Zlatý fond > Diela > Cirillo-Metodiada


E-mail (povinné):

Ján Hollý:
Cirillo-Metodiada

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Filip Pacalaj, Silvia Harcsová, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Peter Kotúček, Ivana Hodošiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 98 čitateľov


 

Spev druhí


Obsah

Začňe Metód hlásiť, jak rozďešenému na obraz
Královi o strašném dňi a hrozném súďe viprával.
Jak veľké ho budú znameňá predchádzať, i jak ďál
Aj zem horeť, skaľi roztopovať, ľud pre strach umírať,
Slnko, mesác a hvezdi padať, tresk dávať ohromní.
Než keď tak na popol sa a na prach všecko obráťí,
Trúba tedáž zazňí, bi na súd z hrobu povstali mrtví.
Bez baveňá ti sa hňeď v Jozafatském údoľi zejdú.
Najvišší tu Suďec, v oblakoch na tróňe seďící,
10
Dá sluhom anďelskím rozkaz všech na dvojo zrózňiť;
Vizve pravích do slávi, ľevích do prepasťi oďešľe.
Tímto Boriš pohnutí na Kristovu pristaňe víru.

Prítomní jak náhľe takú Rastislava krála
Hosťi reč usľichnú: opreté hňeď všecci na bratrov
Usta hoďá, bistrí napnú zrak a ušma nachílá:
Neb veľkú o takéjto počuť veci dichťiľi túžbú.
Nábožní pobadav to Metód, abi slovmi horúcú
Uspokojil žádosť, a povolné srdca osožnú
Zatrásel bázňú, reč prejme a takto započňe:
„Už skoro krajna celá zjevené uznávala pravdi,
Ľen jeďiní zdráhal sa Boriš; bár dosťi ho sestra,
10
Dosťi Kufar napomínal a získať Kristovi žádal;
Predca ho od špatních aňi tá aňi tento ňemohli
Odvráťiť modlí a šeréj od mrákoti vidreť.
Já sem též pokusil sa ňeráz; aľe vždicki nadarmo.
Až v posľed taková mi na úm vistúpila radda:
Posľední zmalovať jemu súd, a všecko porádkem
Svím popredstavovať, čo sa tenkrát na sveťe má stať.
Tento toťiž bol král veľkí nad míru polovňík,
Tak že ňeľen po horách lútéj zveri hajna i obzlášť
Medveďov a sľinavích ukládal šípami kancov;
20
Než doma aj sa kochal patreňím na zverbi malóvku.
A vždi taká, čo temer hrozňejší dávala bistrím
Pohľed očám a ukrutňejší náramňe hrozícú
Púščala strach tvárú, ze všech ho ťešívala najvác.
I prám nádherné, veľké a na hvezdi sa pnúcé
Podvihnul stavaňí a skvostné veľmi obidlo.
Aj tam chcel sťeni predňejšéj mať svetľice rovnú
Ozdobené krású. Na takú já prácu sa vezmem.
I zdurného tedáž malujem leva, tigricu besnú,
A vsťeklú, čo ľuďí vihrabává kosťi, hiénu.
30
Aj saňe aj drakov ohromních, a žihadlami semtam
Krúťících a tuhé sipajících tlamskami ohňe.
Rozľičních morské doložím též obludi potvor.
Žádnú ňepreňechám aňi vec, čo sa toľko ze všeckích
Na sveťe hróz najstrašňejšá biť zdála na pohľed.
Obzlášť však ze živú prísného na obloze Sudca
Predstavujem ščetkú: jak medzi ťisícmi ťisícov
Zástupov anďelskích v najvatšéj sláve paterní,
A prostred skvúcého sa najďál trónu seďící,
Obľičajem jako slnko horí, a tuhími jak ostrí
40
Bľesk hromu očma krutí strach a ďešnú hrózu vilévá.
Pred ňím rozďeľené je ľuďí všech na dvojo mnoztvo.
Nábožní práté na pravéj straňe místo mající
Tvárami sa svíťá, a zlatími korunmi na spósob
Víťazov ozdobení s preradostním srdca pľesáňím
Postupujú k ňebesám, abi večnú získali rozkoš.
Než po ľevéj ruce bezbožní a všecci božému
Zákonu odporní pre strach, pre zufalstvo ukrutné
Hrozňe trnú, vlasi rozkmasujú, a na líca sa drápú.
Pod ňimi zem sa puká, dím, sirku a ohňe virážá,
50
I schiťeních do bahňišč a pekelnéj ťáhňe prepasťi.
Tím sem chcel nakloňiť hlavatého ke Kristovi krála.
A hľe ňebol mární takovéhoto zámeru vípad:
Neb jako on strašní (z ňemalú dozaista virában
Bol prácú, poňeváč sa o veľké hrálo korisťi)“
Prehlédá obraz, vec a hrozní obsahu predmet
Sám ze sebú váží a na pilnéj misľi premítá:
V srdci sa pohňe naráz, i všecko si káže vikládať.
Tehdi mu rád naplňím žádosť, a tak ustami začňem:
„Nastaňe posľední ďeň ukrutnéj bídi a hrózi,
60
Náramnú keď tento celí svet záhubu vezme;
A všeľikí sa človek pred súdnú volki ňevolki
Ustanoví stoľicú, abi za své odmenu číni,
Buďto dobrú, buď zlú, jako živ bol, rádňe dosáhnul.
Včil sa na temto našém urobiť sveťe všecko dopúščá:
Dá sa tu právo rušiť, svedomá dá pravda zapírať,
Čnosťi šlapať, mravi treť, nábožnosť v posmech uvádzať.
Včil všeľiká márním sa ľudom dá páchať ukrutnosť:
Slabších utláčať, sirotám brať statki ňevolním;
Lúpeže, vraždi konať, preohavné mordi vivádzať,
70
A v hnusném krvi rozbroďeňú hľedať ešče radosťi.
Včil sa čiňiť dá násilnosť, bez hrózi ňevinnéj
Čistoťe vence odrať, ve všech nad míru haňebních
Mrzkosťách a ohizdnosťách jako ve blaťe válať.
Včil ba sa aj Bohu dá rúhať, visokému ňebeskéj
Oblohi Pánu hrešiť, ňebe, zem, svet a všecko preklínať.
Však zato pekla čeká pri posľedném odplata súďe.
Napred síc ho budú ďivné a ku pohľedu strašné
Predchádzať znameňá: do šeréj tmi sa obľeče slnko,
A prostred ďňa časem jako uhlí zostaňe černé.
80
V krev sa mesác premeňí, krvavú dá ústrachu tvárú.
Roztraťené sem tam po ňebeskéj obloze hvezdi
Sáhodlhé za sebú rozprestrú chvosti, ňevolnú
Skázu na zem vitrasú, a morícú nákazu pusťá.
Zhusta ba aj blískať sa, horícé zhusta pavúzi,
A plameňem tlícé po povetrú úkazi létať;
Déžďe padať krvavé, krvavá rosa trávi zalévať,
Súkrvicú každá sa poťiť buďe na strome kóra.
Než pozatím napred ďivokí hubu víchor otevre,
Rozborené zválá stavaňá, dolu háje porúcá.
90
Zrázu potom lútá, o jakéj ňeslíchano ňikdá,
Náramní príval, náramné krúpi ľejícá,
Búrka sa rozbesňí; aňi skór ňeprestaňe žúriť,
Až voda všecka z oblak do posľednéj kapki vipadňe.
Réki sa rozvodňá, more zbúrí, nad brehi víjďe,
A hlučními celé pozatápá končini valmi.
Stáľe pri tom trískať, hrozních na ťisíce ťisícov
Hrom buďe ran dávať, skaľi rúcať a kopce porážať.
Částku živích strepe sám, umreť od strachu částku donúťí,
Ostatních posľepí, a ohromním praskem ohlúší.
100
Hrozním v tom hrmotem pevné sveta základi puknú:
Zem všaďe začňe sa trásť, všaďe do dna prepasťi tlamiska
Otvárať, hore dím a plamennú sirku virážať;
Mesta boriť, hradi rozdrobovať, hori v úvaľi hádzať,
Všecka horeť naporád; kúrících oblaki ohňov
Až k ňebesám pojdú, a kľeňisté uhľi opálá.
Najtužšé kameňí, najtužšé úskaľi horkom
Rozpusťá sa na kov jako sňah z jara pozďe napadlí,
A vrúcími na víš metajícé vlnska potokmi
Z náramním popľinú hurtem. Ľud omámen a každé
110
Prudko rozohňivením zadusí sa zvíra povetrím.
Smrť sama od toľkéj nažraná ráz predca korisťi
Pukňe sa, kosbu ňechá; a posľedním ze všeho počtu
Utrovením človekem do pekelnéj zmizňe prepasťi.
Aj sama rozpálí sa ňebeskéj oblohi víška:
Slnko tuhím trovené ohňem, čo sa zatmelo predtím,
Roztopeních kusi črev, kusi búraňin o mnoho vatších,
Nežľi celí Balkán je, napospol z nútra pohádže,
Až v posľed skoťené hrozním dolu treskotem húkňe.
Rozplameňí zažatí sa mesác, a na rovňe podobné
120
Stváráňí, zrut a rozpadaních od plápola bálov
Rúcáňí sa vidá, i podobní dostaňe pohreb.
Vistavené sa koľem po horícéj obloze hvezdi
Z mocních vivráťá sťažejí, a na rózno sem aj tam
Medzi sebú zmaťené a ňerádnú pótku vedúcé,
Jedna druhú porazí, stríská, i na drobno podrúzgá,
A zhola roztrepanú do bezednéj skidňe prepasťi.
I scela jak došlé z vizrátích ščepňic a zahrad
Zhusta padá ovocí, keď vsťeklí hurtuje víchor,
Mnoztvo panoh ráňá, a ze všeckéj násiľi žúrí:
130
Neb jako keď z oblak hukocú zlé pospolu krúpi:
Takto budú létať, praskot na praskot, ohromní
Treskot na treskot po širém sveta okresi dávať.
Keď teda všecko zetlí, na popol sa a na prach obráťí,
Žádní hlas, žádní aňi vác ňezdvihňe sa šustot,
Svetlo ňezasvíťí, lahká ňezaľeskoce iskra;
Ľen sama toľko ťichosť a šeredná mrákota zhrozňá;
Keď zem už aj dávních zbavená hrbov ostaňe rovnú:
Trúba tedáž zazňí a ohromním rúkňe jačáňím,
Po všeckích ňebesách, po všeckéj rovňiňe zemskéj,
140
Po všeckích i peklách od konca do konca hučícím:
,Vstaňťe že už mrtví, a na súd z hrobov iďťe ochitrí.‘
I hňeď jak drobené opakovním od hromu treskem
Úskaľi praskotajú: keď z hor sa po úboči rúťá,
A v behu dosťihujú, i na víšku po údoľi kopčá:
Tak zem na sľišané všebuďícéj trúbi ručáňí
Zapraščí, a z lóna tedáž popol a prach i kosťi,
I vše ťisícoročé ze ľuďí ostatki virúťí.
Částka sa v tom ke svéj popridává částce, ke svému
Stavcu stavec, článek ke článku a údi ke údom;
150
Obživná sa tedáž vráťí duša spátki; a jak ľen
Núter povchádzá: žilovú hňeď pospolu každí
Stuhňe prehib vazbú, podorostá masso, novotná
Vókol oďev koža dá, a žlté vlasi na hlave zejdú,
V tom hore sa v dokonáľejšém, než bívali ňekdi,
Spósobe udvihnú a na rovné zrázu choďidla
Postavajú, napotom ňesmrtní večňe budúcí,
A všeľikéj naskrz ťelorušnéj záhubi prázní.
S tím avšak ňemilím rozďílem, jedni že jasnú
Tam bľiščať sa budú jako ranná ďeňňica tvárú;
160
Naproťi tam zas iní jako nočná mrákota čerňať.
Místo je prestranné ve stred sveta medzi solímskím
Mestom a medzi horú Oľivetskú práve ľežícé,
Ménom krála Židov Jozafatskí nazvano údol.
V ňemž i Gehenna šerá i Tofet bol; kďežto od otcov
Premnoho ukrutních a vsťekléj od zveri horších
Pri hrozném zvuku trúb a hučícém bubna trepáňú
Modľe Moloch sa živé ohňem pálívali ďétki.
Tam teda od všeľikáď i ze chladních pólnoci končin
Ze stran i víchodních i poľedňa i západu slnka
170
Bidľitelé dojdú, a ku posľednému hromadní
Súdu sa ustanová; tam císari, kráľi a páňi,
Tam všeľikí sedlák, všeľikí tam dospeje žebrák;
Bez jasnobľeskéj svetovládní císari slávi,
Bez všech kráľi korun, bez práva i bez moci páňi,
Bez pánov sedláci, a svéj bez barľi žebráci.
Všecci nahí; možní a chudobní všecci si rovní.
Žádná dóstojnosť, žádná ňenaľézňe sa prednosť.
Ňišt zlato, ňišt zhrabané ňepomóžú pokladu kopce;
Než radšej zľe že sú užité ke skáze poslúžá,
180
Ňikdo si ňišt okrem dobrého a zlého ňevezme;
I z dobrím sa ťešiť, ze zlím buďe naproťi trápiť.
Tam sa pre zlé potrasú jako prudkím bresťina vetrem
Aj ti čo ňekdi celí svet ukrutnú trásaľi hrózú.
Medzi takímto ľuďí hrnuťím a ke súdu sipáňím
Též sami zlí duchové spodnéj ze prepasťi doťáhnú:
Neb jako ľen zazňí náramné trúbi hučáňí:
Pukňe sa peklo naráz, a ohromním zívňe tlamiskom,
I všech černošerích očaďencov z nútra virihňe.
Prehrozním škrekotem, prestrašním od zlobi láňím
190
Ukrutní povalá sa bratri a pospolu zejdú;
I všaďe dím, všaďe zlí po idúcích nastaňe zápach.
Keď teda všecci budú zebraní a po údoľi súdu
Odhodlaném, i po súsedních stáť pospolu krajnách:
Ejhľe naráz, jako keď ve tmách bi sa prudko zablísklo,
Víťazké znameňí a slavná zástava kríža
Od hora zasvíťí i plamennú žáru vipusťí.
Naň poťešá sa dobrí z veľkú patríce radosťú;
Zlí aľe a všeľikí pred tím ňepráťeľi techto,
Jak bi do ňích ražní uďeril hrom, do strachu padnú,
200
I zraki odvráťá, a tuhíma si dlaňma zaťisknú:
Než čím vác zavracať, čím vácej dlaňma zaťískať
Svetla budú; tím vác ohňniví a zjasna horící
Bľesk buďe jím strílať do očí a lupávki prerážať.
Za krížem pluki anďelské a ťisíce ňebeskích
Vojsk pojdú: slúp, metľi, trňí a kľince ňesúce.
Než prostred kňížat nad čistú zorňicu krašších,
Tvárú svíťící jako parné slnko, a očma
Bľiščící jako najprudšé hromu ohňe, prehrozní
Sám sa na náhľe Suďec v najvatšéj sláve ukáže.
210
I hňeď na skvúcí a tuhími na ďálku plameňmi
Žárící posaďí sa prestol, v oblaku nad tím
Pripravení místom, kďe celí k večnému privédol
Svet spaseňú, a svím zhinuťím od skázi vikúpil:
Sám abi tam, kďe bol odsúďen, kďe zločinca na spósob
Ukrižovan, kďe na smích a ohavnú vistaven hanbu:
Od všech bol najvíš cťen; a každí v počťe ňebeščan,
Každí aj zemčan, každí aj rovňe pekelňík
Ukrivením najňíž koľenom jemu poklonu dával.
V tom kňihi náramné, veľké proťi trónu visícé
220
Zrázu sa odpečaťá, same od seba zrázu otevrú:
Tam čo jedenkaždí misľel, hovoríval a skutkem
Od maľi až do saméj posľednéj chvíľe čiňíval,
Písarov od bozkích stálú ve ďňe i v noci prácú
Naznačené a ve svém klaďené je všecko porádku.
Ňišt sa tu ňepreňechá, povichádzá všecko na svetlo,
Aj kdo čo v mísťe robil tajném a do kúta zalézol.
Všecko sa tak silním tu hlasem zretedelňe prečítá,
Že všeľikí anďel, všeľikí usľichňe ho zemčan.
Jak sa tu najmnožší strápá a hrozňe ulaknú,
230
Keď márním zešitá úmem s ňích zásťera padňe,
A vše na jev podarebňe krité svetu odkrije zlosťi;
I z dobrích ňepravích, s čnostních biť ukáže ohavních.
Tam ňemalé i žalobňíkov sa mnoztvo nalézňe,
A trest za spravenú hroznú sebe krivdu požádá.
Začňe jeden hovoriť: ,Veloslavní Sudče ňebeskí!
Tento bohaprázňik, nad iních čo sa ustami čerňá,
Od leva hrozňejší, od ukrutnéj tigrice horší,
Ňišt ňerobíval iné, ľen jednostajňe ohavnú
Krajni pľeňil vojnú, ľen ľud jako ovce zabíjal;
240
Mesta boril, zhubné ďeďinám ohňe dával, a všecko,
Čo storočá usilovňejších ruk zdvihnula práca,
Jednu temer za chvílu na ňišt ňešľechetňe obráťil;
A mňíval, že celí je svet ľen preňho samého.
Ba k tomu najvišším sa bohem sám ešče robíval,
Bozkú česť, bozkú chcel ode všech poklonu mávať.
Včil teda daj hodnú za také jemu odplatu číni.‘
Rekňe za tímto druhí: ,Ňečloveckí tento ukrutňík
Ťažkú pres príľiš robotú mňa trápil; a keď sem
Ráz ho prosil, ňečo z ňezňesnéj abi ťerchi polahčil:
250
Brínčícé mi na krk puta dal, nohi krúhami zevrel,
Obtočenú sťáhlé reťazú ruki od zadu zvázal,
Do stuchlého saďil vazeňá, dubovému ke slúpu
Tam prikoval, žížňú a hladem zlím do smrťi trápil.
Včil teda s ňím, jako on se mnú bol, Sudče nakládaj.‘
Stáľe treťí zavolá: ,Ňešerední tento polovňík
Jak ďivokú mňa zver polapil, do otroctva zavlékol.
Než manželku chorú a plačúcé ďétki maľičké,
Jak ruki rozťáhlé na ňebeskú spínali víšku,
A vrúcné o milosť mu skládali prosbi, katovskú
260
Sťal pravicú; za mužov súcé už céri haňebním
Za zlato dal rozkošňíkom; sina a mňa do járma
Zaprahal, a vždi na nás jako na svích juncoch orával,
Často bičem rúbával, a horšej než psa chovával.
Včil teda s ňím, jako zaslúžil, tak Sudče zachádzaj.‘
Zúbožená zakríkňe po ňem vdova: ,Tento ohavní
Lúpežňík, jako mój ľen muž nad míru hrďínskí
V ukrutnéj za vlasť bojující válce upadnul:
Hňeď jako vlk lútí pribehol; naše statki a všecko
Ímáňi zaujal, mňa samú s príbítku visácal,
270
A zľe do najvatšéj ze sirotkami núdze zahrúžil.
Včil teda Sudče praví slušnú zato odmenu ňech má.‘
Ozve celí sa potom zástup: ,Ten ďáblem ofúklí
Bezbožňík všeľikí náš rod, naše všecko potomstvo
Najhorším smel zvésť učeňím, a do pekla oďeslať.
Mohľi sa včil radovať, mohľi večnú slávu požívať;
Keď bi ňebol zmisľené roztrásal blúdi a všeckích
Od jeďinéj a samospasitelnéj na sveťe víri
Odkloňeních spolu aj ze sebú do prepasťi zavédol.
Včil ho za ňezmernú toľkích stratu Sudče pokarhaj.‘
280
Keď žalobám učiňí sa koňec, keď všecko visľichňe
Najvišší tu Suďec, v povetrú na tróňe seďící:
Anďelskím rozkáže sluhom s prostredku pobožních
Vibrať bezbožních, a obom své místo naríďiť.
Ťi hňeď, jak skusení po širích ovčáci pasinkoch
Zešlé a v jednéj zmatené kope pospolu stáda
Lahko ďelá, a své každí sebe vezme dobitki:
Tak všeľikí zástup, toľkú skríšencov ohromnosť
Snadno porozďelujú, a na dve strani rádňe umísťá.
Ovce ťiché na pravú, na ľevú aľe kozlov ohavních
290
Ustanová. Smutná a žalostná veľmi to ďelba!
Rozlúčí sa oťec ze sinem, svú matka ze cérú,
Brat z bratem uprímním, pretruchlá sestra ze sestrú,
Manžel z manželkú, a práťela práťel opusťí:
Jedni iné a druhí zas iné s ňích místo dosáhnú.
Ach koľkí, čo veloslavní tuto na sveťe bíval,
Zostaňe ňeslavní, a ňeslavní zostaňe slavní!
Koľkí tam tích plač, toľké buďe tíchto plesáňí!
Než jako rozďelené všeľiké staňe na dvojo mnoztvo:
Najspravedelňejší tu Suďec visokého ze trónu
300
Príveťivú tvárú a okom nad míru milostním
Obráťí sa napred ku pravím. Hňeď všecci uťíchnú,
A prísného budú očekávať víreki Sudca.
On tehdáž visloví a takú dá vípoveď ustmi:
,Poďťe blahoslavení a svú si už odplatu berťe!
Večnovekím, čo celú sťe mocú vihľedávali ňekdi,
Vládňiťe králostvom, za plač tu radosťi, za bídu
Ňeprebrané máňí, za otupné posmechi hodnosť,
Za krásnú vašu čnosť ňeuvadlé vence: za lásku
Ke mňe a ku bratrom ňekoňečnú príjmiťe slávu;
310
A ščastní vždi na tvár i na bozké patriťe usta.‘
Tak vipoví; a v tom prudké jako ohňe horícú
Od hňevu obľičajú, a tuhí bľesk zrakma sipúcí,
Obráťi sa ke zlím na ľevéj straňe hrozno trnúcím,
I mnoho strašňejším, než hrom kebi do skaľi treskol,
Zrázu hlasem vivolá, až laklí od strachu padnú,
A všeľikí zemi dol, všeľiká ňeba pohňe sa víška.
,Iďťe bohaprázní do horúcéj pekla prepasťi!
Iď, Satanáše, hrdí, večného do ohňa ze všeckím
Zástupem odbojním. Smel s’ vojnú Stvorca dobívať,
320
Chcel si Bohem zostať, bozkú sám poklonu mávať;
Včil teda v pekľe bohuj, kam tvá ťa uňížila pícha.
Iďte sľepí modlári, pohanské zberbi ňičemné,
Čo sťe hluchím rezbám a ňemím sa klaňávali špalkom.
Iďťe vi aj lútí katové, svetoborci ohavní,
Čo sťe pre nádhernosť a pre hlúpú oslavu ména,
Buď pre samú rozkoš, pre samú ľen vólu hovadskú,
Bezbožními ľuďí jako lichvu zabíjaľi mečmi:
Najmnožšá až krv po širích hrkotávala rékách,
A zvíšné pobitích sa vipínali kopce. Vi toľko
330
Ľen sťe po všech morovú roznášaľi záhubu krajnách,
Páľiľi mesta radem, posvatné búraľi chrámi,
Ščasťí v ňeščasťí a radosť prevráťiľi v úzkosť;
I z jeďinú sťe celí vihlaďiť svet zháraľi mislú.
Iďťe vi, ukrutní ňeľudé, buď čo sťe ňevinních
Mrákotním vazeňím a krúhami trápiľi bratrov,
Buď hroznú mučeních znášávaľi ze sveta vraždú,
Buď jako zver lapaních a všeckéj volnoti vlastnéj
Pozbaveních jako bezrozumé zapredávaľi stáda;
Buď čo krutú ňešľechetňe braním sťe čiňívaľi pannám
340
Násilnosť, a miléj lúpívaľi čistoťe vence.
Ňišt plač, ňišt vrúcná, čo tuhé skaľi vládala zmakčiť,
Prosba ukrutnosťú a kamenním ňehnula srdcem.
Iďťe vi aj pichú a prázním darmo po mozgoch
Vetra fukem nadutí; zátvrdlí iďťe lakomci,
Čo vlastní sťe osoh v cudzém vihľedávaľi páďe,
A hnusním v kopu nahrabané zaňechávaľi máňí
Červom a pľesňivinám; a draní mreľi od hladu núdzní.
Iďťe vi aj bohatí ožralci a všecci opilci,
Čo sťe bruchom ľen toľko vaším slúžívaľi modlám.
350
Často nahí, lační, morení od žížňe ku pišním
Dostupoval vrátám zedranú ľen vízľeku handru,
Buď padanú omeľinku aneb vodi krapku prosící;
Avšak vždicki nahí, lační, moren od smadu po svích
Preč mosel odchádzať; ňikdá aňi z vízľeku handru,
Buď padanú omeľinku aneb vodi krapku ňedostal.
Vám hňili darmo zatím a molov hosťívali rúcha,
Hodmi bachor sa naďíval i hrdlo prelévalo vínom.
Iďťe vi ňestidatí páchnúcí na sveťe kozľi,
Čo sťe sa nakvasení zlosťú nad míru ohavnú
360
V ňešpidrních smilstvách a haňebních válali bahnách.
Iďťe i závistní i horící od hňevu jedmi;
Též vi drahích čnosťí a božích ňepráťeľi rádov.
Iďťe i čo sťe pravú bohaprázňe opusťiľi ňekdi
Nábožnosť, a bratov ňešeredních buďto ke čínom,
Buď k černím učeňám a scestním zvádzaľi blúdom.
Iďťe i ostatní všeľikí zlostňíci, mojému
Zákonu odporní, a druhím ľen skázu hľeďící.
Vám bola vec možná uprímním srdca pokáňím
Náramné, hrozné jakokoľvek vinni opláknuť,
370
Lútosťú vimazávať a slzmi do čista zeťírať;
Však pre ňe najmeňšá aňi ľen ňesľiznula kapka.
Včil teda iďťe za své už ňeprávosťi do pekla:
Kďe zbavení méj tvári a večnéj slávi radosťí
Ve vrúcích jazerách a plamennich toňťe prepasťách.
Kďe svedomí červ žrať, had srdce ňeprestaňe ščípať;
Ňikdá strach, ňikdá hňetľivé ňeodejďe zufalstvo.‘
Tak zahrmí; i hňeď z veľkím zem celki sa pukňe
Huhláňím, a naráz ňešeredné tlamsko rozedre;
I všech zatraceních náramnú kvílbu vedúcích
380
A vlasi kmášúcích, ku horám a spusti visosťám
Vreščících, abi padli na ňích i rozetreli na prach,
Jednú zhltňe ranú, a v horúcích ukrije bahnách:
Mísťe krutích muk a bíd, i samích ľen toľko boľesťí;
Kďe stajní buďe plač, stajné zubov až strach a hróza
Škrípáňí; kďe žalosť a hrizúcá trúchlota misľi,
Besné též kláňí, že pre vlastnú vinnu, pre vlastnú
Bezbožnosť do takích samovolňe sa octľi žalárov:
Kďe všeckích buďe svá katovať bez míri a konca
Ňeprávosť, i celé v každém s ňích peklo horávať.
390
Než zvoľení bozkí pri svorném súzvuku húdbi
Sudca tu slávící do blahoslaveného sa bidla
Podvihnú: kďe radosť za radosťú, krása za krású,
Sláva i za slávú, a samá ľen večňe potokmi
Najsladšá ze tvári božéj všem popľiňe rozkoš.
Tak sem o posľedném ďňi a hrozném súďe vikládal.
Než Boriš ustrašení, spolu zrak na malóvce pasúcí,
A spolu obšírní očující obrazu víklad:
Začňe sa trásť a zimú po všeckích lomcovať údoch;
I v tom prislúbí, že sľepé modlárstvo opusťí,
400
Blúdi ňechá, a na kresťanskú popristaňe víru.“
Tak zretedelňe Metód prítomním u stola hosťom
Viprával, ďaľekú až noc pouchádzala cestu.
I hňeď predňejší, spasitelnú všecci na misľi
Ustrnutí bázňú, po svích sa rozešľi obidlách.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.