ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obsah

Závisť báborské podparchá kňaztvo na bratrov,
Obzlášť však Richbalda; i hňeď k Salcpurku ponáhlá
Oznámiť, čo Metód vikonal. Bez mešku Adalvín
Sňem povolá, a dobrú proťi zléj veci raddu požádá.
Ve zbori ustanová gréckích Rímského u otca
Obžalovať zvestov, bi na své jích právo obeslal.
Ten s prišlích doveďev sa poslov, že bratri ňeslušné
Blúdi po krajňe učá, a slavskí v kosteloch obrad
Nadstavujú: zve oboch ku vidáňú počtu do Ríma.
10
Z Rastislavem sa tedáž rozlúčá králem, a súcích
Na kňazkí úrad mláďencov, i kosťi Kľemensa,
Stred mora ďivňe našlé, vezmú, a do mesta sa náhlá.

Svími celé štiri už roki prám sa dokončiľi behmi,
Pátí nastával, čo došlí s Cárihradu bratri
Nábožnosť a pravú u Slovákov hlásiľi víru:
Keď zlobivá, toľké ňeňesúcá prospechi, Závisť,
Potvora ňeščastná a po ustách všecka vizáblá,
Toľko samá koža, kosť, ľen žlč, jed toľko samotní,
Ze zdareňá smutná, z jeďiného sa zlého ťešícá,
Naproťi povstává, a takú chce prácu zaseknuť.
I hňeď báborské ňešľechetná obluda kňaztvo,
10
Čo v Rastislavovéj dosaváď sa nachádzalo krajňe,
Podparchá, a hňevem lútéj vsťeklosťi zapálí.
Než pozatím aj tích, čo Chocil, nad míru pobožní,
Vlastních mal po zemách a zdvihlích od seba chrámoch,
Obzlášť však Richbalda mocú predného ze všeckích.
Naňho tedáž uďerí, a takímito hurtuje slovmi:
„Ó velonábožní indá Richbalde, chocilskím
Predstavení chrámom! kam tvá tak ňekdi paterná
Ve zvereném kňazkém ťebe úraďe zmizla ochotnosť?
Či s’ ňepočul, jakovú ti došlí s Cárihradu bratri
20
Ňeslušnosť a ňerád ku tatranskím vňésľi Slovákom?
Zdáľiž i včil ňevíďíš jedného sa až tu presúšať,
A slavskím naporád bozké proťi zákazu cirkvi
Službi konať jazikem, ľud mámiť a blúdu vidávať?
A hľe už aj všeľiké, čo ho ľen čulo mnoztvo, za márnú
Dichťícé novotú, rímskí poopúščalo obrad,
A k jeho ňeščastnéj zveďené sa pripľichťilo stránce:
Keď jeďiní jeho spev, jeďiné jeho pesňe si váží!
Predstaveních aňi vác pastírov ňechce očúvať,
Ňechce do chrámu priísť, a laťinskú posľišať omšu.
30
Všecko tupí, proťi všecko robí; aňi náďeje vácej
Ňezbívá, bi sa zas ku predešléj vráťilo kázňi:
Jestľiže ten zvodňík ze celéj ňeviťiskňe sa krajni.
I prečo tehdi seďíš? prečo tak veľkému a príľiš
Ukrutnému sa ďál rozmáhať zlému dopúščáš?
To hľe je tvé svedomí, to je peč ňedbalče ňičemní
O zverené sebe ovce a vlastnú prospechu slušnosť?
Seď ľen, seď bídňíku! zakáď ňevipichňe ťa vábní
Z místa bludár, a ku salcpurskím ňevipasťuje Ňemcom.
Iď teda sám čo skór, i svému to pánovi oznám:
40
Čo stvárá, jako ľud vábí a do pekla zavádzá.
Ňech strašnú zahrmí klatbú, a takého do gréckéj
Odkáď sem dokvitel, pozaháňá vlasťi tuláka,
I všeľikému koňec ráz dá hroznému ňerádu.“
Rozpovedá; i hňeď besními naň ustami díchňe,
A vsťeklého do všech žil a kosťí natrepe ohňa.
V tom naspák uťeká a do černích zmizňe sa mrákot.
Než jemu násilním zažaté od potvori lútéj
Srdce jedem sa puká a horúcé plápoľi zmítá,
Hroznú, jak raňená od chibních tigrica lovcov,
50
Žúrí besnosťú, a z místa na místo sa hádže.
Nad to hľe príjďe Gerold z Vitomírovec od ľudu z rímskím
Vitlačení rádem, tomu v zápať s príčini rovnéj
Príjďe Ludolf: na Metóda ponos, na Metóda ňeslušné
Všecci vedú kláňí, i pomoc chcú naproťi zlému.
Tehdi takím Richbald zažatí od potvori ohňem
Bez baveňá sa na cestu vidá a do mesta ponáhlá:
Kďe mnohonábožní bohaté mal sídlo Adalvín,
Salcpurskími prví tenkrát nad cirkvami správec;
Od ňehož aj sám bol poslaní a ku úradu zríďen.
60
Tento keď uslíchá, jaková sa príhoda zbehla,
Koľké ňeščasťí Privinovské potkalo chrámi:
Koľké tatranské do uší už dávno sa ňéslo:
Hňeďki celí zmeraví a dlhú v ťichu zostaňe chvílu,
I mnoho sám ze sebú váží, mnoho veľmi na trúchléj
Misľi varí, jako náramná bi sa pretnula skáza:
Až sa mu najľepšá taková pozdávala radda:
Zbor povolať kňazkí, a o téj veci na sňeme jednať.
Tehdi jak už na daní rozkaz jeho vláďe poslušní
Biskupi a prední z duchovenstva sa pospolu zejdú:
70
Místo zasedňe prvé, i takímito rečnuje slovmi:
„Bratri milí, pastíri ovec ve Krista verících,
Najvatšú vždi pečú o ňebeské pravdi horící!
Ňech sa to vám ňezdá ďivné, že práve takíto
Sem vás čas povolal mimo rádu a ku sňemu zebral.
Hrozná, ach hrozná urobiť tak potreba núká!
Bábori nábožní k poznáňú Stvorca, a k večnéj
Svím dopomocť blížním vždi hľeďící sláve, moravskím
Snážiľi kresťanskú rozhlásiť víru Slovákom.
Kdož ňezná: jak Urolf, jak pilní v úraďe Runhár,
80
Jak slavní obracal sa predek náš ňekdi Adalrám?
Jak Luitprám, a iné, čo sa tam bolo poslalo, kňaztvo?
A hľe také Pán Boh ňeňechal bez prospechu práce:
Navnukanú ťemné osvíťil srdca milosťú.
Obráťá sa tedáž, a pohanské modľi opusťá.
I s téj privťelení ku naším sú príčini cirkvám.
Zrost ujatá brala víra; a už sa počínala zmáhať:
Keď tam dva gréckí bratové, zmisľenci nového
Písma, doťáhľi naráz, a naším ublížiľi právám:
Zlé roztrásľi na šír učeňí, do krivého zavédľi
90
Blúdu ľuďí; ba sa aj slavskím opovážiľi bozké
Službi konať jazikem; rímskí sňať a zňištovať obrad.
Dosťi ňeňí v Rastislavovéj že to páchaľi krajňe;
Než jeden aj smel s ňích za Dunaj do Panónie ešče
Vestúpiť: kďe Chocil je ďeďičnéj vlasťi panovňík,
Čo ščedrí zahnatému doprál jeho otcovi Ludvík:
Aj tu koľem búrí, a podobné blúdi, podobnú
Na spaseňí dušné zmerujícú skázu privádzá.
Ľud zmámen k ňemu sa zháňá; i čo ňekdi laťinskí
Mávali ráďi obrad, chibnú jeho vibrali stránku.
100
Naproťi tak hrozním sa opíralo kňaztvo ňerádom;
Ňišt však aňiž ten sám, aňi tento sa ňehnul; osožním
Aj napomínáňím aj platnú zhrdnuľi raddú.
Zasľepení radšej ňešľechetnú kráčaľi cestú,
A z napomínatelov škaredí zastrájaľi posmech.
Čož keď i ďál tak pojďe a svéj ňenalézňe prekážki:
Všecci za ňím aj ze vlastním Chocilovci sa pánem
Obráťá; a preč ostatních nade chrámami správcov
S krajni celéj vitlačá, a do Bábor spátki oďešlú;
I všeľikého takím sprosťá nás práva ňečínem.
110
Odtáď po drávskích morová tá nákaza lútá
Rozšírí sa brehoch, za samú ano Sávu rozestre,
A k moru dostúpí, kďe slavské národi bidlá.
I staďe sa zmohlá k volgárskím dotre pomedzám:
Kďež takovími celé králostvo je blúdmi napáchlé.
Ba k tomu pólnočních kebi aj všehomíra Panovňík
Osvíťil pohanov, jako častokráte prosíme,
I vnove príbuzní sa obráťiľi bratri Slovákov,
Buď Češi, buďto Poláci aneb Rusi: lahko budúcňe
Tak škaredá i k ňím dostať bi sa mohla ňeprávosť.
120
Koľkí zisk, koľké bi tu mávalo peklo korisťi!
Zavčasu tehdi koňec takovémuto zlému učiňme:
Višlí zhasme oheň, zakaváď ňerozejďe sa ďáľej,
A schiťené vsťeklím ňevitráví tlamskom obidla.
Než na jakí už najľepšej bi sa vládala toľká
Vec pokonať spósob, vašu včil predložťe mi raddu.“
Tak povedá; i hňeď po celém zboru šustot a hlučné
Zdvihňe sa reptáňí, jako keď zňenadála početné
Buď škorcov, buďtož havranov pres víšku povetrá
Hajno ľeťí, a chitríma tuhé švihi krídlama dává:
130
Neb jako keď nad Mlíč posaďí sa na noclah, a veľké
Bez všeckého robí čavotáňí konca na brestoch.
Nad ťemenom zešlích preohavná obluda, Závisť,
Sem tam sa vznášá: nebo jak Richbalda ľen ostrú
Pichla rečú a do žil vmetaním rozpáľila ohňem:
Do slavného tedáž Salcpurku sa mesta veternú
Obráťí chódzú, abi rovné stvárala číni.
Aj tam prítomním lútého do misľi, do kosťí
Plápola a hroznéj pajedem vsťeklosťi napúščá.
Všecci horá, a tuhím pukajú sa na srdci fučáňím;
140
Všecci Metóda hrešá, novotára a zvodca ve víre
Vihlasujú, a krivé pílá skór blúdi priseknuť.
Jedňi kričá, do zléj abi dan podlá zásluhi klatbi
Z báborskích naspák vihnatí bol zavčasu končin.
Částka volá Rímskému takúto vec otcovi predňésť,
A bratov obžalovať, bi oboch ku právu obeslal;
I škodné pozatím roztrásať blúdi zakázal.
Jak to sľiší hovoriť, tak poznovu začňe Adalvín:
„Aj mňe sa zdá ľepšé s ponosem sa do Rímu obráťiť;
Nežľi silú a mocú teho viprať s krajni bludára:
150
Bi snaď medzi ľudem chibních už celki na mislách
Od ňeho zasľepením ňejaká ňezdvihla sa búra,
A prudší k nám hňev, prudšú ňedométla ňenávisť.
Než čo bi aj žádnú vec tá ňeprinášala bázeň;
Predca vihnan, buďtož naspátki do krála Moravcov,
Buď do jakíchkoľvek ňešľechetňík pohňe sa končin:
Ňeščastné učeňí, a vedúcé zrovna do pekla,
Keď ráz tak navikel, hlásiť neprestaňe blúdi.“
Rozpovedá; i hňeď, jak zebran téjto povolní
Radďe viďí zástup, múdrích Godoléva a Balda
160
Zríďí rečňíkov, čo bi s toľkím išľi poselstvom;
A proťi zlému pomoc, proťi blúdom žádaľi odpor.
V tom zboru sňem skončí a domov každého prepusťí.
Než posľi bez baveňá vidajú sa na cestu a ríchlú
Chódzu porád konajú, až ke slavnému sa Rímu
Ščastľivo doblížá a povestné mesto nahlédnú.
Kristov námestňík a prední v Krista verících
Tenkrát bol správec Mikuláš, na všecko preveľkí,
Aj čnosť aj múdrosť, každú též v úraďe prácu.
Než jako už núter vekročá a právo dosáhnú,
170
Čo prišľi, oznámiť, prední s ňích takto započňe:
„Otče veloslavní, čo obecnú Kristovu cirkev,
Na skaľe vistavenú a bránám pekla ňedotklú,
Jak hlava ríďíváš, ňeomílné pravdi božého
Chráňíváš učeňá a ohavné blúdi porážáš!
Nábožní k ťebe nás poslal náš biskup Adalvín,
Ostatňí kňaži též a predňí správci ohlásiť
Koľké zlé, koľké na novotních prišlo verících
Ňeščasťí, a na šír morovú rozprestrelo skázu.
Dobre je vám známé, že naši predkovci, po večném
180
Túžící blížních spaseňú, už dávno pohanskím
Kresťanskú pilní rozesívaľi víru Slovákom.
Zdarní bol prospech; ujatá sa počínala zmáhať.
Už najpredňejšé v panováňú kňížata, Mojmír
Z utlačením Privinú, i Chocil sin techto i mocní
Rastislav, spolu vnuk Svatopluk viznávaľi Krista:
Keď nadutí král Rastislav, ze našími koňečňe
Zhrdnúcí učitelmi, ku víchodnému obráťil
Cárovi plášč a mužov k učeňú ľudu svého požádal.
Tento mu síc múdrích a takéhoto úradu pilních
190
Dvoch pozaslal bratrov, než zlích hrozného bludárstva
Roztrasačov. Ti sa už rímskí opovážiľi celkom
Vizdvihnutí podvráťiť a slavskí nadstaviť obrad;
Slavskú pocti božé, slavskú ňesvečňe po chrámoch
Omše rečú konajú, abi svú ľen vólu prevédľi.
I hľe celí skoro už národ po jejích sa ňeverních
Obráťil šlapajách a vlastních správcov opusťil,
Poslušnosť odeprel, ve duchovních obsluhi žádnéj
Ňechce vecách príjmať, jako pred tím vďačňe prijímal.
Ve všeckom hlavatosť a samú ľen srdca ňenávisť
200
Značňe jeví. Preto aj tito už jako práve ňeplatní
Spátki do báborskéj sťehujú sa vlasťi; a súcé
Naproťi tak veľkím hľedajú doma léki ňerádom.
Než poňeváč sa naším predňejším toľko potrebnéj
Vládi ňedostává, abi škodné sekľi ňeresťi:
Tehdi ti najvišší Kristov pastíru, čo všecko
Sám vikonať móžeš, hubatích skroť bratrov a zhubné
Roztrusovať zabráň učeňí; i na tento pretrúchlé
Pristav zlé spósob, zakaváď sa ňerozťeče ďáľej,
A škaredú blízké ňezatápá krajni povodňú.
210
Lahko tak ostatné, ačkoľvek pusťili mocní
Dosťi koreň, pozatím sa budú mocť blúdi povipľeť.“
Tak povedá Godolév, Bald všecko že pravda je svedčí.
Najvišší zaďiví sa oťec reči téjto ňemálo:
Neb dosaváď z veľkú poťechú slíchával o bratroch,
Jak sa v apoštolskéj vždi namáhaľi práci, a toľké
V ďáľi na kresťanskú poprivádzaľi národi víru.
Tehdi praví a na predňesenú poslom odreče prosbu:
„Najvatšú za to buď prední váš biskup Adalvín,
I kňaži ostatní, báborskéj vláďe patrící,
220
Vencovaní chválú a ňebeskím ňekdi ve sláve
Obdarení bidlom, že pravú ode dávna slovenskím
Rozploďujú krajnám a ode všech blúdov i nákaz
Čistotnú zachovať snážá vždi Kristovu cirkev.
Já aľe sám žádnéj, čo povinnosť úradu žádá,
Práci ňeodpusťím, bi nové sa zamedziľi blúdi,
A skóršá všeľikému daná bola zlému prekážka.“
Tak hovorí; a tedáž poslov do vlasťi prepúščá.
Mesto ti hňeď ňechajú a do Bábor spátki sa vráťá;
I svím oznámá, jakovú reč slíchaľi v Ríme.
230
Než velonábožní Mikuláš, abi úplňe na svéj
Misľi sa presvedčil, je-ľi pravda, čo Bábori hlásá,
A platné, je-ľi tak, zvážil proťi zlému lekárstvo:
Bez baveňá gréckích povolává pred seba bratrov:
Všecko jejích učeňí, a dané, prečo v kosteľe slavskí
Nadstavujú obrad, slíchať z ust príčini žádá.
Než tito jak prísné obsáhľi do Rímu voláňí:
K nábožnému kročá Rastislavu králu, i tehdáž
Najviššého dané oznámá rozkazi otca.
On za dlhú sa chvílu ďiví, až k posľedu rekňe:
240
„Sčastnú iďťe nohú, a pred Rímského čo najskór,
Jak vám bol naložil, dostavťe sa otca poslušní;
A z ňepráve na vás klaďenéj sa očisťiťe vinni.
Boh sám, čo sťe pravú jeho nám hlásívaľi známosť,
Tam vás osvedčí, a že blúd neučíťe, ukáže.
Však za to mám, že prví téj sú veci Bábori póvod;
A s toľkú žalobú, s toľkími tam išľi ponosmi;
Keď našu reč pri božéj vistáť slavnosťi ňemóžú;
Keď sa bojá, že pre túto u nás aj dóchodu zisku,
Aj vlastného budú zbavení nad cirkvami práva.
250
Neb jako najviššú ve našéj si krajňe panovnosť
Osvojujú a do zlého mocú poddanstva ju ťisknú:
Tak též ráz ujatú i duchovnú nad nami vládu
Rozprestrú, a ze svéj ňebudú chceť hrsťi vipusťiť,
Než vi ňeustupné tam námestňíkovi Krista
Prosbi doložťe k úšám, pri božích abi v kosteľe službách
Aj napotom slavskú povoľil reč stáľe užívať,
Slavskí ňebráňil, slavskí ňepovizdvihel obrad;
Obzlášť však ve našém abi též králostve, na spósob
Ostatních, vlastné predného pre biskupa sídlo
260
I vlastní zarazil prestol, čnostného oďeslal
Správca ovec, čo ve svém bi ňebol vác úraďe Ňemcom
Závisní, a celého jejích stál práva slobodní.
Ňech na pomoc rovních mu dodá bratov ešče ňekoľko.
Ó kéž vás takové sčasťí, takováto novotná
Potká česť, a na tú sa bez odporu pomkňeťe hodnosť!“
Rozpovedá; a takú dvakrát ano poznovu ešče
Aj po treťí jím ráz vikonať vec snážňe porúčá;
I spolu údatních Zemižížňa a Slavka bojárov,
Z nádherného čo jích Cárihradu ňekdi privédľi,
270
Ustanoví, abi jích viprovádzaľi rovňe do Rímu,
A všeckím v ďaľekéj zaopatriľi cesťe potrebním.
Odreče Konštantín: „Slavní Rastislave králu!
Všecko, čo nám kážeš vikonať, vikonáme ochotní:
Isťe sa najmenšá ňezamešká práca vimáhať
Pozvoľeňí, abi sa slavskú odbívali bozké
Službi rečú, slavskí stálí bol v kosteloch obrad.
Prední též z vlastnú pre samích ľen toľko Slovákov
Ustanovil stoľicú biskup, čo bi ešče ňekoľko
Mal na pomoc bratrov, kďe je potreba v krajňe osadlích,
280
A s ňimi báborskéj ňepodléhal naskrze vláďe.
Neb sám aj mislím, že zakáď sa to ňestaňe koľvek,
Vždicki budú ve našém klásť úraďe Ňemci prekážku,
Vždicki prenasľedovať, ľud búriť a odvracať od nás.
Než ti zatím, poňeváč ostatná chvíla dochádzá,
Najnábožňejší Rastislave králu, i všecci
Prítomní i ňeprítomní už dobre sa majťe.
Za všeľikú prízeň, za uprimnú lásku, na každí
Čas dosvedčovanú, najvatšé príjmiťe ďéki;
Predstavené učeňí v čerstvéj zachovajťe památce;
290
Víre pravéj a naším kľesnúť ňedopusťiťe prácám.
Tak vás Boh žehnaj, tak ve všem prospechu dávaj.“
Rozpovedá; i hňeď po takíchto sa bratri obadva
Rozlúčíce slovách, všeckého ze mnoztva učencov
Zbehľejších v umeňú, v cirkevném ráďe a pesňách
Vicvičeních vezmú, čo bi aj s ňimi išľi do Rímu;
I v ňem posvaťeňí a kňazkí dostaľi úrad.
Prední bol vivoľen Slavimír nad míru pobožní,
A spolu aj ňeprám ďaľekí Rastislava krála
Nadstavujú obrad, slíchať z ust príčini žádá.
Než tito jak prísné obsáhľi do Rímu voláňí:
K nábožnému kročá Rastislavu králu, i tehdáž
Najviššého dané oznámá rozkazi otca.
On za dlhú sa chvílu ďiví, až k posľedu rekňe:
240
„Sčastnú iďťe nohú, a pred Rímského čo najskór,
Jak vám bol naložil, dostavťe sa otca poslušní;
A z ňepráve na vás klaďenéj sa očisťiťe vinni.
Boh sám, čo sťe pravú jeho nám hlásívaľi známosť,
Tam vás osvedčí, a že blúd ňeučíťe, ukáže.
Však za to mám, že prví téj sú veci Bábori póvod;
A s toľkú žalobú, s toľkími tam išľi ponosmi;
Keď našu reč pri božéj vistáť slavnosťi ňemóžú;
Keď sa bojá, že pre túto u nás aj dóchodu zisku,
Aj vlastného budú zbavení nad cirkvami práva.
250
Neb jako najviššú ve našéj si krajňe panovnosť
Osvojujú a do zlého mocú poddanstva ju ťisknú:
Tak též ráz ujatú i duchovnú nad nami vládu
Rozprestrú, a ze svéj ňebudú chceť hrsťi vipusťiť.
Než vi ňeustupné tam námestňíkovi Krista
Prosbi doložťe k úšám, pri božích abi v kosteľe službách
Aj napotom slavskú povoľil reč stáľe užívať,
Slavskí ňebráňil, slavskí ňepovizdvihel obrad;
Obzlášť však ve našém abi též králostve, na spósob
Ostatních, vlastné predného pre biskupa sídlo
260
I vlastní zarazil prestol, čnostného oďeslal
Správca ovec, čo ve svém bi ňebol vác úraďe Ňemcom
Závisní, a celého jejích stál práva slobodní.
Ňech na pomoc rovních mu dodá bratov ešče ňekoľko.
Ó kéž vás takové ščasťí, takováto novotná
Potká česť, a na tú sa bez odporu pomkňeťe hodnosť!“
Rozpovedá; a takú dvakrát ano poznovu ešče
Aj po treťí jím ráz vikonať vec snážňe porúčá;
I spolu údatních Zemižížňa a Slavka bojárov,
Z nádherného čo jích Cárihradu ňekdi privédľi,
270
Ustanoví, abi jích viprovádzaľi rovňe do Rímu,
A všeckím v ďaľekéj zaopatriľi cesťe potrebním.
Odreče Konštantín: „Slavní Rastislave králu!
Všecko, čo nám kážeš vikonať, vikonáme ochotní:
Isťe sa najmenšá ňezamešká práca vimáhať
Pozvoľeňí, abi sa slavskú odbívali bozké
Službi rečú, slavskí stálí bol v kosteloch obrad.
Prední též z vlastnú pre samích ľen toľko Slovákov
Ustanovil stoľicú biskup, čo bi ešče ňekoľko
Mal na pomoc bratrov, kďe je potreba v krajňe osadlích,
280
A s ňimi báborskéj ňepodléhal naskrze vláďe.
Neb sám aj mislím, že zakáď sa to ňestaňe koľvek,
Vždicki budú ve našém klásť úraďe Ňemci prekážku,
Vždicki prenasľedovať, ľud búriť a odvracať od nás.
Než ti zatím, poňeváč ostatná chvíla dochádzá,
Najnábožňejší Raslislave králu, i všecci
Prítomní i ňeprítomní už dobre sa majťe.
Za všeľikú prízeň, za uprímnú lásku, na každí
Čas dosvedčovanú, najvatšé príjmiťe ďéki;
Predstavené učeňí v čerstvéj zachovajťe památce;
290
Víre pravéj a naším kľesnuť ňedopusťiťe prácám.
Tak vás Boh žehnaj, tak ve všem prospechu dávaj.“
Rozpovedá; i hňeď po takíchto sa bratri obadva
Rozlúčíce slovách, všeckého ze mnoztva učencov
Zbehľejších v umeňú, v cirkevném ráďe a pesňách
Vicvičeních vezmú, čo bi aj s ňimi išľi do Rímu;
I v ňem posvaťeňí a kňazkí dostaľi úrad.
Prední bol vivoľen Slavimír nad míru pobožní,
A spolu aj ňeprám ďaľekí Rastislava krála
Príbuzní. On statki a veľkú ňekdi majetnosť
300
Po slavních zďeďičil predkoch; bol krem toho múdrí
A pravicú silní, i do každéj pótki ochotní;
Než jako ráz bedľiví o chudobnéj Krista Roďičce,
O stavaňú bozkích príbitkov, o lásce ku blížním
Konštantína počul kázať: hňeď všecko bohatstvo
S částki na podvihnuťí vnove chrámov, s částki na bídních
Ščedrú obráťil pravicú, a bi toľko na službu
Najviššého ňebes Mocnára sa vládal oďevzdať:
Kňazkí stav si volí, a svetskú slávu opusťí.
Však ňeušel pred ňú: poňeváč ho predca Slováci,
310
Keď sa na blúďících klamaní domňívali mislách,
Že mnohoúdatní Svatopluk, jích ňekdi panovňík,
V lútéj bitce zešol, za svého naríďiľi vodca.
On zmužilím síc odporoval tuho srdcem, a slušních
Predstavoval najvác príčin, že takáto sa rózná
Ze kňazkím ovšem ňeznášá úradem hodnosť;
Ňišt oňi však na predstavené všech dóvodi príčin,
Ňišt na zdráháňí a na kládlé ňedbaľi prosbi;
Než radšej zhinuťí a krutí mu vihrážaľi úmor:
Jestľiže najviššú sám nad ňimi vládu ňevezme.
320
Nasľedujú ho potom ve vibráňú Mrakšo, Božislav,
Príveťiví Krajmír a pobožní veľmi Ňebochvál,
Aj Dobrovest aj Bratroslav z Jaromilem a Zorkom;
Ten predtím veščec, veselí tito bívaľi hudci,
Čo pri bohov slavnosťi a každém svátku na husľe
Hráľi a svornohlasé rokotom strun zňívaľi pesňe,
I sto iních; obzlášť aľe sin Vitohosťa, obratní
Pomňislav, čo na posvatném Svatovítovi žrebci
Po blatních barinách a mľetích od prívalu járkoch
Nočnú chvílu behal; zapoťiť ho a penmi zalíčiť
330
Sa snážil, bi celí k rannému bol úkazu mokrí.
Než jak oťec vekem už zešlí sa ke Kristu obráťil,
Zrúťen bol Svatovít a na vlastném utroven ohňi:
Sám též nábožních prichiťiv sa bratrov uprímní
Zostal nauk poslucháč, aňí jích vác ňechcel opusťiť.
Ešče Gorazda sebú chceľi vzáť, jedného ze šesťi
Mláďencov, prajní čo Boriš jím ňekdi prepusťil,
Keď vrúcnú takovích obsáhnuť žádaľi prosbú;
Víborného na čnosť, a ňepodľejšého na múdrosť.
Než práznéj cvičitel schopní abi vlasťi ňechíbal,
340
Jestľiže v obďálném asnaď bi sa meškaľi Ríme
Čas množší, ňechaní v pustéj doma krajňe pozostal
Mláďež učiť v umeňách a potrebních k obradu pesňách:
Neb ku takéj najsúcejší bol práci ze všeckích.
Však napotom ňeňechal ho Metód; aľe po smrťi bratra
Konštantína, čo hňeď po danéj hodnosťi morícú
Obťážen chorobú na pokoj sa oďevzdal, a inšé
Dal sebe méno Cirill, keď naspák z Rímu sa vráťil,
Jak prední všeľikéj u Slovákov cirkvi porádač,
Ucťil ho posvaťeňím a za predstaveného verícím
350
Biskupa ustanovil; nazatím aľe veľmi ukrivďen
Predca mosel preč odísť, a Vichínovi místo popusťiť.
Čo mnoho, ačkoľvek sebe predstaveného, Metóda
Trápil, a ve všeľikém sa mu kláďel číňe na odpor;
Slavskí zvlášť vivráťiť obrad, kňazov od ňeho dávno
Posvaťeních, a božím, kaďe ľen sa nachádzaľi, chrámom
Predstaveních, ze celéj poviháňať krajni sa snážil.
Krem tích vicvičeních a na kňazké úradi súcích
Mláďencov ze sebú dražší všeho od zlata poklad,
Kosťi toťižto berú preblahoslaveného Kľemensa,
360
Ňekdi samého čo bol veľkého apoštola Petra
Slavní žák; a potom najvišší naproťi vóľi
Správec ríďíval všeobecnú Kristovu cirkev.
Než keď najmnožších učeňím a preveľmi pobožním
I čnostním životem spasitelnéj víre dodával:
Bezbožní mu Traján císar s pišného vikázal
Rímu naráz, a kruté na vihnanstvo do Taurie poslal.
Keď však i tam jevnú osadlím na Krímsku ňevercom
Hlásil nábožnosť a prehojních Kristovi získal
Obracaních pohanov: ťažkú jemu tenže panovňík
370
Kotvu na krk zavesiť, do bezednéj hlbki zahrúžiť,
A v morskéj zatopiť bohaprázňík rovňiňe kázal.
Než keď Konštantín sa berúcí ňekdi Kozárov
Bozkí zákon učiť ve povestnéj Kerzoňe postál,
Národní si jazik, národnú snážňe hľeďící
Reč známú učiniť, jeho tam zázračňe naléznul;
Vzal ze sebú; kaďe cestu konal, všaďe ňésol, a už včil
Chcel ho do Rímu zavézť, abi tam bol, kďežto na svetlo
Ňekdi višel, kďe božú spravovával Kristovu cirkev,
A vlastnú cťitelom vrúcním pomoc od Boha žádal.
380
Keď teda tak ve svém hotové maľi všecko porádku:
Hňeď sa na chódzu dajú, a ku rímskéj ohraďe pílá.