ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Ktorého možno nenávidieť
a on sa nepamätá
zdvihnutá ruka ktorá žehnáš ihneď
to si tak svätá?

Ako má vyhasnuté oči
kto vám to povie v poli jarabice?
i v omši spievanej
nepovedia to voskovice

Ktorého láskou nemilujú
on sa však nepodíva
len srdce
len srdce ktoré rany skrýva

No ani miesto nezmení
s novými veky
len krvi
len krvi mučeníckej sú rieky

A ktorého je možno poznať
lež ani na to nedá
a Matka poznala ho
pod krížom stojac bledá


II

Vieme, dar mamy je mi ponechaný
a po nej ruží závan stých.

Ach, celý svet je kvetmi posýpaný:
na lúkach i na skalách tatranských.
Láskou je posýpaný celý svet
i moje oči láskou chcely pláť.

Ráno mi ktosi podal svieži kvet;
ty kvete, budeš hojiť cely mojej rany,
ty kvete belasý a láskou ukonaný,
vo váze budeš ticho umierať.

Ach, mnoho, mnoho krásnych snov je tu
a nesú ľaliový pel.

Hneď na to došiel lístok s výletu,
ktorý tak preúprimne znel:
Túžime, pozdrav posielame
a Vaše krásne básne v srdci máme.

A po tom liste ide čiasi ruka známa:
raz,
dva,
tri,
ach, ty si, mama
a hľadíš s nebies na Tatry?


III

Sbor svätých tróni na oltári
a nás ten oltár
nesie k ich svätožiari.

A my, my boží milenci
máme tu randez-vous
skladajúc noše malé
a veľkú nádeju.

Keď doniesol som svoje rany
za svitu rána,
na stole krížik vyrezaný,
na stole Pána
požehnal mojim ranám.

A mnohé panny podobné sú
nemúdrym piatim pannám.
Niekedy pod okny mi nesú
podivný hovor dámy,
niekedy pod okny mi prejde hovor známy
a niekto povie vtedy:
Rudolphe, vy ste bledý.

Oroduj za nás, svätá Terezka!

Ach, koľké tiene na freská
tam nakreslili samotári.

Keď svätec stráca nežnosť s tvári,
vtedy sú väčšie naše muky
a biele sochy na oltári
podávajú nám ruky,
k ich nohám zhaslá štíhla svieca
voskové slzy dala,
tak rana s Ježišovho pleca
žalostne krvácala.

Tak v mojom srdci opustenom
krváca tisíc nás,
krváca tisícerý brat
a všetci, ktorých neviem vlastným menom
pred sborom svätých pri oltári menovať.


IV

Ticho je v Galileji Jeho,
vidieť ich šírym morom veslovať,
už spievajú Mu v Lazarete Márie,
Jozef Ho ide pestovať.

Keď potom svadbu v Káne Galilejskej
oslávi svätá omša tichá,
ten zázrak neuvidí Lazar
a Magdaléna nezavzdychá.

Raz chorý človek povie spoveď,
žalujúc na hriech a na hrozné straty
a neomista nedokončí vtedy
žalm kajúcnosti päťdesiaty.

V noci sú hviezdy žiarou Golgoty,
na kríži zanechajú lesk
a neomista pri ňom celkom mladý je,
len v očiach nosí stesk.

A tak sa tá hra vekmi tiahne,
a tak sa hora zelená,
a tak sa s nami pokračuje
tá bolesť bez mena.


V

Pastieri a ich smutné zraky
šľahajú po nebe.
Oblaky, oblaky, vy veštíte mi skorú smrť.

A človek nikdy nevie osebe
tie plané tuchy zdrviť na padrť.

Keď som sa vrátil s dovolenky,
šla jedna luna záhradou,
tá luna,
tá luna,
tá luna je mi záhadou.

Lipy a stromy ovocné
umrely v celom nokturne,
a ja som zrelý plod
a umrem pošmúrne.

Až príde jeseň z lesov,
oddajte pozdravy jej listom,
možno že do zimy či do jari
stretnem sa s čiernym anarchistom,
čo báseň moju krvou dopíše.

A potom básnik františkán
tak mladý, mladý dodýše.

Záhrada naša zakrváca hrozne z rán.

V záhrade našej počúvame vtačí snem,
na mĺkve stromy pozerám,
pozerám,
na ktorej hruške odvisnem.

Už teraz
ten strom si k srdcu pritisnem.