ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jak túžné čekajú mnohodlícú levčata matku, Keď hrozní trápí hlad, a vischlé od smadu hrdlo; Než tá pres ďaľekí les a pusté húšče sa túlá: Neb častú blízké vikvárila háje polóvkú, A snážná jastrí, zváľenú kebi buďto jalovku, Buďto klavého rohem zapopadnuť mohla bujáka: Tak Slavimír z veľkú príchod Ludomíra do ohrad Vičkával túžbú; než jak sa navráťil, a istú Z báborskéj naspák podonášal končini správu, 10 Hňeď zavolať predních a na sňem zvésť káže Slovákov; Ti s predbíháňím dovalá sa, i v raddu zasednú; A Slavimír k zešlím takovímito rečnuje slovmi: „Práťeľi uprimní, mílnú sme dopádaľi náďej, Keď sme sa oklamaní v márních domňívaľi mislách, Že všem nám pozatím, báborskéj vládi slobodním. Stálí vždicki pokoj, stálá buďe volnota kvitnuť. Neb znovu obzrojená sa valí a už hurtuje búrka, Čo hrozní poddanstva sipať buďe na hlavi príval. Ejhľe ve snách úbohí sa mi král Rastislav ukázal; 20 A strašnú hlásil vec; i tak spícému vireknul: ,Ó kňaže posvatní, teho tam nad hvezdami Otca, A spolu údatní údatních vodče Slovákov! Ti včil spíš, a ňevíš, jaková sa ťi náhoda blíží. Nazdáváš sa, že keď zhinul a vzal skázu ňeverní Král Svatopluk, keď i, násilnú proťi vóľi donúťen Hrozbú, vládu prijal si, a z báborského zaprahlí Jarma vidrev národ, premilú opatril si mu volnosť, Všecko že bezpečné sa nachádzá, všecko pokojné? Jak sa tu hrozňe klameš! Víborní tento hľe ešče 30 Vnuk žije až posaváď, a ke zléj žije záhube krajni. Dosť mu ňeňí, že zraďil mňa a pod moc Ňemcom oďevzdal Rozlobením; a ti na hroznú odsúdiľi mňa smrť; Ľen jeďiní Ludvík zmiloval sa predca nade mnú, A krátkú premenil mi boľesť na ťisíce boľesťí: Keď žeravú a tuhím praščícú radľicu ohňem K bistrím kázal očám priložiť, zrak a svetla vipáľiť; Večnú též vazbú a žalárem trápiť ukrutním. Dosť i na tomto ňeňí. Vatšú vzal pred seba hroznosť, Vatšé zlé: Vlastnú zapredal svoju krajnu ohavňík, 40 Národ svój vlastní, a uvéďel do psoti ľudstvo; Keď Ňemcom podľehlosť a haňebné slúbil otroctvo, Ľichvu mnohú, i temer ňezňesnéj víplati dáňe: Sám abi ľen panovať, zdornéj sám Ňemkiňi slúžiť Vládal, a z báborskú sa mohel kochať ešče ňevestú. A včil braň hotová i početné vojsko hromážďá: S ňím bi ťa mohľi zajať; jeho na tvé místo a prázní Prestol královskí i otupnú berlu povíšiť. Zdáľiž zbroj ňelapíš a zhubcov tíchto ňepotreš? Čož ťi naplat, že si osloboďil cudzého ňevolních 50 Od poddanstva ľuďí, a sladkú tímto na málo Prál okusiť volnosť, keď pre tvú poznovu krajna Spozďílosť zase včil do ukrutnéj bídi upádá?’ Tak smutní hovoril Rastislav, a zrázu sa zmiznul. Ďál sem ve sňe viďel do naších ňepráťela končin Ťáhnuť, mesta horeť, rabovať sa všecko a lúpiť. Báborov ísť na Ďevín, všeckích dať záhube strážních. Už Svatopluk na hrdí, královskím pláščem oďátí, Kráčal trón, a danú od Ňemcov berlu prijímal. Už též pálícú mňe k očám blíž radľicu kládľi, 60 A v lútích okovách do pozemskích vlékľi žalárov. Tak strašní mňa ďešil sen, a veľkú hrózu naháňal. Však mární že ňebol, každí hňeď v pravďe to pozná. Rekňi že nám a všecko vilož, Ludomíre, porádkem: V báborskéj čo si krajňe viďel, čo slíchal o válce?“ Tak povedá. On hňeď takovímito odreče slovmi: „Údatní Slavimíre, milí náš s potrebi vodče! Od ťeba vipravení k ňepokojním na zvedi Ňemcom, Tajňe poviskúmať, jaková jích náhoda zmítá: Sotva do báborskích vekročil sem končin: odevšáď 70 Hňeď ťemné z víheň do uší sa mi brinkoti ňésľi. Ďalej postúpím, a budúcéj vojni paterné Uhlédám znameňá: meče a streľi brúsiť; i po svích Rozvinuté místách očekávať zástavi mužstvo. Ňekďe už aj hotovích zbíhať sa ku tímto junákov. Též sem sa zdovedal: Svatopluk že sa pod moc ukrutním Dal Ňemcom, podľehlosť a haňebné slúbil otroctvo; I hrozné pozatím viplácať dáňe: na každí Rok sto koňí, dvakrát sto volov, též stríbra oďevzdať Toľko hriven; v čas i vojni pomoc na ňepráťela vislať. 80 I preto je z vazeňá a ze smutních vivľečen ohňiv; Královskú hrdo aj pocťen k tomu ešče ňevestú. A včil vojsko zešlé pod vlastnú dostaňe správu, S ňím abi ťa, Slavimíre, i nás mohel úplňe zvíšiť, Jestľiže bi s’ nechcel po dobrém jemu berlu popusťiť, A s nami sa zdráhal plat i toľké dáňe uvádzať. To hľe je, v báborskích čo okom sem veľmi paterňe Zahlédal mestách, a svíma sa dozvedal ušma.“ Sotvaže tak reknul, Slavimír hňeď poznovu začňe: „Už teda víťe, jaká na sňem vás kázala zebrať 90 Príčina! víťe jaká očekává bída ňevolních, Koľké ňeščasťí, koľká iďe na hlavi skáza! Tehdi si vojnu aneb večné poviberťe otroctvo; Vezmiťe báborské a na krk zaprahňiťe jarmo!“ Tak Slavimír k zešlím dokonal reč na sňeme otcom. Než tito rozďešení a takúto pre náhodu zmátlí, Všecci ho v najvatšém poslúchaľi ešče mlčáňú. Jak srďití víchor, čo celí náramňe fučícú Rozdrapoval sa hubú ďeň, a kalné mračna doháňal, Keď znovaní zasekol sa na noc: v tom černava hustňe, 100 A smolná po šeréj nastává obloze hróza; Všecko uťíchňe tedáž, a pre zlú trňe od strachu búrku: Tak prední v ďivnéj zetrvávaľi starci ťichosťi: Neb sa na rozpačitích do včil nazdávaľi mislách, Že Svatopluk zhinul a v lútéj vzal pohromu vojňe. Až vážní jedním Zemižížeň povstaňe rázem, Čo v každéj dobrú uďeľiť znal príhoďe raddu: Už mu z očí a s tvári samá vihlédala múdrosť; I preto u všeckích veľké ho slávilo méno. Ten teda pretňe ťichosť, a takímito rečnuje slovmi: 110 „Vodče veloslavní, a vi zešlí pospolu radci! Večňe-ľi odsúďen k tomu náš je tu na sveťe národ, Pod cudzím abi ľen sme zaprahlí díchaľi jármom, A vlastnú slobodu, vlastnú ňeužívaľi volnosť? Od koho tak veľké Ňemcom sa oďevzdalo právo, Utláčať bídních, a silú k poddanstvu naháňať? Ach! Svatopluk, hrozní Svatopluk čo si predca zamisľel? Jak veľkú v ťebe oklamaní sme zakládaľi náďej, Údatnú zmužilosť a ňeohrozeného viďící Srdca tuhosť, že ti nás a milú našu krajnu obráňíš, 120 I v cudzú ňikdá ňedopusťíš vládu upadnuť! A hľe ti včil bídní ju i nás na to dávno slačícím Už Ňemcom zapredal si, a schválné kúpil otroctvo! Ach! čo za vec, čo ťa za hrozná k tomu potreba núkla? Však si ti najvatší bíval volnosťi milovňík! Ach, prečo sám ňepadel s’ a raďej v boji záhubu ňevzal? Nežľi si mal toľkú, tak haňebnú spáchať ohavnosť! Bídu na nás uvaľiť, večnéj dať poškvrňe méno! Zdáž na to sme predtím už pod Rastislavem, a včil Pod miľením vodcem Slavimírem toľko prehojnéj 130 Léľi tokov krvi, a vzácnú podobíjaľi volnosť, Bi sme ju včil hotovú z dobrovolnéj pusťiľi hrsťi? Čož na to utlačení poveďá nám ňekdi potomci? Že sme tedáž, sľišanú blízkéj ľen vojni povesťú, Od strachu naplašení, mužské odhádzaľi zbrojstvo, I skorenú k Ňemcom prosbú a krivíma koľenma V mrzkú poslušnosť a boľestné lézľi otroctvo. Zbroj teda, zbroj hroznú zapopadňime, naproťi poďme, Bráňme zlatú volnosť, a ze záhubi vidrime krajnu. Jestľi bi však víťaztvom hoveť nám ňechcelo ščasťí, 140 Zemrime včil radšej, než bi sme jak otroci Ňemcom Slúžiť a báborské na šijách ňésť mávaľi jármo.“ Sotvaže reč dokoná, „Zbroj, zbroj zapopadňime,“ všecci Hňeď volajú: „Zbroj“ po všeckích sa ozívala ustách: Jak hrom keď rachoťí a po skalních huhľe pahorkoch. Nastaňe v tom Slavimír, a takímito odreče slovmi: „Uzňesené aj z méj polapať braň stránki je zdáňí. Radšej smrť slavnú a hrďinskí zvoľme si úmor; Dajme sa rozťať a krv do posľednéj kapki viľejme, Kľeslú než slobodú v otrockém járme naríkať!“ 150 Tak povedá; i v tom chitrích na všecki rozešľe Místa poslov, mužom oznamovať, bi sa chápaľi zbrojstva, Spíchaľi hňeď na Ďevín, a čo najskór v jedno sa zešľi. Než černí jak náhľe druhov rozbúril ohavňík, Tátoša dá sa hľedať; na hrubém Vetrlíňe i najďe. Tak srsťú bílého, jakí Svatovítovi ňekdi K pocťe daní bol kóň: čo na ňem hrozními opásan Zbrojstvami, praj, nočnú na ňepráťela chvílu vibíhal, Strach množil a spravenú cťitelom svím krivdu vipomstvil. I včil jak zdvihlú na ďevínskích zástavu hraďbách 160 Uzre mihať (bedľivím stríhel na to vždicki okálom) A spolu obratních sa hrnuť poslancov, i silních K vojňe mužov zbúdzať, naňho chitrí hupki visadňe: Trúbu ľevú a pravú zapopadňe meč od krvi kalní; Na hlave též smudléj krvavé sa mu trásľi chocholce, Prístrachem obsadlé, a ukrutnú púščaľi hrózu. V tom zachopí sa na cval. Pri moravskéj najprve réce Cestu si vezmúcí: poľem a kďe ho ňikdo ňevídal Pres povetrí létá jako chitrí krídlama jastráb; Než po hradoch, ďeďinách a osadlích od ľudu mestách, 170 I kďe jakí ľen muž súci sa k vojňe nachádzal, Spešňe behá, zvučnú meď a hlasnú trúbu nadúvá, Meč krvaví zmítá; i takímito zbudzuje slovmi: „Zbrojťe sa, zbrojťe, milí druhové, ten vodca je rozkaz: Neb Svatopluk zrádní zapredal nás Ňemcom; a ti včil Už sa do vlasťi hrnú, už ohňem všaďe končini pálá. Všecko berú, lúpá, a vľečú nám uzľi na hrdlo. Zbroj teda, zbroj polapajťe chitrí, a krajnu si bráňťe.“ Tak vreščí a takí do uší pere Černobog ohlas. Každí aj bľižší i ve vatšéj od ňeho ďáľi 180 Náramní slíchá krik a strašné trúbi ručáňí. Krem toho jaščerčí všeckím potajemňe do srdca Vďechňe pajed, lútí hňev a besnú vsťeklotu pusťí, I hroznú zažihá na Svatopluka zradca ňenávisť: Najvatšé ostrú abi braň všaďe chápalo mmoztvo. Už spíchav Moravú Hanu prejďe a Odru nahlédňe. Odtáď pres visoké zachopí sa k Váhu pahorki, A cvaľem obratním na dunajské zbehňe pomedzí. V tom sa na Hron vnášá a samí až techto začátek; Odkáď pospešní k veloribnéj pred seba vezme 190 Chod Tise a k bublavím chvátá podla vímola žrídlám, Odtáď zas krížem zachiťí sa, a klučkuje sem tam, I dvakrát už sám od víchodu slnka na západ; Dvakrát od stuďenéj též pólnoci k horku poľedňa Krajnu celú pobehal, každé zmeral obluda místo. Než jako ešče treťí aj ráz chce na cestu sa pusťiť; Končini od jednéj na druhú zase končinu létať, Tátoš mdlí a tuhím prebraní až k úpadu chvátem, Od seďeňá na bokoch, na krídlách od fuku spáľen; Vác aňi už po zemách behať a své poskoki dávať, 200 Vác aňi už lahkím veslovať ňevládňe povetrím, Zrázu sa ľen potočí, a pretrhňe sa prespoľi pod ňím; I hrivi rozpaježíc na rizém rozťáhňe sa písku. On zlorečí, a kruté hroznéj pluje ze tlami láňí. Ňišt méň též černí druhové a roháči pekelní Ze svú obracajú sa vecú. Okoľičňe po mestách, Po všeckích ďeďinách, a celéj ve dňe i v noci krajňe. Jak chlpatí ňetopíri, večer keď nastaňe pozdní, Bez baveňá sa točá, a pľetú beh a zákluki sem tam; I zjašení všaďe ľud búrá, všaďe pravdu ňepravdu 210 Roztrusujú, a tuhé pichajú pod ňadrami bodce: Hňev lútí, škaredí vsťek, horúcí besnoti plápol, A tlícú dodajú na Svatopluka zradca ňenávisť, Každí skór abi povstal, i ostré zbrojstvo dopadnul, A proťi rúťícím sa obráťil zavčasu Ňemcom. Tak černí zlochové po všeckéj žúriľi krajňe. I hňeď stváráňím a takím besov ostňem upichlé Ľudstvo sa rozbúrí, a do hroznéj vojni ponáhlá. Zhurta sa šípi kujú, meče brúsá, píki, šišáki, Náprsňíki robá, a meďenních obťahi ščítov; 220 Lúki sa vistruhujú, i kijáki nad ohňami tuhnú; Žrebce vedú a chitrí sedlajú sa do pótki nosáci. Umko milá, dávních vedomá všech na sveťe príhod! Včil nože prav, koľkí zbuďení hore povstaľi vodci; I z jakovích nahnaté končin ve vláďe mající Zástupi údatné a za vojnú prudko fučícé Ťáhľi poľem prašním, i do hroznéj chvátaľi pótki, Krásnú obhajovať volnosť, a ňepráťela zetreť. Prední s predňezešlím Zemižížeň híbe sa vojskom, Raddu čo najprvní dával na Svatopluka zradca 230 Braň lapiť, a z lútími zahnať jeho Ňemcami z vlasťi. Pevní s ňím Belohorci idú, chlap nad chlapa každí, Z Bistrice úrodnéj, z Lamača, z Dúbravki, Ze Zóhru, Ze Stupavi znovu postavenéj, ze Lozorna a Mástu; Kďe pred tím veľké sa na oblohu spínaľi hraďbi; Než vtedi ľen smutné z ďeďinú zboreňiščo ňeveľkú. Z Jabloňového, Levár, ze Soločňice, Lábu a Závod, I s trojakích Bórov, na konopné vlákno prehojních. Též čo koľem veľkého majú boru místo na bidla; Kďež more ňekdi jazer, jak o tom viprávaľi starší, 240 Vischnulo, a množšé za sebú poňechávalo píski. Tam sa potom veľkí ujal háj i na šírku rozestrel. Ozbrojení títo vždicki choďá a na končini stríhnú; Prední aj na Ďevín preochitro sa pospolu rúťá, Keď kedi naň dorazá ňenadálím Bábori vpádem. Též veľkí čo Dunaj, menší čo opusťiľi Dudváh; Gidru potom chladnú, a trnavskéj réčini prúdi, I Blavu bistrotokú, ňeveďícú ňikdi zamrznuť. Aj čo bidlá na patách drevnich hor, a zhusta motikmi Ňestrídmé kopajú na ohňisté víno pahorki 250 V Modre, Jurú, Častéj, visokém Pézinku, a švárném Údoľi, v ňemž dobití od Rímanov Otto sa ukril, A k bidľeňú oblúbil; i svím ponazíval ho ménom. Stáľe po ňem zrutní potomek Strojmíra, čo révním Spodní ňekdi Zobor, v nárovnéj od seba ďáľi, Obsádzať prúťím, a ľuďí ho opíjať učíval, Ťáhňe Milín; a prenáramním dub kňíše hroťiskom Nadstavení, každé prerazící naskrze zbrojstvo. S ňím sa do vojni sipú víbormí všecko junáci: Ňitra čo najstaršá a zoborské vislaľi kopce, 260 Obdávní Močenek, veľkí na vinohradi Frašták, Čachťice, i Brezová, i Turá, i pijáci Hoľečki; Píščani uzdravné, a Nové čo zrovna do Váhu Mesto hľeďí, i celá Novomestská rovňina krásná. Chvojnica též vľečná, rakonosná réka mijavská, A spodem obsaďené javorinskéj víše pahorki. Bojňice ťeplovodé, remeselná veľmi Prividza, Obzláštním dobré i Topolčani dávno šafránem. Též Paďeráci tuhí, a čo u brehu Ňitri, a mútnéj Žitvi držá masné ňedohlédlích rovňini končin, 270 A skriveními orú žitorodné úhori pluhmi. Aj čo žijú, kďe Dunaj bere Váh a krutími do nútra Ustmi loká, i ňesen ze sebú zas doňho vilévá. Tích dva ťisíce peších je, chitrích vác o tri koňíkov, Ozbrojeních kopiú, a visícím na pľeci lúkem. Ohromní i točí sa ohromnéj postavi Slavboj; Čo spravením od Smíla mečem, jakovému podobní Lahko ňebol vídan, v krvavém boji rúbal, a jedním Ľen sekem údatné rozeťínal prespoľi mužstvo. Z víborného za ňim sa ženú pluki mesta, čo rimskí 280 Ňekdi Terenc v pekném založil nad Váhem okolku; A hrad i ňezbornú prihoďil k ňemu na skaľe tvrdzu: Z Dubňice nádhernéj, ze žilinskích meščaňi ohrad, S Púchova, Rajca, Kisuc, ze hrozícéj Bistrice Váhu, Z Ilavi a z Beluše, s Pruského, Varína, a Čatce, I s kiselého tedáž na viňičnú Beckova ščávu. Aj ti čo prostredních najprudšá v úbehu réka, Váh, preťeká, i milé pola jím a oráčini rúcá. Každí s ňích zmužilí je a vodcu na postavu rovní. V zápať pospíchá Luboslav; čo sa od ňeho ňikdo 290 Švárňejší po celéj ňenachádzal krajňe Slovákov: Všecko na ňem krásné, zrost, líca i rúcho je krásné; Krásné též sa na ňem zaskvívalo od zlata zbrojstvo, Krásňe i pristrojené v pišnéj bolo ozdobe vojsko; Vésť čo mu dal slavní a hrdími na hvezdi sa pnúcí Hraďbami rozpevní Veľehrad; kďe za dávna slovenskích Králov rozkošné a zlaté bívávalo sídlo; Též čo Prerov starší, a Priboň, čo Ičína pomedzí, Aj Kijov aj kvetoví Ostrov, Poľešovce a tenkrát Ešče ňeohraďení Brod, i Bzence na zahradi najďál 300 Víchirné, Veselí a ňezadnéj Strážňica krási; Aj ti čo Odru, tokem chitrú, čo ve dvojno bežícú Bečvu pijú, a koľem vetrného Radhosťa sa ťáhnú. Ďál zakovan v ťažkém do saméj pati zbrojstva na českém Žrebci hrivú bílú, bílím též odpoľi chvostem, Aj čelom aj nohma až do koľen bílíma na predku Ohromití cválá Jaromíl, a do víški trčícú Vihrážá kopiú; údatné všecko ho vojska Nasľedujú, čo sa v najvatšém z Brna vibraľi počťe, Záhrušic obdávních, a mitéj mnoho Ledňice Tájú, 310 Z Boskovic, i z Letovic, z hojného i Slavkova ribmi; Též čo dodal pišní Hodoňín, čo i v ňízku ľežícá Bredslava, a blíž ňéj Podlžáci na šírku osadlí. Íhlavské sa ho též i znojemské zástúpi všecki, Aj za samú čo bidlá Tájú, zlích súseďi Ňemcov, Poprichiťá, a do ukrutnéj spolu bitki sa rúťá. Jak na jaseň sa točá odpadlé ze stromu listi, Keď prudkí zahučí a konárami zatrase víchor; Neb ze všéj keď idú a skáčú oblohi krúpi. Aj veloúdatní meškať doma nechce Hodislav. 320 On vekom už zešlí peč a snážnosť vojni opusťil, Víhosť dal zbrojstvám, i celí na pokoj sa oďevzdal: Ľen pola úrodné, čo ťisícero pluhmi orával, Ľen lesi a chladné ho ťešívaľi sťínami háje, Lúki ľen obrosené a hrčícé pres ňe potóčki. Často choďil k prúdom, na brehoch rék často sedával, Spev pastírov aneb šveholících ptákov očúval; Buď hlasnú umelími chiťil zase prstami harfu, A slavné hrďinov dávních účinki, a veľké Veľkích vojni mužov pri svorném rozmeru spíval. 330 Než včil jak hroznú sa vaľiť čul záhubu na vlasť, Rozlobení a jedem vsťeklím náramňe fučící Treskol harfu, lapil braň, a v tom sa do pótki zanášal. Tu zrutní Miľibor, z Holomúca čo zástupi ríďil, Z Unčova, Prosťejova, Trebovi, Slaveťína a Tremska: Keď to viďel, jemu nad vojskom hňeď správu popusťil. On z veľkú naspátki do ruk zase vzal ju radosťú; A pluki údatné údatních védol Hanákov. Strašní též sa valí Borislav, hrozného preslavní Jaščera ukroťitel, čo zakáď žil, v zrosťe pribíval, 340 Fúkal jed lútí a morícé do smrťi púchi; Ľichvu celú, i celého naráz muža do tlami zhltnul. Všecko už aj vihubil najšír a napusto uvédol. Až zmužilí, toľkú ňetrpící skázu, Borislav Doňho ňeohrozením sa oďevzdal srdcem; i práve Jak sa na ťepľejšém ohríval z nahodí slnku, A pri saméj najďál rozťáhlí jaskiňi drichmal, Náramnú uhoďí a praskňe mu do tlami jedlu; A spolu ríchloperé ňeklamúcím šípi lučiščom Začňe jeden po druhém sipať; i skór, nežľi sa schápe, 350 Nežľi sa priblíží, hrozné mu vibodňe okáľe. Z veľkím drak hurtem sa chopí, a strašňe sipící, Náramní učiňí lom, a pichlí prehrize oščep. Trikrát sa zdvíhá na veternú krídlama víšku; Trikrát spátki padá; sem a tam sa i hádže, a vókol Všecko trhá, žihadlom sťíná, a drápami rúcá, Aj skaľi aj kameňí a zdvihlé pod ňebe sosňe. K posľedu po známéj sa do jaskyňe vóňi a smutném Páchu plazí; i v náramném zhiňe obluda síku. Odkáď ven para zlá a morícé dušňaľi púchi, 360 I všeľiké, čo blíž pristúpilo, zrážaľi zvíra: Až ju celú kameňím a hrubími zahádzaľi skalmi. Víťaz tak veľkí do ukrutnéj pótki Borislav Pospíchá, a na svém zabitú ňese potvoru ščíťe: Čo vťipnú remesľil vavrečskí Mislota prácú, A v sedmorzloženú, strhlú z ďivokého bujáka Obťáhel ho kožú, i tuhích dal toľko mosadzí. Premnoho údatné viprovádzá techto junáctvo: Čo pri Babích sa Horách, pri poďivném vodmi Kriváňi, Čo pri Volovci živí, a pnúcéj v oblohu Tatre, 370 Ostatních i Fatrách sahajících čelmi na hvezdi; Též pri vodách čistích: pri oravskéj réce prebistréj, Pri prameňoch vážních, pri Dunajci a Popraďe meňšém. Aj čo majú Tvrdošín, Veľkú Ves, a mesto Kubína, I vlastním volanú od trsťá Trsťenu ménom; Námestov, Hibi, Lupču, potom Bocu v úvaľi ňízkém Postavenú, žádních ňemajícú od veku vrabcov; Aj Belu aj Lubovú, krásné Podoľinca okrški, I Smolňík: ve vodách kďe zeľezné krúhi na peknú Obracajú sa mosadz; a predešléj tvári sa sprosťá. 380 Zbroj sa ňejedna u všech ľiščí: meče jedni a ščápi. Jedni valaški točá a opéklé ohňami drúki. Jedno i rúcho ňeňí a kroj; ti zďála paterní V bílích skvá sa huňách, šerajú sa ti naproťi v černích. Časť vlkov obléká, hlavu na hlavu, líca na líca Prikládá; a ňepráťelské v boji žrebce plašívá. Mnoztvo to všecko pešé; aľe íť sa mu peški ňelúbí; Než do plťí vchádzá, a chitrím dolu vesluje Váhem: Tím abi čo skoršej ku ďevínskím dospelo hraďbám. Vodstvo bité náramňe hučí, a spešňe zeľezní 390 Pikami háj, i mužov ku horám svéj vlasťi podobních Odvážá, a mnohú ťisklé iďe preš brehi rékú. Dva braťi též rúťá sa na veľkú postavu rovní, Údatného ňéméň údatní Jarka potomci, Sťahlav a Krup hrozní, čo krupinské mesto zakládal, A vlastním kázal ho volať ľudu od seba ménom. Poslušní sú jím ze krupinskích meščaňi ohrad, Z Lubjetovéj, čo prišlích ňetrpívá na sveťe vrabcov. Z najľepšého na sír a na masnú žinčicu Brezna, Z Bistrice nádhernéj; i zvoľenskí ženci, čo ostrím 400 Od zlata obtočené po rolách žnú sťebla kosákem. Aj čo veďá v ďivném zeľezo v meď žrídľe premíňať. Z Ďetvi potom, zrutních čo chlapov na svetlo vidává, Z Jelšavi též ze Pľešivca, i ze Ščítňíka, prehojná Kďe braň a obzláštné sa robívaľi ščíti vojákom. Aj s Turan aj z Mošovec, ze Sučan, ze Pravna, a všeckéj Zahradi turčanskéj, všaďe hormi na vókol oplétléj. Spíšna si vikračujú Bor a sin jeho Vlastoň obratní. Všecko zlaté ľigotá sa na ňích i šišáki i ščíti, Ze zlata braň na prsách, na mečoch sú ze zlata rúčki, 410 Obťáhlé i zlatom najmnožším lúki sa žárá. Aj veloúdatnú bohaté jím na zlato mesta Ozbrojujú mláďež: najdražšá Kremňica kovmi, Vistrmením najvíš s téj i s téj stránki pahorkem Priklopená, a do svého Nová Baňa údola sťisklá. Aj Bela aj Pukanec, viborní rudmi; i najďál Roztraťená sem tam po visících Ščávňica kopcoch. K ňím Tisovec veľkú šuhajov podohadzuje částku, Veľkú částku Ťekov, z nadutéj strach réki mající, Vráblani lahkoživé, a ľevickích rovňin oráči; 420 Skalnastí i Hľiňík obzláštné ustaňe lámať Hňeď kameňi, a svích vodcom dá správu junákov. Též čo seďá vókol zdvihlého nad oblaki Sitna, A stálú na vlkov lútích i na medveďov horskích Pótku vedú, a tuhími kolú jím ščápami rebra. Též čo Ipel, bistrí čo kroťá Hron, a Rimavu brodnú, Víťazní i Dunaj, nad rékami berlu držící: Všecci sa prispojčá, a silá svím zástupi mnoztvom. Aj ti ňeúčastní ňechceš biť, Bľizkoňe, válki. Zrutnú do hroznéj zapopádáš ťenčicu pasťi; 430 Ťenčicu, s ňéjž naprázno daní vrh ňikdi ňebíval; Než koho s ňú koľvek zachiťil si a do hlavi praskel, Každí hňeď zrúťil sa, a mal raňe dosťi na jednéj, Pospícháš krvavú sina smrť nad Ňemcami pomstviť; A v boji najprudšé Novohradčanov hajna porádáš. Vládu ťi prisporujú i Halíč i Lučenca pasáci, Nádherní i Ďivín, a okolné Sanďi pomedzá; Aj ti čo jích pišná s poveterních ľedva dozírá Matra oblak, skúpá i čo jích mije na vlahu Zaďva. Od hlbokích v posľed ribnéj Tisi vírov, a často 440 Žúrícého koľem najmnožšú Hernada rékú Údatné sa berú z náramním zástupi viskem. Tíchto Rozhoň, veľkí tam tích má vládu Bujartúr; Techto koňíci samí, okruhlími sa ščítami skvúcí, Mírné lúki ňesú a zňícé strelkami túľe; Ščáp ruku ozbrájá, hlavu krásí perko volavki. Než teho všecko peší, ohromnéj vládi, chlapiska, V šestoro obkované, ňemalí kus bresta, kijáki V hrsťi ňesú, a šerími krijú ťela medveďa zvľekmi. Krem tích aj, toľké usľišící vojni povesťi, 450 Silní Čech, Zbislav, na pomoc svím prispeje bratrom Náramním klaďivom, jakové hore ňikdo ze všeckích Ňevládal zdvihnuť; sám on však lahko ho zdvíhal; A vždi, jakíkoľvek dal vrh, buď zblízka zatreskol, Buď najďál uhoďil, každí bol do smrťi úraz. Pať sto mužov sa mu pripľichťí, dobrovolňe idúcích. Rovním ostrojeních, aľe meňším o mnoho zbrojstvom. Súsední ba sa též od blúdnéj Visľi Poláci Rozbúrá, blízkí i Sľezáci od Odre sa búrá. S tích vichiťí sa preúdatních na tri sto Mazúrov, 460 Ščítami ozbrojeních a bežícú nad hlavu píkú; S tíchto na dve sto chitré metajících bez klamu šípi: Tím Svojskí, zmužilí kráčá v čeľe tímto Nosistrach; Zrostem a odvážním chvaľitební srdcem obadva. Toľko preúdatních z váľečním kráčalo mnoztvom Vojvodov, a hrozní ve prsách jed ňéslo na Ňemcov. Od spevu zňí povetrí, pukajú sa od ohlasu mračna; Od noh zem dupotá; a šerí, sa na víšku točící, Prach vstává, i celé od kúravi oblaki hustnú.