ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod Javorníčky
štyri chodníčky,
cestička,
už ťa nechávam
a preč odchádzam,
Anička.

Červený kantár,
červený kantár,
biely kuoň,
však je to peknuo,
však je to peknuo,
Bože muoj!

Ej, hora, hora, hora vysoká!
Kto ťa bude, hora rúbať,
keď ja budem mašírovať?
Ej, hora, hora, hora vysoká!

Ej, lúka, lúka, lúka zelená!
Kto ťa bude, lúka, kosiť,
keď ja budem šabľu nosiť?
Ej, lúka, lúka, lúka zelená!

Ej, žítko, žítko, žítko belavé!
Kto ťa bude, žítko, žati,
keď ja budem v gliede^[60] státi?
Ej, žítko, žítko, žítko belavé!

Ej, vínko, vínko, vínko červené!
Kto ťa bude vínko piti,
keď ja budem krev cediti?
Ej, vínko, vínko, vínko červené!

Ej, ruža, ruža, ruža kvetúca!
Kto ťa bude, ruža, trhať,
keď ja budem v hrobe ležať?
Ej, ruža, ruža, ruža kvetúca!

Prišla mi už, prišla, novinečka istá,
že už mosím iti z trenčanského mesta.

Prišla nenadále a mna zarmútila,
mojemu srdenku žalosť učinila.

Žalosť nad žalosti, presmutné lúčení,
že mosím zanechať moje potešení.

Banujem, duša má, že ťa mám zanechať,
čo som bol navykol, už mosím odvykať.

Odpusť mi, duša má, čo som ťa rozhneval,
už som si do vojny koníčka osedlal.

Keď si si osedlal, už len mosíš iti,
veru ti ja nemám vúle odpustiti.

Plačú oči, plačú, horce naríkajú,
milému za milú, keď sa rozlučujú.

Poslední čas jak si ruce své podali,
takto smutným hlasom oba zaplakali:

Banujem, duša má, aj banovať budem,
na teba, srdenko, nikdaj nezabudnem.

Pamatuj, duša má, na mú vernú lásku,
kterú sme mávali to až do včilajšku.

Smutným krokom išel na svém vraném koni,
ozrel sa za milú všecek uplakaný.

Milá ho videla horce naríkati,
nemohla sa ona od plaču zdržati.

Tak smutne hladeli jeden na druhého,
nemohli prereknúť slovíčka žádného.

Takto smutným hlasom na milú zavolal:
Obrať sa, duša má, ešte ťa raz božkám!

A tak naposledy hubičky si dali,
od velkého žialu oba na zem padli.

Pri tej levickej kasárni,
tam je moj milý nezdravý.

Keby ja mohla k nemu prísť,
vedela bych ho uzdraviť.

Keď ona prišla ta k nemu,
nemohla vraveť od žiaľu.

Už je, má milá, už je zle,
už je putečko na noze.

Vezmiže, milá, dva nože,
rozrež putečko na noze.

Netreba, milý, dva nože,
veď nám to Pán Boh pomuože.

Ďarmotská^[61] kasáreň pekne maľovaná,
nejedna mamička pod ňou zaplakala.

Mohol som ja teraz kráľovi neslúžiť,
mal som ja frajerku, mohol som ju ľúbiť.

Moja frajerečka perečko mi dala,
tá moja mamička nevďačne to mala.

Nezverboval som sa, nasilu ma vzali,
košeľku bielenú na mne podriapali.

Nezverboval som sa, nasilu ma vzali,
z tridsiati koníčkov vyberať mi dali.

Ver som si ja vybrau s tou červenou hrivou,
čo ma bude nosiť po tábore s milou.

Ta ja puojdem, ta ja, ta ja povandrujem,
komuže ja, komu, smutný zaďakujem?

Mám komu ďakovať, diovčatá milovať,
z ďalekej krajiny milú pozdravovať.

Keď ja povandrujem okolo Budína,
tam se ja napijem červeného vína.

Červenuo vínečko v poháriku skáče,
ale má milenka smutne za mnou plače.

Neplač, milá, neplač, že ja odchodievam,
veľa vody prejde, kým ja zas prídem k vám.

Neplač, milá, nenaríkej, už je darmo,
už ja musím mašírovať zítra ráno.
Zítra ráno do tábora i do poľa,
už ťa musím opustiti, duša moja!

Už ja teba zanechávam, moja milá,
ach, hodina prenešťastná i truchlivá:
Zaspívejte smutnú píseň, vy slávičky,
že nebudem milovati víc paničky.

V čem sem rozkoš moju míval, to už tratím,
aniž více k lásce verné sa navrátim.
Šabľa bude milenka má i rodina,
krev múj nápoj místo vody, místo vína.

Dobre sa maj, moja sivá holubička,
ešte dovoľ bozkati mi tvoje líčka.
Ty mi daruj na znak lásky bielu šatku,
a ja tobe tuto píseň na památku.

Hore hájom, dolu hájom,
plače diovča za šuhajom.

Neplač, diovča, veď on príde,
keď mu láska na um síde.

Nenariekaj, už je darmo,
ja preč musím zajtra ráno.

Zajtra ráno do tábora,
mašírovať, duša moja.

Zajtra ráno pred zorami,
predo štyrma hodinami.

Počkaj ma, milá,
počkaj na mále,
kým si vyvedem
koňa z maštale.

Koňa vranýho,
osedlanýho,
milá milenka,
sedaj na neho!

Už ten koníček
po dvore frká,
už moja milá
v komore fiká.

Už ten koníček
po dvore skáče,
už moja milá
v komore plače.

Letela hrdlička nemeškom,^[64]
stretla milého pod briežkom,
žalostne vzdychal, ľutoval,
svojej milej lásku oplakával.

Pamatuj na to, dušičko,
na tvoje vernuo slovíčko,
čo si mi vtedy sľúbila,
keď si ma štvrtým rázom videla.

Prisahala si sa za vernú,
za moju ženku uprimnú,
že ma budeš milovati,
a už teraz ma chceš zanechati.

Ajhle, už na koníka sadám,
te falešnú zanechávam,
lebo si ty sama príčina,
že sa mi tá šabľa zapáčila.

Ta kremnická brána, pekná maľovaná,
pod ňou má mamička stojí uplakaná.
Syn sa k nej podáva a jej ruce dáva:
Neplačte, má milá, včiľ je svadba moja.

Synu moj premilý, jaká je to svadba,
keď je tvá rodina neni na nej žiadna.

Ten kremnický richtár, to byl moj starý svat,
tak ma dokrvavil, jako šibenca^[66] kat.

Dal ma vyprovadiť do poľa šíreho,
abych víc neprišel do mestečka jeho.

Keď ja puojdem cez Bystricu,^[67] cez tú Dolňú ulicu,
budeš plakať, moja milá, keď mi šabľu ponesú.

Šabľu novú mi prinesú, k buočku mi ju priložia,
budeš plakať, moja milá, keď ja puojdem do boja.

Ďakujem ti, moja milá, ďakujem ti nastokrát,
že si ty mňa milovala, včiľ ťa musím zanechať.

Keď som šiel do vojny, milá vodu brala,
ja som si zaspieval, ona zaplakala.

Ja som si zaspieval na vranom koníčku,
ona zaplakala: Vráť sa, šuhajíčku!

Naši páni, radní páni chytili mne na vojnu
a to všecko pre mú milú, že som byl s ňú pod holú.

Keď som išol od mej milej, byl mesiačik vysoko,
podívaj se, moja milá, však som ja již daleko.

Daleko si, múj šuhaju, daleko si ode mne,
keď ty ztade povandruješ, však ty prídeš zas ke mne.

Keď som ja byl na pol míle, ješte za mnou volala:
Vrať se, milý najmilejší, v čom som ťa rozhnevala.

Hnevala si, už nebudeš, však ty na mne ješte spomneš,
keď ja ztato povandrujem, ty tu sama zústaneš.

Mohu zústat i nezústat, mohu také s tebou jít,
rodičové v cinteríne, ti nevedia o mne nic.

Múj kúň vraný osedlaný, na ňom pekný biely plášť,
a ty, moja najmilejšia, musíš tuto tak zustať.

Vy hodinky, vy bystrické, kolkokrát ste už bily,
že ste vy mne s mojou milou tak lehce rozlúčily.

Tie hodiny, tie bystrické, tak ony zticha bijú,
už má milá horekuje, že mne husári vedú.

Neplač, milá, nenaríkej, ale počkej maličko,
prídem ja k vám zítra ráno, čím nebude slunečko.

Máš ty prijít zítra ráno, radej zústaň dnes u mne,
tak potešíš mé srdečko, tak potešíš sám sebe.

Když on na koníčka sedal, tak pekne odpytoval:
Odpusťže mi, moja milá, v čom som ťa ja rozhneval!

Spadla mi šablička
s vraného koníčka,
podajže ju, milá
s sivýma očima,
má lastovička!

Keď mu ju podala,
horce zaplakala:
Bodaj bych ťa bola,
moj drahý sokolu,
nikda neznala!

Poďte, chlapci, poďte, poďte na diváky,
ide švárno diovča spolu s katonáky.^[68]

Poďte, chlapci, poďte, aj ja s vami puojdem,
aspoň vám v tábore košeľky prať budem.

Idú Mazuri^[69]
od Babej gury,^[70]
i ten jeden Mazureček,
čo mi nesol na veneček
zelenej ruty.

Prijechal v noci
pred moje oči,
vstaňže, moja kochaničko,
pripáš sukňu i fertušku,
koňom daj vody!

Jako ja mám vstať,
koňom vody dať,
keď mi mati zakázala,
žeby s tebou nejechala.
Matky sa neboj!

Matky sa neboj,
sedaj na muoj kuoň,
puojdeme my v cudzie kraje,
kde sú inšie obyčaje,
maľovaný dvor.

Prez dvor jechali,
páni volali:
Čože je to za dievčina,
čože je to za dievčina,
jechá s pánami?

Prez les mašíroval, horko, ťažko vzdychal,
a na každý buček svoje meno písal.

Milá tam behala, to meno čítala,
od veľkej žalosti strašne zamdlievala.

Pukajte se, hory, pukajte se, skaly,
vráťte mi milého, čo ste mi ho vzaly.

Ach, rozlúč mňa, Bože, s týmto svetom márnym,
keď mňa svet rozlúčil se šuhajkom švárnym.

Nebudem, nebudem vojaka miluvať,
tambor zabubnuje, musí mašíruvať.

Bude vojna, bude, ktože na ňu puojde?
Ktorá má milého, nariekati bude.

Ach, i ja nariekam smutná holubička,
že opustiť musím môjho šuhajíčka.

Viacej času nemám, na koníka sedám,
ale tebe, milá, ešte rúčku podám.

Podám ti ručičku, to na rozlúčenia,
aby si vedela, žes milého mala.

Že som ti bou verný, ešte si zaspievam,
pod tvojím obluočkom Bohu ťa porúčam!

Zostaň s Pánom Bohom, Bohu ťa porúčam,
s tebou sa ja teraz naveky rozlúčam.

Mesáček zachádzá a den už zorívá,
že je čas lúčenia na známost nám dává.

Nech ťa Boh, má milá, nech ťa Boh opatrí,
už ja včulek musím na koňa sedati.

Ten venček, má milá, vezmi na památku,
ten ti preukáže aj moju myšlénku.

Ten ti preukáže aj moje trápení,
kterému v tém svete nikde rovno není.

Keď on bude zvadlý, to som dorúbaný,
a keď bude suchý, to som dostrílaný.

Keď sa nepremení, vez, že som ja zdravý,
že som nezabudol naše milování.

Daleko, široko maširovat budem,
predsa tebe, milá, nikda nezabudnem.

Sama som ti, sama, koníčka sedlala,
keď puojdeš do vojny, aby ťa poznala.

Osedlala som ti červeným cafrakom,^[71]
aby ťa poznala v regimente celom.

Dala som ti, dala, koníčkovi obrok,
žeby si mi prišou navečer pod oblok.

Dala som ti, dala, za klobúk tulipán,
žeby si mi zostal na vojne veľký pán.

Ešte som ti dala belasú ľaliju,
žeby ti nesťali peknú hlávku tvoju.

Dala som ti, dala, ručník vyšívaný,
keď ťa porúbajú, zaviazati rany.

Keď ti ja odpíšem bielyma písmami,
milá, muožeš vedeť, že som dobre zdravý.

Keď ti ja odpíšem lístočok červený,
muožeš dobre vedeť, že som poranený.

Keď ti ja odpíšem čiernymi písmami,
muožeš dobre vedeť, že už ležím v zemi.

Sokole, biely vták, ty vysoko lietaš,
povedz mi novinu, čo v Bystrici slýchaš?

Poviem ti novinu, ale nebárs dobrú,
že tvojho milého do kasárne vedú.

Keď vedú, nech vedú, nech ho len sprevadia,
pošlem poňho mamku, azda mi ho dadia.

Ak mi ho nedadia, puojdem poňho sama,
tam si ho najdem medzi vojakama.

Na stolički sedeu mezi vojakama,
utierau si slzy svojíma vlasama.

Naže ty, muoj milý, hodbabnú šatočku,
žeby si nezabou na tvoju frajerku.

Čo by si mi dala zlatom vyšívanú,
ešte ty nebudeš frajerečkú mojú.

Daj mi radšej, diovča, tamté dve pištole,
Bohu ťa porúčam, ja idem do pole.

Frajerečka moja, shováraj sa se mnou,
husári verbujú, volajú ma s sebou.

Keď teba volali, mohol si len iti,
veru ti ja nemám vuole odpustiti.

Maštaľ murovaná, koník sivovraný,
sedlal ho Janíčok všecok rozžialený.

Keď si ho osedlal, sadol si na neho:
Podaj mi, má milá, ručníčka bieleho!

Načo by ja tebe ručníčky dávala,
draho moja matka plátno kupovala.

Ide ti on, ide, hore naším dvorom:
Ostaň, duša moja, s milým Pánom Bohom.

Ide ti on, ide, po zelenej lúce,
len sa mu šablička pri boku ligoce.

Ide ti on, ide, tam dolu lúkama,
milá za ním beží, lámajúc rukama:

Jaj, beda, prebeda, prenešťastná chvíľa,
keď som sa ja s tebou oboznati mala.

Navráťže sa, milý, na jedno strelenia,
podáme si rúčky na to rozlúčenia.

Ja sa nenavrátim, ani krok nekročím,
kto za mnou banuje, nech se mnou vandruje.

Neďaleko Klenovec od Kokavy,^[73]
páči sa mi šuhajčok cifrovaný.
Povedau mi vera,
že mi príde včera,
ej, hore, ej, hore Surdokami.^[74]

Kebys nebou, šuhajčok, posmeváčik,
dala by ti ručníčok vyšiváčik,
dala by ti šatku,
šuhaj, na pamiatku,
ej, šuhaj, ej, šuhaj, na pamiatku.

Ale ti ja, šuhajčok, ručník nedám,
lebo sa ja na teba veľmi hnevám,
že si taký zradný,
dau si sa do vojny,
a mňa si, a mňa si doma nechau.

Počkaj len, moja milá, tri mesíce,
puojde nás ta na vojnu tri tisíce,
vy budete plakať,
my budeme skákať,
tam dolu, tam dolu pri muzice.

Keď ja puojdem bojovati na vranom koníčku,
bude moja milá volať: Navráť sa, Janíčku!

A ja sa ver nenavrátim, ešte ďalej puojdem,
pozriže ty, milá moja, kerou cestou puojdem.

Pozriže ta, milá moja, na červené more,
jako sa ja budem rúbať s Francúzom v tábore.

Jedna rúčka bude na zbroj a druhá na paloš,^[76]
modliže sa, milá, za mňa, že mi Pán Boh pomuož!

Dosti som sa už modlila za daremnú lásku;
a ty veru tam odvisneš niekde na povrázku!

A ja veru neodvisnem, dúverim ja v Boha,
predsi sa tak všecko nazdám, že ty budeš moja.

Keď som sa zverboval, milá šaty prala,
keď som jej povedal, žalostne plakala.

Neplač, milá, neplač, muožeš dosť plakati,
otváraj mi truhlu, vykladaj mi šaty.

Keď mi vyložila tri košele biele,
smutne zaplakala: „Kto ti ich opere?“

Keď už vyložila lajblík damaškový,
horce zaplakala: Frajer muoj uprimný!

Ja som hnedky začau koníčka sedlati,
že puojdem mej milej doktora hledati,

Ale sotvi že som koníčka osedlal,
ach, už moju milú pán farár spovedal.