ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana véďel Vojnu; i jak víťaz, seba aj svój od jeho vládi Osloboďiv národ, ňepodľehlí stal sa panovňík; A zmužilích veľké založil králostvo Slovákov. Umko milá, jestľiž mňe si v mích kedi prispela pesňách, Včil najvác prispej na pomoc; ťebe všecki ti dobre Známí sú bojové; poňeváč sama buďto na Bílích Ňekďe Horách, buď nad Kobilú, v tvém bidľe seďícá, Aj na Ďevín aj na hrozné mohla vojska si patriť. 10 Tehdi ma už ponadíchňi; misel tvím zjasňi mi svetlom, A všeľikú rozplaš tmu; abich tak hodňe o tíchto, Od žádného ze všech posaváď až veščca ňereklích, Prospevoval pótkách; a Svatopluka z mrákot i smutnéj Vazbi na královskú hodnosť a na prestol uvédol. Než Ti, čo náľežitú starodávních čínov i slavních Príbehov otcovskích vedomosť a známotu máváš, Najvatšá rozkoš, najvatšá národu slávo! Dobroťivím na mňa aj včil okom prehľedňi; a jestľi Buď ze prevádzaňá navnuklích od Boha veščov, Buďto z ních, ve kerích si beze všeho stáľe zahrúžen 20 Odfuku, prác ňejaká prázná vínalézňe sa chvíla, Príveťiví nakloň sľich a rád spev tento očúvaj; Pod svoju též, jak iné dosaváď si brával ochotní, Jestľi bi zaslúžil, premilostňe ho ochranu vezmi; Bi všeckím ze Tvéj pozavítal prízňe Slovákom. Sédmí bol pominul sa mesác, nastával už osmí, Čo Svatopluk ve tmách a ňevolnéj vazbe sa trápil: Kam ho ňepráťelskí uhoďiť rozkázaľi Ňemci, Na svích oklamaní mislách, žebi víru polámal. 30 Tam vždi za svú túžil slobodú a na bídu si sťískal. Než keď žál a tuhé sa na vác rozmohľi boľesťi: Tak ťažkí s trúchlého ponos ven srdca vinášal: „Ach! já ňeščastní! ach, já ľen vždicki utrápen! Zdáž ľen v úzkosťách a samích mňe vek upľiňe žáloch? Jak zase náramná sa na mú hlavu zrúťila bída! Sotvaže sem jednéj uvládal pohrome vihnuť, Keď zlobiví mňa lapiť Rastislav a ze sveta chcel zňésť: Už mňa iná a temer horšá zachváťila skáza. Ó bídní! čo na královskú sa drápeťe berlu, 40 Tích za blahoslaveních, čo dosáhnuľi túto, majíce! Učťe sa, kdo z ľudskéj múdrí je boľesťi, je múdrí, Učťe sa ze mňa tu včil, čerství ze mňa berťe si príklad: Jak vždi ňebezpeční, jak v ňestálosťi tonúcí, A všem nadstavení vždi ranám, jako sosňa veterná, Krála život bívá! jak naňho prvého sa vždicki Ňeščastní rúcá hrom, a vždicki prvého zarážá! Ach, keď sem radšej sprostím tam ňekďe na Tatrách Ovčákem ňemohel zostať! tam i veľmi pokojní, Tam veselí, tam rozkošní, všech i pozbaven otrap 50 Bol bi pľinul vek mój a samé radovánki požíval. Však že na královskí mňa povíšila náhoda prestol: Koľká peč, koľká hňeď mozgi mi lámala práca, A všeľikú trúchlé sa užíralo srdce boľesťú! Aj včil mám ďekovať hodnosťi a berľe to všecko, V temto že bez vlastnéj sa nachádzám vinni žalári; Kďežto ňeustálá a sľepá mňa mrákota klíčí. Vác aňi slnka aňižto plnéj spaňilosťi mesáca, Rozsátích aňi vác ňeuhlédám v obloze ohňov; Ňe kvíťá, ňe luhov, ňe meňistéj od rosi trávi. 60 Píščaľe ohlasnéj a hrčících lúkmi potóčkov Ňeslíchám; aňi húdbi miléj, aňi víspevu ptáctva. Buďto je ráno aneb ďeň aneb mrak hustňe večerní, Buďtože noc černé po zemách rozprestrela krídla; Všecko mi jedno: ňevím, kedi ráno, kedižto sa slúbil Ďeň z večerem, kedi noc černé rozťáhnula krídla: Neb stajná moje ľen zastává ťemnota svetla. To ščasťí, toto královskéj hľe je odplata berľi! Ach, prečo sem, pre jakú sťe ma príčinu vsádľiľi Ňemci? Čož sem vám zaviňil? čo mňe móžeťe zlého vitíkať? 70 Snáď do vašého že sem vekročil práťelstva ňemúdrí, A v núdznéj seba vám sa pod ochranu bíďe oďevzdal? Keď sťe braňú a krutím naše páľiľi končini ohňem; Snáď mnú že sťe do svéj Rastislava dostaľi vládi: Keď tajné, o život mňe idúcí, nástrahi kláďel, Rozjedovan, do vašého že sem sa spolku upusťil. Známo-ľi zostává? jako vás on často porážal, Jak mal i báborské dosaváď až vojska porážať, Keď bi nebol sa do tích, čo mi zmíšlal, vpléťel osídel; A s ňích vám do vaších ruk a pod vašu strážu oďevzdan. 80 I hľe včil rovné za to mňa s ňím potkalo ščasťí! On smutném ve žalári i ja ve žalári sa trápím. Ach, krajané a ti príbuzní Slavimíre, či žádních Už kópií, žádného u vás ňenalézňe sa zbrojstva, S téjto že visloboďiť hroznéj ňedbáťe ma vazbi? Snáď ťa i královská, Slavimíre, omámila sláva? Než čo naplat je včil ku vašéj sa vláďe utíkať? Keď do uší hlas mój a tuhá sa ňedostaňe žádosť! A k tomu snaď že zhinul sem a zlú vzal skázu mislíťe? Ó bár bich jednúc bol už umrel a svetlo opusťil, 90 Tak bi sa má aspoň všeľiká bola skončila bída! Než čo mňíš ubohí? čo na ľudskéj vláďe zakládáš? V ľudskéj uspoľehlá moci šáľiť zviknula náďej! Ach, čo raďej sa ňeobráťíš a celého ňeoddáš Najviššému ňebes Mocnárovi! Jestľi že tento V núdzi ťi sám nepomóže, iní ňepomóže ťi žádní: V ňem dobrezložená ňikdá ťa ňeoklame náďej. Tehdi velovládní na ňebeskéj obloze Otče! Čo smutného ťešíš, čo pomoc bídnému zesíláš, A trúchlého veďeš ze sľepích na svetlo žalárov; 100 Keď skorenú sa mislú a celím k ťebe srdcem obráťil, Zhlédňi sa včil nade mnú, čo ode všech v bíďe opusťen, Žáľe samé a samé znášám bez konca boľesťi; I s teho ven, hodní-ľi takéj sem láski, žalára Ráč mňa vimocť, a do méj sa navráťiť krajni dopusťi. Takto abich, čo sem už započal, mohel ešče ke koncu Ščastňe privésť: ze celého vipľeť králostva toťižto Blúdné, čo zbívá dosaváď ze stránki, pohanstvo; A všeckím jeďinú pozakládať víru, a čistú Nábožnosť; abi ľen ťebe, veční Otče ňebeskí, 110 Poklonu, chválu i česť, a slušnú vzdávaľi poctu; I vrúcnú vždi mislú ťi na každém slúžiľi mísťe.“ Tak Svatopluk sťažoval si a na svú bídu naríkal: Jak keď v násilnéj zavretí pod mrežkami kľetce Trúchlivá slávík, a ňevolnú vazbu zažívá. Ten, čo ho tam zamkel, mislí, že radostňe mu spívá; On však naňho porád, o milú že privéďel ho volnosť, Premnoho napláká; a na svém hambalku seďící Náramní veďe kvíl, i žalobnú náreki pesňú Cifruje, až zmorené usedá jemu od horu srdce, 120 A trúchlími celé sa ozívá bidlo ponosmi. Než Boh vševládní, u ňebeskéj víški na jasném Ze zlata a skvúcích diamantov tróňe seďící; Odkáď rozvisokí na točícé hvezdi sa ďívá, Aj na zem aj na ľudí, i celú sveta spustu; a jedním Všecko, čo jest, bolo, aj čo teprv buďe, spatruje rázem, Prosbu sľišal jeho, a zlutoval sa milosťive nad ňím. I spaňilého tedáž zavolá si ňebeščana, v krásném Zbrojstve a prepľetaném skvúcého sa hvezdami rúchu; S tích, čo na práci majú z dobrím choďiť Otca poselstvom, 130 Ľudstvo ťešiť v bídách a koňec zármutku donášať. On strakatíma celí hňeď krídlama pohľed a jasní Zakrívá obličaj; tak veľké tvári od Otca Bľeski idú a tuhími na ďál sa prúhami žárá. I blíž pristúpí, a z ochotnú pokloni uctú A s pozorem bistrím všemohúcí rozkaz očúvá. Boh teda vševládní takovímito rekňe mu slovmi: „Iď, mláďenče milí, do Karolmana mesta, a rádňe Mu zvestuj: bi krutím bez vinni Svatopluka krála Ňetrápil vazeňím; aľe už ze žalára na svetlo 140 Pusťil, a do vlastnéj ho oďeslal krajni Slovákom. Ňech sa na ňestálú ohlédá náhodu ščasťá. Čo Svatopluk zakusil, zakusiť sám móže to isté. Tehdi sa spusť, a chitrí moju ňes mu pres oblohu vólu.“ Tak povedá. On hňeď vikonává úrad a spíchá. V tom sem i tam sa rozestúpá a s cesti povihnú Zástupi anďelské; i dajú mu na prostredu místo. Jak sa letem dostal ke zlatéj už bráňe, čo ze všech Najvatšá v ňebesách je, a ke sveta techto okršku I k zemi najbližšá: tá hňeď sama od seba najďál 150 Bez všeho škrípáňá i beze všeho tresku behúlov Zrázu sa otvárá, a z uhlov chitrého vipusťí. Odtáď zhlédňe i Vóz, i ze svími Kurencami slépki; Aj Kosi aj meňavé bez počtu na obloze hvezdi. Uzre potom ďál slnko, duté rohi uzre mesáca, Túto posľedňe i zem; na pohľed jemu ešče ňevatšú, Nežľi okruh, silních čo bi šesť udvihlo pacholkov. Tak na ňu ňezmerná hranatého je od ňeba ďála. Tam teda náhlíci poveternú zríchluje plavbu. Keď sa potom zňíží, a zrovna sa nad ňu donášá, 160 Veslovať ustáva hňeď, i sotvaže krídlama híbe. Jak blúdní keď orel, na valaskích ňekďe viláhlí Kopcoch, z najvatšéj, kam ľen jeho mohla dosáhnuť Vláda a zrak bistrí, míňí dolu víški sa pusťiť; Jestľiže v tom buď nad Dunajem, buď na brehu Dríni Bílú zhlédňe labuť, najprudšú padna tuhosťú, Rozháňá sa po ňéj; aňi vác už brkmi ňesekňe, Jak bi ňemal žádních, ostré až vetňe pazúri: Tak sa chitrí on pres povetrí a pres oblohu rúťí. Než jako noc ďáľšéj polovíc nastúpila cesti, 170 A znované v ťažkéj vipočívalo drímoťe ľudstvo: Keď zveri, keď spevní v hlbokéj sú ptáci ťichosťi; Žádní zvuk, žádní ňevislíchať pres pola ohlas; Šustotavími seklé aňi ňehnú vetrami háje; Ľen mihavé chrapotú a milím zňeľi prúdi hrčáňím, I mnoholúbežnéj sladkosťi dodávaľi spáňú: Tenkrát až veľké zahlédňe Karolmana mesto; Mesto, i nádherné ňebotíčním ohradí zámkem. Doňho tedáž vstúpí, a do bidla Karolmana vejďe; I k ňemu, jak hlbokú obklíčen spánku tuhosťú 180 Ná zvíšném v makkéj vipočívá ložňici stláňú, Blížej pristává; a takímito rečnuje slovmi: „Ňechcej včil na svéj sa, Karolmane, misľi obávať, Buď mňívať, že bi ľen mární sna ťa oklamal obraz. Já k ťebe prám zeslaní od Vševládného prinášám Rozkaz, abi s’ tenkrát vikonal, čo si dávno ochotní Mal vikonať; bi si vác bez vinni Svatopluka krála Ňetrápil vazeňím; aľe už ze žalára na svetlo Pusťil, a do vlastnéj ho oďeslal krajni Slovákom. Sám i na ňestálú sa ohlédal náhodu ščasťá; 190 Čo Svatopluk zakusil, zakusiť sám rovňe to móžeš. Tehdi urob, čo ťi najvišší ňeba káže Panovňík: Neb kdo boží naplňí rozkaz, Boha láski je hodní.“ Tak zešlí od uhlov rečňík, premilími čo vetri Zastaviť a smolné je zahnať v stave ustami búrki, Rozpovedá. I hňeď veľké rozťáhna si krídla Spátečnú k ňebesám cestú sa ochotňe vinášá, A v lahkém povetrú i meňistích zmizňe sa hvezdách. Ňeznámá tu po ňem ľen zostala vóňa, a po všem Sa stavaňú i po všech rozchádzala vókol obidlách. 200 V tom zahrmí, až zem sa celá započínala strásať. Než zďešení veľkéj zmeraví od hrózi Karolman: Sen mu vipadňe z očí, stuďení strach zatrase údmi, Srdce i zhusta klopá: a ježen vlas postaňe dubkem: Tak ňeináč jako sa trápí ňenadáľe pocestní, Keď sa za búrki šeréj a hučících prívaľem oblak Buď pod most, buď pod kľenutú skaľi ukrije skríšu, A pred ňím sa zablískňe naráz, až zrakma osľepňe; I v tom náramním treskem blízkého do brestu Praskňe hrom, a s koreňem ho celí násilňe vivráťí. 210 Než jako strach míňá a prvá sa umenšuje bázeň, Od visokého tedáž opretím podvihňe sa loktem Ustláňa; ruki hňeď spíná; a tak ustami rekňe: „Sen-ľi to oklamní a puhá ľen mámila zvodnú Šálba misel? či praví bol ozaj posel od Boha zeslan? Sen síc mámivá a ploďí mnoho prístrachu zmislom; Než čo sa rozpakujem: Spaňilí mláďenca i parsún I skropené duhovími uzrel sem kapkami krídla; Hlas mňe i silňe v ušách jeho zňel, jako prúdi hrčícé. Odkáď aj toľká odináď bi tu žára i toľká 220 Vóňa sa roznášať mohla, od ňeho nežľi samého? I prečo též hrmeňím sa celá zem zdála potrásať? Tvá teda vševládní na hvezdnéj obloze Otče, Svú čo mocú v ňebesách a na téj zemi všecko porádáš, Vóla tuhá, abi osloboďen bol a vazbi viprosťen Král Svatopluk. Vikonám, jak tvój chce bez odkladu rozkaz: Ven z vazeňá pusťím, a mnohími ho darmi i veľkím Spátki do otcovskéj ponavráťím krajni vojákem: Bi Slavimíra mohel pokroťiť, kebi berlu popusťiť Ňechcel, a najviššú zdráhal sa mu správu oďevzdať. 230 Než ti čo v ňezmernéj ňenachádzaš dobroťe konca! Keď s’ toľkích visľišal vstupujícú pred ťeba žádost, Mój též ráč visľišať hlas, a vrúcné prosbi voláňí: Jestľiže bez všeckéj do žalára sa príčini dostal Král Svatopluk, jestľiž ňepravú mu ublíženo krivdú: Buď tenkrát mňe milosťiv, a tú odpusťi mi vinnu, Mím též predňejším, ke krivéj čo navédľi ma radďe; I všeľiké od nás, takovím zaslúženo čínem, Odvráť karháňí, a na hodnú pomstvu zabudňi. Než ťebe posľe boží, na ňebskú víšku ľeťící, 240 Najvatšé vzdávám za priňéslé rozkazi ďéki. Buď na mňa dobroťiví, a u Otca sa mocňe primlúvaj.“ Tak povedá; i hňeď sem i tam sa na misľi premítá: Jak bi daní skoršej vikonať mohel od Boha rozkaz: Bez vedomá-ľi iních pusťiť má krála Slovákov? Či starších zavolá, a božú jím predňese vólu? Tá v posľed sa mu najľepšá zazdávala radda: Sňem zebrať veľkí, a porádkem všecko vikládať. Keď si na rozpačitém ze sebú tak srdci umíňil, S posteľe hňeď stává, a známé obľeče rúcho; 250 I vrúcní blízkeho tedáž sa do chrámu zabírá; Kďe predtím običaj mával k Bohu prosbi vilévať, Keď súcí nastal čas a prázná zbívala chvíla. Tam teda poklaknuv na pobožních stáľe sa meškal Modľitbách, dokaváď zorná ňevichádzala žára. Než jak náhľe milé od hor podvíhala usta, A k ňebu rúžennú usmála sa ďeňňica tvárú: Hňeď predních zavolá; a na sňem zehromažďuje všeckích, Buďto čo múdrosťú, buď veľkí bívaľi vojnú, A krásné dobitím osláviľi méno hrďinstvom. 260 Tích prám najvatšé sa nachádzalo u dvora mnoztvo. Náramná, veľká i na šírku i dlžku vibehlá, Sotvaže aj bistré na koňec zraki mohľi dosáhnuť, Radňica na prostred královskích stála palácov. Tam teda hňeď rúťá sa, daní čím dostaľi rozkaz. Jak včeľi keď po polách a širích rozbehľi sa lúkách. A s kvetu stáľe na kvet sedajú, i malimi voňícú Ustami ščávu berú, a sladké pokladi lúpá: Jestľi večer blíží sa i černá mrákota stává, Spátki sa navracajú; a ze všech stran, i pólnoci vlhkéj 270 Končin i víchodních i poľedňa i západu slnka Do slameních ze žltími sipú sa korisťami ohrad: Tak sa valá a plními ženú k sňemu cestami Ňemci, Až dvere a z veľkú ňestáčala radňica síňú. Všecci keď už sa tu zešľi, i své pozasedľi si místo, Keď jazik aj reční a hlučné seknuľi usta: Od visokého tedáž, zlatojasním pláščem oďátí, A v ruce berlu ňesúc, hovoriť král prestola začňe: „Bábori údatní, i vi též Koritanci a Krajnci! Tajné vám to ňebuď, pre jakú sťe sa príčinu zešľi. 280 Vec veľká a v tíchto naších, keď zmohľi sa zlosťi, Ňesľišaná vác ďňoch, povolať vás kázala na sňem. Neb včil s kím sa taká, jako se mnú, náhoda zbehla? Tehdi posľišťe celú, a na svích merkujťe si mislách: Usnul sem znovaní, a tuhé mňa klíčilo spáňí. Sotva noc od polovic ríchlími sa prehnula behmi, Ejhľe naráz bozskí sa posel mňe pred očma ukázal; I spaňiléj mnoho zaskvíval sa ve tvári, a lúbí Kapkovaníma koľem roztrásal krídlama zápach. Ustrpňem tehdáž, a po všech krv tuhňe mi údoch. 290 On ke mňe pristúpí: i takímito rečnuje slovmi: ,Ňechcej včil na svéj sa, Karolmane, misľi obávať. Buď mňívať, že bi ľen mární sna ťa oklamal obraz. Já k ťebe prám zeslaní od Vševládného prinášám Rozkaz, abi s’ tenkrát vikonal, čo si dávno ochotní Mal vikonať: bi si vác bez vinni Svatopluka krála Ňetrápil vazeňím; aľe už ze žalára na svetlo Pusťil, a do vlastnéj ho oďeslal krajni Slovákom. Sám i na ňestálú sa ohlédal náhodu ščasťá: Čo Svatopluk zakusil, zakusiť sám rovňe to móžeš. 300 Tehdi urob, čo ťi najvišší ňeba káže Panovňík: Neb kdo boží naplňí rozkaz, Boha láski je hodní.’ Reknul; i v tom k ňebesám duhovíma sa krídlama ňésol. Já hňeď prislúbil sem a v méj k Bohu prosbe zavázal: Všecko že chcem naplňiť, čo konať mi bez odkladu káže; A k tomu ešče pridal: že Svatopluka z darmi a veľkím Spátki do otcovskéj ponavráťím krajni vojákem. Včil teda už, na jakí míňím sám od seba túto Vec pokonať spósob, chcem vám na krátce ukázať: Rastislav ňemalí u Slovákov ňekdi panovňík, 310 Včil zraku a vlastnéj zbavení i vládi i krajni, Sinka ňemá, žádného ňemá na ďeďictvo potomka; Čo právom bi na královské jeho místo dosednul, Než poňeváč Svatopluk sa mu na práťelstva nachádzá Najbľižší, jako vnuk, pokrevnosť, ešče mu tehdi K otcovskéj i celú Rastislava krajnu pridajme. Sám k tomu ňeščastní tenkrát už cílu zamíril Rastislav, keď svéj chcel nápadňíka ho berľi Ustanoviť; jednú v tom i starší zhodľi sa vólú. Však za to ňech je našéj podľehlí vláďe; i každí 320 Rok sto koňí, dvakrát sto volov, též stríbra oďevzdá Toľko hriven; v čas i vojni pomoc na ňepráťela višľe. Včil teda najvatšé ze všech stran vojsko zeberme Čím najskór, a do otcovskích viprovoďme ho končin; Bi Slavimíra a svój ukroťiť mohel úplňe národ: Jestľiže pod takovú zdráhal bi sa tento i tento Vínimkú ho prijať za krála a berlu popusťiť. Tak já mňím, žebi dobre i nám vec táto vipadla. Zňesťe sa tehdi mislú, a své predstavťe mi zdáňí.“ Tak povedá. I jak omračení timi slovmi za vatšú 330 V najhlbšéj každí zetrvával chvílu ťichosťi. Až tu jeden z najpredňejších hore postaňe Radbod, Veľmi na rod slavní, a na vojnu i raddu ňezadní; Prespaňilí k tomu zrost a vzácná postavi krása Hodnú u všeckích krajanov mu dodávala vážnosť; Peč jeho též ľen o vlasť a obecné bívala dobré. On jako bedlícé na seba všech už usta obráťil, I slušné zhoveňí a pozornú získal ochotnosť: Túto na ríchľe rečú ďivné popretrhňe mlčáňí: „Ach! beda! jak na naších sme sa veľmi ošáľiľi mislách; 340 Keď sme krivím zdáňím na Slovákov krála ňevernosť Kládľi, a bez všeckéj mu ublížiľi vinni žalárem. Než poňeváč Boh vševládní ťebe, králu predobrí, Sám svój oznámil skrze anďela rozkaz; a toľkú Dal ťi milosť, toľkú preukázal z víški počestnosť: Bez baveňá a tedáž hňeď včil jeho vólu naplňme. Neb jako bár koľvek sami bi sme tu stáľi na odpor, Predca, čo vševládní chce Oťec, staňe všecko sa na vlas: Nás pre ňeposlušnosť a hríšní rozkazu prestup Ostré karháňí a slušné tresti ňeujdú. 350 Zdáňí též a dobrú poslúchňime královu raddu, I k vlastnéj vojskom dopomóžme Svatopluku berľe. Dajme mu aj práznú a celú Rastislava krajnu: Takto bi za spravenú ňepravím sebe krivdu žalárem Zlí hňev a rozkislú ukroťil skór v srdci ňenávisť; Též abi poslušnosť a našéj od vládi visícá Podľehlosť jemu tak príľiš ňezdála sa ťažká.“ Tak povedá Radbod. Srďití v tom zdvihňe sa Vilbert, Čo v nadutém stálú na Slovákov krála ňenávisť Srdci nosil; jeho aj najvác do žalára sa dostal 360 Póvoďeňím; ten vstav, jako zmohlé keď bi hučící Dávali réki hrkot, takovímito hurtuje slovmi: „Králu prevíborní, vikonaj zeslan od Boha rozkaz; Všecko i ostatné, čo bi už sa ťi lúbilo koľvek; Ľen Rastislavovéj ňeprihadzuj vazňovi krajni. Neb čo iného takí učiňí dar a prídavek hojní; Nežľi na nás veľkú uvalí sám od seba skázu. Pomňi, jak údatné Slavimír naše vojsko porážá! Už Ňitru, už Frašták, už nám i Vratislavu odňal; Pézinek a zrutné ovládal hraďbi Ďevína; 370 Čož ťi i ostatné pripomínať mesta, čo nám vzal? Jestľi braňú méňej cvičení, a hrozbu na veľkú V potrebe najviššú na seba vzať správu donúťen, Toľko čiňí Slavimír jedním ľen tam teho vojskom: Údatní čo teprv ňeporíďí, ve zbroji zbehlí, Sám Svatopluk, jemu keď sa pridá Rastislava pánstvo, A dvakrát na počet vatšú rozmóže sa vládú? Znal sem ho, ešče malí jak bol na všecko dotržní, Jak dovťip, jak nad vlastní vek už o mnoho vatšú, Než kdo mohel pomisľeť, dával znať pri dvore múdrosť. 380 Jak zmužilé tenkrát už srdce a odvahu prudkú I v mladších silu náramnú vizradzoval údoch: Vždicki sa ľen v mužském ňeunáven zbrojstve zanášal: Buďto lučiščo napínal a míril šípami k stredku, Ňikdá viskočená jeho stredku ňechíbala strelka. Buďto mečem rúbal, kopiú buď hádzal obratnú, Dosť čo ďiviť každí obratnéj mal sa chitrosťi. Najvatšá mu radosť, najvatšá bívala rozkoš, Žrebce kroťiť bujné, a po hájoch zvírata strílať. Všecka misel jeho ľen po vojanskích túžila ihrách: 390 Žádná toľko iná ho ťešiť reč ňechcela, koľko O strašních válkách a hrďinskích rozprava činoch. Tenkrát až kvitnul, tenkrát jemu skákalo srdce. Já vtedi už misľel sem o ňem sebe, jestľiže ňekdi Zrosťe, a královskú do svích ruk dostaňe správu, Lahko že odvislosť zunující, k odboju sáhna, Z vládi sa virve našéj, a panovňík zostaňe vlastní; Isťe to aj vikonať tužšá napopadňe ho žádosť, Jestľiže mocňejší a novú Rastislava krajnú Dvakrát silňejší k boju zostaňe. Tehdi si ve svích 400 Dobre povážťe mislách, prítomní na sňeme otci, Máme-ľi ešče na nás podbúdzať ho? máme-ľi naschvál Cudzú ku vlastnéj rozmáhať záhube vládu?“ Tak chitrú dokoná reč: i bár sám dosťi pokútnú Nádhernéj snážil sa ukrívať misľi ňenávisť, Z lútích predca očí a tvári sa dávala poznať. V tom hore povstává náramní údami Britvald, Vťip veľkí a rozum krásné mu vyjasňoval usta: Jak ňebe, keď žádného na ňem pluť mračna ňevídať. Nad ňeho sa prudší ňenachádzal ňikdo ze všeckích 410 Buď kopijú hádzať, zeľezom buď na vraha rúbať, Buďto druhov podbúdzať a jím k boju srdca zapáľiť. Však ňebol aj meňší zastávať pravdu, a múdrú Svím dávať krajanom, kedikoľvek žádaľi, raddu: Sám pri jejích rovnával, a núdzním v bíďe pomáhal! I preto najvatšú k ňemu lásku nosívaľi v srdcách: Sám ano král vážnosť a prednú úctu mu dával. Ten svoju tehdi misel takovímito odkrije slovmi: „Já súďím a z méj uznávám stránki zadobré, Bi sme danú tenkrát uposlúchnuľi královu raddu. 420 Zbrojnú ke straťenéj doprovoďme Svatopluka berľe Vojska našého mocú; príbuznú krem toho ešče Krajnu mu dajme celú; nebo všeckím táto mu právom Prislúchá: on rod dosahá Rastislava najblíž, On ďeďič ustanoven bol už od ňeho; žáden aňižto Ze staršin takovéj sa ňekládel vóľi na odpor; Než jednosvornú hňeď všecci ju schváľiľi mislú. Ďál k tomu ešče plaťí: víťazním jestľiže zbrojstvom Obsahujú sa nové králostva a krajni premohlích: Aj s teho tá najvác jemu patrí ohľedu krajna. 430 Neb kím ňeskroťení ovládan téjto panovňík, Než jeho údatnú pravicú a zbrojstvom obratním? Než dobre je známé: Svatopluk sám pod našu vládu Keď seba aj ze svím, čo držal, králostvom oďevzdal, Že z mečem a zhubním na jeho sme mu končini ohňem Skázu i náramnú ze všech stran uvádzaľi bídu: Jak vtedi Rastislav, ňenadálú túto sľišící Prípadnosť, že k nám pristal vnuk a spolki uzavrel, Rozlobenú zbúril sa mislú a hrozňe zažúril, Až prudkími celí zmítal sa vsťekloti valmi. 440 I preto hňeď podvod mu a zlé nastrážil osídla. Hosťinu dá veľkú, i na ňéj rozkáže ho zetnuť; On však prízňivcov hoveňím od vraždi je chráňen: Neb skór, než zbrojňící zabiť ho majíce do nútra Vestúpá, a do ňestrídméj sa hodárňe dorúťá, S prítomních tu jeden hosťov, bolo meno mu Víslav, Nastrojeného čo mal dobrú teho úkladu známosť. Zdvihlú kívňe hlavú, a okom na Svatopluka mihňe; On sa podovťípí, k jakovému bi patrilo koncu To znameňí; ze svého tedáž hore postaňe místa; 450 I drážíc sokolov, jako bi s ňimi ihru vivádzal, Nastrojením vraždám a čučícím ujďe osídlám. Než svoju odnaženú Rastislav raddu viďící, Rozkaťení s chitrím sa rozháňa vojskom, a v lútéj Misľi už už ho lapá, a novú jemu záhubu chistá. On jako naplašená pred besním srnka vlčiskom Rozďešení uťeká, a k svému sa dostaňe hajnu. Hňeď v radi postavajú sa; i každí k pótce nachistan, Ten svích, ten zase svích zbúdzá, a do bitki ponúká. Boj začnú. Strašní zbroje postaňe brinkot, a hojná 460 Krv ťeče. S téj padajú, padajú ze stránki i téjto; Až v posľed Svatopluk po krutích Rastislava mordoch Zajme; i nám v ruki dá, a našému ho súdu oďešľe. Tak teda ten, dovčilka čo nás údatňe porážal, Ešče bi aj pozatím asnaď bol často prevíšil, Od ňeho ukroťení v moc nám a vládu oďevzdan. Zdáľi ňemá slušnéj za to dostať už odmeni víťaz, A zbrojstvom dobitú zem a práznú krajnu dosáhnuť? Či snad má mu žalár a samotná k odplaťe vazba Poslúžiť? Toľkí boľi bi sme mi pravdi obhajci? 470 Jestľiže však sa bojíme, že keď jeho zmóže sa panstvo, A pridaním znovu králostvom rohi vládi narostú: Lahko bi podľehlosť zunujíc a ku odboju sáhnúc, (Však prečo tak bi čiňil, keď ráz dobrovolňe sa poddal?) Hroznú chcel ze našého braňú poddanstva sa vidreť: Zdáľi mi údatních vác ruk, vác mužstva ňemáme? Keď všecek ostatní Ňemcov nám prispeje národ, Že skroťiť odpornú jeho bi sme ňevládali píchu. Než súci k tomu spósob a prostredek ešče nachádzám: Jak bi choval vernosť a našéj sa ke vláďe privázal: 480 Králu prevíborní, dosaváď až on ešče slobodní Zostává; a ti prespaňilú máš céru, milostním Zrostem a obľičajú krásnú; aľe čnosťami kraššú; A prám už na vidaj súcú; už matki ju množších Kňížat chcú po celéj za svú Európe ňevestu. Túto mu tehdi prislúb, i za vlastnú rádňe oďevzdaj: Tím spojení zvazkem, jako zať, náš zostane práťel, A stálú buďe nám zachovávať víri poslušnosť. Neb k čomu ňeskroťení mužové, a kráľi hrďinskí Buď prosbú, buďtož hrozeňím sa ňevládaľi nahnuť: 490 Bez všéj úprimné k tomu jích ženi schíľiľi práce.“ Tak povedá Britvald. Náhlí v sňeme zdvihňe sa šustot. Jak černé keď od hor pusťí sa na rovňinu mračno, A pred ňím sa valá hvižďícé vetri, a zrázu Jestľi na háj doľeťá, vatšé sa strhňe fičáňí: Každí strom, každá naporád sa kňíše haluzka, A v traseních hlučné sichotáňí listoch ozívá; Ďál už i huhľe krutí hrom a strašná hurtuje búrka: Tak svorní sa zvuk prítomních na sňeme otcov Rozléhal; neb všem taková sa zalúbila radda; 500 Jedním všecci hlasem daľi svú Britvaldovi chválu. Ľen hňevní škaredím už dávno sa ďíval okálom Sám Vilbert; a tuhími celí horel od jedu vsťekmi, Až po rozohňiveních jemu krv rozevírala údoch. Trikrát chcel hovoriť; trikrát reč uvázla mu v hrdľe; I stuhlí sa ňedal jazik híbať i naproťi povstať, A zvodními danú vivráťiť raddu chitrosťmi. Než král spatrící, jedním že všecci sa zňésľi Úmislem, hovoriť jím poznovu takto začíná: „Keď sťe na mém zdáňú a na méj poprestaľi radďe; 510 Ňikdo aňiž vácej sa ňedává téjto na odpor: Tehdi ven už z vazeňá a sľepích ho viveďme žalárov. Iď nože, údatní Godefríde, a krála Slovákov Sem doprovoď. Mi zatím na všecki rozešľime konce Víhlasních, mužom oznamovať, bi sa chápaľi zbrojstva, Ťáhli do vojni krutéj, a čo najskór v jedno sa zešľi. Krem toho ešče vidať moju zaňho mi kážeťe céru, Bi vždi choval vernosť a našéj bol vláďe poslušní: Tak míňil sem i já a z méj mal stránki za dobré, U mňa samého taká napred sa znášala vóla; 520 Chcel sem i vám ju teprv predňésť; ale vi sťe ma v téjto Svú predsťihľi rečú. Jemu tehdi i túto za vlastnú Oddávám, a zaťem ho naším od včilka nazívám. Včil teda dobre zatáď pohoveť jemu hľeďme; a kolbú I všeľikú s ťažkéj povirazme ho trúchloti ihrú, Všecki na jedno zakáď sa ňezejdú zástupi misto. I kdo iních popremóže na kolbu a zostaňe víťaz, Tento celému daní buďe vojsku na mesto mňa vodcem; Já poňeváč včil nevládní vésť správi ňemóžem.“ Tak hovorí. I prám Svatopluk sa do nútra pobíral, 530 Obľičajú zvadlí, a pre tú v misľi náhodu zmámen; Však jasné, že ňebol vinní, oči bistre zatáčal. Všecci ze svého tedáž pred ňím hore postaľi místa, Sám aj král zdvihnul sa i naproťi kráčal ochotní, A v ruku pojmúcí vítá, a na prestol uvádzá; I prepríveťiví takovímito rečnuje slovmi: „Údatní za zlé to ňemaj nám, králu Slovákov, Že pre krivé zdáňí toľkú sme ťa zňecťiľi hanbú. Víš dobre, jak vždi mosí opaterní bívať, a všecko Prozretedelňe činiť, všého báť sa malého panovňík. 540 Čožkoľvek začelí k ňejákéj ľen záhube krajní. Dobre i víš, milní že ho lahko pooklame návod; Jak tenkrát se mnú v takovéjto sa náhoďe zbehlo. Než čo sa už stalo ráz, vácej sa ňemóže oďestať. Včil však sľiš, jakovú sme uzavreli na sňeme raddu: Spátki do otcovskích z vazeňá púščáme ťa končin; Pres to celá ke tvéj sa ťi dá Rastislava krajna; Však za to máš vždi našéj podléhať vláďe; i každí Rok sto koňí, dvakrát sto volov též stríbra oďevzdať Toľko hriven; v čas i vojni pomoc na ňepráťela vislať. 550 Krem toho mám spaňilú, veľkú moju úťechu, céru, Zrostem a obľičajú krásnú; ale čnosťami kraššú; A prám už na vidaj súcú; už matki ju množších Kňížat chcú po celéj za svú Európe ňevestu. Túto ťi zaslúbím, a za vlastnú rádňe oďevzdám: Bi sme tak úž spojení v práťelském zostaľi zvazku. Včil teda údatné ze všech stran sťáhňeme vojsko Čím najskór; a to aj z vodcem pod správu ťi dáme; Ním Slavimíra a svój abi s’ ukroťil úplňe národ: Jestľiže pod takovú zdráhal bi sa tento i tam ten 560 Víminkú ťa prijať za krála a berlu popusťiť, Vládu i najviššú ňechcel dobrovolňe oďevzdať.“ Rozpovedá. Zbúren takovími Karolmana slovmi Král Svatopluk sem tam ze sebú sa na misľi zanášá. Jak keď slnko milé svíťí; i po obloze lahké Mračna pľinú, a sťín černí buď na hlavi kopcov, Buď na zlatoklasné metajú ňivi: svetlo ze sťínem Medzi sebú čredajú sa; a včil ti, čo stáľi na slnku Sú ve sťíňe šerém, a ti zas čo ve sťíňe na slnku: Tak Svatopluk mnoho rozpačití sa mišľenkami zmítá. 570 Veľmi je rád, že na otcovskú zase berlu sa vráťí; Vojsko a správa daná lúbí, Rastislava krajna Prisporená sa mu též lúbí, i nevesta sa lúbí. Však žebi podléhať cudzéj mal vláďe, a toľkú Odvádzať platu dáň, to mrzí, to preveľmi ho trápí; Než keď v téj sa ináč stať prípadnosťi ňemóže, Aj k tomu poprivolí, a mislí, čas a náhoda všecko Že premeňiť vládá; i naposľedi takto virekňe: „Králu milí, a vi prítomní tuto na sňeme starci! Ačkoľvek sa mi královská odňechcela hodnosť, 580 Že pre ňu sem vazeňí a kruté musel otrapi znášať: Predca, že do vlastnéj provoďíťe ma otčini zbrojstvom; Krajnu celú, a prespaňilú dáváťe ňevestu: Moc zase i prednú chcem vzať nad vojskami správu; Bich Slavimíra mohel pokroťiť, kebi berlu popusťiť Ňechcel, a najviššú zdráhal sa mi vládu oďevzdať. Podľehlosť vašu též, i dané viminki prijímám. Vám aňi už ňechcem za zlé a za vinnu pokládať, Že sťe ma oklamaní do sľepéj odsúďiľi vazbi.“ Tak povedá. Zebranú rozpusťí raddu Karolman. 590 Hňeď predňí v ušlém odchádzaľi starci porádku. Sám aľe prostrední ze Slovákov kráľem, odevšáď Radcami obklíčen, do svého sa bidla pobírá.