ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dvor francúzsky znal veľmi dobre toto kvasenie myslí a rozdráždenosť Uhrov vykoristiť vo svoj prospech.^[16] I rozduchoval svojimi agentmi viac a viac plameň odboja, podnecoval zemianstvo k zjavnej vzbure, k ozbrojenému odporu. I vláda viedenská chcela ako-tak utíšiť a uspokojiť Uhrov, aby mohla mať voľnejšie ruky navonok a nebola hatená vo svojich vojenských pohyboch proti Francúzom.

Ku Telekymu, doterajšiemu to vodcovi malkotentov na hornej Tise, dorazil gróf Barkóci ako vyslaný a splnomocnený od cisára k uzavreniu pokoja. Dostavil sa ta i poslanec Apaffyho, gróf Ladislav Csáky,^[17] s tým cieľom, aby sa vynasnažoval malkotentov zmieriť s cisárom. Vyjednávanie trvalo viac dní. Mnoho čelnejších mužov spomedzi zemianstva i z velikášov zúčastnilo sa na ňom. Csáky, vypočujúc všetky sťažnosti a žaloby malkotentov, formuloval vymienky pokoja pre obe strany v nasledujúcich punktoch: všeobecná amnestia; prinavrátenie výsad a kostolov protestantom odobratých; náhrada škody.

Barkóci v mene cisára sľuboval: zabudnutie predošlosti; prinavrátenie zhabaných statkov; povolenie v každej stolici jedného kostola pre luteránov a jedného pre kalvínov; dosadzovanie na úrady stoličné a krajinské mužov schopných bez ohľadu na náboženstvo.

Aby na tieto vymienky zemianstvo pristalo, úsilne Barkóci naliehal a prosil prítomných, uisťujúc ich, že je toto už najvyššie, čo vláda povoliť chce a môže, že viac ani čakať, ani obsiahnuť nič nedokážu, no že svojou ďalšou vzburou do záhuby vženú vlasť, seba i svoje rodiny.

Výsledok namáhania Barkóciho bol len ten, že daktorí zo zemianstva, asi päťsto ich byť mohlo, prijali a podpísali tieto vymienky pokoja; lež veľká väčšina zemanov a velikášov zavrhla ich rozhodne, s veľkou rozhorčenosťou sa osvedčujúc, že je to všetko primálo, a k tomu i veľmi neisté a nespoľahlivé. A opierajúc sa na sľúbenú podporu z Francúzska, žiadalo zemianstvo, aby spornú túto, pre Uhorsko životne dôležitú otázku, rozhodlo jedine ostrie meča.

A tak teda Uhrom, s týmito od vlády im podávanými vymienkami pokoja nespokojnými, pridané bolo to historické meno „malkotenti“.

Agentom francúzskym nič nemohlo byť vítanejším ako tieto nezdarné pokusy vyrovnania. Ihneď začali malkotentom dopravovať do Poľska zásoby zbraní i streliva, ako i peniaze. I podarilo sa Ľudovítovi XIV. nakloniť kráľa Sobieského^[18] k tomu, že tento povolil vysťahovalcom uhorským v Poľsku najímať vojakov, ich ozbrojiť, a tak s ozbrojenými čatami vtrhnúť cez hranice do Uhier. Zvesť táto po Slovensku rozlietla sa a slabé oddiely vojska cisárskeho, stanujúceho po stoliciach, hneď sa utiahli na pevné zámky i zásobili sa strelivom a potravou, kde ako mohli.

Vo Vranove, v Zemplínskej stolici, bol jedného dňa veľký zhon ľudu z celého toho okolia. Doletel chýr, že vysťahovaní malkotenti jedni Spišom, druhí Šarišom z Poľska ozbrojení vtrhli do Uhier a že vo Vranove sa majú sústrediť.

Kadekoľvek tiahli tieto ozbrojené čaty, všade ich vítalo zemianstvo, mešťania i obecný ľud s jasotom ako svojich osloboditeľov z nevoľníctva a z ťažkej poroby. Zvonili im na zvonoch, strieľali z mažiarov, častovali ich a objímali, zvlášte Poliakov, ako svojich pobratimcov a verných priateľov. Poliaci uchvátení touto pohostinnosťou vzali si do príslovia:

„Polak z Węgrziem dwa braciońki do pałosza i do sklońki.“^[19]

Akonáhle vo Vranove dopočuli zvonenia a streľbu z tej strany od Michaloviec, hneď sa to hrnulo všetko i malé, i veľké, ľud i velikáši, muži i ženy v ústrety malkotentom.

Streľba sa vždy bližšie a bližšie ozývala. Prachový oblak vždy hustejší a tmavší vznášal sa do výšavy cestou, po ktorej sa blížili čaty malkotentov.

Zdvihol sa malý vetrík a slnko ožiarilo zástavy a zbroje, v ten čas práve na jeden vŕšok vystupujúcich ozbrojencov.

I zaligotali sa meče a piky jazdy a dlhé ťažké samopaly^[20] za ňou stúpajúcej pechoty.

„Hurá, hurá, vivat!“^[21] zahučalo hneď z tisícerých hrdiel, a nato ozývala sa streľba z mažiarov a pištolí a zvonenie všetkých zvonov vranovských.

Forgács a Sztáray v čele ozbrojeného zemianstva pohli sa malkotentom koňmo v ústrety.

V čele malkotentov bolo už rozoznať na výborných koňoch, v drahých mentiekach a kučmách pštrosím perím ozdobených pánov Szirmayho, Semseyho, Berzcviciho a druhých čelnejších zemanov, za nimi čatu husárov pod uhorskou zástavou, za tým čatu ulánov s dlhými pikami pod poľskou zástavou, za nimi pechotu, delá a zasa pechotu. Jazda uhorská a poľská zavŕšila tento vojenský pochod v takom poriadku, ako čo by boli išli priamo do boja. Vojsko i ľud pozdravovali sa vospolok, ruky si stískali a objímali sa.

Spomedzi jazdy uhorskej vynikal dôstojník Bradáč na svojom vraníkovi, vedľa neho Lišaj na sivkovi a za týmto Cigán Ferko, ako jeho nerozlučný spolubojovník, v červených nohaviciach a v belasej mentieke, z ktorej mu síce lakte von vykúkali, na sivej kobyle s hviezdou na čele.

Bradáč, skladateľ to mnohých slovenských piesní medzi malkotentmi, i teraz, keď pomedzi množstvo ľudu slávnostne a zvoľna vchodili do Vranova, začal pieseň, a vojsko ako obyčajne za ním spievalo:

Vo Vranove, kde malkotentov občania s otvoreným náručím prijali, odpočinulo si vojsko. Jedni boli ubytovaní po domoch, druhí za mestom v tábore viac dní ležali. A tu pridávali sa ku malkotentom každodenne mládenci i mužovia, dochodiaci k nim zo všetkých strán.

Náčelníci vojska držali časté porady medzi sebou. A berúc do úvahy to, že uhorskí povstalci vždy ešte bez všetkej vycvičenosti vo vojenských pohyboch a v zaobchodení so zbraňou, muž proti mužovi bojovať zvykli, na aký spôsob by cvičenému nemeckému vojsku odolať nijako nemohli, požiadali schopných k tomu poľských dôstojníkov, aby oni vyznačili daktorých dobre vycvičených chlapov, ktorí by malkotentov vzali do cviku. I podvolili sa hneď za takýchto vojenských učiteľov šľachtici Twardowski a Mazurek pre pechotu, Wrobelski a Malopolski pre jazdu.

Twardowski, dobrým tokajským vínkom potúžený, viedol svojich novákov za rieku Topľu k osade Čemernie i spieval si veselo svoju národnú pieseň:

I bol by tak spieval ďalej, keby ho nebol jeden vojak upozornil, že vyšli už na označené miesto vojenského cvičenia. Twardowski, spamätajúc sa, začal cvičenie.

Bolo po cvičení.

Diváci, ktorí dačo takého predtým nevídali, obdivovali jeho obratnosť a schopnosť vojenskú.

V tábore Telekyho pri Tise rozkorenila sa mocne nezhoda. Ani vojenský senát, ani sám Teleky nemal vážnosti u vojska svojho. Reptali na neho, osočovali ho, ba i verejne ho zneuctili. Teleky veľmi rozmrzený zložil veliteľstvo a vojsko jeho ostalo bez hlavy.

Malkotenti držali porady a dali sa do dopisovania s priateľmi a prívržencami svojimi po horných slovenských stoliciach. Neznali, koho by v takýchto okolnostiach mali vyvoliť za vodcu svojho.

No nebolo potrebné o tom dlho premýšľať. Všeobecná mienka bola tá, že nikomu tak pohlavárstvo neprísluší ako Tökölymu, ktorého otec bol najmocnejším spojencom bývalého palatína Františka Vešelína a ktorého sestry Katarína za Františkom, Eva ale za Pavlom Eszterházym^[23] — majúcim rozsiahle statky a pevné zámky na Slovensku — boli vydaté.

A tak roku 1678 vyvolili si malkotenti Imra Tökölyho jednomyseľne za hlavu i slávnostné posolstvo vypravili k nemu do Sedmohradska. Knieža Apaffy prijal u seba posolstvo veľmi skvele a s kniežacou pohostinnosťou. Tökölyho prepustil bez odporovania, dal mu pomocné vojsko, zbroj a strelivo. Vojsko Tökölyho, počítajúc k nemu slovenských ozbrojencov i poľsko-francúzsku pomoc, obnášalo na dvadsaťtisíc mužov.

Pri Nagybányi ležalo táborom vojsko cisárske a držalo toto opevnené mesto v moci svojej.

Veliteľ jeho nemohol sa nič istého dozvedieť, kde stoja a čo si počínajú malkotenti.

Rozličné mu o nich dochodili chýry. Jedni hovorili, že Teleky zložil veliteľstvo a vojsko jeho že sa rozchodí, druhí istili, že Slováci zvolili síce Tökölyho za hlavu, ale že im ho Apaffy nechce prepustiť, aby nepohoršil Turkov, ktorým doba mieru s Austriou ešte nevypršala. Na tieto chýry vodca cisársky cítil sa byť bezpečným. Jeho vojaci krátili si dlhú chvíľu hrou v kocky, hudbou, tancom a pijatikou.

Jedného odpoludnia prijachajú dvaja dolnozemskí ovčiari, sediaci na oslíkoch. Bosé ich nohy dotýkali sa až samej zeme. Oblek ich bol krátke košieľky s náramne dlhými rukávmi a široké gate. Každý z nich mal veľký fokoš v ruke. Za nimi išiel biely gubatý pes. Obidvaja boli čierni, umastení, a jeden z nich skutočný Cigán. Pred sebou na oslíkoch mali prehodené kožky z padlých oviec.

Stráž pred bránou ich zastavila, dopytujúc sa, kto sú, skadiaľ idú a čo chcú.

Oni vyprávali, že sú ovčiari z neďalekej pustatiny, že im ovce „na motolicu“ veľmi padajú a chcú v meste odpredať svoje kožky.

Dragúni nemeckí, navyknutí na jazdu na ozrutných štajerských koniskách, vidiac týchto jazdcov na malých oslíkoch jazdiť, dali sa do hlasitého smiechu. Obklopiac ich, počali oslíkov paličkami pichať, či by vraj vedeli skákať. A namiesto osla tu i tu Cigána alebo i jeho spoločníka zaťali po bosých nohách.

Cigán domrzený skočil dolu, šomrajúc:

„Či nevidíte, že šú toto moje nohy a že má ošol druhé?“ Jeden z dragúnov sa ho spýtal, či by ozaj neznal namiesto nôh na rukách stáť.

„Prečo nie?“ odpovie Cigán, „len dajte dačo, pán vojak.“

„Dostaneš holbu vína,“ uisťoval ho dragún.

Cigán nemeškajúc stal si na ruky, vystrel nohy dohora ako sviece, udrel v povetrí spolu päty a začal po pažiti cigánske „kolesá lámať“ tak chytro a tak obratne, že sa všetci vojaci divili. Dragún doniesol mu vína. Cigán začal sa vychvaľovať, aké kunšty on zná, že vie človeka do kolesa začarovať, duchov zomrelých pricitovať, s nimi sa dohovárať, človeku jeho budúcnosť z dlane vyveštiť. Toto všetko im vraj večierkom poukazuje, keď prídu k nemu do krčmy.

Vojaci sľubovali mu, že ho vyhľadajú.

Vpustili ich obidvoch do mesta. Išli do hospody, oslíkom svojim predložili seno, sami ale chodili s kožkami po meste, trhujúc sa s grznármi.

I spozorovali bočnú bránku, pri ktorej jeden vojak stál. S grznármi sa dohovorili, že jeden z nich pôjde hneď zasa naspäť na svojom oslíkovi pre ostatné kožky, druhý ale, a to Cigán, že ostane za ten čas v krčme.

Stráž jedného z nich vypustila von. Vojaci podľa úmluvy poschodili sa večer do krčmy, kde im Cigán tie svoje kunšty obratne ukazoval.

Druhý spoločník za mestom pri majeroch a stodolách až do samej noci postával, častujúc svojho oslíka zvyškami sena, ktoré sem-tam bolo roztratené. Keď bola číra tma, cválal na svojom oslíkovi preč.

Vietor povieval.

Z jednej stodoly vybúšil plameň. Náhle rozšíril sa po ostatných stodolách a majeroch, ba ohrozoval i samo mesto.

Mešťania i vojaci zbehávali sa s krikom, aby hasili požiar.

Okolie sa osvietilo naširoko. Počuť veľký dupot koní.

Tökölyho jazda prepadla tábor nemecký.

Nastal krik, lomoz a zmätok veľký.

Vojaci i mešťania behali sem i tam. Dôstojníci hľadali svojich vojakov, vojaci svoje kone a zbraň. Všetko to behalo kríž na kríž a jeden druhému do cesty. Mnoho vojakov, s mešťanmi pomiešaných, chcelo vbehnúť cez brány do mesta. Tie boli zamknuté, lebo jazda Tökölyho chcela v tom zmätku vniknúť i do mesta.

Tábor nemecký bol malkotentmi dobytý. Vojsko nemecké v tom zmätku nebolo vstave ich divokému útoku odolať i rozpŕchlo sa na všetky strany. Akýsi ovčiar doviedol malkotentov k bočnej malej bráne, pri ktorej už Cigán stál na stráži v zbrani padlého nemeckého vojaka. Touto bránou vošli malkotenti do mesta, premohli odpor Nemcov na ulici a otvorili i veľkú bránu. Množstvo malkotentov nahrnulo sa do mesta i zaujali ho. Mnoho koní, zbraní, streliva a zvlášte diel ukoristili.

Bolo to prvé a skvelé víťazstvo Tökölyho.

Veľká čiastka zásluhy pripisovala sa Lišajovi, ktorý s Cigánom Ferkom, ako ovčiari preoblečení, nemeckému táboru pripravili takúto katastrofu.

Po zaujatí Nagybánye, ktorého víťazstva chýr preletel skoro po celej krajine, rozposlal Tököly manifest na Uhrov do každej stolice, v ktorom sa slávnostne osvedčoval, že jedine za slobodu drahej vlasti vytasil meč, i vyzýval národ, aby každý pravý syn vlasti jeho namáhanie úsilne podporoval, vyhrážajúc sa všetkým, ktorí by Nemcom priali, krutou svojou pomstou.

Tieto úspechy malkotentov prestrašili viedenský dvor tým viac, že v ten čas i vojna s Franciou s mnohými obeťami bola vedená. I hľadeli uchlácholiť Tökölyho palatínom Pavlom Eszterházym a biskupom Gubásócim, čo sa im ale nijako nepodarilo. Poslaný bol ešte Saponári do Tökölyho tábora, s ktorým Žigmund Jánoky z Hrachova a Štefan Szirmay ako plnomocníci Tökölyho o pokoj vyjednávali; no i ten okrem šesťmesačného prímeria nič viac nemohol občiahnuť. Počet vojska malkotentov rástol zo dňa na deň, lebo bohatí zemania z horných slovenských stolíc privolili mu ozbrojencov v hojnom počte.

Tököly počal premýšľať, ako by zámky a pevné mestá na Slovensku do moci svojej dostať mohol. Znajúc dobre, že riadne obliehanie a dobývanie každej pevnosti veľa času by mu zaujímalo, a nemajúc nadostač ani hrubej streľby, chcel lesťou a prekvapením skusovať na zámkoch svoje vojenské šťastie. Na mysli tanul mu pevný Mukačevský zámok, na ktorom prebývala mladá pekná vdova po Rákócim, Helena, dcéra v Novom Meste Viedenskom popraveného Petra Zrinského. I umienil si, že sa bude uchádzať o jej ruku, v nádeji, že s ňou okrem Mukačeva i mnohé iné zámky, rozsiahle panstvá a znamenité poklady obdrží a tak moc svoju zveličí. Mladý súc, smelý a odvážlivý, trúfal si, že krásna tá pani ním nepohrdne a že vydobyje si jej srdce. Jediná ťažkosť zdala sa mu byť tá, že na Mukačeve žila ešte i stará pani Žofia Bátoryčka,^[24] svokra Helenina, ktorá ešte vždy držala panstvo a vládu vo svojich rukách a bola cisárovi verne oddaná.

Tököly chcel v každom prípade skúsiť svoje šťastie; i vybral sa s oddielom jazdy svojej k Mukačevu. Zastal nablízku pred zámkom a dal vystrčiť bielu zástavu na znak svojho pokojného zmýšľania. Vyslal jedného dôstojníka pod bielou zástavou ku bráne zámockej, ktorá bola zavretá. Z bašty oslovila ho stráž, kto je a čo žiada.

„Môj veliteľ a pán, Imro Tököly, prichodí s tým najpokojnejším úmyslom a prosí s najhlbšou úctou ako veľkomožnú pani Žofiu Bátory, majiteľku tejto pevnosti, tak veľkomožnú pani Helenu, ovdovelú Rákócičku, o milostivé povolenie, aby im smel svoju poklonu urobiť,“ hovoril dôstojník.

Strážnik riekol, aby mal pozhovenie, pokým dôjde odpoveď. Po malej chvíli zavolal strážnik:

„Veľkomožná pani veliteľka zámku Mukačeva, Žofia Bátory, odkazuje vám určite, že ona s nepriateľmi zákonitého cisára a kráľa nikdy nechce sa priateliť!“

A vystrčil na baštu červenú zástavu.

Dôstojník rozmrzený a zahanbený cválal naspäť ku Tökölymu. Sotva došiel ku nemu, už vypálili zámocké delá na sprievod Tökölyho, ktorý chytro obrátil koňa a uháňal preč so svojimi. Táto nehoda neodvrátila Tökölyho od úmyslu jeho a len čakal na príhodnú dobu.

Akonáhle mu čas prímeria s cisárskymi vypršal, oboril sa celou svojou silou na generála Lesleya, ktorého i porazil pri Satmári. V bitke tejto vyznačil sa zvlášte Bradáč, ktorý, ukoristiac nepriateľskú zástavu, stal sa miláčkom Tökölyho.

Týmto víťazstvom dostal Tököly voľné ruky i obrátil sa rovno k Prešovu, ktoré mesto po trojdennom obliehaní i zaujal. Spiš, Liptov, Trenčín a banské mestá podrobil si v krátkom čase. Vojsko svoje podelil na tri oddiely, z ktorých jeden sám viedol, druhý Petróci a tretí Imro Balassa. Tököly bol oslavovaný i Maďarmi, i Slovákmi ako osloboditeľ vlasti. A temer všetka vysoká šľachta a zemianstvo pridávalo sa k nemu.

Gemerskí strojníci zbraní, ktorí mali svoje cechy v Štítniku a v Dobšinej, dostali mnoho práce, lebo i v Gemeri všetko zemianstvo sa zbrojilo.

Z pevného Muráňa vydával rozkazy na stolicu cisársky vojvodca Kopp, gróf Carabelli a Štefan Csáky, ktorí žiadali i vojakov, i potravu pre tábor nemecký. Z druhej strany vtrhol do Gemera Tököly so svojou armádou na Krásnu Hôrku, ktorú i zaujali; i položil sa táborom pri Rožňave. I on vyzýval všetko zemianstvo gemerské do boja pod svoje zástavy, požadujúc od stolice tisíc zlatých v hotovosti, stotridsaťšesť koní pre svoju jazdu a všetku zbraň, ktorá bola nahotove v Štítniku a Dobšinej.

Zemania, nielen Slováci z horného Gemera, no i Maďari, Doncs z Kövecsesu, Gicei, Szathmáry, Ragályi, Tornallyai atď. s húfom ozbrojencov pridávali sa k nemu.

Tököly dobre pozoroval, že jeho vplyv na Gemerskú stolicu zostane dotiaľ slabý a neistý, pokiaľkoľvek Muráň do moci nedostane, ktorý však mocou dobyť bolo by preňho veľmi ťažkou úlohou. Mnoho sa o tom radil so svojimi vojvodcami a dôvernými radcami, s Karsányim, Petrócim, Petneházym, Jánokym, Radvanským, Gécim, Kecerom a so svojím tajomníkom Absolonom. Jedni to, druhí iné odporúčali, no všetko spolu zdalo sa predsa veľmi nesnadné. Konečne ponúkli sa dvaja dôstojníci. Dolniak a Vyrosták, ktorí niekedy za doby Vešelína ako vojaci na Muráni slúžili a všetky cesty a chodníky do zámku vedúce veľmi dobre znali, že by sa odvážili zámok ten s tristo pešiakmi nočného času prepadnúť a na stránku Tökölyho opanovať. Veľmi im dobre známo bolo, že posádka zámocká bola veľmi slabá. Tököly privolil. I pohli sa s vybranými mužstvami na Dobšinú, na Telgárt, kde si odpočinuli a rozchyrovali, že majú ísť do Spiša. I obrátili sa podvečer na Červenú Skalu a na Javoriny.

Okolo polnoci prišli chodníkom pomedzi hory až k samému zámku. Na strane východnej, kde je najväčšia a po samé hradby vysokým stromovím porastená strmina, rozprestierajú sa daktoré duby aj nad múry zámocké konármi svojimi, menovite tam, kde stáli kasárne. Bledý mesiačik slabo svietil; hneď sa skrýval za oblaky, hneď zasa vykukával spoza nich ako hanblivá nevesta spoza svojho závoja. Chlapi boli ozbrojení sčiastky len šabľami, pištoľami a dlhými nožmi, i niesli so sebou rebríky, z hrubých povrazov upletené, a len záloha bola puškami opatrená.

Dolniak vyliezol na vysoký dub, priviazal povraz o silný konár a spustil sa po ňom na zámocký múr. Priľahol k múru a vyzeral na všetky strany, či tam nablízku nestojí nejaká stráž. Keď ničoho nespozoroval, spustil dolu povrázok. Chlapi priviazali naň rebrík a on vytiahol ho i spustil sa po ňom do zámku. Prišiel po rebríku hore i Vyrosták a mnoho iných. Keď sa ich už mnoho pospúšťalo do zámku, hľadali potichu stráž, až i našli chlapa vystretého na zemi v sladkom spánku. Hneď zapchali mu ústa a poviazali ho, že sa ani hnúť nemohol.

Jedni prepadli kasáreň a donútili poddať sa v nej spiace mužstvo; druhí oborili sa na palotu, chytili veliteľa a vyšších dôstojníkov; ostatní hrnuli sa k bráne a otvorili ju.

Bradáč vrútil sa so zálohou do zámku a tých, ktorí sa na odpor stavali, premohol, dal pochytať a uväzniť.

Na svitaní bol zámok v moci Tökölyho, ktorý hneď so slávnym sprievodom prišiel na Muráň i bohato odmenil odvážlivých chlapov, ktorým šťastie tak prialo.

Bradáč vyprosil a dostal povolenie, aby mohol navštíviť na Hrachove vyvolenú svojho srdca — Marienku.

Tejto bolo veľmi clivo, keď tak dávno nič nepočula o svojom priateľovi, i často nepokojili ju strašlivé sny, akoby sa mu bolo vo vojne dačo zlého prihodilo.

Ako milo bola prekvapená, keď zjavil sa vyšší vojenský dôstojník na vranom koníkovi na dvore Hrachovského zámku!

Vybehla na dvor a poznajúc ho, zarumenila sa až po uši i nevedela od radosti ani slovíčka prehovoriť.

Bradáč skočil z koňa, chytil ju za ruku a sprevádzajúc ju do paloty, ukázal jej uvädnutý síce, ale posiaľ ešte zachovaný venček, ktorý mu bola niekedy na pamiatku v záhrade uvila. Na Hrachove míňali sa im dni v rozhovoroch, spevoch a zábavách veľmi chytro; no Bradáč musel pospiechať zasa naspäť na Muráň, čo ako jeho, tak i Marienku veľmi bolelo. I prisľúbil rozžalostenému dievčaťu, že mu bude často písať.

Cigán Ferko premenil si na Muráni koňa a dostal sa mu jeden spomedzi tých, ktoré Gemerská stolica na rozkaz Tökölyho bola vystanovila. I vyslaný bol s Lišajom s úradnými písomnosťami do Rožňavy. Ako tak išli dolu Muránskou dolinou, zastal jeho koník na Dlhej Lúke pred krčmou, a čo ho akokoľvek trhal a bil, nepohol sa ani na krok z miesta, i stál tak ako zakliaty.

Lišaj smial sa chutne i jazdil ďalej.

Ferko domrzený žiadal od krčmára holbu vína. A hľa, akonáhle to víno vypil, kôň ako tátoš bežal cvalom s ním, kým Lišaja nedohonil. Stalo sa to isté i v Revúcej a Mokrej Lúke. Prišli do Umrlej Lehôtky, i tam milý kôň zasa pred krčmou zastane a nedajbože z miesta! Ferkovi krútila sa už hlava od vína.

„Počkaj, ty devla, však ti ja prejdem cez rozum,“ šomral Cigán.

Lišaj smial sa z plného hrdla, čo z toho bude. Milý Ferko zájde pravou rukou koňovi ponad hlavu, ako čo by bol mal fľašku v rukách, a potom prázdnu dlaň svoju priložil k ústam, glgajúc povetrie ako čo by víno. A zavolá:

„Hio, koníku, už sme sa potúžili!“

A hľa, kôň hneď jachal veselo ďalej až radosť. Pozdejšie sa dozvedeli, že predošlý majiteľ toho koňa bol poctivý zeman, s ktorým tento kôň mnoho sveta pochodil a každú krčmu dobre si zapamätal.

Po zaujatí Muráňa Tökölyho čatami vytiahlo z Gemera vojsko cisárske a obrátilo sa do Zvolena. Tököly stíhal Nemcov. Pri Zvolene zle sa mu povodilo, lebo cisársky generál Wurm znenazdania obrátil sa proti malkotentom a rozprášil ich.

Dolu Hronom k Budči utekali hŕby tökölyovcov vo veľkom neporiadku; za nimi rozhnevaní ich dôstojníci volali: „Stojte, vy baby, vy zajačieho srdca! Budčianske ženy vyjdu s metlami na vás!“

Bradáčovi podarilo sa utekajúce tlupy zastaviť a do poriadku privádzať. I vyhľadal príhodné miesto na opevnený tábor, v ktorom sa zatarasili a do ktorého poschodilo sa rozptýlené vojsko.

Malkotenti v upevnenom tomto svojom tábore nielenže odrazili všetky útoky vojska nemeckého, lež po malých šarvátkach vytisli Lesleya zo Zvolenskej stolice docela. Lesley, nemôžuc odolať malkotentom, z naloženia viedenskej vlády pustil sa s Tökölym zasa do vyjednávania o pokoj. Tököly predložil nasledujúce vymienky: 1. zrušiť všetky kláštory a mníchov vyhnať, 2. všeobecnú amnestiu, 3. protestantom slobodu náboženstva, 4. navrátiť zhabané statky, 5. voľbu palatína, 6. starú konštitúciu.

Všetko to boli také žiadosti, ktoré povoliť nebol Lesley splnomocnený, a vyjednávanie zase sa rozpadlo.

Namiesto Lesleya vyslaný bol proti Tökölymu Caprara.

Tököly bojoval ďalej a šťastie bolo na jeho strane. I všetky zámky a pevné mestá zaujal až po Prešporok.