ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už v ten čas, keď Tököly priateľskú svoju poklonu urobiť chcel na Mukačeve, tušili to vo Viedni, že by rád získal ruku Heleny Zrinskej.

To sa vláde austrijskej neľúbilo. A preto účinkovali z Viedne hlavne na starú pani Žofiu Bátory, ktorá sa ochotne a slávnostne osvedčila, že k takému manželstvu nikdy neprivolí. A pani táto, ktorá i vo svojej starobe bola ráznej, odvážlivej povahy, i dostála svojmu sľubu. I strážila hrad bedlivým, prísnym okom, ako i nevestu svoju, vdovu Helenu Zrinskú, a držala Mukačevský hrad akoby uzavretý a odlúčený od zovňajšieho sveta. Žiaden podozrivý človek nemal ta prístupu, ba i všetky poriadky boli porobené, aby Helena so žiadnym cudzím človekom ani sa zhovárať, ani dopisovať si nemohla. A ešte i zámocký prefekt^[25] a komorné museli jej čo najnepriaznivejšie správy o Tökölym donášať, jeho ako najhoršieho človeka opisovať, ktorý je surový, nemilosrdný ukrutník, opravdivý pohan a neveriaci. Keď Helena takéto reči každý deň počula, začala premýšľať, či je to ozaj všetko pravda a či ju len mámiť a šialiť chcú.

Na svoju výsluhu mala mladé dievča Katrienku, ktorá jej z celej duše bola oddaná. A táto jej riekla, že raz videla Tökölyho, že je to mladík krásnej, vysokej postavy, významnej tváre, živých očú, vysokého čela a hrdinského držania a že si ľudia tajomne šepcú, že už i celú krajinu mečom vybojoval a všetko zemianstvo nižšie i vyššie zvelebuje jeho hrdinského ducha a pravú rytiersku povahu, i korí sa mu ako kráľovi.

Reči tieto zarazili a pomútili Helenu. I rada by bola Tökölyho na svoje oči videla.

Raz zjavil sa pred bránou zámockou bedákajúci utrápený zeman. Mal prosbopis na pani Žofiu a svedectvá, že mu tökölyovskí rebelanti všetok jeho majetok spustošili i dom mu vypálili. I prosil úzkostlivo paniu toho zámku o veľkodušnú podporu a ochranu. Bátoryčka s veľkou ochotou dala ho hneď pred seba prepustiť a zavolala i Helenu, aby i ona vypočúvala všetky tie ukrutnosti, ktoré porobili malkotenti a ich bezbožný vodca Tököly. Prichodzí vyprával svoj nešťastný osud, ako i druhé zločiny a násilenstvá tökölyovcov proti cisárovi oddaným zemanom, a líčil to všetko tak živými farbami, že prítomné panie až k plaču pohol. Bátoryčka dala počastovať nešťastného zemana a uisťovala ho, že na jej zámku bezpečne môže sa zdržovať, pokým sa mu len bude páčiť.

Zeman zdržoval sa na zámku niekoľko dní. A divno, zhováral sa s Helenou osamote. Jedného dňa riekol, že musí už odísť, aby videl, ako sa jeho nešťastnej rodine vodí.

Zemana toho na zámku nikto nepoznal, každý sa ale prizeral, ako na dačo neobyčajného, na veľký lišaj, ktorý mal na čele, a na jeho náramne rapavú tvár. Pán Lišaj objavil sa v tábore malkotentov a odovzdal Tökölymu lístoček od pani Heleny Zrinskej ako kratučkú odpoveď na milostný list jeho. V liste tom sa osvedčila, že ľutuje, keď sa s ním ani zísť, ani zhovárať nesmie, že ona je síce paňou svojho srdca, no nie zámku, kým ešte jej svokra Bátoryčka žije.

Tököly schválil obratnosť a obozretnosť Lišaja a ďakoval mu za to jeho priateľské ustávanie, lebo mal pevnú nádej, že ruku Heleny i s Mukačevským zámkom stoj čo stoj si musí vydobyť.

Cisár a kráľ Leopold zvolal snem do Šoproňa.

Na sneme tomto, na mnohé naliehanie a žiadosti stavov, zvolený bol za palatína krajiny Pavel Eszterházy de Galantha, švagor Tökölyho, ktorý bol pozdejšie i kniežaťom Rímskej ríše menovaný. A keď na tomto sneme cisár ešte i daktoré druhé žiadosti Uhrom povolil, veľká čiastka vyššieho zemianstva a velikášov odskočila od Tökölyho a prešla na stranu jeho za príkladom palatína: i Nikolaj Pálffy,^[26] Juraj Erdődy,^[27] Nádasdy, Balassa, Barkóci,^[28] Cobor^[29] a mnohí druhí.

Vec malkotentov vzala veľmi povážlivý obrat. Keď ale cisár Apaffymu žiadané tri stolice vydať nechcel, tento rozhnevaný poslal Tökölymu na pomoc vojsko i peniaze. Tököly takto posilnený mohol i ďalej s výsledkom vzdorovať vojvodcom cisárskym.

Tököly dostal do moci Košice i stal sa pánom Horného Uhorska — a už len Mukačevský zámok a ruka Heleny boli tie predmety, po ktorých teraz úsilne túžila jeho myseľ i srdce. Chcel tu ešte použiť lesť.

Bolo to v ten Štedrý večer pred Vianocami, keď sa pred bránou Mukačevského zámku objavil Cigán Ferko a Cigánka Sabina. Nosili so sebou vycvičené zvieratká, zajačika, veveričku a havrana, s ktorými rozveseľovali divákov; pritom vyspevovali pesničky a vinšovali ako obyčajne na Štedrý večer. I dostali dovolenie vojsť do zámku, kde ihneď pred palotou začali spievať a vinšovať.

Dostali peňažitý dar a išli ďalej, spievajúc po zámku.

Naposledy privolali vojaci, veliteľkou štedro učastovaní, Cigánov i do kasárne. Tam Cigán Ferko uprostred veľkej siene postavil na stôl bubníček a k nemu svojho zajačika, dal mu dve paličky medzi predné dlabky a začal komando polospievavo:

Hurá! Zajac začal bubnovať, uši natrčil dohora akoby rožky. Vojaci sa smiali. Cigán vyňal pištoľku z opaska, nabil ju prachom, priložil zajacovi k hlave a hovoril:

Zajac spustil dlabkou kohútik a pištoľ vystrelila, zajačik sa nezľakol. Vojaci nemohli sa dosť nadiviť smelosti a vycibrenosti zajačikovej.

Ferko zas vytiahol z kapsy veveričku, hovoriac:

Veverička vyskočila na Ferkovo plece, na hlavu a poumývajúc sa a učešúc dlabkami svoju hlávku, robila všelijaké smiešne skoky; keď sa jej pazúriky zachytili do Ferkových kučeravých vlasov, pochytila ho namrzená a natriasala za vlasy a dlabkou svojou i zauškovala. Vojakom páčilo sa to nadovšetko.

Cigánka postavila si zasa havrana na plece a Ferko mu začne hovoriť:

Havran roztvoril zobák a kývajúc hlavou, vypovedal chrapľavým hlasom:

„Tököly tu! Tököly tu!“

„Kýho hroma!“ skríknu zadivení vojaci, a jedni sa smejú, druhí hrešia, iní sa Cigánovi vyhrážajú.

Počuť výstrel z pušky, v bráne zámockej krik: „Tököly, Tököly vivat, hurá!“

Vojaci splašení vybehli z kasárne, v celom zámku nastal zmätok a krik:

„Tökölyovci prepadli zámok, tökölyovci v zámku!“

Stará pani Bátoryčka predesená klesla ako polomŕtva na zem.

Helena prosila prefekta, aby prekazil zrážku a dal sa do vyjednávania s protivnou stránkou. Vojsko stálo proti sebe v zbroji, pušky namierené, šable vytasené.

Prefekt zámku dal vystrčiť bielu zástavu.

Nastalo vyjednávanie… Docielilo sa prímerie v tom zmysle, že Tököly i teraz prijatý bude v zámku ako hosť a dobrý priateľ, že mu bude vždy otvorená brána, kedykoľvek by chcel svojou návštevou poctiť Mukačevo.

Stará Bátoryčka nebola viac pri sebe, i nemohla písmo toto podpísať, no podpísala ho mladá pani Helena, ako i prefekt zámku a veliteľ vojska.

Tököly urobil hneď u pani Heleny svoju úctivú poklonu a nazrúc do jej krásneho obličaja, hovoril rozpačite, vyhováral svoju dotieravosť i riekol, že by jeho šťastie na svete nič iné dovŕšiť nemohlo, ako to, keby sa mu pošťastilo získať si priazeň a náklonnosť jej srdca. Helena zarumenila sa, sklopiac oči k zemi. Keď jej podal a stisol ruku, i ona slabučkým stisnutím jeho ruky na znamenie dala, že i jej srdiečko nie je obojetné a chladné oproti nemu. Bátoryčka usnula v Pánu. Helena pripravila jej slávny pohreb, na ktorom zúčastnil sa i Tököly.

Po krátkej dobe smútku dal sa Tököly s Helenou Zrinskou zosobášiť i stal sa blaženým manželom.

Teraz bol pánom Mukačeva i celého panstva rákóciovského.

Cigán Ferko dostal sto dukátov odmeny za to, že pomocou jeho Mukačevo padlo.

Tököly, dostanúc pomoc od Apaffyho, zdal sa byť na vrcholci svojej moci a slávy; no jeho položenie bolo zo dňa na deň neistejšie, najmä od toho času, ako kráľ Ľudovít XIV. uzavrel s cisárom Leopoldom mier nimvegenský.^[30] I zvolal Tököly do Košíc zhromaždenie, kde mu stavy i poslanci horných stolíc ako uhorskému kráľovi holdovali. Z tohto zjazdu vypravili i zvláštne vyslanstvo k tureckému sultánovi, ktorému Tököly i seba, i Uhorsko pod ochranu snažne odporúčal a k vypovedaniu vojny oproti Rakúsku nakloniť sa vynasnažoval. Sultán ihneď menoval Tökölyho kráľom Uhorska; keďže ale ešte toho času zamestnaný bol vojnami s Poľskom a s Benátčanmi, a s Rakúskom vždy ešte trval mier, ktorý zrušiť nechcel, musel i Tököly trpezlivo čakať, kým by doba mieru nevypršala. To stalo sa roku 1683. Vláda turecká uzavrela spolok s Tökölym^[31] i obmýšľala koniec urobiť Austrii.

Pri dvore Tökölyho šlo najviac všetko po slovensky, pretože sám od detinstva vychovaný bol v Liptove. Jeho najdôvernejší radcovia, Jánoky, Radvanský, Géci, Szirmay atď., boli Slováci. I nazývali ho Maďari obyčajne „tót királyom“.^[32]

Už pred uzavretím zmluvy spolčilo sa vojsko Tökölyho s Turkami pod Fiľakovom.

Fiľakovo bránil hrdinský Štefan Koháry,^[33] potomný pán Muráňa a Sitna, proti ohromnej presile stoštyridsaťtisíc Turkov, s malkotentmi spojených. Títo s takou zúrivosťou oborili sa na pevnosť, že len v jednu noc tisíc ohnivých gúľ vyhodili do zámku. Koháry bránil sa neohrozene i vtedy, ked už obyvatelia Fiľakova strachom a núdzou donútení žiadali od neho, aby sa Turkom poddali. Jeden z nich, ktorého Turci dvadsaťtisíc toliarmi uplatili, zradu obmýšľal; Koháry dal mu hlavu zoťať, jeho mŕtvolu na štyri kusy rozsekať a na postrach druhým na štyri strany sveta pred mestečkom na koly vyvesiť. Z nedostatku vody a potravy, svojím vlastným vojskom donútený, musel hrdinský Koháry Turkom pevnosť odovzdať. Títo vypálili hrad, pracháreň vyhodili do povetria a rozrúcali pevné hradby zámku. Koháryho zavreli do tmavého žalára o vode a chlebe, v ktorom triadvadsať mesiacov strávil, kým ho cisárske vojsko neoslobodilo.

Veľký vezír Kara Mustafa^[34] vtrhol s tristotisíc mužmi do Uhier.

Predesený cisár chcel i s Tökölym, i s vezírom pokoj urobiť, no nadarmo. Malkotenti domnievali sa, že s tak ohromnou pomocou dosť budú silní, aby cisárske vojsko zničili. Na pokoj ani pomyslieť nechceli.

Vojsko cisárske, v ustavičných vojnách veľmi preriedené, rozložené bolo po pevnostiach pohraničných. Turecké vojsko po malých, tu i tam zvedených šarvátkach valilo sa do Uhier, ako keď veľká vznikne povodeň, ktorá všetky hrádze a násypy borí a ničí. Tak dorazili až k Prešporku, kde sa s Tökölym spojili a spojenými silami obrátili sa proti srdcu cisárstva, Viedni.

Cisár Leopold nariadil všeobecné povstanie ľudu a verejné modlitby po všetkých kostoloch mocnárstva. I vyslal hneď i rýchlych poslov ku všetkým kresťanským mocnárom, žiadajúc rýchlu pomoc, lebo teraz už celej Európe hrozí to najväčšie nebezpečenstvo.

Poručiac obranu mesta Viedne Stahrembergovi,^[35] utiahol sa cisár do Linca a stade do Pasova.

Do Krakova ku kráľovi Jánovi Sobieskemu dorazil posol od Leopolda, generál Karaffa, ktorý sa všemožne usiloval kráľa nahovoriť, aby zobral veľké vojsko a pospiechal Viedni na pomoc. Kráľ, chcejúc vyslyšať mienku svojich veľmožov, zvolal ich do porady. I dostavili sa páni Potocki, Radziwil, Lubomirski, Sanguszko. Karaffa ich uisťoval, ako skvele viedenský dvor vynahradí poľskému národu túto pomoc a podporu. Veľmoži poľskí na sľuby Karaffove nedôverčivo krútili hlavami i odhovárali kráľa od spolku s Nemcami; i radili mu, aby svoje vlastné zeme, Podol a Ukrajinu, od Turkov očistiť sa usiloval.

Hrdinský kráľ nemal pred očima len svoj vlastný zisk, neodstrašil ho možný nevďak a zrada Nemectva za preukázané mu priateľstvo; hrdinskú jeho myseľ rozplamenil zápal za vznešenú ideu kresťanstva, ktoré ohrozoval sverepý Turek.

Všetko to vojsko, ktoré vláda viedenská do poľa postavila, bolo úhrnkom tridsaťtritisíc mužov silné pod veliteľstvom Stahremberga a kniežaťa z Lothringu.^[36] Stahremberg zavrel sa so svojím oddielom do mesta, zaopatriac sa všelijakými potrebami. Knieža z Lothringu zostal v šírom poli, aby znepokojoval obliehajúcich.

Bolo to v mesiaci júli, keď ozbrojení mešťania viedenskí z vysokých hradieb, z bášt a z veží mestských s úžasom sa dívali na neprehľadné množstvo nepriateľského vojska. Všetko sa triaslo strachom. Prvé hrôzy vojny zakúsilo okolie Viedne a blízka Morava, kam sa boli tökölyovci a ľahká jazda tatárska rútili, lúpiac, páliac a pustošiac dediny a zajímajúc úbohý ľud do hnusného tureckého rabstva.

Knieža z Lothringu, dostanúc posilu z Bavorska, Saska, Švábska a od Frankov, porazil ich neďaleko Prešporka v krvavej bitke. Tu padol i jeden z vodcov Tökölyho, Harsányi.

Po celé dva mesiace bolo mesto Viedeň obkľúčené nepriateľmi zo všetkých strán. Turci neprestajne pálili delami svojimi na hradby a bašty, na strechy domov a kostolov, i robili veľké podkopy a podpaľovali ich nočného času. Na viac miestach zosuli sa múry. I Stahremberg skvele dokázal, že osobná udatnosť, vytrvalosť, neohrozenosť a bojovnícka obozretnosť veliteľa vstave je divy vykonať; on sám riadil výpady vojska, ktorými v tureckom tábore premnoho škody a zmätku spôsobil. No i z jeho vojska veľký počet zo dňa na deň ubýval, i mešťania stálym namáhaním ustávali, streľby a potravy nedostatok sa viac a viac cítiť začal, hradby porúchané opravovať sotva už dostačovali, nemocnice sa ranenými a chorými preplnili, a Turci vždy znovu opätovali svoje útoky na hradby, neľutujúc žiadnych obetí a vynaložiac všetky svoje ohromné sily, aby mesto do svojich rúk dostali. I sám Kara Mustafa, i ostatní velitelia dobre cítili, že im tu všetkým ide i o česť, i o hrdlo. Viedeň bola už veľmi blízka svojmu pádu a Turci sa vo svojej zúrivosti ako zbesilí vyhrážali, že dnes-zajtra budú istotne pánmi mesta a že nenechajú v ňom živej duše, ani kameň na kameni.

A nebezpečenstvo obliehaných bolo už dostihlo ten najvyšší stupeň.

A hľa, keď bola potreba najvyššia, bola pomoc najbližšia.

Hrdinský poľský kráľ Sobieski, vytiahnuc z Krakova dňa 15. augusta v čele dvadsaťpäťtisíc svojho vojska, zjavil sa dňa 11. septembra na výšinách vrchu Kahlenbergu za Viedňou.

Turci ustrnuli, vidiac blížiace sa pomocné vojsko poľské, ktoré pod zástavami so spevom a hudbou v dlhých radoch z vrchu dolu sa spúšťalo. Aby Sobieski Turkom viac strachu nahnal, dal svojim plukom od rána do večera prechodiť cez vrch. Jazdecké pluky Sobieskeho, ktoré boli dobre ošatené, mali silné vytrvalé kone a urobili veľký dojem na divákov; no pechota rýchlymi pochody veľmi mnoho trpela, daktoré pluky mali i obuv a odev ošarpaný. Sobieski postavil sa na čelo svojej ošarpanej pechoty a viedol ju za bieleho dňa cez most Dunaja pri Kremži pred očima množstva ľudu, privolávajúc prítomným divákom:

„Toto sú moji statoční trhani, ktorí si dali čestné slovo, že len z tureckého tábora si nové skvostné šaty sami vynesú!“

Bolo to 15. septembra 1683. Svitol utešený, v dejinách Austrie večne pamätný deň; Karol z Lothringu podporoval Sobieskeho udatne a Stahremberg so všetkým svojím mužstvom urobil výpad z mesta. Nastal krutý zápas a náramne krvavá bitka, ktorá trvala viac hodín. Veľký vezír a všetci bašovia^[37] hnali Turkov i ostrím svojho meča vždy znovu do divokej seče cez hromady mŕtvol janičiarskych.^[38] Ako keď sa rozbúrené vlny morské rozrazia na pevných vysokých skalách brehu, tak sa rozrážali všetky útoky rozbesnených Turkov na prsiach chrabrých, hrdinských Poliakov. Darmo hromží vezír, darmo bijú a honia bašovia chlapov svojich, aby obnovili bitku. Turci ustávajú, stratili ducha a dôveru v seba, cúvajú naspäť, strach sa ich zmocňuje viac a viac, razom dajú sa do divého úteku. Sobieski a Karol z Lothringu pustia sa za nimi. Všetko pole je posiate mŕtvolami. Delá, všelijaké zbroje, zástavy, šiatre, potrava, najmä mnoho kávy, padli víťazom do rúk.

Voje poľské ukoristili drahocenné šaty zo šiatrov vezíra a bohatých basov a nasledujúceho dňa vchádzali pri hlase zvonov, veselej hudby so svojím hrdinským kráľom do Viedne. Na tretí deň dorazil domov i cisár Leopold z Linca.

Mocnári stretnúť sa mali v tábore Sobieskeho. Leopolda čakali Poliaci pri Eberdorfe, kde sa i Sobieskeho syn nachádzal. Cisár dlho sa radil s radcami svojimi, ako by mal uvítať Sobieskeho.

„Bez všetkých ceremónií, s otvoreným náručím sluší prijať toho, ktorý nám ríšu zachoval,“ radil knieža z Lothringu.

Radcovia boli inej mienky; i Leopold neznal, ako sa má držať, či má poľskému kráľovi dať titul „majestas“.^[39]

Zišli sa. Leopold ticho hovoril niečo o vďačnosti. Sobieski otvorene riekol:

„Brat môj, rád som, že som vám túto malú službu preukázal.“

A pochytiac kráľoviča Jakuba za ruku, predstavil ho cisárovi:

„Toto je môj syn Jakub, ktorého vychovávam na obranu kresťanstva.“

Leopold prišiel do rozpakov a neodpovedal ani slova. Sobieski obrátil koňa a uháňal s kráľovičom a družinou preč. Neskôr spamätal sa cisár i písal poďakovania plný list ako kráľovi Jánovi, tak i kráľovičovi.

Na mieste schôdzky dvoch mocnárov stojí postavená socha s latinským nápisom.

Pri Starých Hradoch^[40] a pri Parkane pomáhal ešte Sobieski Nemcom Turkov poraziť. I vrátil sa so svojím bohatierskym vojskom do svojej vlasti, prechodiac v novembri Gemerskou stolicou s generálom Dünevaldom na Spiš a stade dorazil 23. decembra do svojho sídelného mesta Krakova. Od národa bol chladno prijatý, ačkoľvek ho celá Európa zvelebovala. Šľachta poľská vytýkala mu, že v službe cudzieho panovníka prelieval poľskú krv, kdežto jeho vlastná zem, Podolie, úpela v jarme tureckom, i že sa dal mámiť Nemcom, odvekým to nepriateľom Slovanstva, ktorí vraj dnes-zajtra zle sa im za to odslúžia.

Sobieski uzavrel zmluvu s Rakúskom a Ruskom proti Turkom. I vypravil vojsko svoje pod vodcovstvom Jablonowského do Multán. Ani od Rakúska, ani od Ruska neprišla sľúbená pomoc. I nič nevykonal; i presvedčil sa, čo mu hovorili veľmoži poľskí, že Nemec nikdy nie je priateľom Slovanov.