ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Co sem si umínil, to sem ujal,
že sem se, má milá, na vojnu dal,
já chci mé vlasti a císari žit,
za štestí já budú Bohu sloužit.

Vojna se mi tuze zalíbila,
má mysl mne k tomu povzbudila,
ne proto, že sem se doma zle mel,
než abych vojenský život vedel.

Vojáci kuráže dodávají,
a srdce veselé mít musejí,
co jednúc slibují, v tom zústanú,
jsú celé krajine na ochranu.

Alegro, sestro má, rozloučím se,
Bohu, múj bratríčku, poroučím te!
Spomeňtež vy na mne a ja na vás,
bych mohel prijíti zas mezi vás.

Matečko má milá najmilejší,
podávam ti ruku v čas nynejší,
dekuji za vaše vychovaní,
sám Pán Búh odplať vám dobrodiní!

Trantara, trantara, trantarara,
taková muzika u nás hrává,
na huslech, na base, na cymbalu,
já sem se jen proto dal na vojnu.

Já voják, ty voják, dva vojáci,
pripime si vínka po pohárci,
na zdraví mládencú všech i panen,
nech tu zústávají s Pánem Bohem.

Pri Trenčíne verbujú,
tam som sa dal na vojnu,
verbujú každodenne,
tam som sa dal dobrovoľne.

Pekný biely kabát mám,
šabľu si naň pripínam,
pantalier^[77] povešený,
to je moje potešení.

Počkaj, milá, na strane,
nech muzika prestane.
Potom si na rozlúčky,
ešte dáme naše ručky.

Vojakovi dobre je,
nič nerobí, len pije,
štyri groše na deň má,
ešte z toho milej dá.

Ale sedliak chudobný
každému je poddaný,
príde vojak, príde pán,
služnodvorský vicišpán.

Sedliak musí slúžiť len za bakančoša,^[78]
chodí ošarpaný a nemá paloša.

Ale my zemani s krivými šabľami,
veď my uvidíme, kto ujde pred nami.

Pekná vec jest byť farárom,
však peknejší byť husárom.
Farár čierny jako havran,
husár krásny jak tulipán.

Velebný je vždy pán farár,
ale gavalír je husár,
farár sedí doma stále,
husár muože byť na bále.

Farár koňa má pekného,
má však husár učeného,
preto krása neprevýši,
neb umelosť jest najvyšší.

Pán farár sa v koči vozí,
predsa husár ďalej beží,
farár toľko faru zhledá,
husár celý svet prohlídá.

Dobré jedlá má pán farár,
gulášhúš^[80] má každý husár:
pretož zdravý jako kameň,
husár trvá jako kremeň.

Farár dobré víno pije,
husár sa v ňom i zaleje,
ponevadž pije ze džbánka,
farár ale len z pohárka.

Farár má posteľ hedbabnú,
husár ale má komodnú,^[81]
v kterej perí málo mává,
preto blchy nechovává.

Knežský stav težký k znešení,
nesloboda mu mať ženy,
proto knezom bych nechcel byť,
kdybych sa nemal oženiť.

Protož radnej budem husár,
nežli velebný pán farár,
farár dievča len spovedá,
ale husár aj objímá.

Na Dunaji šaty prala,
milého si vyzerala.
Ej, uzrela ho na koni,
ej, mašíroval s husáry.

Počkaj, milý, dohoním ťa,
za sto zlatých vymením ťa.
Ej, dajú, dajú, nedajú,
ej, v tábore mňa čakajú.

Keby ja bol sprostý vojak,
bolo by to všecko inak,
ej, ale som ja kapitán,
pri regimente veľký pán.

Do tábora cesta pravá,
zostaň, milá, zostaň zdravá,
kým sa ja z vojny navrátim,
ja k tebe lásku nestratím.

Od Nového Mesta husári jedú,
daj pozor, devečko, že ťa nevezmú.

Na vodičku pojdem, ja sa nebojím,
odrežem prúteček, ja sa obránim.

Husári, husári, čierna zem pod vami,
nejedna dievčina banuje za vami.

Pri Prešporku^[83] verbujú pod kyrysárú,^[84]
chceli ma tam zverbovat za sto tolárú,
chceli ma tam zverbovat,
ja som sa jim nechtel dat,
ja som sa nechtel dat za sto tolárú.

Za flašu vína, keď sme pripili,
koníčka vraného tam mne privedli,
koníčka mi privedli,
na neho ma vsadili,
pár pištolí, karabín do sedla dali.

Dal sem sa na vojnu, všecko pre milú,
nechtela ma lúbit každú hodinu,
prečos si mne nechtela,
má panenko rozmilá,
ja pújdem na vojnu, najdem si jinú.

Na vojne si vedú panenky hersky,
umejú nemecky i česky,
tam si jednu namluvím,
na koňa ju posadím,
ona puojde na koni a ja pešky.

Pred Jasnost císarskú svúj život skladám,
s vami rodičové sa rozžehnávám,
opatruj vás Pán Búh sám,
už vás víc neuhlídám,
tejto krátkej pesnički konec udelám.

Idú tam holáni^[85] z mesta ven,
ach, má milá kukala oknem ven.

Kdeže vy, holáni, pújdete,
také-li mne se sebú vezmete?

Vzal bych te, má milá, vzal bych te,
ale náš pán kapitán nechce te.

Čo mi dáš, má milá, na cestu?
Ach, ten zlatý prstenek na prstu.

Prstenek na prstu malá vec,
kamaráti čekajú, idem preč.

Na plešovskej hore slunečko vychodí,
už sa moja milá po dvore prechodí.

Prechodí sa ona smutná po dvorečku,
padajú jej slzy po bielunkom líčku.

Slzy jej padajú, smutne horekuje,
srdce jej krvácí, ruky zalamuje:

Hor kopem, hor kopem, koníčky výskokem,
stoja kavalieri pod naším oblokem.

Klopajú, drnkajú, Aničku volajú:
Poďže, má milá, von, milý ti pred domom.

Keď ho neuvidím, pôjdem ja tam sama,
azda ho uvidím mezi hulánama.

Sedí on tam, sedí, mezi hulánama,
ak najkrajšia panna mezi panenkáma.

Za horámi,
za vodámi,
tancovala Katarína s husárami.

Tancovala,
zaplakala:
Čože som ja, milý Bože, dokázala?

Prišol otec,
prišla mati:
Poďže, Katka, dievko naša, domov spati!

Choďte zdravi,
spite sami,
a ja budem maširovať s husárami.

Ja nepuojdem,
ja tu budem,
tancovala s husárami, ešte budem.

Išel husár na Peťany^[87] hospodu pýtati:
Ej, či je tu sloboda panenku bozkati?

Ej, sloboda, sloboda, která se dovolí,
která se panenka husára nebojí.

Moj koníček vraný skáče,
moja milá za mnou plače,
že ja mašírovať mám,
a ju smutnú zanechám.

Slibujem ti na mú víru,
keď ja prídem do kvartýru,^[88]
musí sedlák všecko dať,
čo budem potrebovať.

Syra, masla, aj to prasa,
obživí sa všecka chasa,
to ti všecko sľubujem,
kompliment ti darujem.

Keď som išel okolo vrát,
videu som tam má milú stát:
keď som išel okolo,
srdce me zabolelo,
že ja musím maširovat.

Ešte ja tam jednúc pújdem,
paní matku prosit budem:
Paní matko staričká,
proste pána tatíčka,
aby mi dal vašu dceru.

Ja vám dceru nemóžem dat,
neb dobre vím, že ste voják.
Ani ona neumí,
ani sa jej nesvedčí,
s vojákami maširovat.

Keď mi dceru nechcete dat,
dajte si ju vymalovat
starým syrom na vráta,
a ty, drndo proklatá,
choď se potom na ňu dívat.

Na zelenej lučine,
pasú se tam jelene,
Hanička se miluje
v zásterečke červené.

Spytuje se mamička:
Kdeže moja Hanička?
Neni doma, šla do mlýna,
mele se jej pšenička.

Pšenička se nemele,
Hanička se miluje,
Hanička se miluje
s husárami v komore.

Ja by teba, dievča, nevzau,
lebo s tebou vojak ležau,
ležau, ležau, ale málo,
kade prišiou, hneď svitalo.

Trhalo diovča ľali — ľaliju,
prišli husári, vzali — vzali ju.
Posadili ju na Du — na Dunaj:
Ač ti bude zle, zavo — zavolaj!
Však ona dosti vola — volala,
predsa zakapať muse — musela.

Ej, mily muj, mily, kedvešny^[91] frajeru!
Odpiš mi listoček, kdze śi na kvartieľu.
Ja bych ci odpisal, počitac ho neznaš,
slovcom ci odkažu, neskoro śe doznaš.

Nikto to neverí, čo vojak vystojí,
vo dne mašíruje, v noci vartu stojí.

Žáden neví, čo je voják, kdo to neskusil,
veru by on vartu nestál, kdyby nemusil.
Má na den tri krajcáre
a k tomu plundre staré,
štyri funty hoveziny na mesíc bere.

Častokráte na kabát se dežde mu lejú,
častokráte mu v žaludku cigáni kujú,
spívá si on jako drozd,
a namre se hlady dost,
žáden jemu neukáže, že je vzácný host.

A keď proti vojanskému stavu previní,
musí státi vprostred rinku, kde každý vidí,
ríkajú mu: Kluk, kluk, kluk!
A na zadek: puk, puk, puk!
A on smutne ouvekuje: ouvé techto muk!

Vejdu-li kde do hospody,
hnedky za mnou jak sto čertú stráž priletí.

Kaprál praví: jdu-li domú?
Nebo že prej hnedky pošle pro patrolu.^[92]

Již mne vedú jak zločince,
i na nohách, i rukách mám rúžence.

Na tretí den na stolici
kaprál myslí, když to vidí, že jest v nebi.

Kričím-li ja: Oh! ja! bolí!
kaprál praví: Nechodívej do hospody.

Nekričím-li, krutím hlavú,
lajtnent praví: že mám p — l futrovanú.

Komu, dievča, komu tú košeľku pereš?
Tebe, šuhaj, tebe, keď do vojny pojdeš.

Jak ťa dorúbajú, bude ti na rany,
a jak ťa zabijú, bude ti do jamy.

Poď horou, horou, poď, Janík, domov!
Veď by ja išiel, keby ja mohou.

Ale nemuožem, hlávka ma bolí,
dorúbali ma v čiančanskom^[93] poli.

Na doline na zelenej,
pri studničce pri srubenej,

stojí koník osedlaný,
pod ním Janík dorúbaný.

Prišla k nemu jeho mati,
počala ho nariekati:

Syn muoj sladký, premilený,
čože ťa tak veľmi bolí?

Ak ťa hlávka, uviažem ti,
ak ťa buočok, namastím ti.

Matka moja premilená,
to mi narobila vojna.

Lepšie bolo doma orať,
jako ve vojne bojovať.

Choďte, matko, preč ode mne,
rozpukne sa srdce ve mne.

Rozpukne sa na tri kusy,
keď vám vojnu líčiť musí.

Však ve vojne všecko strojné,
než beda, kdo spadne s kone.

Na tej vojne zabubnujú
Flinty! Šable! zavolajú.

A ty, hudba, hraj veselo,
nech se vojna rúba smelo.

Ide rana za ranámi,
leje sa krev rukávami.

Ide kula za kulámi,
leje sa krev potokámi:

Amen, oči bolesť točí,
amen, vlasy vietor nosí.

Koníku moj vraný, od kráľa mi daný,
už ma neponesieš, ja som porúbaný.

Mladá krev mi tečie, hrob ma volá tmavý,
už ma nepovedie k sláve vták dvojhlavý.

Hen slovenská Tatra, tam bystrý Váh beží,
pri ňom v klasnom poli má dedinka leží.

Maličká dedina, v nej dobrá rodina,
nikdy neprivíta víťazného syna.

Dajte, bratia, ohlas smutnému otcovi,
že som padol verný vlasti i kráľovi.

Má milá, premilá, čože mi za znak dáš?
Svieca v okne horí, zďaleka ju poznáš.

Svieca dohorela a milá usnula,
tak svojho milého ve spaní stratila.

Keď sa zobudila, k rybárom bežala,
k rybárom bežala, takto sa pýtala:

Rybári, rybári, pre Boha živého,
či ste nevideli mojeho milého?

Veru sme videli, ale raneného,
od meče ostrého tuze zrúbaného.

Tak rúbali do mňa, ako v hore do pňa,
všecka košeločka bola krvou mokrá.

Meč z neho vytrhla, do sebe vrazila,
a to preto, že ho vždy verne ľúbila.

Medzi dvoma vrchy, medzi dolinámi,
hrubé vojny stoja medzi táborámi.

Prekrásna Zuzanka na Dunaji stála,
na Dunaji stála, tri ručníky prala:

Pod tými ručníky sú krvavé peny,
a čo pod penami? sokol maľovaný!

Povedzže, sokolík: Čo tam dolu slýchať?
Keď počnem vyprávať, ver budeš nariekať!

Že tvojho milého v poli prestrelili,
v poli prestrelili, na kusy sekali.

Keby som vedela, že leží na deske,
dala by mu zvoniť i v Rožňave^[96] meste.

Keby som vedela, že už leží v truhle,
dala by mu zvoniť na tej slanskej^[97] túrne.

Keby ja vedela, že je on na márach,
dala by mu zvoniť na dvanástich farách.

Na dvanástich farách, v dvanástich kostelech,
ach, drahý Antalko, vstaňže ešte hore!

Keby ja vedela, že ho snáď zabili,
hneď by moje šaty na čierno farbili.

Nedaj si, Zuzanka, na čierno farbiti,
však on neni blázen, by sa dal zabiti.

Antal náš, Antal náš, čiernu košeľku máš,
kto ti ju operie, keď Zuzanky nemáš?

Mám ja, mám Zuzanku pri bystrom Dunajku,
ona mi operie čiernu košelečku.

Pani mamko, peknú dcéru máte,
prečo si ju doma nechováte? Žiaľ!

Moja dcéra v šírom poli stojí,
pleje ona pšeničku z kúkolí: Tam!

Keď vyplela, husárov videla,
potom sa ich takto opýtala: Žiaľ!

Jaj, husári, pre Boha živého,
nevideli ste môjho milého: Tam!

Videli sme, ale nie živého,
v šírom poli zakrvaveného: Žiaľ!

Vyjdi, dievča, na dedinskú vežu,
odtiaľ vidíš, jako ti ho vezú: Tam!

Vezú ti ho na zlatom vozíčku,
a šabličku na vranom koníčku: Žiaľ!

Ach, mamičko, podaj mu ručníčka,
idem zakryť jeho bledé líčka: Tam!

Ach, mamičko, podaj mi druhého,
utrem ja i koníčka vraného: Žiaľ!

Ach, mamičko, podaj mi tretieho,
v ktorom ľahnem v hrobe podľa neho: Tam!