ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po bitke pri Prešporku, v ktorej okolo dvetisíc Tatárov a spolčených s nimi malkotentov padnutých na poli ležať zostalo, vyhnatí boli sedliaci z blízkych osád, aby pochovali mŕtve telá.

Cisárskym padnutým vojakom urobil sa spoločný čestný pohreb; ich mŕtvoly boli oddelené od druhých a na mieste, cirkevnými kresťanskými obradmi vysvätenom, na večný odpočinok pochované. Mŕtvoly Tatárov a malkotentov boli do veľkých jám hromadne pohádzané, vápnom zasypané a bez všetkej počestnosti zahrabané. Bolo medzi týmito i ťažko ranených nešťastníkov, ktorí s preťatou hlavou alebo s prestrelenou nohou vo svojej vlastnej krvi tam ležali, i nebolo nikoho, kto by sa bol nad nimi zmiloval a im aspoň kalištek studenej vody podal a rany ich obviazal. Keď vykrvácali, bledá smrť, zmilujúc sa nad nimi, objala ich do svojho chladného náručia.

„Ach, bože môj!“ vzdychol si jeden sedliak, menom Jano Vŕba, idúc tadiaľ so svojím susedom Ďurom Pobehajom. „Veru je to len smutne takto umierať. Bratku Ďurko, mne je ti teraz tak clivo a tak smutno kolo srdca, že by som sa zľutoval i nad tým, hľa, psohlavcom, keby ho k životu vzkriesiť mohol!“

„Ľudia, ak ste z boha, zmilujte sa a podajte mi studenej vody, lebo mi jazyk i ústa zhoria,“ ozval sa spomedzi mŕtvol slabý hlas.

Vŕba priblíži sa k nemu a zvolá:

„Jaj, bože môj, veď ten tu leží v pravej kaluži krvi a ako je dorúbaný, až hrôza na to hľadieť. Poručeno bohu; ja by ti, človeče, z drahej duše rád spomôcť, len pozhovej máličko, bežím po vodu!“

Po malej chvíli doniesol z potoka v klobúku vody a najprv dal sa ranenému napiť, potom mu hlavu, tvár i ruky od sadnutej krvi poumýval a spolu s Pobehajom odniesli ho do blízkej dediny, kde Vŕba býval, zložiac ho v jeho dome na posteľ. Ranený bol veľmi nevládny, zimnica ním lomcovala. Za dakoľko dní ako čo by na vlase visel medzi životom a smrťou. Domáci obväzovali a liečili jeho rany. I nedozvedeli sa, kto a odkiaľ je. Prešlo dakoľko týždňov, i počal pomaly k sebe prichodiť, rany jeho sa hojili, zacelievali.

Raz pribehla starostlivá gazdinka so strachom do izby, hovoriac mu:

„Pán vojak, naši ľudia hovoria, že sa vojsko blíži k našej dedine. Obávame sa, že keď vás tu nájdu, či azda nebudú s vami zle nakladať.“

„Opýtajte sa, dobrí moji ľudia,“ hovorí nemocný, „aké to má byť vojsko, či cisárske, či Tökölyho.“

Do izby vkročil hospodár a riekol:

„Naši ľudia hovoria, že to od Viedne utekajú tökölyovci a že ich cisárski naháňajú.“

„Tak teda oznámte veliteľovi,“ doložil nemocný, „že u vás leží ranený Bradáč.“

Po chvíli vtiahlo vojsko do osady, popredku s oddielom jazdy Petneházy, za ním Tököly v myšlienkach pohrúžený viezol sa v nádhernom koči, pred ktorým nesená bola veličizná zástava, potom šla jeho pechota s bubnami a zástavami.

Vŕba prehovoril s Petneházym, ktorý to ihneď oznámil Jánokymu a ten pospiechal do domu, v ktorom ležal Bradáč. I potešoval ho, že keď je už natoľko lepšie, aby sa mohol na vozíku ďalej viezť, že ho dá dopraviť až na Hrachovo, žeby sa tam celkom mohol vyliečiť.

„Pri Viedni,“ hovoril Jánoky, „zlomená je prevaha Turkov, zhynulo ich tam okolo sedemdesiattisíc. Už teraz len pri svojich dunajských pevnostiach chcú svoje sily zobrať a cisárskym sa oproti postaviť. My sme mali už Prešporok v moci, keď nás zastihla táto pohroma. Za nami v pätách tiahne generál Schultz s ôsmimi tisícmi a my by sme radi pretiahnuť bitku, až sa posilníme.“

„Keď je tak,“ riekol Bradáč, „teda vás prosím, nenechajte ma tu, dajte ma odviezť do Levíc; tam pri známych svojich môžem sa liečiť do času, a potom s vaším privolením dal by sa odviezť na Hrachovo.“

Jánoky odobril úmysel Bradáčov.

A keď obidvaja štedro obdarovali domácich a im srdečne ďakovali za ich kresťanskú dobročinnosť a milosrdenstvo, sám domáci hospodár zapriahol svoje koníky do vozíka. Najprv ustlal slamu a na to periny, do ktorých ukrútili nemocného. Tak ho v sprievode dvoch vojakov voľným krokom viezol v tú stranu k Leviciam.

Vyzvedači Tökölyho oznamovali mu, že cisárska armáda na troje sa rozdelila. Lesley s jedným oddielom šiel do Slavonska; Karol z Lothringu, ktorý zasa dostal nové posily z Nemecka, postupoval dolu vedľa Dunaja a zaujal Ostrihom a Pápu; Schultz tiahol za malkotentmi a tak sa zdalo, akoby bol zamieril k Novým Zámkom.

Náčelníci malkotentov držali porady, čo by teraz mali podujať a ako ďalej pokračovať. Jedni tak, druhí ináč narádzali. Naposledy rozhodol Tököly. Nové Zámky, v ktorých boli Turci posádkou, majú sa držať za každú cenu. I poslal veliteľovi dôležitej tejto pevnosti značné posily. Schultz pritiahol s dobre ozbrojeným a na regulu vojenskú navyknutým vojskom. Keď došiel i Karol z Lothringu, veľkú prevahu mali cisárski nad malkotentmi a Turkami.

A to rozhodlo túto bitku. Hoci Turci i malkotenti, i pešiaci, i jazda bojovali udatne a s odvahou, predsa streľba cisárskeho vojska porážala a trhala ich pevné rady tak, že sa klátiť začali, až ich konečne ťažká jazda Čechov a Moravanov rozrazila. Dali sa na útek. Cisárski obrátili svoje delá proti pevnosti, vystrieľali priestorné otvory a dobyli zámok útokom.

Tököly svoju veľkú nevôľu nad touto stratou dal obzvlášte pocítiť mestu Trnave. Zmocniac sa mesta, olúpilo ho jeho vojsko a z veľkej čiastky vypálilo; z kostolov a kláštorov všetky drahocenné poklady a pamätnosti malkotenti rozchytali, oproti mníchom, najmä jezuitom, ako svojim úhlavným nepriateľom, zúrili.

Po strate Nových Zámkov vyšli hneď malkotenti z Nitrianskej a Trenčianskej.

Na úteku od Nových Zámkov zišli sa na ceste Lišaj s Dolniakom.

„Bratku,“ začal Dolniak, „akosi nám to začína ísť dolu vŕškom.“

„Už sa ti to ten svet krúti vždy na čertovom kolese,“ odpovedal Lišaj, „jeden sa rukami-nohami hore po ňom driape, druhý sedí na ňom na vrchu moci a slávy, tretí letí z neho už dolu hlavou a štvrtý leží pod ním horeznačky rozprestretý v kaluži. Tak sa ti ono vrtí s ľuďmi a s národmi od pokolenia do pokolenia, od vekov na veky. Nemysli si, bratku, že to koleso azda teraz už tak zastane a bude stáť, ako je! Len kým my žijeme, ktovie, koľko ráz a ako sa ono zvrtne! A potom ešte, keď nás tu nebude viac!“

I poberali sa za plukmi, vedenými Twardowským, Malopolským a Petneházym.

Nedlho mal pokoja nemocný Bradáč v Leviciach.

Náhle doletel chýr, že knieža z Lothringu obrátil sa proti Leviciam.

Malkotenti dostali se medzi dva ohne.

Veliteľ pevnosti, vidiac hroziace mu nebezpečenstvo, dal odviezť Bradáča do Štiavnice, skade na Bystricu, a slabý ešte na tele, dostal sa na Hrachovo, kde ho naľakaná Marienka s veľkou útrpnosťou prijala. Bradáč uisťoval, že v jej blízkosti i smrť by mu bola milšia, čo by hneď i skonať musel. Ona, pochytiac jeho trasúcu sa ruku, hovorila, že nesmie umrieť, že všetko chce vynaložiť na to, aby sa uzdravil; bo vždy neprajné chýry dochodili o malkotentoch. Išiel i chýr, že knieža z Lothringu nielen Levice, ale i Novohrad a Fiľakovo vybojoval, skade väzňa Koháryho vyslobodil. Počul tiež, že malkotenti v banských mestách sa opevňujú, chcejúc sa tam brániť všetkými silami proti Schultzovi. To jedine ľutoval, že nemohol tam byť svojim na pomoci, ktorí, ako sa vôbec hovorilo, po chlapsky sa tam držia. I robil si sladkú nádej, že tam samému Schultzovi budú vstave odolať. Marienka mu vyprávala, že knieža z Lothringu obrátil sa zasa proti Turkom k Dunaju, a ako počula na blízkom Skalníku, zaujal už Vyšehrad, Vacov i Pešť po porážke Turkov, ba pri Svätom Ondreji prešiel cez Dunaj a zbil seraskiera^[41] pri samom Budíne.

Bradáč na to riekol, že to všetko môže byť, ale i o tom že je presvedčený, že Budín do moci nedostane. Tam mali Turci veľkú posádku, tam ležali ich svätí a všetky sladké rozpomienky. Budín bol im akoby talizmanom ich moci a slávy.

Okolo Štiavnice trvala po viacej dní tuhá streľba!

Po vŕškoch i dolinách, všade sa potýkali a preháňali Nemci s malkotentmi. Malkotenti obsadili všetky okolité vŕšky sitnianske, zatarasili cesty a bránili priechod, aby sa Nemci k mostu nemohli ani zblížiť.

Schultz prevádzal svoje manévre, nedal im ani oddychu, i napádal ich hneď zľava, hneď sprava, hneď v čele, hneď od chrbta. I nevedeli, z ktorej strany padne na nich jeho hlavný úder. Raz spozorujú malkotenti, že všetky čaty nemeckého vojska od Svätého Antola pohybujú sa hore ku Štiavnici, a hneď všetky svoje sily obrátili v tú stranu.

Na Vindšachte zostal Malopolski s malým oddielom pechoty na pozorovanie proti možnému prekvapeniu. Chlapi jeho poslúchali s napnutosťou hrmot zbrane, krik a streľbu na strane od Antola.

I zafičia gule a zrachocú pušky naproti nim.

Nemci ich prepadli.

Poliak Malopolski, nedajúc sa prestrašiť, postavil sa proti nim čelom, kázal páliť a dodával všetkým ducha, aby neustúpili z toho stanoviska ani na piaď.

Zafičí guľka a Malopolski padá na zem s výkrikom: „S Bogom, ojczyzna!“^[42]

Malkotenti, napadnutí takto i zboku, i od chrbta, uťahovali sa, bojujúc, naspäť k Štiavnici, a vidiac, že sa tu ďalej udržať nemôžu, v neprestajnom potýkaní sa s nemeckým vojskom pritiahli k Hronu; tam, prejdúc na druhú stranu rieky, roztrhali most a postavili svoje delá, aby nepriateľovi zabránili prechod. Nemci, prebrodiac na druhom mieste rieku, napadli ich zasa a donútili, že najprv k Zvolenu, potom do Bystrice ustupovať museli, odkiaľ po ustavičných šarvátkach vyhodení boli do Turca. Tak sa im vodilo i v Kremnici, ktoré mesto pre svoje hornaté položenie bolo nepríhodné na to, aby sa kolo neho táborom boli mohli s prospechom položiť.

V Turci nemali tak pevného miesta, pod ktorého ochranou by sa boli mohli udržať, a menšie zámky i ich hradby hrubá streľba Nemcov skoro porúchala.

Tököly, aby doplnil a rozmnožil svoje vojsko, vždy a vždy nové voje žiadal od stolíc, ako i peňažité poplatky, kone, zbroj, potravu vynucoval. A to robili i cisárski.

Tököly po mestách a stoliciach samých svojich prívržencov staval do úradov; cisárski ale vojvodcovia navzájom oproti prívržencom Tökölyho čo najostrejšie pokračovali. Zo všetkého toho povstal veľký zmätok na všetky strany, veľká čiastka zemanov bola v ustavičnom prenasledovaní a na úteku. Jedni utekali pred cisárskymi, druhí pred malkotentmi. A keď malkotenti i z banských miest do Turca a Oravy ustúpiť museli, tu už nielen zo Zvolena, kde mal Tököly mnoho prívržencov, ktorých náčelníci boli Radvanský a Géci z Garamseku — ale i zo všetkých okolitých stolíc úhrnkom utekali za Tökölym.

Toto však bolo malkotentom na závade v ich vojenských pohyboch, to im robilo mnohé starosti a predčasnú bázeň.

Keď malkotenti ani v Turci, ani v Orave nadlho cisárskym odolať nemohli, tiahli so všetkými svojimi silami hore Liptovom od Ružomberka do Mikuláša. A tu Cigán Ferko vidiac, že i z pánov nejeden, kde mohol, na stranu uskočil, urobil tak, ako keď potkany opúšťajú topiacu sa loď; v tichosti odišiel nočného času z tábora malkotentov a usadil sa so svojou Sabínou v cigánskej kolibe a žil tu, ako čo by sa s ním nič nebolo dosiaľ prihodilo. Keď sa ho dakto zo starých jeho známych dopytoval, kde sa túlal taký dlhý čas, uhol plecami a odvetil chladno:

„Hm, moju kožu šom nošil po trhoch na predaj, a nenašiel ša kupeč na ňu. Choď i ty do trhu, teraž ša už ľudšké kože dobre míňajú!“

Lišaj, keď po toľkých trampotách a vystátych nebezpečenstvách uzrel svoj rodný kraj, svoj otcovský dom, domácich a priateľov — zaplakal od radosti; keď ale skoro nato bolo sa mu lúčiť s tým jeho rodným krajom, zmocnila sa jeho srdca clivosť, žiaľ a nevýslovná bolesť. Lež keď povážil, že jeho osud s osudom Tökölyho tak pevne bol zviazaný, poddal sa svojmu osudu a šiel ďalej pevným krokom. A idúc hore Liptovom, kedykoľvek pozdvihol oči svoje a pozrel na ten velebný Kriváň, slzy ho zaliali.

Kým ešte zámky gemerské, povestný Muráň a Krásna Hôrka, z ktorých malkotenti značnú podporu dostávali, boli v rukách Tökölyho, myslel si i on, že z tej strany je bezpečný a že bude mať času na Spiši sa zotaviť, svoje sily rozmnožiť, a opierajúc sa na tieže pevnosti, Nemcov znovu napadnúť a poraziť. I v tom sa preveľmi trpko zmýlil Tököly. Ani Muráň, ani Krásna Hôrka nemohli vydržať dlhé obliehanie.

Hrady gemerské jeden po druhom padali do rúk vojov cisárskych.

Zemianstvo, ktoré prialo Tökölymu, bolo uväznené, a vojvodcovia cisárski brali všetku mládež do svojich radov vojenských.

Zle-nedobre bolo s Tökölym a jeho prívržencami.