ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Z poslednej florentskej jari
premenily si farbu blaženú
ale tá prvá dcéra mora
podobala sa sklamaniu
z poslednej florentskej jari
tá prvá dcéra mora

Ideme k polnoci a vetrom
to páli snímky fosforeskné
to všetko uspáva
ideme k vlasti Vergilie
ktorý si ruky svoje pomenoval
čarovným menom po vestálke
to všetko uspáva
to páli snímky fosforeskné


II

Nepredpokladali sme v jej hlase dúhu
v jej hlase básne ako vesmír
na papier a na šiju písal sloky
spútaný naznak básnik

Vieš že som oslávil večné nepokoje
nepokoje ako moje ústa
ktoré ste nemali
pri vlnobití
lebo more je ako hora s avionu
lebo hora je ako priepasť skrze hadov
a večný pohľad sŕn


III

Dá v očiach slnko moja hora
dá v očiach pohľad mora
dá v očiach chorú pieseň
dá v očiach krásnu tieseň
dá v očiach moje rety
dá v očiach túhu ktorá svieti
dá v očiach moje šialenstvo
dá v ústach premien sto
dá v ústach bozky posledné
dá moje oči nezbedné
dá svoje farby najsladšie
dá svoje piesne najradšie
dá krásu kolo stromov
dá krásu kolo domov
dá moju lásku všetku
dá dym a cigaretku


IV

Podobný rozdielu bielych a smutných detí plačem
ja nikdy necítim tvoje kroky a dnes mladá žena
s námestia republiky
koľko detí nebude spať tejto noci
koho ste vtáci odbehli za vetrom
s námestia republiky
ach koľko otvorených okien a zas mladá žena
v mladosti ešte býva žena neukojiteľne skoro
pohrebu ponechaná
s námestia republiky
konečne píšem báseň žene ktorú nevidím
konečne píšem báseň deťom ženy ktorú nevidím
žena ktorá podobá sa poslednej pohľadnici
s námestia republiky
lež deti deti tie sa nedočkajú tichých zabití
ktoré hodiny bijú dopredu a nazpäť
koho si pochoval Stvoriteľu slnka
s námestia republiky
koho si pochoval Stvoriteľu slnka
pri žene


V

Kajúce oči markýzy
zastavenie u Sedmibolestnej
ale kroky kroky Magdaleny
prerývaly hĺbku blankytu
jak ste tak vydržali

Závoj sa vznášal kolo Sedmibolestnej
to bola chvíľa holubíc
závoj bol čierny
závoj však zakryl oči
závoj bol čierny ako oči


VI

Nepredvídali sme slzu na jej fotografii
toto nás väzní za prelestnej noci svätojánskej
ako divný Villon ako jej básnik Villon
nepredvídali sme slzu na jej fotografii
chlapci ju roznášali a zameňovali s baránkami
niektorí nás opúšťali ako baránkovia

Jej fotografiu už nevezmeme do rúk
mne na nej nezáleží to ma mrazí
jej fotografiu už nevezmeme do rúk
leda v hrobe
lež v hrobe vezmeme do rúk jej fotografiu
ktorá smutná bola sediac pri nás v retuše
ako hudobník jeden z nás a to ma mrazí


VII

Po starej svetovej vojne na Slovensku mladne
matky nosia od krstiteľnice deti snehové
pastieri boli podobní ich výške retov
pozdravovaní tými istými riekami vzduchu
a básnik o mne nepíše a o nich píše
s týmito občanmi o slávnosti spieva v okne
s týmito občanmi reklamuje oči
lež nikdy sa nenarodí znova človek
keď večer v lôžku opäť čítam básne
predo mnou mesto spí a mesto sa kryje tmou

Jeden planý človek povedal že bude vojna
nemá čo robiť stúpa po oblakoch avšak na zemi
zatiaľ čo stretám ho v hĺbke mora
vždy viacej viacej strácam sa a nemám na čo myslieť
nechcelo sa mi obdivovať staré kraje
zbadáte ma kráčať obilím v okolí Trnavy
ešte to nenastalo nikde
noci tu bežia ako noci
ako noci tu bežia dni
a roľník slovenský má huňu
ktorého potomok je básnikom novej éry
sloboda sloboda ó ty si jedinečná