ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chodila Zuzanka okolo Dunaja,
nosila na rukách švárnyho šuhaja.

Šuhaju, šuhaju, čo ti mám urobiť:
Či ťa mám vychovať, či do vody hodiť?

Mamko moja, mamko, len ma vy chovajte!
Keď ma vychováte, na vojnu ma dajte!

Príde vám pochvala od pani kráľovnej,
že budem bojovať neďaleko od nej.

Príde vám pochvala od pána cisára,
že ste vychovala na vojnu husára.

Husári, husári, peknie kone máte,
ta puojdem medzi vás, kterého mi dáte?

Dáme my ti, dáme, s tou červenou hrivou,
čo se budeš nosiť po tábore s milou,

dáme my ti, dáme, čižmy s ostrohámi,
čo ti budú brinkať hore dolinámi.

Ej, mamko, mamko, daj ma do školy,
nak sa ja učím sebe do vuoli.
A ty, bratu, sedlaj koňa,
nak neleží darmo doma,
tajdem do vojny.

Ej, mamko, mamko, vy ste príčina,
že teraz musím sedať na koňa,
nechceli ste na mňa troviť,
že ja musím do vojny iť,
plače rodina.

Ej, neplačte vy, moja rodina,
všetko mi je to mamka príčina,
bude ona nariekati,
keď bude ostarievati,
že nemá syna.

Ej, synu, synu, synu premilý,
nemeškajže sa, príď domov z vojny,
aby mohla s tebou byti,
a s tebou sa potešiti,
synu premilý.

Už vám ja viacej, mamko, neprídem,
a ja tam veru bojovať budem.
Opatruj vás Pánboh doma,
buď zdravá všetka rodina,
na veky. Amen.

Hore dolinámi čerňava sa valí,
ni je to čerňava, ale sú husári.

Janíčok, Janíčok s peknou bielou tvárou,
nedajže sa, nedaj, medzi tých husárov!

Veď by som sa nedau, milá, zverbovati,
keď by sa nám dali dojedna^[23] sobrati.

Tebe bráni otec, a mne bráni muoj brat,
pre Boha živého, dajte sa nám sobrať!

Sadla si k nemu, šeptala jemu:
Nechoď, Janíček, nechoď na vojnu!

Na vojnu musím, ja sveta skusím,
ja teba, diovča, opustiť musím.

Prečo tam ideš, veď sa tam blýska?
Jak bych neišol, keď tam Mariška.

Prečo tam ideš, veď tam hrmelo?
Jak bych neišol, keď sa mi chcelo.

Nač ty tam ideš, veď tam déšť padá?
Jak bych neišol, kaprál ma žiada.

Nač ty tam ideš, veď je tam blato?
Jak bych neišol, keď dajú zlato.

Čo si, Ondrejko, čo si vykázal,
že ťa úradník na tú vojnu vzal?

Ništ ni dobrého, ani nového,
nechcel sem slúchať pána mojého.

Husari, husari, pekne kone mace,
kedz ja śe zvirbujem, ktoreho mi dace.

Či teho śiveho, či teho vraneho,
či teho konička, co na nim šablička.

Koničku muj śivy, budzže mi ščeslivy,
kedz pujdzem do vojny, by me nezabili.

Šablička ne moja, ale čisarova,
kedz śe v ňu vyrubam, to serenča^[25] moja.

Śivy kuň, śivy kuň, maľovane śedlo,
co ce, šuhaječku, na tu vojnu svedlo?

Bodaj tote śedlo sto Paromov vzalo,
že mojho mileho na tu vojnu zvedlo.

Śivý kuň karabin, śedelečko neśe,
počekaj me, dzevče, do jeśeni ešče.

Ja by ce čekala, roček i poldruha,
a ty bys me nevzal, mne by haňba bula.

Haňba by mi bula, haňba prevelika,
žem śi ja ľubila bileho Janika.