E-mail (povinné):

Samo Tomášik:
Malkotenti

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Zuzana Babjaková, Michaela Dofková, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Miroslava Oravcová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 67 čitateľov

VI. Prešovská jatka

Tököly robil si nádeje, že sily tureckého cisára, jeho to ochrancu, sú nevyčerpateľné a že i jemu usmeje sa šťastie. Bolo mu vedomo, že ačkoľvek s Benátskou republikou vedú vojnu, predsa ohromné sily vojenské vždy posielajú do Uhorska. I srdce krajiny, kráľovský Budín, držali pevne v moci svojej.

No medzi malkotentmi nebolo svornosti a málo pomohla im pomoc turecká. V Spiši nemohli sa dlho udržať i utiahli sa do Šariša. Pri Prešove pritiahol Tököly roztratené svoje čaty z okolitých stolíc k sebe a rozložil sa tam pevným táborom. Maršal cisársky Veterani[43] uderil na jeho opevnený tábor. Bitka bola veľmi krvavá. Malkotenti bojovali a bránili sa zúfale. Na oboch stranách bolo mnoho mŕtvych a ranených. Naposledy boli malkotenti predsa porazení a rozohnaní. Mesto Prešov bránil udatne Feldmayer, generál Tökölyho, no musel sa i ten poddať. I Sabinov, i Bardejov padli. Generál Caprara dobyl Košice. Malkotenti začali sa sťahovať dolu k Tise ako na svoje posledné útočište. Tento ich pochod podobal sa úteku. Cisárski boli všade v pätách za nimi. Pri Vranove Poliak Twardowski bránil cisárskym prechod cez rieku Topľu práve tam, kde niekedy prvých malkotentov cvičil v zbrani, a tu guľou smrteľne trafený, padajúc zvolal:

„Niech żyje Polska!“

Nasledovala šarvátka za šarvátkou, bitka za bitkou, a vždy len s porážkou malkotentov. Šťastie odvrátilo sa od nich. Stratili Onod, Tokaj, Užhorod. I postupovali dolu vedľa Tisy a pripojiť sa chceli k tureckej armáde. Generál Heister[44] hnal za nimi i zaujal Solnok a Svätý Mikuláš.

K Tökölymu dorazil posol so smutnou správou, že Budín padol[45] do rúk cisárskych. Na správu túto bol Tököly akoby hromovým bleskom omráčený, zrak svoj meravo uprel k zemi. Spomenul si s bolesťou srdca na svoju milú manželku Helenu Zrinskú, ktorá sa zavrela na hrade Mukačeve, brániac sa hrdinsky proti nepriateľovi, obliehajúcemu zámok ten, a ľútosť, hnev, bolesť, hanba prerážala útroby jeho.

Keď sa spamätal a vytrhol z trápnych svojich myšlienok, vypočúval správu poslovu ohľadom pádu Budína. Posol hovoril, že ačkoľvek dvanásťtisíc janičiarov a tritisíc spahiov[46] bránilo s neohrozenou zmužilosťou a vytrvalosťou hradby budínske, predsa knieža z Lothringu, ktorý mal štrnásťtisíc Uhrov a sedemtisíc Brandeburcov pod svojím veliteľstvom, porúchanými múrmi vrútil sa do mesta a po krvavom zápase po uliciach mestských spechalo víťazné jeho vojsko cez hromady mŕtvol janičiarskych do zámku a zaujalo ho. Chýr tento predesil všetkých Turkov i v dolných Uhrách, i v samom Carihrade.

Mustafa II.,[47] sultán turecký, pod ktorého panovaním sa táto pre Turkov tak osudná vojna začala a viedla, bol veľmi slabý a netečný panovník, no jeho veľký vezír Husein Kiprili[48] bol muž neobyčajnej ráznosti, odvážlivý, neohrozený, ktorý spolu s Rámibašom a s fanariotom Maurokordatom[49] tvorili triumvirát a pri všetkých týchto hrozných stratách vedeli ríšu tureckú pred úpadkom zachovať.

Tököly so zvyškami svojho vojska pripojil sa k Turkom vo Veľkom Varadíne. Akonáhle však sa tu zjavil, vypukla nevôľa a hnev Turkov proti nemu. Všetci reptali a obviňovali ho, že všetkého nešťastia je on sám príčina, že pohroma za pohromou v pätách sa vlečie za ním, že džaurom netreba nikdy dôverovať, že on musí byť uzrozumený s Nemcami. Tökölyho uväznili. Ako sa o tom chýr rozniesol medzi malkotentmi, najväčšia časť z posledných jeho prívržencov ho opustila a prešla k cisárskym a len tí, ktorí sa najviac vinnými cítili a žiadnej nádeje nemali, že by odpustenie obsiahnuť mohli, zostali i ďalej pri Turkoch.

Jedného dňa došiel starý hodža, pútnik turecký, k veliteľovi a dokladal sa na svoju bradu, že je to opravdivé dopustenie božie, ktorému sa nemožno protiviť, lebo vraj „Allah je veľký a Mohamed je jeho prorok“. To sa vraj stať muselo.

Na dohovárame „svätého pútnika“ vypustili Tökölyho z väzenia i dali mu pomocné vojsko. Z predošlých prívržencov Tökölyho nikto nechcel viac nastaviť svoje hrdlo za neho; každý pokladal jeho vec za stratenú, a to tým viac, keď práve v ten čas cisár a kráľ Leopold, zvolajúc snem do Prešporka,[50] potvrdil starú konštitúciu uhorskú. A toto bol jediný prajný výsledok toľkých bojov a prelievania krvi malkotentov.

Z Veľkého Varadína hrnuli sa Turci k Aradu, ktorý dobýjal generál Heister. Ich bojovné čaty postavili sa v šíky. Vedľa janičiarov v ohromných čapiciach stáli malé zvyšky malkotentov a medzi nimi Lišaj, Dolniak a Vyrosták. Každý z nich stál so zasmužilým čelom a na tvári nosil výraz vnútorného nepokoja, ako keď čierne chmáry zatiahnu oblohu.

„Bratia moji,“ prerušil Dolniak mlčanie, „mne je clivo akosi, ako nikdy pred žiadnou bitkou. Sto ráz som už hľadel smrti smelo do očú, ani teraz sa jej neľakám, len by som si žiadal vedieť, či to dakedy lepšie bude na tom našom Slovensku. Či naše zámery nezostanú bez výsledku?“

„Sladká i mne by bola smrť,“ riekol Vyrosták, „keby som videl aspoň zore voľnosti a slobody môjho národa; ale beda potomstvu, ktoré si deje a výdobytky predkov svojich oceniť a chrániť nezná!“

„My sme sa pustili za najdrahšie poklady národa do zúfalého zápasu a pamiatku našich bojov žiaden človek zmazať nemôže. Potomstvo nech sa učí, ako má vlasť svoju milovať a za česť i voľnosť národa život svoj i majetok v obeť klásť,“ osvedčil sa Lišaj.

Zašumejú trúby, zarachocú bubny, hrmia delá a pod kopytami koní zadunčí zem.

Dolniak a Vyrosták podali si bratské ruky.

„Spolu sme stáli,“ riekol Dolniak, „v toľkých bitkách a i teraz verne vytrvajme v boji jeden pri druhom. Keď nám súdené padnúť, umrime spolu.“

„Dobre tak,“ dodal Vyrosták, „jeden druhého nech neprežije.“

Jazda cisárska, zočiac malkotentov po boku janičiarov, dala sa do nich s nevýslovnou bojachtivosťou, aby pomstila na nich škvrnu a pohoršenie, ktoré zavdali kresťanskej Európe svojím spolčením sa s neveriacimi pohanmi. Malkotenti bránili sa zúfalo; keď vypálili pušky, bili sa kolbami, rúbali palošmi a šabľami. Padali chlapi pod ťažkými ranami i z jednej, i z druhej strany. Žiaden nehľadal milosť. I Dolniak s Vyrostákom nejedného dragúna zrazili z koňa. Jeden z dragúnov priskočil zboku a zaťal Dolniaka do hlavy, že hneď mŕtvy klesol na zem. Vyrosták ako lev rozzúrený porazil nad jeho mŕtvolou protivníka; no i on mnohými obkľúčený a obsypaný ranami klesol vedľa mŕtvoly svojho priateľa.

Bitka po dlhom a krutom zápase rozhodla sa v prospech cisárskych.

Turci, Heisterom porazení, dali sa na útek.

Tököly a Lišaj len útekom zachránili svoje životy.

*

Na Hrachove liečil sa Bradáč pri vernej svojej Marienke.

I slávil s ňou v kole najbližšej rodiny oddávky, neskôr i svadbu bez všetkého hluku.

Sladké nádeje si robil, že po toľkých trampotách teraz už žiť bude blaženejšie dni s vernou tovariškou života.

Nádeja tá ho trpko sklamala!

Nadháňačmi kráľovského komisára Karaffu bol prezradený, obžalovaný a ako odbojca a spoločník Tökölyho pred vojenský krvavý súd do Prešova odvlečený.

Marienka videla, ako jej muža poviazaného vojaci odvádzajú i predesila sa náramne, lebo jej vyprávali, že v Prešove je ustanovený vojenský súd, pozostávajúci z troch členov, ktorého predsedníkom je generál Karaffa, krvilačný ukrutník, hrozný bič na malkotentov.

I odhodlala sa hneď za svojím manželom ísť do Prešova a všetko možné podujať na jeho vyslobodenie. Na svojej ceste do Prešova počula s úžasom tie najhroznejšie chýry o ukrutnostiach Karaffových, takže i jeho meno len s hrôzou a ošklivosťou menovali ľudia a jeho súd nazvali „prešovskou jatkou.“

I našla v Prešove utrápená Marienka v dome mešťana a poctivého krajčíra Laskomerského prítulok. Muž ten mal odrastené dcéry, ktoré mu pri jeho remesle pomáhali. Marienka, ako obratná ševkyňa, nechcela zaháľať i pomáhala mu.

Starý Laskomerský roznášal po domoch robotu a vyzvedal sa o všetkom, čo sa deje s nešťastnými obeťami Karaffovho súdu; i rozprával domácim, aké úžasné nástroje na mučenie ľudí upotreboval. Jedných ťahajú vraj na škripec, až im praštia kosti, druhým prešujú prsty na nohách a rukách, iných vrhnú do nástroja klincami vybitého a pritlačia tak, že celé telo nešťastníka až do kosti býva dopichané atď. Mukami donútení priznali sa mnohí nešťastníci ku každej vine, ktorú im Karaffa do úst kládol; i dal ich obesiť alebo im hlavu sťať, buďto ich štvrtiť a čiastky tela na koly povešať.

Keď ale predsa daktorému i po vystátych mukách sa pošťastilo svoju nevinnosť dokázať, musel veľkú výkupnú sumu Karaffovi i jeho pomocníkom vyplatiť a len potom ho ako bedára a zmrzačeného na tele lazára pustili na slobodu.

Tieto reči Laskomerského pichali ako ostré tŕnie srdce úbohej Marienky; i prosila ho deň po dni, aby sa len dopytoval, či jej drahý, sotva z choroby povstalý manžel nebol ešte predvolaný pred súd, lebo vraj ak jeho začnú tak mučiť, srdce jej musí puknúť od žiaľu. On ju uisťoval, že posiaľ Bradáč ešte nebol predvolaný, ale že už veľa pánov, ako Zimmermanna, Ketzerovcov, Rauschera, Baranyaiho, Sárossyho, Fleischhakera, Medveckého, Schönlebena, Feldmayera, Székelya, Bezegha, Radvanského, Véberovcov, Rótha, Palásthyho, Feju atď. po vystátych prehrozných mukách dal Karaffa katmi potupne odpraviť.

Marienka premýšľala mnoho, čo by mala podujať na vyslobodenie manžela svojho z pazúrov krvilačného ukrutníka. Laskomerský jej pošepol o lakomosti a pijanstve Karaffovom a jeho nadháňačov. Ľudia potajme sa rozprávali, že zemplínske zemianstvo štyriadvadsiatimi súdkami tokajčiny a štyristo dukátmi podplatilo Karaffu, a že v ich stolici upustil od vyšetrovania.

I začala tajne častovať dobrou tokajčinou vojakov, ktorí chodievali na stráž k žalárom. Keď oboznala sa so žalárnikom, rozdávala i jemu dukáty a toliare, jeho domácim darovala svoje šperky, prstene, náramnice a perly. Žalárnik vpustil ju nočného času do žalára. I našla svojho manžela sediaceho na holej slame s troma spoluväzňami v úzkej izbe, na ktorej bolo len jedno okno s krížnymi železnými mrežami. S usedavým plačom vrhla sa mu do náručia, šepkajúc mu do ucha, že priniesla preňho dačo na vyslobodenie. I vyťahovala spod svojich šiat tenké píločky a povrázok, ukazujúc očami na okno.

Bradáč porozumel i schoval to všetko do slamy, na ktorej spával. Slzy ho zaliali, vidiac, že manželka nezabudla na neho.

Objal ju vrúcne. Dlho si šepkali spolu.

Žalárnik ju upamätal, klopúc sticha na dvere a volajúc, že je už čas na odchod.

Marienka s horkými slzami ponáhľala sa von dvermi.

Bradáč oznámil svoj úmysel svojim spoluväzňom, že seba aj ich chce vyslobodiť, i boli uzrozumení všetci. Najprv prepílili svoje putá, potom mreže na okne, priviazali povraz do okna a spúšťali sa potichu na ulicu.

Noc bola tmavá.

Stráž opojená tokajčinou driemala na rohu žalára.

Podľa úmluvy rozišli sa na rozličné strany.

Marienka celú noc bola oblečená a nespala. Pozde spolnoci počula tiché klopanie na okno, i vykradla sa z izby, zanechajúc lístok s dakoľkými dukátmi na stole.

Pred domom našla svojho manžela. Išli spolu do domu jedného z uskočivších s ním spoluväzňov, ktorý bol Prešovčan. I viedol ich k hradbám mesta, kde sa najbezpečnejšie mohli dostať na slobodu. Prešli šťastlivo všetci po rebríku cez múr a dostali sa nikým nespozorovaní do otvoreného poľa; vo dne sa ukrývajúc, v noci cestujúc, došli k Tise a do Sedmohradska, kde sa bezpečnými cítili. Tu pripojili sa k družine Tökölyho.

Na Mukačeve bránila sa hrdinsky manželka Tökölyho, Helena Zrinská, po celé tri roky, vzdorujúc vojsku cisárskemu, ktoré zámok obliehalo. Smelo odrážala všetky útoky.

Minula sa jej potrava a vojsko začalo trpieť hlad. A keď i nové vojsko turecké, ktoré medzi tým časom bolo vtrhlo do Uhier, utrpelo pri Parkane úplnú porážku,[51] keď už cisárski celé Uhorsko, ba i Slavónsko až ku vtoku Sávy do Dunaja boli opanovali a nebolo viac nijakej nádeje, že by sa snáď veci v prospech malkotentov ešte zmeniť mohli, oddala Mukačevský zámok dňa 14. januára 1688. Následkom toho padla Tökölyčka i s posádkou zámku do zajatia a nemecký veliteľ sa tešil, že i ju, ako niekedy Máriu Séči,[52] povedú v triumfe do Viedne, aby tam v žalári biedne svoj život skončila. No Tökölymu podarilo sa v poslednej bitke chytiť cisárskeho generála Heistera. V ďalšom vyjednávaní na výmenu za tohto generála prepustená bola manželka Tökölyho, hrdinská Helena, na slobodu.

Proti samému Tökölymu nastalo vyšetrovanie v Carihrade. Bašovia a sám veľvezír žalovali na neho, že všetky tie pohromy a nešťastie, ktoré sa zvalilo na Turkov, on bol zapríčinil.

Po mnohom vyšetrovaní podarilo sa predsa Tökölymu pred sultánom samým sa očistiť a ospravedlniť. Meno Tökölyho zostalo predsa naveky u Turkov v zlej povesti.

Návrat do Uhier Tökölymu v mieri karlovackom[53] navždy zabránený. Sultán dal veľkého vezíra Kara Mustafu odpraviť a Tökölyho menoval kniežaťom vidinským, darujúc mu daktoré statky v Malej Ázii. Sem presťahoval sa so svojou vernou družinou i založil v Nikodémii malé osady slovenské a maďarské.

Vo vyhnanstve tom Tököly skoro ošedivel. Z muža len nedávno ešte vynikajúceho bujarou silou, hrdinskou odvahou a nezlomnou vytrvalosťou, po toľkých sklamaných nádejach a pohromách stal sa onedlho zhrbený, nevládny, biedny starček. Vnútorný žiaľ a bolesť srdca rozrývali korene jeho života a prudká, no beznádejná túžba po vlasti ho umorila.

Bradáč so svojou Marienkou žili si v tichosti na malom statku svojom v neúhľadnom domčeku. On obrábal pole, ona záhradku. I pripomínali si často milú vlasť a rodinu, z ktorej boli neprajným osudom vyhnaní. Vzdychali k bohu, aby im bolo dopriate, keď nie žiť, aspoň umrieť a kosti svoje zložiť na drahom Slovensku. Ach, milá je človeku tá jeho domovina a rodinný kraj, sto ráz milšie Slovákovi jeho Tatry!

Lišaj, ktorý dakedy tak rád Cigánov dopaľoval a veselé kúsky prevádzal, stal sa tu zádumčivým. Málo hovorieval. Stránil sa ľudskej spoločnosti. Často slzavými očami obzeral sa v tú stranu, na ktorej ležia končiaristé vysoké Tatry a liptovský Kriváň, a raz pred smrťou ako vo vytržení zaspieval:

Hej, Slováci, krutý osud nás odávna bije,
do krvi nám zahrýzajú jedovaté zmije;
no nebude vždy, jak bolo, zvrtne sa raz doba
a bude sa v prachu zvíjať bohopustá zloba.

Nestvoril boh ku porobe tie slovenské šije,
no i nám dal tvrdé päste a do ruky kyje;
kyj na toho, kto na život rodu nášho čiaha,
by poznal svet, Slovákovi že sloboda drahá.

Krv i život za svoj národ vďačne nasadíme,
ruka v ruke, ako reťaz v ohni, obstojíme:
nech hadovia dujú kameň, my strachu neznáme,
čerti na nás zuby ceria, peklu odoláme!



[43] Veterani — Friedrich Veterani (1650 — 1695), pôvodom taliansky gróf, rakúsky generál. Preslávil sa v bojoch proti Turkom po r. 1683. R. 1695 ho Turci zajali a sťali. O protitureckých bojoch v Uhorsku zanechal spis.

[44] Heister — Siegbert (1646 — 1718), štajerský šľachtic, cisársky generál v bojoch proti Turkom a uhorským povstalcom. Svojou ukrutnosťou bol známy najmä v Uhorsku.

[45] Budín padol — do rúk cisárskych vojsk r. 1686

[46] spahiovia — (z perz. sipáhi, jazdec) druh staršieho tureckého vojska jazdeckého; jazdecké útvary, ktoré stavali správcovia jednotlivých území ako lénnici sultána, jazda vôbec

[47] Mustafa II. — (1695 — 1703) v poradí tretí turecký sultán od r. 1687. V tých rokoch rozklad tureckej ríše nadobudol povážlivé rozmery, čo sa prejavilo v karlovackom mieri r. 1699.

[48] Husein Kiprili — Amudžasadeh Husein Küprili, spočiatku miestodržiteľ vo viacerých tureckých provinciách, potom miestodržiteľ v Belehrade, po bitke pri Zente (1697) veľký vezír. Vyvíjal veľké úsilie, aby zlepšil pomery v Turecku. Umrel r. 1702.

[49] fanariot Maurokordat — Alexandros Maurokordatos, pôvodne sultánov osobný lekár. Zaslúžil sa pri uztváraní karlovackého mieru. Jeho synovia vládli v Multánsku a Valašsku. Fanarioti (z gr.), grécka kresťanská šľachta v službách sultánov.

[50] snem do Prešporka — r. 1687, kde Leopold I. potvrdil síce starú uhorskú ústavu, ale vynútil si odhlasovanie dedičnosti habsburskej dynastie v Uhorsku, takže uhorská šľachta stratila právo voliť si kráľa. Cisár zrušil aj posledný článok Zlatej buly Ondreja II. o práve šľachty povstať proti kráľovi, ak ohrozuje jej výsady.

[51] vojsko turecké… utrpelo pri Parkane úplnú porážku — Po smrti Karola Lotrinského (1690) cisárske vojská začali upadať a Turci sa pokúsili znovu obsadiť Uhorsko. R. 1692 vnikli hlboko do Uhorska, až k Parkanu, v dorozumení a spojení so sedmohradským kniežaťom Michalom II. Apafim.

[52] Mária Séči — Mária Széchy, dcéra Juraja Széchyho. R. 1627 vydala sa 17-ročná za Štefana Bethlena, potom za Štefana Kuna a naposledy za palatína Fraňa Vesselényiho, osnovateľa sprisahania proti Habsburgovcom. Pre jej krásu a ľúbostné historky nazývali ju „Muránskou Venušou“. Jej rušný život inšpiroval viacerých maďarských spisovateľov. V slovenskej literatúre písal o nej Samo Tomášik najmä v povesti Vešelínovo dobytie Muráňa, Národný kalendár II, 1867.

[53] mier karlovacký — Po veľkom víťazstve cisárskych vojsk nad Turkami pri Zente r. 1697 ponúkol sultán cisárovi mier, ktorý obe strany uzavreli r. 1699 v Karlovciach. Leopold I. získal ním celé južné Uhorsko a Sedmohradsko, Benátska republika Moreu a časť Dalmácie, Poľsko Ukrajinu a Podolie, Rusko Azov.

« predcházajúca kapitola    |    



Samo Tomášik

— básnik a prozaik, známy ako autor hymn. piesne Hej, Slováci a historických próz, v ktorých zdôrazňuje význam Slovákov v uhorských dejinách Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.