ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Domovom Šafárikovým bol hornatý, lesnatý, pochmúrny, smutný Gemer, župa severouhorská; rodiskom malá podhorská dedina Kobeliarovo (po nemecky Schwarz-Seifen, po maďarsky Fekete Patak), vtesnaná do úzkej dolinky medzi príkrymi vrchmi, v kraji čisto slovenskom, v jazykovej oblasti čiastočne sa už dotýkajúcej živlu rusínskeho. Tam dňa 13. mája 1795 Šafárik uvidel svetlo sveta.

Narodil sa na fare; jeho otec, pôvodne učiteľ na niekoľkých miestach, bol od r. 1795 kobeliarovským evanjelickým kazateľom. Starý Šafárik bol mäkkej a snivej povahy, vedel dobre po latinsky a mnoho čítal; matka zasa, pochádzajúc zo starej zemianskej „kúrie“, vynikala ako živá kniha ľudovej múdrosti a cirkevných spevov, prostonárodných rozprávok a piesní. Farský dvor a záhrada, tmavé lesy a „kúria“ deduškova v susednej dedine boli miestom zábav malého živého chlapca; vídal Kráľovu hoľu, počúval rozprávky o zbojníkovi, horskom hrdinovi, mocnom Jánošíkovi i jeho družine a tie dojmy mu ostali. Od siedmich rokov ho zaujímali knižky, čítal ich s nenásytnou dychtivosťou. Známe je o ňom, „ako celý deň čítajúc, na peci sedával“, do ôsmeho roku dvakrát prečítal celú bibliu a „najradšej doma dvom starším bratom a sestre, ako i domácemu ľudu kázaval“. Bolo zrejmé, že z chlapca bude pismár, a otec sa rozhodol dať ho na štúdiá.

Do jedenásteho roku ho učil doma. Iba na jeseň 1805 malý Pavol odišiel na gymnázium do blízkej, ani nie na dve míle vzdialenej Rožňavy, kde ostal tri roky, a odtiaľ 1808 do veternej, studenej Dobšinej, kde strávil roky dva. Učil sa výborne, hoci školy boli úbohé, iba mechanické vtĺkanie do hlavy; ale jednu korisť si predsa odnášal: vedel dobre po latinsky, nemecky a maďarsky. Pavol Šafárik mal pätnásť rokov, keď na jeseň 1810 prišiel na evanjelické lýceum do Kežmarku. To bol krok dôležitý a pre duševný rozvoj Šafárika veľmi šťastlivý.

Škola kežmarská popri podobnej prešporskej bola vtedy vychýrená medzi domácimi evanjelickými lýceami, t. j. gymnáziami, doplnenými kurzom filozofickým, teologickým a právnickým. Spišské mestá nemecké žili ešte svojím originálnym životom; bol to svet sám pre seba, prenesený na slovenskú pôdu zo západu. Počnúc starobylými gotickými kostolmi, rozložitými radnicami, pevnými násypmi a úzkymi, krivolakými ulicami až po domácnosť, kroj, spôsob života — všetko pripomínalo osobitný ráz dávno prisťahovaných Nemcov. Živé duševné styky s nemeckým zahraničným ruchom, priemysel, bohatstvo a pritom národná výlučnosť hlboko do nášho storočia zachovali Spiš ako malý svet pre seba uprostred živlu slovenského, poľského, rusínskeho a maďarského.

I Kežmarok je mesto stavané zaujímavo. Na námestí starobylá radnica s vysokou vežou; na východnej strane, na konci hlavnej ulice starý tököliovský hrad; na západe na najvyššom mieste mesta, takmer na jeho obvode stará dvojposchodová budova lýcea, starobylý kostol evanjelický, vystavaný v podobe kríža, s veľkou klenbou na štyroch ohromných stĺpoch, bohato vyrezávaných. Starousadlí „burgri“, obchodnícki, priemysloví, sporiví, opatrní, a takmer celkom nemecké okolie dokresľuje ráz mesta. To bolo nové ovzdušie pre vnímavú dušu Šafárikovu.

A nový bol i rámec prírodný, pre ktorý mal medzi horami narodený chlapec jemný zmysel. Zo zatvoreného, ponurého Gemera, zo studenej, smutnej Dobšinej otvorila sa mu na Spiši panoráma neobyčajného rozhľadu a krásy. Už najbližšie okolie kežmarské je ako stvorené pre študenta. Rieka Poprad, obopínajúca mesto troma ramenami, zavlažuje rozsiahle, bujné lúky, útulok hrajúcich sa, kúpajúcich a čítajúcich. Ďalší obvod je žírna pôda, trochu pahorkov a malé lesíky. A ešte ďalej vzácny pohľad: z planiny ako z dlane vystupuje dlhá reťaz Vysokých Tatier, obrovská masa pokrytá snehom, obraz pri západe slnka alebo za hviezdnatého večera úchvatný pokojnou, velebnou krásou. Istotne neraz mladý, vnímavý Šafárik zo starého, vysoko nad mestom dominujúceho lýcea vpíjal sa do tejto vábivej diaľky farieb a tieňov.

Do rokov šesťdesiatych lýceum kežmarské vábilo evanjelických študentov Čechov, pravoslávnych Srbov i zjednotených Rusínov. Dodnes (keď, pravda, už vanie tam celkom iný duch a pomaďarčený ústav ničím sa nelíši od ostatných škôl v Uhrách) knižnica bývalého lýcea obsahuje mnoho starších kníh českých.

Tu teda Šafárik strávil päť rokov v kruhu mnohých snaživých priateľov, „veľmi nadšených za krásu a vedu“, z ktorých najmä Ján Benedikti stal sa mu neskôr literárnym spolupracovníkom, a v úzkom styku s profesormi, ktorí nezmazateľné stopy zanechali v jeho duši i pamäti, stopy jasné i temné.

Z týchto vplyv Jána Genersicha, Kežmarčana rodom, odchovanca prešporského a jenského, od 1788 učiteľa filológie na kežmarskom lýceu a od 1821 do 1823 profesora protestantskej teológie vo Viedni, kde zomrel šesťdesiatdvaročný, bol naňho „blahodarný, rozhodný na celý život a dal jeho duši pevný smer“. Tento šľachetný, jemnocitný, vzdelaný muž bol svojho času jedným z najlepších pedagogických spisovateľov v Uhorsku. Zostavoval dobré čítanky pre ústavy mužské i ženské; vydával dômyselné výbery z Jeana Paula a Herdera; ostro kritizoval organizáciu protestantských škôl uhorských; obšírne prednášal dejiny rakúske (osem zväzkov, vo Viedni 1815 — 17): a najmä pôsobil na vkus a cit zverencov svojich znamenitými výkladmi poetických diel staroklasických a ohnivým, pravda, nemecky sfarbeným vlastenectvom: jeho dvojzväzková kniha „Von der Liebe zum Vaterlande“^[1] (vo Viedni 1793) je toho význačným dokladom. Šafárik v stručnom nemeckom náčrtku svojho životopisu chváli si liberálneho bohoslovca Daniela Mihályika i bystrého právnika Aderjána; no pre Genersicha má slová najsrdečnejšie. To boli stopy jasné.

Ale boli aj stopy temné. Šafárik priznáva, že do šestnásteho roku vyrastal bez povedomia slovanského. Až po prvom roku v Kežmarku prebudilo sa elementárnou silou, ako vôbec každá idea, ktorá mu kedy zachvátila myseľ. Popud bol dvojaký, negatívny i pozitívny. „Zvrátené správanie sa niekoľkých nezdravo zaslepených slovanovrahov, menovite rektora Podkonického, starobou takmer detsky naivného, ktorý bez hanby hlásal nenávisť a opovrhnutie voči Slovanom“, a hojné učené i beletristické knihy nemecko-maďarské (výber z nich zostavil sám neskôr v „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur“^[2] str. 44 — 47), ktoré opisovali Slovanov ako plemeno inferiórne, dotýkali sa ho bolestne a hnevlivo. Tým usilovnejšie si všímal knihy československé, a najmä horlivo čítal Nejedlého „Hlasatela českého“, kde idea národnostná ozývala sa v oslavách i rozboroch. Už programový článok redaktorov „O lásce k vlasti“ (diel prvý, prvý ročník 1806, str. 5 — 42) hovoril celkom inak, ako čo od niektorých učiteľov počúval mladý kežmarský študent. „Žádáme-li, aby národ byl šťastný, tedy počneme od základu toho štěstí, počneme od lásky k vlasti… Každý národ mateřským jazykem a mravy svými od každého jiného národu se dělí a podle těch dvou jediné od všech jiných národů se rozeznává; promění-li tyto dvě podstatné veci, tedy přestane býti tím národem, kterýmž jest, a jiným národem učiněn k tomu aneb onomu se přivine, jehož jazyk aneb mravy přijal. Jestliže tím způsobem národ se změní, tuť se pronevěří vlasti, a vlast… přestává matkou, to jest vlastí býti těm odrodilým synům, kdož ošemetným a nepřirozeným způsobem jazyku a mravům matky své se odučili… ješto ti odpadlíci, nevlastní synové (ať nedím pankharti!) té nové matky nepováží, že ona jim vždy macechou zůstává… Každý člověk povinen jest upřímně a vroucně vlast svou, to jest jazyk svůj mateřský a mravy národu svého milovati i všemožnou prací a snažností k zvelebení a rozšíření jich přispívati.“ Takto a podobne za všeobecného protinapoleonského ruchu európskych národov a prenikavej agitácie najmä nemeckej školy romantickej písal Jan Nejedlý. A takisto Josef Jungmann v povestnej rozprave „O jazyku českém“ (tamže I, str. 43 — 49 a III, 321 — 354). „Jazyk jest ta nejvýtečnější, dle zvláštního země prouhu, mravů, smejšlení, náklonnosti a dle tisícerých každého národu rozdílů uzpůsobená filosofie, a tudy, jakož každý účinek k své příčině se nese, tak on složením, zvukem a povahou svou ten najjistější a nejvěrnější obraz počátku zobecnění, zdělání, povahy a způsoby samého národu představuje, tak že v jednom jazyku jako celý národ žije a jej co známku a důvod osobnosti své přednáší… Není ještě posavad po všem veta. Živ jest národ ten, jehož jazyk zcela nepošel. Stojí až po tu dobu onen štěp vašinců, ač odraný, ač ostím vůkol dušený, nicméně zdá se, že pouští nové pupeny, silné dosti, aby ještě jednou předešlá mladost se obnovila… Povstává, dím, ušlechtilejší česká rodina, zdární synové vlasti, povinnou k té matce lásku v prsech čijící. Ti, kde jste vy snažíce se ustali, uchopují se českého umění a vytrhnou slavnou druhdy vlast svou z přísloví a posměchu okolních národů.“ Toto všetko čítal mladý Pavol Šafárik. Ako naňho pôsobila najmä rozprava Jungmannova, hovorí sám: „Dojala ho hluboce, jeho láska k jazyku mateřskému a k slovanskému národství nyní propukla tím prudčeji.“

Šafárik začal odvtedy jazyk materinský i reči slovanské, ktoré živo počúval okolo seba, študovať aj teoreticky; dal sa do zbierania a zostavovania slovenskej piesne ľudovej; začal básniť. Hromátkove viedenské „Prvotiny pěkných umění“^[3] v r. 1813 — 15 prinášali jeho drobné verše a 1814 v blízkej Levoči vydal dokonca samostatnú zbierku „Tatranská múza s lýrou slovanskou“, osemdesiatstranová knižočka s úvodnou básňou, podpísanou: P. J. Šafáry (jeho otec sa tiež obyčajne podpisoval Paulus Schaffary).

Touto knižkou a niekoľkými ďalšími prácami, ktoré vytlačil potom v „Prvotinách“, pribudol vtedajšiemu básnictvu českému nový talent. Už úvodné verše, ktorými sa lúči s múzou, sú zaujímavé. „Zamlč též, že jemu bylo málo víc než šestnáct let, když ho s tebou nebe svilo, když ti polní trhal květ“, hovorí o sebe; a predsa sa už jasne vyhlasuje za Slovana a otvorene posudzuje národný program. Lkajú vraj nad naším jazykom, ako hynie, a pritom horlivo — strkajú ruky do vreciek; rojčia o vysokých ideáloch bez cieľa a výsledku, a za všeobecného posmechu padajú z nadzemských výšok na zem; predkladajú nechutnú zmiešaninu vecí starých i nových, a čudujú sa, ak nechutí čitateľom; ponosujú sa, že spisovný jazyk je nezrozumiteľný, namiesto toho, aby sa ho učili atď. A zaujímavé sú aj iné myšlienky mladého lyceistu. Popri bežnej anakreontike všakových Milkov, Dafnysov, Melín, Lýdií, Nýmf a podobných: popri bežnej antike Múz, Titanov, Morfeov, Apollónov, Tantalov, Hér, Helikónov a Umení smelo a jadrne vyznieva z veršov Šafárikových túžba po skutočnom umení a po zdravom národnom živle. Verí v nevyhnuteľnosť poézie. Ona osladzuje údel života, povznáša skúmanie mysliteľovo, vedie k dobrému. „Pokavad objímati zem obloha blankytomodrá bude, a láskyplné své otevře náručí choti; pokavad po žalostných se radostné v člověku zjeví city: tu nepochybně se budou umělců hvězdy v neproměněném blyštěti světle.“ A podobne oslavuje ľudových hrdinov horského života, hôrnych chlapcov, polorozprávkového zbojníka Jánošíka, ktorý krotil panskú pýchu a chudobným zmierňoval bremená, bojazlivých zbavoval zbrane a ohrozených chránil, bohatým bral a chudobným dával.

Všetkým tým mladistvý poeta od staršej našej školy básnickej sa očividne odlišuje. Z jeho veršov zaznieva zvuk mužský a jadrný, vážne myšlienky o Bohu a večnosti, o povinnosti a práci, o kráse a dobre ako o ideáloch človeka. Ak si odmyslíme tvrdosť a neobvyklosť mnohých dialektických slov a nevyhnutné ústupky starnúcej anakreontike, Šafárikova „Múza“ v druhej desatine nášho storočia je popri Jungmannovom preklade „Strateného raja“ poeticky najvýznamnejším výtvorom. Práve Milton v rúchu českom a vážny Klopstock boli Šafárikovi obľúbeným čítaním. Mladý básnik vedome hlásal už vo svojich veršoch obrodenie domácej poézie; vedome ukazoval jej vysoké účely: nie je planou hrou slov, ani hračkou obraznosti, ale je večnou útechou ľudského ducha a vyjadrením jeho najvyšších pomyslov a predtúch. A čo sa formy týka vo vtedajšom českom básnictve, zriedkaktorý básnik vyčerpá na niekoľkých stránkach toľko rozličných lyrických rozmerov a málokde nájdeme také plynulé prízvučné hexametre ako v najdlhšej a básnika najlepšie charakterizujúcej básni „Zdání Slavimilovo“ alebo také znelky, ako je napr. „Jiskra božství“, venovaná priateľovi. Znie: „Co jest člověk? co jest život jeho? Stín jest člověk, život jeho sen. Od hvězd spadlá jiskra božství jen můž mu půjčit bytu skutečného. Sletěl blesk: a bělmo s pošmourného oka padá, mrak se mění v den. Sletěl blesk: a srdce vře, až ven proud se citů vroucích valí z něho. Světlo, světlo, to jej z spaní budí, vznáší k hvězdné nebes výsosti; láska, ta ho stezkou milosti z mrtvé říše v ráje květlé pudí. Ó, jenž’s pravým obou ctitelem, buď i mým vždy věrným přítelem!“ Skrátka: vo veršoch Šafárikových bolo u nás čosi nové, smelé; ohlášala sa nimi túžba vyslobodiť sa z vychodených koľají, český Sturm und Drang.^[4]

Dnes jasne vidieť, čo vzdelalo básnika Šafárika. Zo školského nemeckého čítania utkvel mu v mysli popri Gleimovi Klopstock, Bürger, Mathisson a Schiller, z českého súkromného čítania popri dielach školy Puchmajerovej predovšetkým Jungmannov preklad „Strateného raja“ a svojou slovnou zásobou i slovenská pieseň ľudová. Slovák sa v ňom ozýva všade, najmä vo výraze: jonák je u neho „pacholek“; snědý loupežník „počerný kmín“; muž je „chlap“; neloupí, ale „zbíja“; nemává, ale „zvíjí“; kázání je „kázeň“; hůl „palica“; neutrácí, ale „stráví“; větvičky mení na „halúzky“; obočí na „obrvy“ atď.

Ačkoľvek Šafárika uznávali (známy je pochvalný posudok starého Palkoviča), a hoci napísal: „neprestal jsem, ni jindy přestanu zpívat“ — predsa okrem niekoľkých jednotlivostí veršovníctvo skoro zanechal. „Tatranská múza“ ostala jedináčkom a zapadla aj skutkom, skoro celý náklad zhorel. Napriek tomu sa Šafárik poézii neodcudzil. S jej teóriou sa ešte dlho zaoberá; usilovne študuje a prekladá diela antické a moderné; a počas štúdií univerzitných i po nich jeho hlavným teoretickým účelom je od základu zreformovať poéziu česko-slovenskú.