ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

To je živuot, to je svet!
To sú chlapci ako kvet!

Ľúbi sa mi, ľúbi císarská príprava,
červené výložky, ostrihaná hlava.

Čierne oči, poďte spať,
bo musíte ráno vstať!

A to ráno raníčko,
keď vychádza slniečko.

Už slniečko vychodí,
má milá sa prechodí.

Prechodí sa po rinku,
donesie nám novinku.

Novinečku takovú,
že na vojnu verbujú.

Keď verbujú, budú brať,
škoda chlapcov nastokrát!

Dajú koňa i šaty,
i klobúčik rohatý.

Za klobúčik pentličku,
a ku boku šabličku.

A do ruky karabín,
už ťa, milá, zochabím.

Zostaň, milá, komu chceš,
už ty moja nebudeš.

Keď som išou cez dva vrške,
najšou som si tam dva rožke,
keď som počau na nich trúbiť,
začaly ma diovky ľúbiť.

A ja nechcem diovky ľúbiť,
radšej budem šabľu nosiť;
šabľu, šabľu maľovanú,
od cisára darovanú.

Cisár, cisár, sedlaj koňa,
puojdeme my do tábora.
Tábor, tábor, otváraj sa,
idú chlapci, zverbujú sa!

Nepuojdem na vojnu, mám frajerku strojnú,
škoda by ju bolo nechať lecikomu.

Verbujú, verbujú hore Košicami,
i ja sa zverbujem s krásnymi očkami.

Verbujú, verbujú v mikulášskom meste,
i ja sa zverbujem, mňa frajerka nechce.

Mňa frajerka nechce, iba mladých pánov,
čo ti jej vínečko dávajú z pohárov.

Ovi, diovča, nevídanuo!
Keď ma nechceš, už je darmo,
keď ma nechceš milovati,
ja sa puojdem zverbovati.

Zverbujem sa, budem husár,
bude ze mne dobrý pisár,
budem listy dopisovať,
švárne panenky milovať.

Uboči, uboči, tam sa voda točí,
kto nemá frajerky, nech len do nej skočí.

Ja ju jeden nemám, ale si ju kúpim,
švárnemu dievčatku do strmeňa stúpim.

Blázen by som ja bol do tej vody skočiť,
pre leda dievčatko volím šabľu nosiť.

Dáš? dáš? či nedáš? Či sa ti mám prosiť?
Dáš tú ruku sľúbenú?
Ak nie, idem na vojnu,
budem šabľu nosiť.

Počkajte, dievčice, tri mesíce,
pújde nás na vojnu tri tisíce,
my budeme skákať,
vy budete plakať,
v Pezinku^[4] na rinku pri muzice.

To sa chlapci, to sa, čo šabličky nosia!
Nie takí šarvanci, čo sa dievkam prosia.

Nepros sa jej, nepros, sadou jej čert na nos,
keď jej dolu síde, sama k tebe príde.

Ona sa nazdala, že sa jej ja prosím,
takú holubičku v podkovičkách nosím.

Javore, javore, veru si pukatý,
veru sa pod tebou kremnické dukáty.^[6]

Kremnické dukáty a bavorské groše,
kto puojde na vojnu, ostri si paloše!

Paloš je hotový, koník osedlaný:
Kto puojde na vojnu? Už som zhotovený.

Panština, panština, ty tvrdá panština,^[7]
nech ťa Parom vezme, idem do Budína.

Idem do Budína na to Rákoš-pole,^[8]
tam strasiem so seba sedliacke mozole.

Nechcem ja viac poddaným byť,
radšej puojdem krajne slúžiť;
Čo mi dajú to mi dajú,
len si ma tam radi majú.

Už som bez starosti, zbaviu som sa pána,
v Leviciach^[9] verbujú, dám sa za husára.

Dajú mi tam šabľu, čižmy s ostrohámi,
čo mi budú brinkať hore Levicámi!

Šablička brúsená, to je moja žena,
karabín, pištole, to sú deti moje.

Načo si sa na to dal?
Načo si sa zverboval?
Nešťastní ti husári,
čo majú krátké sáry,
keď ťa oni zverbovali.

Už ja nepuojdem k vám, inde sa obrátim,
skoro ja už dolu Váhom na pltách poletím.

Poletím, poletím dolu do Trenčína,
potom ty budeš banovať hrdá Katarína.

Poletím, poletím, do Nového Mesta,
potom mi už bude krátka ode srdca cesta.

Poletím, poletím dolu do Frajštáku,^[10]
tam sa už len rozpomeniem na mú milú matku.

Keď budem v Komárne, puojdem do kasárne,
dám tam moju pravú ruku, potom je už po mne.

Devojenka čierna, nesedaj vedľa mňa,
ak sa ti čo stane, nepovedaj na mňa!

Čo ty na mňa povieš, s tým si nespomuožeš,
ja puojdem do vojny, ty doma zostaneš.

Ja sa budem nosiť na vranom koníčku,
a ty budeš vodiť chlapca za ručičku.

Šuhaj koňa kuje, šabličku richtuje,
a má milá plače, že pomašíruje.

Neplač, milá, preto, že som ja vo vojne,
však mňa nelapali, šiel som dobrovoľne.

Ja som šuhaj mladý, moja žena stará,
pojdem do Prešporku,^[11] stanem za husára.

Dajú mne tam kone, čižmy s ostrohami,
brinkati si budem vrchy, dolinami.

Načos ma, mamičko, vychovala,
keď si ma na vojnu obecala,
na moje nuožky
zlaté ostrôžky pribiť dala.

A ja vám, mamičko, zaďakujem,
za vašu lásku
širokú cestu mašírujem.

Nebudem ja dobrý, ani mi nesvedčí,
šablička ku boku, karabín na pleci.

Plače mi má matka, plače mi sestrička,
že sa mi ligoce pri boku šablička.

Šťastlivú dobrú noc, milé, vám vinšujem,
ostatný, prvý raz s vami se spatrujem.

Ešte ste mňa, matko, v živote nosili,
už sa mi vojenské manýry^[12] páčily.

Človeče mizerný,
Parom v tvej materi,
načo si na svete,
adta teremtette!^[14]
Nemáš chleba ani sena,
ani vína, ani mena,
keď tak máš živ byti na tom márnom svete,
poď radšej do vojny, illyen teremtette!^[15]

Bárs ti tam Francúzi
prerieďa tvé fúzy,
predsa ti je lepšie,
než byť doma v núdzi.
Najme keď máš ženu, deti,
to na teba mnoho letí,
a tam snáď o týden muožeš byti pánem,
to ti ja sľubujem: Isten úgy segélyen!^[16]

Bárs ty tam tvoj život
položíš vo vojne,
však ti to sám Pán Boh
vynahradí hojne,
ak si činil povinnosti,
on ťa prijme do radosti,
a ak si bol bludný na tom márnom svete,
šmykne ťa do pekla, disznó teremtette!^[17]

Ja hlopec, ty hlopec,
vyhoval me ocec,
ocec me vyhoval,
ja śe mu zvirboval.^[19]

Dumala moja mac,
že ju budzem hovac,
ja pošol do Košic,
žolte čižmy nośic.