ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po mojom príchode do Pittsburghu som nevykonával len mne pridelené práce, ale podieľal som sa na skoro všetkej činnosti v rámci nášho národného, obchodného a verejného života.

Keď len trochu som vybadal vycibrený vkus našincov, zasadil som sa za zriaďovanie zábav, ktoré pod označením bály sa vlastne stali schôdzkami širšieho slovenského obecenstva, kde sa prednášali horlivé reči o potrebe národnej práce a o dôležitosti spolčovania sa okolo Slovenského národného spolku. Tieto zábavy sa neskôr zmenili na koncerty, kde spev, hudba, prednášky, rečnenie, živé obrazy a výborná slovenská hostina s mnohými silne národnými prípitkami a tancom pre mládež zvyšovali dobrú náladu, šírili semeno pravého bratstva, nezištnej lásky k národným snahám. Tieto koncerty navštevovali aj prominentní cudzinci, aby tak šírili úctu a dostávali do povedomia Slovákov.

Pamätám sa na náš prvý bál, ktorý sa konal v skvostnej miestnosti nemeckých slobodných murárov na rohu ulíc Madison a Liberty v Allegheny City, v súčasnosti North Side v Pittsburghu.

Ale aký by to bol slovenský bál bez čardáša. To je ťažké si predstaviť. V tom čase „cigáňov“ v Pittsburghu a v okolí nebolo. V New Yorku bola cigánska kapela, ale náklady by boli také veľké, že sme na cigánsku bandu museli zabudnúť.

Nakoniec sme si objednali profesora Toergeho, riaditeľa jednej z najlepších kapiel v Pittsburghu.

Opýtal som sa pána profesora: — Vedeli by ste zahrať čardáš?

— Akoby nie, — odpovie profesor, — len mi zadovážte noty.

Prekutral som regále u Klebera, Hoffmana a bohviekde ešte a skúpil som všetky notové záznamy s čardášmi. Tie som potom zaniesol Toergemu.

— Dobre, — usmial sa Toerge, — naučíme sa ich.

Ale iné je hrať klasický čardáš a iné čardáš do tanca. Toergeova kapela hrala výborne, ale pár za párom prestávali tancovať a vystupovali z kola, lebo vraj „pri takej muzike čardáš nemožno tancovať“. Len cigán dokáže vylúdiť z husieľ tón, ktorý tak rozpáli našu mládež. Ale čo sa pokazilo čardášom, napravilo sa pri polke, mazúrke, valčíku, a tak sa prvý bál usporiadaný pittsburskou a okolitou Slováčou skončil skvelým úspechom — mravným i hmotným. Ani bičáky sa neobjavili, ani skvajeri nemali na nasledujúci deň do činenia s roztrepanými hlavami. Národ sa začal priúčať ušľachtilým, dôstojným a srdečným zábavkám.

Ako som hlásal vzdelávanie národa, tak som sa toho aj držal a uvádzal do života. Neboli to len jalové slová. Založil som Literárne kolo Maják — literárny krúžok, kde som bol príkladom svojimi prednáškami a rečnením. Preto som aj začal vydávať Maják, ktorý prinášal práce našich popredných žijúcich spisovateľov. Boli to napr.: Žorna-Horský, Ján Gonda, Joz. B. Krčmary, Albert Mamatej a Ján Pálka.

Zasadil som sa aj za založenie spevokolu. A napriek mojej mnohostrannej práci, aby som predchádzal dobrým príkladom, usilovne som navštevoval jeho skúšky. Veľmi usilovnými členmi spevokolu boli: Jozef Fedor a Gašpar Fedor, Ján Štrba a jeho brat Július, môj brat Štefan, Ján Pálka, Karol Beno a Ján Kadlečík, riaditeľ. Zriadil som aj večerné školy, v ktorých môj spoločník Wolf učil našu mládež angličtinu.

A podľa príkladu z Pittsburghu začali podobne pracovať i naše kolónie v iných mestách. Koncerty, zábavy, spevokoly, divadelné hry sa začali usporadúvať vo všetkých významnejších kolóniách po celých Spojených štátoch — v New Yorku, Clevelande, Chicagu, Filadelfii atď. Samozrejme, že si žiadali, aby som sa na týchto aktivitách zúčastňoval, čo som len zriedka zavrhol, lebo som veľmi dbal, aby som využil každú príležitosť na povzbudenie a utvrdenie národa v slovenskom duchu.

Hneď na začiatku som rozvinul našu zaznávanú bielo-modro-červenú zástavu a žiadal jej posvätné uctenie. Odborom som prísne kládol na srdce, aby si popri americkej zástave ctili a hrdo rozvíjali aj našu slovenskú zástavu. A v tom podávali slovenské spolky svoje najhmatateľnejšie vyznanie. Kým členovia odborov Národného slovenského spolku do jedného rozviali bielo-modro-červenú zástavu a ozdobili si hruď bielo-modro-červeným odznakom, pri slovenských katolíckych slávnostiach viali červeno-bielo-zelené vlajky a prsia maršovníkov ohyzdila maďarská trikolóra. To viedlo k hádkam a my sme boli označovaní za nepriateľov katolíckej organizácie, viery, za freimaurerov, hoci členom murárskeho spolku som nikdy nebol. Ale my sme neprestávali s kritikou, hoci takéto verejné vyznanie bolo spojené so značnou hmotnou stratou, lebo priazeň maďarónskeho duchovenstva by pre nás znamenala obrovské obchodné výhody. My sme však na to nedbali a nestáli sme o to, keď išlo o vyznanie a šírenie slovenského verím.

Neraz mi nejeden rímsko- i gréckokatolícky duchovný vyčítal, že keby som nebol taký „tuhý“ Slovák, obchodne by mi to veľmi prospelo. Ale u mňa, keď išlo o vyznanie slovenského verím, tam ani obchod nemal príležitosť.

Každé odhalenie národnej zástavy bolo pre príslušnú kolóniu národným sviatkom.

V živej pamäti mi utkvelo odhalenie zástavy Garfielda, 4. odboru v Clevelande. Samozrejme, že som v tomto mojom americkom „rodisku“ nesmel chýbať a musel som predniesť slávnostný prejav.

Prejavy som si pripravoval len veľmi zriedka. Moje slová išli od srdca k srdcu, bolo to úprimné vyjadrenie hlbokých a nekalých citov mojej duše.

Na ceste do Clevelandu mi ešte zostávalo trocha času porozmýšľať o tom, o čom by som mal hovoriť, pripraviť si kostru prejavu a potom ju len zaodieť do vkusných šiat.

Slávnosť sa konala v záhrade na Clarkovej ulici. Účasť bola obrovská, okrem našich sa na slávnosti zúčastnilo veľa prominentných Čechov. No Cleveland bol už vtedy plný maďarónov, ktorých tam boli celé légie. Niet sa čo čudovať, že aj z ich radov prišli zvedaví diváci.

Program odhaľovania zástav som pripravil už dávnejšie a používali ho všetky odbory. Obrady boli slávnostné, nadšené a vzbudzujúce úctu. Spevokol Kriváň za sprievodu nášho neúnavného Dr. Miloša Francisciho zaspieval Hojže Bože, jak to bolí, keď sa junač roztrati a tento spev bol taký utešený, že som si zaspomínal na martinské slávnosti počas riaditeľovania Meličku.

Prítomnosť skvelého, utešeného slovenského obecenstva, jadrné slová tohto jednoduchého ľudu, ktorý ešte prednedávnom sotva vedel, že je človek, tým menej Slovák, ma tak nadchli, že som predniesol náruživú, oduševnenú reč, akú som do tých čias ešte nepovedal. Moje úprimné slová sa hlboko zarývali do sŕdc našincov, najmä tých mladších, a ja som cítil a videl, ako nejeden zatína päsť a pripravený je v tom okamihu boriť sa na život a na smrť za pošliapanú slovenskú pravdu, za posvätné práva národa. Najmä prítomní členovia 22. odboru Matúša Trenčianskeho boli pripravení tasiť meče, len čakali na povel: Mor ho!

Ale bezhraničná nadšenosť moja i prítomných len-len, že sa neskončila tragédiou. Nejaký maďarón si totiž myslel, že je v Maďarországu a dovolil si povedať hanebnú poznámku, ktorú povedal tak hlasno, že v tom okamihu sa na neho vrhlo asi pol tucta našich junákov a nič ich nevedelo uspokojiť, len — ako kričali — „horúca krv besného maďaróna“. Vyžiadalo si to odo mňa dvojnásobný rečnícky talent, aby sa mi podarilo zachrániť jeho život a s pomocou niekoľkých členov sa mi ho podarilo odstrkať k bráne záhrady, kde jeden z horlivcov — neviem, či to bol Harenčár, alebo Holchin — sa uspokojil s presne mierených kopancom a poznámkou: „Zapamätaj si na budúce, že na slovenskej zábave si musíš uctiť naše slovenské presvedčenie.“

Podobné prípady šírili postrach v radoch našich protivníkov a upevňovali lásku k našim zásadám medzi prebúdzajúcou sa Slovačou.

Dobré slovenské meno sa začalo uplatňovať aj v robotníckych kruhoch, k čomu nemálo prispela záležitosť troch na smrť odsúdených našich krajanov pre štrajk v Braddocku.

V decembri 1890 vypukol štrajk v Edgar Thompsom Steel Works-Carnegieho železiarňach. Anglickí robotníci, ako to v tých časoch bývalo dosť často, naviedli našich a cudzincov, aby zastavili prácu, hromadne vtrhli do fabriky a zbili strážnika, zvaného Quinn, ktorý po piatich či šiestich dňoch skonal.

Bolo obžalovaných asi 50 — 60 robotníkov, všetko cudzinci, zväčša Slováci, ale ani jeden Angličan. Celá vina bola uvalená na náš národ — na Huns — ako nás vtedy prezývali. Americké časopisy sa predháňali v prezývkach, ktorými nás titulovali: Wild Huns!, Savage Huns!, Atilla’s successors! a pod. Lživé správy boli na dennom poriadku. Tak napríklad jedného rána priniesol časopis The Pittsburgh Dispatch správu, že okresní detektívi vyňuchali v lese pri Wilkinsburgu bandu „Hunov“, ktorá vyrábala bomby a zamýšľala vyhodiť do povetria alleghenský okresný súd. Na tejto správe nebol ani kúsoček pravdivý, ale časopis docielil, čo chcel — vyvolal predsudok.

Keď sa celý prípad dostal na pojednávanie, traja obžalovaní: Sabol, Tóth a Rusnák boli uznaní vinnými za vraždu 1. stupňa, čo znamenalo — povraz. Ďalší boli odsúdení od pár mesiacov do troch rokov.

Tlmočníkom pri pojednávaní bol môj spoločník Július J. Wolf. Poznal podrobnosti prípadu a bol presvedčený, že všetci traja sú nevinní, lebo 5 až 20 svedkov Slovákov svedčilo, že napríklad Rusnák bol niekoľko míľ ďaleko v Rankine, keď bol Quinn ubitý na smrť. Ale prísaha slovenskej duše v tých časoch nemala pred sudcom a porotou ani takú váhu ako brechot šteňaťa.

Wolf — rozhorčený nad strašnou nespravodlivosťou — naliehal, aby sme pre oslobodenie odsúdených niečo urobili.

Hneď sme sa dali do práce a vyzvali sme celú slovenskú kolóniu, najmä však už existujúce odbory Národného slovenského spolku a Jednoty, aby podali pomocnú ruku. Ani jeden z odsúdených nemal dosť peňazí na zaplatenie advokátov, ktorí ani vtedy nepracovali zadarmo.

Z našich skromných prostriedkov sme zaplatili preddavok advokátom firmy Blakeley & Blakeley, aby podali žiadosť o nové právo. Objednali sme si v tých časoch najchýrečnejšieho advokáta Thomasa Marshalla staršieho, otca Rodyho Marshalla, ktorý sa špecializoval na trestné právo a bol mnohým našim rodákom známy ako kriminálny advokát, a ten mal pomáhať advokátom z firmy Blakeley pripraviť návrh pre omilosťovaciu porotu.

Marshall, ako som už spomenul, bol jedným z najpoprednejších pravotárov v štáte a nerobil za 5 či 10 dolárov, ale jeho honorár sa pohyboval v tisíckach. Žiadal preddavok 500 dolárov, ktorý sme mu aj vyplatili.

Deň pred zasadaním omilosťovacej komisie si nás dal zavolať a povedal nám: „Zajtra sa má prejednávať záležitosť Sabola, Tótha a Rusnáka. Ja sa však z tejto kancelárie nepohnem, kým nebudem mať v rukách najmenej 750 dolárov. Keď mi o jednej popoludní dáte požadovaný obnos, o štvrtej hodine pôjdem do Harrisburgu a ráno sa dostavím pred omilosťovaciu komisiu.“

Voľky-nevoľky sme museli uznať, že nemáme inú možnosť a požadovanú sumu sme včas doručili.

Orodoval za krajanov znamenite a výrok súdu bol zmenený na doživotný žalár. Odľahlo nám, že slovenské meno bolo zachránené od pohany, ale do neba volajúca nespravodlivosť nám nedala pokoj.

O nejaký čas sme vzbudili záujem medzi robotníckymi organizáciami, ktoré prispeli sumou 1 200 dolárov, a tiež reverend Wieder začal zbierku v Jednote a takto spoločne sa nám podarilo dostať von Sabola, ktorého omilostili.

O niekoľko rokov som sa opäť ujal Rusnáka a získal som pre jeho prípad výborného advokáta Clarenca Burleigho. Pošťastilo sa nám získať osvedčenie od jedného z porotcov, že nie dôkazy, ale predsudok bol hlavným motívom výroku trestu. Sám sudca Stowe, ktorý predsedal súdu, sa vyjadril, že v tom čase bolo nemožné získať v okrese Allegheny nezaujatý výrok.

Pred omilosťovaciu komisiu som išiel sám. Členom poroty bol aj môj dobrý priateľ Róbert McAffee, štátny sekretár a pred tým riaditeľ verejných prác v Allegheny. McAffeemu som neraz preukázal politickú priazeň, a preto som s ním mohol hovoriť súkromne. Požiadal som ho, aby urobil pre Rusnáka, čo bude v jeho silách. A naša žiadosť bola vybavená kladne a Rusnák bol oslobodený.

Neskôr, keď som bol už predseda Slovenskej ligy, som sa ujal Tótha a i ten bol omilostený a ako som si po rokoch prečítal, Andrej Carnegie mu dal slušnú penziu 10 000 dolárov.

Celá táto záležitosť stála našu firmu 5 000 — 7 500 dolárov v hotovosti. Aký bol morálny zisk pre naše časopisy a spolok, ktorý sme vždy stavali do popredia, sa dá len ťažko odhadnúť.

Hneď po príchode do Pittsburghu som sa zasadil za to, aby o našom národe, o jeho smutnom postavení v starej vlasti bola informovaná celá naša pospolitosť, ako aj všetci obyvatelia našej novej vlasti a aby „rytierskosť“ Maďarov bola vykreslená v správnych farbách. V tom čase ani americkí novinári, ani americká verejnosť nemala ani poňatia o Slovákoch. Všetci, čo prišli z Maďarska, boli pre nich Huni, Hungarians Huns, a pomenovaním Scourge of the World, teda Bič sveta, ako história označila Atilu, strašili neposlušné deti.

Jednou príhodou, ktorú tu opíšem, som sa presvedčil, že aj vzdelanejší spoluobčania mali nedostatok informácií.

O niekoľko mesiacov po mojom príchode do Pittsburghu ma začali bolieť zuby.

Navštívil som preto ambulanciu zubného lekára, staručkého Ramseyho na 6. ulici. Bol to milý, vľúdny a láskyplný starý pán.

Keď pobádal moju lámavú angličtinu, opýtal sa ma:

— Keď sa môžem opýtať, odkiaľ pochádzate?

— Z Uhorska, — odpovedal som.

— Oh, z krajiny velikána Kossutha?

— Áno, z krajiny renegáta Kossutha, — odpovedal som pohrdlivo.

— Čo? — zadivene sa opýtal, — ja poznám Kossutha osobne. Roku 1851 som ho počúval, ako nadšene rečnil v budove na Piatej avenue za oslobodenie Uhorska. A keď na konci svojho prejavu ponúkal kossuthovky, tie sa míňali ako koláče.

Vysvetlil som mu Kossuthovo stanovisko a on mi povedal:

— Nevedel som o tom. Považoval som ho za Georgea Washingtona Uhorska.

To ma poučilo, že ani vzdelanejšia trieda nemá ani páru o pomeroch v Uhorsku a o otroctve v ňom žijúcich národov. A naši vysťahovalci prichádzajúci z Uhorska sa skoro všetci bez výnimky dali zapísať ako Hungarian a vysťahovalecké úrady v Amerike nemali o Slovákoch ani zmienky.

Nadviazal som priateľstvo s dvoma pittsburskými novinármi Martinom a Christiem a oni občas prinášali poučné články a uverejňovali dodané im správy o slovenských, amerických či krajových udalostiach, ktoré stáli za povšimnutie pre širšie čitateľstvo.

Neskôr, keď zanikol Bohemian Voice, redigovaný Tomášom Čapkom, terajším predsedom Bank of Europe v New Yorku, začali sme vydávať anglický mesačník The Emmigrant, ktorý redigoval Martin, vrelý priateľ Slovákov. Časopis sme vydávali výlučne na šírenie informácií o nás Slovákoch a Slavianoch, na obranu slovenského mena. Dokopy vyšlo asi 12 čísiel. Bola to hmotná obeť prinesená výlučne v prospech slovenského národa a národu priniesla značný osoh, lebo nielen zamestnávatelia, ale celková americká verejná mienka sa vo vzťahu k nám v krátkom čase úplne zmenila.

Musím spomenúť, že aj môj spoločník Wolf uverejnil pár anglických článkov v Amerikánsko-slovenských novinách pre bližšie oboznámenie sa, ktoré bolo určené ohlasovateľom a poskytovateľom práce pre slovenských robotníkov.

Martin a Christie sa vždy zaujímali o správy z Uhorska a my sme im vždy radi poslúžili s každou zvesťou o brutálnom prenasledovaní našincov.

Takéto správy sa však nemilo dotkli rakúsko-uhorského konzula Maxa Schamberga v Pittsburghu a začal sa proti nášmu tvrdeniu ohradzovať, aj keď ho vyvrátiť nemohol. To viedlo k veľmi napätým vzťahom medzi Amerikánsko-slovenskými novinami a konzulátom. Ale tento vzťah by sme mali vysvetliť.

Janko Slovenský, ako som už spomenul, pracoval pre Maxa Schamberga, ktorý aj napriek nemeckému občianstvu — bol Prus — zostal vymenovaný za rakúsko-uhorského konzula, lebo údajne preukázal cenné služby rakúskemu princovi Hatzfeldtovi. Ako konzul mal aj bankový, šífkartový i notársky obchod, ktorý bol vysťahovalcami z Rakúsko-Uhorska veľmi štedro využívaný a podporovaný. V kanceláriách zamestnával Slováka či Čecha, Chorváta a Taliana.

Keď Slovenský začal vydávať Amerikánsko-slovenské noviny, Max Schamberg patril k jedným z jeho najlepších ohlasovateľov, lebo ako umný a bystrý obchodník pochopil cenu ohlásky.

Keď som prišiel do Pittsburghu, Schamberg platil za dvojstĺpcovú ohlásku v Amerikánsko-slovenských novinách okolo 200 dolárov ročne. Bol to v podstate bagateľ, keď uvážime značné výhody a dobrú vôľu (good will) časopisu, ktorý mu zadarmo hádzal nejeden puff.

Keď sa Amerikánsko-slovenské noviny začali rozširovať, naši krajania zo vzdialenejších kolónií posielali redakcii peniaze na odoslanie do starej vlasti, na šífkarty, na žiadosti, na splnomocnenia a pod. To všetko sa odovzdávalo na vybavenie Schambergovi.

Približne v novembri 1890 sme uzavreli novú zmluvu, podľa ktorej sa Max Schamberg zaviazal platiť za dvojstĺpcovú ohlásku v Amerikánsko-slovenských novinách, ktorej text mal právo zmeniť len 4-krát do roka, uverejňovanú na piatej strane vedľa rubriky Krajové správy, a za našu dobrú vôľu, že mu doručujeme všetky záležitosti poslané do redakcie na vybavenie, v prvom roku sumu 600 dolárov, ktorá sa v druhom roku zvýšila na 1 200, v treťom na 2 400 dolárov. Všetci, samozrejme, pochopíte, že to bola pre chudobné vydavateľstvo Amerikánsko-slovenských novín značná suma.

Jankovi Slovenskému, pochopiteľne, nebolo po chuti naťahovanie sa so Schambergom, lebo sa obával, že tento značný prameň príjmov sa pri každom novom obnovovaní zmluvy môže odseknúť. A som čím ďalej, tým viac presvedčený, že skôr toto neustále naťahovanie ovplyvnilo odstúpenie Janka Slovenského z vedenia firmy v roku 1891 ako jeho zdravotný stav, na ktorý sa odvolával a kvôli ktorému sa odhodlal na cestu do kraja. Osobne mi nikdy nič nevyčítal, neprejavil nevôľu, otvorene nezazlieval ani jeden môj krok, ktorý som urobil pre dobro národa, ale často si myslel, že som priveľkým idealistom, že na zaostalé masy hľadím cez ružové okuliare, na naše národné snahy sa prinadšene pozerám a že všetko to sa krásne napíše i hovorí, ale že život dokazuje opak. Bol praktickým Amerikánom ako Furdek.

Ale Wolf, hoci bol so Slovenským bližšie spojený a pretriasal s ním oveľa dôvernejšie veci ako so mnou, aj keď nebol až taký optimista ako ja, hľadel na budúcnosť oveľa jasnejším okom a bol hlbšieho slovenského presvedčenia, moje stanovisko plne podporoval a ochotne tlmočil spravodajcom moje vyjadrenia a verejné odpovede Schambergovi.

Myslím, že to bolo v lete 1893, keď odbory v Pittsburghu a v jeho okolí usporiadali prvý spoločný slovenský výlet (piknik) do Ross Parku, na miesto, kde sa v súčasnosti rozprestierajú veľké čistiace jazerá vodovodu pre mesto Pittsburgh. Park leží na ceste West Penn asi 10 — 12 míľ od Pittsburghu neďaleko „robotárne“ okresu Allegheny. Bol to vtedy najväčší a najvyhľadávanejší výletný park v okolí.

Na piknik sme išli po Fifth Ave., Smithfield St., Grant cez 6. ulicu na Federálnu, kde sme nastúpili na vlak. Bola to prvá manifestácia Slovákov v okolí Pittsburghu. Pracovali sme mesiace a mesiace, aby naše podujatie bolo úspešné a aby sme sa americkej verejnosti ukázali v lepších farbách, aké nám dovtedy prisudzovali. Odbory z Connellsville, Youngstownu, myslím, že aj odbor 4. a 22. z Clevelandu a iné z okolia prišli in corpore.

Záležalo mi na tom, aby dojem z našej manifestácie nebol len povrchný, okamihový, ale aby sa zaryl hlbšie, preto som napísal brožúru Kto sú Slováci?, ktorú Wolf preložil do angličtiny pod názvom Who are the Slavonians? Asi 24 — 30-stranová brožúrka obsahovala krátku slávnu históriu Slovákov, ich otroctvo a nedostatky, ktoré im však spoluobčania Ameriky nesmú zazlievať a pre ne národom opovrhovať, lebo to nie je len ich vina, ale predovšetkým vina vraha, ktorý pripravuje národ nielen o všetky posvätné práva, ale i o samú ľudskú dôstojnosť. Text sa končil vrúcnou žiadosťou, aby si verejnosť utvorila pravý názor na Slovákov a Slavianov, aby ich pochopila a poskytla im pomocnú ruku pri šírení vzdelanosti, osvety, idey rovnosti, slobody a bratstva, aby sa mohli vymaniť z rabstva a stali sa vernými členmi svojho národa a užitočnými občanmi Spojených štátov amerických.

Túto brožúrku sme vytlačili v 5 000 náklade a rozdávali sme ju počas pochodu a neskôr sme ju rozposielali na všetky strany.

Účinok brožúrky bol trojaký. Furdek sa v Jednote ohradil proti anglickému názvu Slavonians, odvolávajúc sa na anglický lexikón, ktorý používa pre Slovákov pojem Slovak. My sme náš preklad ospravedlňovali tým, že iné lexikóny používajú len označenie Slavonian, keďže sa to týka Slovákov, podobne aj po latinsky označenie „Slavoni“, „Slavonicus“ označuje Slovákov. Vznikla veľmi slušne vedená polemika, ktorá vyčistila mienku a neskôr bolo potrebné uznať, že Furdek má pravdu.

Odtiaľ aj pochádza anglický preklad Národného slovenského spolku — National Slavonic Society, ktorý hádam o 20 rokov neskôr bol zmenený na National Slovak Society.

Druhý účinok brožúrky, pre ktorý bola vlastne zostavená, bol, že od toho času začala verejnosť i časopisy a noviny rozlišovať medzi Slav — Slavonian — Slovak a Hun — Hungarian — Magyar. Natoľko sa už poučili, že vedeli, že medzi Slav — Slovak — Slavonian a Hun — Hungarian — Magyar je taký veľký rozdiel ako medzi Angličanom a Číňanom. Čo sa týka rasy a kultúry, nemajú nič spoločné, len to, že sa na nešťastie Slovákov nachádzajú v tej istej krajine ako Maďari a nad Slovákmi vládne ten istý tyran, ktorý sa Maďarom líška a do ich nenásytných gágorov vrhá vyše štyri pätiny nemaďarských národov Uhorska.

Začínali nás spoznávať.

Tretím účinkom brožúrky bolo, že sa zhoršil náš vzťah s rakúsko-uhorským konzulom Schambergom a začalo sa naše skoro otvorené nepriateľstvo. Pohľad Budapešti sa začal upierať na Pittsburgh a začalo sa bombardovanie Schamberga, ako mohol dovoliť tak písať o Maďarii a o posvätnej osobe Františka Jozefa I. Keď Schamberg nemohol a nedával vláde dostatočné vysvetlenie, vláda rozhodla prevziať na seba záväzok urobiť poriadok v celej záležitosti, o čom svedčí nasledujúca udalosť.

V roku 1894 alebo 1895 som sa jedného rána okolo ôsmej hodiny zastavil ako zvyčajne na pošte pre listy. Práve som ich vyberal zo schránky, keď ma niekto udrel po pleci. Zvrtnem sa a pred sebou som zbadal môjho dobrého priateľa Lindsayho, ktorý pracoval na okresnom súde v súdnej sieni ctihodného sudcu Buffingtona a mal na starosti vydávanie občianskych papierov. Lindsay sa smeje a vraví mi: — P. V., — lebo tak ma volali všetci moji bližší známi, — to je hodné 10 000 dolárov.

— Čo? — pýtam sa začudovane, zľaknúc sa, že snáď mi niekto poručil taký obnos.

— Nečítal si Dispatch? — znela otázka.

— Nie.

— Keď prídeš do kancelárie, hneď si prezri Dispatch a prijmi moje blahoželanie.

Kúpil som si Dispatch a rýchlo som utekal do kancelárie, aby som sa čo najrýchlejšie dozvedel, čo je vo veci. Hneď na druhej strane pod do očí bijúcim záhlavím stálo:

„Uhorská vláda žiada pittsburskú políciu, aby potlačila slovenský časopis.“

Vo viacstĺpcovej správe sa potom uvádzalo, ako riaditeľ polície v Pittsburghu dostal veľký a mnohými pečaťami opatrený list priamo z ministerstva v Budapešti. Keď ho otvoril, zistil, že je napísaný cudzou rečou. Išiel s ním na rakúsko-uhorský konzulát k Maxovi Schambergovi a požiadal ho, aby mu list preložil a vysvetlil mu, o čo ide, lebo okrem mena Amerikánsko-slovenské noviny a P. V. Rovnianek je všetko ostatné pre neho španielska dedina. List bol napísaný po maďarsky — už to samo o sebe značí svereposť a šialenstvo — a keďže Schamberg maďarčinu neovládal, dal si list preložiť. Keď mu ho prečítali, skoro vraj spadol zo stoličky, ale uvedomil si, že pred ním sedí policajný riaditeľ. Obsah listu mu začal vysvetľovať takou formou, že to vraj nestojí ani za reč, aby si ho polícia nevšímala a najlepšie by bolo, keby mu list prenechali a nehovorili o ňom ani slovo.

Ale policajti a detektívi nie sú mechom udretí a policajný riaditeľ z výrazu Schambergovej tváre videl, že obsah listu je určite zaujímavý. List Schambergovi nenechal, ale zadovážil si správny preklad. A ten znel, že minister Uhorska (neviem, či to bol ministerský predseda) žiada pittsburskú políciu, aby potlačila a zatvorila plátok zvaný Amerikánsko-slovenské noviny a naskutku hneď uväznila redaktora P. V. Rovnianka, lebo sa opovažuje protivládnu propagandu šíriť a hanobiť posvätnú hlavu Františka Jozefa I. a ministerstvo vyslovuje vopred vďaku za vyplnenie tejto vrelej žiadosti.

Priateľ Lindsay mal pravdu. To bolo hodné 10 000 dolárov. Takejto ohlásky sa málokedy dobrovoľne časopisu dostalo, ako dostali Amerikánsko-slovenské noviny. V Amerike sa za vtedy najpoprednejší časopis považoval New York World, ktorého redaktorom a majiteľom bol uhorský žid zo Zemplínskej stolice Pulitzer, a ten priniesol úvodný článok s takýmto obsahom:

František Jozef I., cisár rakúsky, kráľ uhorský, český, chorvátsky (a ostatné jeho tituly, ktoré zapĺňali asi štvrť alebo pol stĺpca), je veľkým panovníkom, mohutným mocnárom — vladárom života a smrti miliónov, ale keď ide o nepatrný, chudobný časopis slovenský, vydávaný v meste Pittsburghu, je úplne bezmocným, bo v Amerike panuje sloboda tlače a politického vyznania.

Časopis Puck a Judge mali výborné kartuny: Na tróne tlačené slovo a pred ním nútený sa klaňať cisár a kráľ veľríše Rakúsko-Uhorska Franc Jozef I. Koniec udalosti: pre maďarské ministerstvo ohromná blamáž, že nemalo ani pochopu o diplomatickej slušnosti, ktorá nariaďuje, že akékoľvek zahraničné prosby, žiadosti cisára, kráľa, ministra, alebo poddaného musia byť predostreté prostredníctvom vyslanectva a kde takého nemajú, konzulátu. Keby minister Maďarie aspoň toľko znal a zvyčajnou cestou odoslal takú prosbu vyslancovi do Washingtonu, ten — predpokladajúc — znajúci pomery tunajšie, bol by prosbu zahodil do koša a odpísal patričnému: Nichts deutch. V Amerike niečo podobného nejde. Blamáž by bola vyvstala.

No minister použil jediný prostriedok proti nám, ktorý mal v moci. Nad Amerikánsko-slovenskými novinami bolo slávnostne prehlásené „Anathema“, teda kliatba, pričom kanoník Leška — meno značí pôvod — si získal značné zásluhy. Amerikánsko-slovenské noviny boli zaradené do rubriky Zapovedané časopisy, poštové výhody im boli odobraté a, samozrejme, ako plynuli roky a naša práca priťahovala pod národnú slovenskú zástavu stále viac a viac junákov, v kraji bol rytiersko-maďarským spôsobom prenasledovaný každý, kto sa opovážil mať alebo prijať výtlačok Amerikánsko-slovenských novín.

Spočiatku, hoci aj so značnými obeťami sme zasielali veľa čísiel listami, neskôr sme menili záhlavia, takže jeden týždeň to bol Tatran, druhý Sokol, ďalší Považan, Slovenské listy, Kriváň atď. Ale keď to v Maďarii zistili, vydali všeobecné nariadenie — zhabať každé slovenské tlačené slovo, ktoré vychádza v Pittsburghu. Keď sa však problémy našincov každým týždňom množili, začali sme noviny zasielať do Rakúska, ale keď aj na to prišli a aj to nás dalo na index, posielali sme ich do Nemecka, odkiaľ sme mohli vždy poslúžiť aspoň našim časopisom.

Kým maďarská vláda zakázala poddaným čítať Amerikánsko-slovenské noviny či Amerikánky, ako sme ich skrátene volali, ona bola tým najpríkladnejším predplatiteľom, lebo si predplácala číslo už pol roka pred vypršaním termínu pre ministerstvo vnútra. Číslo prichádzalo do Bazileja vo Švajčiarsku, odkiaľ bolo odosielané do Pešti. Keby sa číslo minulo, reklamácia by prišla veľmi rýchlo.

Ako mi bolo dôverne povedané, číslo bolo preložené a veľmi dôkladne rozoberané, často usilovnejšie než Pesti Hirlap alebo Pester Lloyd.

Kliatba Maďarie bola pre nás pochvalou, mravnou a často i hmotnou výhodou. Amerikánsko-slovenské noviny sa priraďovali k radu svetových slavianskych časopisov, ktoré si slavianska tlač po celom svete začínala všímať. Naše články preberali nielen slovenské a české časopisy, ale aj ruské, chorvátske a slovinské a takto sa šírila zaujatosť v celom slavianskom svete za úbohú Slovač. I nemecký Parlamentär neraz prinášal preklady našich článkov.

Z hmotného hľadiska mnohí veľkí ohlasovatelia a ohláskoví jednatelia, ktorí pred tým ani počuť nechceli o ohlasovaní v slovenských novinách, hlásili sa dobrovoľne a platili za ohlásky slušnú cenu.

Pamätám si napríklad na firmu Kaufman Bros., veľký department store na rohu 5. ulice a Smithfieldskej v Pittsburghu. Firma vynaložila na ohlásky státisíce dolárov ročne. Na začiatku, keď náš ohláskový jednateľ navštívil ich obchod, ani hovoriť s ním nechceli. Poznal som Baera, ktorý mal na starosti ohlasovanie, a osobne som ho navštívil. Úprimne mi povedal:

— Len jedinú ohlásku vám dám a tá bude znieť: V tomto obchode si my neprajeme slovenských kupcov. Ale určite takú ohlásku nechcete!

— Veru nie, — odpovedal som.

Trvalo to 15 rokov, kým Kaufman Bros. zmenili svoj názor na slovenský ľud a začali sa mu prosiť o návštevu.

Keď narastali ohlásky, keď sa množili predplatitelia, správali sme sa k slovenskej čitateľskej verejnosti veľkodušne, ocenili sme jej priazeň a síce tým, že sme zväčšili časopis. Najskôr z 5-stĺpcového na 7-stĺpcový, neskôr z 8-stranového na 12-stranový a v roku 1894 sa z týždenníka stali noviny, ktoré vychádzali trikrát v týždni bez zvýšenia predplatnej ceny, napokon v roku 1901 sme začali vydávať Slovenský denník — jediný slovenský časopis, ktorý vychádzal každý deň, hoci sme v roku 1895 počas 5. konvencie Národného slovenského spolku v Allegheny City vydávali Amerikánsko-slovenské noviny každý deň. Za poplatok 20 centov sme odosielali noviny z celého týždňa. Bolo to prvé denné slovenské slovo.

Ja osobne som uvítal každý pokus, nech už vznikol kdekoľvek a pochádzal od kohokoľvek, ktorý mal za cieľ národné povznesenie, pomoc bratom pod Tatrami a slaviansku vzájomnosť.

Keď Národný slovenský spolok zapustil už pevné korene, obrátil som svoj záujem na zorganizovanie slovenských žien. Plne som chápal úlohu ženy matky a najmä úlohu slovenskej ženy v práci konanej na preporodenie a oslobodenie národa. Vedel som, že žena dokáže vplývať tam, kde žiaden iný vplyv nestačí, že dokáže povzbudiť starších a čo je najhlavnejšie, že má možnosť vychovať mládež, od ktorej môžeme očakávať tú pravú národnú prácu.

Aký smelý bol tento krok, ľahko uhádne každý, keď uváži duševný stav našej kolónie. Veď zlákať do spolkov mužov, aká to bola obrovská námaha, a čo ešte ženy.

No Živena v kraji mi bola nielen inšpiráciou, ale aj vzorom, na ktorý som sa odvolával v živom i písanom slove. Pochopil som priam titanskú prácu krajovej Živeny, ktorú robila za udržanie našej národnosti v tých najtvrdších časoch národného prenasledovania. Aj keď som ju nesmel verejne v novinách predstavovať tak, aká skutočne bola, lebo by som jej mohol poškodiť vo vládnych kruhoch, ktoré by na ňu mohli začať uplatňovať obmedzenia, ale aj ako vzor pre slovenské ženy v Amerike mi stačil na to, aby som vzbudil záujem za spojenie slovenských žien v Amerike.

Dňa 10. novembra 1891 bola zvolaná prvá schôdza Živeny a prvou predsedníčkou sa stala Mária Horkayová a prvou zapisovateľkou Zuzana Hudáková. Tak vznikol 1. odbor v New Yorku. Zakladateľkami tohto spolku boli: Anna Sent Andrásyová, Mária Jecušková, Katarína Blizmanová, Zuzana Hudáková, Anna Deakiová, Barbara Vargová, Anna Luteránová, Paulína Ortotayová, Erži Olejárová, Anna Šatanová, Júlia Brunkelová a Barbara Harkelová.

Začiatok skromný, práca ťažká. Spolok sa len s tými najväčšími ťažkosťami udržal pri živote.

Na schôdzi, ktorá sa konala 6. februára 1893 boli prijaté mnou zostavené stanovy.

Aj napriek horlivej práci newyorských sestier, článkom v časopisoch, rečiam, prednášaných pri zábavách, Živena živorila, až kým v auguste 1893 nebola za zapisovateľku zvolená Paula Novomeská a za účtovníka horlivý Alojz Exner. Tí sa chytili do práce s obrovskou horlivosťou. A keď napokon v januári 1895 bola za predsedníčku zvolená šľachetná Mária Rumanová, ktorá zasvätila Živene celú svoju dušu, začala organizácia vykazovať pravé znaky života. 1. septembra 1895 bola zvolaná prvá konvencia.

Vtedy už mala Živena 14 odborov. Na konvencii boli prítomné: Mária Rumanová, predsedníčka, Mária Kmetzová, podpredsedníčka, Paula Novomeská, zapisovateľka, Alojz Exner, účtovník, Emília Marcelyová, pokladníčka, Mária Poláková, dozorkyňa, Ernestína Švehlová, Katarína Novotná, Juliana Harenčárová, Barbara Namešanská, Anna Kučmová, Mária Magyárová, Zuzana Lukáčová, Anna Ihrická, Mária Rovnianková, B. Stejskalová, Mária Coelderová, Lina Lachmanová, Štefan Kmetz, Janko Slabej a Janko Štepita. Na spoločnom konvencionálnom portréte sa nenachádzam, aj keď som bol na konvencii, samozrejme, prítomný, lebo som musel odcestovať skôr, ako sa fotografovalo.

Pri príležitosti tejto udalosti sme vydali slávnostné číslo Amerikánsko-slovenských novín, v ktorom sme uverejnili pozdrav pre sestry americkej Živeny od Eleny Šoltésovej, báseň Slovenským ženám od Sasinka a od neho aj prípis v próze. Môj pozdrav okrem redakčného článku znie:

Na túto konvenciu boli úradne pozvaní: V. Sasinek, Janko Francisci Rimavský, Elena Šoltésová a ja.

Na konvencii som sa zúčastnil, pomáhal som pri formulovaní stanov, poskytol som nákres odznaku, ktorý si Živena osvojila a poskytol som im všemožnú podporu a radu.

Od tohto času kráčali Národný slovenský spolok a Živena ruka v ruke ako verná sestra a verný brat. Konvencie sme usporadúvali súčasne a pri každom národnom podujatí, pri každej zbierke nájdete popri menách členov Národného slovenského spolku aj mená drahých sestier Živeny.

eď som sa na konvencii vo Filadelfii v roku 1901 vzdal predsedníctva, členky Živeny, uznávajúc a ceniac si moje zásluhy, ma obdarovali krásnymi zlatými hodinkami a pri tejto príležitosti pani Novomeská povedala:

„Komu máme ďakovať za pomoc a pozdvihnutie našej organizácie, ak nie pánovi P. V. Rovniankovi.“

Pri tejto príležitosti musím poznamenať, že len vzhľadom na Živenu, jej budúcnosť a rozkvet, som sa rozhodne postavil proti novinke prijímať ženy do Národného slovenského spolku. Považoval som to totiž za útok proti Živene, prijímal som túto novinku ako zbytočnú a nevidel som a nebol som ani presvedčený, aké mravné i hmotné výhody by sa tým mohli získať. Považoval som to naopak za drobenie slovenských žien, ktoré som z národného pohľadu rozhodne zatracoval. Živenou bol skrz-naskrz presiaknutý nesebecký, nezištný, úprimný duch národný, pripravený kedykoľvek k akejkoľvek obeti. Každá žena, ktorá navštevovala takýto kruh, nemohla zostať indiferentná a vo svojom kruhu sa cítila smelšia a voľnejšia ako v kruhu spolu s mužmi. Len čisto sebecké ciele zapríčinili toto drobenie síl, keď namyslenosť, straníckosť a mamonárstvo pod titulom businessu začali dýchať organizáciou Národného slovenského spolku. Národný ráz sa deň čo deň stával kamuflážou čisto osobných ambícií, ziskuchtivosti a slávy.

V úvodníku Našim konvenciám roku 1901 som medzi iným naznačil:

Nech si mamonári a ľudia nízkych ideí vysvetľujú ciele a účinkovanie Národného slovenského spolku a Živeny ako chcú, nech hľadia jakékoľvek hate nakopiť ďalšej práci oboch organizácií, nech snažia sa zľahčiť jich národnú misiu a prirovnať jich k jednoduchým poisťujúcim spoločnostiam, ten náter z oboch organizácií nikdy nezmažú, že založili jich vysoké a vzletné národné idey, že budované boli na čisto národných zásadách a tie za hlavný a prvotný jich cieľ označené boli a že doterajší svoj skvelý úspech len tomuto silnému a zdravému základu ďakovať môžu, že úspech budúci výlučne od kŕčovitého pridržiavania sa týchto zásad, od vysokého vztýčenia národnej slovenskej zástavy očakávať môžu.

Čo práve vyvyšuje obe tieto organizácie nad všetky ostatné slovenské, čo napĺňa nádejou celú Slovač na okršleku zeme a upiera zraky verných synov národa dnešných dňov na Philadelphiu, je zdravý, osvedčený národný ráz Národného slovenského spolku a Živeny, ktorý od založenia zračil sa nie v jalových slovách, ale skutkoch.

Aj keď som prestal byť činným úradníkom Národného slovenského spolku, moja starostlivosť o Živenu neprestala a vrelo som sa ujímal každého pokusu, ktorý by ju mohol zveľadiť.

S uspokojením som po rokoch čítal v Živene, že organizácia šťastne prežila značnú hmotnú stratu, ktorú utrpela úpadkom mojej firmy a že môj brat Štefan jej veľkodušne čiastočne vynahradil hmotné straty a že sa mravne i hmotne vzmáhala a pod neúnavnou rukou predsedníčky Pauly Novomeskej a po jej smrti za vedenia horlivej Márie Wolarikovej a ostatných hlavných úradníčok, ktoré každú misiu konali nesebecky.

To ma naplnilo čistou a úprimnou radosťou.

Keď som sa dostal do styku s členmi českého Sokola, okamžite som bol presvedčený, že pre nás sú sokolské zbory nielenže nanajvýš dôležité, ale aj potrebné. Práca členov českého Sokola v zemiach sv. Václava bola živým dôkazom, ako možno chrániť národ pred cudzou záplavou.

Slovom i písmom som opakovane vyjadroval, že podľa príkladu bratov Čechov by sme mali venovať pozornosť sokolskej ustanovizni a nemali by sme premeškať príležitosť upozorniť našu mládež, aby nasledovala tento dobrý príklad.

To vyvolalo veľký ohlas, ktorému som doprial priestor v našom časopise a pisateľom bola prisľúbená všetka mravná podpora.

Chicago — po založení 65. odboru — pochopilo dôležitosť sokolskej myšlienky najskôr aj vďaka intenzívnym stykom s bratmi Čechmi, ktorí tam mali svoju sokolskú obec a okrem cvičení často usporadúvali divadelné hry, ktoré našinci veľmi radi navštevovali.

Po založení odboru č. 65 som aspoň raz mesačne navštívil Chicago a trávil čas nielen v kruhu našincov, najmä Podkrivackého, Švehlu, Žišku, Hasila a Mičuša, ale aj v kruhu českých chicagských predákov, ktorí sa schádzali do Šistekovej siene na rohu Paulineovej ulice a 12 E. Boulevard. Boli to Dr. Štulík, Jaroslav Košář, Zdrůbek, Bartoš, Bittner, Albieri, Jičínský, Bachman, Jan Fučík, bankár Gašpar, Vopička, Kresl, Matouška, ale aj veľa iných prominentných Čechov sa tu schádzalo, a tak sme živo pretriasali slavianske otázky.

Často ma sprevádzali aj našinci, najmä Podkrivacký a Švehla, a živo diskutovali.

Pri jednej takejto návšteve sme sa spolu so Švehlom zúčastnili na cvičení a prednáške usporiadanej českými sokolmi, ktorých cvičiteľom bol Mstislav Honzik zo Slovenskej Lipy, ktorému nás predstavil, myslím, že priateľ Jaroslav Košář, sokolský horlivec. Nadviazali sme reč na zakladanie slovenského Sokola.

Keď 10. septembra 1892 65. odbor usporiadal bál, zúčastnil som sa na ňom ja a aj M. Honzik a opäť sme nadviazali reč na založenie slovenského Sokola.

Švehla sa ujal tejto myšlienky, začal agitovať za vytvorenie zboru a zvolal prvú schôdzu na 30. októbra 1892, keď bol založený prvý slovenský Sokol (Slovenská telocvičná jednota Sokol). Za jeho členov sa prihlásili: Ján Švehla, Anton Melkovič, Ľudvík B. Križan, Ján Drudul, Ján Mičuš, Jozef Kusý, Anton Rozmus, Martin Papánek, Andrej a Ján Šustekovci, Ján Solárik, Jozef Novota, Juraj Hasil, Ján Belčík mladší i starší, Emanuel Vinkler a Jozef Malý. Títo všetci do jedného boli už vtedy aj členmi Národného slovenského spolku.

Keď mi Švehla poslal správu o založení, hneď som mu odpísal, či budú prijímať aj cezpoľných členov. Odpovedal priaznivo, a tak sme spolu s mojím spoločníkom Wolfom boli 15. januára 1893 prijatí za členov a ja som ním zostal ešte dlhé roky.

Od toho času, aj keď som bol zaujatý inou prácou, snažil som sa dať do popredia sokolskú ideu a usiloval som sa vzbudiť záujem o založenie sokolského odboru aj v Pittsburghu. Ale preto, že spevokol a neskôr i Literárne kolo Maják sčasti nahrádzali sokolskú misiu, lebo obidva usporadúvali ušľachtilé zábavy a vzdelávacie prednášky, so založením zboru v Pittsburghu to išlo pomaly.

New York sa hneď po založení Sokola v Chicagu prihlásil k sokolskej myšlienke. Najmä keď Gustáv Maršall-Petrovský po príchode do Ameriky vrhol svoje sily do rúk Slováka v Amerike.

Gustáv Maršall-Petrovský najskôr prišiel za mnou a celkom drzo ma žiadal, aby sme ho prijali za spoločníka našej firmy, samozrejme, keďže bol bez haliera, bez akéhokoľvek vkladu. Na túto ponuku som sa len usmial, nechápajúc, ako by sme k tomu prišli, keby sme ho i s Wolfom mali prijať za rovnoprávneho spoločníka bez zaplatenia čo i len dolára do spoločnej kasy.

Ponúkol som mu prácu s honorárom, ktorý sa vo vtedajšej dobe považoval za slušný, ale moju ponuku neprijal, odišiel do New Yorku a, pochopiteľne, začal kráčať v šľapajach Speváka a Grúnika. To samé sa neskôr udialo s Antonom Bielekom.

No Maršall-Petrovský, oduševnený a nadaný Slovák, veľmi rýchlo pochopil sokolskú misiu, vstúpiac do Spevokolu Slávie, ktorého riaditeľom bol Štefan Begáň z Bytče. Svojou vzletnou výrečnosťou nadchol členov Slávie, aby sa zmenili na sokolský zbor, a tak bol 9. apríla 1893 založený Slovenský Sokol v New Yorku. Jeho členmi sa stali: Gustáv Maršall-Petrovský, Štefan Begáň, Jozef Bolčík, Ferdinand G. Ursini, Štefan Salasovič, Karol Bugáň, Vasil Saryč, Žigmund Božek, Ján Babjak, Juraj Grúnik, Ignác Rehák, František Hacay, Martin Slabej, Ján Blizman, Alojz Begáň, Štefan Jecuško, Ján Králik, Ján Sojka, Ján Adamik, Ján Božek, Ján Spevák, Karol Bolčík, Jozef Fundarek, Štefan Libath a Jozef Pritel.

Po založení Sokola v New Yorku sme, musím priznať, zostali vlažní, lebo bol úplne pod vplyvom Slováka v Amerike. Táto vlažnosť sa šírila ďalej a hatila živšie zasadenie sa medzi slovenskou verejnosťou za sokolskú ideu.

Nemôžem s určitosťou tvrdiť, či priepasť, ktorá vznikla medzi chicagským a newyorským Sokolom, sa má pripisovať tejto vlažnosti, alebo len jednotlivcom bažiacim po supremácii, ale jedno je isté: Prvý slovenský Sokol v Chicagu nechcel nič vedieť o Slovenskej telocvičnej jednote Sokol v New Yorku a ani sa za ňu nepostavili, keď bola založená.

Netrvalo však veľmi dlho a newyorský Sokol striasol zo seba „slimáka“, ako prezývali Slováka v Amerike, najmä potom, keď Gustáv Maršall-Petrovský opustil New York a presvedčil sa, že ten Slovákom v Amerike tak veľmi načierno maľovaný a priam stelesnený „diabol“, „zúfalý desperádo“ Rovnianek nie je až taký čierny ani desperádo, ale má slovenské srdce, samaritánsku dušu. Potom aj on prišiel do Pittsburghu žiadať prácu, ktorú aj dostal, a newyorský Sokol začal pripútavať čím ďalej, tým viac členov. Aj ja som hneď vstúpil za člena, podobne Ambrose, možno aj Wolf, a bol som jeho členom dlhé roky.

Pri organizovaní sokolskej Jednoty som poskytol všemožnú mravnú a hmotnú podporu. Kedykoľvek ma požiadal niektorý zbor, aby som prišiel rečniť, zúčastniť sa na zábave, prednáške, nikdy som neodmietol.

Pri príležitosti sokolského zletu, ktorý sa konal 4. februára 1906 v Allegheny, som medzi iným povedal:

Ako české Sokolstvo ochránilo národ český od úplného pogermanizovania, tak slovenskí Sokoli musia konať prácu pre náš národ slovenský veľavýznamnú — ochrannú i obrannú. Nie len že som bol jedným zo zakladateľov slovenského Sokolstva, ale sám som bol toho istého presvedčenia, že národ náš len Sokolstvo spasí. Prajem si, aby Sokolstvo pri svojom fyzickom vývine nezabudlo na pestovanie ducha. To má Sokolstvo si vziať za prvý svoj cieľ, aby Slovač sa sprostila temnoty, očistila od mravného kalu a tak národ náš aby pretrhať mohol okovy, ktorými ho spútnala besnosť tyrana. Želám si, aby každý verný syn národa zastal si po boku Sokolstva, a tak aby bola zabezpečená spása národa (Amerikánsko-slovenské noviny, 7. február 1906).

Koľko prorockých tušení obsahovali slová, dokázali neskoršie roky a najmä oslobodzujúca akcia. A úloha slovenského Sokolstva pri utvrdzovaní a zachovávaní ťažko vydobytej slobody národa je veľká.

To, že predstavitelia tohto spolku ocenili naše úsilie a našu prácu, dokázali tým, že si Amerikánsko-slovenské noviny zvolili za svoj orgán, a neskôr, keď sa odhodlali vydávať prepotrebný odborný časopis, tlačili ho v našej tlačiarni. Prvým redaktorom tohto časopisu bol náš zamestnanec Karol Štiasny, teraz redaktor Obrany v Scrantone, neskôr Milan Getting, terajší československý konzul v Pittsburghu, ktorému som ochotne poskytoval radu i pomoc nielen pri redigovaní časopisu, ale aj pri prácach v sokolskej Jednote. Môžem priamo povedať, že so Sokolstvom sme kráčali vždy ruka v ruke, lebo sme mali pred očami len jeden spoločný cieľ — prebudenie a oslobodenie nášho milovaného slovenského národa.