ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ňemci zatím po vikoncovaních na okruhliňe ihrách. A zvedeních pótkách do hrubého sa vráťiľi mesta Víťazním ku hodám a k hosťiňe veľmi radostnéj, Čo pripraviť kázal bohatí nad míru Karolmam. Náramná, široká v najvatšú dĺžku bežícá V prostred královskích sa nachádzala svetľic hodárňa, Všeckú ozdobená krású. Tam na sťeňe ve svích Stáľi radoch slavné starodávních obrazi predkov. Podlaze však na saméj umeľecká zlíčila ščetka: 10 Jak Veční Boha Sin ľud a hladné zástupu mnoztvo (Pať bolo mužstva ťisíc mimo chlapcov, panňen a ženskích) Do všeckéj s paťi chľebmi a ľen dvoma ribma sitosťi Čerství, a všeľikú odjímá lačnoti ťerchu, Čo tri celé dňi, inéj ňemající potroví, znášal. I z drobkov, čo plní utroviť ňevládaľi hosťi, Dvakrát šesť nabitích a hrubích košov ostalo ešče. V téj teda predňejší zejdú sa všecci hodárňi; Za stoľi pripravené, od konca do konca idúcé, Pospolu sa vsádlá; robení ze samého na všeckích 20 Stríbra je rád, pukaté na všech sú ze zlata číše, Tvárami ozdobené a remesnú v obsahu rezbú. Tri sto sluhov chitrích, v nádhernéj okrase rúcha Pristrojeních, obracá sa, a včil sem, včil tam otáčá, Částka nosá na misách preskvostnéj úpravi jédla, Částka berú prázné a plňá zase konvice vínom; I kdo čo ľen žádá, v tom, okom ňež mihňe, poslúžá. Keď první hlad bol zahnatí, a očerstviľi údi, Rozľičné rozprávki vedú o ďivadľe a ihrách: Víťazov už chválá, už ochotních v poskoku žrebcov; 30 Zmohlích též spomenú, a majú svú nad ňimi lútosť. Obzláštná aľe reč sa budúcéj tíkala vojni, A stuha po všeckích naporád rozléhala ustách. V tom král ohromnú a vipuklú rezbami číšu, Vencovanú kvíťím, i pre perľi a pre zlato ťažkú, I sremskím vínom po samé až piski nalátú, Vezme do ruk mocních a Svatopluku rádňe pripíjá: „Zdrav buď králu milí! a pri slavních tíchto radostní Dobre povol si hodách: uži všecko, čo srdce ťi ráčí. Svú pozatím i konaj tak vec: bi si často ňe jak hosť; 40 Než jako zať na našéj prítomní hosťiňe bíval.“ Tak reča odpíjá; i Slovákov královi dává. On zrutní bere dlaňma pohár, a Karolmanu slušné Napred ďéki čiňí; pozatím aľe takto virekňe: „Zdrav buď králu dobrí, vážní zdravi buďťe i radci, Zdrav buď i vodče, vi aj na hrďinskích víťazi ihrách, A zbrojňíci iní, druhové mňe ve vojňe budúcí! Skroťťe proťivníkov, na daní dopomožťe mi prestol; A vlastné večitú oslávťe si méno povesťú.“ Tak povedá, a hrdému tedáž Britvaldovi zavdá. 50 Ten zase ďál; i radem núká tak súseda súsed; Až koľem ohromná veselích poprechádzala hosťov Číša, a potrikrát sa ďesať viprázňila rázi. Spev sa zatím a milí traseních strun súzvuk ozívá: Neb na stríbrohlasú Markvard hrá prstami harfu, A spívá: Jak celtickí od víchodu národ Prisťehoval sa do posľedních až západu končin. Jak pozatím Celtov poprechádzalo méno na Gallov. Jak sa i s ňích veľká správcem Segovésa majícá, Časť vichiťí, a nové v Černém Lesi bidlo zalúbí. 60 Bójmi volá sa, volá i bojemskú od seba krajnú. Jak tu potom lútích, čo krutú sa vihrážaľi skázú, Potreľi a všeckích pozrážaľi na hlavu Cimbrov. Ďáľej zahrává, jak i tú zas opusťiľi krajnu, A k juhu ťáhnúcí, ribonosní prešľi za vodca Agilofinga Dunaj: verné kďe naposľedi bidlo Zdvihľi, a báborskú najšír pozakládaľi vládu. Sotvaže ten, všeckím premilí, spev skoncuje Markvard, A struni osláblé si tuží, a k rozmeru hodlá: Keď veloúdatní ke Svatopluku začňe Karolman: 70 „Králu, počul si jaké mával náš príhodi národ; Vďak bi si nám učiňil, kebi s’ o svém zas ti viprával: Neb všeľičo slícháme o ňem; však predca ňemáme Istotnú vedomosť, odkáď sťe vi dostaľi póvod. Pať sto ubehlo rokov sa točících, jestľiže dobre Vím sa porozpamatať, čo naši Koritanci a Krajnci Dávňejšé, vlastnéj proťi vóľi, opusťiľi sídla, A v posavádňejšéj sa umísťiľi končiňe bidlom. Až po dvoch tu vekoch prešlích nad míru bojovní Vojsko Tasil véďel proťi ňím, a po odpori lútém 80 Zvíšil, a báborskéj učinil jích vľáďe poslušních. Svím oňi názviskom volajú sa všecci Slovenci, Súsední aľe jích Vindov zveme Ňemci; takého Ačkoľvek zhola ňeznámé sú príčini ména. Snaď že u ňích veľká sa nachádzá z Indami rovnosť Aj v reči aj ve mravoch, v rádnéj též pokloňe boztva. Než ti poveď první, až víš, ľudu svého počátek.“ Tak hovorí. Všeckim taková sa zalúbila žádosť; Všecci prosá: bi viprával a svích jím odsudi hlásil. Naproťi král Svatopluk takovímito odreče slovmi: 90 Nad zneseňí vatšú skládáťe mi na pleca ťerchu: Keď tenkrát núkáťe, abich predňésol a celki V najstarodávňejšéj ukritú vec mrákoťe hlásil. Než poňeváč každí o svém rád nároďe spívá; Toľkú též vi o nás a našéj včil máťe kolísce Chuť slíchať: rekňem to, čo sem čúvával od inších, Obzlášť najstarší čo mi chlapcovi ňekdi viprával Cťislav, najvišší Paromov kňaz a ľudstva miláček: Trikrát let paďesáť, trikrát zim toľko i vídal, A všeľiké z dávnosťi šeréj mal príhodi známé. 100 India najprvná je našého prenárodu matka, Najprvní póvod. Ščastná dozaista to zem je, A príľiš bohatá; i na krásu a úrodu predná, Tak že sa jéj žádná ňevirovná ve sveťe krajna; V pravďe i rozkošním sa rajem sveta móže nazívať: Neb na čo len pomislíš a za čím ľen v srdci zatúžíš, Všeckím v najvatšéj hojnosťi a zbitku oplívá. Tam dvakrát v roce žnú, ano místami ňekdi i trikrát; Ňekďe aňiž ňesejú, sama od seba ríža virostá. Tam zlata, stríbra, drahích kameňov sa i toľko nachádzá, 110 Koľko rizého u nás po brehoch rék písku je vídať; Však takové si u ňích ňevšímá pokladi ňikdo: Neb na čo tam poklad, kďe majú, čo je potreba všecko. Tam ľud veľmi dobrí, dokonálí, míru milovňík, Ke všemu spósobní, v každéj umelosťi prebehlí: Ľud krotkí a ťichí, ščedrí nad míru ku hosťom. Než prečo s tak slavnéj sa oďebraľi vlasťi? čo toľkú Zavdalo príľežitosť, bi nové pohľedávaľi bidla? Náramná, o jakéj ňeslíchano, pohroma túto Potkala zem. Besné sa naráz more nad brehi višlú 120 Zdvihlo vodú, a na ďál bľižšé pozatápalo krajni; Vimľelo víre nové a otevrelo do dna prepasťi; Vác aňi do vlastních sa potom ňevráťilo končin. Pod hlbinú ukritá zem a slavné ostaľi mesta; I kďe človek pred tím bíval, tam veľriba morská, A všeľiká vlastné ponachádzala potvora sídlo. Než ľud sám toľkéj od záhubi predca ochráňen: Neb skoršej, než tak hrozná sa doblížila skáza, Vístrahu vezmúcí navnuklím od boha veščcem, Ustúpí, a do nútrajších ďál od mora končin 130 Zavčasu sa vnášá, i ukrutnéj zátope vihňe. Sotva treťí míňal sa mesác, čo tu bíval, a hojním Rozmáhal mnoztvom ľud krem toho veľmi početní, Hrozná prišla suchosť a ňemírná slnka horúčosť: Žáden déžď, žádná aňi ľen rosa ňechcela kapnuť. Tráva po žížňících tehdáž sa vipáľila lúkách, Ze stromu kvet sprchnul, na polách ňeschádzalo sáťí. Vischnuľi prúdi vodám, traťené hučať ustaľi réki. Sám ano Ind, veľká sama prespoľi zmenšala Ganga, A v šír vivlažovať súsedné prestala medze. 140 Skrotka vaľil sa Behut, pospešní v úbehu Sedľeš Na dno sedol, že nohú ten i tento sa mohľi prebrodnuť. Rozpadaná všaďe zem trúchlú sa hrozňala tvárú. Žatvi čas už nastal, ňebrúsil ňikdo kosáka, Ňikdo ňezaspíval veseléj nad hrsťami pesňe. Tehdi ľud ustrašení, hladu, a hrozného, čo vlastní Vždi hladu sin bívá, moru sa príľišňe bojící, Bár na obeť prvních ňedonášal z úrodi snopkov; Predca sa na slavnosť a na obrad žatvi doťáhel. Odbavenú poctu k šeďivému sa Vizvovi zejďe: 150 Najstarší tenkráte čo bol kňaz; a veľmi pre veľkú Nábožnosť a život prísní, i pre veščbi, čo Bráma Najvišší jemu boh poprál, v ďaľekosťi vihlásen. Tehdi prosiť sa ho dá, a takímito rekňe mu slovmi: „Otče veloslavní! čo za nás boha stáľe prosíváš, Rozhňevaného kroťíš, a s ňím nás vždicki meríváš, Rekňiže, (svú poňeváč on často ťi zvestuje vólu) Čím je tak obrazení, že ňevolním toľko zesílá Karháňá, a takú ohromnú skázu dopúščá? Jak si ho zas nakloniť, jak ve hňeve máme udobriť? 160 Nás abi ňeščasťá a blízkéj záhubi sprosťil.“ Nábožní v tom kňaz takovímito odreče slovmi: „Ďétki milé! vždi za vás ve ďňe i v noci ustami vrúcné K najviššému ňebes mocnárovi prosbi vilévám; On moju však častú aňi vác modľitbu visľichnuť Svú aňi už vijeviť, jako predtím, vólu neráčí. Veľká isťe mosí toľkého biť úrazu vinna. Včil teda, od všeľikáď poňeváč sťe sa pospolu zešľi, Padňime všecci na tvár, a obecnú kroťme ho prosbú.“ Tak povedá. Oňi v tom sa na zem dolu ustami zrúťá. 170 Sám aľe zdvihnúcí k ňebesám ruki začňe sa modľiť: „Ó paňe najvišší, všeho póvodňíku živého! Sám čo i všecko chováš, súcú všemu potrovu dáváš, Čo kráča po zemách, čo v plavném híbe sa vodstve, Též čo chitrimi duté presekává brkmi povetrí, Zhlédňi na nás bídních, a pravé ráč prosbi visľichnuť: Hlad zažeň ukrutní, a potrebnú obživu dopraj. Daj nám též poznať toľkéhoto príčinu zlého: Jak ťa kroťiť? čo čiňiť, bi si nám svú prízeň ukázal?“ Sotvaže tak dokoná: prudké hňeď zdvihňe sa váňí, 180 Z jasna sa blískňe tedáž, a hrom v ďaľekosťi zahuhľe, Zem strásá, i husté skloňujú sa vršákami háje. Náramní v tom hlas do uší tak od oblohi padňe: „Národe víborní a mnoztvom ľudstva prehojní! Visťehovať sa ze stránki mosíš i z vlasťi oďebrať; A slavné učiňiť sebe inďe i ve sveťe méno. I preto tento je hlad, zeslaná preto táto je bída: Bi s’ k tomu už sa nahnul, súcú k tomu príčinu dostal: Neb ňikdá bi s’ ináč vlastné ňeopusťil obidlo. Iď teda, a k ďaľekéj sa ochotní pólnoci obráť: 190 Neb skór pálícá ňeprestaňe slnka horúčosť, Skór ňenavlhňe rosú zem, a úroda zrostu ňevezme: Částka zakáďkoľvek na nové s vás bidlo ňepojďe, A spešná v európejské sa ňepohňe pomedzá. Tam pola, tam ňikdá ňeklamúcé úhori masnú Vás čekajú žatvú a pľinúcím hojňe bohatstvom. Tam vždi milujťe pokoj, zléj vistríhajťe sa vojni: Vojna hubí ľud a krajni celé na spustľinu dává. Vi stálím pokojem na hrubí rozmnožťe sa národ. Zem zrábajťe pluhem, živi s ňéj, a ňe z lúpeže buďťe; 200 Jéj též príchodzích častujťe darunkami hosťov. Tam s vás náramné po časoch rozrosťe sa ľudstvo; Najmnožšé pusťí ratoľesťi, a v počtem ohromné Národi rozšírí, čo po zašlích národoch inších Najvatšé z Európi celéj prestranstvo zaujmú; Od jedného sa též mora až ke druhému na pólnoc Rozprestrú; a ze slávi budú sa Slávi nazívať.“ Tak zňel hlas; na svích oňi od laku strpnuľi mislách. Tehdi bohov naplňiť snážá sa bez odkladu rozkaz. Mladších odvážních a tuhích na vládu junákov 210 Hňeď viberú, i na cestu višlú a na bidlo novotné. K tímto sa najmnožší pripojí sám od seba zástup, Násilním čo ňebol spokojen ľudu ve stavi prísné Rozďeľeňím; aľe volňejšú mať vládu si žádal. Nábožného tu jím, na rozum veľkého i Sáma Správca dajú ve vecách, a ve vatších sudca rozeprách; I všeckím jeho poslúchať jako otca prikážú. Též zlata a predrahích nanosá jim pokladov hojnosť, Koľko bi mohľi uňésť: abi tak si na cesťe, kaďežto Isť maľi, potrebnú zaopatriť vládaľi živnosť: 220 Neb znaľi, že vzácní takovíto je okruh u cudzích. Než jak už ustanoven ďaľekéj čas púťi sa zblížil, Náhľe po odbavenéj slavnosťi a pocťe obetnéj Z veľkím rozlúčá sa plačem, slzi hojňe ľející, (I kdo bi rád vlastnú bez príčini krajnu opusťil?) A drahi ňeznámí vidajú sa na chódzu. I sotva Ostatné prekročá otcovskích končini medzí, Dá sa pršať naporád a tuhí láť z oblohi príval: Zem navlhá mrtvá, i ožívať všecko začíná. Hosťinské prejdú súsedních končini Perzov; 230 A všaďe častovaní konajú ďál bez bavi cestu. Už sa do chaldejskích zaberú pol a rovňin ohromních. Náramním Babilóna ďivá sa premnoho múrom, Strmním též baštám, a kutím z meďi a s kovu bránám; Než veži najvácej, ťemenom čo vihrážala hvezdám, A z ňeba anďelské zazňívať slíchala pesňe. Odtáď k assirskím sa pohnú bez mešku pomedzám; Hraďbi prenárammé, a ňemeňšé zďála uhlédnú Mesto, čo najvatšé Belovič Nín, vládi prepišnéj, Bol zdvihel, a vlastním ponazíval ho od seba ménom; 240 Vinňice též i celé visaďil nad múrami háje. Odtáď k arménskej merajú ďál končiňe chodňík, A k visokím blížá sa horám, kďe Noéma povestní Ešče šeril sa koráb, a zlú sveta zátopu hlásil. Tam zopoďál jich král Armén zahlédňe, a dávních Poznává krajanov. Po radostném tehdi podává Hňeď ruki vítáňú, a na príčinu cesti sa táže: Odkáď neb kam idú? Načo toľké híbe sa mnoztvo? Múdrí tehdi voďec takovímito odreče slovmi: „Najľepší s králov! ňe z dobréj nápoki vóľi, 250 Než na bohov rozkaz, s pramiléj sme sa vibraľi vlasťi. (I kdo bi tak dobrú bez póvodu krajnu opusťil?) A včil iné v európejskéj až končiňe bidlo Pospícháme hľedať si, a kam sa ňevíme obráťiť? Než poňeváč ťebe známejšé sú pólnoci místa, Rekňiže nám a poraď, kďe bi tam sa nachádzala masná A pluhu poslušná zem, i v každéj úroďe hojná: Bezpeční bi do jéj sme zasednuľi lóna, a stálé Zdvíhnuľi bíváňí, a pokojní tráviľi náš vek.“ Tak voďec odpovedá. Zaďiví sa premnoho Armén; 260 A starodávňejšé váží si na misľi proroctvo. Až v posľed hovorí, a dlhé tak pretňe mlčáňí: „Jak sa to už jednéj stávať ze stránki počíná; Ňekdi čo najľepší, a po všeckéj vlasťi rozešlú Oslavovan chválú pre dopráté od boha veščbi, Predpovedal Jerzer, po rokoch, že tri sto ubehlích S končin tích istích, odkáď sme viťáhľi a semká Dostúpivše z iním sa v jedno pomíšaľi ľudstvom, Národ víjďe druhí a milú Európu nahlédňe: Kďežto na najmnožšé po časoch rozmohňe sa ľudstvo, 270 A svím všecki iné poprevíší národi počtem; Hojňejšé mocní založí králostva; i odtáď Pres Kaukaz hrozní a obrovskéj víše pahorki Najšíršú do našéj až končini vládu rozestre. Než včil vestupťež do naších už, práťeľi ohrad, A znovaní si na čas vipočiňťe, a dobre pohovťe; Však pozatím, kaďe ísť, kďe novotné máťe zakládať Bíváňí, usľišíťe a dosť sa ode mňa dovíťe.“ Tak povedá Armén; i s částkú ťáhňe do mesta, Částce po najľepšéj bohatú dá hospodu krajňe; 280 A všeckích všeckím zaopatriť káže potrebním. Už pátí míňal sa mesác a ke koncu dochádzal, Čo stálími celí naporád čas tráviľi hodmi: Až na bohov rozkaz vidaní, i na všecku zabudľi Pred seba cestu branú, a ze svéj pospúščaľi misľe; Keď boh v pólnočném vijeví sa tu vodcovi spáňú, A mnoho vihrážá, v ďálšú ňevidá-ľi sa chódzu. Ze sna sa on vichopí, a dané ruki zepňe ku hvezdám, I vrúcnú pohnutého kroťí ňeba vládara prosbú. Bez baveňá všeckím poručí hňeď pospolu v jedno 290 Svím krajanom sa zeíť, a na ďalšú cestu prichistať; Sám aľe pristúpí pred krála; i takto ho žádá: „Králu predobroťiví! ostatná ťáhňe sa chvíla, V ňejžto mosíme sa už rozlúčiť a od seba vzďáľiť. Neb hľe ve snách zjevní sa mi boh noc túto ukázal; Odchod prispíšiť napomínal, i hrozbami núťil. Dosť hodné ťi za najmnožšú k nám lásku a toľké Dobroďeňá presahá našu možnosť ďéki vidávať. Než včil rekňiže nám, a naplň svú príslubu víru: Kam sa pohnuť, kaďe cestu merať, kďe sa máme osádľiť, 300 I kďe jakéj najvác sa ňebezpečnosťi vichráňiť?“ Nastaňe král Armén; a takímito odreče slovmi: „Rád bich síce viďel ve našéj vás krajňe prebívať, A s nami jednu obec, jeďiní čiňiť aj spolu národ; Než poňeváč bozké to dopusťiť rozkazi ňechcú, Bez baveňá zjeveňí a božú poslúchňiťe vólu. Vás aňi ďál ňechcem zdržovať. Poviberťe sa tehdi Na vlastnú zase cestu; i já vám túto na krátko, Koľko mi je známá, a na koľko sem usľišal indá, Včil rekňem: vi na svéj merkujťe si misľi pozorní: 310 Pres hori kaukazké a vibehlích pod ňebo úskal Hrozbi prenáramné ňesnadní veľmi je prístup: Ľen jeďiní úvoz, jeďiná sa ľen úžina ťáhňe Najdlžšá, lahšú čo doprává chódzu pocestním. Túto keď už prejďeš, na pravé sa ňepusťi pomedzá: Neb po samú až chváľenskú tam hladčinu búrnú, Ukrutní pres púšče majú Psohlavci obidla: Obludi prehrozné, špatné a preveľmi ohavné. Psé všeckích hlavi sú, psé sú ze tlamiskami usta; Též uši poklopené, a preostré drápi na prstoch; 320 Ostatních človečá je spósoba údov a rádních Článkov; než kudlatú zaoďátá naskrze srsťú: Tak ňikdá že iného ňeňí jim potreba rúcha. Koňské masso žerú, i ľudí; krv krem toho ľudská Najmilší je u ňích pri slavnéj hosťiňe nápoj; Vlastná ohromné ščekotáňí jích reč, ohavné Pesňe viťí, stuďení až ušám strach a hrózu naháňá. Odtáď bez baveňá chitrími sa krokmi ponáhlaj. Než keď Don preplavíš a ohromnéj vímoľi réki, Súsednú čo ďelí Európu od Ázie šíršéj, 330 A stále obojím ukládá končini medzám: Tam hňeď cesťe ľevéj a meotskím uhňi sa vírom; Své aňi blíž černích ňezakládaj zátok obidla: Neb ďivoké a ňehosťinské všaďe národi bidlá; Súsedov oblupujú, ze saméj sa živíce korisťi. Zrovna sa než radšej hore pohňi a k polnoci obráť; Kďež pustích sila míst, dosaváď pluhem ešče ňedotklích, Vždi prázními čeká na novích úhormi oráčov. Chladňejší tam síce je kraj, zimi ostrota vatšá Odporná; aľe odporné též horko je veľké; 340 Než všemu zvikňe človek, zime, horku tuhému i spárnu. Ľepší v chladňe pokoj, ňepokoj ňež ve kraji ťeplém. Tam teda bezpečné i všeckéj lúpeže prázné Bidlo založ; masnú zem a tučné úhori zrábaj; I stálím pokojem v najmnožší zmohňi sa národ.“ Tak povedá, a takú prednášá raddu. I tehdáž Potrebné dává každému junákovi zbrojstvo: Píku dlhú, ostrí meč i lúk i ze šípami puzdro, Okrúhlí k tomu ščít, a meďennú na hlavu lebku; Krem toho chitronohích ze svími i sedlami žrebcov, 350 Ľichvi počet veľkí, a k ďálšéj potravu cesťe. Sám zlata najmnožšú za všecko to dostaňe ťerchu, A vzácních kameňov, čo sa jasním žáriľi ohňem. Tehdi keď už sa celé poschádzalo mnozstvo, ňekoľko Ňevládních a vekem zešlích tu ňechavše, ochotnú Cestu konať začnú, z veľkéj pľesajíce radosťi; Že slavné a na šír vládné s ňích postaňe ľudstvo; Čo svím všecki iné poprevíší národi počtem. I mnohonásobné prejdúcí medze do hrozních Kaukazkích gedrí a do úzkích stúpiľi ťesňin: 360 Kďežto sa ľen kľenuťí ňeba nad jích vznášalo hlavmi, A skalné po pravéj i ľevéj straňe spínaľi múri: Jak ruku Amramovič keď ňekdi povíšil, a ďivnéj Vládi poudvihnul prút a z rozkazu nad more vsťáhel: Poslušní tehdáž rozchíľila hladčina otvor, A dvojaké tu i tam do visosťi vibíhaľi hraďbi; I stredkem Jakubovci suchú vikonávaľi cestu. Než keď púť a preňesnadnú popremáhaľi chódzu, Odpočinúť si hľeďá a kľeslím pozhoveť údom; Keď hodi pripravujú, i krúťá masso na rožňoch, 370 Zrázu prenáramní očujú krik a kvílbu žalostnú. Šípi tedáž polapá, a ľeťá tam naproti zbrojstvom, Odkáď ňeščastní zvuk i trúchlí slíchaľi nárek. Najprvní doľeťí na veterném žrebcovi Sámo; I svích podbúdzá a do srdc zmužilosťi naháňá. A hľe tu ozbrojené Psohlavcov stáda ohavních Na krajní, jak o tom ňenadál sa, vpadnuľi zástup. Bídních zrázu mužov, skór než braň mohľi dopadnuť, I v radi postavaní v toľkéj sa ňnebezpeči hájiť, Matki a poschiťené od náruč ďétki, ňevolních 380 Též chlapcov, na vidaj súcé a na krásu ňezadné Panni trhať sa dajú, a pazúrami na štvrťi drobňiť. Krv strebať, a trasené pochovávať ve bruchu údi. Než jako nastrojením sa valícé zástupi zbrojstvom Uhlédnú, hrozní pusťá šček, a naproťi skáčú: Lúki tuhé napnú, a strílať šípami začnú, Obracajú sa ňeméň údatní Sáma junáci: Terče a ochranné stavajú si pred seba ščíti, Z arménskích metajú streľi kuš, nad hlavmi až hustá Mrákota nastává, a očám ďeň i svetlo viďírá. 390 Než jako medzi sebú zejdú sa, a zblíza obratnú Už kopiú anebožto mečem sa vládľi dosáhnuť: Lútá bitka, tuhá seč a hrozná postaňe vražda. Už k ňeprečítáňú Psohlavcov mnozstvo sa válá: Už najsilňejší padnú, a zem ustami rípú; Predca ňeohrození v ďivokéj zetrvávaľi pótce; Prestať aňiž ňechcú, a obráťiť k úťeku zadki. Král núťí, (možná-ľi je tím zvať potvoru ménom) I hrozním ščekotem, náramním viskem a strašním O mnoho skvostňejšé pripraviť hodi káže jačáňím. 400 V tom veloúdatní prospešnú pred seba raddu Vezme voďec: vlastním poručí brať hlavňe vojákom, A tlícé do ňepráťelskích metať ohňe mrzákov. Bez všeho mešku čiňá, vidaní jak dostaľi rozkaz. Stáľe sa rozhorením každí hňeď opalkem a smolnú Ozbrájá faklú; dopadlím sám vókol opečkem Roztáčá, a do Psohlavcov stuha mikňe ho krála. Lúč viľeťí a vetrem, rozfúkan zrovna do tlamska, Šír jak rozčapené mal, a svích blavkotmi donúkal, Povchádzá; i hrtán a smadní gágor opálí. 410 V nútri srčí, černé sa valá z hubi dímu kotúče; Iskri živé prsknú do okálov, i svetlo oďejmú; Též obočí sa chiťí, a celá hlava zažňe od ohňa. Pozbuďeňí tu ňeméň druhové na všecki obratní Roztočené hádžú strani lúče a fakľe horícé. Srsť sa ňetoľko chitá Psohlavoov ožechmi dosáhlích; Než chlpi též sa iním od ňích, čo sťáľi na blíze, Oškvrlujú, a holá prudkím koža zvraskuje horkom. I všaďe už blíská sa plameň: jak z náhodi keď bi V najmmožšéj husté naporád hromi ľétaľi búrce, 420 A chvojičí, neb kostrubaté dalo žáru jalovčí. Smolní dím kobačí sa, idú hore v oblohu pláchi, A smutná široké zaohizďuje vóňa povetrí. Naplašení aňi už toľkú Psohlavci ňevládnú Záhubu ďál vidržať; náramním blavkem i strašním Heslo dajú si, viťím, a zavráťá chrbti na úťek, I spešním zaberú sa do ťemních poskokem húščov. Zástupi Sáma po ňích sa ženú, všech na hlavu chcú sťať; Než voďec okríká, a spátki sa káže navráťiť; Kraj zaňechať hrozní, začatú brať pred seba cestu. 430 Tehdi jak už svích ohrizené pozbírali kosťi, Ve hrobi skládľi šeré, a posľednú ucťiľi poctú, Pohrebními sa aj sami též občerstvili karmi: Hňeď vidajú sa na púť, a šeredné místa opusťá. I mnohonásobné odporních prípadi náhod Podstupujú; a po najmnožšém časov úbehu veľkí, Najďál rozlátí, Don i blúdné vímoľi spatrá. Tím vác pospíšá, a hučícú réku prebrodnú; I z veľkú do miléj sáhnú Európi radosťú. Hosťinskú sa dajú vítať zem a ústami božkať; 440 Vrúcné též skládať za pokojnú hospodu prosbi. Sotva si odpočinú a obetnú poctu dokončá, Už voďec obratní vipraviť sa na cestu ponúkal. Tehdi na práťelskú Arménovu raddu meotskím Hneď vihnú kalužám, a raďej sa na pólnoc obráťá; I v pustích, ďaľekí od černéj rovňini, bidlo Oblúbá místách, a u veľkéj réki osádlá, Čo vlastním tenkrát ňepišívala ešče sa ménom. Než pozatím, keď vistavené už na brehu stáľi Svích príbitki ľuďí; a potok ten strašľivo žúril, 450 I sťeni zhusta boril, dali mu preto méno Borisťen. Už voďec ustanoví jím zákon a vpíše na deski: Už pola obrobené, masná zem, a úhori ščedré Najmnožšú bohatéj všaďe dávaľi úrodi hojnosť: Stáda sa zmohľi na vác, a z rosnéj tučňaľi trávi; Všecko sa jím lúbí; ľepšéj si ňežádaľi krajni; Než Meotáci ďiví, a Kiméranov hajna ňemravních, Inšé též surové od černích národi zátok, Búriť tam začnú, a na ňích zňenadála dolípať. Už sa druhí i druhí zase ráz pokradmo dorúťá, 460 Stáda volov, koz, ovec, ba ľuďí k tomu ešče ňevolních Zachváťá, a na své uženú zbojňíci pomedzá. Než stavaňá, sáťá, i sebú čo nevládaľi zebrať, Podpálá, na šerí popel a prach všecko obráťá. Tehdi sa medzi sebú uraďá, zem a túto opusťiť Krajnu volá, i pokojňejšé vihľedávať obidlo; Než za kruté hrozních ďivočákom lúpeže slúžiť. Preč teda odťáhnú, a poďálšú k západu slnka Cestu merať sa dajú; po dlhéj až k posľedu chódze Ke slavním a čelom sahajícím v oblohu Tatrám 470 Dostúpá: z veľkú kďe chuťú hňeď pod ňimi stálé Medzi Tisú a hrubím Dunajem pozakládaľi bidla. A k nám v patrícéj i včil sa osádľiľi krajňe. Tam hľe sa už s trikrát žádostním potkaľi mírem; Tam jím ňikdo pokoj ňerušil, tam ňikdo ňebúril Bezpečnosť; aňi ľichvi a stád, aňi ľudstva ňelúpil. Tam veselí, všeckéj spolu vojni a rozbroja prázní Védľi život; hojních i požívaľi dostatek úrod, Čo vďačná vlastnú robená zem dávala prácú. Až po tri sto rokoch višlích zňenadála sa kmínskí 480 Prikradnú Čudové; i seďem stád žrebcov a trikrát Toľko volov, šesťkrát aľe vác ovčého dobitku Zrázu chiťá, a do svého ženú s pastírami bidla. Však zahnať a s toľkú poďeľiť sa ňevládľi korisťú: Neb tu jeden bol muž veľkí a na odvahu prudkí; Krem toho aj múdrí, i ze všech na statki bohatší; Než jako sám sa napred vlastním bol ňekdi nazíval Ménom od otca daním, povedať vác ňikdo ňemóže, Ten z mnohoúdatnú a na pospech v jedno dobehlú Bral sa po zbojníkoch roďinú; i krutého fičícú 490 Vodca zrazil kopiú: ostatních s částki rozehnal, S částki zajal vatšéj, a sebú i ze stádmi dovédol. Než Čudové toľkú usľišící pohromu bratrov, Všecci sa hňeď zeberú, a idú svích záhubu pomstviť. Jak slavní dovedal sa to muž, (neb darmo ňemisľel, Tá že sa vec prihoďí: preto aj ve dňe i v noci kázal Na hraňicách stríhnuť) krajanom všem pospolu zbrojstvo, Čo predtím proťi ukrutnéj ľen užívaľi zverbe, Zhurta lapať poručí, a behem na ňepráťela chvátať. Prišlo na boj. Čudové múdrú jeho dovťipu správú 500 Sú pobití; žádní aňi s tak veľkého ňezostal Vojska živí, a do svéj naspátki sa vlasťi ňevráťil. Sám sto mužov (spolu aj bojoval, spolu zástupi ríďil) Sám sto mužov najsilňejších, i krála samého Vládnú sťal pravicú, a do nočnéj mrákoti zeslal. Tak večitú u svích si i česť i památku vizískal: Neb krájané rodní, že hrdé víťaztvo dosáhel, Zléj sprosťil zhubi vlasť, a pokoj na budúcňe opatril, Ščastňe že aj pri meril, z najvatšú súdi konával Vždi spravedelnosťú: i že slavné všecko čiňíval, 510 Príslušnú bi za tak hodné preukázaľi skutki Uctu a povďačnosť, daľi mu Sláv méno; i tímto Prezviskom starodávňejšé jeho prestalo zváňí. Rozrostlí pozatím v najvatšé mnozstvo potomci, Od jeho vnuctva pošlí, toto si privlastňiľi méno Tak vzácné, a po svém sa volávaľi predkovi Slávi. I právom; poňeváč i na čnosť i na vládu i možnosť, Též na samí parsún skoro všecci mu bívaľi rovní. V posľed i ostatním to milé sa zalúbilo méno Všem krajanom; sami též od ňích sa nazívaľi Slávi: 520 Že slavné oňi aj vikonávaľi číni; a slávú Tak veľkého sa stať hodních snážívaľi ména. Ľud veľkím tu potom rozmohlí počtem i ďáľej Postupoval na nové a prázné místa obívať: Jak včeľi, keď jarné povichádzá slnko na Bíka, A z nabitích spelšú povivábi prísadu klátov. Napred síc za Dunaj sa obráťiľi, kďežto po množších Tak sa koľem rozťáhľi časoch, prestranstvo že všecko Od černéj po samú adriackú zastaľi sláňu; A z vlastními sa tam spolu bratrami zetkľi Venedmi, 530 Ňekdi čo v arménskéj ňechaní boli krajňe, a odtáď Sa v médské, potom aj paflagonské, prestreľi medze. Až sa i s tích poviňésľi zemí, a nad Ádriu prišľi. Keď však tam žádného dlhím ňenachádzaľi vojnám Konca; samí ňepokoj, vždi samé len búrilo zbrojstvo, A zlobiví jích kam ďál vác utláčaľi Celti, Pod moc uvésť i do svích zaprahnuť dichťiľi járem, Spátki sa zas k Tatrám a ku dávním vráťiľi bratrom. Než ti zatáď na druhú sa tu už stranu po brehu Visľi Rozšírá; odtáď k venedickéj zátoce, od ňích 540 Tak volanéj; proťi zas na ohromnú Volgu, na Serbu Réku milú; od ňéjžto potom sa nazívaľi Serbi; Též na Silín, na ňehosťinské prv bahna Meóti, I znovu zas na Borisťen a černé pristaľi breztvo. Žádních tu kňížat, žádních tu ňemávaľi napred Vodcov aneb králov, (krem keď zlá núťila vojna Správca na čas vivoľiť) že o svetskú ňedbaľi vládu: Neb kebi táto u ňích istí bola bívala zámer; Keď bi krivú boľi též vihľedávaľi ze zbroje slávu, Keď bi sľepé na poďiv, jak u inších bívala táto 550 Národov obviklosť, boľi pred seba brávaľi číni: Snadno celéj Európi dobiť králostva, a braňmi Pod moc i pod vlastné pouvádzať mohľi si panstvo. Tak v siľe už veľkí, tak počtem bívaľi hojní! Než boju a všeľikéj hrozní ňepráťeľi válki. Ňikdi aňiž sa do súsedních ňezamíšaľi búrek: Lútích vražd a preukrutních ňevivádzaľi mordov. Ňe škaredích lúpež, ňe ohavních ľudstva korisťí. Radšej vždicki pokoj milující žíjaľi všecci Medzi sebú rovní a obecné mávaľi všecko, 560 Aj strati aj všeľiké obsáhlé prácami ziski. Vlastnú ríďil oťec svornú sám toľko čeládku, Sám rodu bol králem, sám jak hlava zákoni dával. Tak pre svú k pokoju sklonnosť a pre válki ňenávisť Pres množší vekov odchod, i stred rozbúreň ohavních, Pohromi, a zhubních, jakové potkávaľi inšé Národi lúpežné, prázní bivávaľi náhod; A vlastním verní zostávaľi vždicki sedľiskám. Než napotom keď tak veľkím rozmohľi sa mnoztvom, Bez všeho oslabeňá sami že vlastného i vlastnéj 570 Ujmi na rozľičné hojních už mohľi visílať Konce osadňíkov; keď už aj poopúščaľi inšé Národi sídla prvé, a z místa na místo sa vlékľi Zbíjať iních, i celé dať ohavnéj pusťiňe krajni; Keď sami aj ze svím hľedanú vzaľi záhubu zbrojstvom: Do prázních zase ďál postúpiľi končin, a pilnú Zrábaľi jích prácú, i spustlé zvédľi na rodné. K západu tak sa za hurtovnú presťíraľi Odru, Až sa za Lábu samú i samú rozešíriľi Sálu. Než ku poľedňu druhí aj krát pomknúce sa veľkí 580 Prešľi Dunaj: kďe sa zas do predešlích vsádľiľi končin, A stálé v širokích, jako prv, zakládaľi krajnách Od černéj po samú adriackú rovňinu bidla. Našľi zatím do celéj i Panónie, našľi pomáľi Aj do vaších končin; do hrdích k tomu vstúpiľi aj Vlach. Tak teda náramní, veľkí sveta zastaľi okres: Od lábskích tokov až za Silín, a od Ádrie k Baltu. Ňekdi ba aj na brehoch belgickích zdvihľi obidla, Též i na armorskích; do saméj ano Anglie vťáhľi. Aj že na Rajňe seďá, a krojá zem pluhmi na brázdi: 590 Všecko to vám, bľižším jako súsedom, isťe je známé. Avšak drobňejšé všaďe ľen zakládaľi obce; I všeľikí národ, veľké na mnoztvo osobních Rozdrobení pokoľen, bez vládara nad všemi bíval. Než pozatím, keď sa kmenové rozmohľi a v hojní Zrostľi počet, najpredňejší i za vojvodu súcí Predstavení a malí zostal nad svími panovňík. Však tedi aj dávnému žiťú boľi ešče preverní. Ráz ujaté ňikdá už vác ňeopúščaľi místa; Než z orbú, hojním všeľikého dobitka chováňím, 600 Ze ščepeňím stromová, a milú sa zanášaľi húdbú. Ňikdá spev, ňikdá zňeť u ňích ňeprestaľi pesňe; Spíváňím každá sa temer vikonávala práca: Jak veselosť tak všecka žalosť sa slávila spevmi. Zdvíhaľi mesta zatím, potrebné našľi remesla; A z robotú pilních ruk i hojním úrodi zbitkem Rozľiční obchod, rozľičné védľi kupectvo, A v kraje pólnočné i ku západu slnka ľežícé Z víchodních bohatí vždi tovar doprovádzaľi končin. Než v hosťinstve iné predčívaľi národi všecki. 610 Sotva sa prichodzí bol ukázal a u dvora postál. Všecci sa hňeď blížej, čo ho ľen zahlédnuľi, z veľkú Náhľiľi chitrosťú, a ve svém dome žádaľi ucťiť. Než kdo prví pribehol, ten do príbitku ho vťáhnul: I vsaďeného za stól skvostními učastoval hodmi; Nápojem občerstvil; potrovú též krem toho súcú, A sladkím k ďálšéj zaopatril púťi madovcem. Snadňejšú pozatím cestú a premnoho kratšú Viprovoďil ho drahú, i v osadské místo zavédol. Než to samé, že ťichí, krotkí, a stáľe pracovní, 620 Též bez dichťících za krvú a za vojnami kňížat Náš bíval národ, váľečním národom inším K ňespravedelnosťám a krutím dalo príčinu krivdám. Tak Čudi, tak vibraní s kaukazkích víšin Aláňi, Tak blúdní Gotové, ďivokích též zástúpi Hunnov, A vsťeklích Avarov do jejích sa virúťiľi končin, Pod moc a násilné jích lahko uvádzaľi panstvo. Však títo všecci za své hodnú vzaľi záhubu číni: Keď ľen ména po ňích a iného ňezostalo vácej. Než sami ešče žijú, i budú žiť vždicki ze slávú: 630 Bár i po dňes hrozní vždi čiňá jím súseďi náťisk. — Tak Svatopluk veselím i prední národu póvod, I staršé, ponakoľko mohel znať, príhodi hosťom Viprával, černá až noc v behu prespoľi ušla, A všeckích na milé oďebrať sa ponúkala spáňí.