ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obsah

Rastislav, širokovládní ve Slovensku panovňík,
Svím abi súcejšé v kresťanskéj víre opatril
Vicvičeňí, a celú od modlí krajnu očisťil,
Rečňíkov napraví k cárihradskému ze prosbú
Císaru o zbehlích ve slovenčiňe zvestov. Ochotní
Konštantína Michal dává a bratra Metóda.
Rastislav došlích z ňevislovnú príjme radosťú.
I hňeď královskú predním ve Ďevíňe bidlícím
Hosťinu zastrájá; a seďícím u stola bratrom
10
Viprává: kedi v tích kresťanská povstala napred
Víra zemách, kedi zašla. Potom ďál táže sa ešče,
Jak sa Boriš, král Volgárov, ke Kristu obráťil.

Prospevujem, jak viprosení s Cárihradu bratri,
Konštantín a Metód, ku tatranskím došľi Slovákom,
Jak márné po celéj vivráťiľi krajňe modlárstvo,
A všeľikí národ v kresťanskéj pravďe i bozkém
Zákoňe vicvičení spasitelnéj získaľi víre;
Jak též obviňení slavskému a od seba chrámom
Nadstavenému dané povimáhaľi obradu právo.
Než vi blahoslavení, v ňebesách už částku mající,
Slávov apoštolové, prispejťe ku práci, a černú
10
Z misľi vižeňťe šerosť, i horúcí zažňiťe plápol,
Hodňe abich mohel oslavovať vaše pesňami číni!
Ti spolu najvatšá dosaváď méj podporo Umki!
Aj včil hov, keď o dvoch ťi nové zňím prospevi bratroch
Premnoho jím rovnému. I ti s’ ľudu ňekdi ve chráme
Nábožnosť a pravú kázával víru. Ti múdrosť,
A mravné učeňí i porádné ústavi cirkvi
Prednášal; súcích na kňazkí úrad a kňazkú
Pripravoval hodnosť mláďencov, i nauki podával,
Jak bi sa najľepšej ríďívali Krista verících
20
Zástupové, a ku večnovekéj poprivádzali sláve.
Ti s’ k tomu od bozkého pošlé Ducha Písmo slovenskú
Verňe rečú preložil; vlastním spolu jak toto isté,
Tak též nábožních mnoho kňíh na svetlo vipusťil
Nákladem, a z hojnéj krajanom svím ščedroti rozdal.
Tehdi uchom sa nachíl; a jakož si ma ňekdi očúval,
Keď sem o podvihnutém spíval králostve Slovákov:
Tak včil o jích kresťanstve a prednéj víre poslúchaj.
Rastislav, širokí ve slovenskéj krajňe panovňík,
Pre zmužilosť veľkí; aľe pre svú o mnoho vatší
30
Nábožnosť: nebo vác o ňebeské nežľi o zemské
Bol pečoval ščasťí, na pochibní rozpak upadnul:
Zdáž je pravé kresťanstvo, čo jím do včilka ňemeckí
Ohlasujú kňazové, neb snaď blúd k zisku vimisľen.
Krem toho rozvažoval, jak skrovní veľmi u ľudstva
Má vše jejích učeňí prospech. Bi sa tehdi o pravďe
Ľepšej presvedčil, ľepšé ubohému opatril
Národu vicvičeňí a potrebnú známotu víri:
Príbuzné zavolá do ďevínskích kňížata ohrad;
A k zešlím hovorí, i takú jím raddu vidává:
40
„Práťeľi uprímní! márné sme opusťiľi ovšem
Boztva naších otcov, rezané v ohňi spáľiľi modľi,
Krst spaseňá a kresťanskú poprijímaľi víru.
Než jak v téjto malé umeňí a známotu máme,
Jak ľud ňezveďení, ve predešléj misľi zahrúžen,
K svetlu ňemóže prijíť, a z hustéj mrákoti povstať,
Zjevné biť všeckím na své oči dobre viďíťe.
A kdo tu najvatšá toľkého je príčina zlého?
Zdáž ňejsú sami Ňemci? takích keď oďeslaľi zvestov,
Čo zhola buď ňeveďá našu reč, buď smešňe ju lámú;
50
Ďál aňi chuť ňemajú ľepšéj vedomosťi nabudnuť;
Radšej chcú ku jejích mi abi sme sa ňemčiľi vóľi.
Avšak i tíchto malá sa ľen už včil částka nachádzá.
I kdo zná, či ozaj to pravá tá víra, čo Kristus
Ňekdi učil? či snaď ňejakí ľen podvodu nástroj?
Čož teda máme robiť? jako si v ňeporádku pomáhať?
Sľišťe jaké zdáňí a jaká mňa tu radda napádá:
Došla povesť, že Michal, nábožní víchodu císar,
Volgárov kresťanstvo učiť veľkého na múdrosť
Konštantína poslal, že slavní tento apoštol
60
Slavské písmo našel, že zreťelňe a veľmi pochopňe
Tím istím jazikem spasitelné pravdi celému
Národu prednášá, i božé v ňem službi konává.
Tam že i nábožní a ve všeckom bratrovi rovní
Nasľedoval ho Metód, i takí vzal pred seba úrad.
Tehdi mi aj vážné k širokovládnému temužto
Cárovi ze prosbú a darem vipravme poselstvo,
Nám abi též z najhojňejšéj svéj láski podobních
Dal posvácancov, čo bi nám i našému rozumnú
Ľudstvu rečú zjevení vikládaľi zákon, a túto
70
Cirkevní spolu rád, a božé odbívaľi službi;
I všeľiké po celéj vivráťiľi krajňe modlárstvo.“
Rozpovedá; i hňeď Svatopluk, hňeď túto pobožní
Raddu Chocil schválí a z veľkú prijme radosťú.
Tehdi ze prítomních viberú Zemižížňa a Slavka
Rečňíkov, z vážním čo bi išľi do mesta poselstvom.
Prevzácné dari vzať kážú: tri toťižto poďivné
Prútki zlaté, tri zlaté osťím a sťeblami kláski,
Toľko zlatích i vajec z labudú v kove tímto podobnú:
Všecko samozrostlé a na Tatrách ňekdi nalézlé;
80
Též hlavu rovňe zlatú ze ďevínskéj modľi Perúna,
Od Slavihosťa kutú, Dobroslavi panni umelca.
Krem toho ešče kožuch ze drahích a ku pohľedu krásních
Ustrojení sobolov, ten kroj dokonáľe mající,
Jak sami víchodní sa zviknuľi cári nosívať,
Keď zima treščícá a tuhé žúrívaľi mrázi.
Všecci mu najmenšú sto volov cenu hádaľi múdrí.
Ba spolu turčanskích najmnožšé baňki olejkov
K ukroťeňú ňemocí a hrozních ľudstva boľesťí.
Než posľi, jak hotové sa nachádzalo všecko na cestu,
90
Bez baveňá na Dunaj sadnú, a ku cárovi pílá;
Napred však ruki zepnúcí k Bohu takto započnú:
„Otče ňebovládní, čo po dobréj chódze verících
Stáľe voďíš, od blúdov a od zléj náhodi chráňíš!
Daj ščastnú po vodách, ščastnú daj rovňe po cudzích
Cestu konať medzách, a všecku ňebezpeč i každí
Od nás vzďál úraz, cárihradskému abi sme
Zdárňe do mesta prijíť, a koňec vislanstva i súcích
Dosťi mužov k učeňú od císara mohľi dosáhnuť,
A s ňimi naspátek do miléj sa vlasťi navráťiť.“
100
Tak sa modlá; i hňeď spľetané mečem húžvi oďetnú,
Breh ňechajú, a tuhími ľeťá dolu vodmi ochotní.
Ščastňe do volgárskéj doplavá sa krajni; ponajprv
Kďe slavskím bozké v nádherném kostoľe službi
Odbavovať jazikem z veľkú zasľichľi radosťú.
Odtáď pres Balkán a hrozícéj príkrini kopce
Pokračujú, a Tráckom idú až Cárihrad uzrú.
Veľmi ďivá sa vežám, náramním veľmi domiskom,
Zrutním též hraďbám, čo celé obkládali mesto.
Než jako už volaní núter do zlatého po stupňoch
110
Bidla kročá, a svíma danéj ruki rukma sa dotknú,
Víborní rečňík Zemižížeň takto začíná:
„Cáru veloslavní, čo ve troch sveta techto počasťách
Rozľehlé spravuješ mocnárstvo a právami ríďíš!
Snaď ťi je už známé, i povesť tvím lahko sa dostať
Mohla ušám, že blúd a sľepé zaňechavše modlárstvo,
Na spaseňí a na kresťanskú sme prístaľi víru;
Ľen skrovná sem i tam zostává částka pohanstva.
Než schádzá učitel, čo bi nás dókladňe potrebním
Vicvičoval pravdám a božé spolu Písma vikládal:
120
Neb ti, kerích včil máme, čirí sú Ňemci napospol;
I predním ze naších je ňemálo podezreno starcom,
Zdáľi je istotné to ozaj kresťanstvo, čo hlásá,
Či snaď ľen zámer pod svú nás vládu uvádzať?
A preto nábožní král náš Rastislav i múdré
Kňížata ostatné s takovú nás vislaľi prosbú,
Bi s’ nám dal zbehlích a našéj reči dosťi rozumních
(Neb ve vašém sa takích vácej mocnárstve nachádzá)
Naučitelov, čo bi nám všeckím zretedelňe potrebnú
Kázaľi nábožnosť a svaté prekládaľi Písma,
130
Slavskím též jazikem bozké vikonávaľi službi.
Krem toho aj skrovné tito ešče darunki, ve vlastních
Ňekdi horách našlé, z uprímnú poslaľi mislú.
Ti vďačním, jakovékoľvek sú, príjmiže srdcem,
A spolu ve stáléj zachovaj nás prízňi a lásce.“
Tak povedá. Mocní zaďiví sa premnoho císar.
Toľko aňiž rídké ovšem si darunki ňeváží,
Koľkože súcejších k učeňú mužov od ňeho chcú mať.
Až v posľed hovorí a takímito odreče slovmi:
„Veľmi ťeší a ňevislovnú mňa to híbe radosťú,
140
Že sťe sa kresťanskú poprijímať víru, pohanskú
Zasľepenosť a hluché zaňechať rozmisľeľi boztva,
I k nám o zbehlích ve slovenčiňe zvestov uťíkať.
Tehdi takích, jak iním dosaváď sem zviknul ochotní
Národom odsílať, miľerád bez mešku oďešľem.
Ňech ve vašéj vlastnéj reči ľepším o mnoho ščasťím
Čistú nábožnosť a potrebné zákona pravdi
Vás po krajňe učá, než dovčil učívaľi Ňemci.
Dar též vďačňe daní a vaších k nám dóvera kňížat
I práťelstvo jejích ňemalú má u mňa povážnosť.“
150
Takto Michal povedá; i hňeď bez rozpaku misľi
Konštantína volá a bratra Metóda, čo práve
Tenkrát z volgárskéj sa navráťiľi krajni do mesta;
A k prišlím hovorí, i takú dá príčinu zváňá:
„Bratri milí, gréckéj najvatšá ozdobo cirkvi!
Rastislav, širokovládní ve Slovensku panovňík,
I Svatopluk z vrúcním Chocilem včil poslaľi ke mňe
O zvestov, čo bi jím kresťanskú hlásiľi víru.
I kdo tu súcejší ku takéj veci najďe sa od vás?
Vi sťe jejích známí ve vašéj už vlasťi Solúňe
160
Zvikľi jazik hovoriť; vi potom sťe opusťiľi hluční
Od mladi svet; prísnú sebe vibraľi kázeň, a celki
Posvatním sa vedám i duchovním oddaľi prácám
A zmužilím čnosťám. Ti si, Konštantíňe, pre Slávov
Písmo našel, bozkí prekládal Zákon, a bozké
Tíchto rečú uporádal i sám už službi konával.
Ti s’ ďivokích zvédol ve pravéj už víre Kozárov.
Vi spolu súsedním sťe ňebeské hlásiľi pravdi
Volgárom. Teda iďťe a tak též rovňe Slovákom
Nábožnosť a zvestované zhora nauki rozumním
170
Kážťe u ňích jazikem; všeľiké též obradi cirkvi,
Obradi posvatné, i božé v ňem službi konajťe.
Ňech Boh vás ríďí, a vašéj dá práci žehnáňí.
Pojmiťe aj ze sebú slavského ze chrámu, ňedávno
Vistaveného u nás, učeních dvoch švárňe pri slavních
Posluhovať rádoch šuhajov, chuť a vólu majících;
V posvatnéj abi vám ňeschádzala obsluha pocťe.“
Naproťi Konštantín za oboch jemu takto virekňe:
„Buď Bohu chvála daná, že ve dobrém srdci Slovákov
Toľkú kresťanskéj rozpáľil známoti žádosť.
180
Tehdi bi tvá i gegích, najľepší císaru, vóla
Mohla sa uspokojiť, vďační ten prijmeme úrad,
A všeckú naplňiť ho vinasnážíme sa vládú;
Krehkí též hotoví sme život v čas potrebi v ňem dať.
Však sme i tak na našéj vzaľi pred seba misľi, že ňekdi
Svím časem aj zmužilím ke Slovákom zajďeme kázať.“
Tak reče Konštantín; aľe císar premnoho vážních
Jak pre krála, tak aj pre samú jeho mravmi šlechetnú
Královnú, inšé též kňížata káže darunkov
Poslom vzať; ňemalú i bratom zlata váhu na ďalšú
190
Cestu, pomoc, dává; posvatné krem toho rúcha,
A pri božích najvác potrebné nádobi službách.
Jak to zahlédňe Metód takovímito ozve sa slovmi:
„Cáru predobroťivi! za drahé tak všecki darunki,
Čo k vikonáváňú si božéj dal pocti ochotní,
Ďéki ti najvatšé; ňech též ze visosťi ňebeskí
Sám ťi Oťec stokrát hojňejšú odmenu vráťí!
Než k čomu nám toľká zlata ťercha na cestu? i najťáž
Ľen buďe ráz blízkéj do Slovákov krajni sa dostať:
Tam všaďe nás ucťá, hojnosť všeckého mající
200
I v bohatích stádách i v každéj úroďe polnéj,
Tak že u ňích žebráka ňeňí; všaďe hospodi súcéj
Ráďi dajú; všeckím i na ďalšú cestu potrebním
Z uprímnú opatrá mislú, a z místa na místo
Viprovoďá, i dlhú ukráťá pesňami chódzu:
Neb v hosťinstve prví nad iné sú národi Slávi;
Tam vždi dom otvorení, prikritém tam na stoľe vždicki
Zastrojené pre jakíchkoľvek sú jédla pocestních.
Tam kebi ňekdo prišlích ňevládal učastovať hosťov:
Tenkrát moc mu hoví a slobodné právo dopúščá
210
Potrebnú u boháča pre ňích časť chóvi uťáhnuť.
Ba s toľkú chovajú hosťinské právo tuhosťú,
Že s ňích keď bi kerí pod svój, čo sa ňestaňe lahko,
Prespolného prijať ňechcel krov a z hospodi vivrel,
I z domu ďál večerú ňeučastovanému vikázal:
Súseďi hňeď sa zrečú, vlastné jeho bidlo a skúpé
Podpálá stavaňí i do základu celki vivráťá;
Všecka na dím a popol stravitelná víjďe majetnosť.
Sám aľe ňeslavní, ze krajanskéj prízňe visúďen,
A špatnému daní až do smrťi posmechu bívá,
220
Každí naňho mrzí, každí sa ňemálo pohorší.
Tam kebi aj ňejakí muž príchodzého na místo,
Kam sa čo najskóršej dopraviť chcel, védol, a tento
Buď pre ňemerkovnosť, buď inú viprovadzača vinnu
V cesťe jakúkoľvek na vecách svích záhubu dostal:
Všecci sa hňeď zbúrá, a vedú s ňím pospoľe vojnu;
Neb to za nábožné je u ňích tak hosťa vipomstviť.
Ňišt teda brať ze sebú a ňičím sa na cestu opatriť
Potrebním ňemosí putující v krajňe Slovákov,
Keď sú tak prajní, tak hovící veľmi pocestním,
230
A z došlého radosť najvatšú hosťa mající.
Však buď ku zveďeňú a ku príprave mužstva na kňaztvo,
Buďto ku vistaveňú chrámov ten zejďe sa poklad.“
Tak hovorí; i v tom sa ze cárem bratri obadva
Rozlúčá, a idú do Slovákov s poslami krajni.
Už sa ku volgárskím doľinám a ku Preslave mestu
Príblížá; z veľkú kďe Boriš král, práve ňedávno
Kresťanskí viučen zákon, jích príjme radosťú.
A hňeď obom, najvrúcňejšú jako žádali prosbú,
Šesť dobre vicvičeních cirkevném ve speve dává
240
Mláďencov, pri božích slavné čo bi spívaľi pesňe,
Všecku i potrebnú vikonávaľi posluhu službách.
Odtáď zas po daném i královi rádňe i všeckéj
Vlasťi požehnáňú merajú do Beľehradu cestu,
Až v posľed sa chitrí do slovenskích pribraľi končin,
Tu hňeď poklaknú, a také ňebu prosbi oďešlú:
„Kriste, kerí s’ učedelňíkov svích do sveta poslal
Večné ohlasovať spaseňí a blúdi vivráťiť;
I kroki jích spravoval si a všem dal prospechu prácám;
Nás též ríď, a slabím napomocní v úraďe bívaj:
250
Bi sme ve tvém učeňú dokonálú mohľi Slovákom
Rozširovať známosť, a pohanské zbitki vikľesňiť.
Daj spolu tímto milosť, abi tvój ostríhaľi zákon,
A tvéj lúbežnéj životem vždi sa lúbiľi vóľi.“
Tak sa modlá; i hňeď vezmú ďál pred seba chódzu;
A zrobenú všaďe zem, ščepňic všaďe mnoztvo, i semtam
Obsaďené vinním krem a révami kopce uhlédnú;
Uhlédnú silu stád, silu tučnéj lichvi na lúkách.
Krem toho jak vonních radi lip s každéj strani cestu
Po krajoch obrubujú, a pocestním chládkami slúžá.
260
Jak veselí též ľud ve snážních híbe sa prácách.
Každí háj, každí nadutéj od píščaľi úval
Ohlasovať sa čujú, každí hučať od spevu úhor.
Než jako už všaďe častovaní a vďačňe uprímnú
Poprijatí vólú na ďevínské ťáhľi pomedzí,
Rastislav tedi prám nad schválním z náhodi kopcem
Sa Glavicú meškav, kďe oťec Dobroslavi mal hrob,
Blížících sa zočí; i napred Zemižížňa po krásních
Poznává ustách, poznává Slavka i mladší
Cudzokrojích zástup, kňazkím dvoch krem toho starších
270
Oblečeních rúchom. Z ňevislovnú hňeďki radosťú,
Jak mnoho úbožená a zešlá tuze od veku matka,
Keď z ďaľekéj straťeného viďí sina krajni prichádzať,
Naproťi pospíchá; ruku dá, a takímito vítá
Slovmi došlích: „Vítajťe u nás, vítajťe ťisíckrát
Nábožní mužové, prevrúcnú dávno ode všech
Už čekaní túžbú! Márné ňepozostalo tehdi
Vistrojené ku vašému tam až mocnáru poselstvo?
Keď sme dosáhľi, po čom sme celú dichťívaľi mislú:
Vás premilích hosťov, spasitelnéj víri a najvác
280
Potrebného u nás tu budúcích zákona zvestov.
Nuž teda už do naších vekročťe palácov, a toľkú
Uznovaní cestú vipočiňťe a dobre si hovťe.“
Tak povedá; i všech visokéj do hraďbi uvádzá.
Premnoho viptává sa na císára, premnoho na dvór
Císarskí; i jaké sami též maľi náhodi v cesťe.
Núter vejdúci královskú hosťinu tehdáž
Zastrojiť, a všeckích povolať rozkáže bojárov.
Než velonábožní Rastislavového do chrámu
Bratri sa odsťehnú, kďe uprímním pospolu srdcem
290
Najmnožšé Bohu ďéki čiňá, že do krajni Slovákov
Ščastňe priísť doprál, a ode všeho úrazu chráňil.
Vrúcné prosbi kladú, abi aj na budúcňe ode zlích
Obhajoval náhod, súcú dal k úradu vládu,
A ščedré všeľikéj oďesílal práci žehnáňí.
Posľi zatím, jak ochotňe prijal jích císar i slušnú
Prosbu sľišal, naplňil žádosť a zvestov oďeslal,
Vipravujú; i dané viložá na svetlo darunki.
„Tento drahí šarlát, vážná tá ze zlata berla
Ze zlata kríž, i taká buďe tvá, Rastislave, číša.
300
Táto reťázka zlatá, žárné ti kameňki a rúcha
Královnéj; než iné preďelíš vedla súdu narovno,
A svoju částku Chocil, Svatopluk svoju vezme si částku.“
Keď posľi tak hovorá, i král na darunki pozírá,
Predňejší spolu už zejdú sa i za stoľi sadnú,
Sadnú aj bratové na predné z rozkazu místo.
Obratní sa točá sluhové, a všecki na čistích
Jédla nosá stríbrách, stríberné rovňe i vínom
Zhusta plňá a zhusta kladú pred hosťami žbáni.
Lúbohlasí varitom pohrává Jarko, a zhodné
310
Ustami o slavném zazňívá Slávovi pesňe;
Slávovi, čo vlastné všemu své dal národu méno.
O spaňilotvarnéj prehudá i Dobroslave panňe,
Na skaľe hvezdobítéj čo ďevínské zdvihnula hraďbi.
Keď spolu tak hodujú, časťej bistríma na vážních
Zrakma bratov sa oprú; i ďivá, jak s tvári obomdvom
Nábožnosť a samá vihlédá od seba múdrosť;
Jak veľkú chovajú skrovnosť a strídmoti míru.
Než keď už občerstvá sa i prednú lačnotu zejmú,
Rastislav poslanú od cisára číšu zoborskím
320
Dobreplnú vínom podvihňe a takto pripíjá:
„Zdrav buď, Konštantíne, buďiž zdrav bratre, Metóde,
Zdrav buď i váš císar, vrúcné čo prosbi visľichnul!
Najvatšé zato vám podané včil prijmiťe ďéki,
Že sťe sa tak ďaľekú do naších ňezdráhaľi končin
Cestu merať, sem prísť a božé nás pravdi učívať.
Ďňešní buď teda ďeň slavní a vždicki pamatní.“
Tak hovorí; i bratom pripitú hňeď číšu podává.
Než tito ľen k piskom priložá, aňi vína sa ňetknú:
Neb takoví ňikdá ňeužívaľi od maľi nápoj;
330
I zmužilého, pri ňích čo seďel, Zemižížňa ponúknú.
Ten druha Slavka tedáž; a iní ďál núkal iného.
Ze všeľikími zatáď sa bavá rozprávkami hosťi.
Než jako už plňená vácejkrát v úbehu číša
Prešla radem všeckích, a na své sa vráťila místo:
Rázem hňeď sťíchnú i jazik ňenadáľe priseknú.
V tom velonábožní Rastislav takto započňe:
„Bratri milí, bozkého u nás už zákona zvesťi,
Snaď buďe vám známé, kedi za starodávna v okolních
Tíchto zemách napred kresťanská povstala víra.
340
Nám do uší, skrovné ačkoľvek, došli povesťi,
Že pred štir sto rokí, keď švábskí ešče tu národ
Markomanov panoval, vždi naších i Slovákov uťískal,
Královná Fritigil Kristov poprijímala zákon,
A spolu tento prijať muža aj Rozemunda navédla.
Též abi skór po všech sa krajoch rozešíril, a pevnú
Mal stálosť, zdvihla chrám, a naríďila biskupa v Ňitre.
Než pozatím keď náš vipnul hlavu národ, a pánstva
Markomanov strásel sa; keď aj svetoborci doťáhľi
Hunni krutí; biľi ľud, kvitnúcé rúcaľi mesta,
350
Hlúpiľi vicvičenosť, a celé v púšč krajni uvédľi:
Aj biskup, sama aj kresťanská prestala víra.
Až zase, keď Veľkí sa Karol stal západu císar,
Kresťanského u nás učeňá zasvíťila žára;
A v Ňitre nábožním Privinú, i v temto Ďevíňe
Mojmírem založen bol chrám, a pre biskupa sídlo:
Tam čnostní Aľevín, tu Metód nad míru pobožní
Biskupové a prví nad cirkvami bívaľi správci.
Než keď na ščastnú tito už sa oďebraľi večnosť,
A hrozní bojové i ukrutné povstali vojni,
360
Že sme sa báborskéj poviďírať vláďe, ňevolnú
Podľehlosť, a kruté roztrískať snážili jármo,
Čo preto nám zaprahľi, že krst sme prijímaľi od ňích:
Žáďní vác na jejích prázné ňedosadnuľi místo.
Vác aňi též ňejdú pre stálú válku novotní
Sem kňazové; a ti, až dosaváď čo pozostaľi ešče,
Ňevládnú dokonáľe učiť ľud a Písma vikládať.
Keď našu reč zľe veďá, a veďeť sa ju predca ňepílá.
I preto nápočních sme ku cárovi zríďili poslov
O skuseních žádať ho mužov, čo bi dobre slovenskú
370
Kázaľi nám hovorú, a božé vikonávaľi službi.
On visľišal hňeď prosbi, i vás bez mešku oďeslal.
Včil teda už, poňeváč ščastnú sťe do krajni Slovákov
Prišľi nohú, a apoštolskí vzaľi pred seba úrad:
Učťe pravú nás víru, sľepé vikoreňťe modlárstvo,
Chrámi budujťe nové, a duchovních buďťe za otcov.
Mi k vám jak sinové najvatšú vždicki poslušnosť,
Najvatšú vážnosť a samú ľen ukážeme lásku.
Však nade všecko o tú vec jednu prosíme, abi sťe
Slavskím nám jazikem pre budúcí národu prospech
380
Obradi cirkevné a božé odbívaľi službi.“
Tak povedá. Na to Konštantín jemu naproťi rekňe:
„Králu veloslavní! známé nám isťe je všecko,
Aj kedi svetlo pravéj tu napred zasvíťilo víri,
Aj kedi zhaslo celé, a časem zas poznovu zešlo.
Rovňe i o hrozních časťej sme slíchaľi pótkách,
Čo sťe o pozbaveňí báborskéj podľehi védľi.
Než prečo súsední, krst že sťe dosáhnuľi od ňích,
Tak vás Ňemci tlačá a ve své chcú jármo zaprahnuť?
Ejhľe mi kerzonskím sme ňedávno Kozárom, a blízkím
390
Volgárom všeľikú ňeščastnéj poškvrni vinnu
Posvatnú oplákľi vodú; a ve víre potrebním
Dospeľi vicvičeňím; ňikdá však predca do misľi
Víchodnému takí ňevešol mocnárovi nápad,
Právo robiť si na ňích a do svéj preto vládi uvádzať.
Než čo samích už nás a našého sa úradu tíká:
Žádná vám v učeňú, žádná ve skáze modlárstva,
Buď stavaňú chrámov, buď slušném cirkvi porádku
Najmeňšá ňechibí pilnosť a práce ochotnosť.
Ňech ľen Boh žehná, a obom z ňeba vládi poprává.
400
Též bi sa vám vatšá rozešírila srdca pobožnosť,
Predňesenú žádosť ovšem naplňíme, a bozké
Zviklím vám jazikem vikonávať začňeme službi.“
Tak reče Konštantín. Rastislav poznovu takto
Ešče sa ohlásí: „Poňeváč sa zminka bojovních
Včil stala Volgárov, ku našéj i to vóľi poveďťe:
Jak sa predca Boriš, mocní král tíchto, obráťil.
Neb nás došla povesť, že tuhí stál vždicki ve blúďe,
A zhola kresťanskéj sa kláďel víre na odpor.“