ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mnoho zbroje, mnoho koristi padlo v moc Trenčianskych, hoc ich málo zastalo, i Beckov padol do ich rúk: ale predsa všetci smútia, bo nemajú na celom šírom svete pomoci, lebo mládenca, ktorého meno zaháňalo hávede nepriateľov, niet viacej. Milota zhromaždil okolo seba starcov ostalých, i hovoril:

„Jeden veľký čin, jedna veľká služba rodu preukázaná prevýši všetky viny predošlosti a zahladí ich pamiatku. Tak sláva Stanislavovi – on nech vás vedie, a hoc nás je málo, jeho meno doplní sily naše!“

Ale Stanislava nikto viac v krajoch našich nevidel.

Po bitke pri Trenčíne, keď tichá, šumná noc objala krídlom svojím zem širokú a pohltila surmu nočnú, a bledý mesiac, brat nešťastia, chcel ľútostivým okom pohliadnuť na následky činov ruských, čo v slepote svojej a nenávisti ten pekný, na obraz boží stvorený rod ruský vyhladzúvajú nevediac, čo robia – i skúpal bledú tvár svoju v lištiacej povrchnosti krvavočervených polí – vidno mládenca, tichým krokom kráčajúceho dolu Považskou dolinou. On navštívil pole bitky a tam, kľaknúc k jednému mŕtvemu telu, čosi šeptal tajomne, potichu, že to ani mesiac, dôverník, nočný vyrozumieť nemohol a vzdychnúc išiel dolu dolinami Váhu a tam, kde sa už vysoká veža Trenčína začala tratiť oku, kde viac ani žiara sútrpného mesiaca nepomáhala, zastal, vzdychol, zdvihol ruku dohora i hovoril:

„S Bohom, doliny moje, i vy hory, lesy, i vy krásne kvety lúk našich, i vy polia klasonosné, i vy dedinky tiché, i vy ľudia dobrí, čakajúci nadarmo časy lepšie, i vy rieky bystrotoké i vy hrady staroveké, s Bohom! Zašumte niekedy budúcim pokoleniam poručenstvo moje, i zahučte do duší mládeže našej, i vzkrieste v jej prsiach oheň svätý, vznešený, zatraste šumom svojím ich dušami, aby, nechajúc všetko mámenie sveta, všetky rozkoše a radosti, posvätili sa myšlienke mojej, myšlienke veľkej, a očakávali deň vzkriesenia. S Bohom, s Bohom!