ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obsah

Snážní rovňe Metód, Moravú hore pred seba cestu
Vezmúcí, ľud učí, a ohavné zhadzuje modľi.
I Trasa ve Bzencoch, ve Veľehraďe Oslada znášá,
Koščeja aj Porevíta, na svém Radogosta Radhošťi,
Též Ďiva, Ďonďu, Bobáka, z Leľem brata, Belboga, Ládu,
Obstárného po ňích z Nocenú Krta, rovňe Suďički
Skáze vidá ze Turem. Potom až do Ďevína sa vráťí:
Kďe s Konštantínem znovu kážú, Písmo na ďáľej
Obracajú, a dobrích hotová na kňaztvo učencov.
10
Odtáď zas pres krajnu idú; a chrámi po mestách
Vistavujú. V posľed Konštantín zostaňe v Ňitre;
Než za Dunaj pusťí sa Metód, a nahlédňe Veľehrad.

Takto u tatranskích obracal sa ochotňe Slovákov
Konštantín; než včil po jakích zase brat jeho mladší
Cestu konal místách, kďe jaké podobizni vivráťil,
A strašních zbavení blúdov ľud Kristovi získal,
Zaspívám; ňech ľen že mi sám k téj prispeje pesňi,
Vnuk duchu dá, a šerú povirážá mrákotu z misľi.
Z ňišt menšú sa Metód v kazatelskéj práci zanášá
Pilnosťú; i napred Moravú hore pred seba cestu
Vezmúcí, ľud učí, a ohavné zhadzuje modľi.
10
I Trasa ve Bzencoch, ve Veľehraďe Oslada zrážá,
Koščeja ve Hraňicách, na hrubém Porevíta Kotúči.
Už sa na ohromní a čelom skoro hvezdi perúcí
Dostává Radhošť Radogost kďe vihadzoval usta,
Ozdobení vencem, na kerém visedávalo ptáča,
Rozťáhlé sem i tam kropajisté krídla majícé,
Popridanú ku prsám hlavu černastého bujáka
Mocnú podpíral pravicú a od úpadu chráňil;
Než ľevicú ostrím ze oboch stran kláťil obuškem.
Tam prám najvatšé sa odevšáď zehnalo mnoztvo
20
Na slavnosť, čo tedáž, keď zvratné v úbehu slnko
Najdlžšé ďňi čiňí, keď i najvác strečkuje lichva,
Zvikľi konať. Tu po odbavenéj Radogostovi pocťe
Rozložení hodujú a skvostné hosťini slává,
I sladkého sušá najmnožšé krhľi madovca.
Keď hlad bol zahnatí, a veselšé zostaľi misľi:
Bez baveňá ke kratochvílám sa všecci obráťá.
Rozľičné radovánki vedú; časť trúbi nadúvá,
Časť píská a na husľe čiňí i na gajdi prebírá;
I kdo jakú ľen zná, téj ňechce dať húdbe zahálať.
30
Najvatšá aľe časť spívá, a pri nástroji hlučném
V tanci choďí, holubi tríská a na hnáti zarážá.
Svorní odpovedá ostatních na dlaňe pľeskot.
Starci zatím a kňaz v posvatném hája božišči
Súdi vedú, ťažké pri merá, hňev i od hňevu pošlé
Ňesvornosťi rušá, a novími do láski v uprímnú
Jednotu rozdvojené spojujú práťelstvami stránki.
Než chasa najmladšá stavajú dubi nohma do víški,
Povpichané šibeňički aneb v kope nápoja prázné
Lahvice preskakujú, buďtož koles okruti lámú;
40
Buďto sa aj pasujú, chitrosť a vládu jevící,
Buď kuše rozťahujú, a do terčov strelkami hádžú.
Visk nad visk po celéj sa metá hore silno hučící.
Jedni ba už rážďí a horícé prudko suchárí
Pripravujú, abi hňeď spaňilé jak náhľe zapadňe
Slnko, a černasté sa šeréj noci mrákavi zmohnú:
Bez baveňá hotové podpáľiť vatri, a stajním
Pres všaďe rozložené skákať mohľi ohňe porádkem.
Než jak uzrú, že Metód vážním k visokému sa blíží
Chrámu krokem (neb ho po kňazkém poznávali rúchu,
50
A mnoho už predtím o vivédlích slíchali čínoch):
Všecci sa poschápú, ňechajú hri a tance opusťá.
Stáľe za ňím sa ženú; i mocú schiťeného ke slavním
Medzi sebú tu hodám a radostnéj hosťiňe ťáhnú.
On však predňe uší na malú práť chvílu si žádá.
Keď bedliví obsáhel u všech sľich, takto virekňe:
„Ňe preto cestu konám, vi abi sťe ma k hosťiňe ťáhli;
Než radšej ku takím abi sem vás, jestľi sa dáťe,
Védol hodám, o jakích ňikdá sťe ňečúvali ešče,
Ňikdi aňiž svú jích pochopiť ňesťihňeťe mislú.
60
I treba vždicki budú sa požívať; predca sa ňikdá
Ňeprijeďá, a sitích ňeunává za stolem hosťov.“
Tak povedá. Oňi hňeďki prosá, abi rádňe o toľkích
Ďál viprával hodách; na jakém sú mísťe tak hojňe
Zastrojené; abi aj všeckích tam, jestľi je možná,
Doprovoďil, ňejakú okusiť spolu částku dopusťil.
On, jako práve celé už dospelo mnoztvo, započňe:
„Kdo k večním chce hodám do ňebeskéj slávi sa dostať,
Najsladšú rozkoš, najsladšú zvólu požívať,
Pri spaňilích pesňách a pri svornéj ku spevu húdbe
70
Vždicki pľesať, černích peč a zlích biť pozbaven otrap,
Ten márného mosí Radogosta i všecki darebné,
Slúžícé ku saméj ľen záhube, modľi opusťiť;
Najviššého ňebes Boha ľen, Boha toľko pravého,
Všech póvodca vecí, viznávať a poctu mu dávať.
Rovňe mosí jeďiného veriť Sina Krista, a čistú,
Čo svetu ohlasoval, keď v ľudskích obcoval údoch,
Víru chovať, život aj vedla predpisu téjto porádať:
Jestľi ináč urobí, do pekelnéj zajďe prepasťi.
Též od oboch pošlého, obom rovného ve všeckom,
80
Oslavovať Ducha má, čo ťeší, ku dobrému čo mocní
Vnuk dává, a živú bozkích ľeje studňu milosťí.
Tehdi Slováci milí! jestľiž toľkéhoto ňekdi
Účastní chceťe biť ščasťá, to čo máťe, učiňťe,
A premilí Kristov tu bez odkladu príjmiťe zákon.“
Takto virekňe Metód. Za dlhú oňi chvílu na blúdních
Rozpakujú mislách, jako keď luh u mláki virostlí
Krúťícím sa na tú i na tú stranu kňíše fujákem.
Až v posľed bozkú na pochibném srdci milosťú
Obživení privoľá a Krista za vodca si vezmú.
90
Tehdi za tri ďňi celé (poňeváč každému na toľkí
Ešče sa čas z domu tam nabraních dostávalo potrav)
Zástup ochotňe učí a potrebné článki vikládá.
Vicvičeních pozatím krsťí a očisťuje od vinn.
Posvatní k tomu luh, jako aj s ťesaného na hladko
Vistavení dreva chrám, i samú Radogostovu modlu
Vivráťí, plameňem stráví a na posmech oďevzdá.
Odtáď cestu konav ďáľej, k Holomúcu sa blíží,
Jak prám už jasné pozachádzalo slnko, a nočná
Hustla šerosť. Tu naráz ťemní zvuk a trúchľe hučící
100
Uslíchá nárek; po maléj na to chvíľi zahlédňe
Svetla i najdlžším žárícé lúče porádkem.
A hľe to v najmnožšém ňesení bol próvoďe mrtví
Milko Hodislavovič, najvatší ňekdi bojovňík.
Tam teda chod zatočí, a ku náramnému žalostních
Zástupu druh sa pridá, i do smutnéj dúbravi kráčá.
Než jako už na pristrojené podochádzali místo,
Kďež mal biť spáľen, kďe ku nádhernému takého
Víťaza už hotové sa nachádzalo pohrebu všecko:
Pred veľkú ho zložá hraňicú a zrázu uťíchnú;
110
Sťíchnú aj ženské, v bílém čo naríkali rúchu,
A z mokrích vlažné do plačevních lévali nádob
Kapki očí. V tam lúbohlasí pred mrtvinu Hodko
Vistúpí varitár, slušními ho chválami sláví;
I spolu na svorní zahrává ke spevu nástroj:
Jak spaňilí, krásní a ohromní v postave zrostu,
Jak bol dobroťiví, ku všeckím príľiš uprímní,
Jak veľkí bol oťec núdzních, nad míru ochotní
Zastavač utlačeních a ňevolnú krivdu berúcích;
Stálí též množitel ščasťá i krajni i bratrov.
120
Jak rozumem, raddú, zmužilími a slávi plními
Najstarodávňejších predchádzal čínami predkov.
Jak jeho vípoveďú a premúdrím rozvahi súdem
Zapľeťené voľeného dochádzali konca rozepre.
Jak sta ňepráťelskích ve tuhéj zbil pótce junákov,
Obzlášť náramních oborov Langbrechta a Rajna,
Čo v boji na spósob hoňenéj kosi rúcaľi vojska,
A zvíšné, kaďe sáhľi, na zem radi kládľi Moravcov.
Než jako spev dokoná a hlásiť prestaňe chváľi:
Nad hraňicú ho tedáž vsádlá; i daními ju rádňe
130
Lúčami podpálá. Černí sa na oblohu zrázu
Dím vivalí, a oheň jasnú zabľeskoce žárú.
V tom slavnú mu na česť vikonávať triznu započnú:
Hojňejšé juncov, hojňejšé kozlov a tučních
Mnoztvo ovec zabijú; jako též premilého mu ňekdi,
Čo vždi na ňem víťaz každéj sa do bitki nosíval,
Žrebca kolú, a na vrch ze zlatím i zbrojstvom i všeckím
Najdražším oďevem na horícú vatru uvrhnú.
I hňeď vókol idú, a ťeplé slz kapki ľející
Z rúcha podolki režú, vlasi krem toho ze brad a ze hlav
140
Ostrihujú, a do ohňa mecú i do plápola hádžú:
Náramní spolu visk a jačící púščali hláhol.
Než jako už každí potrikrát vatru obejďe;
Jak zbrojňíci ho též ucťá, i porádňe vojanské
(Neb k tomu dosťi mesác a hraňičné žárilo svetlo)
Ihri vedú, súcosť a ohromnú vládu ukážú:
Prespaňilá manželka Luboslava (nad ňu zaisťe
Ňikďe sa švárňejšéj ňenachádzalo tvári Slovenki)
Uplakaná kvílí a takímito slovmi naríká:
„Manželu najdražší! prečo tak skoro veľmi sa techto
150
Ze sveta odbíráš a do černích sťínov uchádzáš?
Čož si tak už zunoval? Zdáľiž ťi ňebívalo dobre
Vždicki u nás? Či jaká ťi radosť, či ťi chíbala rozkoš?
Zdáľi si najmnožším ňeoplíval statku bohatstvom?
Zdáľi si u všeľikích premiléj svéj vlasťi rodákov
Najvatšú vážnosť, najvatšú slávu ňemával?
Ňezmužilí, psotní, ňemající ména u ľudstva
Pres dvakrát paďesáte rokov sú medzi živími!
Ti zmužilí, možní, pre hrďinské číni veľební,
Sotva trikráte ďesať vídal si na úhore žatví,
160
Už jako kvet si padel, mňa samotnú bídňe opusťil!
Ach kdo včil, kdo naším buďe už tu za otca sináčkom?
Kdo Svatoslavka ťešiť, kdo milého Prekraska voďívať?
Aspoň mal si živí zostať, v braňi až bi si tímto
Boh dal vicvičeňí, a ku čnosťám cestu ukázal!
Kdož buďe jim tu za matku? nahé kdo sirotki oďívať?
Buď plač zastavovať, buď mokré líčka uťírať?
Neb ťeba já ňeňechám a živá do našého sa bidla
Ňevráťím; jeďiná ve prudkém plápoľi ohňa
Vatra oboch stráví, jeďiná oboch ukrije hrobla.
l70
Tam naša manželská ňezmenná zostaňe láska.“
Tak povedá; i hňeď sa chopí a do ohňa rozháňá.
Jak to zahlédňe Metód, pribaví ju na máľe, i krátké
Pozhoveňí žádá, a chitrími tak ustami rekňe:
„Ach vdovo pretrúchlá! čo na plat je to manželu tvému,
Keď sa s ňím spálíš a do večnéj ťemnoti pojďeš?
Zdáľiž prach, zdáľiž čo hluchí na takúto ňevolnú
Službu popol dbává? anebožto do konca ju cíťí?
Buď radšej tu živá a maľičké ďétki opatruj;
Tak bi ťi sám ňebohí, rozprávať jestľi bi vládnul,
180
Muž kázal, tak najvatší ľudu káže Panovňík,
Tvój Stvoritel, zakaváď preč ze sveta sám ťa ňevezme.
Než k ňemu včil sa obráť, podanú vivol od ňeho víru.
On ťa celú poťeší a z ukrutnéj vidre boľesťi,
I v svéj ščastňejšú učiňí nad manžela sláve.
Ostatní i vi též konající mrtviňe poctu,
Kresťanské učeňí a podobní príjmiťe zákon.“
Tak povedá; i hňeď stavenú práťelkiňe verné
Zhusta poobklíčá, a hoďiť sa do ohňa zabráňá.
Než zástup vidanú od nábožného Metóda
190
Raddu ňerád sľíchá, a hlavú bez mála ňekrúťí.
Jak veloúdatní pobadá vec túto Hodislav,
Trúchlí Milka oťec, takovímito rečnuje slovmi:
„Vďační, kdožkoľvek s cudzého si národu, hosťe!
Ňech ťi je dosťi na tom, že milú si Luboslavu pred zlím
Ochráňil zhinuťím a skóršéj od smrťi vidrel.
Vác nás tvími ňebav tu pri pohrebe rečmi, a ďálšú
Prítomním u takéjto ňerob slavnosťi prekážku;
Však pozatím súcí buďe čas, buďe chvíla pohodná
V mesťe o tvém učeňú a o nábožnosťi počúvať.
200
Včil radšej si povol, ku predním sadňi na tento
Klát starším, a našú znovaní občerstvi sa chóvú.“
Rozpovedá; i hňeď jako dávná bívala zviklosť,
Od predkov zďeďená, kar a slavnú hosťinu počnú
Odbavovať: ňechané ze obetních juncov a škopcov
Sťehna i chrbti jeďá; najmnožšé krem toho vína,
Najmnožšé sladkého trová piskáče madovca.
Než jako hlad zaženú a dané hodi rádňe dokončá:
Veľkím hňeď sa krikem ze horícím ešče na vatre
Milkom rozlučujú, a pri odchoďe pres hlavu naňho,
210
Buď zem, buď kameňí, buďtož dreva, čo kdo popadnul,
Bez naspák ozreňá hádžú, a do mesta sa vráťá:
Kďež pozatím, na ňeustálé vrúcného Metóda
Ze ďňa na ďeň cvičeňí, kresťanskú víru a čistú
Vezmú nábožnosť, i pohanské blúdi opusťá.
Aj spaňilotvárná sa Ľuboslava rovňe ze starším
Obráťí svekrem; však predca choďívala na hrob
Za dvakráte celích patnásť ďňí Milka naríkať:
Kďe s ňeho poklaďené sklennéj do popolňice kosťi
Pod visokú hroblú a šerím vipočívali kopcem.
220
Než jako už všeckích tu Metód ke Kristovi nahňe,
A škreklavého zrazí obuchem Ďiva na brehu réki,
Ďál svój pospíchá konať úrad: v Bistrici Ďoňďu,
V Boskovicách strašného ďeťom vpoľi pretňe Bobáka.
Než Lela aj s bratrem Poľeľem, teho láski a techto
Manželskích rovních i ňerovních vládara zvazkov,
V Íhlave roztríská a do večnéj záhubi dává.
A hľe tu Čech Zbíslav, klaďivom nad míru bojovní,
Ve statkoch bohatí, a v každém veľmi uprímní
Jednáňú, jako v íhlavském sa z náhodi tenkrát
230
Mesťe baví, a Metóda sľiší ľudu kázať a slavskú
Rádňe rečú bozké vikonávať službi ve chráme:
Hňeďki sa obráťí a na Kristovu pristaňe víru.
Po slavnosťi celéj, i daném sebe krsťe milého
Dá sa Metóda prosiť, bi k ňím zestúpil, i rovné
Prednášal cvičeňí, a zrutnú Belboga modlu,
Čo hňeď pri hraňicách v posvatnéj dúbrave stála,
A všeľikú ňe ľen od vlastních svéj krajni rodákov,
Krajni sinov, než i od blízkích mala poctu Moravcov,
Roztrepanú doľe zrúťil, a večnéj skáze oďevzdal.
240
On vrúcú nahnutí prosbú v tom pred seba cestu
Vezme do Čech. Ríchlá po okolních stáľe obidlách
Rozchádzá sa povesť, že noví z Rastislava krajni
Dospel zvestovatel, že ve hustém Belboga háji
Nábožnosť a jakúsi inú buďe víru učívať.
Tam teda po hromadách sa beze všeho mešku chitrími
Krokmi valá, a ve posvatném luhu pospolu zejdú;
Zrovna ňe tak, bi kresťanské poslúchali nauki,
Jak radšej došlého ku ňím abi uzreli zvesta:
Neb kebi ňeznamenal čnosťú mnoho, isťe že Zbíslav
250
Múdrohlaví do miléj bi ňebol ho vlasťi privédol.
Tam též nábožní sa Metód z viprovadzačem hodním
Zbíslavem ustanoví, abi hlásil zástupu Krista.
Najstarší tenkrát bol kňaz v Iuhu Belboga Oslav,
Aj vlasem aj tvárú aj fúzami na braďe bílí,
Bílím též na pľecách ze hranostaja rúchom oďátí,
Vnuk Pravomíla ze všech krajanov jak rokmi tak ostrú
Najvatšého braňú; a s tích jedného čo z otcem
Ňekdi Čechem na nové do Bojémska sa pribraľi bidlo.
On keď buďto kozú, buď sňažnéj barvi kohútem
260
Vzdal rádnú bohu česť, a dlhú k sebe nahnul ho prosbú,
Keď zavrenú trikrát uďeril čelo od ľeva pasťú,
A trikrát modľi ust, trikrát svích prutmi sa dotkel,
Toľkokrát pokloňil sa hlavú; pľeca krem toho sťiskol:
Hňeď sa mu vlas naježil, zapadlé prevráťili svetla,
Ďivno mikal ze sebú; i duchem ňenadáľe nafúklú
Veščíval mislú, a budúcé prípadi hlásil;
Však bohu svému krutú pouhodnuť skázu ňevládal.
Než včil jak cudzého krojem tu Metóda na prostred
Zástupu uhlédá, a príčinu cesti sa dozví:
270
Zaškareďiv sa napred, takovímito slovmi ho vítá:
„Čož cudzinče noví! do našéj ťa privábilo vlasťi
Otcovskú vivracať, ľudskú násilňe veťírať
Nábožnosť? a s ňú aj nás aj všecku ňevolnú
Do psoti a hroznéj pouvádzať záhubi krajnu?
Hľe dvakráte seďem českích sa z náhodi pánov
(Sám sem troch dobre znal) v pevném dalo Rezňe pokrsťiť.
Prítomní z veľkú sa u téj slavnosťi radosťú
Král Ňemcov Ludvík, vnuk císara Karla, nachádzal;
Než čo naplat bol krst? zmeňená čo prospela víra?
280
Sotva ze súsedních sa domov navráťiľi Bábor:
V tom sa celí proťi ňím rozbúril národ, a všeckích
Ozbrojenú pravicú z vlastních poviháňali ohrad:
Neb maľi dosť sa čo báť, abi z jednú z Ňemcami vírú
Spráťeľení Ňemcov ňerozestreľi nad ňimi vládu.
I preto hňeď Ludvík, takovú jak náhodu slíchal:
Náramné zevšaď pozebíral zástupi vojska;
A prudké do naších učiňící vípadi končin,
Najtužší na ňepristrojeních boj védol, a bídnú
Pod plat a ukrutné poddal našu krajnu otroctvo.
290
Tak po druhí, tak též po treťíkrát mocňe dorážal,
Keď z jeho ňezbednéj sme sa vidreť snážiľi vládi.
Chceš teda aj ti na nás tak veľkú skázu, tak isté
Ňeščasťí uvaľiť, bi ze tvú nás vipraľi vírú,
A v cudzích sem i tam túlať sa donúťiľi kútoch?
Chceš bi pre nábožnosť svoju došľi Moravci, a píšní
Čo včil Ňemci robá, to robívaľi všecko ňevolním.
Ber sa raďej po svích, a zlé trús nauki Slovákom.“
Tak modlár hovorí Oslav. Jemu naproťi vrúcní
Rekňe Metód, a takú sťicha odpoveď ustami dává:
300
„Oslave bratre milí! do vaších já isťe ze žádnú
Lahkomiselnosťú ňeprichádzám končin, a cudzé
Z násiľi ňevťískám učeňí, ľud i všecku ňevolnú
Do psoti a hroznéj ňeuvádzám záhubi krajnu;
Než spolu aj časné aj večné zlášť aľe večné
Ščasťí s tú jeďinú a samú ľen pravdu majícú
Prednášám vírú, čo Boží Sin od Otca pre ľudské
Zestúpiv spaseňí, na svet z ňeba ňekdi priňésol,
A všeľikí národ vivoľencom kázal učívať.
Tá-ľi ňezaslúží, keď tak mnoho veľmi dobrého
310
Viznavačom dává, abi každí vzal ju ochotní?
Tá-ľi ňezaslúží, abi každí medzi živími
Všecko trpel za ňu odporné, keď večňe osláven
Tristokrát vatšú nad hvezdami odplatu najďe?
Sčastné tehdi budú zbavené pre ňu kňížata vlasťi;
Ňeščastní aľe všecci, čo jích utláčaľi brannú
Tak násilňe rukú, a s českích vihnaľi končin.
Aj vi blahoslavení maľi bi sťe sa isťe pokládať;
Jestľi bi vás rovná započínala náhoda zmítať,
A všeľiké máňí, všeľiké nábitki a vlastná
320
Otčina vám pre kresťanskú bi sa odňala víru.
Neb čo na plat hojné mať statki, bohatstvom oplívať,
Stáľe na zatvoreních visedávať pokladu zámkoch,
Krásu a najsladšé po samé až hrdlo požívať
Rozkoše, i vlastnú v každéj veci vóľu prevádzať?
Keď sa človek po všem jako ľahká kúrava zašlém
Večňe mosí trápiť, hrozné bez konca, bez istéj
Úľevi ňésť mučeňí, a v horúcém pekľe sa válať?
Jak mární to strach! žebi sem já tímto novotním
Príľežitosť dával cvičeňím, abi ňekdi bojovní,
330
Že sťe kresťanskú od ňích poprijímaľi víru,
Mohľi Slováci priísť, a do svéj vás vládi oďevzdať,
Jak dosaváď slační pre takú vec uvádzaľi Ňemci:
Neb vždi iné sú Ňemci, iné aľe bratri Slováci
Od krvi ľen jednéj pošlí, jedného ľen otca.
Než čo bi aj škodné bolo vám, keď bi sťe do jednéj
Z Rastislavem kráľem dobrovolňe sa spojčili obci?
Tím v moci silňejší starodávnú bi sťe dosáhľi
Skór volnosť, a kruté Ňemcov rozlámaľi járma;
Tím vždi ňepráťelskím v lútích odolávaľi bitkách
340
Pevňejšej vojskám; čo ináč vás na mnoho časťí
Rozďeľeních a silú osláblích snadno premóžú,
Lahko sa prekračujú začaté u žrídla potóčki;
Než pozatím spojené a do jednéj réki vilété,
Buďto do Lábi aneb do hučícéj Moldavi tokmi,
Preskočiť už ňedajú sa nohú; aľe všecko na odpor
Postavané, a čo jím ňejakú ľen toľko prekážku
V páďe čiňí, trhajú a pred seba víťazi ťisknú.
Zdáľi vaším taková už vec ňeprospela otcom?
Snaď sami od starších sťe počúvali ňekdi viprávať
350
O strašních Avaroch, čo okolné zbíjaľi krajni,
Z lúpeže toľko živí, jak i váš utláčaľi národ,
A hrozné zavesiť mu na krk vždi zamíšlaľi jármo.
Až keď pod vlastnú, že trinásťkrát vác maľi vojska,
Pred paťkrát paďesáťi rokí si ho vládu uvédľi.
Jak tenkrát veľkého braňú, veľkého podobňe
Múdrosťú vivoľil si za vodca a za hlavu Sáma;
A z Lužic údatné, údatné rovňe Slovákov
Zástupi príspoľčiv si avarské pod jeho správú
Hajna pobil, s Čech a ze všeckích preč končin oďehnal.
360
Jak pozatím jedném pripojencov tíchto ve spolku
S krajni viťáhnúcí Dagoberta a Frankov obratních
Najmnožšú porazil bitkú; a vždicki ze slavním
Víťaztvom s každéj sa navráťil pótki do vlasťi.
I vždi zakáď živ bol, súsedních králov a lútích
Odporňíkov učil sa tuhéj svéj vládi obávať.
Tak mnoho údatnosť a svorná jednota móže!
Než jako smíš učeňí, čo včil já, Oslave, hlásím,
Zlé menovať? samo od večnéj keď pravdi pochádzá,
Od Boha, ľen jeďiného ňebeskéj oblohi Pána,
370
Všech spósobca vecí, všeho najľepšého počátku.
Od ňeho ňišt ovšem, čo je zlé, to ňemóže pochádzať.
Než vaše najhoršé naporád sú blúdi pohanské,
Od márnosťi ľuďí a saméj ľen hlúpoti pošlé:
Neb temu najvatšému ňebes Mocnáru a všeckích
Póvodňíku vecí patrícú kradňeťe poctu;
A hlaďením rezbám i hluchím dáváťe ju modlám;
Modlám v najmenšém čo pomocť žádnému ňemóžú:
Neb márné drevo sú, mární kov a ze skaľi úlom;
I svím ňekdi časem ňevihnúcú záhubu vezmú.
380
Kďež starodávňejších veľkí Zevs Grékov, ohromní
Kďež hrďinov rímskích Jupiter, kďe Tuiško je Ňemcov?
Kďežto ťisíce iních? Zrazení pozahínaľi všecci:
Neb zmisľená ľen luž, zmisľená boľi od ľudu bájka.
Než jeďiní, veční a praví Boh zostaňe vždicki
Ňezmenní, najmocňejší všehomíra Panovňík.
Včiľ teda, jestľi jaká sa nachádzá rozvahi múdrosť:
Tak zhola ňeplatné, tak ohavné zložťe modlárstvo;
Kresťanskú radšej spasitelnú príjmiťe víru,
Jak ju slavňejšé vzaľi národi, jak ju Slováci,
390
Jak ju i sám veloúdatní vzal v Íhlave Zbíslav,
Čo mňa sebú, poňeváč vám chcel dobre, semka privédol:
Však sa i tak, v duchu mém to viďím od včilka, na túto
Buď skór buď ňeskór Čechové sami ňekdi obráťá.
Obráťí sa napred panujícé ve Praze kňíža.
Tehdi vi buďťe prví; a kamennú Belboga modlu
Zrazťe porád, a iním dobrú v tom cestu ukážťe.“
Takto virekňe Metód; všeľikí hňeď pohňe sa zástup;
Sám ľen ňehňe Oslav; škaredí však predca ňekoľko
Pohľed očí premeňí, a takímito odreče slovmi:
400
„Chvála buďiž ťebe najvatšá, že našého ďedovstva
Najstarodávňejších toľkú máš známotu príhod;
Ba skoro aj vatšú, sami nežľi mi krajni rodáci:
Ačkoľvek cudzí a s tak ďaľekého si mesta.
Pravda je, čo hlásíš o braterskích nám tu Slovákoch,
O spojeňú drobních sil a mocních jednoťe zvazkov.
Pravda biť aj sa viďí, že ti nám ňišt zlého ňežádáš;
Než radšej ščasťí, a dobrí na budúcnotu prospech.
Však móžeš-ľi ti sám za to stáť, že Moravci ze Frankov
Nás vidretích járem ňebudú vác ňikdi utláčať,
410
A v jednéj rovnú doprajú nám volnotu obci?
Zdáľi ňevíš, dobré že vždicki ňebívaľi spolki?
Zdáľiž (iních abi sem príkladmi ťa veľmi ňemeškal)
Údatní ňeželí a hrubéj sebe vinni ňedává
Rastislav, že do zlích pusťil sa s Ňemcami spolkov?
Než prečo zdurňe tupíš, za blúd a za hlúpotu misľi
Pokládáš našu nábožnosť, spolu jéj sa koňečnú
Vihrozuješ skázú? Boha naproťi svého ňemírňe
Vichvaluješ, jeho víru prijať, za ňu všecko, čokoľvek
Odporné je trpeť, kážeš; k tomu ešče do ščastních
420
Počtu sa klásť, kebi nás pre ňu všech strata potkala statkov?
Však veď, bár je pravá, z visokéj bár oblohi zešlá,
Bár všeľiké ščasťí, všeľiké sipe v hojnoťe dobré;
Predca ju ňeprímám, až keď, jako ustami veščíš,
Krajna celá, i samé napred sa kňíža obráťí,
A starodávňejšé otcov poodhadzuje boztva;
Tenkrát k ňím sa pridám, čo mislím že sa ňestaňe lahko.
Ohromní vždi zatáď v hustéj buďe dúbrave Belbog
Poctu mať, a krajanom hojnú svoju ochranu dávať.
I prečo údatní Zbíslav sa predca unáhľil?
430
Než poňeváč sľícháme, že tak Bohu tvému ve chráme
Ňespíváš, aňi tú ňekroťíš hňevného modľitbú:
Jak spívať, jakovú ho dobrívať zviknuľi Ňemci:
Tehdi ukáž spósob, na kerí svím v kosteľe bozké
Službi konáš; spev a pesňe nové chceme ráďi počúvať:
Keď že našému rečú zložené sú ľudstvu rozumnú.“
Tak povedá Oslav; múdrí jemu naproťi takto
Rekňe Metód: „Keď chceš zjavnéj dobrovolňe ve pravďe
Zátvrdlí zostať, zostaň; tvá skáza to vlastná.
Než čo počuť žádáš jak sám tak všecci ve sťínnéj
440
Dúbrave prítomní: skór ovšem stať sa ňemóže,
Až keď vistavenú podsekňeťe Belboga modlu,
Kresťanské učeňí a danú z ňeba prijmeťe víru;
I všeckím zďeďená ve vodách oplákňe sa vinna.
Nuž teda jestľi božé od nás chceťe službi očúvať,
Jestľi na srdci ľežá spaseňá večného radosťi:
Schopťe sa zhurta naráz a ohavnú potriťe modlu.“
Sotva to rekňe Metód: pohnuté rozbehňe sa ľudstvo;
Prední ze všeckích sa rozháňá Zbíslav a ťažkím
Z ostatnéj uďerí prostred čela vládi mlaťiskom.
450
Náramnú prelomí sa ranú šija Belboga zrutná.
V tom hlava odpádá a na veľkú ďálu kotúlá.
Než po druhí jak ráz vidutého do pupka ňemenšú
Treskňe silú: z hranatého kusá podstavku sa modla
Vivráťí, a na zem z ňemalím dolu praskňe jačáňím,
Až sa koľem trase háj, a celá mece dúbrava ohlas.
V tom nohi odrážá, odrážá hnáti a častím
Ohromní pere drík i oborské údi sekáňím;
Až z boha ľen kameňí a drobné ostaľi kúski.
Jak stuhlí takovú uspatrí náhodu Oslav:
460
Náramnú zahorí vsťeklosťú; predňe na zešlí
Pokríká zástup, bi na pospech Belbogu prispel,
A spravenú jemu tú od Zbíslava krivdu vipomstvil.
Než jako uhlédá svoje prázné skutku voláňí:
Strašňe tedáž zlorečí, a Zbíslava, bratra Metóda
I všech preklíná, a horúcéj pekla mučárňi
Odrúčá. V tom preč sa chopí, a z hája oďejďe.
Ňišt aňi navnukaná ho ňepohnula aňďela radda.
Než velonábožní tu Metód ve Krista verící
Ľud za celí ďeň učí, i hlavné článki vikládá.
470
Pocvičeních krsťí, a s každéj vinni očisťí;
Až keď nakloňené sa ku západu chíľilo slnko,
Všeckích rozpusťí, a priíť v čas káže na omšu.
Než jako rúženné povinášala ďeňňica usta,
A chraplavími dutá zatrarákala trúba ohlasmi:
Všecci sa hňeď vichiťá a do dúbravi pospolu zejdú.
Stálo tu najstaršé u prostred hája lipisko,
Náramním bachraté špalkem, že bi sotva ho dvakrát
Pať chlapov, ačkoľvek najdlžšé lokti majících,
Rozťáhlíma koľem najďál obsáhlo ramenma.
480
Než ťemenom skoro až po samé sa dobívalo hvezdi;
Rozľehlé panoží a bokov presťíralo rozklad
Tak širokí, že podeň zešlé sa beze všeho ťisku
Zmesťilo mnoztvo ľuďí, a o pól vác mohlo sa mesťiť.
Tam svím posvatní druhom oltár káže prichistať.
Ti štvoro hňeď zarazá v nárovnéj ďálce kolíkov,
Deski na vrch položá, čistotné plachti rozestrú,
A v prostred ze svatími kameň zostatkami sádlá.
Krem toho aj z haluzá a odetlích hája konárov
Ohradi sťen zdvihnú, slúžícé za strechu múrom
490
Též kľenuťí a ohlí rozťáhnú od hora oblúk.
Snážňe sa obracajú; aňi dať sebe odtuchi ňechcú,
Až zbudovan stánek na spósob chrámu vizíral.
Keď teda pripravené a ve svém bolo všecko porádku:
Nábožní tu Metód v posvatném rúchu pred oltár
Vistúpí; a napred ňeznámé omše tajemstvo
Zástupu vikládá; po slušném víkladu bozké
Ve slavskéj a Čechom známéj reči hňeďki začíná
Službi konať; visokému ňebes jeďiného za všeckích
Prítomních lúbú na obeť Sina Otcovi dává.
500
Chléb v ťelo Krista meňí, učiňí krv Kristovu z vína,
A prijatím dušu svú aj tím aj túto posilňí.
Vrúcňe pritom sa modlí, vrúcné pritom ustami pesňe
Zazňívá. Druhové s každéj strani pri sťeňe do dvoch
Rozďeľení poradov svorními na všecko mu hlasmi
Odpoveďá, a milé po čredách svích prospevi ťáhnú;
Ľud vrúcú naplňí sa mislú, k Bohu o mnoho prudšú
Rozplameňí láskú, a v horícém od vďaku srdci
Tím vácej prijatú oblúbí Kristovu víru.
Než velonábožní tu Metód, jak náhľe ve háji
510
Službi božé dokoná, a potrebné ešče zešlému
Zástupu dá učeňí: z novoobráťencami tehdáž
Čechmi sa rozlúčí, a do Íhlavi spátki navráťí.
Odtáď ke slavnému kročí Brnu; kďežto preveľkí
A zlatom ozdobení bol chrám, i na prostredu chrámu
Láda na spósobnosť velokrásnéj stála ňevesti,
Na hlave opľeťená uvitím z rúž vencem a prosto
Roztraseními koľen do samích až vlasmi paterná.
Červenavé málíčko na smích otvárala usta,
Vábním hrála okom, ven z otvoreného idúcí
520
Srdca na ďál pobľesk a horúcú púščala faklu.
Tri pravicú s čistého kuté zlata ňésla jablčka;
Než ľevicú okruh, na kerém ňebe, slnko a rodnú
S kopcami zem, k tomu aj morskú bolo rovňinu vídať.
Túto i modlu nahú, od víborného umelca
Najremeselňejším robenú Vlasťislava dlátom,
Vrúcní potre Metód. Ľud o špatnéj hlúpoťe blúdov
Presvedčí, a na kresťanskú hňeď víru obráťí.
Nazre potom Slavkov, ďaľeké nazre končini Znojma;
Tam Krta aj z Nocenú, tuto vládné ľudmi Suďički
530
Rozťíná. Odtáď hňe sa ďál, a okolňe milostní
Kristov učí zákon; kďe jakú ľen modlu nachádzá:
Každú vivráťí, a tuhím dá potravu ohňom.
Než jako spátečnú ku saméj sa Bredslave chódzú
Doprovoďí: slíchá, že koľem na blízo pohanskéj
Už sochi ňikďe ňeňí; ľen váľečného jeďinká
Ešče Turá Tura cťí, a ťeší sa že od ňeho vlastné
V najstarodávňejšém zďeďené časi, dostala méno.
Tam teda pospíchá; i napred ľudu práve do hája
Od všeľikáď ročnéj boha svého ku pocťe zešlému,
540
Jak trikrát každí už dub, ručňíkami vázan,
Trikrát vókol obeť poprešol, trikráte zavískel,
Vicvičeňí dává a ňebeské pravdi vikládá.
Jedňi tedáž uverá; vatšá aľe částka novému
Odpírá učeňú a pri dávném zostaňe blúďe.
On tím vác snáží; aňi skór sa ňepohňe a tochto
Z místa ňeodchádzá, začatú skór prácu ňepúščá:
Až naporád všeckích od ohavnéj odveďe službi,
Kristovi popripojí, a verících cirkvi oďevzdá.
V tom sochu roztríská; posvatní krem toho ešče
550
Luh poseká, a tuhému ze svú dá plápolu modlú.
Keď tak vec dokoná: ku ďevínskéj spátki sa hraďbe
Navráťí: kďe milého ve veľkém chráme nachádzá
Konštantína učiť: nebo tak sa zrekľi, že po dvoch
Tam sa rokoch zejdú. Po braterském tehdi na krátce
Vítáňú, každí svoju cestu a príbehi vlastné
Viprává: jak Boh všaďe jích kroki ríďil a vládu
Dával, i najmeňšéj ňeňechal bez prospechu práce.
Jak ťemné ľudu osvicoval misľi, mrákoti zháňal,
A stuďené vrúcú rozehrával srdca milosťú,
560
Až každí na pravú stal víru a modľi opusťil.
Tam teda zas kážú; i svaté k tomu Písma na slavskí
Ďál jazik obracajú, cirkevné pesňe a prosbi
V ňem k rádnému božéj patrícé službi konáňú
Rozmnožujú, súcé mláďencom, kňazmi budúcím,
Predstavujú cvičeňí a potrebnú k úradu známosť.
Než po ďeváťi takéj stroveních ve práci mesácoch
Zas po krajňe idú; bez všeckéj odtuchi vókol
Národ učá, a nové stavajú, kďe je potreba, chrámi.
V posľed Konštantín zešlí už rokmi a toľkú
570
Oslabení cestú v ňitranském zostaňe mesťe;
Než vrúcní sa Metód za Dunaj do Panónie vnášá;
Tam znovu postavení a hrdími sa hraďbami pnúcí
Nahlédá Veľehrad: kďe Chocil, nad míru pobožní,
Sin Privinov, z veľkú na dvór ho príjme radosťú,
A vlastní k učeňú v kresťanstve mu národ oďevzdá.