ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zo Šafárikovho presťahovania do stredu českého literárneho života sa najviac tešili dvaja pražskí priatelia: Palacký a Jungmann. Obaja očakávali od mladého slovenského učenca, že oživí a prehĺbi domácu vedu, a to vedu písanú po česky. Jungmann bol presvedčený, že Šafárikom v Prahe „nová hvězda literatuře naší zasvítá“.

Náklonnosť hĺbavého ducha a odvážne povznesenie obrazotvornosti a kombinácie, ako aj ťažké, na prvý pohľad nerozriešiteľné vedecké záhady i nevyužité rukopisné bohatstvo a iné priviedli Šafárika od všeobecných dejín slovanských literatúr, od folklóru a príbuzných snáh k prvým storočiam slovanskej starožitnosti. Dobre si uvedomoval vysoký cieľ, za ktorým kráčal, i dlhú a neschodnú cestu k nemu; hneď v máji 1826 sa priznáva, že „nepochybně celý život k dovedení desátého dílu nepostačí.“ Ale si uvedomoval prepotrebnosť, takmer čestnú úlohu, aby Slovan osvetlil najtemnejšiu dobu najstaršej minulosti svojho národa, a pri veľkej skromnosti, aj dary svojho ducha k takejto úlohe. Čoho sa v tomto obore dopátral v Novom Sade, bolo len čiastkou veľkého celku, ktorý dozrel až tu v Prahe po novom desaťročí.

Šafárik nesklamal nádeje pražskej literárnej obce. Napriek svojim hmotným ťažkostiam, napriek policajnej nedôvere, ktorou ho prenasledovali v prvých časoch v Prahe, napriek chatrnému a slabému zdraviu už v prvých dvoch rokoch s neobyčajným vypätím pracovných síl, mladistvou duševnou čulosťou a mužným sústredením svojich obsiahlych vedomostí rozvrhol a dokončil knihu, ktorá sa navždy spojila s jeho menom ako Šafárikovo dielo hlavné: „Slovanské starožitnosti“, díl dejepisný, v Prahe 1837, VI, 1005 strán, veľké 8°.

Základná myšlienka „Starožitností“ v Šafárikovi ožívala už na začiatku dvadsiatych rokov. Na jednej strane kochal sa, ako sám píše Kollárovi v máji 1823, „v Rakowieckého výtečných názorech do života Praslovanů“, na druhej študuje zemepisnú rozlohu južných zemí slovanských a súc prinútený nedokonalosťou všetkých máp Balkánskeho polostrova, ktoré „jako ve snách jsou pracovány“, podľa vlastného miestneho výskumu kreslí Srbsko, Bosnu, Macedóniu, Bulharsko, až vo februári 1827 vyslovuje svoje predsavzatie: „vypsání zemí poledno-slovenských“, z ktorého „se zajisté nejen Vuk (který dal řezati novou mapu Srbska), nébrž i jiní map skládači něčemu naučí, jestli chtíti budou“. Ale Šafárik neostal iba pri zemepisnej časti. Popri súčasnej rozlohe tureckého Slovanstva začala ho zaujímať i minulosť hôr, riek a osád juhoslovanských i ich mien a zemepis ho priviedol k ich dejepisu. Starí grécki i latinskí spisovatelia stali sa pre neho hlbokou a vďačnou studnicou, z ktorej načerpal toľko novej látky, že sa mu „v tom nikdo v Evropě rovnati nemóže“. Každú chvíľu sa mu otváralo pred očami „nové pole“, až napokon objavil nové svety, „o nichž se nám posavad nesnívalo“: „historii Slovanů v Turecku“, začínajúcu sa nie až VI. storočím, ale už dobou Herodotovou — čiže Slovanov, a to nielen balkánskych, ale všetkých obývajúcich Európu; dokázal, že sú „národ praevropejský“, súčasný a rovnocenný so svojimi indoeurópskymi príbuznými: Grékmi, Rimanmi, Germánmi. Tento svoj objav podložil Šafárik dôkazmi topografickými, dejinnými i jazykovými, „proti nimž“, ako v prvom radostnom rozrušení privoláva Kollárovi, „ani brány pekelné nic neodolají“. Utvrdiť a dobudovať túto myšlienku, rozširovať a prehlbovať obraz starého Slovanstva európskeho od čias Herodota čiže od polovičky piateho storočia pred Kristom až do víťazstva kresťanstva u hlavných slovanských národov čiže do konca desiateho storočia po Kristu — bolo od tohto objavu hlavným cieľom vedeckej činnosti Šafárikovej, ktorá „Starožitnosťami“ dosiahla vrcholu.

Ale nielen starobylosť Slovanov v Európe mala kniha Šafárikova dokázať; ona dokazovala i ich vzdelanosť, mierumilovnosť, ušľachtilosť, skrátka ich kultúrnosť, ktorú im dejepisectvo osemnásteho storočia takmer napospol odopieralo. Z karikatúry nevľúdneho obrazu starých slovanských barbarov zo Šafárikovho pera vyrástla nechtiac ich nadšená obrana, obraz dýchajúci nehou a súcitom, namaľovaný jasnými farbami apoštola humanity. Ešte pred desiatimi rokmi, v januári 1826, bol písal v liste Kollárovi: „Ó Rakowiecki — jak památnú pravdu pověděl’s, že v slovanské historii jen Slovan pracovati musí!“ Veľmi sympatický obraz priemyselného, kupeckého a roľníckeho starého Slovanstva, ako ho v knižke „Sledzenie początku narodów słowiańskich“ r. 1824 ukázal Vavrinec Surowiecki, príslušník varšavskej školy, zaujal Šafárika celého, takže sledujúc vývody výskumami poľského bádateľa a doplňujúc i opravujúc ich svojimi výskumami, napísal o tomto predmete zasa knihu „Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Szurowiecki“,^[25] v Budíne 1828; o svojej knihe v marci toho roku oznamuje Kollárovi: „Mé dodatky, má kritika Surowieckého vlastně všecky jeho historické sady vyvracuje. Já pojal národ náš z vyššího stupně ohledu — jeho starožitnost, jeho velikost, jeho prastarost v Evropě u mne už ne záhadky více — nikoli, já o tom všem téměř s mathematickou jistotou přesvědčen jsem.“ Kritika Surowieckeho bola signálom „Starožitností“ a ich predchodcom.

Šafárik si bol dobre vedomý protivy svojho nového nazerania na slovanskú minulosť a názorov starých, čakajúc tvrdý odpor; ale sotva rovnako jasne si uvedomil myšlienkový základ, na ktorom vybudoval charakteristiku svojich pohostinných, mierumilovných, zbrane nenávidiacich, orbu, obchod, priemysel pestujúcich, spevavých a sympatických starých Slovanov: on aj všetci jeho poľskí spolupracovníci, tí Surowieckovci, Potockovci, Rakowieckovci, Lelewelovci, Maciejowskowci atď. boli odchovaní a presiaknutí ideami Herderovými, veľkého hlásateľa humanity, ako ju, u neho vyrastenú z rousseauizmu, prerôznymi variáciami plamenne a dôrazne na sklonku osemnásteho storočia hlásal predovšetkým v trojici svojich diel: v nedokončených „Ideen zur Philisophie der Geschichte der Menschheit“,^[26] v ich pokračovaní, ktoré prinášali „Briefe zur Beförderung der Humanität“^[27] a v dovŕšení, ako ich podávala „Adrastea“; v prírode, minulosti národov, v osobnosti človeka a v jeho určení, v plodoch jeho ducha a celej ľudskej vzdelanosti vidí jeden a ten istý veľký zákon, vštepený Tvorcom, rozvíjaný a zdokonaľovaný človečenstvom: ľudskosť, humanitu. Nespočetnekrát zneli v mysliach prebúdzajúcich sa slovanských generácií dvadsiatych a tridsiatych rokov Herderove vrúcne slová uznania zo štvrtej hlavy šestnástej knihy jeho „Ideen“, napísané o staroslovanskej tichej pracovitosti a nedobrodružnosti, o idylickom, pastierskom a plodnom živote roľníckom, o priemyslovej a kupeckej usilovnosti, o neobmedzenom pohostinstve, slobodomilovnosti a spevavosti, o mäkkosti a poddajnosti povahy národa tragickým osudom vklíneného medzi výbojných Germánov z jednej a ešte výbojnejšie národy aziatské z druhej strany, ktorý sa stal v dejinách typickým predstaviteľom nezaslúženého utrpenia, ktorý však zároveň svojou vrodenou humánnou povahou a vynikajúcimi darmi pokojnej kultúrnej práce v storočiach humanity a osvety dosiahne všeobecné uznanie a jeho stará dejinná krivda všeobecnú nápravu. „Auch ihr so tief versunkene, einst fleiszige und glückliche völker (werdet) endlich einmal von eurem langen, trägen schlaf ermuntert, von euren sklavenketten befreit, eure schönen gegenden vom adriatischen meer bis zum karpatischen gebirge, vom Don bis zur Mulda als eingentum nutzen, und eure alten feste des ruhigen fleiszes und handels auf ihnen feiern dürfen!“^[28] Tieto názory ľudomilného nemeckého filozofa stali sa zdrojom zvláštneho, ideálneho ponímania všetkej slovanskej starobylosti — od „RKZ“, Šafárika a Kollára až po Vocela, od Surowieckeho až po parížske čítanie Mickiewiczovo, od Ivaniševa po Konstantina Aksakova. Kultúrnej snahe, humánnemu charakteru a starobylosti Slovanov nepriaznivé názory Nemca Gebhardiho, Čecha Dobrovského, Rusa Karamzina, ktoré posiaľ panovali v európskej vede, novou herderovskou školou slovanskou boli naveky odstránené. Šafárik sa hneď v predslove k „Starožitnostiam“ priznáva, že mu pero do ruky vtisla nielen náklonnosť k domácemu dejepisu a jazykospytu vôbec, ale aj „přirozená láska k milé národnosti naší“, „vroucí žádost, všestranným zhloubáním a rozsudným vyložením starožitností našich vytrhnouti z nehodného zanedbání původ a zrost národu našeho, a vyjasniti, pokud možná, nejdřevnější dobu života a dějin jeho“ podľa toho všetkého, „co z hodnověrných pramenův, po pilném a soudném rozboru, o původu, prvotních sídlech, rozvětvení, dějích, povaze, živnosti, náboženství, řádu, jazyku, písmě a umění pranárodu slovanského v novější této době buď od jiných, buď od nás samých vyšetřeno a za pravé uznáno jest.“ A v závere prvého dielu nijako sa netají svojím herderovským ponímaním dejepisnej vedy a minulosti národov: „Jest to odvěčná vada histórie (hovorí), že obyčejem obecné chátry vždy raději obracuje zřetel svůj ke zevnitřním, hlučným, krvavým, na smysly tuze dorážejícím činům, nežli k bohulibým úkazům vnitřního života národův, že vždy hojněji vypravuje o krutých bojech, násilných podmanitelích a potlačitelích, plenitelích a zhoubcích, nežli o mírných zaměstknáních, domácích ctnostech, vzdělavatelích rolnic a polí, milovnících tichých umění a řemesel, obchodů a kupectví, učitelích lidu, rozšiřovatelích nauk, že nám vždy ochotněji maluje černou krví lidskou hojně vypestřenou a protož důraznější, nežli bílou, při tom však jednotvárnější národního života stranu… My o předcích svých spravedlivěji souditi se učme. Vysokost a jasnost místa, kteréž tento neb onen národ v historii člověčenstva zaujímá, nezakládá se pouze na množství vítězných a krvavých bojův, před stolicí vyššího soudce, nežli jest klátivý rozum náš, i tiché domácí ctnosti majíť svou cenu. Jestliže Slované, milujíce svou vlast, orbu, hospodářství, řemesla a kupecký obchod, netěkali s oružím a nesbíjeli po půlsvětě, snášejíce raději doma nejedny nátisky cizincův, zachovaliť oni tím jak sebe, tak i krásnou, rukama svýma ve plodonosnou záhradu obrácenou vlast svou nám, jejich potomkům, a skrze nás člověčenstvu“…

Veľdielo Šafárikovo dostalo sa do učeného sveta a skoro našlo všade horlivých čitateľov a obdivovateľov. Dielo sa malo preložiť do ruštiny, poľštiny, nemčiny. Ale z predložených hotových výsledkov dlhoročnej podrobnej rozbornej i tvorivej práce, z primeraných rozložitých periód, ktoré tak charakterizujú Šafárika, sa nedá zistiť, čo všetko prekonával a prekonal a čo sa všetko v jeho duši odohrávalo, kým „Starožitnosti“ vyšli hotové z tlačiarenského lisu. Súkromná korešpondencia s poľskými a ruskými priateľmi, hlavne s Maciejowským z Varšavy, s Vostokovom z Petrohradu, a nadovšetko hojná s Moskovčanom Pogodinom, i tu otvára učencovo vnútro dokorán.

Prvým dvom sa netajil, hneď akonáhle prišiel do Prahy, vratkými okolnosťami, na ktorých založil svoju existenciu. Všetok svoj doterajší život vraj venoval prípravám k vedeckému jazykospytu slovanskému; teraz, keď by mal začať svoju plodnú tvorivú prácu, je bez postavenia, bez vyhliadky do budúcnosti, tak píše Vostokovovi hneď v jeseni 1833 a v liste Maciejowskému ešte o rok neskôr poznamenáva: „Víte, že nemám úřadu, mám prázdně dost a žijí svým spisovatelským vrtochům“ a vo februári 1836 znova: „Vidím, že jsi samá naděje i stran mé osoby, jsi šťasten, že ti zbývá, co člověk má na zemi, totiž naděje. Co se mne týče, i já doufám: doufám totiž, že to půjde vždy hůř a hůř. Tato naděje, příteli, mne po celých patnácte let nesklamala: nesklame mne ani budoucně. Přece však vidíš, že i při takových nadějích stále ještě jsem mužem, ne dítětem, a ani při této jistotě na mysli neklesám“…

A inakších príčin, ťažkou chmárou myseľ pokrývajúcich, bolo mnoho. Starý častý zlý hosť, reumatická pakostnica i zápal očí, trápil ho pravidelne každú zimu; ťažké nemoci ženy, detí i svokry hnali ho zo starosti do starosti, skľučovali ducha a ochromovali pracovnú pružnosť. Práce, vykonávané za smidku chleba, ako vydávanie obrázkového týždenníka „Světozor“ v r. 1834 — 35 a pomocné práce redaktorské i korektorské pri „Časopise Českého musea“ ho unavovali a odvádzali od vlastných vedeckých prác. Opätovné súrne jeho žiadosti o nevyhnuteľné pramene a pomôcky juhoslovanské často pre liknavosť sa oneskorovali, alebo neboli dôsledne vybavené, často bývali vôbec bezvýsledné. Žaloby z tých čias na oneskorených kníhkupcov a neobratných knihárov sú naozaj dojemné. Často iba po polroku dostal z Petrohradu, Moskvy alebo z Varšavy túžobne očakávaný balík, platil mnoho zlatých poštovného, na colnici pre všakové úradné formality čakal šesť až osem hodín v mraze alebo plieskanici, a keď napokon otvoril zásielku, našiel v balíku alebo veci predražené alebo chatrné, alebo prišla knižka celkom iná namiesto žiadanej, tam chyboval zväzok, inde zasa chýbali niektoré hárky atď. Takéto veci Šafárika, ako vzor poriadku a úpravnosti, ktorý sám knihy ostrým nožom starostlivo rozrezával, vlastnou rukou starostlivo viazal, tisíce zväzkov svojej knižnice presne katalogizoval, úpravne, ba priamo krasopisne, bez škrtu excerpoval, takéto veci, pravdaže, Šafárika roztrpčovali. „Zpropadená, nemilá věc (píše raz v liste Maciejowskému): můj toužebně očekávaný Kirša Danilov je defektní! Knihař, nemehlo jakési, byl nejspíše Němec. Vaši knihaři podle toho na vlas rovnají se Vašim poštovním úředníkům.“ A skoro potom: „Nahlédněte, neopakuje-li se táž židovská chyba: neboť knihař jistě byl žid!“ Žiadal literárne zprávy, opätovne prosil, nadväzoval styky, ich dôležitosť dokazoval — na svoje listy často nedostával odpoveď.

Napriek tým všetkým nepriaznivým okolnostiam, ktoré by boli menej vytrvalú povahu už dávno odradili od rôznej vedeckej práce, Šafárik sledoval rozvoj slovanskej vedy s podrobnosťou a obdivuhodnou opatrnosťou a čo ho zasa charakterizuje, so skutočne srdečnou účasťou ako vec zrastlú s jeho celou bytosťou. Neuspokojoval sa iba so znalosťami akademickými; povzbudzoval, chválil, radil, posudzoval, odsudzoval. Poliakom vyčíta, že zanedbávajú štúdiá historicko-gramatické: „Žádná jiná větev slovanská nezanedbala tak své mluvnice jako vaše. Vaši dosavadní grammatikové jsou praví metafysičtí blázni, pošetilí theoretikové, kteří se domnívají, že jazyku lze důkladně rozuměti, aniž jej kdo studoval v jeho vývoji dějinném. Je to hrozné, jak vaši nejlepší a nejzasloužilejší spisovatelé: Ossoliński, Lelewel, Czacki, Niemcewicz a. j. do modra etymologisuji, ani netušíce, že jest také studium jazyka historicko-grammatické!“ Neostýcha sa slávnu ruskú báseň o „Pluku Igorovom“ označiť za kompiláciu od poloučeného skladateľa, „s reminiscencemi ze starých zpěvův národních, kterými sestavovatel buď zakrýval svou chudobu anebo se chlubil; báseň není čistý výron starého básnického genia národního, nýbrž dílo splátané a slátané, ač jinak cenné“. Takisto nie je v rozpakoch vtedy oceňované starorúnové pamiatky obodritské alebo prillwické odsúdiť ako podhodeninu novovekú: „Je to hanebné darebáctví, o tom jsem tak přesvědčen, jak o tom, že žiju; jiní nechť si věří, co se jim líbí.“ Ostrými slovami vyčíta petrohradskej akadémii smiešne nedopatrenie, akým Dundra, vtedy kníhkupeckého pomocníka vo Viedni, vymenovala za svojho člena, a zároveň Josefa Jungmanna vyznamenala za „Slovník“ medailou ako „musejního knihovníka“, hoci jeho titul na prvej strane toho istého „Slovníka“ bol vytlačený. Hovorí Maciejowskému do duše, keď sa dozvedel, že spracovanie jeho „Dejín slovanského práva“ k druhému vydaniu je už hotové — v takom náhlení nedá sa dokázať nič trvanlivé; patrí sa budovať pre večnosť: „Nezapomínej nikdy, že jsi jedinou bílou vranou v Polsku, jejímuž hlasu naslouchají z blízka i z daleka — všechny ostatní zčernaly a bojí se světla! Prorok v pustině — ten je dle mého srdce, dá-li zvučeti svému hlasu a budí-li duchy ze spánku smrtného.“ A naopak zasa s mladistvým zápalom oznamuje Vostokovovi, že už vyšlo úplné vydanie Kollárovej „Slávy dcery“, „nejkrásnější báseň slovanská, která slovanské národy jistě přetrvá“.

A ešte úprimnejšie a dôvernejšie otvára Šafárik dušu priateľovi Michalovi Petrovičovi Pogodinovi, profesorovi slovanských dejín na moskovskej univerzite. Tento spoľahlivý druh, ochotný a stály podporovateľ Šafárikových vedeckých snáh, dôležitými literárnymi zprávami a výpiskami, početnými a drahými knihami i peňažnými čiastkami, ktoré vedel zaopatriť od mecénov i učených domácich spoločností, otvorená, priama povaha slovanská, bol ako kedysi v časoch novosadských Kollár, teraz jeho srdcu najbližší.

Jemu nezatajuje obavy o svoju budúcnosť, keby začiatkom r. 1838 bol prinútený prijať súkromný úrad, ktorým by zabil svoju vedeckú prácu. Netají sa ťažkosťami úlohy, na ktorú sa podobral „Starožitnosťami“, takže by niečo podobného už nikdy neopakoval, a únavou duševnou z roztrieštených, mnohonásobných zamestnaní, pre vedu i chlieb, ku ktorým ho prinucuje tvrdá nutnosť. A netají sa ani tým, že bez ruskej podpory, mravnej i hmotnej, „Starožitnosti“ nikdy by neboli spatrili svetlo sveta. „Na vás a na vašich moskevských přátelích závisí (píše v marci 1836), výjde-li má práce, zejména co se týče Slovanův severních, v podobě dokonalé nebo ne… Znáte způsob mé kombinační mosaikové tvorby. Z tisícův různých pramenův čerpám látku, potravu a světlo. Čeho se nám nedostává co do stáří, pramenův, to jest nahrazovati jejich četností. Často slovíčko, objevené a nalezené náhodou, je nesmírně důležité“… „Neptejte se, probůh (prosí v októbri 1835, žiadajúc mnoho nových i starších ruských spisov vedeckých), nač všech těch knih potřebuju. Až uhlídáte mé dějiny starých Slovanův, pochopíte… Vím, že je k tomu třeba celého malého kapitálu; ale vždyť snad s Rumjancovem nevymřeli všichni mecénové ruští, rozešlete cirkuláře na mé přátele, způsobte pro mne knižnou sbírku mezi moskevskými spisovateli… Nežebrám pro sebe, žebrám pro vědu!“… „S podporou od Českého Musea (čítame v liste písanom v decembri 1836) dopadá to bledě: kryjeť sotva polovici vydání za pouhý tisk… Pravím Vám upřimně, že bez podpory Vaší a Vašich přátel by ,Starožitnosti‘ vůbec ani nevycházeli… Z 430 zakladatelův musejních přihlásilo se za odběratele toliko 188; očekával jsem aspoň 400. Knihkupci ovšem objednali značný počet výtiskův na sklad: ale od těch pijavic nelze dočkati se peněz: platí až za rok, a rok má u nich čtrnáct měsícův — a já tisk i papír musím platit hotově a napřed… Zatím vypomůže zlatá medaile, která mi právě došla (od petrohradské akademie), bezpochyby ji tyto dni, potlače veškeren stud a hanbu, někde u žida vyměním“… Bez nových päťsto rubľov, došlých v júni 1837 by prvý diel „Starožitností“ bol ostal v tlači nedokončený, pretože naši čitatelia mali záľubu iba v knihách malých a lacných.

A za takýchto trápnych a znechucujúcich okolností domácich predsa bez rozpakov odmieta ponúkanú gr. Stroganovom profesúru slavistiky na moskovskej univerzite. Nielen pre svoju a ženinu i svokrinu chorobu; tiež aj preto, že od neho očakávané skvelé vedecké výsledky by nesplnil, pretože teoretická znalosť ruského jazyka nedostačuje k úplnému praktickému zvládnutiu; za Nemca nechce, aby ho pokladali za nič na svete, a že Čechy ho pripútali mnohými zväzkami vďačnosti a lásky. „Dobrovolně (píše Pogodinovi vo februári 1836) a pokud zde krajanům svým prospívám, neopustím jich nikdy. Znám výhody, které se mi tam nabízejí, a vím, že zde mne čeká jen chudoba a bída; ale to mě neděsí. Mám příliš mnoho stoické mysli, odhodlanosti, vytrvalosti a resignace, abych pro účely pozemské, prchavé, zapomněl a obětoval duševní a literární zájmy svých krajanův. Jim prospěti je první a nejbližší mou povinností: jsou-li slovesné snahy mé takové, že prospívají i jiným, tím lépe. Ostatek spoléhám na Boha, jenž svých neopouští“…

S pobúrením v duši, dôraznými slovami odmieta staré nazeranie na vek praslovanský, aké sa za jeho čias ešte čiastočne udržiavalo v ruskej vede. Pochábľom a nevedomcom nazýva napr. Muravjeva za knihu o starožitnostiach novgorodských, vydanú v Petrohrade r. 1828, ktorá mu vraj spôsobila pár zlých hodín: „Tito lidé ani nevědí jak hřeší (píše Pogodinovi v októbri 1836). Řeky a Římany naši předkové ovšem nebyli, nechodili do divadel athenských, ani neposlouchali Platona: ale takovými barbary a lidožrouty také nebyli. Ó, příteli! Život plný národní svéráznosti, bohatství a síly zanikl v bouři staletí… jehož líc jen několika mdlými paprsky, viditelnými toliko zraku čistému a cudnému, proniká k nám nevděčným potomkům; jehož nesprávně pojatý rub však několika zvrhlým synům slouží za podnět, aby naše praotce hanobili a jim se rouhali!“ Treba porozumieť starým zprávam, od toho všetko závisí. „Takých pokladův pro naše starožitnosti, jako Rusové, nemá všechno ostatní Slovanstvo dohromady. My máme jen zde onde suchý lístek, oni celé pralesy; my několik zlatých zrnek v bahně, oni celé spousty jadrných mass uralských… Národ, který své dějiny sám vydává na obecný posměch, je ztracen. Mne vedou ohledy vyšší, po nichž pohříchu v duši našich severních bratří nezdá se býti ani potuchy… Až jednou moje slovanské Starožitnosti budou vytištěny celé, pak otevrou se nám pohledy do světa, jaké nyní sotva tušíme!“

S tým istým srdečným záujmom, karhajúc, tešiac sa alebo zasa zarmucujúc, usudzuje o domácej literatúre alebo o jednotlivých osobách bližších, ďalších. „V našem písemnictví nic pozoruhodného… Naše literatura vleče se krokem slimáčím… Jsme ubozí mravenci proti vám obrům“… takto zvyčajne odznievajú celkové výkazy o súčasnej produkcii domácej. Ešte v liste z apríla 1837 čítame: „Nic důležitého u nás nevychází. Nejlepší naši spisovatelé, Kollár, Čelakovský a j., skoro docela umlkli. Dorost, mládež, slibuje málo, nedostávať se ji důkladných studií. Je to doba povrchnosti, lapání, prskavek. Smutné vyhlídky do budoucna“. Keď Pogodin okrem iných českých a slovanských slovníkov pýtal si aj Bernolákov šesťzväzkový slovenský „Slowár“, Šafárik odpovedá: „Dostanete jej, ačkoliv škoda práce tak daleko posílati mizerného Bernoláka, který je pouze kompilace slovníkův českých. Všecko, co je tam užitečného a slovenského, Jungmann už vzal do svého slovníku.“ Ale napr. od mladého ruského učenca Boďanského, poznajúc jeho práce o maloruštine, veľa očakáva pre celkové preskúmanie a zistenie všetkých ruských nárečí. Dobre vnikol do Čelakovského charakteru, ako sa vytváral pre básnika v osudných rokoch, keď bol bez stáleho postavenia: „Nyní těžce se dává do všech prací vážnějších a větších; vůbec spisovatel trochu pomalý, spíš hloubavý než tvořivý.“ A napokon výborne vystihol všetky slabé stránky rytiera radu sv. Vladimíra, Václava Váceslaviča Hanku, ktorého obzvláštnu nedomyslenosť, nevecnosť a nekonečné prieťahy vo veciach literárnych, tajnostkárstvo a neúprimnosť vo veciach osobných a malichernú honbu po rôznych tituloch a vyznamenaniach si často doberá. „Poctami a tituly, řády a diplomy ať mne vždy každý ušetří: tyto dětinské hříčky rád ponechám příteli Hankovi, jehož srdce na nich visí a po nich prahne se směšnou radostí,“ píše raz. „Pan rytíř Hanka za zdejšího pobytu JM ruského císaře skrze vyslanca Tatiščeva opět vylákal brilliantový prsten,“ čítame inde. A inokedy zase: „Mnoho literárních zpráv v dopisech Hankových asi se nedočkáte: neboť toho zaměstnávají docela jiné věci a věcičky. A což až dojde zlatá medaile! Pánbůh s ním i s námi! Ještě o tom neví nic: já si netroufal mu to oznámiti, bál jsem se, že ho radostí raní mrtvice, a toho bych byl nerad příčinou a svědkem.“

Tak sme dostali prvý pôvodný vedecký spis veľkého formátu, epochálny vo svojom obore, čoskoro v štyroch jazykoch rozšírený po celej Európe. Ale ostal nedokončený: diel druhý mravopisný, ku ktorému sa chystal Šafárik hneď po prvom historickom diele, vtedy, bez dostatočných prác špeciálnych, bol jednotlivcovi úlohou nedostižnou. Rad statí monografických z odboru starého slovanského bájoslovia, miestopisu, národopisu, právneho poriadku a písomníctva nahradil iba čiastočne to, čo Šafárik pôvodne zamýšľal. A najkrajším doplnkom bola malá knižočka, ale „zlatá“, ako ju nazvali už vrstovníci, zrelý plod dlhého štúdia, vyšla trikrát za päť rokov vo veľkom náklade: na filologickom základe zbudovaný „Slovanský národopis“, v Prahe 1842.

Zmena v Šafárikovom postavení, ktorej sa už vopred obával a ktorej sa predsa neubránil, nastala v lete 1837 a trvala do roku 1847: prijal cenzorský úrad „v obore beletristickom a zmiešanom“. Po desať rokov rok čo rok poprečitoval tisíc i viac spisov a spiskov pripravených do tlače, schvaľoval, škrtal alebo odmietal. Naša literatúra vtedy ešte vo svojom detskom vývine nemohla veru mať lepšieho a láskavejšieho dozorcu. Ale ako tým trpel on sám! Koľko popísaných pliev a slamy prešlo jeho rukami, koľko drahocenného času vyplytvala jeho hlava, vyčerpávajúca sa riešením najhlbších záhad, čítaním, cenzurovaním vecí, ktoré neboli hodné atramentu a papiera, ktorý spotrebovali! Šafárikovi bola síce dobrou pomocnicou jeho manželka, ale i časť na ňu pripadajúcej roboty gniavila a roztrpčovala jeho dušu. Z tých čias stretávame sa v Šafárikových listoch svojim priateľom krok za krokom s nepriaznivými úsudkami o súčasnej domácej beletristickej tvorbe. Oceňuje Čelakovského „Ohlas písní českých“ a nadovšetko jeho „Růžu stolistú“, po stránke filozofickej príbuznú Šafárikovmu duchu; tiež Jablonského „Básně“ z r. 1841 chváli; o Vocelovom „Meči a kalichu“ však nemá ani slova uznania a ostatné veci, ktoré vtedy vychádzali, sú už iba „rýmovačkami několika nezralých chlapcův“, „belletristika mělka a fádní“, „bídné kompilace“, „býlí“, „plevy a hnůj“, „tištěná makulatura pod vší kritikou špatná“, „literární úbytě“. Iba v polovičke päťdesiatych rokov jeho úsudky aj o tejto časti slovesnosti českej sa vyjasňujú. Že toto prísne stanovisko nebolo snáď iba výplodom zlej nálady, vidíme z úsudkov o českej literatúre už v „Počátkoch“ a v listoch Kollárovi a vidíme to aj z klasického výroku, ktorý roku 1841 napísal v „Rozbore staročeskej literatury“ (v Prahe 1842, str. 111): „Literatura česká jakož již za oné dávní doby, tak i za nynějška, nikdy k oné výšce všestranného, svobodného, podle osvědoměných zákonův k jistému vznešenějšímu, ideálnímu cíli směřujícího působení, v němž obyčejně život velikého, samostatného národu se jevívá, se nepovznesla, nýbrž naopak stísněna jsouc nepříznivými okolnostmi, doma i vně na ni tlačícími, pokaždé byla předmětem lásky a péče jen malého počtu jednotlivých milovníkův, zhusta služkou, vněšnímu panovitému vplyvu podrobenou, někdy pouhou hrou náhody, a tudy vždy přirozeně zůstala kusá a zlomkovitá.“

Vlastný Šafárikov výskum v týchto časoch obracal sa k oborom už dávno obľúbeným: k jazykospytu a k dejinám rôznych odvetví slovanského písomníctva. Literárna korisť, ktorú po celé roky zhromažďoval v Novom Sade, bola naozaj nevyčerpateľná a dejiny juhoslovanskej slovesnosti Šafárika zaslúžene nazývajú svojím zakladateľom. Aj stará literatúra česká, najmä náboženská, čím ďalej tým viac zaberala Šafárikovu myseľ. Preskúmal najstaršie rukopisy českého žaltára a stanovil recenzie i vek starých prekladov („původem svým jistotně v nejstarší doby české literatury dosahující a v jazykozpytném ohledu vysoce důležité, proto mosaice z drahého kamení, však bez krásy a zanímavosti forem poněkud podobné“), objavil, odtlačil a vyložil nový zlomok legendy o dvanástich apoštoloch, zlomok stč. „Alexandreidy“, legendu o sv. Anne (recte P. Márii) legendu o sv. Dorote, „Pláč sv. Marie“, „Hviezdu morskú“, „Majstra Lepiča“ a i. — všetko v týchto i v neskorších rokoch. Takisto je prirodzené, že taký horlivý bojovník za pôvodnosť, od všetkých ostatných odlišnú osvetu staroslovanskú, akým sa v „Starožitnostiach“ aj inde ukázal Šafárik, vtedy v spornej otázke pravosti „Libušinho soudu“, „Evangelia svatojanského“, glos „Mater Verborum“ a iných podobných pamiatok novo-staročeských s dômyslom, kritičnosťou a sčítanosťou svojou sa postavil medzi obrancov skladieb, ktoré súc práve verným ohlasom veku, ktorý i Šafárika svojimi názormi odchoval, svojou domnelou starožitnosťou názory tie skvelo potvrdzovali. Povestný obranný spis z r. 1840 „Älteste Denkmäler der böhmischen Sprache“,^[29] napísaný spoločne s Palackým, je toho jasným svedectvom, takisto ako Šafárikov úvod k vydaniu „RK“^[30] od gr. Thuna, r. 1845 vyšlému ako „Gedichte aus Böhmens Vorzeit“.^[31] Napokon i jazykospyt, Jacobom Grimmom, Boppom a Wilhelmom Humboldtom výborne zdokonalený na základe porovnávacom, znovu celou silou privábil Šafárika: etymologický slovník jazyka slovanského bol jeho novým vysokým cieľom a rad dômyselných štúdií v „Časopise Českého musea“, spejúcich k vrcholom jazykovedy vo filozofickej pravde, k tomu prípravou. Svoje obľúbené etymologické názory objasňuje v štúdiách „O šíření časoslovních kořenův a kmenův vsouváním a přirážením souhlásek“ (ČČM 1846); radosť z výsledkov porovnávacieho jazykospytu úprimne vyjadruje jeho „Výklad některých grammatických forem v jazyku slovanském“ (tamže 1847). I bližšie záujmy vonkajšej reformy spisovného jazyka českého, pravopisné obnovy doma a jazykové novoty na Slovensku vyvolali v Šafárikovi účasť a prinútili ho k dômyselným prejavom. Nový úsudok veľkého Slováka o počínaní mladého slovenského dorastu je veľmi zaujímavý.

Šafárik už požíval plné uznanie popredných tvorcov novej českej vedy, keď r. 1845 Ľudovít Štúr v Prešporku po Bernolákovi sa oznove pokúsil utvoriť samostatnú spisovnú reč slovenskú na základoch čisto ľudových, zvoliac si za základ jazykový typ stredných žúp slovenských, a čo do formy vonkajšej prevzal Bernolákov fonetický pravopis. Spisovateľský ideál na Slovensku pri novej protestantskej škole, ktorú viedol Ľudovít Štúr po roku 1840, sa naraz zmenil: z jednoty česko-slovenskej, ktorá od Šafárikovej mladosti bola cieľom literárneho snaženia evanjelických Slovákov, vyrástla snaha po domácej individualizácii, po čisto kmeňovej, samostatnej literatúre a podtatranskej kultúre, ľudovejšia a pôvodnejšia ako bola dosiaľ, a podľa vtedajšieho názoru priamejšie vedúca k duševnej a slovesnej jednote nie iba zúžene česko-slovenskej, ale oveľa širšej, ba najširšej: všeslovanskej. Na slovenskej strane sa malo začínať celkom od základu; zásoba a podstata literárna bola zatiaľ tabula rasa.^[32] Na strane českej napriek tomu trvala literatúra pol tisícročia, spisovná reč bola už dávno ustálená, zvíťazila v posledných domácich experimentoch rokov dvadsiatych a tridsiatych, nové básnictvo a beletria, veda a časopisectvo, školské a národné snahy stáli na sľubných základoch a životaschopných začiatkoch.

Nieto teda divu, že Šafárik, zrastený už celkom s kultúrnym životom v Čechách, a najmä s Prahou, ktorá ešte pred štvrťstoročím videla sa mu byť horším „Kocúrkovom“ ako ktorékoľvek slovenské mestečko, svoju mienku o literárnej jednote česko-slovenskej zmenil v prospech tuhšieho zväzku oboch vetiev a na úkor individualizačných snáh slovenských. Naskytla sa mu k tomu príležitosť v „Hlasoch o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky“, ktoré České museum v Prahe 1846 vydalo najmä proti novej slovenskej škole Štúrovej. V knižke tej popri Jungmannovi, Palackom a Kollárovi je Šafárikov hlas najvýznamnejší a pri veľkej jasnosti a vecnosti bez škriepky najúprimnejší a najsrdečnejší.

Šafárik vidí síce ešte vždy dvoje hlavných nárečí nášho jazyka: z tejto strany Tatier české, z onej strany slovenské; ale reč od Krkonôš až po Dunaj vidí iba jednu a národ tiež iba jeden. Je mu toho dôkazom živá prítomnosť, t. j. vzájomná zrozumiteľnosť všeobecnej reči v tejto celej oblasti a dejinná minulosť, t. j. kultúrna jednota Čechov, Moravanov, Slezanov a Slovákov od známych historických dôb. Všetok národ rovnako prijal východné kresťanstvo cyrilometodejské, rovnako ho za pôsobenia sv. Vojtecha vymenil za formu západnú; univerzita Karlova neosvecovala len Prahu, ale všetky vetvy národa; Husove idey súčasne rozvlnili nielen Čechy a Moravu so Sliezskom, ale aj Slovensko; biblia Kralická, na ktorej zdokonaľovaní pracovali príslušníci oboch vetiev, spojila celý národ spoločnou spisovnou rečou; v ťažkých protireformačných časoch a bezmocnosti západnej vetvy vetva východná pokračuje v slovesných tradíciách minulých a spoločnú literatúru a spisovnú reč zachováva a pestuje až do rokov štyridsiatych nášho storočia. Veľké mená českej minulosti sú i menami slovenskými a naopak; a smutné doby vetvy jednej sú smutnými i pre vetvu druhú. Koľko Slovensko pri tom obetovalo zo svojho kmeňového rázu, toľko opäť získalo vyšším vzdelaním rozumovým i mravným.

Takisto Šafárik dosiaľ vidí ťažkosti doliehajúce na Slováka, ak chce s Čechmi zotrvávať v literárnej jednote. Pokročilá ľudová česká reč stále viac a viac sa vzďaľuje od konzervatívneho rázu horských nárečí slovenských; knižná čeština nášho veku, prestúpená početnými novotvarmi a približovaná modernej osvete európskej, značne sa vzdialila od starého biblického základu, na ktorom Slováci stavali svoju literatúru, prevažne iba prostonárodnú; škôl a kníh, ktoré by učili v spisovnom jazyku, na Slovensku veľa nieto. A prizerajúc k tomu všetkému, Šafárik práve ako pred dvadsiatymi rokmi opakuje svoju obľúbenú myšlienku o poslovenčení spoločného spisovného jazyka pre potreby uhorských Slovákov, vyznávajúc: „Mnoho tehdáž mezi mnou a přítelem Kollárem o předmětu tom i dopisně i oustně rozjímáno a přemítáno. Vyznám se, že se mi i tehdáž zdálo, i nyní zdá, žeby spisovatelé slovenští bez újmy jednoty literární, na základu zděděného spisovného, jmenovitě biblického a u evangelikův spolu liturgického jazyka, mohli dále pokračovati zvláštní, poněkud od Čechův rozdílnou cestou, tak aby, šetříce podle možností přijatých od starodávna grammatických forem a neměníce pravopisu, v lexikálním a v jistém smyslu i syntaktickém ohledu čili v látce jazyka více na krajany své Slováky nežli na Čechy ohled měli, užívajíce slov a mluvení způsobův domácích, tam kde Čech své zvláštní, jim neznámé, anebo méně srozumitelné má.“ Tak zo starších Slovákov konali už Ribay, Bartolomeides, Feješ, Čaplovič, Fejérpataky, z mladších Kollár. „A mohlo by se, po dobrém věci uvážení a všestranném vyšetření, zvláště ve spisech výhradně pro obecní lid slovenský určených, snad o krok nebo dva i dále jíti, vždy až potud, pokudby se tím žádoucí jednota nerušila, spisové od Slovákův pocházející Čechům a od těchto oněm, pro rozdíl pravopisu i grammatických forem, naprosto nesrozumitedlnými a nepřístupnými nestávali. Tím způsobem by literatura slovenská v Uhřích působila zvláštní oddíl v celku, nejsoucí z něho vyňata, nýbrž v něm, co duha v duze, co kruh ve kruhu, obsažena.“ To je stanovisko verné predošlému presvedčeniu.

Ale predsa v mnohom, čo Šafárik sám koná a čo žiada, je značný rozdiel. Hláskový stav novej spisovnej češtiny už mu je nedotknuteľný: nijaké ú namiesto í, a namiesto e, ú namiesto ou atď.; iba v látke pripúšťa odchýlky a prizerá k domácemu zvyku. A odmietavé stanovisko k českým spisovateľom, kyslosť, s akou inokedy karhával ich nevzájomnosť a nechuť ponemčený jazyk knižný osviežovať pôvodnejšou a rýdzejšou živou látkou ľudovou, sa už tiež stratili; vzájomnosť z českej strany zatiaľ vzrástla, jazyk sa vytríbil.

Preto v „bezohledném stvoření nového světa, v neodvislé národní tatranské vzdělanosti v literatuře“, ako nazýva snahu školy Štúrovej, Šafárik nevidí svoje pred rokmi zamýšľané „blahodějné obnovy“, ale vidí v tom „násilný převrat“. Týmto pokusom „čistě abstraktním a theoretickým“ vrátilo sa Slovensko od „Iliady“ k abecede, ním sa pretrhla historická súvislosť, celá jedna vetva sa odcudzila spoločnej osvete, a teda svojvoľne znížila svoju vzdelanostnú úroveň, celku spôsobila hmotnú stratu, odcudzila sa väčšej polovici, ba s ňou znepriatelila a svoju vlastnú literatúru založila na piesku, pretože nemá síl udržať ju samostatne na slušnej výške za takých nepriaznivých okolností, v akých Slováci stále žijú, ako dokazuje zvláštna literatúra severovýchodných sotákov a západných bernolákovcov, ktoré obidve iba živoria. Ľudová slovenčina je, pravda, vzácna studnica, z ktorej každý vraj má čerpať, ale iba studnica, popri ktorej je spoločný jazyk „faktická mocnost“, „reální svět“, poltisícročný kultúrny poklad, vzniklý z úsilí všetkých vzdelaných vrstiev všetkých vetiev národa. „Prostonárodnost nezáleží podstatně a nevyhnutně v užívání toho nebo onoho obecní mluvě bližšího podřečí, nýbrž ve věcech, ponětích, myšlénkách a způsobu jich přednášení, čili ve slohu: kdyby zajisté tak bylo a prostonárodnost pouze v sprosté řeči záležela, nemohlby meklenburský, hanoverský, švábský, švejcarský, bavorský, rakouský, slovem německý sedlák tak beze vší nesnáze a s takovým prospěchem knihy pro něj v písemném jazyku německém vydávané čítati, s jakým je dle všeobecné zkušenosti, každodenně čítá. Nedím nic o tom, že literatura, která chce-li jináč toho jména hodna býti, potřebám všech tříd celého národu, vyšších i nižších, stejně hověti musí, nemá a nemůže býti pouze prostonárodní.“ A ďalej: „Nelze po pravdě tvrditi, že by plodové výtečnějších spisovatelův v Čechách a na Slovensku, pouze pro povahu spisovného jazyka, byli na čilejší duše ve Slovensku docela bez působení zůstali: původové vzešlých těch novot vědíť sami nejlépe, kterým spisům za své probuzení k národnímu citu a smýšlení, za své zachování Slovanstvu díky povinni jsou, Bernolákově-li grammatice, čili některým jiným knihám.“ Za takých okolností, aké vyvolal nový spisovný jazyk, „spory o pravopis a grammatiku v postupu času budou naprosto neuchylny, a tudíž Slováky snadno to potkati může, co potkalo Srby, kteří již téměř ode třiceti let o pravopis a grammatiku se hašteříce a v tom domnění uvázše, že bez soustavného, podle filosoficko-theoretických zásad skrojeného pravopisu klassických spisovatelův naskrze míti nelze, od šešulin k jádru, od formy k věci, od písmen ke spisům, od slov k slovesnosti nikterakž probrati se nemohou“…

A veľký učenec, zamysliac sa nad takouto prítomnosťou a budúcnosťou, rozsmútil sa a roztrpčil v známom hlboko precítenom výroku: „Blaze potomkům našim! Spisův z ducha pošlých a k duchu jdoucích, výlevův svobodných duší život do svobodných duší vlévajících, květův ideí a semenišť ideí, zrcadel odvěčného dobra, odvěčné krásy a pravdy, těchto jisker božství, podnětův k velikým oumyslům — spisův osvěcujících nebeským bleskem temné, nízké, blátivé stesky duší sklíčených, duší pod břemenem života shrbělých, duší k nížinám země, pracným výdělkům, mrzkým ziskům, trampotnému živoření připiatých — spisův otvírajících žasnoucímu radostí oku hluboký, neobmezený rozhled po neskončené říši nauk a věd, po říši světla: těch spisův jim ovšem příliš mnoho po sobě nepozůstavíme. Než což o to? My jim místo všeho toho pozůstavíme takové nepřebrané sklady starých i nových abeced, starých i nových pravopisův, starých i nových spisovných jazykův, že jimi směle nade všecky jiné vzdělané národy oboru zemského vypínati se, že jimi bezpracně a bezstarostně žaludky své až do skonání světa živiti moci budou. Jaké štěstí, jaká čest, jaká sláva, býti největšími abecedáři na světě!“ To bolo posledné Šafárikovo klasické slovo o duševnej a literárnej jednote česko-slovenskej.

Medzitým hlasy volajúce Šafárika do cudziny sa opakovali. Pruská vláda r. 1840 mu ponúkala jednu zo stolíc slovanských jazykov, ktoré zriaďovala v Berlíne a vo Vratislavi; ale Šafárik odmietol. Od r. 1838 do 1842 samostatne viedol „Časopis Českého musea“, roku 1841 ho vymenovali za mimoriadneho kustóda pri pražskej univerzitnej knižnici a teraz, v pokročilom už veku, celé jeho vnútro sa vzoprelo proti novej a cudzej domovine, hoci mu sľubovala osobné pohodlie a slávne vedecké uznanie. Nešetril však radou a skúsenosťami: jeho „Myšlenky“, ako zriadiť jazykové slovanské štúdium na pruských univerzitách, r. 1841 v podobe pamätného spisu podané pruskému ministrovi Eichhornovi, rozširujú sa o nižšom praktickom a vyššom vedeckom cieli náuky slovanského jazyka i učebnej látke; z gramatického oboru sú najdôležitejšie staroslovanské nárečia, ruské a poľské, ale napriek tomu dejiny slovanskej literatúry sú celé dôležité, iba v obraze všetkých kmeňov a odvetví je ich skutočný význam a znalosť týchto oborov doplňuje čítanie a vysvetlenie vynikajúcich spisovateľov starších i novších.

Lenže časy sa rýchlo menili. Čo Šafárik odmietol v cudzine, to v skromnejšom rozsahu by bol rád prijal doma. Roku 1847, keď nová viedenská akadémia náuk menovala Šafárika za člena, vyznamenala tým jeho vedeckú prácu slavistickú a skromný učenec sa odhodlal svoje vedomosti uplatniť na širšej pôde. Poslal totiž ešte toho istého roku zemskému námestníkovi v Čechách arcivojvodovi Štěpánovi pamätný spis o nevyhnutnom zriadení stolice slovanskej filológie na pražskej univerzite, ktorú by prevzal ako mimoriadny profesor. Tento spis (nevytlačený dosiaľ a uložený v Českom museu) svojím myšlienkovým jadrom jasne osvetľuje dobu i autora.

Duševné hnutie slovanských národov európskych v posledných troch desaťročiach má zrejme hlavný cieľ: zachovať a vzdelávať vrodenú národnosť. Záujem cudziny o to hnutie je i po politickej stránke značný, lebo za posledných tridsať rokov vyšlo na pôde nemeckej o Slovanoch viac spisov a článkov časopiseckých, ako dosiaľ od samého počiatku nemeckej literatúry. Ani zriadenie čisto vedeckých univerzitných stolíc pre slovanské reči a literatúry v Berlíne, vo Vratislavi a v Paríži nie je bez politického významu: národný život Slovanov z doterajšieho negatívneho, trpného postavenia vstupuje do doby novej, pozitívnej a činnej. Väčšia polovička pôdy rakúskej je obsadená slovanskými kmeňmi; sedem bývalých slovanských korún ozdobuje rakúskeho panovníka, sedemnásť miliónov slovanských obyvateľov je pod jeho žezlom — menšinu tvoria Nemci, Maďari, Taliani a Rumuni dovedna. Nová doba i týmto slovanským národom rovnakou mierou uznala a zaručila ich práva, možnosť a potrebu vzdelávať reč a rozvíjať národnosť, ako iným. Umelé a neplodné pokusy o jednotu jazyka bohdá ustúpili navždy jednotnému zmýšľaniu a citu k spoločnému panovníkovi a vlasti. I Slovanom usnadniť vzdelanie na prirodzenom základe národnom káže humanita, veda a štátny záujem. Rakúsko i zemepisnou polohou v strede európskych národov, medzi slovanským východom a germánsko-románskym západom i slovanskou väčšinou na svojom území je ako stvorené k tomu, aby všade, v politike a štátnickom umení, vo vede a priemysle, v obchode i komunikáciách, v národnostnej otázke, nateraz najpálčivejšej zo starostí vlád európskych, pôsobilo ako sprostredkujúca sila, zmierňujúca protivy do vyššieho súladu: tak ako v Európe, tak i na jeho území všetky tri hlavné kmene európske sú a ostanú vedľa seba a ich svorný samostatný rozvoj na národnom základe tam i tu je prepotrebnou požiadavkou pokojného rozvoja všeobecnej osvety. Ak sa navzájom rovnakou mierou spoznajú, zblížia a spriatelia sa. Stolica slavistiky na vysokej pražskej škole je totiž práve teraz časová v záujme humanity ako sprostredkovateľ medzi národnosťami a v záujme vedy pozitívna ako dôležitá pomôcka a prepotrebný doplnok starobylého bádania právneho a dejinného, ktoré práve v poslednom čase prešli z neplodnej špekulácie na prísne pole v historickom bádaní. Je načase, aby sa slovančina postavila ku germánskym a románskym jazykom ako rodná sestra. K akým ešte vynikajúcejším výsledkom by boli dospeli Wilhelm Humboldt, Jacob Grimm a Fr. Bopp, zakladatelia nového jazykospytu, i Eichhoff, Pott, Lassen a Schlegel, keby im bola bývala sprístupnená slovančina! Rakúsko má priamo čestnú povinnosť zriadiť takú stolicu, pretože tu a iba tu žijú všetky slovanské hlavné nárečia a všetky slovanské kmene a tu tiež skutočne vznikla slovanská filológia takmer mimovoľne, sama osebe za celkom nepriaznivých podmienok. A je i praktickou potrebou, aby v čase rozvíjajúcej sa národnostnej myšlienky štát neobmedzoval sa iba na trpné pozorovanie, ale postaral sa o dorast slovanských učencov, ktorí by mu vo všetkých snahách osvetových, cirkevných, školských, prizerajúc k jednotlivým národnostiam, vedeli poskytnúť spoľahlivú radu a oporu. — Stopy slovanských národov v rakúskych dejinách sú hlboké a vyhubiť ich nemožno; i keby tie národy zaraz zmizli z povrchu zemského, ešte aj po tisícročiach ostanú po nich makateľné stopy. Až preskúmaním slovanskej minulosti spoznáme prítomnosť, ba veru iba slovanská minulosť objasní dejiny ostatných neslovanských národov rakúskych spôsobom nesmiernym. Zmizne ťažký zápas slovanských učencov s hmotnou biedou; do cudziny sa prestanú vo veľkom vyvážať vzácne slovanské rukopisy a knihy, na úkor vlastného ľudu i štátu, ktorý tiež žije duševným životom a minulosťou svojich národov; nájdu sa ešte i po Durichovi, Dobrovskom a Kopitarovi užitoční, nediletantskí nasledovníci. Ináč nás predbehne napr. Rusko, kde slovanská veda, hojne štátom podporovaná, sa vzmáha, zatiaľ čo u nás súkromná usilovnosť a sebazaprenie už vykonali, koľko mohli, a preto popri zdanlivom rozkvete národnej literatúry toto vedecké odvetvie hynie. Námietka, že rakúski Nemci tiež nemajú univerzitnú stolicu pre filológiu germánsku, neobstojí; oni takých stolíc majú dosť v Nemecku, sú po jazykovej stránke zjednotení, je to teda ich; kdežto Slovania tunajší nemôžu pokladať za svoje, čo je inde, pretože z dôvodov zemepisných i politických „nikdy nebudou míti společného literárního jazyka ani společného písemnictví“.

Šafárik nehovoril nadarmo. Po slávnej reči na prvom zasadaní viedenskej akadémie 2. februára 1848 už on, Slovan, oproti prítomným Nemcom víťazne sa zastal vedeckého významu Jacoba Grimma, v marci r. 1848 mu udelili mimoriadnu profesúru slovanského jazykospytu na pražskej univerzite. Ale nikdy neprednášal. Keď zároveň v apríli t. r. z kustóda univerzitnej knižnice postúpil na jej bibliotekára, a tým prebral na seba veľa nových povinností, ktoré s povinnosťami katedry nemohol spojiť, vo februári 1849 sa katedry vzdal — ako pred ôsmimi rokmi i teraz v prospech svojho priateľa Františka Ladislava Čelakovského, ktorému vtedy pomohol k trvalému postaveniu, teraz k túžobne očakávanému návratu domov.

Rok 1848 vyvolal aj tichého učenca na verejné kolbište. Vzpruhou k tomu bola idea, ktorá prenikala celé jeho literárne pôsobenie: myšlienka humanity a národnostná spravodlivosť. Marcovému zjazdu spisovateľov českých i nemeckých predsedal; k aprílovým ministerským poradám viedenským o novom školskom zriadení rakúskom bol pozvaný ako zástupca ríšskych Slovanov; jeho účasť na júnovom pražskom sjazde Slovanov rakúskych bola z najpodstatnejších a jeho stručná reč, ktorú tam povedal, z najhlbších.

„Myšlénky o provedení stejného práva českého i německého jazyka na školách českých“, napísané v máji r. 1848 (ČČM 1848 II, 171), sú osnované podľa zásad pamätného spisu arcivojvodovi Štěpánovi pred rokom poslaného. Šafárik víta štvrtý článok ústavnej listiny zo dňa 25. apríla 1848, ktorý všetkým národom rakúskym zaručuje neporušiteľnosť ich jazyka a národnosti v mene humanity a rovnakého práva. „Všeliké podmanění jedné národnosti druhou, směřující k jejímu vyhubení, zpříma odporuje idei spravedlnosti, tomuto věčně neproměnitelnému pravidlu proměnného positivního práva; odnárodnění větších národův, jakovéž zvlášť starší dějepis zná, vždy se dálo samovolně a nepoznatně, tak říkaje organicky rozvádějícím a z rozvodu nový život tvořícím přírodním během, a všechny pokusy vštípiti národům od přírody statným a jarým násilně neb ouskočně cizí řeč a národnost, nevedly k jinému, leč k tomu, aby buď vytvořily z jednotlivcův i národů duševně vykleštěné polovičatce, způsobilé k nízkým účelům státův, byrokratickou policií, nebo vojenským násilníctvím spravovaných, neschopné žádného povznešení volných duší k vyššímu státnímu životu, žádného obětivého nadšení pro vyšší účely života, pro duchovní vzdělání a blahobyt, anebo aby způsobily reakci a v průvodu jejich krvavé půtky, rozrušivší mír a blaho národův a rozkopavší sílu států nejmohutnějších.“ Tí, ktorí zameňujú jednotu štátu za jednotu reči, dopúšťajú sa falošného uzáveru: „Stát a národ jsou dva prarozdílné pojmy… není národ k vůli státu, ale stát k vůli národu.“ Tejto nesprávnej zásady sa štát už zriekol; a teraz zakladá svoje školstvo na spravodlivom národnostnom rozdelení. V Čechách ani Česi, ani Nemci sa nebudú odcudzovať pôvodnej národnosti, a predsa sa im poskytne príležitosť, aby sa každý naučil obidvom zemským jazykom tak, aby sa tým materinský jazyk a národný cit neoslaboval alebo nevyhubil. „Umění jazyka mateřského musí při každém vyučování tvořiti přirozený, neodstupný základ, umění jazyka cizího umělou svrchní stavbu.“ Každá krivda na prirodzenom jazyku je hriech oproti prírode. „Jazyk není toliko nejdůležitějším a nejnevyhnutelnějším ústrojem ducha: jazyk jest duch sám v nejvyšším svém vtělení, v nejčistším svém zjevení. Duch netvoří jazyk, ale tvoří se v jazyku a s jazykem… Jazyk ale jest zároveň vědomí národu, jest čarovně mocný svazek, jenž dítě k matce, bratra k bratru, rodinu k rodině váže, a je všechny v národ t. j. v lidskou společnost spojuje, kterážto co taková schopna jest, aby žila v duchovním obcování život uvědoměný, usazený a veliký. Jen souhlasnými zvyklostmi v mluvě i ve mravích vzrůstá mezi lidem trvalé stovaryšení, jež jest základní výminkou vší vzdělanosti; jen ve vtělení ducha národního žije duch člověčenský. Čistě lidské dá se dosíci národním… Ve smyslu tomto nejsou sice jazyk mateřský a národnost co takoví oučel našeho vyššího života: ale jsou přirozený a nevyhnutelný prostředek k vyhledávání nejvyšších a nejsvětějších oučelů života, duchovního a mravního zdokonalování.“ Mládež prinútená učiť sa cudzím jazykom zakrpatie a stáva sa duševným nedochôdčaťom. „Duše jejich podobají se mědi, z nížto žid stříbro vytopil. Srdce, které vychladlo pro otce a matku, pro bratry a sestry, pro národ a kmen, pro jeho jazyk a mrav, nezahoří nikdy čistě a trvale pro člověčenstvo, a horoucí city pro nadpozemské oučely na věky zůstanou mu cizí.“ Podľa toho nech sa prevádza nové usporiadanie škôl ľudových, reálnych a gymnázií: na českom území nech sú české, na nemeckom nemecké, v kraji zmiešanom oboje v tom mieste alebo neďaleko od seba; na univerzite nech každý prednáša, ako sa mu páči, ale na každý pád oboma jazykmi predmety prizerajúce k praktickému životu. Všetko to „Myšlenky“ Šafárikove doprevádzajú určitými vecnými návrhmi. Kto z jeho uzáverov nepočuje niekdajšieho kežmarského trpiteľa, kto nevidí v nich praktický dôsledok základnej idey „Starožitností“, kto nepociťuje v nich silný ohlas celého českého snaženia básnického, vedeckého a spoločenského, ktoré pred rokom 1848 vyrastalo najmä z myšlienky národnej, ponímanej v duchu humánnej spravodlivosti? Šafárik bol verným synom svojho veku.

Rýchlo prebudené nádeje rýchlo oslabli. Po krátko trvajúcom roku 1848 nastala dlhá desaťročná reakcia. Šafárikov duch, naširoko rozletený vo všeobecnej verejnej horúčke občianskej, zahĺbil sa zasa do pokojnej súkromnej práce vedeckej a unavujúcej povinnosti úradnej. Okolnosti sa rýchle horšili. Za skľučujúcich rokov Bachovho absolutizmu, ktorý ako olovo gniavil všetok občiansky i myšlienkový život, za konkordátu z r. 1855, ktorý Šafárikovho najstaršieho syna ako protestanta pozbavoval verejného postavenia, za poručníčkovania cudzincov medzi pražskými univerzitnými profesormi, ktorým Šafárikovo spravovanie knižnice nebolo po chuti, za neprestávajúcich rodinných starostí, kde striedavo raz nemoci a neistá budúcnosť jednotlivých dorastajúcich členov bývali na dennom poriadku, pre vlastnú chorobu, ktorá sa od r. 1857 stupňovala do ťažkých psychických záchvatov, podlamujúc i celú telesnú bytosť — za takých okolností dokončieval Šafárik svoju vedeckú prácu. A zakončil ju dôstojne. Zo štúdií o staršej literatúre českej v r. 1854 v Učenej spoločnosti prednáša o novom nájdenom časomernom preklade „Žalmov“, v ktorých „vznešenost poesie, vzornost díla každému znalci patrny“; podľa Šafárikovej domnienky je to práca Benediktiho z Nedožier, ale v skutočnosti je to preklad Komenského. R. 1855 tamže predčítal svoje výskumy o živote a diele Petra Chelčického, ktorými často našiel pravé svetlo a všeličo správne pochopil a vysvetlil, čo posiaľ bolo nejasné alebo zle ponímané pri osobe a prácach veľkého mysliteľa staročeského. Okrem toho obstaral si podrobný výťah tzv. Blahoslavovej „Historie bratří českých“, ktorý bol po jeho smrti vytlačený a nahradzuje nám nevydarený dôležitý rukopis a takisto usilovne excerpoval i mnohé iné drobnejšie veci, ktoré Josef Jireček plno využil v svojej neskoršej „Rukověti k dějinám literatury české“. Českí bratia, tak hovorí blízky Šafárikov životopisec, ho „neobyčejně jímali“. „Z těchto jemu drahých památek obšírné výpisy činil a rodině své čítal a vypravoval. Neunavitelná činnost bratří v duchu a pravdě, hluboký důvtip v jednání politickém s neohroženou odhodlaností v obraně svého přesvědčení, a přece zároveň evangelická krotkost i oddanost pod světský zákon a vyšší řízení, vše to bylo jemu sourodé; v nich on nejednak poznával sám sebe a se zálibou táhl se k nim, co k duchovním otcům svým. Bohužel tragický osud a zahynutí této šlechetné obce až příliš utkvěly v citelné duši jejich potomka a také jeho zahalily stíny svými.“ Napriek tomu práve posledná veľká práca vedecká, nadovšetko skvelé a isté vyriešenie záhady o starobylosti hlaholského písma, ktoré sa ukázalo ako predchodca k cyrilike, sú z najkrajších výsledkov Šafárikovho duševného snaženia.

Škoda, že rozpor medzi vedou a životom vytrval u Šafárika až do konca. Od polovice päťdesiatych rokov z jeho listov rozpráva už iba smutná rezignácia, stála obmena na tému: Už sa pripozdieva! „Léta síly, léta činorodé snahy minula, a nepřinesla nic, zhola nic; a již je zde stáří se svou mocí a svým přívrženstvím“ — telo je chatrné, zrak slabý, ruka ťažká. Melanchólia ťažko skúšaného mysliteľa hľadá smutnú útechu v slovách humanistického filológa Cameraria: „Mnoho som zamýšľal, o všeličo sa pokúšal, veľmi málo som vykonal, mnoho započatého som nedokončil“… A prečo, to vysvetľujú vlastné slová Šafárikove: „Práce neštítil jsem se nikdy, ale nevždy mohl jsem jíti po hlasu srdce, nýbrž většinou jen tudy, kudy kázala povinnost a nouze, a nejednou jsem se chvěl, ba klesal pod tíhou života.“

Mozgové kŕče dňa 23. mája 1860 vyhnali ho z domu a voštvali do vltavských hlbín. Zachránili ho síce, a vo vidieckom zátiší na trvalom úradnom odpočinku bez hmotných starostí sa zotavil, ale iba zdanlivo, telesne; duch bol zlomený, a 26. júna r. 1861, po nových záchvatoch, dotrpel.

*

Šafárik zomrel, pevne veriac vo víťazstvo svetla a dobra. Jeho posledné slová v poslednom liste milému priateľovi Pogodinovi sú: „Všude šlechetná horlivost a ušlechtilé závodění v naukách, všude pokrok k lepšímu!“ Bol mučeníkom svojej vedy, a predsa jeden z jej najväčších idealistov.

Preto fyziognómia Pavla Jozefa Šafárika v našej literatúre je určitá a pevná. Obdiv vzbudzuje jeho železná vôľa, pracovná vytrvalosť i bystrý a čulý duch pri rôznych prekážkach a utrpeniach, jeho cez celý život smelo vztýčený pohľad k obľúbenému vysokému ideálu, jeho všestrannosť a široká znalosť všetkých odvetví obsiahleho oboru, vzorné využívanie prameňov, úprimné národné a slovanské povedomie a poetický vzlet pri prísnom vedeckom bádaní, o ktorého vážnosti a posvätnosti mal vysokú mienku, prísny súd o práci vlastnej a cudzej, predovšetkým o domácej literatúre, odpor k všelijakému autoritárstvu a stále povzbudzovanie k činnosti i ochotné podelenie sa o vedomosti a vlastné výskumy s kýmkoľvek, pretože výsledky duševnej práce nie sú súkromným pokladom alebo tajomstvom jednotlivcov, ale svetlom, ktoré má svietiť všetkým. Hoci posledné dni svojho života prežil takmer v knižkách, predsa to nebol neprístupný, chladný knižný učenec; v ňom planulo a z neho vyžarovalo živé teplo srdca a kdekoľvek otvoríš jeho spis, všade sa ti ohlási Slovan a človek. Trosky českej i slovanskej minulosti a stopy prítomného ruchu duše národnej neskúmal len chladným hĺbavým rozumom z čírej vedychtivosti a učeneckého pudu: s preskúmanou, očistenou a oslávenou minulosťou chcel utvrdiť, objasniť a osláviť prítomnosť svojho národa, vzbudiť v ňom správny, určitý názor dejinný, zachovať v jeho ústach rodný jazyk čistý, povýšiť úroveň jeho vzdelanosti, urobiť ho rovnoprávnym členom v rodine európskych národov, utvrdiť v ňom povedomie jeho hodnoty a práva. Ak prekypel pri týchto a takýchto snahách zavše jeho cit a ak postavil namiesto prísneho chladného vedeckého poznatku niekedy vytúžený sen svojho srdca, to nie je mu k necti: jeho rozplamenená, ideálna, i popri veľkej kritičnosti bádania mäkká a snivá bytosť nevládala ináč — bol nielen veľký skúmateľ, bol veľký človek.

Budoval pre večnosť.