ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obsah

Kristov námestňík Adrián, nebo predchoďec umrel,
Z veľkú slavnosťú veďeních do chrámu Kľemensa
Pítá sa bratrov, ťelo jak teho pápeža našľi.
Starší viprává, jako ňekdi u Kerzoni mesta
Zázrakem obzláštním ti drahé v mori kosťi naléznul.
Než na druhí jích ďeň prední ten cirkvi porádač
Do svéj raddi volá; viznáňí víri a súcú
Príčinu dať žádá, prečo slavskí zmisľeľi obrad.
Na sľišaní dóvod, na padlí vác od ňeba ohlas,
10
On pohnutí slavské vikonávať službi ve chráme
Hňeď dovolí; a oboch na vlastní biskupov úrad
Posvaťeních pusťí, i nazad ke Slovákom oďešľe.

Než jako dostupujú a saméj ku bráňe sa blížá:
Po všeckom hlasné zahučá zvoni mesťe, a správec
Najvišší Adrián: poňeváč už tento opusťil
Svet Mikuláš a do nadhvezdnéj sa vlasťi oďebral,
S kňazmi a najmnožším ľudu počtem naproťi kráčá,
I v najslavňejšém núter do chrámu Kľemensa
Próvoďe odvádzá. Vrúcé zňá cestami pesňe,
Trúbi a bubni hučá, i z nábožními sa mnoztva
Spevmi radem čredajú, a svorné súzvuki hlásá.
10
Než jako už s toľkím bohatého do kostela počtem
Vestúpá, a svaté pokladú zostatki na oltár;
Jak spolu ostatňí sťíchnú a prospev opusťá:
Najvišší všeckého oťec kresťanstva započňe:
„Bratri milí! snážní kresťanskéj víri sejáči!
Buď Bohu chvála daná všeho Póvodňíku dobrého,
Ve vlastních že služebňíkoch seba ráčil osláviť;
Vám aľe najmnožšé od uprímních ďéki, že toľkú
Mestu čiňíťe radosť a horúcé srdca pľesáňí,
Keď premilú rozkoš, keď tak vzácného miláčka
20
Už dvakrát po štir sto rokoch, bez mála prebehlích,
Nám krajanom krajana spátkem navracáťe Kľemensa,
A staršém, k jeho cťi zdvihlém, skládáťe ve chráme.
Než jako tak veľkí, tak vážní, toľko ľežící
Pod hlbinú ukrití morskú sťe naléznuľi poklad?
Rekňiťe nám, a celú svím vec predstavťe porádkem.“
Nastaňe Konštantín: poňeváč jeďiného sa všecka
Tíkala prípadnosť, a takú dá odpoveď ustmi:
„Otče veloslavní, čo prvú ovčinca verících
Strážu držíš, a ti ostatní ze kňaztva i ľudstva
30
Zástupe nábožní! keď chuť včil máťe počúvať,
(I kdo bi tak veľkú si ňežádal príhodu zeznať?)
Jak Boh najdražšé tito dal zostatki naléznuť?
Tehdi na krátce povím a jakož sa to zbehlo vihlásím.
Nábožní vipravil mňa Michal, náš víchodu císar,
Mocním kresťanskú hlásívať víru Kozárom:
Keď sami prosbi o tú vec a rádních vislaľi poslov.
Rozkazu poslušní ďaľekú hňeď sem sa na cestu
Vistrojil; i ščastná mňa po černéj rovňiňe plavba
Na krímské brehoví a kozárské vézla pomedzí.
40
Napred však než bich sa do ohrad Sarkela pusťil,
A vlastnú, jako prislúchá, konal úradu prácu:
Najvác potrebné sa mi ovšem zdálo kozárskéj
Náľežitú opatriť známosť reči. K obsahu téjto
Najpríhodňejšé súďil sem Kerzonu mesto;
Mesto zlatom bohaté, a všeckích národov hojním
Obsaďené počtem. Pre takú tam príčinu meškav,
Pítám sa krajanov: „Ňeznáťe-ľi, meščaňi verní!
Kďež bi sa pohrobené vinachádzaľi údi Kľemensa,
Ňekdi čo ukrutním až sem na vihnanstvo Trajánem
50
Bol zaslaní, a potom s kotvú do prepasťi zahrúžen?“
Odpoveďá a také s poďivem slova naproťi reknú:
„Otče velovzácní! čo sa nás včil tážeš, a čo chceš
Sa zdovedať, žádnéj dať o tom ťi ňemóžeme správi:
Neb sme ňedávno teprv ze našími sem otcami s cudzích
Došľi pomedz, a takéj ňeslíchaľi ešče povesťi.“
Tak hovorá; i v tom stareček z bílími dočista
Vlasmi, bradú bílú a pomocnú ke kroku barlú,
I z dávních jeďiní už ľen toho mesta rodákov,
Podbuďení vstává, a slabími tak ustami rekňe:
60
„Včil mi teprv na rozum vchádzá, čo sem od ďeda zešlím
Najstaršého vekem slíchával ňekdi viprávať:
Neb dvakrát sto rokov čítal, než svetlo opusťil;
A mnoho rozdávních v čerstvéj mal misľi památek,
Vikládal: jak sem veľkí z veľkého oďehnan
Rímu sa kňaz dostal (z hlavi už mi vipadnulo méno);
Jak pozatím, keď i tu kresťanskú víru ňeprestal
Rozhlasovať: zedranú mu uvázali kotvu na hrdlo,
A v morskích hlbinách i šerích pozatápaľi víroch.
Ďál též svedčíval: jak ďivné išľi povesťi
70
O slavném prostred nadutích vod chráme na mísťe,
Kďe slavní utopen bol muž; jak vždicki tam indá
Pod visokími celí ukrití stál vodmi ňevidní;
Okrem keď slavnosť a ročá jeho nastala pocta:
Tenkrát ďál pohnuté za osem ďňov uchádzalo vodstvo,
A k ťelu všem chodňík a slobodní dávalo prístup.
Než jako tento minul v behu čas: more spátki sa zešlo,
Zavrelo chrám, a sivú zabráňilo cestu prepasťú.
Sám aľe však, doložil, že takú vlastníma vec očma
Ňespatril: nebo zaňho sa už ňestávala vácej.
80
Krem toho viprával bohatém o chráme, na víšku
Podvihnutém k bozkého tehož sluhi ucťe na kopci,
Tam kďe živú pekní mu baránek studňu ukázal,
Keď za stok modľil sa, a vrúcnú od Boha prosbú
Potrebného chudím kamenárom nápoja žádal.
Jak ho potom, vsťeklí do naších keď padnuľi končin,
Zlúpiľi, a vše kameň na kameň rozbúraľi Hunni.
Než to zaisťe je sám ten muž, na ňehožto sa pítáš.“
Tak ľeťití nám bol viprával starček, a medzi
Časťejším pokašláváňím, čo čul od ďeda, hlásil;
90
I spolu aj barlú na kopec, spolu na breh ukázal,
Odkáď bol zhoďení morskéj do prepadľini Klémens.
Tehdi keď už vácej ze zdejších sem sa ňevládal
Vizdovedať krajanov: prísním sa ku póstom a vrúcním
Oddám modľitbám, abi Boh mi to laskavo ráčil
Sám vijeviť, čo ľudé vijeviť mi do konca ňemohľi.
I prám už páté započínalo slnko vichádzať,
Čo slavní sme Božého na svet Sina ucťiľi príchod:
Keď po božích službách a obetních víbave rádov
Postupujem z verním doprovádzan ku brehu mnoztvom,
100
Tam teda poklakňem, všeľikí poklakňe i zástup,
A dlaňe zepnúcí takové ňebu prosbi vilévám:
„Ó Bože vševládní! čo si dal svím ňekdi verícím
Kríž Sina tvého naísť a z ňectnéj skríše viťáhnuť;
I s ňeho víťaznú učiňil všéj zástavu cirkvi:
Dopraj nám vrúcním tu sluhom sluhi tvého, čo prednú
Ríďíval kresťanstvo mocú, a pravími ňebeské
Otváral najšír i zavíral klúčami bráni,
Pod hlbokím ukrité vírem zostatki naléznuť!
Kam sa pohnuť? kďe hľedať ňezmerní máme tu poklad?
110
Otče ukáž znameňí, a našéj nám vnukňi do misľi.“
Sotvaže tak vipovím; i hňeď, vec k víslove ďivná,
Začňe hučať, jako keď jarní od pólnoci víchor
Sprudka fučí, a holé fikotáňím háje prevává:
Neb more ďál uťeká, naduté vaľi spátki do prostred
Rovňini uskakujú, a ňeverních od brehov ujdú.
Otvárá sa prepasť, vijeví dno, a písek ukáže;
I kďe ňebezpečnú pred tím ľen toľko samotná
Loď mohla cestu konať, tam včil noha dostala prístup.
Tehdi kročím núter, všeľiké spolu vejďe i mnoztvo,
120
A vnukaná kam ťáhla misel, chod ochitre zanášám,
Až sa naráz pohrob kameňá, jako dávno padlého
Chrámu aneb stavaňá zašerí a v ďáľi ukáže;
Rozveselé nad ňím pľesajících hajno krehárov
Sa v povetrú znášá, a vreskot piskami dává.
Tím vác pospíším; na pamať šeďivého prichádzá
Starca viprávka celá; hore na zboreňiščo vibehňem:
A hľe ňevislovnú opojí sa mi srdce radosťú!
Keď tam štvorhranaté a na spósob dlážki na rovno
Uhlaďené dno viďím, a stred jako nápoki ze skal
130
Vikresaní spatrím hrob, a v ňem s ťela kosťi zahlédňem.
Pri hlave kotva ľeží, a zubem sa nad údi vipíná.
V tom popadáme na tvár a z radostním všecci plakáňím
Najviššému ňebes Mocnárovi ďéki čiňíme,
Laskavo že vrúcnú visľišal modľitbu a vážné
Zázrakem obzláštním doprál ostatki naléznuť.
V tom blíž pristúpím; i svaté po porádku hňeď údi
Božkávám, a ze slzmi kropím i s kapkami máčám.
Všecci ma nasľedujú, a daného sa príkladu ujmú.
Než jako už každí vikoná svú rádňe počestnosť:
140
Najdražšé poberem zostatki a plátnom okrúťím;
Najmenšej aňi vzať ňeňechávám skázu drobince,
Zdvihňeme kotvu zatím, a nazad spícháme radostní.
Sotva kročíme na breh, strašní, jako keď bi ukrutná,
Buď na Tatrách, buď nad Terglú stuha žúrila búrka,
A hrozné v černích hrmeňí pohuhlávalo mračnách,
Padňe k ušám treskot; zďešení sa obezreme naspák.
Ejhľe prenáramní úkaz: more všecko sa híbe,
A zdvihnutími na Alp spósob k zemi vlnskami rúťí,
Až na kraj dosahá, i celé dno a píski zakrívá;
150
I vlastnú, jakovú prv mávalo, dostaňe míru.
Tak sem tehdi božím ostatki ňebeščana techto
Pósobeňím vinaléznul, a vám posľedňe doňésol
K ucťe dané, abi tam vipočívaľi, kďežto sa ňekdi
Bol naroďil, kďe celéj prední bol cirkvi porádač.“
Tak reče Konštantín; i hňeď vrúcného ze srdca
Uprímné k dodanému ľejú mučeňíkovi prosbi.
Každí v núdzi pomoc, ve boľesťách obľevi žádá,
Každí pod mocnú sa mu ochranu celki porúčá.
A hľe tu svého tedáž veľkí všehomíra Panovňík
160
Sám sluhu osláví, a mnohé ďivi stať sa dopusťí:
Neb v jakovíchkoľvek ňeduhoch, ve slabosťi, ve trúdoch
Postavení, jak ľen skorenú pristúpili blížej
K ostatkom uctú, a svatích sa podotknuli kosťí:
Hňeď boli uzdravení a predešlú dostali vládu.
Stáľe ňemí spívať, lúbežnéj pesňi hlucháňi
Obďivovať, ťemní sa domov bez vodca pobírať,
Poskakovať kulhaví a choďiť bez barľi započnú.
Všecci slzá pre radosť, i ňebes Mocnárovi hojné
Ďéki čiňá, že svému takú mučeňíkovi dal moc.
170
Ďéki čiňá i bratom, s toľkím že prišľi lekárem.
V tom sa porozlúčá, a svého do bidla navráťá.
Než na druhí jak ďeň spaňilé višlo nad horu slnko,
A stuďené jasním porozháňalo mrákoti svetlom:
Hňeďki na sňem veľkí a na prednú do zboru raddu
Konštantína volá Adrián a bratra Metóda;
I spolu k dostavením takovímito rečnuje slovmi:
„Bratri ňeustálí kresťanskéj víri sejáči!
Koľkú sem zapľesal na rozešlém srdci radosťú,
Keď sa doňésla povesť, že ďivích sťe predňe Kozárov,
180
Že sťe i Volgárov, že potom sťe koňečňe Slovákov
Od škaredích odťáhľi modlí, a ke Kristu privédľi;
I s tak náramním cirkev rozhojňiľi zrostem:
Toľkú sem prejatí na trúchléj misľi žalosťú,
Keď z hroznú žalobú, z hrozním a tu ňikdi ode mňa
Ňesľišaním ponosem báborskí došľi vislanci,
Že scestné učeňí a krivé trúsíťe bludárstvo,
Že slavskí obrad, slavskú sťe vimisľeľi omšu.
Než čo to všecko na plat starodávné blúdi porážať,
Keď vnášáťe nové a v inú ľud hádžeťe skázu?
190
Tehdi vašéj do včil rozesátéj víri učiňťe
Pred nami viznáňí, bi mohel dokonáľe sa každí
Presvedčiť, čiľi pravdu aneb ňepravdu učíťe?
Slušní dajťe potom dóvod, prečo buďto laťinskí,
Buď gréckí, dosaváď običajní v cirkvi, tupíťe,
A slavskí ve chrám proťi zákazu ťiskňeťe obrad?“
Tak povedá, a takú Adrián vec bratrom ukládá.
Naproťi Konštantín takovú dá odpoveď ustmi:
„Otče prenábožní! čo celéj máš cirkvi pravidlo,
Ostatní i na sňem spolu zešľí víboru kňaztva!
200
Já tak všecko verím, jako Rímská Kristova cirkev,
Na skaľe vistavená, a klamať ve pravďe ňemožná,
Káže veriť; tak učím, jak učiť sama všecko porúčá.
Žádní blúd ňetrasem, žádnéj ľud skáze ňedávám.“
Rekňe, i viznáňí učenéj dá od seba víri.
Rovňe Metód učiňí, a podobní predňese obsah.
Jak to sľiší Adrián z veľkú tak počňe radosťú:
„Z márnú tehdi sa k nám žalobú obráťiľi Ňemci,
Keď je to všecko pravé, z Rímskú dokonáľe sa všecko
Zrovnává cirkvú, zmužilích čo učíťe Slovákov.
210
Buď za to chvála daná, za to buď vám odplata hojná,
Že s pomocú bozkú a doprátú z víški milosťú
K večnovekéj toľké sťe priťáhnuľi národi sláve.
Ňech taková aj ďál pri vašém vždi je úraďe snážnosť.
Než čo druhéj sa tu už tíká veci: s téjto i hodní
Dajťeže nám vívod: pre jakú sťe príčinu slavské
Obradi a slavské pouvádzaľi službi do chrámu?“
Vzdíchňe si Konštantín, a takímito odreče slovmi:
„Najvišší pastíru ovec všeho stáda božého!
Rozkazuješ predňésť, čo ma k toľkím nahnulo zbitkom,
220
Bich slavskí u poobracaních vnove nadstavil obrad.
Já ťi to všecko povím; sám ľen k veci, otče, milostné,
Jestľi ze dóľežitích sa príčin slušňe uvédla,
Dopraj pozvoľeňí, a uďel ju budúcňe užívať.
Údatním Kristov z ňemalú sem prospechu darbú
Ohlasoval zákon Volgárom; i zhusta sa zástup,
Kamkoľvek noha má do ďeďin pristúpila, schádzal,
A z veľkú učeňí poslúchal vždicki radosťú;
Ňe však i tú k bozkéj preukázal službe ochotnosť:
Neb jakovúsi ňechuť, jakovúsi ve tvári ňelúbosť
230
Objevoval, cudzú že rečú sa konávala od nás.
V posľed i prosbi dajú, abi sem jím omšu ve chráme
Vlastním odbavoval jazikem, bi všecko zretelňe
Podchiťiť a v toľkém sa tešiť vác mohli tajemstve.
Já sem síc mnoho odporoval, mnoho veľmi sa zdráhal,
I slušních všeľiké možné ľen dóvodi príčin
Prednášal, takové abi sem žádosťi vivráťil;
Však ti ňeustupní jako hrozné skalsko na Tatrách
Stáľi na svém, a tuhého od úmislu ňechceľi pusťiť;
Ba zjevnú ve počúváňú slov ukázaľi vlažnosť.
240
Než jako ráz ďálšú konající cestu ke čistéj
Studňici dostúpím, a na makkú trávu posadňem:
Neb stromová chládek, pohromadních víspevi ptákov,
A premilá, ze kvítkov idúcá, vóňa pocestních
Vábila odpočinuť, ku jejích žádosťi hovícá
Poprihoďí sa mi vec. Znovaní tam tehdi seďící
Jak mnoho rozmíšlám, a na vážnéj misľi premítám:
Zdáľiž bich dosaváď zviklí mohel obrad opusťiť,
A slavskí ľen uvésť; i čiňiť všech vóľi zadosťi;
A k bozkéj vatšú rozpáľiť službe horúčosť?
250
Lahkím včel vukotem, preťichími vetríčka šepotmi,
A mnoholúbežním padajícéj ze stoku stružki
Požblunkáváňím ukolísan do sna zadrímňem.
Sotva prvé spáňí chiťené obklíčilo vička:
Hňeď sa mi zazdává, že ňebeská celki sa víška
Otvárá, a zlatokrídlú holubičku vipúščá;
Tá že chitrími duté sekajícá brkmi povetrí,
Ke mňe naráz doľeťí; na ľevé pľeco sadňe; takéto
Šuškáňí a takéto milé v ucho šepti vidává:
,Prestaň na vlastnéj ďál, Konštantíne, sa misľi
260
Rozpakovať; slavské bez ďálšéj bázňe po bozkích
Službi uveď chrámoch, slavskú nabudúcňe vibívaj
Omše rečú, slavskí Slávom smeľe ustanov obrad.
Ňech rozumá, čo pri posvatném oltári, čo všecko
V ostatních sa koná a zavírá kostela prosbách;
I spolu vrúcňejšú zažatí Bohu lásku ukážú.
Ňech tak i odkloňení vatšú ku pravďe modlári
Chuť nabudú, a kresťanskú skór víru zalúbá.
Tento potom slavskí ňezmerňe sa po sveťe obrad
Rozpľemeňí, a tvój i ve ďálce i počťe prevíší.‘
270
Tak šušká; i v tom prelahodňe mi na hlavu trikrát
Zatrepotá, a zlatími tedáž k ňebu ujďe parutmi.
Nastaňe pozďaľekí na spósob víchora huhlot,
A v jasném sa blískňe i hrom pozarepce povetrú.
Já sa na hluk zobuďím: i prvé mi napadňe do misľi,
Ňekdi čo Jesseovič navnuklí od Boha spíval:
,Chvál každí duch Pána.‘ Zatím hňeď príjďe čo reknul
Ňekdi Pavel: ,Jazikí hovoriť ňebráňťe.‘ Napadňe:
,Jestľi buď arménskú, buď sírskú, buďto že koptskú
Smá sa rečú bozké vikonávať službi ve chrámoch,
280
I prečo též slavskú bi ňemohli sa rovňe u Slávov,
Počtem silňejších a na rozľeh v okresu širších?‘
Krem toho aj všeľiká zhola ušla ze srdca pochibnosť;
Vrúcňejší ľen horel slavskému ku obradu plápol.
Tím teda pozbuďení, a takímito slovmi donúklí,
Čo pred tím učiňiť sám od seba sem sa obával,
V čom ľudu odporoval, v čom žádosť národu zaprel:
Včil k tomu sem dostal chuť, a slavskí postavil obrad,
Slavskú omšu tedáž uporádám, pesňe a všecko,
Potrebné k slavnéj vikonáňú v kosteľe službi,
290
Bez podľeňá zhotovím; veľkú sem částku zaisťe
Už pred tím bozkích preložil v Cárihraďe Písem.
Keď toto tak pripravím, na milého sa bratra opítám,
Kďež sa baví; a sľiším, že ve dávném Ternove mesťe
Až do včilka učí a ňebeské zvestuje pravdi.
Tam teda pospíchám; i všecko mu rádňe vikládám,
Čož sa mi zdálo ve snách; jakovú sem pred seba vzal vec.
On privolí, a na mú bez rozpaku pristaňe raddu;
I slavskí aj sám zachovať vždi si obrad umíňí.
Tehdi sa národnú a ve všem každému rozumnú
300
Dáme rečú bozké vikonávať službi ve chrámoch.
Hňeď zástup sladkú opojí sa na srdci radosťú;
Stáľe ochotňejší ku slavním ťiskňe sa omšám;
Víš ducha tam zdvíhá, prudšú k Bohu zažňe sa láskú,
Vrúcňejšé padaních od očí slz kapki vilévá.
Jak to sľišá indá zátvrdlích srdca modlárov:
Obracajú sa tedáž, a pohanské blúdi opusťá.
Táto potom sa i pokrevním vec lúbila bratrom.
I hňeď Rastislav, mocní ve Slovensku panovňík,
Čuv takovúto povesť, verních ku našému oďeslal
310
Cárovi rečňíkov, bi podobních pítaľi zvestov.
Sám i Michal, širokovládní náš víchodu císar,
S tú istú vibraních žádosťú od seba pusťil;
Tú istú i Slováci, jakož sme sa dostaľi k Tatrám,
Žádaľi vec; sami najvatšé sem vislaľi prosbi:
,Bi sťe jejích jazik od bozkéj ňevitevreľi službi.‘
Včil teda už rozsúďťe, či sem toľkími uvédlí
Prospechu príčinami slavskí zľe ten ustavil obrad;
Máťe-ľi ho zbraňovať? či schváľiť a celki dopusťiť?“
Tak povedá; i hňeď rozľičné povstaňe v radďe
320
Šemráňí, jako keď na milostnú dúbravi omlaď
Padňe zavíváňí a ťichím pozašustoce šeptem.
Žáden však nakloňiť sa ňedá, abi vzal jemu stránku;
Než jako náramní a ze všéj siľi víchor hučící
Od brehu jednokusú ďál pusťiť ňechce korábu;
Bár skusení ju, celú zeberúcí pospolu vládu,
Prévozňíci ženú a do strednéj od kraju réki
Odsacujú, i druhú snážá stranu veslami dostať:
Tak svórním tu hlasem prítomní všecci naprosto
Odporujú, a práva novému dať obradu ňechcú.
330
Než keď tak stálí na svém úmisľi je každí:
Najvišší Kristov námestňík takto započňe:
„Bratri na sňem zebraní, a ňelahkú raddu vedúcí!
Nadstavením ze Solúna višlích proťivíťe sa zvestov
Náľezkom; do chrámu aňiž jích ňechceťe privzáť;
Rozvážíme-ľi však, v jakovích je Kristova cirkev
Postavená okoľičnosťách, jak veľmi sa blízké
Rozdvojeňí kláťí: to ináč vec káže rozhodnuť.
Včil síc arcioťec na predešlú práve ňedávno
Zas položen hodnosť, že našéj zná prednoti vládu,
340
Svornosť a slušnú zachovává jednotu, Ignác;
Než kdo tu ví: poňeváč ňestálí vždicki na chibních
Ľud je mislách, zdáľiž zesaďen včil s prestola Fócius
Po smrťi techto ňejak v prázní ňeuváže sa úrad?
Tento potom cárihradskú ňeprestaňe od nás
Odďelovať cirkev; pre ňičemnú píchu poslušnosť
Nám vipoví, a za najviššú hlavu sám sa vihlásí.
On žádnéj chitrí a ve všem nad míru prebehlí
Práci ňeodpustí, abi ľen Volgárov a slavních
Tatranskích do svéj pouvádzal vládi Slovákov.
350
A preto jím slavskí dovolí bez rozpaku obrad
Tím skór, že grécká mimo vlastnéj cirkev iními
Rečmi konať bozké ve chrámoch službi dopúščá:
Jak Sírom, jak též Arménom a Koptom eďiptskím
Dávné pozvoľeňí a slobodnú vísadu prála.
Tehdi mi aj, bi tuhí jak Rastislavovci, panonskí
Tak Chocilovci potom žádních ňenachádzaľi príčin,
Od rímského bočívať, a k víchodnému sa radšej
Prestolu nakloňovať, bratrov žádosťi naplňme,
A slavskí použiť ve chráme dopusťime obrad.
360
Však to i tak sa pravéj kresťanskéj víre ňepríčí.“
Rozpovedá Adrián. Oňi predca sa ešče ňemálo
Rozpakujú; než jak sa bavá a premnoho vážá:
Ejhľe naráz ďivní zahučí zvuk; všecci uťíchnú,
A z ňeba odpadlí sa trikrát hlas v radňici ozve:
„Chvál každí duch Pána: jazik vzdaj slávu mu každí.“
Jak to sľišá, zďešení hňeď všecci od úmislu pusťá;
A mnohonábožní pred tím vrúcními čo žádal
Prosbami Konštantín, privoľá na všecko ochotní,
Slavskí potvrďujú obrad, omšu a všecki slovenskím
370
Odbavovať jazikem ve chrámoch službi dopusťá.
Konštantín zbuďenú poťeší sa na srdci radosťú,
Množšé ďéki čiňí za milosť, a tak ešče virekňe:
„Keď teda už slavskí Slávom sťe dopusťiľi obrad:
Ešče i tú slušnú Rastislava prosbu naplňťe.
Žádá, otče, abi s’ v jeho též králostve, na spósob
Ostatních, vlastné predného pre biskupa sídlo
A vlastní zarazil prestol, súcého oďeslal
Správca ovec, čo ve svém bi ňebol vác úraďe Ňemcom
Závisní, a celého jejích stál práva slobodní.
380
Bi s’ na pomoc rovních mu dodal bratov ešče ňekoľko:
Neb zakaváďkoľvek sa to ňestaňe všecko, i všecci
Báborskéj ňebudú prostí v tom vládi verící:
Ňesvornosť a zlí búriť ňeprestaňe rozbroj.
Sám že raďej král Rastislav ťebe zrovna ze všeckím
Národem ostatním v takovéj veci nežľi to Ňemcom
Podléhať si volí, a sinem biť vždicki poslušním.“
Tak reče Konštantín; za krátkú naproťi chvílu
Rozmíšlá Adrián, a naposľedi takto virekňe:
„Nábožného i tú naplňiť Rastislava krála
390
Sem hotoví žádosť; slušné k tomu ešče mu ďéki
Oddávám, že opusťící sveta kňížata inšé,
Najviššému raďej sa ku námestňíkovi Krista
Obráťil s prosbú, a za svého si vibral ochranca.
Než k tomu súcejší kdo sa nad vás úradu najďe?
Tehdi po troch vám ďňoch rádné ve chráme Kľemensa
Posvaťeňí uďelím a na vlastnú biskupov hodnosť
Zdvihňem, i za správcov pre slovenskú cirkev uríďím.“
Tak povedá; a v tom zebranú svích raddu prepusťí.
Než jak náhľe treťú povinášala ďeňňica žáru:
400
Dostaveních bratrov biskupskí hňeďki na úrad,
Ostatních učedelňíkov, čo privédľi, na kňazkú
Posvácá hodnosť, a potrebnéj dopraje vládi.
I v posľed k velonábožním tak rečnuje bratrom:
„Tehdi sa už naspák, odkáď sťe sa pribraľi, vráťťe,
Od všeľikéj moci báborskéj na budúcňe slobodní.
Konštantíne, ti maj prednú nad cirkvami správu;
Pod ňím stoj ti, Metóde, a buď jeho vláďe poslušní.
Službi božé slavskú, posvatné obradi slavskú
Odbívajťe rečú; modlárské blúdi a všecki,
410
Jestľi jaké najdú sa, pohanské vitňiťe zbitki.
Chrámi budujťe nové, dobrí všaďe držťe porádek.
Vicvičenú sádzajťe na kňazké úradi mláďež;
Obzlášť však viučujťe ľuďí, zbúdzajťe ke čnosťi;
A všeľikí národ večnú zaopatriťe slávú.
Ňech vás Boh sprovoďí, a vaším dá prospechu prácám.
Mi však vždicki za vás modľiť sa, vždicki ze srdca
Prevrúcé k ňebesám lévať ňezabudňeme prosbi.“
Tak povedá; i v tom z hojním oboch od seba bratrov
Žehnáňím pusťí, a nazad ke Slovákom oďešľe.