ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešče celé v morskéj sa ňehrúžilo rovňiňe slnko: Zašlo na pól a na pól mihavú potrásalo žárú, Zďála i ostatné do ťemen hor strílalo prúhi; Ľen v doľinách černé tma a noc rozťáhnula krídla: Keď veľkí a na vistrmenéj skaľe pod ňebe zvíšen Černobog uzre Ďevín: o kerém viprávka je dávná: Že zmužilá i ňeméň švárná Dobroslava panna Z údatními ňeméň spaňilími ve tvári ho ďevmi Nad Moravú kďe Dunaj do svého ju lóna prijímá. 10 Zdvihla prvá a ňerozbornú poobehnala hraďbú; I všeľikú mu dodať ňezaňedbala krásu; ze silních Též ďev ména dané jeho nazvala méno Ďevína: I s ňimi ľen, dokaváď zemské ňeopusťila svetlo, Naproťi všem zbrojstvám a tuhím bráňívala vpádom: Ľen sama boj, sama panňenské ríďívala vojsko, Ľen sama najviššú bez manžela mávala správu; Ačkoľvek množšé i domácích kňížat i cudzích Snážňe za svú dostať si ju žádaľi matki ňevestu. Tam spíchá a ľetem vikonává cestu pekelňík. 20 I hladní jako keď jastráb, sa u víški točící, Buď hrdľičku milú, buď spevnú zhlédňe konópku: Hňeď sa po ňéj zachopí, a tuhí dá krídlama útok, Až koľem od prudkích švihané brk hvízdňe povetrí, A zmítá váňí; i ňevolné ptáča hučící Sotva usľichňe fikot, v lútého je dravca pazúroch. Darmo prosí o život, lútostním darmo naríká Piščáňím, a na svú povolává darmo ňevinnosť: Buď jemu, buďto iním žádnú že ňeblížilo krivdú; On však ňezviklí zlutovať ňišt všecku na prosbu, 30 Ňišt na naríkáňí a žalostné piskoti ňedbá; Ňišt aňi že sladkú veselívalo úhori pesňú, Už hotovéj pusťiť s kluk a zlích dráp ňechce korisťi: Tak zlobiví náhlím sa zanášal Černobog hurtem, Keď zňenadála Ďevín a višlé k ňebu ohradi spatril. V tom sa na najviššú posaďí vežu. Ňikdo ze všeckích Ňezňátrí ho ľuďí, strážní psi ho toľko samotní Zahlédnú; a povivracané hubi naňho majíce Pospolu náramní do povetrá dávaľi blavkot. Tam dočká, a mislí, jako má Slavimírovi lútú 40 Rozpáľiť vsťeklosť a krutí na Svatopluka plápol. Než keď král noční skoro už polovičku dosáhnul Cesti mesác, a zlatím rozháňal mrákotu svetlom; Keď znovaní už i ľud zasnul, keď ptáci a zdrímlé Zvírata v najhlbšéj vipočívaľi dávno ťichosťi; Ľen slávik premilé húdel pod hraďbami pesňe: Tenkrát už hotoví a všecko na misľi mající, I spolu aj mňící, Slavimír že je ve sňe zahrúžen, Zrázu sa, jak bi na zem padlá z ňeba zbehnula hvezda, A množšú za sebú ťáhnúcá faklu umizla, 50 Pospusťí, a do nútrajších iďe ohradi svetľic. Všecko tu spí zložené; Slavimír ľen toľko samotní Ešče bedlí, a milé zazňívá pesňe u harfi; Pesňe, čo Jesseovič, navnuklí od Boha veščec, Spíval i sám, i svój zvoľení ľud spívať učíval. Tehdi zakáď bi tuhím zmohlí snem i tento ňeusnul, Na starodávňejšé slavních po porádku sa ďívá Tvári mužov, čo v náramnéj sa nachádzaľi síňi: Neb tu pri nábožném Slavimírovi zostať, a v nútri Vésť baveňí, i ňenávistné sebe prospevi ďáľej 60 Ňechcel poslúchať: nebo sľich mu urážaľi najvác. Z otvorenú tu hubú (ľepší v noci než ve ďňe mal zrak) Najprvného ze všech zahlédá Sláva, čo méno Dal krajanom vlastním, a po ňem sa nazívaľi Slávi. Vedla potom spatrí Morava zrutného, i otcov Ostatních, dávné čo opusťiľi naproťi vóľi Bidla, a pod prázné z roďinú svú Tatri doťáhľi: Najvatší ze kerích bol Váh a Hron odvahi prudkéj: Od teho Váh, od techto ďeďil zase meno Hron ostrí; Sám aľe nad ribnú osaďil sa z náhodi rékú; 70 Nad ribnú rékú, čo sa od ňeho ešče volává Až povčil Moravú, a Slováci Moravcami od ňéj. Tam hrozného zočí, náramnej postavi, Sáma Obľičajú púščať strach, a očma vihadzovať iskri. Tam Samomíra, tam aj veľkého Samoslava na ščáp; Premnoho aj hrďinov, na tuhú braň a vojnu paterních, Krásňe viobrazeních, ve svém stáť uzre porádku. Ďál sebe též ňemilého, viďí Mojmíra, napráhlí Meč pravicú, a ľevú ze zlatím ňésť zástavu krížem. Obzlášť však sa ďiví, a okálama zbistra opírá 80 Na mnohoúdatnú samoženku, Dobroslavu pannu: Jak valčí a tuhí veďe boj zlím naproťi Ňemcom, A prudkím náramňe fučíc od vsťekloti ohňem Z Bistroňivú, krásnú Ludomírú, žrebcem obratnú Dúbravkú, a z iními ťisíc tovariškami ľútích Báborov a cvičené pere hajna i vojska pomátlé. Než jako ďál na iné i hrďinské číni a pótki Víťazov údatních, skvúcích též od zlata žrebcov, Podperené a koľem viklajícé hrivmi šišáki, Ščíti meďú okuté, i barevné zbrojstvo sa ďívá, 90 Zazdává sa počuť, Slavimír že chrápe uzaslí: Hňeď sa mu na krásné zaňelúbí obrazi patriť. Ustúpí, a do zatvorenéj k ňemu ložňice vejďe. Napred však sa meňí v známí Rastislava parsún, Čo zraku i vlastnéj zbavení bol Ňemcami krajni, A v ťemném ubohí trápil sa ňevolňe žalári. Tak na všecko zloboh Rastislavu králu podobní: Aj na hlas aj na tvár i bľedé od vlhkoti usta, Visľepení aj zrak, na celú též postavu údov, Ku hlave sa zblíží; i prvím jak celki zahrúžen 100 Bol spáňím vijeví, a paterňe ukáže sa ve snách; I všecek uplakaní takovímito rečnuje slovmi: „Ó kňaže posvatní, teho tam nad hvezdami Otca, A spolu údatní údatních vodče Slovákov! Ti včil spíš, a ňevíš jaková sa ťi náhoda blíží. Nazdáváš sa, že keď zhinul a vzal skázu ňeverní Král Svatopluk; keď i, násilnú proťi vóľi donúťen Hrozbú, vládu prijal si, a z báborského zaprahlí Jarma vidrev národ, premilú opatril si mu volnosť. Všecko že bezpečné sa nachádzá, všecko pokojné? 110 Jak sa hrozňe klameš! Víborní tento hľe ešče Vnuk žije až posaváď, a ke zléj žije záhube krajni. Dosť mu ňeňí, že zraďil mňa a pod moc Ňemcom oďevzdal Rozlobením; a ti na hroznú odsúďiľi mňa smrť; Ľen jeďiní Ludvík zmiloval sa predca nade mnú, A krátkú premeňil mi boľesť na ťisíce boľesťí: Keď žeravú a tuhím praščícú radľicu ohňem K bistrím kázal očám priložiť, zrak a svetla vipáľiť; Večnú též vazbú a žalárem trápiť ukrutním. Dosťi na tomto ňeňí. Vatšú vzal pred seba hroznosť, 120 Vatšé zlé: Vlastnú zapredal svoju krajnu ohavňík, Národ svój vlastní, a uvéďel do psoti ľudstvo; Keď Ňemcom podľehlosť a haňebné slúbil otroctvo, Ľichvu mnohú, i temer ňezňesnéj víplati dáňe: Sám abi ľen panovať, zdornéj sám Ňemkiňi slúžiť Vládal, a z báborskú sa mohel kochať ešče ňevestú. A včil braň hotová i početné vojsko hromážďá: S ňím bi ťa mohľi zajať; jeho na tvé místo a prázní Prestol královskí i otupnú berlu povíšiť. Zdáľiž zbroj ňelapíš a zhubcov tíchto ňepotreš? 130 Čož ťi naplat, že si osloboďil cudzého ňevolních Od poddanstva ľuďí, a sladkú tímto na málo Prál okusiť volnosť, keď pre tvú poznovu krajna Spozďílosť zase včil do ukrutnéj bídi upádá?“ Tak zlí duch šeptá zmeňení v Rastislava ústa. Stáť ho pred očma viďí Slavimír, i čo repce, zaslíchá: Od laku trhňe sebú, a z místa na místo sa hádže: Jak riba keď prudké vihoďí ju na zábrehi váňí: Neb chiťená močením v masném lepe kvíčala prúťím, Keď snáží sa vimocť a ze sľizkéj skázi viváznuť; 140 Než čím vác trepotá, čím vácej brkmi pomáhá, Tím vácej sa lapá, a do záhubi krídlama vnášá. I trikrát hore už zdvihnul sa a loktem opíral; Trikrát na zmrvené ťažká hlava padnula stláňí; Trikrát chcel prezreť; trikrát oči zavreľi vička; Toľkokrát hovoriť; toľkokrát seklo sa hrdlo: Najtužšé všeckú ho mocú ochváťilo spáňí. Tehdi živím aj predstaveňím a s premnoho vatšú Zloch zmisľené snáží sa viobraziť úkladi hrózú: Tím abi vác rozpáľiť a do vsťeku vládal ho nahnať: 150 Najprudších ve snách, jak ozaj bi sa stávalo všecko, Dá Slavimíru viďeť: že z hojním Bábori vojskom Po všeckích sa hrnú do Slovákov krajni pomedzách; I všaďe noh sa dupot, všaďe rehtot žrebcov ozívá, Až prach a hustošerá zastává černava oblak. Ďál spatrí už i mesta horeť, náramňe po všeckích Dím kobačiť ďeďinách; kúr ísť i samému do nozdrí; A všeľiké v hrozních naporád stáť končini ohňoch; Prudšú aj cíťí do očí váť plápola horkosť. Všecko viďí rabovať: zlato, stríbro a pokladi lúpiť, 160 Žrebcov, ovec, koz, kráv a ručících stáda bujákov Odháňať; prázní uťečú preč ľedva pasáci. Všecko plné strachu, všecko plné zre i hrózi ukrutnéj. Ďál zhlédá, jak matki, čo jím pred zrakma uprimní Manžeľi, a vzácni sinové, keď snážiľi vlastné Obráňiť máňí, vražedelním padnuľi zbrojstvom, Prostovlasé behajú sem tam; k ňebu chvílami patrá, Chvílami rukma lomá, a mokrú tvár prstami drápú. Zaslíchá i jejích plač i hroznú kvílbu ke jasním Vistupovať hvezdám, a nebeské uhľi porážať. 170 Zaslíchá seba lúto klnuť, že krajnu ňebráňí. A z vlastnéj vsťeklích ňeviháňá končini Ňemcov. Uzre potom, jak víťazním už Bábori viskem Postupujú na Ďevín, a do nútra bez odporu vejdú; I všeckích zabijú strážních, čo sa ňechceľi poddať: Jak seba už chitajú, a z hurtem s posťeľe ťáhnú, I hrozními tedáž zevrú nohi aj ruki putmi. Jak Svatopluk na hrdí, královskím pláščem oďátí, Kráčá trón, a danú od Ňemcov berlu prijímá. Zahlédá seba vlécť náramním pred neho chvátem, 180 Až kovi zňá ťažké a zeľezních ohňiva krúhov. Odsúďá mu žalár, odsúďá svetla viťemňiť; Z rozhorenú už též ocelú sa mu ke zraku blížá. V tom ho vrelú zloch ofúkňe parú, i započňe ho páľiť, Jak bi ozaj žeravá už radľica stála pred očma; Zňésť aňi púch a tuhú ňevládá ohňa horúčosť. Jak znovaní v hustém uložen lev z náhodi chládku, S prázních jestľi osík, pred tím čo ňedávno zapáľil Pastucha, keď horkím včeľi dímem z nútra vikádzal, Zdvihlí naňho veter tlícého kus uzňese práchna, 190 Ze spáňa sa miká; i horúcé rozloben iskri Z rozježeních strásá hriv; a lútím zarve ručáňím: Tak prudkím Slavimír ze stláňá viskočil hurtem; Veľkí stal sa buchot, zjašení až pohľi sa strážní. Sen mu vipadňe z očí: na horúcú radľicu patrí, Radľicu ňezhlédá; na Svatopluka pozre a Ňemcov; Než Svatopluk sa ňedá, ňedajú aňi Ňemci sa vídať. Rukma a nohma tedáž hňe, krutá je-ľi vazba na tíchto; Však žádná i na tích i na tích ňebrinkoce vazba. Ňeščastného potom ňátrí Rastislava krála, 200 Osľepeného aňiž ňezočí a ňenajďe tu krála. I mnoho ačkoľvek je na všeckéj misľi omámen, Ačkoľvek strach a náramná trase údami hróza; Predca je rád, že pravda ňeňí, čo zdálo sa ve sňe. Než keď strach pominul sa a zlá ustúpila hróza, Jak černá za dlhí keď čas všaďe žúrila búrka: Trásla sa zem, strašním trepané skaľi trásľi sa treskem, A včil zrázu veter zasekol sa, zasekľi sa bľeski, Hrom prestal rachotať, husté rozpusťiľi mračna, Vác aňi zem, žádná aňi sa skala ňetrase vácej; 210 Ľen ťicho sám ťeplí ze celéj déžď oblohi pluščí, A smadnú opojí zem, i dává úroďe živnosť; Každú aj k tomu zver, každé občerstvuje háje. Hňeď bistrého volá núter Ludomíra, čo práťel Bol verní, a na vťip chitrí, i na všecko obratní; A spolu s ňím rostel, do krutéj spolu vojni choďíval; I k vešlému naráz takovímito rečnuje slovmi: „Vrstovňíku milí a práťelu vždicki mi vzácní! Mé ťebe otvorené každí čas bívalo srdce; Aj včil chcem predňésť, jaková sa mi náhoda zbehla: 220 Pozbavení zraku Rastislav, náš ňekdi panovňík, Zjevňe sa ve spáňú a tuhém sňe pred očma ukáže; I hroznú mňe povesť, hroznú též záhubu spívá: Že Svatopluk je živí, že vlastnú poznovu krajnu Báborskím zapredal Ňemcom; keď tímto ňeslušné Dáňe a podľehlosť i haňebné slúbil otroctvo: Berla bi ľen sa mu ďál, a ňemecká ušla ňevesta. Že včil zbroj hotová, na trón bi ho mohli osádľiť, A mňa zajať; zraki mé povipáľiť, i krúhami sklíčiť. Ďál napomínal též polapiť braň, a tíchto zaháňať. 230 Už sem i v skutku viďel do naších ňepráťela končin Ťáhnuť, mesta horeť, rabovať sa všecko a lúpiť: Báborov ísť na Ďevín, verních dať záhube strážních. Už Svatopluk na hrdém sa povíšen tróňe nadúval; Už mňe k očám žeravú, až páľila, radlicu kládľi, A v lútích okovách do pozemskích vlékľi žalárov. Tak hrozné mal sem viďeňí. Aľe, práťelu vzácní, Ačkoľvek márnéj klamavím snom víri ňedávám; Predca pre bezpečnosť, i pre ľepšú istoti správu, Ber sa do báborskích bez príbavi končin, a pilnú 240 Skúmaj snážnosťú, jaková jích práca zanášá: Zdáľi pokoj, či ozaj hotová braň a vojnu Slovákom? Než vec tajňe konaj; ňevijav svéj príčinu cesti: Bi sme si tím asnaď ňejakú ňevizískaľi hanbu, Až bi tam odporná zdáňú sa nachádzala radda. Tehdi sa náhľi chitrí, a čo najskór spátki sa navráť.“ Tak povedá. On hňeď vikonává rozkaz ochotní, A spešním sa na báborské ňese končini chvátem. I prám už zbuďená ze zlatého sa ďeňňica lehna Zdvihla, a rúženné otvárala úsvitu bráni. 250 Než zlobiví hňeď po zjašeném Slavimírovi hrózú Černobog odstúpí, a volať z dolného ponáhlá Pekla druhov, čo s ňím rovné jích potkalo ščasťí. Keď pred tím bozkú u Slovákov mávaľi poctu, A včil sa v jazerách i horúcich válaľi bahnách. Místo je kraj Bíléj Hori naproťi víchodu slnka, Kďežto sa táto kloňí, a z víški do úvala schádzá, Od Havranéj ňeprám ďaľeké Skaľi, Šaščini ménom. Včil poľe už, tenkrát bukičím pozarostano hustím. Ďéra tu rozdrapením zíva až k peklu hrtánem; 260 Kam vodi a hrozné v čas búrki sa prívaľi rúťá. Pres ňu sa zlí duchové na horejšé vláčiľi svetlo, A prístrach na ľuďí i ukrutnú púščaľi skázu. Až jích nábožní zaklnul do prepasťi Horislav Pústevňík; od téj aňi vác ňevichádzala chvíľe Ven para nákazná a razícé sírkami púchi. Tam teda vestúpí; i ze všeckéj vládi zeľezním Na svích pekla druhov, čo mu ľen postáčalo hrdla, Rúkňe hlasem: pohnutá až zem sa otrásala vókol, Ozvaľi kopce v horách, a zvírata vbehľi do jaskiň; 270 Slíchala ze dna prepasť, i pekelní slíchaľi bratri: A hňeď, jak vlastné do uší jím zazňelo méno, Bez baveňá chitrí na horejšé lézľi povetrí. První vistúpí Radogosť, čo ňedávno na veľkém Od ňeho tak volaném, bozkú mal poctu Radhošťi. Tam v luhu posvatném, kďe ohavná stávala modla, Najmnožšé voľi, najmnožšé mu zabíjaľi ovce; I pri hodách slavních a pri hosťiňe veľmi radostnéj Najsladšého plné prázňívaľi žbáni madovca: Od spevu, od veselích pesňí, od húdbi zuňícéj, 280 I skoku i hrozních sa celá hora zmítala viskov, A trasené vókol pohuhlávalo všecko povetrí; I s takovú poctú, takovím slavnosťi porádkem Žádaľi preslavné v pótkách víťazstvo dosáhnuť. Víjďe po ňem Chásoň, zmisľení boh slnka a svetla; I cťívan bíval na zoborskích ňekdi pahorkoch; Než včil v ťemnosťách a sľepéj sa mrákoťe válal. V tom Svatovít rúťí sa, oborskích potvora údov, Ze štvorakú tvárú, abi vídan bíval odevšáď, Strední v náramném stával ve Veľehraďe chráme, 290 Veščeckí a plní pravicú roh vína držící; Však vlastnéj sebe sám ňevládal skázi uhádnuť, Že zrazení sa do tmí a horúcích skidňe prepasťí. Triglav ťáhňe za ňím, a vládní vetrami Stríbog: Ten býval na Kriváňi hrubém, kďe na víšce sa ľiščí Tak volané Morské oko, tento na Buchlove cťíván. V zápať tímto valí sa Rarach, čo hrózu naháňal. Vichváťí sa potom najvatší trsťi milovňík, Boh pastírov a statku, Veľes, všaďe premnoho vzívan: I Zmok i sám Pikulík i ňeveľkéj postaví Škrátek: 300 Tento dom ochraňoval, nosením ti vládľi bohatstvom. Višľi i ostatní zlochové, čo donúkľi Slovákov, Patrícú bi živému ňebes Mocnárovi klaňbu Potvorním obludám a ohavním dávaľi špalkom. Než keď tak zľezení v jedném sa nachádzaľi kúťe. Černobog odvážní a okálama pomstvu hrozící Povstaňe; i stred ňích takovímito rečnuje slovmi: „O braťi, bidlící v nadhvezdních ňekdi palácoch. Včil v dolních večitéj účastní bídi prepasťách! Víťe, keď obratní sme na horné s ťemnoti svetlo 310 Vlastnú višli mocú, a bohov si privlastňiľi poctu I straťenéj ňejakú tak dostaľi náhradu slávi: Jak vtedi nám tučné chutňávali sťehna bujákov, Sťehna ovec, krmních koz, a černích masso kohútov Na slavních pečené v najmnožšém počťe othňiščách! Jak peňené jedním sa vipíjaľi konvice dúžkem Vína plné, a ťisíc rádov šlo do hrdla madovca! Jak spev i lúbežná uši nám ščeglívala húdba? Tenkrát ľen radovánki, samé ľen stálo pľesáňí; Až sme aňiž vácej toľkím si ňelútaľi žáľem 320 Nadvetrních stratu hvezd a ňebeskích pozbavu uhlov. Než včil zas vrazení do pekelních mrákoti sťínov Ukrutním hladem, ukrutnú trápíme sa žížňú; Všecko i najhoršé, čo sa misľeť móže, trpíme; Ňišt aňi ňezbívá, jeďiná ľen pomstvi horúčosť; Tá aľe též pálí, ňevládňe-ľi skutkem ochladnuť. I kdo takého je nám vihnancom príčina zlého? Rastislav, Mojmír, a živí do včilka Svatopluk. Než kdo prví závistňíkov podonúkel a prednú Zavdal príľežitosť, bi naším opovrhnuľi boztvom, 330 A strašľivému ňebes hramovládaru dávaľi poctu? Zdáž ňeprivédľi samích k tomu Bábori? Bábori tehdi Neščasťá a našéj prední sú záhubi póvod. Zdáž pre takú spomstviť ňemosíme sa nad ňimi krivdu, A v tlících ohňivú pozahášať vsťeklotu srdcách? Srdcu je najmilšé, nad iním vzať móže-ľi pomstvu. Zdáž vnove zas bozkú vihľedávať poctu ňemáme? K téjto celá poňeváč dosaváď ňezmiznula náďej. A včil prám k tomu čas, včil súcá nastala chvíľa: Bábori údatné a beze všeho počtu odevšáď 340 Vojska berú; Svatopluk najviššú dostaňe vládu, Násilnú bi mocú na trón a na berlu sa dotrel: Až bi ho buď Slavimír, ostatní buďto Slováci Za vlastného prijať samovoľňe sa zdráhaľi krála: Neb Ňemcom poddal sa a bídné slúbil otroctvo; Ľichvu mnohú i temer ňezňesnéj víplati dáňe. Včil teda po všeckéj sa koľem rozprchňiťe krajňe; I hňeď, jak chraplavím zasľichňeťe trúbi jačáňím K vojňe mužov zbúdzať, rozbesňiťe ľudstvo, zapálťe V srdci oheň lútí, a Svatopluka zhnusťe u všeckích: 350 Ukrutnú abi tak na zradca majíce ňenávisť V najvatšém sa na boj čím skôr pozbíhalo mmoztve. Jestľi bi on tu paďel, dobití boli na hlavu Ňemci, Jestľi bi aj Slavimír ňejakú vzal z náhodi skázu: Snadno si víťazních k sebe už nakloňíme Slovákov; Bi s cudzích vidretí járem, s cudzého viprahlí Otročeňá, cudzého sa též odreknuľi boztva, A starodávňejšú zase nám ľen dávaľi poctu. Tehdi už iďťe chitrí, a ve svéj obracajťe sa práci. Než keď vec vikonáťe; ľudí zbúríťe nafúklích, 360 Ňeskroťenú prchkosť a horúcú zažňeťe besnosť: Na prázní sa doberťe Plavec: tam v jaskiňi pustéj Ďálšá má uzreť na budúcé radda konáňí.“ Tak hovorí Černoch. Za dlhú oňi ešče ho chvílu Z viplazením najďál jazikem poslúchaľi všecci; Ušma aňiž ňestrihľi, aňiž ňeškňúriľi tvárú. I hňeď na znameňí, že taká sa zalúbila radda, Trikrát kívľi rohí; trikrát zakrúťiľi chvostí; Trikrát na trasenú vókol zem dupľi kopitma; Toľkokrát ďivoké višklébiľi ústa, a hrozním 370 Veľkú česť, veľkú jemu dávaľi chválu huhláňím. V tom po celéj sa rozešľi koľem jak havraňí krajňe, A mnoho v rozmárnéj sa ťešící náďeji blázňi Na zvuk trúb i na váľečné očekávaľi heslo.