ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo teda zapríčinilo pád firmy a spôsobilo značnú hmotnú škodu mnohým slovenským jednotlivcom i rodinám a pochovalo ma zaživa?

Tu je moja úprimná odpoveď:

V rokoch 1902 až 1904 vznikla v Pittsburghu mánia zakladania bankových ústavov. Táto mánia sa však neobmedzila len na zakladanie ústavov, ale i na hru na pittsburskej burze na účastiny založených ústavov. Ceny účastín sa menili počas noci a podajední, kým spali, stali sa boháči.

Náš rozsiahly obchod nemohol zostať nepovšimnutý cudziemu svetu a každý deň sa mi sypali ponuky na spojenie, ktoré boli lichotivé, a to tým viac, lebo v tých časoch panoval šífkartový monopol a agentúru nebolo možné získať alebo len s veľkými ťažkosťami. Takto treba vysvetliť, že keď Prvá národná banka v Pittsburghu chcela otvoriť cudzozemské oddelenie, bola nútená vykúpiť firmu Max Schamberg and Co., ktorú vtedy vlastnil I. Hirsh a Mellon National Bank J. J. McCormick and Co. A mohutná Farmers National Bank vôbec nemohla dostať licenciu.

Niet sa čo čudovať, že podajední hádzali túžobné pohľady na firmu P. V. Rovnianek and Co., ktorá už v tom čase zaujímala popredné miesto v obchode cudzozemskej zmeny a šífkariet.

Jedného dňa ma oslovil Wm. Blakeley, môj blízky priateľ a právny zástupca, že istý Allen zakladá American Trust Co. a rád by so mnou nadviazal spojenie. Žiadal ma, aby som mu povedal, ako tento obchod robíme. Urobil som tak a o pár dní som prišiel za Allenom do kancelárie, ktorý mi povedal, že ak príjmem 250 000 tisíc dolárov, teda štvrť milióna dolárov, v účastinách American Trust Co., účastina mala hodnotu 150 dolárov, dá mi tento obnos za naše cudzozemské oddelenie. Tento trast sa zakladal s kapitálom 1 000 000 dolárov základiny a s 500 000 dolármi zvyšku.

Bol som, pravdu povediac, hrdý na svoj slovenský obchod, lebo som v ňom videl prostriedok na šírenie dobrého slovenského mena, ktoré by sa splynutím do cudzieho obchodu, pod cudzím menom stratilo a slovenský ráz by bol pochovaný. Ponuku som zamietol. Aká škoda! American Trust Co. sa onedlho vliala do mohutného Colonial Trust Co., ktorej účastiny v jednom čase vyskočili až na 800 dolárov.

Nie som a nikdy som nebol fatalistom, neveril som v osud, ale musel som byť nepríčetný, keď som zavrhol toto spojenie, podobne, ako som zavrhol pokus Jamesa McKeana, organizátora Union Trust Co., môjho osobného priateľa, ktorý sa ma všemožne usiloval vtiahnuť do ich ústavu, ale som sa vrhol do náručia ľudí, ktorí boli nielen mne, ale aj druhým skoro neznámi, a to istého C. B. Lawtona.

Tento pán navštívil našu kanceláriu a doniesol mi prospekt založenia Mortgage Banking Company, teda ústavu, ktorého cieľom malo byť výlučne obchodovanie s dlžnými úpismi na nehnuteľnosti (mortgage). Teda ich kupovanie a predávanie. Kto by pochyboval o istote takéhoto obchodu? Veď základom všetkého nášho bohatstva je — zem.

Lawton mi predložil zoznam nádejných úradníkov a riaditeľov, v ktorom som našiel mená, ktoré mi boli známe z obchodného i bankového sveta. Podpísal som 2 500 dolárov na účastiny.

Pár dní po tejto návšteve navštívil moju kanceláriu mladý muž menom Rodgers a predstavil sa mi ako pokladník Republic National Bank a požiadal ma o obchodné spojenie.

V tom čase som obchodoval s Lincoln a German National Bank a moje spojenie bolo veľmi uspokojivé. Bol som vkladateľom, nie dlžníkom.

Rodgersovi som vyplnil vôľu a dal som mu vklad. Keď nastali najbližšie voľby do riaditeľstva Republic National Bank, Rodgers ma oslovil, či by som nekúpil aspoň 10 účastín — jedna účastina po 150 dolárov. Bol by vraj rád, keby som sa stal členom riaditeľstva. Predsedom Republic National Bank bol staručký Holmes, ktorý bol spojený s bankármi Holmes and Co. viac ako 30 rokov, ktorá sa potom vliala do Union National Bank. Holmes prijal predsedníctvo Republic National Bank. Požíval veľmi dobré meno. V riaditeľstve (vedení) ešte boli: Sam Garrison, bohatý priemyselník, Robert Hall, jeden z najprominentnejších brokerov v Pittsburghu, môj dobrý známy Anton Schaub, veľkoobchodník s ovocím, J. C. Greer, producent rôznych nástrojov pre baníkov atď.

Kto by mi mohol zazlievať, že mi Rodgersova ponuka stať sa členom predstavenstva lichotila, lebo som bol prvým Slovákom, ktorý bol takto poctený. Veď len podobnými postupnými krokmi sme boli v stave získať uznanie slovenskému menu a mali tak príležitosť oboznámiť cudzí svet s našimi národnými túžbami.

Do vedenia Republic National Bank som vstúpil, čím sa mi otvorila cesta vstúpiť do spolku Bankers and Bank Clerks, ktorého členom som dodnes. Stal som sa doživotným členom Americus Clubu, doživotným členom Pittsburgh Press Clubu, doživotným členom alleghenskej odbočky 339 Elks atď. Všade tam som nikdy nepremeškal príležitosť upozorniť na uhorské pomery a na smutné položenie nášho národa. To malo za následok, že som začal byť vyhľadávaným rečníkom nielen v Young Men’s Christian spoločnosti, ktorej pohľady boli obrátené na našu Slovač, keď som vtedy generálnemu sekretárovi Petrovi Robertsovi zaslal knihu Scotusa Viatora Racial Problems of Hungary, takže jedného dňa vyslala na Slovensko 24 mladíkov, ktorí, keď sa vrátili, konali priam misionársku prácu pre nás a usporadúvali prednášky a živé obrazy, na ktoré som bol nesčíselnekrát zvaný, aby som tam hovoril o slovenských pomeroch; ale i spolky ako napr. Synovia a dcéry americkej revolúcie (Sons and Daughters of American Revolution), táto „šľachta“ s modrou krvou, ma pozývali na svoje bankety, aby som tam prednášal o Slovákoch a Slavianoch.

Toto všetko sa stalo vďaka môjmu spojeniu s Republic National Bank. Nikto nemôže popierať, že to bolo užitočné spojenie a že to bola pre náš národ nanajvýš osožná práca. Len podobné prípravy, ako aj zoznámenie sa so ctihodným sudcom Buffingtonom, ktorému som ako prvý vykladal strasti slovenského národa a získal som ho pre našu slovenskú vec a ktorý mi adresoval ten najpriateľskejší list, aký môže napísať len úprimná duša, keď po rokoch a rokoch sa dozvie, že starý priateľ je nažive; hovorím, že len týmto a podobným spojeniam a práci možno ďakovať, že keď nastala rozhodujúca doba, keď vypukla svetová vojna, americká verejnosť pozerala na Slovač ako na priateľský element, a keď sa začala revolučná akcia, pôda bola aspoň sčasti pripravená, americký národ mal srdce pre zotročené národy a štedro otvoril svoje peňažné zdroje.

Lebo to, čo robil Rovnianek v Pittsburghu, robili aj Wolf, Ambrose, Novomeský v New Yorku, kde prof. Pupin, rev. Písek, Tomáš Čapek šírili známosť v širších kruhoch o našich slovenských pomeroch; to začínali konať naši poprední jednotlivci vo všetkých končinách Ameriky — Furdek, Francisci, Švarc v Clevelande, Jičinský, Podkrivácky, Mikuš, Čanda, Bachman, Král, Schustekovci v Chicagu, Bosák, Murgaš, Meňovský, Jankola, Vlossák na okolí uhoľného revíru, Janda, Slatinský, Šebík, Houšt, Pollak v okolí Connellsville a stovky a stovky ďalších.

Nebolo to veľmi dlho po tom, ako som nastúpil ako člen predstavenstva Republic National Bank, keď nám bol predostretý plán konsolidovania nášho ústavu s Mortgage Banking Co. Táto spoločnosť sa ponúkla vykúpiť Republic National Bank a zaplatiť za ňu účastinami Mortgage Banking.

Tento plán som neschvaľoval a so mnou súhlasilo pár iných riaditeľov, najmä Schaub, Greer. My sme chceli udržať ústav pod dozorom Spojených štátov amerických.

Ale väčšina nás prehlasovala a konsolidácia bola odsúhlasená. Predsedom ústavu Mortgage Banking mal zostať Elkins, člen najvyššieho súdu štátu Pensylvánia a veľmi dobre známy politik. No v poslednej chvíli zlyhalo jedno koliesko a namiesto Elkinsa bol zvolený John I. Shaw, člen zákonodarného zboru štátu Pensylvánia, predseda American Republican Clubu. Shaw bol príjemný spoločník, vplyvný politik, považovaný za pravú ruku senátora Penroseho, ale finančne bol slaboch. Vo finančnom svete bol nula. Jednou z jeho hlavných vlastností bolo, že bol veľmi blízkym priateľom Dicka Scandrettea, partnera Col. Barnett, bývalého štátneho pokladníka, ktorý bol považovaný za jedného z hlavných lajdinantov (pobočníkov) senátora Quaya a prostredníctvom ktorého udeľoval štátne služby a prideľoval štátne prostriedky jemu priateľským ústavom.

Samozrejme, my všetci riaditelia z Republic National Bank sme prešli pod Mortgage Banking. Holmes zostal predsedom, istý A. P. Howard, bohatý súkromník, ktorý kúpil účastiny Mortgage Banking za 100 000 dolárov, zostal pokladníkom.

Nový úrad ešte nepôsobil dlho, keď som sa dozvedel, že Garrison a Rodgers zamýšľali zarobiť pri konsolidácii 150 000 dolárov v účastinách Mortgage Banking.

Akonáhle som sa to dozvedel, zatelefonoval som Hallovi, aby odpredal moje účastiny, ktoré vtedy stáli niečo cez 10 000 dolárov, lebo som medzitým prikúpil nové. Ale konsolidácia vyhnala cenu na vyše 200 dolárov a Hall mi onedlho telefonoval, že odpredal účastiny za 20 000 dolárov. Súčasne s tým som zaslal svoje poďakovanie za riaditeľovanie.

Môj krok účinkoval ako bomba. Úradníci aj riaditelia ma jeden za druhým zháňali v kancelárii a prosili ma, aby som odvolal poďakovanie a sľúbili mi, že všetko sa dá napraviť, že tí, čo zárobok pri konsolidácii chceli odniesť, musia účastiny vrátiť, že Rodgers, hlavný vinník, musí odísť z členstva riaditeľstva. Po viacdňovom naliehaní som sa dal prehovoriť. A tu dosvedčujem, že som sa tým dopustil tej najväčšej chyby v celom mojom živote. Keby som bol opustil Pittsburgh na pár týždňov, aby som nebol prístupný tomuto vplyvu, mohol som zachrániť obchod, zachrániť priateľov od straty, seba od mizérie. V tej fatálnej chvíli, keď som sa dal prehovoriť, aby som znovu vstúpil do riaditeľstva Mortgage Banking, som si podpísal svoj vlastný ortieľ.

Prvým krokom mojej novej správy bolo zháňať sa za štátnym vkladom. Ako je mnohým starším Pensylvánčanom známe, Matthews Quay, starší senátor štátu, a jeho spoločníci vlastnili štát Pensylvánia telom i dušou. Štátna pokladnica bola považovaná za ich a z nej sa ich naháňačom a nohsledom prideľovali vklady na požiadanie.

John I. Shaw, nový predseda Mortgage Banking Co., oznámil, že môžeme dostať neobmedzený obnos štátneho vkladu, len treba poslať bond, ktorý je vraj len naoko, ako doložil. Podmienky takéhoto vkladu boli, že štátu platíme dve percentá úrokov a štátnemu pokladníkovi tiež dve percentá. Tieto dve percentá boli graft pre pokladníka a jeho nohsledov a nadháňačov. Keď uvážime, že štát mal v bankách stále uložených 16 miliónov dolárov, ľahko pochopíme, aký ďalekosiahly bol tento graft. Toto všetko vyšlo najavo pri vyšetrovaní stavby v Harrisburgu a pokladník Matthews zomrel práve vtedy, keď mal byť predvolaný pred súd. My sme tieto dve percentá platili istému Pierceovi, ktorý bol hlavným Matthewsových klerkom.

Bol nám ponúknutý bond na 100 000 dolárov, ktorý okrem Garrisona — až neskôr som poznal, aký je to lišiak — podpísal ešte jeden z riaditeľov. A hneď prišlo 25 000 dolárov štátneho vkladu a o krátky čas ďalších 25 000 dolárov.

Po prvých 50 000 dolároch bol predložený nový bond a prišlo nových 50 000 dolárov vkladu. Prišiel tretí, štvrtý, až som napokon bol na bonde štátu Pensylvánia v sume 800 000 dolárov a štátny vklad v Mortgage Banking Co. bol okolo 270 000 dolárov.

Aby sa pred verejnosťou udržala cena účastín vysoko, bol zavedený systém platenia dividend, ale tieto peniaze ústav v skutočnosti nezarobil. Robilo sa to tak, že keď sa urobili štvrťročné účty a bolo nutné vykázať zisk, aby sa mohli oznámiť dividendy, vyhnala sa cena majetkov a zisk bol „hotový“. Napríklad na Watson Boulevard v Allegheny, na Perrysville Ave., kúpil ústav od starého Watsona asi 100 akrov. Zrovnal pár ulíc, postavil 15 domov, niektoré odpredal, iné boli prázdne. Pôvodná cena majetku bola okolo 50-60 000 dolárov. Keď prišiel štvrťrok, cena sa zvýšila na 100 000 dolárov a ústav vykázal 40 — 50 000 dolárov zisku. Majetok síce mohol toľko vzrásť na cene, ale ústav peniaze nezarobil a už vôbec nie, ak takýto zisk mal byť vyplatený hotovými peniazmi ako dividendy.

Operácie Mortgage Banking Co. sa neobmedzovali iba na kúpu a predaj dlžných úpisov na nehnuteľnosť (mortgage), ale rozšírili sa aj na kúpu nehnuteľností, na ktoré sa potom stavali domy a potom sa odpredávali na splátky. Takýmto spôsobom sa peniaze ústavu ukladali do investícií, z ktorých ich bolo ťažké dostať, a za pár rokov sa ústav stal majiteľom zhruba 400 domov v Pittsburghu, z ktorých často tretina bola prázdna, takže neprinášali ani toľko osohu, aby splatili úroky na prvý „mortgage“, ktorým boli zaťažené.

Toto všetko vyšlo najavo po rokoch, keď sa už nedalo cúvnuť.

Výsledkom takéhoto gazdovania bolo, že ústav bol stále v úzkych a potreboval vždy viac a viac hotových peňazí.

Počas štátnych volieb v Pensylvánii, myslím, že to bolo v roku 1906 alebo 1907, nezávislým kandidátom na guvernéra bol dosť obskurný advokát Homer Castle, ktorý mal dosť smelosti postaviť sa proti Quayovej mašinérii. Jeho kortešačským heslom bolo: Gazdovanie Quaya so štátnou kasou. Pre svoje útoky si vybral za terč Mortgage Banking Co. a jej 270 000-dolárový štátny vklad. Následky — neustále podrývaná dôvera a run na banku. V tejto trme-vrme bola súrna pomoc nevyhnutná. Ja — ambiciózny muž, ktorý som nepoznal neúspech — som podporil ústav, s ktorým som bol tak úzko spojený, všetkými prostriedkami, ktoré som mal k dispozícii. Bol som na štátnom bonde v obrovskom obnose, pád ústavu by, prirodzene, spôsobil aj môj pád, preto nielenže som zakúpil účastiny ústavu za vyše 70 000 dolárov, ale prevzal som aj tzv. Armenia Insurance a vyplatil mu viac ako 135 000 dolárov.

Volebná búrka prešla, Castle neuspel a ako som sa neskôr dozvedel, bol po nejakom čase pittsburskou advokátskou komorou pozbavený členstva (disbarred) a zmizol bez stopy. No jeho jedovaté šípy primäli štátne bankové oddelenie, aby sa na stav ústavu pozrelo bližšie.

Prišiel bankový vyšetrovateľ Taber a po prehliadke odporučil Robertovi McAffeeovi, aby ústav zatvoril.

McAffee, ako som už spomínal, keď býval štátnym sekretárom, bol mojím osobným priateľom, a preto mi hneď telefonoval, aby som ho spolu s Garrisonom prišiel navštíviť. Ukázal nám odporúčanie Tabera a povedal, že za týchto okolností by mu nezostávalo nič iné, len vložiť úrad do rúk súdu, teda vymenovať receivera (exekútora), ale výlučne z ohľadu na mňa je ochotný byť zhovievavý, ale len vtedy: keď sa John I. Shaw okamžite vzdá úradu predsedu a ja príjmem predsedníctvo a spoločne s Garrisonom mu sľúbim, že ústav vytiahneme z kaše a prestaneme vyplácať dividendy. Ak toto príjmeme, poskytne nám čas.

Nemali sme inú možnosť, len prijať podmienky. Shaw sa sprvu zdráhal, odmietal a hromžil na McAffeeho, ale inej pomoci nebolo.

Vzal som si na starosť elefanta? Keď niekto chce zažiť pravé pekelné muky, nech sa stane bankárom ústavu, ktorý stále potrebuje peniaze, a zažije niečo, za čo pykajú praví hriešnici. Okrem všetkých mojich starostí, ktoré panika v roku 1907 spôsobila v celom obchodnom a priemyselnom svete Spojených štátov amerických, keď boli banky nútené vystavovať Clearing House certifikáty, mal som na pleciach aj zmrzačený ústav, ktorého kredit sa rovnal nule. Ľahko možno uhádnuť moje vnútorné rozpoloženie. V tom čase Tatrabanka, s ktorou sme už obchodovali dlhé roky, nám poskytla pôžičku 100 000 dolárov, na ktoré sme dali záruku a ktorá sa vtedy považovala za úplnú. Tatrabanka stála lojálne po našom boku a s jej pomocou firma bez újmy prežila kruté časy rokov 1907 — 1908.

Mojou snahou bolo prepustiť ústav niektorému bankovému ústavu, ktorý by zabezpečil vklady, likvidoval naše imanie, takže by zostali kryté nielen vklady, ale niečo by zostalo aj účastinárom. V tom čase splatený kapitál a zvyšok predstavoval viac ako 800 000 dolárov a vklady okolo 460 000 dolárov, teda súhrnný majetok bol viac ako jeden a štvrť milióna dolárov.

Po dlhšom zháňaní som prikročil ku kontrétnemu vyjednávaniu s Guarantee Title and Trust, ktorá bola ochotná zaistiť naše vklady, ale len vtedy, ak my riaditelia by sme osobne ručili nótu na obnos vkladov, niečo okolo 460 000 dolárov.

To sme nepovažovali za nič horšie ako náš bond štátu Pensylvánia, preto sme na to pristúpili a po niekoľkomesačnom vyjednávaní bankové oddelenie odobrilo našu zmluvu a McAffee mi srdečne zagratuloval, že som sa zbavil „bieleho slona“, ktorý mi spôsobil nejednú bezsennú noc.

Tým mi aspoň sčasti odpadol z pliec aspoň jeden ťažký kameň, ktorý ma gniavil už niekoľko rokov. No do účastín ústavu som uložil viac ako 70 000 dolárov, ručil som pôžičku od Federal National Bank, ktorá vo výške 150 000 dolárov bola konečne splatená, ale v ústave som mal uložených aj 25 — 30 000 dolárov z obchodných — firemných — peňazí, ktoré som si nedovolil zrušiť, ale naopak, musel som poskytnúť ďalšie peniaze.

Moje ťažkosti sa však prevzatím Mortgage Banking Guarantee Title Trust Co. ešte len začali. Spojenie s ústavom ma vťahovalo hlbšie a hlbšie do jamy.

Už som spomínal, že aby som pomohol ústavu, prevzal som spoločnosť Armenia Fire Insurance.

Mortgage Banking Co. totiž požičala istým poisťovacím konateľom firmy Jones, Bremer & Du Four sumu 135 000 dolárov na kontrolné účastiny tejto spoločnosti. Títo agenti sa však začali medzi sebou hašteriť, banka bola nútená vypovedať pôžičku a prevziať kontrolu nad spoločnosťou. Ústav znova súrne potreboval peniaze a zase len chceli odo mňa, aby som ho zachraňoval.

Ja som sa do poisťovania síce vôbec nerozumel, no mal som dosť poznatkov, že poisťovacie spoločnosti zarábali celkom pekné peniaze a že je to teda veľmi osožný obchod.

Istí páni z Dickson and Tweeddale, praktickí agenti, sa dozvedeli, že kontrolujem spoločnosť Armenia prostredníctvom Mortgage Banking. Dickson bol na pacifickom pobreží správcom Globe and Roentgen, jednej z najväčších spoločností na svete, ktorej sídlo bolo v Londýne, a vrelo mi ho odporúčali niekoľké veľké banky v New Yorku. Dickson mi názorne predviedol, aký veľký zisk dosahujú poisťovacie spoločnosti. A bezpochyby tie, ktoré upisovali konzervatívne riziká, tie peniaze aj zarábali.

Dicksonovi som sadol na lep. Ten prevzal spoločnosť od Mortgage Banking, vyplatil jej v hotovosti okolo 85 000 dolárov a ja som na seba prevzal diskonto v Bank of Pittsburgh National Association na 50 000 dolárov, ktoré som sa zaviazal mesačne splácať.

Vytvoril som syndikát pozostávajúci z Róberta Dicksona, Tweeddaleho, Robt. Marshalla, A. Š. Ambroseho, Júliusa Wolfa a mňa a každý z nich sa zaviazal prevziať jednu šestinu, teda niečo cez 20 000 dolárov, podielu. Marshall a Ambrose dali nótu na celý svoj podiel, Wolf a ja sme zastupovali firmu.

S firmou Dickson and Tweeddale sme uzavreli kontrakt, podľa ktorého boli vymenovaní za hlavných konateľov spoločnosti a mali úplne pod palcom poisťovací podpis — insurance underwriting. Za túto prácu im prináležalo 42% prémií a z tejto sumy sa zaviazali platiť Marshallovi, Ambrosemu, Wolfovi a mne dvojpercentný bonus.

Armenia Insurance v tom čase vlastnila 12-poschodovú budovu na Williams Str. 82 — 84 v New Yorku, nazývanú Wolf Building, ktorá sa nachádzala jeden blok od Wall Streetu, teda v srdci poisťovacieho obchodu. Okrem toho vlastnila na čísle 524 na Fourth Ave v Pittsburghu budovu, ktorú neskôr odkúpil Národný slovenský spolok.

Dickson a Tweeddale si otvorili nádherné kancelárie v prízemí budovy na Williams Str. A začali pracovať s asi 50 — 60 klerkami. Počas prvého pol roka bol čistý zisk firmy 30 000 dolárov, ale chyba lávky, ako povedal Dickson, zvyšok — surplus spoločnosti nebol dostatočne vysoký, aby mohli prijímať viac poistenia. Náš zvyšok bol okolo 150 000 dolárov a to umožňovalo vystavovať poistenia na zhruba 300 000 dolárov prémií. A to bolo málo. Bolo potrebné postarať sa o zvýšenie surplusu buď pridaním nového kapitálu, alebo prikúpením inej spoločnosti, ktorou by sa surplus spoločnosti zvýšil. Napokon sa stalo, že nám bola odporúčaná spoločnosť Conestoga Fire Insurance Co. v Lancasteri, Pa., ktorú som aj prikúpil novou investíciou v celkovej výške viac ako 100 000 dolárov, k čomu mali všetci prispieť jednou tretinou, ale prispeli len nótami (úpismi), a obe spoločnosti som spojil pod názvom Guardian Fire Insurance Co. Toto spojenie poskytlo spoločnosti kapitál vo výške 200 000 dolárov a zvyšok dosahoval sumu 300 000 dolárov, čo spoločnosť oprávňovalo poskytovať poistenia na sumu 600 000 dolárov prémií.

Všetko sa zdalo ísť ako po masle. Za newyorskú budovu sme mali ponuku na 400 000 dolárov — stála nás niečo cez 300 000 dolárov — lebo spoločnosť German Fire Insurance zamýšľala stavať na vedľajšom pozemku 22-poschodovú budovu a rada by využila aj náš pozemok. Žiadali sme 450 000 dolárov, ale firma German Fire Insurance na to nepristúpila a tým, že postavila 22-poschodovú budovu, zatienila aj časť našej.

Dickson s Tweeddalem boli okrem Guardian Fire Insurance Co. generálnymi agentmi spoločnosti Southern Insurance Co., ktorú kontroloval Godshaux, prezident Whitney National Bank, jedného z najpoprednejších finančných ústavov v južnej metropole.

Mal dve spoločnosti, z ktorých vytvoril tzv. Underwriting Syndicate, v ktorom jedna spoločnosť ručí riziko druhej spoločnosti a takto spoločne sú schopné prijať poistenia na vyššie obnosy, ako keby pracovali osamotené.

Veľká industriálna depresia roku 1907 sa tiahla aj rokmi 1908 a 1909. Nejeden podnik padol, lebo nemal hotové peniaze.

A v tejto panike sú ako prvé v poradí poisťovacie spoločnosti, lebo požiarom sa ľahko zarába groš. Southern Insurance Co. následkom obrovských strát v južných štátoch podľahla a dostala sa do rúk súdu — receivera.

Naše vyšetrovanie zistilo, že generálni agenti Dickson a Tweeddale, aby zarobili komisiu, nebrali ohľad na riziko a poistili všetko, čo im bolo ponúknuté a čo iné spoločnosti odmietli. V panike v rokoch 1907 až 1909 mnohí štórnici na juhu, keď nemohli odpredať tovar, podpaľačstvom chceli získať nejaké peniaze. Následkom úzkeho spojenia medzi Guardian Fire Insurance a Souther Insurance Co. dosiahli sme straty skoro milión dolárov, za ktoré sme boli zodpovední buď priamo, alebo prostredníctvom Souther Insurance Co.

Zostávala nám len jediná cesta — vložiť Guardian Insurance Co. do rúk súdu. A aký bol koniec? Newyorská budova padla za obeť prvému morgiču asi 69 000 dolárov, pittsburská bola odpredaná Národnému slovenskému spolku za, myslím, 65 000 dolárov, ale stála nás viac ako 115 000 dolárov, súdne trovy, advokáti zhltli každý cent a ani veritelia, ani účastinári nevideli ani deravý groš.

Firma P. V. Rovnianek and Co. pri tom utrpela škodu viac ako 200 000 dolárov.

Pochopiteľne, že ťažkosti, do ktorých som sa dostal vďaka ťažkostiam tejto firmy, sa nedali v obchodných kruhoch utajiť a to tým menej, lebo Orbach vedel využiť slabú stránku nepriateľovej situácie a postaral sa o to, aby sa moje bankové spojenie v Pittsburghu dozvedelo o našich ťažkostiach a oslabení, či už boli skutočné, alebo vymyslené. Keď newyorský a alleghenský výkonný výbor podal žalobu proti Národnému slovenskému spolku, do ktorej som bol zahrnutý aj ja a moja firma, a súd túto žalobu označil za nepodloženú, hneď zaslal udania do Lincoln i German National Bank a postaral sa o to, aby moje meno bolo čo najviac pošpinené. Kto niečo vie o bankovom obchode, ten vie, že i najmenšie podozrenie na dĺžnika je v bankovom svete niečo také, ako prebodnúť srdce dýkou.

Kým pred tým, keď som potreboval akomodáciu 15 — 25 000 dolárov, bez akéhokoľvek vypytovania som ju mohol dostať nie v jednej, ale aj v dvoch či v pol tucta pittsburských ústavoch, po týchto udaniach som musel prejsť aj „tretím stupňom“ vyšetrovania a preverovania, kým som vôbec mohol dostať niekoľko tisícok.

Ale to hádam neboli jediné straty, ktoré firma utrpela spojením s Mortgage Banking. Keď som veľmi súrne potreboval peniaze, musel som odpredať cennosti, morgiče, bondy, účastiny so stratou, len aby som si zaobstaral hotové peniaze.

Keby som chcel všetko podrobne opísať, potreboval by som niekoľko zväzkov. Spomeniem len niektoré významnejšie.

Bol som zapletený do flourspar majny v Illinois pri Golconde a v Saleme, Kentucky. Tam sme vložili niečo cez 40 000 dolárov. Tento majetok bol po mojom páde odpredaný za nominálnu cenu 20 000 dolárov a nový majiteľ v prvom roku po vypuknutí prvej svetovej vojny zarobil údajne sumu okolo 100 000 dolárov.

Prevzal som uhľovú majnu v Dennisone, Ohio, s 500 akrami uhlia, ktorá stála firmu okolo 50 000 dolárov a ktorá po mojom páde bola odpredaná za 10 000 dolárov. Len mašinérie asi rok pred krachom — novučičké nové — stáli viac ako 35 000 dolárov. Nový majiteľ rok po kúpe dosiahol zisk 175 000 dolárov.

Zdedil som podnik Hot Spring Lumber, do ktorého moja firma vrazila v hotovosti 250 000 dolárov — účastiny, vykúpenie podielov Caldwell, predseda Kittaning National Bank a Kittaning Steel Co., McNees, štátny senátor, z Armstrong County a Morhead Bros., drevokupci v Kittaning — preddávky spoločnosti atď. Len v týchto podnikoch, úzko spojených s Mortgage Banking, presahovali straty každý cent, ktorý mali našinci uložený v mojej firme.

Pochopiteľne, že tieto straty — aj keď boli veľmi veľké — mohli byť zachránené, keby som bol mohol aspoň pár rokov vydržať a sám riadiť svoj osud i osud podnikov so mnou spojených. Rozhodne prehlasujem, že keby som bol mohol vydržať do prvej svetovej vojny, v nepomerne krátkom čase by som vyplával na povrch.

Náš novinársky a tlačiarenský obchod, aj keď ožobráčený naším pádom, pri usilovnej práci mohol pokryť nejednu našu stratu. V čase nášho krachu sme mali — podľa inventára — v tlačiarni vložených niečo cez 85 000 dolárov. Rozumie sa, že po mojom páde aj ten bol odpredaný za babku. Môj brat doň údajne vrazil asi 10 000 dolárov, o ktoré mojím krachom prišiel. Viem, že keď sa chceš ľahko zbaviť groša, pusť sa do novinárčenia a tlačiarenstva a veľmi ľahko budeš ošklbaný, keď sa nerozumieš obchodu. Dokázalo sa to i tu. A chudák Amerikánsko-slovenské noviny — niekdajší lesk a sláva slovenskej žurnalistiky vo svete, prvý buditeľ americkej Slovače — padol na stupeň „nenovín“.

V okrese Allegheny sme mali značné nehnuteľnosti — Columbia Apartments a Valeska Apartments — ktoré mali 45 oddelení so štyrmi a piatimi izbami a ktoré nás stáli viac ako 200 000 dolárov. Aj tie padli za obeť morgičom v sume asi 70 000 dolárov. Tri akre zeme na Perysville Aven. oproti Jack Born, ktoré som vlastnil už dlhé roky a ktoré ma stáli 20 000 dolárov, boli predané za morgič 9 000 dolárov. Účastiny COD majny, ktoré som získal za 300 000 dolárov a ktoré sa v roku 1907 predávali po 250 dolárov, boli odpredané za pár centov. A tak to išlo donekonečna so všetkým.

A koľkí dlžníci, ktorí mojej firme dlhovali tisíce a tisíce, sa mojím pádom cítili byť oslobodení a aj sa oslobodili, ale na úkor mojich veriteľov a mojej firmy.

To, že sme na firmu žiadali receivera, ovplyvnila jedna udalosť.

Už som sa zmienil, ako Guarantee Title and Trust prevzala Mortgage Banking a aké podmienky nám určila.

Počas krízy v roku 1910 sa samotná Guarantee Title and Trust ocitla v ťažkostiach. Bola zaťažená mnohými bondovými investíciami, ktoré nemohla rýchlo speňažiť. Likvidácia majetkov Mortgage Banking išla veľmi pomaly. Počas hospodárskej stagnácie bolo v Pittsburghu ťažké nehnuteľnosti darovať, nieto ešte predať.

Nová správa Guarantee Title and Trust začala súriť so zaplatením podlžnosti. George Motheral, člen advokátskej firmy Knox and Reed, neskôr Reed, Beal and Shaw, hrozil žalobou na indorsovanú nótu 460 000 dolárov a počas dlhých týždňov ma znepokojoval, že ak sa nepostarám o splátku, zakročí.

Andrew Moreland, bývalý spoločník Carnegieho, bol jedným z najväčších účastinárov Guarantee Title and Trust, ale aj značný vkladateľ, preto bol nútený niečo podniknúť, a tak jeho pričinením odkúpila Duquesne National Bank vklady Guarantee Title and Trust. Načas bolo z tejto strany nebezpečenstvo zažehnané, ale obchodné pomery boli také zmalátnené a neisté, že bolo ťažké predpovedať, čo prinesie nasledujúca hodina. Advokáti preto radili, aby bol vymenovaný súkromný receiver, pod dozorom ktorého sa mala firma likvidovať.

Nijaké pero nemôže opísať a nijaké slová nestačia na opísanie môjho stavu v týchto búrlivých rokoch. Moje postavenie často hraničilo so zúfalstvom. Neraz som sa chytal hoci aj slámky, aby som zachránil loď. Tak sa stalo i pri kartách, o čom som sa sľúbil zmieniť.

Raz na ceste pri Evergreene som sa stretol s Johnom S. Robbom juniorom, známym advokátom a mojím dobrým priateľom, a ten mi predstavil istého Adamsa, ktorý bol kolektorom Pittsburgh Brewing Co. a bratom známeho politika a člena zákonodarného zboru štátu Pensylvánia.

O niekoľko týždňov po tomto stretnutí prišiel Adams do mojej kancelárie a povedal mi, že počul, že mám niekoľko apartmánov, ktoré by som chcel predať.

— Áno, — povedal som, — mám dva, spolu 45 oddielov (suits).

— Poukážte mi ich. Myslím si, že môžem sprostredkovať ich odpredaj.

V prvej chvíli som si myslel, že ho poslalo samo nebo, lebo keby som mohol odpredať tieto domy, odpadli by mi mnohé starosti. Ihneď som išiel a domy mu poukázal.

Odišiel veľmi spokojný.

O pár dní prišiel do kancelárie s vysokým štíhlym, vycibreným Angličanom, ktorého mi predstavil ako pána Taylora, sekretára nemenovaného boháča z New Yorku.

Taylor si chcel prezrieť domy, preto sme sa tam všetci traja vybrali a prezreli sme si veľké budovy Columbia a Valeska apartmens od pivníc až po strechu.

Taylor sa veľmi potešil. Spýtal sa ma, čo žiadam za budovy.

— 250 000 dolárov, — odpovedal som.

— To je dobre, — hovorí mi, — ale chcel by som jedno. Aby ste k tejto cene pridali 10 percent komisie, teda 25 000 dolárov.

— Prečo nie, — odvetím, — len nech ja dostanem svoje. Budovy v skutočnosti stáli viac a aj boli hodné viac, ako som žiadal, ale obidve som zdedil v rámci firmy a rád by som z nich vytiahol takú sumu, akú nás stáli.

Asi o týždeň za mnou prišiel Taylor a povedal mi, že zastupuje istého boháča, ktorý má niekoľko tých najvychytenejších kartárskych miestností v New Yorku, Washingtone, Mt. Clemens, Niagara Falls, ktoré navštevuje len tá najvyberanejšia americká spoločnosť. Zarába milióny. Tento starý pán má tajnú „lásku“, ktorej sa chce zbaviť, ale nechce jej dať peniaze v hotovosti, ale vo forme investície, ktorá by jej prinášala osoh. O deň či dva príde aj s „paničkou“, a keď sa mu budovy zapáčia, o čom vraj nepochybuje, kúpa v hotovosti sa hneď uskutoční a on sám, teda Taylor, sa aspoň trochu pozviecha na nohy, lebo má rodinu — ženu a dcéru, ktoré majú suchoty, a preto im musí platiť pobyt vo vyššie položenom a suchšom kraji v Colorede.

O pár dní mi Taylor zatelefonoval z hotela Schenley, aby som prišiel.

Keď som vkročil do prijímacej haly, Taylor mi predstavil staršieho pána oblečeného podľa najnovšej módy, ktorý bol stelesneným obrazom starého J. P. Morgana.

Starý pán bol dobrým pozorovateľom, ale hovoril málo. Taylor sa vyhováral, že „panička“ sa po dlhej ceste z New Yorku necíti dobre, je unavená, a teda s nami nepôjde na obhliadku domov, čo však nevadí, lebo všetko aj tak závisí od rozhodnutia starého pána.

Domy sme si teda pozreli a starý pán — stále málovravný — len prikyvoval hlavou, že je všetko all right, aby som dal vyhotoviť title certificate a deedy. Meno, na koho majú byť vystavené, mi oznámi o deň či dva a so sumou je spokojný. Vyžiadal si názov banky, prostredníctvom ktorej mi zaplatí sumu.

Opustil som ich a bol som veľmi potešený. Hneď som zariadil všetky potrebné veci v Lincoln National a v Guarantee Title, čo sa týkalo vlastníckeho práva.

Bolo asi deväť hodín večer, keď mi zavolal Taylor do môjho domu vo Wildwoode, kde som býval, a plačlivým hlasom mi oznamoval, že nastali určité ťažkosti, akési nedorozumenia medzi starým pánom a jeho „láskou“, aby som teda nepodnikol nič, kým sa s ním nestretnem. Oni sa vraj vracajú vlakom, ktorý odchádza o 10. hodine večer, do New Yorku. Dúfa však, že sa mu podarí všetko urovnať, no v každom prípade o pár dní bude naspäť.

Moje nádeje klesli na nulu. Na nasledujúci deň prišiel do mojej kancelárie Adams a utešoval ma, aby som nestrácal nádej, že sa všetko obráti na dobré.

Taylor sa skutočne o pár dní vrátil. Začal s historkou o nedorozumení a žialil, aký je sklamaný, ako stratil nádej, že by mohol pomôcť svojej rodine, ale dúfa, že ešte nie je všetko stratené. Ak mu ja a Adams, ktorý bol prítomný, podáme pomocnú ruku, bez ťažkostí môžeme zarobiť viac, ako je obnos celej kúpy. Takáto strata je pre starého pána bagateľ.

A tu mi predložil výstrižky z novín, v ktorých boli zmienky o herňach, v ktorých prejdú cez ruky stá tisíce za jedinú noc.

Starý pán zarába milióny, vyhrať pár sto tisíc na posedenie nie je nijaký kumšt. Musel som sa nad takýmito rečami zasmiať. Rovno som mu povedal, že, čo sa mňa týka, nemôže byť o tom ani reči, lebo kartám sa nerozumiem ani toľko, aby som rozoznal zeleň od červeňa. Karty som nemal v ruke už dlhé roky. Do toho sa zamiešal Adams a povedal mi, že ma to ľahko naučí.

Je veľmi ľahké pochopiť, aké presvedčivé sa zdajú byť slová, keď človek veľmi potrebuje peniaze, a berie to ako príležitosť, ako prísť ľahkým a nie nezákonným spôsobom k značnej sume.

Obaja mi predložili plán. Mám prísť do jednej z ich herní so sumou okolo 5 000 dolárov. Taylor určité hodiny v herni vypomáha a zastupuje kasíra — rozdávača, keď ten ide na večeru. Dá nám znamenie a my — Adams a ja — budeme vyhrávať veľké sumy na naše stávky.

Celý plán bol majstrovsky vypracovaný. Taylor zostal v Pittsburghu niekoľko dní a poúčal mňa i Adamsa, čo a ako máme robiť.

Potom odcestoval do New Yorku, ale o pár dní zatelegrafoval, aby sme prišli do hotela Statler v Buffalo. Dohodli sme sa, že i ja, i Adams prinesieme po 5 000 dolárov vo vysokých hodnotách.

V hoteli sme sa stretli a Taylor nám dal navštívenky, ktoré nám umožnili vstup do veľmi exkluzívnej herne v Niagara Falls. Pri dverách okrem dvoch veľkých Great Dane stál černoch asi 6 a pol šuchov vysoký. Miestnosť bola samá elegancia. Pristúpili sme k stolu, kde bol Taylor s viacerými hráčmi, ktorých nám predstavil: jedného ako Mr. N. N., ktorý bol predsedom Carborundum Co. of Amerika — jednej z veľkých industriálnych firiem v zemi, druhý Dr. N. N. požívajúci národnú reputáciu. Obaja hrali o veľmi vysoké sumy.

Prisadli sme si a kúpili si chips. Netrvalo ani desať minút a aj Adams, aj ja sme boli „čistí“ a Taylor na nás smutne pozeral. Odišli sme od stola a černoch nás ponúkol veľkým kalíškom brandy a cigarou. Brandy som prehltol, cigaru zahodil a bez slova som opustil herňu.

O pár minút pribehol Taylor, oboril sa na Adamsa a vyčítal mu, akú hlúposť urobil a pokazil celú hru. Nič iné nezostáva, len sa vrátiť do Pittsburghu a namiesto 5 000 dolárov priniesť 10 000 a zdupľovať hru, aby výhra bola ešte značnejšia.

Ani vtedy som ešte nepochyboval o úprimnosti Taylora a tým menej Adamsa, ktorý očividne na seba zobral to isté riziko ako ja. Vrátili sme sa, ja som zohnal 12 500 dolárov pre seba a Adamsovi som na úpis požičal 2 500 dolárov.

Scéna sa opakovala, len s tým rozdielom, že sa mi konečne otvorili oči a ja som poznal a presvedčil sa, že som padol do pazúrov lotrov, ktorí dlhé mesiace vymýšľali a nakoniec vypracovali veľmi prefíkaný plán, aby ma olúpili. Samozrejme, že som nemohol ani kričať, ani sa sťažovať, ani verejne proti nim vystúpiť. O tom nemohlo byť ani reči. V prvom okamihu, keď som to pochopil, som začal hľadať spôsob, ako by som tento hanebný čin Taylorovi a Adamsovi odplatil, ale potom som si to rozmyslel, vrátil som sa domov a okrem mojej manželky som o tom nikomu ani nemukol.

O niekoľko dní som navštívil Johna S. Robba a „poďakoval“ som sa mu za to, že ma s Adamsom zoznámil. Robb sa zarazil, hneď zavolal Adamsovu manželku a zhrozil sa, keď počul: Bill is at the old game — Bill zase hrá starú hru. Nariadil jej, že bezodkladne musí hovoriť s Adamsom, lebo inak bude zle. Robbovi som povedal, že celú túto aféru rozpoviem Blakeleymu, ktorý bol v tom čase okresný nadvládny. O pár dní mi telefonoval Robb, že má pre mňa 10 000 dolárov, toľko vraj môžu vrátiť, viac nemajú a rátajúc si za svoju prácu 1 000 dolárov, vypísal mi šek na 9 000 dolárov. Považoval som za veľké šťastie, že som dostal aspoň toľko.

Tak sa skončila moja druhá a posledná hra v karty.

Taylor bol členom prefíkanej bandy Hunphrey, ktorá mala obrovský záber. Tá istá banda získala takýmto spôsobom od Jonesa, predsedu Pittsburgh Buffalo Co. viac ako 47 000 dolárov, jeden bankár z Marietta v Ohio si objednal mimoriadny vlak do New Yorku, kam odišiel so 60 000 dolármi, o ktoré tam aj prišiel. Tá istá skupina tak pobalamutila istého pokladníka jednej prominentnej pittsburskej banky, že ten raz v sobotu popoludní odišiel do Niagara Falls s kufríkom, ktorý obsahoval 150 000 dolárov v hotovosti, a chcel byť v pondelok naspäť v Pittsburghu aj s pol miliónom dolárov. V nedeľu ráno si v Niagara Falls kúpil newyorské noviny, v ktorých bola uverejnená spoveď pokladníka Cambridge Savings Bank, Mass., ako ho táto zločinecká banda pripravila o 500 000 dolárov, ktoré patrili banke. Spáchal samovraždu, ale pred tým ešte odhalil svoje svedectvo verejnosti. A tak tých päť centov, ktoré tento pittsburský pokladník venoval na kúpu novín, mu zachránilo nielen 150 000 dolárov, ale hádam aj jeho život. Vrátil sa späť do Pittsburghu aj s peniazmi. Napokon Taylora konečne chytili a naposledy som čítal, že si odpykáva trest za svoje zločiny v žalári Eastern Penitentiary pri Filadelfii.

Konečne bola rozprášená celá banda aj s herňami.

Celá hra bola tak majstrovsky pripravená, že nevyvolávala ani najmenšie podozrenie. Kto by si pomyslel, že pod kepienkom kollektora asi 20-miliónového pivovarského podniku, priateľa výpomocného nadvládneho, lebo John S. Robb bol prvým výpomocným nadvládnym pod Clarence Burleighom, sa skrýva šibal toho najnebezpečnejšieho druhu? A obyčajne boli obeťou muži, ktorí si pre svoje verejné postavenie nemohli dovoliť publicitu takéhoto druhu, nemohli sa teda sťažovať, ani verejne priznať, že sú obyčajné kapustné hlavy.

Opakujem, že aj napriek tomu, že nastala kríza zakročením štátu New York a zatvorením našej newyorskej kancelárie, aj napriek tomu, že hoci aj boli vnútorné rozpory, boj A. Š. Ambroseho proti firme, podkopávala sa dôvera verejnosti a najmä členov Národného slovenského spolku voči nám útokmi v Národných novinách, napriek nespočetným útokom, run na náš ústav majstrovsky zariadený našimi nepriateľmi, napriek sklamaniam, ktoré som zakúsil, keď horliví starí priatelia, ktorých som pritúlil s vrelosťou brata, začali útočiť na moju osobu, napriek tomu všetkému — bol by som sa vylízal zo všetkých rán, keby záležitosti firmy boli bývali v rukách Maršalla — receivera — a teda by som mal pri vedení aké-také slovo. No keď som videl kŕdel havranov prelietavať nad domnelou mŕtvolou, keď deň čo deň si noví a noví advokáti brúsili zuby na najlepšie „stehienka“ a vrhli firmu do bankrotu, vtedy som videl, že osud je spečatený.

Noviny boli vtedy obťažené ťarchou života starších odo mňa. Po dôkladnom zvážení pomerov spolu s Wolfom a Kompišom chytil som sa príležitosti, ktorú mi priatelia chceli poskytnúť na západe — regressovať sa. Bol som však do posledného centa vyčerpaný. Všetko, čo som vlastnil, všetok môj osobný majetok som odovzdal receiverovi a spolu s manželkou som podpísal deedy na všetko. Utiekal som sa o finančnú pomoc u priateľov, ale márne.

Stratiac majetok — stratil som aj priateľov. Jediný, ktorý verne stál po mojom boku, bol môj brat Štefan, ktorý mi dal tisíc dolárov — celé imanie, ktoré som mal, keď som 26. júla 1911 opúšťal Pittsburgh. Môj brat Štefan mi lojálne pomáhal v mojich podujatiach, až skoro sám vykrvácal. Bol som odkázaný na mozole svojich vlastných rúk, keď som si nimi na staré dni musel na živobytie zarábať.

Viac rokov ma priatelia povzbudzovali, najmä môj starý priateľ a verný spoločník Wolf, aby som slovenskej verejnosti v pravdivých farbách vykreslil svoj život, ktorý znie ako rozprávka. Našli sa, pravda, aj takí, ako som sa už zmienil, ktorí aj nad mŕtvolou chceli tancovať, a rozširovali chýry, akoby Rovnianek okradol chudobný slovenský ľud o stá tisíce, ba skoro milióny, a potom ušiel s plným vrecom. Ale ja som po 23-ročnej namáhavej práci opustil Pittsburgh mravne i hmotne ako žobrák. Nepriatelia i priatelia do mňa kopali, obhadzovali ma blatom, podceňovali každú prácu, ktorú som vykonal za slovenskú kolóniu, za národ. Len posledných pár rokov začalo podajedným svitať, že to tak veru nie je, že ten Rovnianek má zásluhy za slovenskú vec v Amerike, že obetavo a štedro podporoval každé slovenské hnutie, vykonal niečo dobré, že počas jeho účinkovania sa aj niečo urobilo, že položil základy skoro každej z ustanovizní, ktoré počas oslobodzujúcej vojny a i dnes sú jedinými činiteľmi na verejnom poli našej emigrácie a že i, žiaľbohu, od jeho „pohrebu“ žiaden významnejší konštruktívny pomník nehlása práceschopnosť jeho následníkov. Začalo im svitať, že sa stal obeťou nešťastných okolností, nad ktorými nemohol vládnuť.

Ako som krvácal, ako sa zvíjalo moje srdce, keď som počas svetovej vojny čítal o hrdinských činoch našich junákov na rôznych frontoch, ale najmä na Sibíri. Ako som si želal byť medzi nimi, lebo ak nič iné, aspoň slovom, ktoré sa kedysi zvučne ozývalo slovenskou kolóniou, by som povzbudzoval ukonaných. No bol som pochovaný, nemohol som sa pohnúť, hmotne som bol na mizine, duševne na pokraji zúfalstva. Trpel som, ťažkou manuálnou prácou som chcel zahnať myšlienky na minulosť a zachrániť aspoň to posledné, čo zostalo z hrozného požiaru — holý život.

Toto je skrúšená spoveď duše, ktorá netúži ísť za slávou ani za bohatstvom. V svojom živote som vykonal prácu pre národ, za ktorú sa nemusím hanbiť. Moje svedomie ma plne uspokojuje, lebo v každom podujatí som mal na zreteli len tie najšľachetnejšie ciele a sebeckosť a ziskuchtivosť mi pri nijakom národnom podujatí neprenikli útrobami.

Zažil som slávu, zažil som aj poníženie, ale v každom čase v mojom srdci horela vždy len tá najčistejšia láska voči priateľom. Mám sústrasť s tými, ktorí ma nepochopili, zle súdili, pomáhali pochovať zaživa a to vo veku, keď som ešte mohol národu preukázať mnohé cenné služby a rozšíriť slávu slovenského mena, ako som verne konal celých 23 rokov. Nepriateľov nemám — aspoň nijakých nepoznám — odpustil som každému, aj tým, ktorí ma pochovali. Nech odpustí im aj Hospodin, lebo: Nevedeli, čo činia!