ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po boji pri Prešporku, kde podľahli synovia Svätoplukovi, zapadlo, onemelo Slovensko: lebo národ, zčiastky utlačený, zčiastky horami oddelený, sám v prvom ohlušení sa nehýbal k životu. Ale najväčšia tejto veci príčina bola, že jednoduchý život národa, rovnakosť ľudu si nevedela vytvoriť hlavu, v ktorej by sa boly sjednotily sily národné. S druhej strany kresťanstvo, nepreniknúc všetkých srdcia, v prvom svojom rozšírení sa mnohým vtískalo, takže títo, za panovania slovenského prinútení prijať kresťanstvo, teraz, keď pohanský národ panstvo v Uhrách obdržal, vďačne odstúpili od tých, ktorí kedysi rúcali bohov ich otcov, ktorí rúbali ich posvätné háje, ktorí ich nútili zlorečiť mocnostiam tým, ktorým sa kedysi dlhé stoletia ich otcovia korili. Každý národ, ktorý niečo drží na seba, neľahko opúšťa svoje – hoc aké bludné – presvedčenie, neprijíma odrazu pravdy, hoc aké spasiteľné, lebo sa to len dlhými bojmi, dlhým životom uviesť a verejnú všeobecnú mienku získať si môže, čo je veľké, pravdivé, vznešené. Tak to bolo i na Slovensku. Mnohým nebol nemilý pád kráľovstva slovenského, lebo mohli zase slúžiť svojim bohom, zas im mohli jedlo donášať, mohli sa vypomstiť nad utlačiteľmi viery svojej. Tak sa mnohí poddali pohanom novoprišlým a sami bojovali proti bratom svojim, ktorí, zanechajúc vieru starodávnu, rúhali sa horlivosti vzývajúcich starodávne božstvá. Medzi týmito bol i Dlugoš, starý, junácky muž a horlivý ctiteľ Svantovíta, ba dakedajší kňaz jeho, ktorý mocou pohanov aziatských usadil sa na Beckove, zámku pevnom, odtiaľ hromžil na kresťanov a v nevedomosti svojej pracoval mocnou rukou proti životu svojho vlastného národa.

Ale nevyhasly ešte iskry túžob za samostatnosťou v srdciach všetkých synov rodu slovenského. Nejeden zaplakal nad hlbokým pádom rodu svojho; nejeden myslel za dlhých zimných nocí o starodávnych časoch, nejeden, túlajúc sa v tichých letných nociach po šumiacich horách, zhľadúval pokrvencov svojich a ich napomínal, povzbudzoval – k čomu nikto sa dozvedieť nemohol – lebo sa to všetko robilo tajne, skryte, potichu. A nikto to nevyzradil, iba ak slávik v piesni svojej, ktorý v hájoch počúval šepoty mužov tajných, znaky si dávajúcich a hore Považím ukazujúcich. Len v isté dni sa mnoho starcov, mnoho mládeže hrnievalo na Trenčín, zámok starodávny, a nikto nevedel, prečo a načo oni ta chodievajú.

Trenčín leží neďaleko od Beckova pohanského, Aziatom slúžiaceho – ale tam sa rozličné veci kujú. Budem o nich rozprávať.

Na deň pádu synov Svätoplukovych sišlo sa mnoho ľudstva na pyšnom Trenčíne. Starcov viacej ako mládencov. Ruky si spoločne podávajú a stúpajú hore do širokej paloty.

Pán Trenčína, Ďord Trenčiansky slávny za dávnych časov, teraz skrytý viacej vo svojej pevnosti, rozosiela poslov po okoliach slovenských, po stoliciach, ale nikto nezná, čo on myslí, lebo sa to oznamuje zprvu len najbližším priateľom a potom druhým, ktorí však nič nikomu nepovedia. Teraz sa sišlo starešinstvo okolo neho a hrnie sa do širokej paloty.

V palote naprostriedku stojí dlhý, čiernym súknom pokrytý stôl; okolo neho vysoké stolce, na ktorých sedia starci, čo mnoho pamätajú, ktorí žili i padli zas do zabudnutia pádom slovenským. Za vrchstolom sa vypína čierna stolica ako trón, a na nej vidno sedieť Ďorďa Trenčianskeho. Pred ním na stole leží kožená kniha, Písmo sväté, ako hovoria, rukou samého Metoda napísané, a pri nej stojí kríž, heslo kresťanské. Dokola sedia a stoja i starci i mládenci i mužovia. Všade hlboké ticho.

Ďorď Trenčiansky zdvihne dohora šedivú hlavu; mužná jeho tvár, ktorá ukazuje, že hlava jeho nie tak vekom, ako radšej od mnohých starostí a od všelijakých nerestí pretrpených obelela, sa vyniesla nad shromaždenie, oko ticho, pokojne zažiarilo, a na kom spočinulo, zdalo sa mu až do samej duše prerážať, a predsa i nekonečnou dôverou k nemu byť obráteným.

Začal hovoriť:

„Mužovia slovenskí! Pominuly časy, kde sme si kedysi slobodne ruky na stráňach našich kvetoplných podávali; teraz sa musíme skrývať a zavierať po pevných hradoch, keď chceme srdce k srdcu hovoriť. Mužovia slovenskí! Vy sa rozpamätáte na dni voľnosti našej, vy cítite bolesť nad pádom naším; i načo by som vám to spomínal? Nejdem spomínať čas predošlý a terajší, nejdem vám rozkladať utlačenie a hanbu našu, nejdem vám vypočitovať naše žaloby, naše túžby, naše predsebavzatia: bo vy sami dobre znáte, že my predtým sa skvejúci, teraz upadlí, predtým slávni, slobodní, teraz utlačený, v hanbe žijúci, predtým všetko voľne konajúci, teraz túžby naše, žaloby naše len pošepky jeden druhému sdeľujúci, aby nás ani zradné vetry nepočuly, sme sa tu sišli, aby sme si pripomneli dni tie, kde sme padli, kde sme utratili i milú slobodu, i pokrvných a priateľov našich, kde sme stratili všetko, všetko – iba nie nádej. A tak, mužovia slovenskí, rozpamätajte sa na vašich synov, bratov, ktorí padli pri Prešporku; rozpamätajte sa, že tam ležia ruky vaše poodtínané, že ste tam mnoho, všetko stratili – iba nie nádeju! Dosť teda pamiatky, dosť želenia; teraz budeme spomínať nádeje naše. – Nečestné je vlastnovoľne svoje krky pod podnož druhého poddávať, nečestné je národu padlému zabúdať, že ešte niečo iné jesto nad každodenný život. Tak, mužovia slovenskí, časy utekajú jeden za druhým a rodia sa nové sily v ustavičnej premene; slabý vyrastá v silného muža, silného muža, silného opúšťa vláda, a utlačený často vystupuje z hraníc obmedzeného života a vystupuje proti utlačiteľovi svojmu, ktorý ani pochopiť nemôže, kde ten chudák odrazu toľko sily nabral. Mužovia slovenskí, či už prišiel i pre nás deň sily našej?“

A po celej priestrannej palote sa ozvalo jednohlasné, vážne „Prišiel!“

A Ďorďovi Trenčianskemu zahorelo oko; starci okolo stola pozdvihli ovislé, niekde v rozpomienkach na časy predošlé sa túlajúce hlavy; celé shromaždenie to jedno slovo ako iskra potrhlo.

„Ja som ti vyrátal sily naše,“ vstanúc povie s ľavej strany jeden starec, „znáš, na koľko rodín, so mnou spriatelených, rátať môžeš!“

„Znám!“ ozve sa Ďorď Trenčiansky. ,,I ty, i Sviatoš, i Milota, i Nezdaj, i ostatní všetci mi oznámili počet a silu spojencov svojich. Teraz mi len oznámte, kedy sa všetci pri Trenčíne sídu a ako si budeme počínať.“

„Ja bych myslel,“ ozve sa Milota, najprv Dlugoša na Beckove znivočiť, bo je horší nad všetko zlé na svete, nepriateľ z vlastnej krvi, lebo rany, ním zadaté, nielen bolia obyčajne, ale pália až do najhlbších tajomných skrýš duše!“

„Na Dlugoša, na Dlugoša!“ ozvú sa dookola hlasy.

Tu vstane zpoza stola Sviatoš a hovorí potichu, ale rezko, slabým hlasom, ale dôrazne, takže v rečiach jeho vidno starobu, pýchou nadchnutú nad svojou cenou vnútornou:

„Priatelia moji! Ja myslím, že som svojím životom zaslúžil, obetujúc dosť za veci naše, aby ste i vy mne niečo urobili kvôli. Ja som všetko, všetko stratil: moje zámky sú rozbúrané, moje imanie medzi nepriateľov rozdelené, moji piati synovia ležia v čiernej zemi zahrabaní a ich krv je po poliach prešporských rozstriekaná; teraz nemám nikoho na svete, krem jediného syna – a o tomto synovi chcem niečo prehovoriť prv, ako by ste niečo uzavreli.“

„Hovor, hovor!“ ozvalo sa shromaždenie.

„Teda, priatelia moji!,“ pokračuje Sviatoslav, „jedného mám syna, a ten je napájaný slzami nad pádom naším, je chovaný nádejou budúcich lepších časov, i zahorely prsia jeho vo veku mladistvom ohňom svätým, a on sám prichádza, odrastený bujný junák, k vám a pýta vás, aby ste ho prijali do svojho spolku bratov slovenských.“

Všetci mlčali, a starý Sviatoš pozerá po ich sklopených očiach.

Oprúc hlavu o ruku, Ďorď Trenčiansky potichu hovorí:

„Sviatoslav náš! My uznávame zásluhy tvoje i zápal syna tvojho, ale pomysli si, že sú tvrdé zákony spolku nášho, ktoré len muž vyplniť môže. Mládenec ešte nezná, čo ho potká v živote, on hľadí na všetko so zaľúbením, jeho oči, jeho srdce je ešte nie otupené pre vtoky krásy a sladkosti sveta. V spolku našom máme do týchto čias samých mužov, bo sme nikoho tvrdými sľubmi nezaväzovali k udržovaniu veci našej, ktorý by ich bez veľkých bojov so sebou samým udržať nemohol. Tvoj Stanislav môže s nami bojovať, môže predsavzatia svoje vykonávať – ale nech sám seba, svoju budúcnosť nezatracuje.“

„Pravdu máš!“ ozve sa Milota. „My známe, že sú zákony naše tvrdé! My známe, že náboženstvo naše nechce takých obetí, ako my požadujeme. My známe, že Boh vštepil lásku do sŕdc našich, aby sme ňou život náš oslávili. My známe, že slnce nebeské svieti na nás, aby sme sa zohrievali jeho iskriacim teplom: ale i to známe, že upadlý ľud náš nemôže sa ináč pozdvihnúť k hodnosti svojej, iba keď na všetko, všetko zabudne, krem oslobodenia svojho. Ani sľuby naše ďalej nesiahajú, len po navrátenie slávy veľkomoravskej!“

Tu pristúpi bližšie k stolu mladý Stanislav, podoprie sa stojac pravicou o stôl, premeria mládeneckým okom prísedníkov stola i hovorí:

„Mužovia slovenskí! Vy zapierate silu veku môjho, vy sa bojíte, že by mládenec nemohol dodržať záväzky a sľuby svoje – ale ako sa mýlite! Mladosť má seba, sny svoje, milých svojich a všetok boží svet obetovať a posvätiť svojmu čistému, vysokému zápalu. Staroba a vek mužský to koná ľahko, čo si pred seba vezme, a tak zásluha jeho je nie veľká, bo v tom nieto nebezpečenstva. Vaše obete teda nie sú veľké. Avšak keď mladosť s mnohými ťažkosťami chce vykonať to, čo vykonáva vek mužský, jej zásluhy a obete sú tisíc ráz väčšie ako vaše; a vy teda, mužovia múdri, myslíte, že pozdvihnutie ľudu nášho, vzkriesenie slávy našej nezasluhuje najväčších obetí? Teda je vec vaša taká malá, ľahostajná? Ja som sa inakšie naučil o nej myslieť; ja som myslel a myslím, že je vzkriesenie života národov medzi všetkými života podmienkami také vznešené ako slnko medzi nebeskými hviezdami. Vy teda nechcete, aby synovia rodov našich veci našej najväčšie obete doniesli – obete, ktoré vy doniesť nemôžete? A či sú duše vaše také závistlivé, že srdcu mladému dopustiť nechcete, aby ono samo seba donieslo na obeť tomu, čo vy za najsvätejšie držíte? Ale hovoríte, že však môže mládenec i tak bez záväzku vystupovať! No, môže, ale znať musíte, že to lichotí pýche, že to pozdvihuje dušu jeho, keď vidí, že on je z najlepších, keď on zná, že kroky jeho sú vymerané. Áno, vlní sa srdce v prsiach mládencových, i rozohňuje sa duša jeho vidiac, že doniesol za svoje obrazy obete väčšie nad všetkých iných…“ Prestal, a pozdvihnúc hlavu, prudko vypovedal: „Mužovia slovenskí, ja chcem a chcem vstúpiť, složiac akékoľvek sľuby, do spolku vášho!“

Všetci mlčia, len starý Sviatoš pozerá so zaľúbením na rozhorleného, pyšne si vedúceho syna.

Ďorď Trenčiansky pozerá po svojich priateľoch, ktorí sa nezdajú byť ani k tomu, ani k tamtomu odhodlaní. Potom sám spokojne a potichu povedá:

„A či znáš, syn môj, zákony ,bratov slovenských’ sú prísne a tvrdé, že za najmenšie prestúpenie nasleduje smrť?“

„Znám!“ prudko odpovedá Stanislav.

„A či znáš,“ zas pokračuje Trenčiansky, „že kto chce byť údom jeho, nesmie pomyslieť, nesmie zatúžiť za ničím – krem za oslobodením ľudu nášho?“

„Znám!“

„A či znáš, že pre každého z nás musí umrieť celý svet, že každé pohnutie srdca je zatratené, že láska mládenca je hriech, že prsia jeho musia byť oceľové proti vnadám a krásam ženským, že nikoho z nás ani matka, ani otec, ani žena, ani milá, ani nič viazať nesmie, aby bol hotový každú chvíľu za ciele naše hlavu složiť a umierať?“

„Znám!“ bola smelá odpoveď.

Potom Trenčiansky uprel zraky svoje na horliaceho mládenca, a dlho– dlho naň pozerajúc, pýtal sa ho:

„A či si už, syn môj, zacítil lásku?“

„Ja jej neznám a nechcem o nej vedieť!“

„To nesmieš povedať,“ zas odpovedá Trenčiansky, „to je najväčší oheň, najväčšia skúška pre človeka – a šťastný je, kto ju stále prestojí.“

„Ja ju prestojím.“

„Dobre, syn môj; ale keď ju neprestojíš?“

„Povedali ste,“ zas odpovedá Stanislav, „že najmenšieho priestupku odmena je smrť!“ hodil hlavou pyšne dohora.

„Ale pomysli si ešte, že nesmieš nič robiť, čo ti vodca tvoj nenaloží.“

„Keď je to pre spásu našu, jeho vôľa bude i mojou.“

„Pomysli si, že bratstvo naše a Krista, čo by ťa pálili, čo by čo s tebou robil nepriateľ, zaprieť nesmieš.“

„Dobre!“

Trenčiansky stisol plecom i odpovedal:

„Dobre! Keď zacítiš ľútosť kroku svojho, nie vina naša!“

A potom, obrátiac sa ku shromaždeniu, opýta sa:

„Čo vy myslíte, priatelia moji?“

A všetci potichu odpovedali:

„Staň sa vôľa božia!“

„Staň sa vôľa božia!“ zakončil Trenčiansky, a kývnuc rukou, zavolal k sebe Stanislava, ktorý, položiac dva prsty na Písmo sväté a potom na kríž Ukrižovaného, složil prísahu, že sa všetkého odrieka na svete, že chce za kríž a národ všetko podstúpiť, že sa chce podrobiť vodcom v každom ohľade, že zatracuje každé myslenie, každé pomyslenie na to, čo sa nesrovnáva s prísahou jeho.

Keď bolo dokončené všetko, Ďorď Trenčiansky mu dôrazne hovorí:

„Pozri, synak, na ten kríž – to je tvoj život budúci!“

A Stanislav sa celý trasie, tvár jeho živým ohňom horí, oči jeho mihajú tajomným svetlom a ruka jeho, chytí sa kríža, vynesie ho v zápale duše vysoko nad hlavu dohora a hlasom trasavým z pŕs zúžených a preniknutých svätosťou okamženia vyvolá:

„To bude život môj!“

Stanislav drží kríž dohora – a shromaždenie mlčí v svätej tichosti.