský spolok, oznámiac mi, že stĺpce novín mám naširoko otvorené.

Odľahlo mi, lebo prostriedok na šírenie mojich zásad mi teda nechýbal.

Tak sa stalo, že začiatkom roku 1889 som vyvinul silnú agitáciu v Amerikánsko-slovenských novinách na založenie nádejného zväzku z hľadiska milosrdného samaritánstva, hlásajúc potrebu spolčenia, aby sme mohli poskytnúť vzájomnú podporu nemocným, v núdzi trpiacim bratom, vdovám a sirotám a z národného hľadiska sa spoločne vzdelávali, poučovali sa a podporovali všetky národné ciele. Moja reč bola miernejšia ako v Novej vlasti, lebo som zbadal, že v tom istom čísle bol uverejnený mierny národný článok, ale aj listy o starostlivom otcovi predsedovi ministerstva Kolomanovi Tiszovi a moskalskej bestii — czárovi.

Na jar 1889 som považoval svoje štúdiá v seminári za skončené a dostal som pokyn, že koncom semestra budem vysvätený.

Vedel som, že pre môj mladý vek ma biskup ipso jure (svojou mocou) vysvätiť nemôže, lebo na to potrebuje povolenie z Ríma. Navštívil som preto biskupa a vysvetliac mu celú záležitosť, prosil som ho, aby sa postaral o podobný dišpenz, ak by ma zamýšľal vysvätiť. Päť rokov za seminárskymi mrežami mi začínali byť prinudných a túžil som po voľnom a slobodnom ovzduší.

Ale moja návšteva u biskupa Gilmoura sa nestretla s úspechom. Biskup si začudovane vypočul moju správu a povedal mi, že podobný prípad ešte nemal a nasledovné dovolenie žiadať nebude, ale sľúbil mi, že ma vysvätí za diakona a pričlení ma k osade rev. Furdeka, kde budem môcť účinkovať ako výpomocník. To by ma oprávňovalo vysluhovať určité obrady — litánie, krsty, pohreby a kázne. To ma neuspokojilo.

Nastali nové starosti spojené so zmenou životnej dráhy. Panuška ma upokojoval, aby som sa podrobil biskupovej vôli — on sám mal byť a aj bol koncom semestra vysvätený.

Týždne som bojoval sám so sebou, nevediac sa odhodlať, čo mám robiť.

Pravdu povediac, s výhľadmi kňazskej dráhy v Amerike som nebol úplne spokojný. Čo sa týka životného, materiálneho zaopatrenia, to som považoval za ponižujúce. Ak sa nemýlim, plat farára v Clevelandskom biskupstve bol vtedy 1 000 dolárov ročne okrem štóly a omší, ale aby tých 1 000 dolárov dostal, musel ich sám skolektovať (zozbierať). Tento spôsob sa mi nepáčil.

V potýkaní sa s duchovenstvom som nadobudol dojem, ktorý tomuto stavu nelichotil, nesvedčil o veľkej cti, spravodlivosti a pravom duchu Nazaretského. To sa týkalo aj vtedajšieho slovenského duchovenstva, lebo tu bolo kňažstvo číročistý business. Čím viac mohli obrať o doláre tie slovenské ovečky, tým viac sa tým honosili. Simónia — predaj sviatostí — ich vysluhovanie za peniaze — boli na dennom poriadku. Jaskovits (Jaškovič), Kossalko a Bella nielen prijímali, ale aj žiadali peniaze za spoveď a kto nezaplatil, nebol vyspovedaný.

Ale na druhej strane musíme uvážiť, že tu ani biskupstvá, ani fary nemajú fundácie, nemajú nehnuteľné majetky, ktoré by prinášali obživu či zabezpečovali kňazovi slušnú mzdu. Kňaz však tiež musí ako každý iný smrteľník žiť, musí sa správať primerane svojmu stavu, keď si chce udržať svoju hodnosť a úctu svojho postavenia. A tak jeho služby, nech sú už akékoľvek, majú a musia byť veriacimi odmenené. Chyba bola v tom, že percento dobrákov, pravých nasledovníkov Nazaretského, je také malé a príležitosť k prechmatom taká široká. A k tomu všetkému americká slovenská emigrácia na ohromnú škodu cirkvi i národa dostala za prvých učiteľov tú najhoršiu háveď Maďarie. Boli to najmä osoby, ktoré sa v starej vlasti pre mravnú hnilobu nemohli uplatniť a stali sa tam nepotrební. Ký div, že ľudkovia kalibru Kaskovitsa, Kossalka, Bellu, neskôr Polyakovicsa vystrájali také oplzlé činy, že ich opis by sa zhnusil i trpezlivému papieru.

A že toto všetko nepútalo ku kňazskému stavu moju, po vyššom túžiacu dušu a za dobro ľudu horiace srdce, to je snáď pochopiteľné. Konečne váhy klesli na opačný bok a ja som sa rozhodol vrátiť späť do starej vlasti.

Neviem, či predstavení ústavu čítali môj životopis a či boli presvedčení, že následkom môjho silného, neodpustiteľného národného stanoviska hrozí snáď búrka, nezdržiavali ma moc, ani neprehovárali. Cítil som, že keby som zostal v kňazskom povolaní, určite by nastali opletačky s vrchnosťou, lebo od svojho stanoviska proti maďarónskym kňazom-nekňazom aj za cenu vypovedania cirkevnej poslušnosti neodstúpim. Snáď na nich účinkovali práve začaté kalamajky v poľských osadách a to práve v Clevelande, kde neodvislí Poliaci nemohli pochopiť, prečo by mal mať írsky biskup na svoje meno zapísaný kostolný majetok, ktorí si Poliaci nadobudli nákladom vyše 120 000 dolárov. Každý cent bol krvavým grošom mozoľov poľského robotného ľudu, ku ktorému írsky biskup ani deravým grošom neprispel.

Poľská kalamajka narobila biskupovi Gilmourovi nemálo starostí. Nemec Moyses, rektor, si snáď pomyslel, že slovenská kalamajka by nebola o nič viac vítaná.

Ďurko Mičura, ktorému som povedal svoj úmysel, mi napísal: „Príď, mám dosť práce v pravotárskej kancelárii, môžeš byť koncepistom a študovať právo.“

Počas tejto rozhodovacej doby sa prihodilo niečo, čo malo rozhodujúci vplyv na ďalšiu moju dráhu.

V opise Naše počiatky a pokrok, uverejnenom v skvostnom vianočnom čísle Amerikánsko-slovenských novín 20. decembra 1894, som o tom napísal toto:

Nová vlasť mala okrem zásluhy za čisto slovenskú reč i tú, že z nej vanul duch čisto a silno slovenský, čo Am. slov. novinám chýbalo, lebo pod vplyvom ľudí a lá Magyar Mihály a Juscsák Sándor a zaiste i pričinením sa rakúsko-uhorského konzula Maxa Schamberga neraz prejavovali ducha maďarónskeho, protislavianskeho. Nová vlasť prišla v pravý čas a ešte viac Rovinov, ktorý, preklesniac si prístup k Am. slov. nov., si najprv besednicami, povesťami, mravnými a náboženskými článkami získal dôveru vydavateľov. Tí potom z ohľadu na „zásluhy o Am. slov. noviny“ mu neodopreli uverejnenie čisto národných článkov, v ktorých poukazoval na krivdy páchané na národe a tepal nemilosrdne vrahov národa. Vystúpenie Rovinova v Am. slov. nov. malo i tú dobrú stránku, že literárna slovenčina sa v týchto novinách začala pomaly udomácňovať a šariština prepúšťala miesto spisovnej slovenčine.

Od októbra 1888 sa datuje bratovražedný boj, ktorý dodnes zúri v našej kolónii. Vtom čase sa Rovinov s J. E. Schwartz-Markovičom dohodli a začali s agitáciou „utvoriť Nár. slov. spolok“. Články vzťahujúce sa na tento spolok a uverejnené v Novej vlasti a Am. slov. nov. vzbudili všeobecnú pozornosť. Všimol si ich nielen ľud, ale aj duchovenstvo, najmä Joz. Kossalko, vtedy duchovný fary v Plymouthe, Pa. Boj bol krutý a pretiahol sa do roku 1889. Keď Amerikánsko-slovenské noviny odopreli Kossalkovi uverejňovať články, v ktorých mienku o Národnom slovenskom spolku zatracoval ako pohanskú, začal sám vydávať časopis zvaný Zástava (vo februári 1889). Pod zástavou Kristovou a obrazom apoštolov sa nachádzal celý slovník oplzlých nadávok. Jaskovits bažiaci po novinárskom vavríne začal vydávať čisto katolícky časopis Katolícke noviny, ktorý sa pretvoril v hnusný maďarský plátok Önállás, redigovaný prepusteným sadzačom Amerikánsko-slov. novín Ferenczom Tóthom.

Po zaniknutí Novej vlasti sa Amerikánsko-slov. noviny verne pridržiavali myšlienky o Nár. slov. spolku a podujali sa za ňu bojovať na život a na smrť. Bol to nerovný boj. Na jednej strane moc duchovenstva, jeho plné vrecká peňazí, cirkevný nátlak, slepá dôvera a viera nášho ľudu v duchovenstvo, na druhej strane chudoba, slabá známosť a žiadna moc. No druhú stranu zdobilo nezlomné presvedčenie, že myšlienka je dobrá, uskutočnenie je prepotrebné a navyše tu bol aj svätý zápal a horlivosť. Boj o zásadu sa zmenil na osobný súboj, nepriatelia ho rozšírili i na Uhorsko tým, že poslali petíciu na vládu prostredníctvom vyslanca kanonika Leška, aby Amerikánsko-slov. novinám ako panslávskym a protištátnym odobrala poštovú dopravu.

U uhorskej vlády dosiahli víťazstvo, ale nie v Amerike, kde myšlienka Nár. slov. spolku nadobúdala stále viac a viac vyznávačov.

Deň 13. máj 1889 sa mal stať osudným dňom pre Amerikánsko-slov. noviny. Toho dňa totiž vypukol v redakcii oheň, ktorý zničil nielen tlačiareň, ale i celý sklad kníh, ktoré práve pred pár dňami dopravili z Uhorska. Tento oheň zničil skoro celý majetok novín, ktoré mali prestať vychádzať.

Majiteľov zronila i tá udalosť, že Rovinov, ktorý skoro sám zaplňoval celé noviny a viedol boj proti nepriateľom, listom z 18. mája sa s nimi lúčil, lebo bol pripravený vrátiť sa do starej vlasti a nechcel už dlhšie čakať na vysvätenie potom, čo mu biskup odoprel žiadať dišpenz z Ríma.

Tento list však nezastihol Slovenského v Pittsburghu, ten bol za obchodmi v New Yorku, takže spoločník Július J. Wolf odtelegrafoval Slovenskému jeho obsah a Slovenský rovnou cestou prišiel do Clevelandu, kde odhováral Rovinova od jeho úmyslu a hovoril, že Amerikánsko-slovenské noviny len pod jednou podmienkou vyjdú, keď Slovenský, Wolf a Rovinov utvoria spoločnosť pod menom John Slovenský and Co. a chytia sa do práce. Rovinov žiadal dva týždne na rozmyslenie, čo bolo prijaté. Po dvoch týždňoch sa odhodlal vystúpiť zo seminára a venovať sa výlučne zaostalej Slovači.

To bolo zaznačené v roku 1894 v článku Z našich počiatkov a teraz k tomu dodávam: Už vtedy som bol hlboko ponorený do slovenského života v Amerike a predvídal som veľmi vážne poslanie našej emigrácie pre budúcnosť národa, pri preporodení nášho ľudu v domovine, než aby som zastavil ďalšie účinkovanie a vrátil sa do starej vlasti.

Keď mi Slovenský v Clevelande povedal, že Amerikánsko-slovenské noviny len vtedy vyjdú, keď prevezmem redakciu, tu som videl dôležitú prácu, ktorú môžem preukázať národu.

Kossalko ešte vždy šarapatil medzi národom a oheň v redakcii novín vyhlásil za prst boží a trest podobný Sodome a Gomore, lebo sme sa vraj opovážili zdvihnúť svoje hlasy proti pomazaným hlavám — proti kňazstvu. Zástava, čo sa týka jej ducha, bola verným nasledovníkom peštianskych Slonovín, ba ešte ich aj predčila. Bola písaná spišsko-šarišsko-abovsko-zemplínskym žargónom, verným pätolízačom Kolomana Tiszu, ktorý podporoval jej snahy vládnou subvenciou. Keby Amerikánsko-slovenské noviny prestali vychádzať, dumal som, maďarónstvo by malo voľnú cestu. Aj keď duch novín vtedy nebol „národný“ v takom zmysle, ako by som si to bol prial, naskytovala sa však príležitosť úplne prekrstiť toto dieťa, preobliecť ho do rúcha čistej — literárnej slovenčiny, okrášliť ho duchom silne národným a slovenským.

Mesačné správy z úradov v Castle Garden (emigrantská stanica, dnes Ellis Island) oznamovali príchod ohromného počtu vysťahovalcov z Uhorska — čo som chápal ako Slovákov — a videl som, aká súrna je potreba duševných pracovníkov na národa roli dedičnej. Bol som presvedčený, že medzi týmito vysťahovalcami také neoceniteľné služby možno preukázať národu slovenskému, aké by nebolo možné poskytnúť v žiadnom postavení v starej vlasti.

Všetko toto sme pretriasali s Panuškom, Franciscim, Millerom a mienka bola jednohlasná — prijať redaktorstvo v Amerikánsko-slovenských novinách. 28. júna 1889 som sa napokon rozlúčil s Clevelandom, s mnohými aj novozískanými priateľmi a plný nových nádejí, nových túžob, ale vedomý si aj ťažkej práce, bojov a problémov, opustil som dráhu, na ktorú som bol pripravovaný odmalička. Tak som ako 22-ročný mladík vykročil na tŕnistú životnú pôdu a nastúpil do najnevďačnejšieho povolania ako slovenský novinár. No jedna stará túžba sa mi splnila — vždy som si želal byť učiteľom ľudu — a tu som nastúpil dráhu vrelých želaní.

Dodnes mi tkvie v živej pamäti môj príchod do kancelárie Amerikánsko-slovenských novín v Pittsburghu. Tá sa vtedy nachádzala pod číslom 47 na Diamond Street, v susedstve Billmanovej, neskôr Atlantic Garden. Bola to vlastne krčma, známa dlhé roky všetkým rodákom, ktorí navštívili Pittsburgh, lebo obyčajne tam sme ich zaviedli na „porady“, keďže v kancelárii nebolo miesta.

Kancelária a tlačiareň — vlastne len sadziareň — pozostávala z jednej miestnosti, asi 16 — 18 šuchov širokej a 30 — 36 šuchov dlhej, rozdelenej dreveným predelom. Predná miestnosť slúžila ako knižný obchod, redakcia a administrácia. Pri okne bol stôl Janka Slovenského, v strede dlhý stôl pokrytý zeleným súknom. Vpredu sedel expeditor, myslím si, že to vtedy bol Kováchy, vedľa neho bližšie k sadziarni Wolf, ktorý do toho času mal na starosti redakciu, a mne pridelili miesto oproti Wolfovi.

V miestnosti vzadu bola sadziareň, kde pracovali Jozef Gallik a Morris Greenstein, a tu stála aj malá mašinka na ručný pohon, na ktorej sa mohli tlačiť cirkuláre 9 x 12 cm.

Bola to pochmúrna, tmavá miestnosť i pre redaktorov, i pre sadzačov. Jediný Janko Slovenský bol oblažovaný slnečnými lúčmi, ostatným elektrika horela celý boží deň.

Práve bol deň expedície. Každá ruka pomáhala — redaktor i sadzač, obchodný vedúci i expeditor. Všetko poukazovalo na chudobu, na tuhý zápas o existenciu.

Bolo práve poludnie, keď som dorazil do kancelárie, kde ma srdečne a bratsky privítali všetci — majitelia i zamestnanci.

Slovenský i Wolf ma pozvali na obed. Šli sme k Baileymu — bol to vtedy známy chop house — na ulici Smithfield, kde neskôr Salomon a Ruben postavili svoje veľké obchodné miestnosti.

Slovenský i Wolf sa schuti zasmiali, keď na ich otázku: „Čo budete jesť?“ som s pokornou skromnosťou odvetil: „Dnes je piatok a ja v piatok mäso nejem.“

Tieto nevinné škrupule aj Slovenský, aj Wolf neraz rozpovedali svojim známym a to na môj účet, lebo som im sám raz rozpovedal, ako sa istý kanonik v Nitre počas pôstu kŕmil divou kačicou, tvrdiac, že tá sa živila rybou, a teda pôstnym jedlom.

Nástupom do kancelárie Amerikánsko-slovenských novín 28. júna 1889 sa začalo moje pravé verejné účinkovanie na národa roli dedičnej a trvalo nepretržite do 26. júla 1911, teda 23 rokov, keď som opustil Pittsburgh hmotne, ale najmä mravne chudobnejší, než som doň pred 23 rokmi vstúpil.

Keby som opakoval Štúrove zlaté slová: „My vstúpili sme do služby ducha, a preto podísť musíme cesty života tŕnisté“ som si v počiatočných pittsburgských časoch denne nespočetnekrát opakoval.

Ovzdušie v novinách nebolo práve najľúbeznejšie a najpríjemnejšie. Wolf, duša dobrá, čestná, usilovná, mojim snahám a túžbam úplne naklonená, skrz-naskrz slovensky cítiaca, bol spoločník milý, prívetivý a ako priateľ verný. Za nášho 22-ročného spoločníctva sa nepamätám, že by som mal s ním čo len jedno vážne nedorozumenie. Čo som však v tých časoch u neho vybadal, bolo to, že bol veľmi citlivý aj na najmenšiu obchodnú stratu, aj keď povstala z fundamentálnej, národnej zásady. Jeden kancelovaný predplatok pre „panslavizmus“, akým maďaróni a Szlovjaci titulovali môj smer, bol v stave skaziť jeho apetít na viac dní. No Wolf od samého začiatku bol „naším“, odobroval každý postup a každú nápravu v novinách.

V Národnom kalendári, roč. 1894, som vo Wolfovom životopise naznačil:

Július Ján Wolf je tichý, mierny človek, v spoločnosti príjemný, ku každému úslužný, dobrého srdca. Za vec slovenskú je oduševnený, často až ohnivý, zvlášť od predlanského roku, keď viedenská naša mládež, v kruhu ktorej strávil pri svojej európskej návšteve dlhší čas, vliala doň ohňa a mal príležitosť na vlastné oči sa presvedčiť o krivdách, páchaných divým mongolským plemenom na národe našom.

A každé slovo pred dvadsiatimi rokmi napísané, dnes s rovnakou ochotou, láskou, vernosťou a oddanosťou podpisujem rukami, ktoré ich vtedy na papier položili.

Janko Slovenský mi bol často hádankou. Pri hádkach, ktoré boli v kancelárii časté, raz rozhodne držal s mojou stranou, ale na ďalší deň buď len mlčal, keď sa bolo treba ozvať, alebo prisviedčal odporujúcej strane. Albert Kováchy, Prešovčan, uherszki Szlovjak, ako sa tituloval, bol expeditorom a vo voľných chvíľach agent. Medzi ľudom bol veľmi známy, čo imponovalo. Jeho duch však bol skrz-naskrz maďarónsky, taká veľká tlčhuba. Zapríčinil nejednu zrážku a usiloval sa podkopať dôveru i Slovenského, i Wolfa ku mne — k panslávovi Rovinovi.

Každodenným hosťom v kancelárii bol istý Magyar Mihály, zamestnanec rakúsko-uhorského konzulátu, teda Schambergera, a je zbytočné aj pripomínať, že to bol zúrivý, až besný maďarón. Napriek menu nebol rodeným Maďarom, pochádzal zo Zemplínskej župy. Ako mi hovoril, už pred mojím príchodom sa chystal vyobšívať toho „pansláva Rovinova“ pre jeho zradcovské články. Bol to práve Magyar Mihály, ktorý v článkoch uverejnených v Am. Szlov. Novinách rád nazýval ruského cára „bestiou“ a Kolomana Tiszu „starostlivým otcom“.

Nie argumenty, ale pravé zvady boli na dennom poriadku, kedykoľvek sa Magyar Mihály objavil v kancelárii. Ale na moje nemalé uspokojenie nie Magyar Mihály vyobšíval mňa, ale ja som náležite odkryl celú nahotu jeho a jeho spojencov a natoľko ho zahanbil, že svoje návštevy úplne zastavil, čo mi bolo veľmi milé.

Ale tŕnie nepichalo len od týchto maďarónov, ale i od dopisovateľov, najmä krajového Jucsaka Ferencza, ktorý bol riadnym krajovým dopisovateľom Amerikánsko-slovenských novín a zaplňoval rubriku Krajové správy. Tie často zapĺňal blahodarným účinkovaním „Femky“, ale márne by si tam hľadal čo len riadok o hyenizme páchanom na slovenskom ľude, o vyhadzovaní žiakov zo škôl, pozbavovaní učiteľov miesta atď.

Hneď po príchode do Pittsburghu sa prihodilo niečo s našimi slovenskými patriotmi, čo nielen znechutilo Janka Slovenského, ale bolo veľmi nemilé i mne.

Amerikánsko-slovenské noviny budovali knižný obchod. Knihy sa objednávali od Rozsu z Pešťbudína. Samozrejme, že mi takéto spojenie bolo odporné. Moje heslo bolo „Svoj k svojmu!“ a to som vztýčil na našu zástavu a prízvukoval nielen pre náš obchod, ale aj pre obchod každého Slováka. Toto heslo sa ujalo v Amerike, ale i v starej vlasti. A čo som odporúčal národu, toho som sa sám prísne držal a tak som, samozrejme, nahovoril Slovenského, aby sa knihy kupovali od slovenských kníhkupcov.

Za jedného takého sa považoval Moskócy (Moškóci) v Turčianskom Sv. Martine, ktorý mal tie knihy, o ktoré bol v Amerike najväčší záujem. Ako som už spomenul, pri vyhorení Amer.-slov. novín sklad kníh ľahol popolom. Museli sme objednať nové, lebo predaj kníh bol prameňom značných príjmov. Po viactýždňovom prehováraní Slovenský konečne pristal objednať knihy od Moskócyho a nie od Rozsu.

Aby sme zabezpečili, že nám pošlú knihy, ktoré objednávame, zaslali sme peniaze — 2 000 zlatých (800 dolárov) na adresu Ambra Pietra so žiadosťou, aby bol taký láskavý a dozrel na odoslanie kníh, a keď budú knihy, ktoré sú objednané, aby vyplatil obnos Moskócymu.

Ale aké bolo sklamanie, keď knihy prišli. Nielenže to neboli objednané knihy, ale skoro všetky mali lacnejšiu väzbu, takže skoro celá objednávka bola stratou. Uplynuli roky a roky, kým sme túto stratu dokázali odstrániť.

Vtedy to bola ohromná peňažná strata a veľmi studená sprcha na moje „martinské a slovenské horlenie“. Jediná výhovorka A. Pietra bola: „Spoliehal som sa na poctivosť Moskócyho a vyplatil som mu peniaze napred.“ Akékoľvek žaloby by boli márne.

Slovenský mi neraz vyhadzoval na oči tento prípad, ktorý prispel k jeho patriotickému oduševneniu.

Tu je však potrebné pripomenúť, že v neskorších rokoch, keď som si založil notárske oddelenie, vždy som sa usiloval o spojenie výlučne so slovenskými pravotármi, aby som im dal možnosť zarobiť si. Moji zamestnanci v patričných oddeleniach sú však živými svedkami toho, ako som často draho platil za túto „slovenskosť“. Z desiatich slovenských zástupcov našiel sa snáď jeden, ktorý promptne a za slušný honorár vybavil záležitosti, ostatní nembanom fratri ani neodpovedali na reklamácie, a keď konečne vybavili záležitosť, narátali tri aj štyrikrát toľko za svoje služby ako advokát žid.

Trvalo mi roky zaviesť do kancelárií podajedných našincov advokátov metódu amerického obchodu. Len Ďurko Mičura potom zostal promptný vo vybavovaní zaslaných prípadov, keď sme boli nútení odoslať niekoľko prípadov židovi Holemanovi, ktoré promptne vyriešil.

No mňa neschladili takéto prípady tak ľahko, ako Moskócyho prípad schladil Janka Slovenského.

Amerikanszko Szlovenszke Novini boli údajne písané spišsko-šarišsko-zemplínskym nárečím, v skutočnosti však rečou v nijakom okrese neužívanou. Som si istý, že nie z potreby, nie z obchodníckej premyslenosti a ostražitosti, ale len z púhej nevedomosti začal Janko Slovenský takto písať Bulletin a neskôr i tlačiť Amerikanszko Szlovenszke Novini. Keby Janko Slovenský ovládal literárnu slovenčinu, nepochybujem, že by ňou aj písal, ale on sa správnu slovenčinu nikdy nenaučil. Wolf bol v slovenčine viac zbehlý, ba po rokoch si osvojil reč aj literárne a pravopisne, ale nemal rozhodujúce slovo a trebárs aj redigoval noviny, len sledoval krok Slovenského. Keď už raz bolo použité nárečie, hľadeli ho ospravedlniť obchodníckou ostražitosťou, ale tento argument náramne pokrivkával.

Do konvencionálneho čísla Amerikánsko-slovenských novín, vydaného 13. mája 1897, napísal Janko Slovenský stať o Založení Amerikánsko-slovenských novín, ktorá je zaujímavá, a preto tu odcitujem niektoré úryvky:

Bolo to v novembri 1879, keď prví dvaja Slováci dostali sa do mestečka McKeesport, Pa., a boli to dvaja dobrí kamaráti, konškolári, rodáci z Krompách na Spiši, a síce pán Július J. Wolf a pisateľ týchto riadkov Ján Slovenský.

Po príjemnom cestovaní cez Nemecko, Anglicko a Škótsko, dojdúc do slobodnej Ameriky, zbadali sme, že veru pugiláre naše trpia na suchotiny a 35 dolárov bolo všetko, čo sa ligotalo. A tu po prvý raz v živote zastala cestu neúprosná alternatíva: Pracuj alebo zahyň!

Mladí a zdraví sme boli a bez meškania prijali sme prvú prácu, ktorú nám ponúkli, a síce jednoduchú nádennícku prácu v tamojšej „rúrovni“ (National Tube Works), lebo s tými niekoľkými vetami angličtiny, ktoré sme si z anglických čítaniek osvojili, nedalo sa vyššie podskočiť. Trvalo to asi dva týždne, čo nenavyknuté ruky, ramená a vôbec všetky údy každú noc protestovali proti tej cudzozemskej gymnastike. Nuž ale bolo to po americky a v krátkom čase sme sa zamerikanizovali aj my a pyšní sme boli na to, že sme v stave ťažkou prácou si zaopatriť obživu. Len jednu všeobecne jestvujúcu vlastnosť kolegov sme si privlastniť predsa len neosmelili, a to chew alebo bago založiť, lebo to žalúdok nemohol vydržať.

Skoro na jar v roku 1880 sme boli nemálo prekvapení nad príchodom piatich slovenských vysťahovalcov, a síce p. Martahuza, Popadiča a iných. Neboli sme už teda celkom takí osirotení v tomto veľkom, cudzom a chladnom svete.

Naši Slováci sa začali veľmi húfne prisťahovávať a v krátkom čase vyvstala potreba mať spoľahlivého agenta alebo konzula, na čo som si urobil v obchodnom záujme známosť s pánom Maxom Schambergerom, bývalým rakúsko-uhorským konzulom v Pittsburghu, a prijal som zamestnanie v jeho kancelárii.

Od roku 1880 sa náš ľud hrnul do Ameriky zo severovýchodných stolíc Uhorska, a preto sme najviac stretávali krajanov zo Spiša, Šariša, Abovskej a Zemplínskej stolice a z Užhorodu. Zriedka prišiel človek do styku s ľuďmi, ktorí sa prisťahovali z Baraňanskej, Vesprímskej stolice a aj Turčan, Trenčan, Nitrančan alebo Oravčan bol zriedkavý ako biely havran, vyjmúc niektorých starých prisťahovalcov, roztratených po väčších mestách Ameriky.

Za päť rokov, počas ktorých som bol skoro v každodennom spojení s naším ľudom listovne či osobne som mal zriedkavú príležitosť pozorovať, čo náš ľud potrebuje a ako zmýšľa. V dennej korešpondencii bolo ustavične mnoho podivných otázok, na ktoré si žiadal mať odpovede, lebo v opačnom prípade bolo zle, a keď sa na list neodpovedalo, prišiel nový list zaplnený otázkami. Zbierka spomenutých otázok by dnes bola unikum.

Či pravda, že náš cisár(?) má veľkú vojnu s ruským cárom?

Či pravda, že ktorý vojak sa duškom nevráti k regimentu, bude zastrelený, keď príde nazad?

Či pravda, že Turek podmanil si uhorskú krajinu a kto nestane sa mohamedánom, tomu hlavu odseknu?

Či pravda, že americký dolár nebude už viac platný ako uhorská zlatovka?

Či pravda, že po 4. júli žiaden Slovák prácu nedostane, a keď medzi mesiacom nevyprace sa z Ameriky, utratí život?

Či pravda, že každý Hungarián musí platiť 10 dolárov porcie každý mesiac, keď v Amerike pracovať chce?

Na stá podobných otázok sa zjavilo a účinkovalo to ako epidémia. V niektorom údolí nastrašili krajanov zlomyseľní konkurenti v práci natoľko, že ľud sa sťahoval preč a listy prichádzali do kancelárie ako na komando. Nesvedomití pedlari zase šaleli ľud falošnými chýrmi týkajúcimi sa ceny peňazí.

Okrem toho bolo mnoho daromnej práce rodinu a príbuzných vyhľadávať. Mnohokrát prišli vysťahovalci do kancelárie a pre Boha prosili, aby sme im našli otca, brata, sestru alebo matku, lebo buď stratili adresu, alebo ju vôbec nemali.

Čudná vec, ale predsa pravdivá, že mnohí prisťahovalci prišli do Ameriky, spoliehajúc sa, že však otca nájdeme, keď prídeme do Ameriky a výsledkom bolo, že mnohé rodiny žili roztratené a nebezpečne sa šírila nemravnosť.

Pracujúc s podobnými okolnosťami, človek si neraz žiadal mať slovenský časopis, aby ľud mohol nejaké vysvetlenie a poučenie dostať, až som napokon roku 1885 urobil prvé kroky a zisťoval som, či by náš ľud časopis prijal, odoberal a čítal. Písomne som oznámil krajanom na všetky strany, že budem raz do týždňa vydávať Bulletin, ktorý bude prinášať správy zo starého kraja a vôbec zo sveta a že jedno číslo budem zasielať za 10 centov.

Podarilo sa mi zozbierať asi tridsiatich predplatiteľov a o druhej po polnoci vyšiel prvý Bulletin, s o niečo menším formátom ako v obchode známy fools cap, lebo väčší sa do hektografu nezmestil. Bulletin som písal na silný papier kopirujúcim atramentom a odtlačil na hektograf, z ktorého sa potom jednotlivé kópie odoberali.

Jednotlivé čísla som zasielal v obálkach, teda pošta stála 2 centy za každé číslo.

Počet odberateľov rástol každý týždeň. Tu si dovolím pripomenúť, že časopis nebol lokálnou záležitosťou, keď dodám, že jeden odberateľ bol v Bonne Terre, Mo., druhý v Port Arthure v Kanade atď. Asi 20 čísel uvidelo svetlo božie, keď som čitateľom oznámil, že s vydávaním Bulletinu končím, ale aby mali trpezlivosť, lebo začnem vydávať noviny na ôsmich stranách.

Ľahko bolo sľúbiť, ale ťažšie sľub dodržať. S novinárstvom, s tlačiarňou a s literami som sa nikdy nezapodieval, a preto potrebné bolo chodievať po tlačiarňach, získavať známosti so sadzačmi anglickými, nemeckými, lebo slovenského sadzača tu nebolo, až som napokon v jednej chicagskej tlačiarni našiel litery s čiarkami, objednal som písmo a vôbec všetko, čo bolo potrebné na sádzanie 8-stranového časopisu. Čo sa za päť rokov usporilo, to pošlo do mŕtvej masy litier.

Môjho starého priateľa p. Júliusa J. Wolfa a p. Osvalda som pozval, aby sa zúčastnili na vydávaní prvého slovenského časopisu v Amerike, a tak sme sa chytili do ťažkej roboty.

Časopis dostal meno Amerikánsko-slovenské noviny, aby krajania pochopili, že tento časopis sa skutočne vydáva v Amerike a pre Slovákov, lebo ľudia zo Šariša alebo Zemplína v starej vlasti možno nič podobné nikdy nevideli. Nemôžeme mať pred očami dnešný pokrok nášho ľudu, ale musíme sa vrátiť až do roku 1886.

Na tomto mieste si dovolím ešte vysvetliť, prečo boli Amerikánsko-slov. noviny vydávané sprvu v šarišskom dialekte (okrem fejtónov) a nie v spisovnej slovenčine. Medzi 1 000 listami od krajanov našiel by sa snáď jeden písaný s čiarkami a 999 bolo napísaných v šarištine. Z toho teda vyplýva, že noviny, ktoré by sa vydávali v spisovnej slovenčine, by sotva obstáli. Plán zakladateľov bol zavádzať spisovnú slovenčinu postupne, z kroka na krok, čo sa aj stalo a to aj napriek tomu, že sa protesty hrnuli zo všetkých strán, tvrdiac, že ľud nie je v stave nové písmo porozumieť.

A Slovenský končí svoje rozpomienky odsekom:

Keď sa človek do Amerikánsko-slov. novín pozrie dnes, musí uznať, že pokrok je veľký a kto nemá uznanie a vďačnosť k ľuďom, ktorí tak neúnavne pracujú na tomto vznešenom podniku, ktorý slúži k chvále celého národa, ten dozaista nemá pochopenie, koľko nocí musí stráviť novinár bez posilňujúceho spánku.

*

V Národnom kalendári, roč. 1894, som uverejnil článok pod názvom:

Počiatky duševného a národného života slovenskej kolónie v Amerike, kde som napísal:

I širšie kruhy začínajú si všímať našej kolónie. Na celom Slovensku v nepredpojatých a spravodlivo zmýšľajúcich kruhoch sa javí živý záujem o ňu. Pri každej verejnej schôdzi a príležitosti, kde sa zíde viac roduverných synov, naša kolónia je predmetom živého rozhovoru a rokovania. A to napriek tomu, že, žiaľbohu, naše časopisectvo nemá pre ňu miesta len na 5 alebo 6 riadkov mesačne. Prečo to? Je neuznalé a netaktické. Neuznalé pre sťahovanie sa národa, ktorý nevedia oduševniť slová: Itt élned halnod kell, ale prírodným prúdom hnané radšej hľadá obživu a túži viesť život človeka dôstojný v cudzine, než hladom mrieť abo otrokom byť v otčine. Netaktické, lebo nie žeby hľadelo vyhovieť vrelej túžbe nielen čitateľov a tisícov nečitateľov, ktorí žiadajú si počuť niečo o svojich bratoch, vrhnutých krutým osudom tisíce míľ od otcovských domov, ale ktorej však ono nevyhovie, a tak stráca aj hmotnú podporu obecenstva.

No čím menej vie alebo chce oceniť „priateľ“ našu kolóniu, tým väčšiu váhu pripisuje jej nepriateľ. Kolónia naša je tŕňom v očiach nielen celého maďarského časopisectva, ale samej vlády. Pisateľ týchto riadkov vie z hodnoverného prameňa, že v kanceláriách ministerstva vnútra v Pešti sa často vedú debaty o našej kolónii, z nášho časopisectva sa riadne podávajú referáty. Na poštách uhorských argusovskými očami strežú každé tlačené a z Ameriky poslané slová. Strachu dosť pred Amerikou. Nebude na škodu naznačiť pre potomstvo, ako sa začal vyvíjať duševný a po ňom národný život našej kolónie, aby tí, ktorí raz budú chcieť zostaviť dejiny našej kolónie, aspoň aké-také úryvky našli.

Ako prvému vysťahovalectvu každého národa, tak aj nášmu len bieda a núdza vnútili vandrovnícku palicu do ruky. Z prepychu a bujnosti okrem defraudanta nepodnikol pred 15 — 20 rokmi žiaden Slovák cestu do vychýreného eldoráda. Len chudoba, ktorú slávna politika starostlivej vlády uhorskej s jej miláčikom — židovstvom pripravila o celý majetok a poslednú skyvu chleba, išla svetom, kam ju štyri oči viedli, hľadajúc si obživu.

Prví vysťahovalci slovenskí — nerátajúc kedy-tedy sem zatúlajúceho sa drotára, ktorí už pred 30 rokmi išli do Ameriky na zárobky — pochádzali zo stolíc Šarišskej, Zemplínskej a Spišskej, teda práve z tých stolíc, ktoré maďarizáciou najviac zhumpľované a židovstvom spustošené boli a sú. To, že maďarizácia a židovstvo sú skazou uhorskou a otravou ľudu, o tom hmatateľnejšieho dôkazu, ako je vysťahovalectvo nám netreba. V spomenutých stoliciach vláda násilnou maďarizáciou a židovstvo otravou — pálenkou ľud hmotne a duševne učinili žobrákom a to žobrákom poľutovaniahodným. Majetky zadĺžené, mnohé neobrábané, zarastené tŕním a bodľačím. Domčeky ošarpané, voda cícerkom liala sa do nich, zárobku nikde, ľud pálenkou ohlúpený, zoslabnutý a vysilený. Žiaľ bolo vidieť ten ináč pekne urastený ľud…! Ale maďarizácia a židovstvo nielen hmotne ožobračili ľud, ale, a to je ešte horšie, učinili z neho duševného mrzáka. Tento ľud bol bez svojho ľudského povedomia. Myslel si, že len na to je stvorený, aby robotoval, jedol a pil: o vyššom poslaní nemal ani poňatia. Bol v pravom zmysle slova otrokom. Maďarizácia udusila v ňom i najmenší zmysel pre dobré, krásne a šľachetné, pozbavila ho všetkých dobrých vlastností a so zármutkom vyznávame, čo sme skúsili, strhla z neho i slovenskú povahu a zaobalila ho do povahy psohlavskej, tatárskej, t. j. maďarskej. Tichú, jemnú „holubičiu“, ako hovorí náš básnik, povahu veru nejavili naši vysťahovalci, ale horkokrvnú, krvižíznivú, hotovú k hádke, bitke, šťuchaniu a vražde. To povaha maďarská. Maďara bez „bičáka“ nenájdeš. A, žiaľbohu, na takého netvora zohavila maďarizácia i krásnu dušu slovenskú. Dôkazom sú mnohé zvady, bitky, prelievanie krvi, bez ktorých máloktoré krstiny, svadba a zábavy sa obišli.

V takomto postavení vstúpil ten ľud na slobodnú americkú pôdu. Tu, vysvetľujúc si nesprávne tú „zlatú slobodu“, zbujnel, vystrájal neplechy a upadal. Áno, duševne upadal. Stával sa z neho zúrivý otrok. Verejnosť, ktorej ani najmenší dôkaz dobrých a chvályhodných vlastností, šľachetných úmyslov, zmyslu pre dobré, krásne a šľachetné a vôbec dôstojnosti ľudskej nepodával, utvorila si o ňom strašný dojem, ktorý vyjadrila slovami: Huns. Strašný význam má toto slovo… Ani vysvetľovať to nejdem, srdce zviera sa mi žalosťou, keď si len pomyslím, že „holubičí národ slovenský“ v očiach cudzincov pre viny iných natoľko klesol. Pomsta vám za to, vrahovia národa nášho! Pomsta do desiateho pokolenia!

A ľud v stave „zúrivého otroka“ žil niekoľko rokov. Len jedna dobrá vlastnosť prezrádzala, že ľudský cit nie je v ňom umrtvený, a síce — staral sa o svoju rodinu, pilne posielal krvou poliate tisíce svojim do otcovskej dediny. Húfnym sťahovaním ľudu boli privábení aj duchovní. Roku 1882 prišiel do Ameriky prvý slovenský kňaz v osobe I. J. Jaskovicza, ktorý sa usadil v Hazletone, Pa, a založil tam prvú slovenskú katolícku osadu. Za ním prišli ďalší — J. Kossalko, E. Gellhof, z gréckokatolíkov A. Dzubay, z evanjelikov Cyril Droppa a ďalší. No prepáčia mi naši velební páni, keď otvorene vyslovím svoju mienku: česť výnimkám, ale máloktorého viedla pravá apoštolská horlivosť učiniť niečo dobré pre ľud. Milerád uznám, že za pomerov, v akých sa nachádzal náš ľud, bolo účinkovanie nanajvýš obtiažne, ale nebolo ani vidieť šľachetnej a pravej snahy — povzniesť ľud. A práve duchovným patrila táto vznešená a krásna úloha. Aké iné bolo slovenské duchovenstvo koncom minulého a začiatkom tohto storočia! Duchovenstvu patrí česť potomstva, že zachránilo náš rýdzi jazyk, staralo sa o jeho povznesenie a hájilo statne a mužne práva potláčaného národa proti všetkým nepriateľom. No, žiaľbohu, nemôžeme to povedať o prvom duchovenstve našej kolónie… Nemalo skutočný otcovský cit pre národ, zmysel pre jeho potreby…

Národ bol opustený až do roku 1886. V tom roku vystúpili pred verejnosť dvaja muži, ktorí, aj keď nie vedome, tak určite nevedome, vkročili na pravú cestu potrieb národa. Boli nimi Ján Slovenský a Július Ján Wolf, ktorí vydaním prvého čísla Amerikanszko-szlovenszkych Novin udreli na pravú strunu, t. j. prebudiť v ľude cit ľudskosti a vyvolať v ňom aký-taký duševný život. My szvetloszcz chczeme, nyech czemnoszcz osztava! volajú v prvom čísle a Idzme napredek, Ungare! To, že okrem vyvolania „duševného života“ nemali vydavatelia Amerikanszko Szlovenszkych Novin nič iné na mysli, je predo mnou čierne na bielom a jasné každému, kto nakukol do starých ročníkov onoho časopisu. Z môjho hľadiska som vždy týmto prvým buditeľom Slovače v Amerike kládol za vinu, že na začiatku svojho účinkovania nerozšírili svoj program i na „národný život“, ale zostali len pri duševnom. Takto zostal ich program neurčitý a nestály, nemali pevninu, o ktorú by sa opierali. Som presvedčený, že keby sa zároveň budili aj životy, ľud by pokračoval väčšmi ako takto. Nestálosť a neurčitosť programu hatila národ v rýchlom pokroku, k čomu prispieval i separatizmus, ktorý si dovolili užívaním nárečia v časopise. Prízvukovanie uherszkého szlovaniszmu, schvaľovanie konania sztaroszlivej uherszkej vlady, vychvaľovanie do neba Kolomana Tiszu, bláznivé huby, aké starý Magyar Mihály o uhorszkej szvobode a ruszkej kancsuke popísal, tie hany na panszlavoch, na Slavianov, ruského cára, tej na lyudzki obraz sztvorenej besztii, tie túžby — Rusza do Sziberie zahnacz a vôbec neslovenský — nehovorím, že rovno šovinistický, lebo ten posledný pochádza zo zlomyseľnosti, ten prvý viac z nevedomosti — duch, to všetko bolo na úkor pokroku.

No zásluhy popierať nemožno. Sú veľké. Už samotná myšlienka časopisu a jej uskutočnenie si zaslúžia pochvalu. Vydávať časopis pre taký národ, ktorý o časopise nikdy neslýchal…! To je smelé podujatie… A podujímateľov nezastrašila duma na nezdar, nádej na stratu. Nie…! Sám obchodnícky duch nie je v stave javiť toľkú podnikavosť! Tam sa pričinil cit k ľudu. A ten nechýbal. Ten popudzoval k práci a bol potechou v príkorí.

Národ začal privykať na čítanie a začalo sa v ňom prebúdzať ľudské povedomie, zmysel pre dobré, krásne a šľachetné. Pomaly, veľmi pomaly sa napredovalo. Ťažkostí tisíc, ľud z väčšej časti nevedel čítať a často sa stalo, že človek si s novinami musel zobrať aj šlabikár, aby sa najprv naučil aspoň abecedu a potom slabikoval z novín. Amerikánsko-slovenské noviny premohli všetky ťažkosti a prvé ľady boli preborené. Mnohí odvykli od keku a našli záľubu v čítaní, mravy sa zušľachťovali, povaha hobľovala a spôsob života sa stával riadnejší. Ich zásluhou sa začal vyvíjať spolkový život a zakladali sa uherszko-szlovenszke podporujúcze szpolky.

Len jedny brká nemohli odviazať, aby boli krídla národa voľné a on aby mohol slobodne lietať po pravej ceste pokroku a osvety. Boli to brká ,národného ducha‘. A teda tie najhlavnejšie na celom krídle. Roku 1888 sa o to pokúsil J. E. Schwartz-Markovič s Novou vlasťou, ale nešlo to. Krídla popustili sa trochu, ale celkom rozviazané neboli. Ľahká práca to nebola, lebo brká v kraji zväzoval celý aparát maďarónskej vlády, v Amerike sa o to pričinili i Amerikanszko Slovenszke Novini. I ten separatizmus bol ohromnou prekážkou. Napokon Nová vlasť nemala pevné zásady a presný program a pre nedostatok silnej agitácie aj ostala masám neprístupná. Vial z nej však zdravší duch ako už vtedy z Amerikanszko Szlovenskych Novin.

V druhej polovici 1888 začal previevať obidva slovenské časopisy Amerikánsko-slovenské noviny i Novú vlasť rázny duch národný, začal sa národný život našej kolónie, ovšem v sprievode krutého a viac rokov trvajúceho boja, vedeného pod rúškom náboženstva, ale v skutočnosti za zásady slovenské a odrodilské. A Hospodinu chvála, boj sa skončil v prospech slovenského národa, ktorý sa rozprúdil v celej našej kolónii od Atlantického až po Tichý oceán a to prúdom takým mocným, že ako sme na začiatku spomínali, dostávajú pred ním husiu kožu nepriatelia národa nášho. Je pevná nádej, že žiadna moc dnes už nemôže zastaviť národný pohyb kolónie našej.

Nuž len napred, Slovač roztomilá, po vykázanej dráhe!

Keď som sa náhle dostal k novinám, začal som postupne robiť nápravy. Prvou bolo zrušenie maďarského pravopisu, a tak Amerikanszko Szlovenszke Novini sa zmenili na Amerikánsko-slovenské noviny a hneď aj dostali novú a krajšiu hlavičku. Na celej čiare sa začalo používať č namiesto cs, š namiesto s, c namiesto cz a s namiesto sz. Pomaly som povyhadzoval všetky maďarské slová, ktorými sa hemžili stĺpce, a kde som uznal za potrebné, uviedol som v zátvorkách ľudom používaný výraz. Netrvalo dlho a z celého šarišsko-spišsko-zemplínskeho nárečia nezostalo v Amerikánkach nič, iba dz miesto ď a c miesto ť, mäkčujúce nárečie, aké sa nachádza nielen v Spiši a Šariši, ale aj v Dolnom Hričove a v Rovnom, kde hovoria dzeci miesto deti a píšu byc miesto byť, päc miesto päť.

Napriek tomu, že sa našlo pár nadurdených Szlovjakov, poniektorí páni mešťania, ktorí na mňa nemálo hromžili pre moju trenčiansko-českú mluvu, napriek tomu, že Slovenský neraz nesúhlasil s mojimi rýchlymi novotami, aj napriek tomu som neodstúpil od svojho stanoviska — čo najskôr obliecť Amerikánsko-slov. noviny do spisovnej slovenčiny.

Ako dôkaz, akými zápasmi som si musel kliesniť cestu, nech slúži list, ktorý som formuloval na A. A. Ambroseho, otca A. Š. Ambroseho a ktorý bol uverejnený v Newyorskom denníku 21. júla 1921 pod záhlavím:

Keď Rovnianek po šarišsky písal

Pittsburgh, Pa, 22. október 1889

Ctený pane!

Práve dnes obdržali sme Jejich vzácne riadky, na které dovoľujem si z mojej strany paru slovami odpovedac.

Predo všitkým príjmu naše serdečné vďaky za blahoželanie (vinše). Dal by Boh všemohúci, žeby še ten úbohý náš národ prebudzil už raz, žeby še pozdvihnul dakus, vzdelaval, žeby tak naša práca nebola márna, ale prinášala jaké-také ovocie. To by bola najväčšia odplata za naše namáhanie, keďby sme vidzeli, že netrápime še nadarmo, ale naša práca prináša dobré ovocie, ľud še duševne, hmotne zdvíha, vzdzeláva, krok tríme s druhými národami a potupenému menu slovenskému prinavracuje česc, chváľu.

Práca to čežká, no my nezúfame, ale dúfame. Obetovali sme še národu, pracujeme za národ, a keď treba, zomreme zaň. Prekážky mnohé sú nám v cesce, a žiaľbohu tie prekážky len bars-bars pomaly še odstraňujú. Jedna z najväčších prekážkoch je tá, o ktorej še práve v Jejich ctenom a vzácnom lisce zmieňujú, totižto prekážka rečová. Oni snáď ani nepochopia, ctený pane, jak mnoho balamúty robí nám tá reč. My to dobre vieme, že mnohí še najdu z našich ctených čitateľoch, kteri hvaria, že oni nerozumia dobre Amer. Slov. Novinam, nepochopia jich. Avšak, ctený pane, vina to sme my neni. My za to nemôžeme, že nás ten ľud nepochopí, bo teho príčinu sú preneščestné pomery v starom kraji, kdze neučia še naši ľudzia skoro docela nič slovensky, ale ohlupujú od útleho veku maďarčinu. Príčinu teho po druhé je sám ľud, který še sám neuči. Múdrym nikto nespadnul z neba, ani še nenarodzil, ani še múdrosc a vedomosci nedajú z palca cicac, ale chce-li kto nieco vedzec, muši še to naučic.

S nami Slovákmi ohľadne reči je to tak, že každý valal ma svoju reč, v každom valale po calom Slovensku ináč a ináč hutoria. Jedni miešajú do reči hromadu ruských, druhí poľských, treci maďarských, štvartí nemeckých, piati českých, šiesti srbských a horvatských slovoch, a každý jeden ináč a ináč hutori. Keď dovedna še zejdu, rozumejú še síce, ale hutoria tak, že je to vskutku škandál. Vezmime Šarišanoch, tí užívajú bars veľa ruských slovoch, vezmime Spišákoch, tí užívajú bárs veľa nemeckých a poľských, vezmime Abaujčanoch a Zemplínčanoch, tých každé druhé slovo je maďarské. Ctený pane, že je tomu tak, to mušia sami uznac. Teraz še jich pýtam: myšlia, že je človek hodzen takú reču poriadne še vyslovic, niečo poriadne napisac? Nie! Nájdu to v každej reči v anglickej, nemeckej, maďarskej atď., že má svoje dialekty, nárečia, že v jednom kraji tak mlúvia, v druhom ináč, no zato, ctený pane, spisovný jazyk, literárna reč je jedna a tá istá. V Anglicku ináč mluvia anglicky než v Amerike, ba v Brooklyne, v Novom Anglicku ináč mlúvia než v Pensylvánii, Ohio, no za to jak po celej Amerike je len jedna a tá istá anglická reč, tak s malými výnimkami tá istá spisovná reč je v Anglii. Ja jim dovedzem dvoch Nemcoch, jedného od Berlina, druhého zo Štýrska. Tých reči sú také rozličné, že tí dvaja ľudzia neporozumejú še vobec. Jeden nebudze rozumec druhému. A predsa, ctený pane, reč spisovná obidvoch je jedna a tá istá, a keď oni do ruky dostanú v tejto spisovnej reči písanú knižku, bárs nikdy iné než valaské školy nechodzili, predsa dobre môžu čítac také knižky a rozumejú jich.

Náš slovenský jazyk, buď Bohu chvála, neni tak bárs rozdzielny a všelijaké nárečia tak blízko sú spisovnej reči, že túto každý človek malým namáhaním, pilným čítaním osvojic, naučic še ju môže. Ctený pane, oni to dobre vedzia, že takým jazykom, takú reču pisac, jak mlúvi ľud, to je nemožná vec. Ľud zná obyčajne 400 — 500 slovoch, naši krajania ani toľko, a týchto 400 — 500 slovoch užíva v mluve. Ct. pane, noviny pisac 400 — 500 slovami, to je holá nemožnosc. My nechceme a nemôžeme a nesmieme podávac podobné plátky, ako je Zástava, bo také noviny, taká reč, jaká še v Zástave píše, nielen že neslúži národu a menu slovenskému ku cti, ale len ku hanbe. Mám nejeden list od vzdzelaných mužoch, od katolických slovenských kňazoch, kterí še pohoršili nad tú reču, jakú užíva Zástava. My sme Slováci, Šarišan, Spišan, Zemplinčan, Abaujčan je takým Slovákom jako Turčan, Liptovčan, Oravčan, Trenčan, Nitrančan, Prešporčan, Gemerčan atď. od Tisy, od Dunaja, od Marmarošu. Všetci sme Slováci a my Slováci máme jednu a tú istú spisovnú reč, kterú si má osvojic, naučic še ju každý jeden Slovák. Pisac nemôže každý tak, jak še mu ľúbi, jak v jeho valale hútoria, ale pisac muší a má tak, jako še všeobecne píše, jaká je spisovná reč. V kraji nenájdu ani knižkoch, ani novinkoch, které by boli v šarištine alebo bárs v jakom inom dialekte písané, ale drukujú še všitko v jednej a tej istej spisovnej reči. My sme tu výnimku urobili, začali sme užívac dialekt, písac v šarištine, lepšie v jednej miešanej reči, užívame ju vždycky ešče, no náš úmysel nebol ten, jakby sme my snáď novú slovenskú spisovnú reč založic chceli. Urobili sme to jedzine preto, aby sme podučili našich zanedbaných krajanoch, že by pomály-pomály priučili še spisovnej slovenskej reči a ľahko mohli čitac knižky a noviny v tejže reči písané. Hneď sme še osvedčili, že bárs aj užívame tento dialekt, približovanie k čistej, spisovnej reči slovenskej za úlohu našu považujeme. Nejedno cerpke slovo, výčitky museli sme zakusic od mnohých slovenských mužoch preto, že užívame tento dialekt a nepíšeme v čistej slovenskej reči, no my sme to prelknuli, my sme to scerpeli a odpovedali slovíčkom nemožno a nemožno ešče uživac slovenčinu.

Aby jeden človek noviny pisac mohol, rád-nerád muší užívac čo len 2 000 — 2 500 slovoch. Ľud mlúvi, jak som podotknul, 400 — 500 slovmi. Iné vtedy nezbýva, než aby ši ľud pomaly, pomaly naučil ešče te neznáme slová. My by sme bars radi, keby sme vstave boli tak písac, žeby nás jedna každá duša zrozumela, no veria, že ľahčejšej písac, než píšeme teraz, nedá še. K temu, aby človek každý týždzen zapelnil tak veľké noviny, ako sú naše, a vždy nové a nové veci podával obecenstvu, treba nejedno slovo, a keď ho ten Šarišan, lebo Spišak nemá, odkiaľ že ho vezmeš, boží človeče, jak že še máš vyjadric? A či snáď môže človek pisac tak, že jedno slovo užíva slovenské, druhé poľské, trece ruské, štvarte nemecké, šieste maďarské a osmé anglické? A vidzia, náš ľud takto hútorí v Amerike. My na hanbu nemôžeme takto písac.

K temu, jako som hvaril, Šarišan, Spišan, Zemplinčan, každý iný dialekt užíva. Ba nie len to, ale ešče každý valal má svoj dialekt. Jakú že reču má tu človek písac, aby aj jednému, aj druhému za dosc učinil? Čo povedza ešče tí Trenčania, Prešporčania, Liptovčania, Gemerčania, Turčania, Oravčania atď., kteri še v Amerike strimujú a kterí skoro do jedného odbierajú Amer. Slov. Noviny? Pravda je to tu osídlo, z kterého nemôže človek tak snadno von. Je to kríž, terchu kterého nosíme my a my, valia ju na nás, kdzežto naši cteni čitatelia mali by tiež dakus tej terchy vzac na seba. Pre Šarišanoch, Spišakoch, Zemplinčanoch nebudze nikto osve knihy písac a jestli še oni nebudú učic spisovnú slovenskú reč, tak nebudú môcť nikdy čítac nejaké slovenské knihy.

Ja myslím, že keď ja píšem vzdelanosc, a rozumie to, môže porozumet i vzdelanosť, keď ja píšem krajanoch, porozumie i krajanov. Niet veľkého rozdzielu, sú to tak malicherné odchýlky, že keby bola pevná dzeka, každý jeden čitateľ Amer. Slov. Novín zapol roka mohol by tak priviknuc k čítaniu čisto slovenských knihoch, jakby tie len v jeho dialekte boli písané. No ale o tomto predmece budzem časmi, keď ma Boh živic budze, pojednávac obšírnejšie v Amer. Slov. Novinách.

Po druhé sdzelujú nám, že še mnohí krajania hnevajú preto, že neuverejňujeme jích dopisy. Ja myslím, že toto obviňovanie je bezzákladné, nesprávné. Jako povčil uverejňovali sme dopisy, tak uverejňujeme i teraz. Že nechceme každý dopis na Kossalku uverejnic, drahý a ctený pane, to má svoje vážne príčiny. Oni dobre vedzia, že sme neni priaceľmi Kossalku, ani že ho nezastaneme nikdy, ale pri tom všitkom my nemôžeme každý kdze-jaký dopis naň uverejnic. My sme za každé slovo, které je v novinách uverejnené, zodpovední, a nech on nás žaluje pre nejaký dopis, odsúdzia nás na pár tišíc dolároch. Všitko, čo človek myslí a v hneve napíše, nemôže verejnosci podac, ináč mohol by na veky v džélu sedzec. Myslia, že za tie cigánstva, které rev. Kossalko na mňa písal, nedostal by, kebych ho ja chcel žalovac! Nech ja dnes Kossalku žalujem, on môže mi ľahko 10 000 — 15 000 dolárov, má-li jich, placic. Ja mám v ruke nad slnko jasnejšie dôkazy, že sú to všetko podlé cigánstva, čo na mňa písal, no ja mám serdco, ja som katolíkom a Slovákom a čo taký, odpuščil som už neraz mojim nepriaceľom, a odpučším aj na potom.

Ja viem, že še snáď pohnevali, bo sme ten posledný dopis z Plymouthu neuverejnili. Pane môj, to bola nemožnosc. Výbor tam písal, že: každý, kto še chce ženic, muší to najpervše oznámic koscelnému výboru. Toto právo nemá žiadna osada, fara, ani nemôže nikoho nikto k temu prinucic. K temu, sta listoch mohli by sme jim ukázac, v kterých krajania prosia nás, aby sme nevypisovali a neprijímali dopisy proci Kossalkovi, v procivnom pádze nebudú vraj odbierac Am. Slo. Noviny. 40 — 50 čitateľom možno še to ľúbi, kedz niečo o Kossalkovi stoji, ale veria, že tišícom še to nepáči. Komu má teraz človek zadosc učinic? 40 — 50 alebo tým tišícom?

Veria, že niet žurnalistu na švece, který by tak veľký ohľad bral na čitateľoch, koľko cerpel, tak še trápil, jako sme my. To my môžu uveric, to je svätá pravda. To zná posúdzic len ten, který je v tom stave. Nech ja nemilujem na toľko národ slovenský, ani minútu nezostal bych slovenským žurnalistom, radšej bych šiel pracovac do fabriky. Nemal bych toľko starosci, nenatrápil bych še toľko, čo še natrápi človek teraz a predsa za nič. Človek mnohokrát doplácac muší, aby vyžil, aby zjesc mohol mnohokrát ten kervavý falatek chleba. Národ náš nevie to pochopic, neni preto ani uznanlivým. On povie, čo je to žurnalistom byc, vydávac a zapisovac noviny. Možno, že jim priacel p. Slovenský vecej písal o tejto záležitosci, a oni znaju, že my veru nemáme na ružoch postlano, ale spíme mnohokrát na terni.

Odpuščia, že som še tak dluho zaderžal. Chcel som jim v tejto veci podac malé vysvetlenie a ospravedlnic nás. Neviem, či nás to ospravedlní, či oni uznajú, že veru čežko to padne ináč robic, než ako robíme teraz. Usilujeme še vždy všitko dzecinsky podac, aby nás každá duša porozumela. A pri tomto zostaneme i na budúcne, usilovac še budzeme čo len od nás vystačí zadosc učinic každému jednému nášmu odberateľovi. Prosím ešče raz za prepáčenie.

Pozdrav pre všitkých rodákoch. Serdečný pozdrav ctenej Jejich panej a dcéručke.

S rodácku úctu

Peter V. Rovnianek-Rovinov,

spoluvlastník a spoluredaktor

Am. Slov. Novín

Koľko pravdy je v slovách: „Nech ja nemilujem natoľko národ slovenský, ani minútu nezostal bych slovenským žurnalistom, radšej bych šiel pracovať do fabriky.“

Prebudený Slovák dnes ľahko pochopí, s asi akou veľkou radosťou oslovoval som hocikoho „oni“ miesto slovenského „vy“, keď to bol par excellence prvým znakom vernej a oddanej slovenskosti, pričom „oni“ bolo znakom maďarónstva. No neopovážil som sa uraziť také stĺpy našej kolónie a nášho podniku, za aké bola považovaná Ambroseho rodina.

Tento duševný zápas však nebol jediný, ktorý mi strpčoval život. Nová dráha, ktorú som si zvolil, bola omnoho tŕnistejšia, než som predpokladal. Jediným štítom a posilnením, ktorým sa môžem bez chvastúnstva osvedčiť, bola nezlomná láska k pošliapanej pravde slovenskej, k môjmu holubičiemu národu. S ňou som ukladal svoje vysilené údy, keď som sa po dennej 18 — 20-hodinovej práci odobral na zaslúžený odpočinok. S ňou som s prvými slnečnými lúčmi vstával, ňou posilnený, vzpružený, vedený každým dňom. Mohol som úprimne s Vajanským zvolať: „Láska k rodu je prelesťou života môjho!“

Už som spomínal, akými živlami som bol obkľúčený v kancelárii a aký mali vplyv na časopis ich listy, čo rýchlo zmeniť nebolo možné. Z duševnej stránky — všade len boj, boj; z hmotnej — mizéria nad mizériu.

Keď som prišiel do redakcie, Amerikánsko-slov. noviny mali niečo okolo 1 700 odberateľov. To bol aj počet tlačených čísiel. Koľkí však z nich boli skutoční „predplatníci“, dá sa ľahko uhádnuť, lebo často sa stávalo, že agent nanútil noviny, ktoré sa potom roky odosielali, ale nebolo možné nájsť človeka, ktorý by ich z pošty odoberal a poctivo zaplatil. Často sa noviny roky posielali, ale odberateľ, na ktorého meno noviny prichádzali, bol v tom čase v kraji, a keď prišlo platiť, nemal kto.

Keď prišla sobota a robotníci museli byť vyplatení, pre majiteľov a redaktorov bola určená veľkodušná suma 9 dolárov, slovom deväť dolárov týždenne, a tento obnos sme Slovenský, Wolf a ja dostávali za našu prácu viac ako rok. Za tento obnos sme pracovali nielen 7 dní v týždni, ale aj od 18 do 20 hodín denne, najmä Wolf a ja. Po ročnej namáhavej práci sme si tento plat zvýšili na 15 dolárov.

Aké „skvelé“ boli naše hmotné pomery, to nech ukáže nasledovná udalosť:

Niekedy v jeseni 1889 sme v Pittsburghu očakávali rev. L. Novomeského. Novomeský prišiel v júli i s rodinkou z kraja a zaujal evanjelickú cirkev vo Freelande, Pa. Rozumie sa, bol som nadšený z príchodu uvedomelého, oddaného Slováka, slovenského martýra. Novomeský, kaplán starčeka Mošteňana, farára v Oroslani v Komárňanskej stolici, bol pozbavený úradu súčasne s Mošteňanom a biľagovaný ako pansláv, preto sa musel poobzerať za denným chlebom v zahraničí. Rev. Cyril Droppa, oddaný Slovák, sa vzdal freelandskej ev. cirkvi a na jeho miesto bol povolaný Novomeský.

Keď sa usadil vo Freelande, o jeho blahodarnom účinkovaní a hlbokom slovenskom zmýšľaní sa zaniesol chýr do Braddocku a tamojší evanjelici ho pozvali odbavovať im služby.

Pri všetkej našej chudobe som nikdy nemohol zaprieť svoju slovenskú pohostinnosť, preto som povedal Slovenskému i Wolfovi, že keď Novomeský príde, musíme ho pohostiť na naše útraty. Obyčajne hostia tritovali nás, čomu sa však kancelária nevzpierala, ba vonkajší návštevníci boli vždy vítaní celému nášmu personálu. Od redaktora po posledného sadzača — každý sa podieľal na ich štedrosti.

Wolf a ja sme obyčajne jedávali u istého Júliusa Hochstettera. Bol to Nemec, ale jeho roztomilá panička, rodáčka zo Spiša, bola rodená Hollenderová, sestra Adolfa Jozefa Hollendera, prvého to svojho času medzi rodákmi veľmi dobre známeho veľkoobchodníka s liehovinami. Pán Hochstetter bol jeden z dvoch najväčších apatekárov v Braddocku.

Do tejto reštaurácie sme však nemohli Novomeského pozvať, lebo to bolo ošumelé a lacné stravovacie zariadenie. Chceli sme sa mu preukázať niečím lepším. Uzniesli sme sa, že ho zavedieme do hotela Newell – v tých časoch jednej z najlepších jedální v Pittsburghu, známej ako hlavný stan športmenov.

Novomeský, ako sme sa presvedčili, mal dobrý apetít a ten nechýbal ani trom vyhladovaným novinárom. Večera nám chutila a tiež aj wuerzburgské. Pri odchode Slovenský zaplatil účet. Pri platení som videl jeho kyslú tvár. Po odchode Novomeského nám oznámil, že veru tá večera stála niečo okolo 8 dolárov, a tak nasledujúcu sobotu bude pejda kratšia o jednu tretinu obnosu. Budúci týždeň potom márne kuli cigáni pri niekoľkých raňajkách a obedoch.

No takéto samožertvovanie som nikdy neľutoval a tým menej v tomto prípade. S Novomeským som utvoril od tejto návštevy verné a nezištné priateľstvo, ktoré mi v ďalších mojich účinkovaniach poskytovalo výbornú pomoc i pri novinách, i pri spolku. Neskôr som sa zoznámil s jeho spanilou a za všetko slovenské oduševnenou paničkou Paulou. Začala sa živo angažovať v Živene a stala sa jedným mohutným stĺpom našej vzdelávateľskej práce medzi americkou Slovačou a slovom, písmom i skutkami predchádzala príkladom.

Už som sa zmienil, že pittsburská práca si žiadala dlhé hodiny. Od 6. — 7. hodiny rannej do 1. — 2. hodiny po polnoci som bol bez prekážky zapriahnutý, len s niekoľkými krátkymi prestávkami, keď niekto navštívil kanceláriu. Kanceláriu sme málokedy opúšťali pred polnocou.

Redigovanie týždenníka si, pravdaže, nevyžadovalo toľko času, ale, ako som spomenul v liste Ambrosemu, nie je všetko napísať noviny, ale zasadiť sa, aby to, čo bolo napísané, preniklo medzi ľud, aby zásady v mŕtvych slovách hlásané, vštepili sa do ľudu. Tu sa otváralo široké, ale aj najstrmšie pole.

Netreba zabudnúť, že vtedajšie slovenské pomery nemožno porovnávať s pomermi panujúcimi o 10 — 20, prípadne 30 rokov neskôr. Vtedajšia slovenská kolónia pozostávala výlučne z robotného ľudu, a to z ľudu najzaostalejšieho, najopustenejšieho, duševne i hmotne najchudobnejšieho. Nemali sme obchodníkov, len veľmi, veľmi poskromne si kde-tu podajedni otvorili malé drogérie a jatky. Tým menej bolo nejakých profesionálnych ľudí, lekárov, pravotárov či ľudí iného povolania. Duchovenstvo — jediná profesionálna trieda — bolo úplne v službách maďarského molocha a nielenže nechcelo vidieť ani najslabší lúč osvety prenikať do slovenských sŕdc, ale podnikalo všetko možné, aby prekazilo akékoľvek svetielko. A tie masy boli zväčša málo zbehlé v čítaní, lebo boli poučené, že čítanie novín je len pre pánov, nie pre sedliač a chudobu.

Čoskoro po mojom príchode do Pittsburghu som sa presvedčil, že ak očakávam akýkoľvek úspech mojich snáh, docielim ho výlučne priamym stykom s ľudom. A tu sa začalo pravé apoštolovanie. Spoločne s Wolfom sme väčšinou v nedeľu navštevovali našincov. Utvorili sme si v Pittsburghu a v Alleghene krúžok a združili sme v ňom okolo nás našich. Okrem zamestnancov to boli Jožko Barabáš, Jozef Štrba a neskôr bratia Janko, Július a Alois Lintnerovci, bratia Kvačákovci, Blaško, Jozef Bielik, A. J. Pirhalla, ktorý v tom čase vypomáhal v nemocnici, Priščák a moji „zemkovia“ Novosedlák, Rovňan a Kolumbus a iní, na mená si už teraz nespomínam, boli oddanými podporovateľmi našich zásad.

Navštívili sme Braddock, kde Wolfa dobre poznali a kde Jozef Wolf, salonista, a zvlášť jeho pravá ruka Janko Rybár prilnuli k našim snahám. Sabol, Šidlovský a Peter Džmura, Sedlák, Britanik, Gimeský nás vrelo vítali a prisľúbili všemožnú podporu.

V Braddocku a Duquesne Hallow sme navštívili niektorý slovenský dom, podobne v Rankine, kde sa bratia Šandulákovci oduševnili nevšednou horlivosťou za naše slovenské pravdy. Neskôr Anton J. Katchmar sa horlivo ujal slovenskej veci. V každom dome sme mali prednášky o potrebe čítania novín a spolčovania sa.

Keď sme našli dom, v ktorom bývalo 20 — 30 bordingošov, čo bolo časté, niekedy to bolo až 50 — 60, a odmietli nás s tým, že nevedia čítať, začali sme abecedárom a zriedkavo sa prihodilo, že by si aspoň jeden bordingoš nebol kúpil abecedár. Keď sa tak stalo, mohli sme si byť istí, že pri najbližšej návšteve získame odberateľa novín.

Bola to nanajvýš obetavá práca, lebo vtedajšie pomery našich stravných domov (boarding-house) boli poľutovaniahodné. Takto som však prišiel do priameho styku s ľudom, začal som poznávať, aký je v celej svojej nahote, cnosti i necnosti, a získal som mnoho materiálu pre články v Amerikánsko-slov. novinách, v ktorých som karhal hriechy, nedostatok, a chválil, kde bola chvála zaslúžená.

Pamätám sa na cyklus článkov, ktoré som uverejnil pod záhlavím: Prečo nás volajú špinavými Hungariansami? Články nemilosrdne rúbali nemravný, neľudský, nezdravý stav našich stravných domov, v ktorých jedna gazdiná vysluhovala až 40 — 50 chlapov, kde tá istá posteľ slúžila na odpočinok štyrom, často aj viacerým, kde malé deti boli vychovávané priamo v strede tých najopĺzlejších rečí a hulákania opitých bordingošov. Tieto články zaryli do živého nejednému gazdovi a gazdinej, ktorí na úkor mravov, zdravia a hlavne mena národa žali žatvu a tak som nielen v listoch, ale aj z očí do očí bol zasypaný tými najkrajšími titulmi nadávok, aké si len človek dokáže vymyslieť. A v nejednom dome nás rozsršená gazdina čakala s metlou.

Bol to horký kalich, ale prehltol som všetko a nestratil ducha. Spoznal som Slováka, ako ho stvoril Boh, plného krásy, cností, ktoré stáročný vrah hľadel zmazať. Cítil som potrebu strhnúť túto cudziu masku, aby sa jeho pôvodné krásy zaligotali v pravom svetle. Moja viera bola nezlomná a nedal som sa odstrašiť žiadnymi prekážkami, ťažkosťami, urážkami, aj keď sa zdali nepremožiteľné.

Pár mesiacov práce začalo prinášať svoje ovocie. Amerikánsko-slovenské noviny sa začali šíriť a boli vítané medzi národom a to nielen v okolí Pittsburghu, ale predplatné začalo prichádzať zo všetkých končín Spojených štátov. Netrvalo ani rok, čo som prevzal redaktorstvo, a za ten čas som zaviedol skoro všetky dôležitejšie jazykové opravy, takže počet odberateľov sa zdvojnásobil. To bolo najmarkantnejším dôkazom môjho tvrdenia, že Amerikánsko-slovenské noviny majú budúcnosť, len ak budú používať spisovnú slovenčinu. Moje kveštovanie za šírenie Amerikánsko-slov. novín sa neobmedzovalo len na okolie Pittsburghu, ale keď mi to čas dovolil, cestoval som na západ až po Cleveland. Jeden taký clevelandský výlet sa mi stal skoro osudný.

Cleveland som považoval za svoje „americké rodisko“, mal som tam veľa známych a priateľov a tí boli do jedného oduševnení za národnú prácu. Naším jednateľom v Clevelande bol Michal Kolba, Spišiak. Národne nebol veľmi nadšený, ale bol obľúbený a požíval dôveru spolurodákov. S ním som pochodil po známych, a tak som získal aj veľa nových odberateľov a v tobolke som mal okolo 400 dolárov. V noci som nastúpil na spiatočnú cestu do Pittsburghu, kde som pricestoval ráno vlakom, ktorý po pol hodinovej prestávke pokračoval ďalej do New Yorku. Hneď som sa vybral do kancelárie, kde ma už čakal Wolf, zvedavý, ako som pochodil. Usmievajúc sa, siahnem po tobolke, ale tobolky niet. Obzerám všetky vrecká, ale márne. Bežím s Wolfom na stanicu, telegrafujem ale odpoveďou je: Tobolky niet. Keď som tuho spal, šikovný dlhoprstý využil príležitosť a tobolku mi potiahol, čím ma pripravil o 400 dolárov — pre nás v tých časoch to bol obrovský obnos.

Stratu som prežil. Schytil som sa do práce s ešte väčšou horlivosťou, nahradil som ich získaním nových odberateľov.

Písanie článkov som však nepovažoval za dostatočný prostriedok šírenia nami hlásaných zásad, ale nadviazal som súkromnú korešpondenciu, ktorá týždeň čo týždeň nadobúdala väčšie rozmery. Keď prišiel list od rodáka z nového plejzu, hneď som sa s ním pustil do písania a vyzvedal sa, koľko našincov tam býva, čo robia atď. Keď som u niektorého rodáka či už z listov zaslaných pre noviny, alebo súkromných zbadal, že sa zaujíma o naše slovenské veci, hneď som mu napísal viacstranový list, povzbudzoval som ho v národnej práci. Keď som opustil Pittsburgh, zanechal som vyše 20 kníh, ktoré obsahovali moju dôvernú korešpondenciu z prvých rokov redaktorstva. Akými cennými by boli tieto listy pre udalosti prvých rokov, pre poznanie prvých pionierov, ktorí sa zasadzovali za prebudenie našej kolónie? Touto prácou som si zanedlho odchoval svoj vlastný krúžok, ktorý pilne nasledoval moje šľapaje, oduševnil sa za všetko, čo bolo spojené so slovenským menom. Zvlášť mládež, ktorej čo týždeň pribúdalo, sa s pavlovskou horlivosťou vrhla do víru práce a obetavo nám pomáhala. Získali sme celý rad horlivých jednateľov, ktorí nie z ohľadu na hmotný zisk, ale ako národnú povinnosť sa zasadzovali za rozširovanie časopisu, lebo boli presvedčení, že šírením Amerikánsko-slovenských novín prebúdzajú masy, ktoré sa uvedomujú a oduševňujú, čím sa odrodilstvu zasadí smrteľná rana.

V roku 1891 Amerikánsko-slov. noviny už používali spisovnú slovenčinu, zbavili sa nenašských dopisovateľov a získali pre spoluprácu riadnych krajových korešpondentov — osvedčených Slovákov a Slovenky. Za pár rokov sa Amerikánsko-slov. noviny stali centrom slovenských emigrantov celého sveta, kde Slováci slobodne vyjadrovali svoje názory, svoje radosti, žiale, túžby a nádeje, pretriasali nové plány národnej práce. V nepomerne krátkom čase som okolo novín zhromaždil skoro všetkých slovenských literátov, starších i nové sily, a nebolo skoro literárne činného Slováka, ktorého plody by neboli uzreli svetlo v našich vydaniach.