E-mail (povinné):

Samo Tomášik:
Malkotenti

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Zuzana Babjaková, Michaela Dofková, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Miroslava Oravcová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 67 čitateľov

II. Prvé úspechy

Lišaj odprevadil Tökölyho až za Kežmarok na poľskú hranicu a sľúbil mu slávnostne, že mu bude na Slovensku pôdu pripravovať. I nemal pokoja ni posedenia, no ustavične premýšľal, ako by pre rázne podujatie Tökölyho odhodlaných, spoľahlivých a vytrvalých spojencov mohol získať. O čom premýšľal, za čím túžil, to i dosiahol, lebo podarilo sa niektorých odvážlivých ľudí za vec tú oduševniť. Medzi nich patril Bradáč, dvadsaťštyriročný, pekného vzrastu, podujímavý a odhodlaný zemiansky šuhaj, ktorému sa podarilo spomedzi likavských zajatých uskočiť a v horách tatranských sa ukryť a ktorý sa hroznou pomstou zaprisahal Nemcom, že s ním veľmi špatne zachádzali. Druhí spojenci boli Dolniak a Vyrosták, bývalí Vešelíniho vojaci na Muránskom zámku, ktorí pod týmže zámkom dvoch nemeckých vojakov v noci prepadli, odzbrojili a dorúbali, pre čo ich Nemci všade stíhali. K týmto pridávalo sa vždy viac a viac zúfalcov, ktorým statky boli zhabané a na ich hlavy boli vypísané i odmeny. Lišaj získal i Ferka Cigána, ktorý bol nemeckým vojakom koňa ukradol, a preto sa ukrývať musel. Tomuto daroval Lišaj červené obnosené nohavice a belasý dolomán s veľkými olovenými gombičkami, čo sa Cigánovi veľmi ľúbilo. I zabudol v tomto mundúre Ferko na všetko príkorie, Lišajom mu niekedy zrobené a priľnul k nemu s celou oddanosťou a vytrvalosťou.

Táto hŕstka odvážlivých ľudí bola takrečeno prvým zárodkom tých pozdejšie tak mohutných a vychýrených malkotentov.[8]

Sprvopočiatku neodvážili sa ďaleko od poľských hraníc, zvlášte z okolia Kežmarku, aby v čas nebezpečenstva mohli umknúť na územia poľského kráľa,[9] o ktorom vedeli, že nie je v najlepších pomeroch s viedenským dvorom. Pozdejšie odvážili sa až ku Košiciam, Miškovcu a Tokaju, kde navštevovali výročné trhy ako kupci s junčovinou a koňmi, bárs i nič nekúpili; no hlásili sa i na zemianske kúrie ako kupci s heďalským vínom. Na týchto trhoch, kde sa najviac ľudu zhromažďovalo, nachodili sa sem-tam zahodené po krámoch a po krčmách príhlasy tökölyovské, ktoré písal, akonáhle vstúpil na poľskú pôdu, na národy Uhorska, vyzývajúc zemianstvo, mestá i poddaných k tuhému odporu proti svojim trýzniteľom.

Mnohý zeman, kupujúc alebo predávajúc koňa, našiel si takýto príhlas vo svojej mentieke. Divili sa všetci a neznali pochopiť, skade a ako sa tieto príhlasy do ich vrecák alebo do domu dostali. Menšie tlupy nemeckého vojska boli tu alebo tam, vo dne alebo v noci často prepadnuté, mužstvo pobité, povešané, ba i rozštvrtené uhorskými neznámymi ozbrojencami, ktorí ako znenazdania prišli, tak i zmizli, že nebolo viac ani stopy po nich. No mnohým bolo nápadné, že Lišaj a jeho spoločníci boli obyčajne nablízku, kde sa dačo takého prihodilo.

Okolo Tisy a blízko sedmohradských hraníc zjavovali sa v tom čase už väčšie tlupy malkotentov, ktoré sa potom spojili vedno pod vodcovstvom Štefana Vešelína, pokrvného bývalého palatína na Muráni. Tohto vyhľadal Lišaj i mal s ním tajné rozhovory, s ktorými sa ani jeden ani druhý žiadnemu človekovi, ani najbližším priateľom nezdôveril. Museli sa ale na dačom dôležitom uzrozumieť, lebo vodca Vešelín od toho času úsilnejšie zháňal, rozmnožoval a cvičil svojich ozbrojencov.

Bolo to roku 1673 vo fašiangu, keď Lišaj, Bradáč a Dolniak, preoblečení za hudobníkov, s Cigánom Ferkom prišli až do Diósgyőru za Miškovec, kde ležalo cisárske vojsko, i vyhrávali im slovenské piesne, Ferko na husliach ako prímista. Bradáč na barbore a Lišaj na cimbale. Vojaci nazháňali sa k nim a rozohnení vínom dali sa do tanca. Prišli sa podívať i dôstojníci, ktorým sa páčil zvlášte slovenský spev, i smiali sa chutne, keď Bradáč pri barbore spievať začal:

Huju, huj, krpce zuj, ked barbora hučí,
komu Cigán klince kuje v bruchu a vlk skučí;
huju, huj, bola by mu knedľa,
lež mačka ju zjedla,
keď kuchárka slaninôčku pražila do jedla.
Huju, huj!

Huju, huj, v gajdy duj, za klobúkom pentle,
vy, parobci s rozmarínom, múdrože sa žeňte;
huju, huj, kto si zadal srdce
dievke handrburce,
budeš ženu mať dudravú ako staré hrnce.
Huju, huj!

Huju, huj, klince kuj, a vy, rajské Evy,
nazdáte sa, parobci vám sú jačmenné plevy?
Huju, huj, ako v mäkkých hruškách
preberáte v šuškách,
dostanete za holúbka dudka v starých juchtách.
Huju, huj!

Huju, huj, krpce zuj, vy, parobci starí,
nazdáte sa, pre dievčence že ste vždycky jarí?
Huju, huj, ruže sedia v tŕní,
fialôčka v tieni,
starý pytač tak sa máva ako červík v chreni.
Huju, huj!

Na spev Bradáčov nasledoval smiech, tlieskanie dlaňami a štrnganie pohármi. Hudba znova začala, vojaci sa dali do tanca, pochytajúc ženy a dievky, ktoré sa boli na diváky zbehli. Dôstojníci sa tešili, že ľud takýmto spôsobom s cisárskym vojskom najlepšie sa spriatelí, dodávali tancujúcim a spievajúcim ešte chuti a dobrej vôle. Všetko plávalo v rozkoši a tanečníkom tiekol pot z čela. Nastala prestávka a krátky oddych. I počne zase cimbalista Lišaj spievať:

Z Trhanovej som ja cimbalista,
cinu, cinu, cin;
nechytí ma husliar, ni basista,
cinu, cinu, cin;
bo hudec zaškvrčí,
barbora zavrčí.

A ja kmotor cimbalista —
cinu, cinu,
na mizinu
vyjde šuhaj
pre dievčinu:
cinu, cinu, cin, cinu, cinu, cin.

Na svadbe starejší zo Záriečí,
cinu, cinu, cin;
hovorí naprázdno múdre reči,
cinu, cinu, cin.
Dievčatá šuškajú,
šuhajci vzdychajú.

A ja kmotor cimbalista —
cinu, cinu,
na mizinu
vyjde šuhaj
pre dievčinu:
cinu, cinu, cin; cinu, cinu, cin.

Maminke od žiaľu srdce puká,
cinu, cinu, cin;
keď sa s domom lúči jej Andulka,
cinu, cinu, cin.
Tatík pri vydaju
na mešťok vzdychajú.

A ja kmotor cimbalista —
cinu, cinu,
na mizinu
vyjde šuhaj
pre dievčinu;
cinu, cinu, cin; cinu, cinu, cin.

Sedia milí hostia kolo stola;
cinu, cinu, cin;
ktorému chybuje dobrá vôľa?
Cinu, cinu, cin.
Koho čos’ omína,
napije sa vína.

A ja kmotor cimbalista —
cinu, cinu,
na mizinu
vyjde šuhaj
pre dievčinu:
cinu, cinu, cin; cinu, cinu, cin.

Tu zíva, tam drieme v kúte náš hosť,
cinu, cinu, cin;
však sa potom v hrobe naspíme dosť,
cinu, cinu, cin.
Tu spievaj, nezívaj,
poskoč si, nedriemaj.

A ja kmotor cimbalista —
cinu, cinu,
na mizinu
vyjde šuhaj
pre dievčinu:
cinu, cinu, cin; cinu, cinu, cin.

Spievajže si, šuhaj, kým si mladý,
cinu, cinu, cin;
bo veselých chlapcov dievky rady;
cinu, cinu, cin.
Zvrtni sa po páre,
udri sa po sáre.

A ja kmotor cimbalista —
cinu, cinu,
na mizinu
vyjde šuhaj
pre dievčinu:
cinu, cinu, cin; cinu, cinu, cin.

Časom sa do teba psota búši,
cinu, cinu, cin;
padneš do nevôle až po uši,
cinu, cinu, cin.
Vtom ti smrť na dvere
klope: miserere!

A ja kmotor cimbalista —
cinu, cinu,
na mizinu
prídeš, hriešny
sveta synu:
cinu, cinu, cin; cinu, cinu, cin.

I nastal zasa smiech a tlieskanie rukami. Hudba počala znovu tanec vždy s väčším ohňom. Vojsko všetko v tanci sa vrtí.

Zrazu zaduní zem, dupot koní, trúba vojenská, štrnganie šablí ozýva sa po uliciach diósgyőrskych. Mešťania s podivením vybehujú na ulicu, čo to môže byť, i vidia početnú čatu insurgentov[10] pod vodcom Štefanom Vešelínom, ktorý znenazdania prepadol posádku diósgyőrsku. Ženy a dievky urobili krik a dali sa na útek. Medzi vojskom nastal zmätok. Insurgenti nedali im času poriadne sa ozbrojiť a zastať do radu, ale v okamžení dali sa do boja.

Nastal krvavý, zúfalý zápas.

Lišaj a jeho spoločníci odhodili hudobné nástroje, pobúrili mešťanov, aby pomáhali svojim, i uderili s nimi od chrbta na vojsko nemecké, takže toto padlo medzi dva ohne, stratilo ducha a odvahu, i po krátkom boji bolo dorúbané. Insurgenti ukoristili zbroj i strelivo a slávili víťazstvo. Každý sa divil, keď vodca insurgentov Lišajovi a jeho spoločníkom ruky stískal a s nimi dôverne sa zhováral.

Porážka diósgyőrska znepokojila veľmi cisárskych generálov.

Na udusenie toho povstania poslaný bol generál Spankau s posádkou gemerskou a okolitých stolíc.

Lišaj, počujúc, že Tököly z Poľska prešiel do Sedmohradska a tam u kniežaťa Apaffyho sa zdržuje, vybral sa k nemu a vidiac, ako sa tam na dvore kniežacom obzvlášte vo vojenských a druhých známostiach s obľúbením cvičí a priazeň kniežaťa v plnej miere požíva, tešil sa nad tým, predzvestujúc mu skvelú budúcnosť. I chcel ho prehovoriť, aby prišiel s ním do Uhier, lebo že ho tam bude všetko obyvateľstvo s nadšením vítať a jemu sa koriť. Apaffy nedopustil to na ten čas, lebo že by na to musel mať privolenie od sultána a to by ani neobsiahol, pokým trvá mier medzi viedenským a carihradským dvorom; veď vraj i palatínovi Fraňovi Vešelínovi práve z tej príčiny nemohol prispieť na pomoc, že sultán neprivolil stávajúci mier zrušiť. Toľko ale prisľúbil urobiť Apaffy, že stolice Satmár a Sabolč, ktorými jeho predchodcovia v kniežacej hodnosti vládli a ktoré podľa práva jemu patria, od cisárskej vlády pre seba požadovať bude, a keby snáď cisárski vojvodcovia jemu v tom prekážať chceli, v tom prípade že moc mocou odrazí.

Onedlho za Lišajom prišli poslovia k Apaffymu, ktorí vyprávali, že generál Spankau stíha insurgentov, ktorí sa už utiahli za Tisu do Satmárskej stolice a prosia ho snažne o pomoc.

Apaffy nemeškal ďalej i vyslal na ochranu svojho, ako tvrdil, územia vojsko. A neďaleko Satmáru Sedmohradčania i insurgenti uhorskí spojili sa pod vodcovstvom Michala Telekyho[11] v jedno.

Spankau domnieval sa vždy, že má len hŕstku insurgentov pred sebou, ktorí sa boja postaviť sa mu oproti a vždy len utekajú pred ním. I bol celkom nepripravený, keď spojené uhorsko-sedmohradské vojsko znenazdania na neho udrelo a po krvavej zrážke šíky jeho rozrazilo a rozprášilo. Zvyšky vojska toho zhromaždil potom pod svojím veliteľstvom generál Strassoldo a tiahol s nimi na Debrecin, ktorý i zaujal.

Vodcovi dolnozemských malkotentov Telekymu všetko na tom záležalo, aby i hornouhorské stolice pohol k zjavnému odboju, čím by nemecké vojsko tamhore zaneprázdnené bolo a on by sa voľnejšie mohol pohybovať. Ináče bolo sa mu čo obávať, že ho cisárski generáli naposledy obkľúčia zo všetkých strán a zničia. I vyslal Lišaja s jeho spoločníkmi na horné strany, aby slovenské zemianstvo povzbudili k rýchlemu povstaniu. Po krátkej porade rozišli sa títo všelijako prestrojení a popreobliekaní na všetky strany po horných stoliciach Uhorska.

*

Na zámku Hrachove v Malom Honte žil toho času zámožný a svojou múdrosťou a skúsenosťou, ako i rytierskou povahou nielen v blízkom okolí, ale i po celom Slovensku veľmi vážený pán menom Jánoky.

Od daktorého času nechodil on síce viac do stoličného zhromaždenia, kde predtým náležal medzi najčelnejších zástupcov stoličných a svojou vážnosťou, výrečnosťou a mohutným hlasom často rozhodoval v záujmoch pravdy, spravodlivosti a práva. Teraz zadumaný a pohrúžený v trudných myšlienkach najviac osamote žalostil nad stratou slobody a starobylej uhorskej konštitúcie; a len keď ho niekedy navštívili jeho bývalí spolubojovníci a páni bratia v tejto jeho osamelosti, aby ho rozhovorili a spolu s ním sa potešili v spoločnom nešťastí, keď mu spomenuli ujarmenú predrahú vlasť, zúboženú krajinu, ako čo by sa iskra elektrická bola dotkla jeho srdca, tak mu ono hneď začalo prudko biť, krv mu prúdila do tvári, až mu zabehla červenosťou, vlasy sa mu zježili, z očú mu sršali iskry; i zaťal mohutnou päsťou svojou a búšil o stôl, až sa okná triasli, zvolajúc: „To nesmie tak byť! Ty milá vlasť moja, nesmieš sa ty nečestne do prachu dať pošliapať!“

I búšil poznovu päsťou o stôl, opakujúc zasa: „To nesmie tak byť!“

V dome Jánokyho prebývala jeho chovanica a blízka príbuzná Marienka, dievča mladušké, driečnej postavy a krásneho obličaja, ktoré svojho strýca milým rozhovorom a ľúbezným spevom znalo zabávať. Dievča to často i jeho zachmúrené čelo vyjasnilo a jeho trudnomyseľnosť zahnalo.

Jedného odpoludnia prechodila sa krásna Marienka po záhrade zámockej medzi kvetinami i spievala si ľúbezným svojím hláskom piesenku:

Štebotala lastovička vo dvore,
že dievča má tíško sedieť v komore;
prestaň, milá lastovička, štebotať,
tak i ja chcem piesňam svojim pokoj dať.

Keď sa myseľ moja trúchla zadumá,
keď sa srdce v žiali svojom bôľno má:
zaspievam si na slobode pesničku,
to uľaví strápenému srdiečku.

Tebe spievam svoju pieseň, drahá vlasť,
bys’ stratenú slobodienku mohla nájsť,
by vo vlasti voľným sa stal Slovák zas,
Hospodine, ty pomiluj nás a spas!

Do zámockého dvora dobehol na vranom koníku v bielej úhľadnej halienke a s perom sokolím za klobúkom mladý šuhaj.

Okúzlený týmto ľúbezným spevom mladej dievčiny, skočil z koňa, priviazal si ho o plot i vbehol do záhrady.

Dievča prekvapené utíchlo a zarumenilo sa až po uši.

Šuhaj, urobiac jej svoju úctivú poklonu, zdvorilo prehovoril:

„Odpustite, krásna panna, že som sa opovážil vás takto prekvapiť. Váš ľúbezný spev tak mocne ma okúzlil, že som nemohol odolať túžbe svojho srdca, aby uvidel zblízka to milé stvorenie s tým anjelským hláskom. I pokladám sa teraz za šťastného —“

„Snáď hľadáte môjho strýka?… Práve má hostí. Oznámim mu váš príchod, a — akože riecť?“ rieklo dievča v rozpakoch, zarumeniac sa ako ruža.

„Už som sa dal oznámiť kastelánom, že som pocestný uhorský zeman; i chcel by sa pánu Jánokymu predstaviť.“

„Pocestných on vždycky pohostinský prijímať zvykol.“

Došiel kastelán a riekol, aby sa páčilo pánu Bradáčovi do paloty, že pán Jánoky čaká na neho.

I uklonil sa mladík dievčaťu zdvorilo a šiel za kastelánom.

V palote sedelo v ten čas viac čelnejších zemanov gemerských a malohontských. Tam boli páni Doncs, Szathmáry, Ragályi, Tornallyai atď., ktorí všetci, ako počuli, že Bradáč prichodí s listom od Telekyho, boli veľmi žiadostiví vedieť, ako sa malkotentom za Tisou vodí. Bradáč, vojdúc do paloty, uklonil sa a začal hovoriť ostýchavo pred toľkými jemu neznámymi pánmi. Jánoky, podávajúc mu ruku, s úsmevom riekol:

„Hovorte bez okolkov pred mojimi hosťmi, nemáte sa čoho obávať, všetkých nás rovnako tlačí nevôľa a žiaľ nad stratenou slobodou, nemá to ale tak byť!“

I zaťatou päsťou búšil na stôl.

Bradáč vyprával najprv o bitke diósgyőrskej, potom o satmárskej, ako v jednej i druhej malkotentom šťastie prialo, a že Teleky, aby na neho samého nepadala všetka zodpovednosť, vymenoval vojenský senát z dvanástich mužov záležajúci, pri tom ale všetkom sa osvedčuje tak, že ak sa teraz horné slovenské stolice hýbať nebudú, a on snáď so svojimi Maďarmi na seba zanechaný zostane, tak tá hŕstka jeho prívržencov v ustavičných bitkách skoro vykrvácať musí, a to bez prajného výsledku.

„Teraz, páni,“ doložil Bradáč, „je čas, aby všetko zemianstvo horných slovenských stolíc chopilo sa zbroja a oborilo sa na nemecké posádky.“

„Istotne je na to už zvrchovaný čas. Velikáši uhorskí potratili všetku nádej na prajný výsledok vyjednávania s vládou nemeckou; i presvedčili sa, že vláda pomocou vojska všetku správu krajiny chce postaviť na nemeckú nohu, tak asi, ako sa to stalo v Čechách a na Morave po bitke bielohorskej,“[12] hovoril Jánoky.

„Áno, u nás neľudské ukrutnosti a nátlaky generála Koppa nie že by boli spôsobili pokoj a utíšenie myslí, lež väčšiu rozhorčenosť, ako bola predtým, i neústupnú húževnatú zaujatosť za staré zvyky, poriadky a slobody krajinské.“ Tak dosvedčoval Szathmáry.

I Doncs vstal, i oprúc sa o svoju šabľu, riekol: „Vláda už odvolala generála Koppa i hovorí sa, že i sám cisár sa zhrozil, ako sa dopočul o ukrutnostiach Koppom popáchaných. Zrušil i vojenský súd a všetkých obžalovaných pred civilné súdy postaviť rozkázal.“

„Nuž a čo z toho?“ zvolal Tornallyai. „Uhorského zemana len zeman uhorský súdiť môže! Čo posiaľ vláda popustila, to je všetko toľko ako nič.“

„I to máličko popustila vláda jedine zo strachu pred vojnou s Francúzmi,[13] ktorá neomylne už skoro vypukne,“ hovoril Ragályi. „A keď sa i my Uhri pozdvihneme, bude ešte i viac popúšťať, lebo ju k tomu mečom v ruke donútime. A na naše šťastie panuje teraz vo Francii Ľudovít XIV., panovník to neobyčajnej ráznosti a podujímavosti, opravdivý typus francúzskeho charakteru s jeho skvelou i temnou stránkou. A ja to už popredku vidím v duchu, ako tento panovník výbojmi a kumštami diplomatickými národ francúzsky povýši na najvyšší stupeň veľkosti, moci a slávy medzi národmi a krajinami Európy. A veď už i posiaľ znamenite rozšíril hranice Francie, pripojac k nej i Lotharingy.[14] Jeho slávni vojvodcovia Turenne, Conde, Luxemburg, Vauban vpadli už i do Nizozemska, a ako počuť, ohrozujú i samu ríšu nemeckú.“

„Práve preto je cisár prinútený svoje skúsené vojsko, ktoré nás až posiaľ držalo na uzde i s najvýtečnejšími vodcami, ako je Spork, vypraviť proti Francúzom na pomoc Nizozemčanom a na ochranu hraníc nemeckej ríše,“ vykladal Jánoky.

„Vďaka za to bohu,“ riekol uradovaný Ragályi, „že Spork s hlavným oddielom vojska z Uhier nohu vytiahol, lebo teraz už s tými slabými posádkami, ktoré pozostali na pevnostiach — chytro počty urobíme.“

„Páni bratia,“ zvolal Jánoky nadšene, „teraz už prišiel čas, aby sme začali po stoliciach rezký, búrlivý život; i uvidíte, že tie posiaľ utlmené iskry odboja náhle vybúšia v silný, všetko pohlcujúci požiar.“

A obrátiac sa k Bradáčovi, doložil: „Pán brat, vaša milosť, vám a vašim priateľom nastáva teraz tá dôležitá úloha, aby ste sa obrátili zrovna k našim vysťahovalcom do Poľska a Sedmohradska i privolali ich všetkých naspäť do vlasti, nadovšetko ale Tökölyho. Ja sám napíšem mu list, lebo ani Teleky, ani žiaden druhý nehodí sa tak dobre všetkým nám za hlavu, ako práve Tököly.“

„Tököly, Tököly nech bude naším vodcom!“ volali všetci.

A Bradáč sľúbil, že sám zanesie list Tökölymu a pôjde i do Poľska.

„A medzitým zo stoličných zhromaždení treba nám ustavične písať a písať sťažnosti a žaloby proti prechmatom cisárskych komisárov a násilenstvám nemeckého vojska do Viedne,“ hovoril ďalej Jánoky.

„I odvolať sa musíme vždy a vždy na Zlatú bulu kráľa Ondreja,[15] podľa ktorej každý zeman je oprávnený proti nezákonitostiam a násilenstvám vlády s mečom v ruke proti sa postaviť.“

„Naše šable nesmú v pošve hrdzavieť!“ ozvali sa všetci.

„Biť sa chceme a biť sa budeme do ostatného muža!“ doložil Jánoky.

Do paloty vstúpila ostýchavo Marienka, oznamujúc, že je jedlo na stole. Na pozvanie domového pána išli všetci do bočnej izby. Nastal veselý obed. Hostia boli dobrej mysle i pripíjali na šťastnejšiu budúcnosť vlasti milovanej.

Bradáč bol roztržitý a málovravný.

Naproti nemu sedela krásna Marienka. Kedykoľvek na ňu pozrel, oči dolu sklopila a zapálila sa ako pivonka. Keď počula, že Bradáč hneď po obede v záujme vlasti musí pospiechať ďaleko do Poľska a do Sedmohradska, vstala zarmútená od stola a vyšla do záhrady. Tam v myšlienkach pohrúžená prechodila sa medzi kvetinami. Zo všetkých tých rečí, ktoré dopočula, musela uzavierať, že ten mladý muž, ktorý jej hlávku pomútil, v záujme vlasti, ktorej smutný stav i ona bolestne cítila, ťažké a veľmi nebezpečné dielo koná — že za vlasť a slobodu svoj život na kocku nasadil, a len preto v sedliackej halienke sa objavil, aby nebol od vyzvedačov tak ľahko spozorovaný. A čo strýc hovoril svojim hosťom, že Bradáč bol z dôstojníkov Tökölyho pri obrane Likavského zámku jeden z tých najudatnejších, to mu tým väčšej ceny dodávalo pred očima Marienky. Jeho zdvorilosť, úhľadné mravy, junácka smelosť a pekná postava — všetko to utkvelo hlboko v jej panenskom srdci.

Trhala kvietky, vila si venček i spievala pritom:

Vije dievča, vije veniec — komu to?
Slovenskému šuhajovi — tomu to,
čo sa čistým vinie srdcom k svojeti,
čo nelipne, po cudzote neletí,
čo je hrdý na česť svojho národu,
čo zná brániť jeho práva, slobodu,
čo za svoju domovinu, milú vlasť
život svoj hotový je v obeť klásť.
A keď doba nám osudná nastane,
v šíky svojich rodných bratov zastane;
brinčia meče, hrmia delá, blyskne sa,
chytí paloš a na koňa švihne sa.
Ako mladý sokol v kŕdeľ havranov,
tak sa vrhne na podliakov, na vrahov.
Ak sa vráti ako víťaz do domu,
krásny veniec šuhajovi dám tomu;
a keď padne v divej seči v tú dobu,
veniec slávy položím mu ku hrobu.
Vije dievča, vije veniec — komu to?
Slovenskému šuhajovi — tomu to!

Spoza krovia vyskočil Bradáč i riekol jej: „Krásna Marienka, či môžem úfať v to šťastie, či môžem obsiahnuť ten váš venček?“

Marienka nepomútila sa pri nenazdajnom objavení sa mladíkovom, i začala piesenku, v ktorej ju za každým veršom obmieňal šuhaj-bojovník:

Hrdýs’, slovenský šuhaju,
keď ťa na vojnu volajú;
klobúčik s perom sokola,
s particou krásnou dokola.

Čo by ja nesmel hrdým byť
a svojmu rodu k sláve žiť?
Smie Nemec, Maďar?… smiem i ja,
hrdý on na rod?… som i ja.

Hrdý buď, šuhaj, hrdý buď
a ži za slávu pre svoj ľud;
Maďar i Nemec nech pozná,
Slovák so slávou žiť že zná.

Čím je on viacej ako ja?
Krv jeho lepšia jak moja?
Či reč mu lahodnejšie znie?
Rodina jeho väčšia je?

Hrdý buď, šuhaj, hrdý buď,
nastav za rod svoj smelo hruď,
bo chrabrého vlasti syna
má tá slovenská rodina.

Čo by bol Maďar viac jak ja?
Päsť jeho tuhší úder dá?
Či mečom lepšie rúbať vie?
Bodákom klať on sám zdolie?

Hrdo si zastaň, šuhaju,
keď ťa do zbrane volajú;
nech svet, ako chce, mudruje,
Slovák vlasť svoju miluje.

Či Maďar sám vlasť zachová?
a vrahom bez nás odolá?
Keď sa smie pýšiť, smiem i ja,
hrdý on na rod?… som i ja!

Žime tak ku cti otčine,
k sláve slovenskej rodine;
veď pre nás krajšej slávy niet,
ako za rod svoj žiť i mrieť!

Marienka podala mladíkovi veniec.

Bradáč, stisnúc jej bieluškú hodvábnu rúčku, zavinul si drahocenný dar i riekol chvejúcim sa hlasom: „Ďakujem ti, drahá Marienka, podržím si venček tento na večnú pamiatku. Buď zdravá, drahá, zbohom!“

I odoberal sa zo záhrady, i vysadol na koňa, i uháňal preč.

„Boh ťa sprevádzaj a priveď šťastne naspäť,“ šepkalo dievča a slzy ako perly zaleskli sa v jej anjelských očkách.



[8] Malkotenti — (z lat., správne malkontenti) nespokojenci, prívrženci protiviedenskej strany, spočiatku najmä z ľudových vrstiev, ktorí za perzekúcií po vesselényiovskom sprisahaní ušli do blízkej cudziny, potom sa vrátili a pridali k odboju kežmarského veľmoža Imricha Thökölyho v r. 1673 — 1683. Označovali ich aj názvom kuruci.

[9] na územia poľského kráľa — Michala Wiśniowieckeho (1669 — 1673), ktorý mal za ženu sestru cisára Leopolda I. Máriu Eleonóru. Autor mal na mysli viacej vzťahy poľského obyvateľstva k Habsburgovcom než vtedajšieho poľského kráľa.

[10] insurgenti — (z lat.) účastníci insurekcie, ozbrojeného povstania uhorskej šľachty proti Habsburgovcom.

[11] Michal Teleky — Teleki (1634 — 1691), člen starého uhorského šľachtického rodu, veliaci generál sedmohradského kniežaťa Michala Apafiho. Neskôr prešiel k cisárovi, ktorý ho povýšil r. 1685 na ríšskeho grófa. R. 1690 stal sa gubernátorom Sedmohradska.

[12] po bitke bielohorskej — porážke vzbúrených českých stavov 8. novembra 1620. Cisár ovládol krajinu a nemilosrdne postupoval proti nekatolíkom a prívržencom odboja. Porážka odbojných stavov znamenala stratu samostatnosti Českého kráľovstva.

[13] pred vojnou s Francúzmi — Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. (1643 — 1715) pokračoval v nepriateľskej politike proti Habsburgovcom, hoci s Leopoldom I. bol bratanec a švagor. R. 1665 začala sa črtať otázka o následníctve na španielsky trón, o ktorý mali obe dynastie veľký záujem. Na Rýne sa s prestávkami stále bojovalo o Belgicko.

[14] Lotharingy — Lotrinsko, z ktorého r. 1670 vyhnal Ľudovít XIV. tamojšieho vojvodu Karola IV.

[15] Zlatá bula kráľa Ondreja — Ondreja II. (1204 — 1235), za ktorého uhorská šľachta nadobudla veľa práv na úkor kráľovskej moci. Slabého kráľa prinútili veľmoži r. 1222 vydať Zlatú bulu, listinu so zlatou pečaťou, v ktorej im potvrdil ich požiadavky. Záverečný odstavec buly dával šľachte právo vzbúriť sa proti kráľovi, ak by nezachovával v bule uvedené ustanovenia. Tento paragraf býval potom formálnou zámienkou mnohých vzbúr a povstaní šľachty v Uhorsku.




Samo Tomášik

— básnik a prozaik, známy ako autor hymn. piesne Hej, Slováci a historických próz, v ktorých zdôrazňuje význam Slovákov v uhorských dejinách Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.