Národnie spievanky 1 – Vojna
Autor: Ján Kollár
Digitalizátori: Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Andrea Kvasnicová, Nina Varon, Erik Bartoš
Obsah
Nebojujte dále,
králové milí,
čože vás po chvále,
chudoba kvílí.
Vojna lid sužuje,
vojna lid morí,
pokoj rozmnožuje,
jak písek v mori.
Vojna nezná práva,
silou panuje,
pokoj, kde zústává,
krivdy zbraňuje.
do pustošiny,
pokoj staví mesta,
zámky, dediny.
Nebojujte dále,
vojaci milí,
prestaňte na mále,
chudoba kvílí.
Kod som sa prevážau z Pešte do Budína
plakala moja mať, aj celá rodina.
Neplačteže, mamko, ani ty, sestrička,
že sa mi ligoce pri boku šablička.
Kod som prišou z vojny na tom sivom koni,
veď ma nepoznali rodičovia moji.
Ale moja sestra, tá ma poznávala
po koni, čo mi ho do vojny sedlala.
Té štiavnické[98] veľké zvony tak mi pekne zvonily,
miloval sem švárne devča, ale mi ho nedali.
Keď nedali, ja som rád,
že nemám čo milovať,
zoberem si moje šaty a puojdem sa zverbovať.
Už som prišol z vojny domov, ešte si sa nevdala,
na koho si, moja milá, na koho si čakala?
Na teba som čakala,
že ja budem tvá žena,
rodičovia už pomreli, ja som verná zostala.
Moja milá v Pešti slúži,
moje srdce za ňou túži,
a ja ju tam nenechám,
čo ja puojdem neviem kam.
kým neprindem až do Peštu,
a od Peštu zase dál,
kým nevidím Temešvár.[99]
Temešvár je pekné mesto,
tam sa prejde nejedno sto,
ach, nešťastný Temešvár,
keď som ja tam neostal.
Tam pod skalou vysokou studňa murovaná:
napi sa z nej, má milá, ak si spravedlivá!
Prvý pohár vypila, priam líčka zmenila.
Neni si ty, má milá, panna spravedlivá!
Štyri ruočky minuly, čo som bol vo vojne,
radi sme sa videli; nechať se musíme.
nech ťa vezme druhý muž, so mnou neostaneš!
Keď ja tebe, muoj milý, i ženou nebudem,
ale predsa na teba nikdy nezabudnem!
Jedzteže, piteže,
moji milí hostia,
čo sa neradi postia:
Za maštaľ koní mám,
to všecko popredám,
a vám jesti, piti dám.
Dneska za holbičku,[100]
zajtra po žajdlíčku,
na tretí deň vodičku.
Stoly prikrývala,
žalostne plakala,
že jej pána nie doma:
Sedem celých rokov
jak na vojnu tašiou,
dolu tichým Dunajom;
po polaji[101] zelenom,
po jabradí[102] červenom.
Hory, hory, čierne hory,
však nad vami smutno stojí!
Sestra bratu hlávku myje,
do vojny ho vypravuje.
Ach, muoj bračok premilený,
kedyže mi prídeš z vojny?
Sestra moja premilená,
vyjďže ty von po tri rána.
Prvuo ráno von vyzrela,
biele zore uvidela:
Ach, Bože muoj premilený,
už je brat muoj oblečený!
Druhuo ráno von vyzrela,
červenie zore videla:
Ach, Bože muoj premilený,
už je brat muoj v prudkom ohni.
čierne zore uvidela:
Ach, Bože muoj premilený,
už je brat muoj posekaný!
Všetci páni z vojny idú,
muojho brata koňa vedú:
Páni, páni, radní páni,
kde ste muojho brata dali?
Veď sme ti ho neprepili,
ani v kartách neprehrali.
Tam ti leží pri Dunaji,
v čiernej zemi zakopaný!
Vyletel vták hore pod oblaky,
mal on peria nade všecky ptáky,
nade všecko stvorení.
Priletel on Marce pod okénko,
zavolal on: Hej, milá milenko!
Povedz, či spíš, či čuješ?
ale tobe otvoriti nesmím,
mám milého ve vojne.
Tak sa oni spolu shovárali,
až sa oba po reči poznali,
potom horce plakali.
Vitaj, milý, z dalekej krajiny,
rozprávaj zlé i dobré noviny,
jak se ti v svete védlo.
Zle se védlo, sivá holubenko,
dorúbali to moje srdenko,
mečem ho rozsekali!
Idem, milý muoj, do apatéky,
donesiem hned všelijaké léky,
všelijaké zeliny.
Čo je mne už po tých tvojích lékách,
keď ja umrem na tých tvojích rukách,
na tých tvojích ručičkách.
Choď ty radšej, milá, k farárovi,
nech rozkáže tomu hrobárovi,
ať mi kopá hrob nový.
Na tom hrobe nápis a znamení:
Tuto leží Janík dorúbaný.
A vtom zbledla Marinka.
Vojna bola i minula,
moja žienka nezhynula,
moja žienka i dnes žije,
rada pálenečku pije.
Čieže sa to pávy
v tom zelenom háji,
v tej zelenej brezine?
To sa moje, tvoje,
čo som vychovala,
kým si ty bol vo vojne.
Čím si ich chovala,
keď si ništ nemala?
zelenou trávičkou,
studenou rosičkou,
to sa moje mozole.
Čieže sa to voly,
majú zlaté rohy,
v tej zelenej brezine?
To sa moje, tvoje,
čo som vychovala,
kým si ty bol na vojne.
Čím si ich chovala,
keď si ništ nemala?
Tou zelenou trávičkou,
zelenou trávičkou,
studenou vodičkou,
to sa moje mozole.
Čieže sa to ovce,
majú liate zvonce,
v tej zelenej brezine?
To sa moje, tvoje,
čo som vychovala,
kým si ty bol na vojne.
Čím si ich chovala,
keď si ništ nemala?
Tou zelenou trávičkou,
zelenou trávičkou,
studenou vodičkou,
to sa moje mozole.
Čieže sa to deti
pod tou našou pecou,
ej, také maličičké?
To sa moje, tvoje,
čo som vychovala,
kým si ty bol na vojne.
Čím si ich chovala,
keď si ništ nemala?
Tou varenou kašičkou,
varenou kašičkou,
studenou vodičkou,
to sa moje mozole.
O autorovi
Ján Kollár
slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu
Galéria obrázkov
Obrázok
