ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Za stenou kláštora som videl jedny smutné oči,
vtedy ma stretla táto bolesť, ktorú v sebe nosím,
za stenou kláštora, kde moja spoveď k nebu kročí,
len za tie, za tie jedny smutné oči prosím.

Našiel som sloku jesennú a zabudnutú v oratóriu,
ktorá sem zablúdila s piesňou starých vinohradov,
modlitba Bratov menších tichá je — však nepokorí ju
ani let južných vtákov, ani jaro so zeleňou mladou.

Večery prosté, prosté ako spevy hroznové,
večery jednoduché ako Františkove oči,
tu moderné sú ešte voždy svetlá voskové,
tu fráter Leo lampáš zapáli, keď na chór vkročí.

Práve mi vybehla až k oknu viničová úponka,
potom jak svieca ligotavá po chodbe sa priblíži,
to sakristián zhasnul lampy u svätého Antonka,
to obe moje oči tíchnu privinuté na kríži.

Tu sa mi stratil jeden žalm pred Pannou Máriou,
ja ho viem nazpamäť a keď ho poviem, iný je,
chcel som ísť dávno za misionára medzi páriov,
Bože, lež ako je to strašne, strašne ďaleko sem z Indie.

Preto po chodbe, ktorej koniec opäť stratil sa mi,
predo mnou idú večery jak Františkove oči,
tu stretám oné jedny smutné oči, keď sme spolu sami,
keď večery sú prosté ako piesne viničové na úbočí.


II

Pred starou baštou chránim vyplakané oči,
vynášam zo záhrady svietnik, keď sa stmieva,
tam v kúte so dňa na deň, s rokov do storočí
brat bez a sestra luna bledých mníchov shrieva.

Spomienky na zem k bezu skryli, ktoré trestali,
svoj životopis rozprávali tráve,
po mene boly kvety krásne, náhle zaspaly
a žily s potokom, on teraz tu bol práve.

Voľaký svätec zastal v rohu, kto ho zistí,
vánky sú večer na zemi, keď odtiaľ k oknám vanú,
a čo je smutnejší a kratší Zdravas v jarnom listí,
tohoto svätca k stene valí vlna orgovánu.

V záhrade nosí fráter Sulpíc na habite záplatu,
práve jak fráter Timotej, keď chodil do Asisi na púte,
v záhrade svätý František má sochu v kúte, ktorá stála tu
a záhradník sa ponáhľal, keď polial s kvetmi biele labute.

Všetko sa stáva mnoho ráz a storočie je prinemé,
po liste bezovom sa vlečie večer nepoznačený,
v spovedi večer za posledným hriechom stíchneme,
len sopár vtákov nevidí nás na nebi a divé kačeny.

Brat bez a sestra luna boly deti modravé,
akosi sa mi stará rana nehojí a nebolí,
posbieram sny po všetkých, ktorí spia tu po tráve,
chodili v rozhovore pred vánkom a tuná neboli.


III

Na večer položil Boh svoj hlas k hlasu zvona
a priviedol ma k Márii, čo tvárou jasle pokryla,
nikto však nebol krajší ako vtedy ona,
dnes v lóži čítam Augustína Soliloquia.

Hlas zvona v oblakoch a tráve zabsolútnel
ako ten hovor s básňou, ktorá únik tuší,
hlas zvona teraz sa už vzdiaľoval a smutnel,
tak smutne vravel Boh raz mojej duši.

Pomenoval som metaforu a ten únik krásny,
len raz ju uvidím a ktosi zmarí ju,
modlím sa modlitbu tam, kde som prestal v básni,
to báseň píšem pre panenku Máriu.

Dnes večer sa mi zjavil Paraklét a tu bol,
kým vonku kdesi rieku zastavila jarná piesenka,
z počiatku tu stál, na jej kvety nezabudol,
už dávno nebola tak smutná ako jesienka.

V knihe, kde čítam, stojí ešte biela strana,
zaznamenal som úvod jednej sloky, ktorá neraní,
neviem už rozprávať a báseň nie je dopísaná,
ale jej bôľ je dávno, dávno zmeraný.


IV

Teraz vám poviem, aké sú tu rána,
už som vám mohol dávno povedať.
Blízo je kaplnka a mramorová Panna,
ku nej sa chodím denne spovedať.

Len kvety žijú v očiach mocnej Panny,
spomenúť Noemovu ratolesť
a dať sa Hviezde morskej do ochrany
a vody, ktoré bolo počuť tiecť

a more, ktoré ide do pohybu
a vlny, ktoré jej Pán narovná,
dať sa Jej, ako Ona dáva Rybu,
pretože menuje sa Kráľovná.

Duchovia, strašní duchovia sú v stánku,
vstávajte, plavovlasí novici,
hodiny uderily piatu v spánku,
dneska nám more prejde po líci.

Lebo tá milosť božia je jak more,
na sväté prijímanie idete,
tam kdesi horia smysly láskou choré,
tam kdesi ramená sú vystreté.

Ideme navštíviť svoj večný šiator,
ktosi sa díva na to defilé,
klopal si všetkým, šedý excitátor
a pri Panne si stratil dve chvíle.


V

V ktorejsi hodine, keď stratily sa od kostola kľúče,
prekvapovaly sviečky ružovo a modro robené,
modleník cítil lásku k Bohu dvojnásobne prudšie,
to bolo, keď mal svätý na oltári oči sklopené.

Ktorúsi hodinu som zachytil už na kraji a na sklone,
viedol som ešte v chráme hovor so svätým,
v hodine Laudes znova pochovaný kdesi v tôni jablone
navrátil som sa náhle k listom posledným.

Bože, ja čakám večer tiché ponížené vanutie,
je mnoho všedných dní a zajtra nedeľa je,
tam dolu majú kľúče kostolné a sväté nadchnutie,
tam dolu ostiári vidia, ako žito zreje.

Akolyt vedel v pravú chvíľu, kde je voda,
dva potoky sa odmlčaly kolo kostola,
ja hľadám smysel toho, je to divuhodná shoda,
dnes kapitola rozjímania vystala a nebola.

Teraz sa priblížila tajne chvíľa baroku,
už toho nemáš mnoho Rudolphe,
ten Laudes skončil svätý, čo má slzu na oku,
a ja mám vôňu sviečok ešte ku štrófe.

Mám arabesk a je to prosté veľmi,
v sebe mám mozaiky, dnes je sobota,
predo mnou letí žalm jak avion, je viditeľný,
ale ten žalm je dlhý ako Golgota.