ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smutno je vidieť zhasínajúcu silu mladosti v škaredej nečinnosti, ale smutnejšie je vidieť srdce junácke pochované medzi štyrmi stenami, ktoré ono, hoc ako bije, preboriť nemôže. Vysoká je veža pyšného Trenčína a na nej oddiely viacej sklepov jednotlivé izby robiacich. A v jednej z týchto komôr stojí zamyslený, od svojich vlastných na smrť odsúdený Stanislav, či vinou, či bez viny, on to sám vie najlepšie.

Stojí pri oblôčku úzkom a pozerá dolu Považskou dolinou i rozoznáva v brieždení raňajšieho svetla kraje svoje. Ale sotva raňajšie slnce najvyššie vrcholce hôr bozkávať začalo, napälo sa oko Stanislavovo ako orla, za korisťou bažiaceho, i utíchol dych pŕs jeho, i nabehli mu žily na oblednutom čele. Videl on zďaleka sa hýbajúcu kopu ozbrojencov, i počul temný hrmot k nemu dorážajúci.

Dlugoš, čo sľúbil, to splnil.

A na Trenčíne sa radia už včasne ráno, čo majú robiť. I umienili si radšej, hoc ich je málo, preraziť nepriateľské rady, ako by, keď sa raz vo meno božie pustili do bojov verejných, mali teraz neslávne čakať na istotnú skazu. Málo dobrých, jednou myšlienkou naplnených roztrieska tisíce ľudí, nevediacich, začo a prečo krv svoju vylievajú.

I ticho, zadumene vyšla hŕstka slovenských junákov z hradu Trenčianskeho a prosto kráča na celé more Dlugošových nájomníkov; ich zástavou sú šedivé dlhé vlasy, zpod šišakov sa vlniace, ich múry prsia mládeže.

Prvé sa vylialo slnce na dolinu Váhu, i zhliadlo v kryštálovom zrkadle strieborného Váhu, či je pekne pripravené, prihladené. A trenčianski junáci sa vlomili do radov Dlugošových, i nastala strašlivá rúbanica; jedni kosia okolo seba, druhí pribúdajú i natískajú hŕstku smelých odvážlivcov.

A najjunáckejší mládenec sa díva z trenčianskej veže na to, ako druhovia jeho padajú, ako ich nepriateľ obtáča, stíska, i zatemnilo sa mu v očiach, stiahlo mu prsia, lebo videl, ako zástava červeno–biela klesá, ako vreští sila nepriateľská. Či máš tým ísť na pomoc, ktorí ťa nevinne odsúdili? Či máš dať klesnúť tomu, čos’ dosiaľ za sväté držal? I rozšírili sa prsia mládencove, vietor zahvižďal úzkym okienkom i rozvial vlasy jeho do letu; a väznený mládenec sa oprie, ako by v šialenosti, o dvere, a silou nevídanou vystaví z pántov silné železné čapy, i vytrhnúc prvému strážnikovi ťažký meč z ruky, neuteká, ale letí letom sokola na pole bitky.

Ale tu ani nevídať už synov Trenčína, oni niekde vprostriedku medzi kopami nepriateľa pracujú. Ale silný mládenec seká okolo seba, nevediac ani ako, a príde ku spojencom svojim, zas len nevediac ako. A tu smutný pohľad zdesí šuhaja: starý Sviatoš sa kýva, pracuje, ale rana meča nepriateľského rozštiepi šišak i hlavu, a slabý, omámený starec zhliadne syna svojho, k nemu prichádzajúceho.

I zamračí sa krvou poliata tvár a pery sa otvoria hovoriac: „Krv moja na teba, i krv bratov tvojich na teba, i krv nás všetkých na teba, i prekliatie tisíceho pokolenia na teba!“

A vypustil dušu.

Ohromený Stanislav vypovie: „Dozvieš sa všetko tam, kde sa sídeme spolu – s Bohom!“

Spodná čeľusť sa mu zatriasla, z očú sa mu dve veľké slzy vytisli, zohol sa, pobozkal ruku milovaného starca, vzal meč z oslabenej ruky, vyhodil sa v okamženi na otcovho tu stojaceho žrebca i zavolal:

„Za mnou, za mnou!“

I ozvali sa radostné hlasy „Stanko, Stanko“, i zahučaly rady nepriateľa „Stanko, Stanko“, a hory odpovedali horám, lesy lesom meno toto, známe na poli bitky.

Malá hŕstka je junákov trenčianskych, ale rúbu mečom, šliapu koňmi pešiakov, a o malú chvíľu sú rozprášené, rozdrobené pluky Dlugošove, ktorého dočiahol ťažký starootcovský meč Stanislavov. Tak jeden človek a meno jeho ako iskra hromu prebehne a zbúra veľké, silné stavanie.