ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obsah

Bratri napred zešlé z okoľičních zástupi končin
V mesťe učá; nazatím po celéj sa krajňe rozejdú.
Vševládní Boh obom na pomoc z ňeba anďela dává.
Konštantín k Tatrám hore Váhem cestu si vezme.
I všaďe zvestovanú hlásí ľudu víru, pohanstvo
Obracané krsťí, sochi a zlé zhadzuje modľi:
Letňicu s Černobogem, pozatím aľe Chásoňa z vischlú
Potre Babú; zrážá i Raráška i Triglava z Lešmi.
K tímto Rusalki pridá, silu Vil, Pochvista, krutého
10
Striboga a krásnú z Veľesem Živu. Skidňe Perúna,
Aj Zmokov aj ňedobrích Pikulíkov i ustami černích
Tri sto Moren, Vesňí, a iních; Svatovíta koňečňe.

Bez baveňá chitrá v okoľičních mesta pomedzách
Roznášá sa povesť, že noví s Cárihradu zvesťi
Prišľi učiť národ, že božé ve chráme slovenskú
Službi rečú konajú, a ňebeské zákoni hlásá.
Stáľe sa od všeľikáď hojné zehromážďuje ľudstvo.
Jak včeľi keď v klátoch pre dlhú zostávali búrku,
Sotva sa ľen jasné spaňilími ukázalo ustmi
Slnko z oblak modrích, a vadlé poožívali kvítka:
Hňeď sa do pol, ťesknú zunujícé hospodu v úloch,
10
Jedna porád za druhú, úzká až cesta, virúťá:
Tak sa ochotňe sipú: prední Belohorci sa zejdú,
Podbuďení zejdú sa moravskéj súseďi réki;
Též čo Dunaj, čo i Váh, čo samú aj vodmi hučícú
Ňitru pijú; veľké ba samích až zástupi Hroncov
Po hromadách sa valá, a ďevínské hraďbi zaklíčá,
Dichťící učeňí a dané sľišať od Boha nauki.
Než jako nábožních očujú už v kosteľe bratrov
Kázať a ňeznámé dosaváď sebe pravdi vikládať;
Jak též službi konať bozké, a pri tíchto milostné
20
Otcovskím spívať jazikem pesňički usľichnú:
Náramnú pľesajú na vďačném srdci radosťú,
Až slzi ťékli z očí, a celé pozalévali usta;
Najviššému pritom nad hvezdami Pánovi slušné
Ďéki čiňá, že takích jím dobrozvestov oďeslal,
A v reči obvikléj veľké svoje dal ďivi poznať.
Než jako už sédmé sa okruhľilo svetlo mesáca,
Čo zdejší a zinad prišlí ľud učívaľi bratri,
A zjavené jemu ze ďňa na ďeň prednášaľi pravdi:
Múdrí Konštantín ku Metódovi takto virekňe:
30
„Bratre milí! už dosť tu ve predních víri počátkoch
Vicvičení sa viďí zástup, včil berme sa ďáľej,
Kďež našu prítomnosť mnoho vatšá potreba žádá.
Až dosaváď, jak sám dobre víš, sú mesta po krajňe,
Kďe tma šerá a sľepé sa nachádzá ešče pohanstvo.
Tam teda poďme učiť, ľud krsťiť, a modľi porážať.“
Naproťi hlasňe Metód a takímito odreče slovmi:
„Predstavená, braťe, tvá prospešná veľmi je radda
Aj preto, jestľi jakú zaslúžá víru povesťi,
Včil prám usľišané, že tuhí a na vládu premocní
40
Král Ňemcov Ludvík strachonosné zbrojstvo i hroznú
Naproťi údatním pristrájá vojnu Slovákom.
Snaď bi sa aj, poňeváč vždi ňeisté válki je ščasťí,
Mohlo ňejak prihoďiť, žebi sem ňepráťela vojsko
Z valnú prišlo mocú, a ďevínské celki zaľehlo
Múri a pod visokú za mnohí čas meškalo hraďbú.
Tenkrát naplašení pre strach, pre brinkot i pokrik,
Pre všeľikú úzkosť, a boľestné konca čekáňí,
Ľud bi ňebol súcí vidané sebe nauki počúvať.
Tehdi abi sme zatáď prázní tu ňetráviľi úrad:
50
Híbme sa ďál, kďe budú ľepšé mať prpechi kázňe.“
Tak povedá; i hňeď klaknú, a ze srdca uprímné
K najviššému uhlov Mocnárovi prosbi oďešlú:
„Otče ňebovládní, ňezmerná lásko! čo všeckích
Chceš k večnému dovésť spaseňú a ze záhubi vidreť:
Zhlédňi na nás tvój rozhlasovať včil zákon idúcích,
Prispej mdlím pomocú a slabích ve vláďe posilňuj,
Bi sme takú ščastním odbívaľi prácu konáňím.
Osvíť též všeho ľudstva misel do včilka pohanskím
Zasľepenú mračnom, jasné abi poznalo pravdi,
60
Kresťanskú vzalo víru, ňemích odreklo sa modlí,
A stálé vždi potom ve tvéj zostávalo pocťe.“
Tak sa vrúcňe modlá. Veľkí všehomíra Panovňík
Prosbi dané, o milú že sa vec jemu skrúšeňe kládli,
Vislíchá, a celéj učiňí žádosťi po vóľi.
I hňeď dvoch k sebe okridlaních a tvárami pekních
Mláďencov zavolá, a také jím rozkazi dává:
„Iďťe, chitrí poslové, do tatranskích krajni Slovákov,
Tam kďe povidvihlá na širém skaľi chrbťe a ribnú
Obťekaná vókol Moravú slavného Ďevína
70
Hraďba na hvezdi beží, gréckích dvoch najďeťe bratrov
(Konštantín a Metód vlastním jích nazvaľi ménom),
Čo prám kresťanskú sa berú včil víru pohanskím
Ohlasovať mestám a haňebné blúdi porážať.
Tích, každého jeden prichiťícé sa od boku verní,
Kamkoľvek sa na cestu pohnú, viprovadzači buďťe.
Pred zlú chráňťe mocú, a kľeslích občerstviťe vládú:
Svój abi ze ďňa na ďeň vikonať boľi ve stave úrad.
Než ľudu chuť veľkú a tuhú navnukňiťe vólu,
Všecci bi usľišaní Kristov poprijímali zákon,
80
A všeľiké predkov márné poopúščali blúdi.“
Tak hovorí. Oňi v tom poslušní rozkazu Otca,
Jak dvojo ňekdi labuť, z vihnatéj keď víški povetrá
Buďto nad ohromním Dunajem, buď na brehu Prúta
Sestrínské veselích meškať družek uzreli hajno,
Krídlama hňeď seknú, a na zem k ňím pospole náhlá:
Tak sa ženú, a chitrími krojá oba mračna parutmi.
Než jako blíž priľeťá, a ďevínské hraďbi dosáhnú:
Nad Kobilú jasné už prám sa vinášalo slnko,
A mnohonábožní ven z mesta vichádzaľi bratri:
90
V tom sa k ňím pripojá; a tu každí svého si vezme,
Konštantína Zefon, Rafael proťi bratra Metóda,
A spolu vždicki choďá; i jakí maľi od Boha rozkaz,
Všecko čiňá; preto aj zdarní bol prospechem úrad.
Než ťi sa hňeď, bozkéj sa celí poručíce milosťi,
Rozlúčá, a svú každí bere pred seba cestu:
Konštantín k visokím a na veľkú ďálu bežícím
Obráťí sa Tatrám, napred hore Váhem idúcí;
I všaďe o hlúpém a ňičemném blúďe pohanstva,
O bláznosťi pover zešlé presvedčuje ľudstvo;
100
Víru pravú hlásí, do pamatnéj misľi ňebeskích
Potrebnú vedomosť a známotu článkov udává.
I všeckich, čo na kresťanskí išľi zákon, očistnú
Obmívá studňú a ďeďičnéj sprosťuje vinni.
Modli radem búrá: v trenčanském Letnicu mesťe,
V Ílave Diblíkov, déždícú v Rajci Mokoslu,
V Púchove Černoboga, v ľudohojnéj Chásoňa Čatci.
Zlú na Babích Babu skidňe Horách, na Magorce Raráška,
Ve Tvrdošíňe Čurov, strážnú v Námestove Ninvu;
Ohromného potom na kriváňskích Triglava kopcoch,
110
Nad Morskím čo okom do povetrá usta nadúval,
Podvráťí, žeravím na siví popol ohňem upálí,
A vsťeklím z boha prach zaňechává hračku fujákom.
Kúpalu rúbe v Hibách, v najstaršéj Lupči Nemissu.
Zhádže na Fatre Lešov, turčanské zhádže Rusálki.
V Dupňi a zacloňenéj švárné Viľi potre Mažárňi.
V Pravňe kazí Prova, v rozkošních Semeňíka Mošovcách.
Nad hlučním búrného zrazí Pochvista Volovcem,
Stríboga na skalních poveternéj Lomňice víškách.
V Brezňi ľeťí s Koľedú ve sňažném rúchu Zemargla,
120
V Bistrici Ďas, prajní v zlatohojnéj Kremňici Dažbog,
Posmešní ve Hľiňíku Ohlas, v Baňi Lúťice hrozné,
Nad Zvoľenem černá ze zlími Poludňica Besmi;
Krem tích Svetlonosom posvatní v Jelšave oltár.
Kľesňe v Halíči Merot, v remeselném Korša Lučenci;
Padňe na Sinci Veľes, krásná Živa padňe na Matre,
Ňekdi čo údatní až z Indie Slávi doňésľi,
Keď na nové z dávnéj sa oďebrali vlasťi obidlo.
Rovňe novohradskí hromu vládar a bľesku panovňík
Lehňe Parom, najpredňejší boh ze všeho boztva,
130
S téj istéj, odkáď plodná Živa, krajni doňéslí,
Jak Žňislav jeho najstarší kňaz víru čiňíval.
Techto napred jeďiného božú slávívali poctú
Stvorca ňebes, povetrá, zemi a sveta techto celého:
Než pozatím zhola mňíc, že na horném sídľe bidlící,
A hromové strašním strel praskotem ohňe perúcí,
Toľko ňebes peč má a o dolnú ňízkotu ňedbá:
Najmnožšé rozumem ľudskím povimíšlali boztva
Večňe živé, čo jakož vlastné ďeťi pod jeho vládú
Ríďili zem, ve svém tím vatší úraďe súce,
140
Čím roďinú prednému bohov bohu bívali bľižší.
Stál aľe hróziplní visokém na slúpe ve chráme,
Obtočeném dubinú a ňedotklím od seker hájem.
Žárícú najďál ve pravéj mal radľicu hrsťi;
Než ľevicú strašním vihrážal ščápem; a s techto
Rozvesenú širokého na kraj pľeca zástavu púščal.
Ňišt však váľeční, čo držal v ruce, ňeplaťil oščep,
Ňišt hromi, ňišt žeravá s korunú ňeprospela pravda.
Strískal ho Konštantín; a oheň jemu ke cťi na vatre,
Jak ve ďňe tak též aj v noci jednostajňe horící,
150
Pozhášá, podusí, a zalété rozmece uhlí.
Bez baveňá doľe pospíchá: fučavého nad horním
Ostrihomem, kďe Dunaj hronské strebe ustami vodstvo,
Z hájolubú znášá Ďevaňú Chvora, póvoda vetrov,
Z Vodním potre mužem ďáľej ve Komárňe Poronca.
Tento za najstarších vihnatí je do víški na prostred
Mesta časov, že sa už ňenachádzal ňikďe pamatňík
Vládnúcí svedčiť, kedi z jahňadového ponajprv
Špalka je ukresaní, a verejnéj predložen ucťe.
Ten dva teprv roki stál, jak vatšé ľudstva začínal
160
Mnoztvo topiť, do loďí sa dobívať, potme na blízké
Vistupovať brehoví, a strašné viskoti púščať.
Spátki sa v tom vráťí, S Pohodú Seju, vládkiňu sejbi,
Mnoztvo Dračic, Tasan a zlích Mor, kaďe ťáhňe, porúcá,
Až do Pukanca kročí, kďe Henil svú záhubu najďe.
I všaďe už jako keď besní od západu víchor
Zavsťeklí, a duté po chrasťiňe láme vaziska,
I z ňemalím od víški na zem dolu zhadzuje praskem:
Tak naporád márné zválá a streskoce modľi,
Aj Zmokov aj chitrích Pikulíkov i ustami černích
170
Tri sto Moren, Vesňí a ochranních pitvora Škrátkov;
Aj Morušov, Čertov, Kikimor, Vlkolákov a Mátoh.
Ešče jeden štvorakotvární boh vojni a lútéj
Válki na podvihlém do ňebeskéj oblohi Sitňe
Stál Svatovít, čo druhú mával po Perúnovi uctu.
Aj tam cestu merá; i prám nastávala jedna
Z najvatších jeho slavnosťí, čo sa ročňe po každéj
Žatve a odvezenéj s pola úroďe zvikla konávať.
I preto najmnožší z ďaľekích pospíchaľi končin
Zástupové, juncov, jalovički a ovce ke vďačním
180
Ťáhnúcí obetám; ščedrú k tomu ešče madovcov,
Ščedrú vín hojnosť i okruhlích ňésli koláčov;
A všeľikí chodňík, všeľiká aj cesta radostních
Od pesňí a prelúbežnéj zazňívala húdbi;
Každí luh, každá naokol hori víška i každí
Odrazením Svatovíta metal na zad ohlasem údol.
Než jako sám ke chrámu došel, čo na osmi kamenních
Stál slúpoch, visokim z hladkích duba a smreku trámov
Parkanem ohraďení, a znak slavnosťi barevnú
S červenavéj zvesenú strechi zástavu rádňe mající,
190
Už zebraní a pred svaťinú ľud pospolu zešlí,
V rozložitém hustími čekal pod lipkami chládku;
Lichvu bitú sťahoval, masní tuk páľil a sťehňa
Hojním pékol uhlím, i obetnú hosťinu chistal.
Než jako pripravené ku hodám sa nachádzalo všecko;
Jak trikrát každí poprechádzal vókol horících
Ohňem obeť; trikrát Svatovítovi slávu zahlásil;
A zviklé pritom už chválospevi hudci dohúdli:
Starší kňaz Vitoslav z hustú a samého idúcú
Až ňíž pása bradú, z rovními na dlžku i vlasmi,
200
V bílém obľečení, višitém od Kraslavi, rúchu,
Posvatného napred koňa ven ze stáje vivédol
Ke spatreňú: každí abi svíma to očma uzíral,
Jak je potem zašlí, a po belšéj od sňahu srsťi
Celki blatom zmazaní, čo na ňem skoki válal a ďalšú
Cestu konal Svatovít, i ňepráťela braňmi porážal:
Sám i Beloň jakobi svedčil, že to pravda je istá,
Krk ježil, a hlučné púščal ze hrtána rižáňí.
Než jako už naspátki zavésť chce nosáka do stáje:
Prední váľečňík Zemislav, blízkého na prostred
210
Hajna bojovňíkov zeľenéj ve tráve seďící,
Zrázu sa ohlásí a takú dá ustami prosbu:
„Otče prenábožní a ve kňazkém úraďe prední!
Posvatného čo máš Svatovítovi žrebca jeďinkí
Právo sa tíkať a pásť, i na ňem sám toľko sedávať,
Ešče ukáž, jestľiž bi jaká nás potkala vojna,
Či ščastní, čiľi ňeščastní boju nastaňe vípad?“
Tak povedá; starší Vitoslav tak naproťi začňe:
„Ačkoľvek čas téjto ňeňí veci, práve že včil sa
Válka ňezastrájá; však na tvú predca ťi vólu,
220
Keď ňepráťelskích, a naším vždi skázu hrozících
Službám, toľko pobil s’ Ňemcov; keď vždicki tak hojnú
Z vojni korisť Svatovítu nosiš: mimo rádu ukážem,
Sám jakovú bílím ráčí dať veščbu nosákem.“
Rozpovedá; i hňeď poručí ďál zástupu uhnuť,
A prázné zaňechať pred chrámem u parkana místo.
V tom kňaži vistúpá, a trojí do trávi zeľezmi
Povpichaních kopií, v nárovnéj od seba ďáľi,
Rad stavajú, v každém napríč dva ščápi kladúce.
Sám sa zatáď ľevicú Svatovíta ke chrámu zaňéslú;
230
Neb pravicú bílého držal za uďidlo nosáka,
Tak modlí a takú prednášá ustami prosbu:
„Ó bože sitňanskí, najvatší vládaru vojni!
Čo všeľikú máváš na budúcé príhodi známosť:
Dobre nám včil uďel prijdúcéj z náhodi válki
Tímto koňem znameňí, a svój zdar v pótce ten úkaz.“
Takto prosí. Než jak dokoná modľitbu, a čistí
Aj kňaži už ve svém hotové maľi všecko porádku:
Posvatného tedáž pusťí od pitvora žrebca.
Ten hrdo si kráčá, a na zem stavaními na oblúk
240
Hnátmi dupá, i jeden za druhím krok v rozmeru dává,
Až k vrazením sa pred obľičajú všech naňho patrících
Doblíží kopiám; i ľevajšú zrázu na krajní
Rad podvihňe nohú, a chitrími ho skokmi premáhá.
V tom sa na zad vichopí, a druhí presmekňe rad hurtem,
Hurtem rad presmekňe treťí; aľe vždicki pravejším
Nad vrazeními napred sa zanášá píkami hnátem.
Ľud pre zlí trňe znak, vlasi až mu vstávaľi dubkem.
Než ctní kňaz ho ťeší, a takímito rečnuje slovmi:
„Pusťiťe strach, že nosák zlí nám boju vípad ukázal,
250
Keď ľevšú napred sa nohú pres drevca zaháňal;
Však že potom dvakráte pravú sám od seba púďen
Zhurta pres ostatné kopií radí po predu kláďel,
Veščbu dobrú, a plné znamená víťaztvo Slovákom,
I hroznú všeľikéj odpornéj stránce porážku.“
Rozpovedá; i celí hňeď strach ľudu z misľi virážá.
Než pozatím, keď žrebca na své zas místo uvédol,
Do svaťini vchádzá, kam ľen sám toľko jeďinkí
Smel vekročiť; sám též zametal ju a od prachu čisťil
Ďeň predtím, než víročitá sa konávala slavnosť;
260
A pri takích pilní vždi pozor na to dával i najvác
Bedlíval prácách, abi ňikdá v nútri ňedíchnul,
A smrtním jako nákazním prítomnotu boztva
Ňezňecťil duchem ust; aľe radšej ku prahu chrámu
Vždicki behal dusenú paru púščať a spátki načírať.
Tam teda vestúpí, a kriví zlatom husto i stríbrom
Obložení, ze pravéj ruki roh Svatovítovi sťáhlí,
Bedľivo prehlédá; i že ňišt látého predešlí
Ešče rok až toľkích do časov ňeubívalo vína;
Než ve svéj ňehnuté sa nachádzalo všecko celosťi:
270
Veľkú a stodolám ňezmestnú úrodi hojnosť
Predpovedal; ščedréj tohoročnú žatvu požívať,
Ščedrejšé chistať pre pocestních hosťini kázal.
I v tom dávňejšé pri nohách boha víno k obetnéj
Pocťe vilál; čerstvého potom zase načrel, a modľe
Zavdav rádňe pripil; sporné sebe, ľudstvu a všeckéj
Krajňe požehnáňí, ščasťí a statku bohatstvo,
I slavné ve tuhích pótkách víťaztvo zažádav,
Roh priložil k ustám a naráz až do dna visúkel,
I znovu zas naplňen do pravéj bohu pasťi navráťil.
280
Keď toto tak vikoná a na své roh místo oďevzdá:
Náramní, veľkí, visokého i od chlapa višší,
V Žarnovicách pečení ku takému od Oslavi koncu,
Vezme koláč, a pomedzi sebú i pomedzi hromadním
Ustanoviv ho ľudem, poklakňe a takto sa modlí:
„Ó štvorakotvární bože náš Svatovíte! čo zrakmi
Na strani všecki patríš, do posľedních okresu končin
Všecko viďíš, čo pre nás i na bílém žrebci do cudzích
Nočňe beháš okoľic, veľkú ňepráťela hrózú
Naplašeného dešíš a v ukrutnéj bitce porážáš,
290
Laskavo zhlédňi na nás, a danú včil túto za polné
Žatvi bohatstvo obeť ze naších ruk vezmi ochotní.
I vždi takú, jakovú si rohem ďňes veščbu ukázal,
Aj na budúcňe ukáž, a prehojnú úrodu právaj,
Slavné též uďeluj v každéj z odporcami vojňe
Zvíťazeňí, a krutého celú chráň od moru krajnu.“
Tak šeďiví modľil sa kňaz; v tom povstal, a vážnú
K zástupu obráťen tvárú: „Či viďíťe ma?“ rekňe.
Svorním odpoveďá mu hlasem: „Ňeviďíme; jeďinkí
Ľen zhlédáme koláč.“ On poznovu takto začíná:
300
„Všem teda prítomním z uprímnéj misľi to žádám,
Bi sťe na rok za takú ukritého ma ňezreli bránú;
Časťej však boha cťiť, časťej ho prosbami vzívať,
A zmerními kroťiť ňezabudňiťe ovšem obeťmi.
Choďťe hľedať v úzkosťi pomoc, brať v rozpaku raddu.
Odpoveď on vám dá v pochibách, on z bídi pomóže,
On hojnosť, a plné uďelí víťaztvo za poctu.“
Tak povedá; i hňeď krájať na drobno ohromní
Začňe koláč: prednú Svatovítovi částku ňechává;
Ostatní po malích rozdává zástupu kúskoch.
310
Než jako už každí podanú sebe vezme pochúťku:
Hňeď sa dajú spívať, boha jednohlasňe milostnú
Vichvalovať pesňú a uprímné ďéki vilévať.
Píščala a struna zňí i svorná k rozmeru trúba,
A čredaními dané viprovádzá náspevi zvukmi.
Než keď spev dokonan bol a hlásiť prestali slávu:
Prevrúcní hľe naráz Konštantín víjďe na místo,
Kďe bradatí stál kňaz, veselé keď zástupi vítal,
Cťiť boha a slavnosť vikonávať núkal; i všecci
Bistrím naňho okom sa oprú, a od obďivu híknú.
320
V tom zdvihlú pozakívňe rukú, o prízeň a krátké
Pozhoveňí žádá, i k uťichlím takto virekňe:
„Čo platné z ďaľekích zešlím vám pospolu končin
Od človeka spravenému konať Svatovítovi poctu?
Keď je takí ľen klát, jakoví bol ňekdi ve háji,
Keď padnul zrazení, a svú tlačil údoľi ťerchú.
I kďeže bol predtím, ukresan boh než je ze špalka?
Zdáž bár jak vťipní učiňiť Boha móže remesňík?
A vládú ho nadáť, jakovéj sám ňikdi ňemával?
Zdáľi keď ohromnú virezával postavu modľi,
330
Aj ducha jéj poprál, a drevenné obživil údi?
Zdáľiž ve štvorakích i čelách dvakráte osľeplím
Toľko očám dal zrak, bi do štir sveta patrili končin?
Zdáľiž i keď hrozné do ľevéj ruki šípi mu vetkal,
Též uďeľil moc lúk ponapínať a do vraha strílať?
Preč teda ze špalkem, preč z márnú s kostela modlú!
Boh veční, čo pravím je Bohem, žádného počátku
Ňikdi ňemal, žádného aňiž sám konca ňevezme.
Všecko viďí, i všecko teprv čo budúcňe sa má stať,
Napred ví; i jakož jeďiné slovo toľko vípusťil:
340
Hňeď zem táto celá a ňebeské zdvihľi sa uhľi:
Tak slovo keď bi rekol, mihnuťí oka jedno zaňésol:
Hňeď zem táto celá a ňebeské zmizľi bi uhľi;
Ňesvíťil bi mesác, upadlé ňesvíťili hvezdi,
Slnko bi prasklo naráz a predešlím zostalo ňištem.
Tak veľkému raďej Bohu slúžťe i poctu konajťe,
Ňe zrazenú lichvú a ňeplatním zvírata pádem;
Než čistú vždi mislú a prázním od škvrni srdcem.
On jeďiní ščastních učiňiť vás móže na večnosť.“
Tak povedá; i hňeď ražnú a od ostroti britkú
350
Ozbrojení sekerú, čo obetních zrážala juncov,
Do mnohopotvornéj Svatovíta sa modľi zaháňá.
Jak trikrát do pravého, trikrát do ľevého ze všeckéj
Vládi zaťal hnáťiska a pevné dúčeľe rúbal:
Boh zrúťil sa na zem, točená do okruhla a čerstvím
Ozdobená kvíťím z hlavi najďál padnula kučma;
Padnul i roh veščí a hadacké lélo sa víno.
Po všem náramné sa ozívaľi treskoti chráme.
V tom reče Konštantín: „Víborní ejhľe to váš boh,
Jak si ľeží, a bitú zvaľeními tre ustami dlážku!
360
Než vstaň, ze spáňá sa prebuď Svatovíte preveľkí!
Nepráťel do krajni padá, a strašľivo žúrí;
Tvím aľe najvatšú pristrájá skázu miláčkom.
Vezmi hrubí teda meč, tu visí ťi na slúpe, oborskí
Bok si prepáš, na chitrého viľez koňa, na vraha pospeš,
A svích viznavačov z ukrutnéj vidri porážki.
On však ňišt sa ňehíbe; aňiž ľen toľko samému
Ňevládá si pomocť a z vlastnéj záhubi povstať.“
Tak hovorí; i v tom Slavihosťa a Ranka pobožních
Dvoch zavolá bratrov, čo pri bozkích mávaľi úrad
370
Posluhovať službách, a obom rozkáže ohavnú
Modlu viňésť a na vatru hoďiť. Miľeráďi poslúchnú,
A vľečeného tedáž vevalá Svatovíta do ohňa;
Ohňa, čo posvatní z ďňa na ďeň jemu ke cťi horával.
V tom vlastní ho plameň zachiťí, a sprudka žerúcí
Hňeď boha svého na dím a horúcé pláchi obráťí.
Keď modlu tak spálí, zástup ďál počňe viúčať:
Jak veční Boha Sin, ňekoňečná Otcova láska,
Nad ľudskú pohnutí bídú ňeba uhľi opusťil,
A krehké poprijímal a dal zase na dreve úďi
380
Hrozňe mučen, cudzí abi vlastním úmorem úmor
Zňištovan odvráťil: jakovú on víru potrebnú
Ohlasoval; jakové hlavné v sebe článki zavirá.
Jak jeďiní ľen ten, čo ve dvihléj od ňeho cirkvi
Zostává a dané zachovává rádňe pravidla,
Večnoveké spaseňí a ňebeskú dostaňe slávu.
Než kdo sa jéj proťiví, kdo sa jéj klaďe slovmi na odpor,
A scestné učeňí i pohanské pestuje blúdi:
Pozbavení sladkích nadhvezdnéj víški radosťí
V černích pekla toňách a horúcích tľeť buďe bahnách.
390
Tak reče Konštantín. Rozľičné povstaňe zdáňí
Medzi ľudem: nahnutá uverí hňeď částka ve Krista;
Časť aľe odpírá, a tuhími sa hňevmi zapálí,
Že Svatovíta porúbal a večním zahlaďil ohňem.
Než jako uhlédnú, že Slavoš nad míru pobožní,
Víťazoslav múdrí a povestní Žárko bohatstvom,
Sám Zamisel černokňažník, sám Vojzvuk a Zastav
(Tento do vojni hrubú prekrásnéj barvi a toľkím
Obdarenú právom Svatovítovu zástavu ňésol,
Ten trúbil pred ňú a mužom k boju ohňa dodával),
400
Sám ano kňaz veľkí, spolu aj skoro všecci na vážnosť
Predňejší vidaní Kristem poprijímaľi zákon,
A starodávňejších z ochotú odrekľi sa blúdov;
Obzlášť však že boží sluha jím chuť a vólu dodával:
Konštantína čo bol ňeunáven v cesťe provádzač:
Aj sami sa pripojá i pohanské modľi opusťá.
Keď toto tak vikoná, a početní rádňe okrsťí
I všeľikéj sprosťí Konštantín úhoni zástup,
A pred tím jemu zatvorenú k ňebu cestu oďemkňe:
Ďál sa vidá, a koľem spasitelnú zvestuje víru.