ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nový, predtým nevídaný duch sa objavil po údoliach slovenských. Kde prídeš, počuješ o pohyboch Trenčianskych; kde pozrieš, uvidíš namáhanie sa junákov trenčianskych. Neskrývajú sa viacej, nesmútia viacej ľudia slovenskí, ale vo vážnom pokoji, s tichou mysľou povstávajú z ničoty svojej a vystupujú odhodlane proti nepriateľom viery a národa.

Ale najväčšmi zo všetkých, ako hviezdy na širokom nebi, sa drží pár mužov, ktorí medzi ľuďmi rodov svojich robia plamenné ohnivá a blyštia sa v pokoji i v bitkách ligotavým svetlom svojím. Poznať ich môžeš ľahko medzi druhými, bo v radosti, vo víťazstve nezjaví sa úsmech, radosť, pohnutie zápalu na ich tvári; v porážke zas, alebo pri vypúšťaní duše a v smrti, alebo nad padlými telami bratov svojich nezbadáš smútku a žalosti na ich obličaji, ani posvätnej rosy v ich oku. Oni pozrú na seba, položia ruku na srdce, ukážu najprv hore prstom do neba, alebo v tú stranu, kde leží Trenčín, a mlčia. Ich tváre a postavy sú ako hlboké nešťastie, ako by z ich pŕs vymrel cit za všetko na svete, len nie za pamiatku svojich hlbokých bolestí, ktorých srdce nič iného nepreniká, len túžba za slobodou, za vydobudnutím práva. A často na poli bitky, kde ich zástupy, návalom nepriateľským prelomené, ustupovaly a v neporiadku utekaly, srazilo sa v malú hŕbočku tých niekoľko mužov, ktorí sa už po zraku poznali a v najväčšej tichosti bojovali bez všetkého znaku bojazlivosti pred smrťou alebo nebezpečenstvom, tak dlho, až zutekavšie zástupy, vidiac ich sa držiacich, sa ponavracaly a udrely dvojnásobným ohňom na nepriateľov. Často sa stávalo, že ľudia, proti nim bojovavší, zhliadnuc sa v zrkadle ich duší, ich tvárí, ani nevediac, akým čarom zaujatí, ustupovali a s krikom zanechávali pole bitky.–

Už je viacej nie tajomstvom, čo sú to za mužovia, už i jedna i druhá strana vedela, že je to spolok „bratov slovenských“. Od vysokých Tatier až po Sávu sa povesť rozlietla o ich činoch, o ich kamenno– tvrdých tvárach, o ich podujatiach; ale medzi všetkými si ľud najviac rozpráva o mládencovi, ktorý medzi spojencami svojimi najviac vyniká, a krik „Stanko, Stanko!“ v bojoch väčších i menších čarovnou mocou pôsobí i na jeho spolubojovníkov, ktorí, tými slovami, ako by železom odetí, vystupovali, i na jeho nepriateľov, ktorí, počujúc to meno, sa obzerali, od ktorej strany ide Stanislav. O nedlhú chvíľu sa stal vodcom „bratov slovenských“, a starešinstvo, na Trenčíne sediace, s ľúbosťou pozeralo na svojho junáka, od neho čakajúc lepšiu budúcnosť rodov slovenských. A Stanislav od časov vstúpenia svojho do spolku „bratov slovenských“ vedie si vážne, cit mužskosti a statočnosti vlastnej obtočuje jeho vysoké mladistvé čelo, tvár jeho je zrkadlom prísnosti, ktorá tak pekne svedčí pozoru mladému, keď sa ňou vyráža pohnutie srdca, vekom ešte neotupeného, za veci veľké, krásne. Ďorď Trenčiansky, ktorý býval i v rade, i na boli bitky vodcom, padol v bitke, a na jeho miesto je Sviatoš vyvolený za pána Trenčína a Stanislav za vojvodcu. Od tej doby málo vídať Stanislava zamysleného; tvár jeho horí, keď sa vidí zoči– voči s nepriateľmi. On je jediný medzi známymi bratmi slovenskými, ktorého líca zahoria ohňom v rozličných obratoch šťastia, bo on, vzoprúc sa v strmeni na koníku, vyťahuje krk dohora a ako veštec pozerá dokola hádajúc, kde treba pomôcť, kde treba silu obrátiť, i oko jeho sa tak namáha ako ruka nepriateľa skoliť, i tvár, do ktorej krv udrela, i vydychovanie prudké svedčí o namáhaní jeho celej duše.

On očistil celú dolinu Považskú od Trenčína až po Dunaj od nepriateľov, a všadiaľ svitajú nádeje oslobodenia – nového žitia; len Dlugoš na Beckove ešte stojí, privinujúc k sebe ostatky svojich verných a ostatky pohanských bojovníkov, ktorých mu na pomoc poslali siedmi vodcovia, dolu po Uhorsku a Bulharsku panstvo svoje rozširujúci. Sviatoslav myslel, aby sa najprv všetko spojenie Dlugošovi odseklo a aby sa znivočil, a Stanislav, jeho syn, dumne pozerajúc s túžbou nekonečnou hore tou peknou, krásnou dolinou Váhu, kráča si na koníku ku Beckovu – za ním jeho spojenci.

Málo ich všetkých; nazdať sa, že ich silnejší vietor rozviať môže do všetkých uhlov sveta, ale srdce v ich prsiach je hrdinské, dumné. Dlugoš poznal zástavu červeno– bielu, poznal i nenávidený dvojitý kríž, nad ňou sa vypínajúci, i videl, že jeho sily zničiť môžu pod zámkom jeho sa rozprestierajúcich spojencov Stanislava, a v dychtivosti náruživej, i v hneve nad panovaním kríža v tom okolí, nad ktorým Beckov vojvodil, sobral svoje sily v čas nočný, preplavil sa na pltiach potíšku na druhú stranu, a ranné vychádzajúce slnce sa zablyslo, zasvietilo na dve odporné strany, ktoré maly rozhodnúť osudy budúcich dní. Stanislav práve čakal posilnenie od Trenčína, ale teraz, vidiac rútiaceho sa nepriateľa, dal zatrúbiť, vyšvihol sa na koníka, červeno– biela zástava si zaihrala v povetrí a kríž, nad ňou sa vypínajúci, tíško pozeral Považskou dolinou, ako by dával požehnanie verným svojim.

I stal sa krik. Rady Stanislavove zvučaly tichým, tajomno– tichým šumotom; títo pozerali smutne, na tvárach tamtých ani smútku, ani ohňa radosti spozorovať nemožno – i hýbu sa napredok ako posvätenci smrti, ktorí znajú žiť, ale aj umierať. Ľudstvo Dlugošovo kričí a v prudkej surme sa rúti na hŕstku, ktorá teraz v šialenosti svojej len z obyčaje bojuje, lebo to bolo zákonom bratstva slovenského, nijakej moci neustupovať.

I bol útok prvý, i bol útok druhý, a vždy rútiaci sa zástup Dlugošov odfrkol od skalistých pŕs trenčianskych junákov, ako keď sa rozohnatý prúd vĺn morských roztrieska o jedinký končiar z mora trčiacej skaliny a rozprúdi sa v tisícich klobúčkoch po širošírej hladine. A teraz znovu letí konníctvo odpredku, pechota zas s bokov kôpku ľudí trenčianskych obtáča. Vtom z prostriedku vznesie dohora hlavu Stanislav, pozerá po svojich a volá „Za mnou!“ i zakrúti blyštiacou sa oceľou nad hlavou, až zahviždí v povetrí, ako by ju pálil bozk vychádzajúceho slnca, ktoré sa na nej odráža, a pekne–krásne utichuje krik na odpornej strane, lebo nemá kedy hlasmi hrdinnosť svoju ukazovať, keď zbroj ostrá, ohnivá, doráža na šišaky, láme šable, odráža kopije, i tisne vojsko, že nemá miesta sa rozšíriť a naťahovať kuše i vysielať strely do pŕs Trenčianskych.

A kdeže sú tie veľké vlny vojska Dlugošovho? Roztrieskané, rozhádzané, a ich vodca pozerá zpod šedivého obočia okom vpadnutým smutne dookola, lebo jeho ľudia ho opustili, a on je v nepriateľskom kole lapený, unížený, sviazaný. Hľadí na tváre vodcov nepriateľských, ale radosť sa nemaľuje na ich lícach, nejasajú ako obyčajne po víťazstve.

Stanislav dal zatrúbiť a na svojom koni popredku ponáhľal sa k Váhu, a na pltiach Dlugošových preplaviac sa na druhú stranu, prišiel k Beckovu. Vrátnik nespúšťal mosta dolu.

„Dlugoš,“ ozve sa Stanislav, „káž most dolu spúšťať!“

Dlugoš neodpovedal.

„Dlugoš, ak ti je život milý, dávaj most dolu spúšťať!“

Zas neodpovedal.

„Ešte raz ti povedám: si v moci našej, rob, čo ti kážem – nečakaj súdu na Trenčíne!“

A Dlugoš, pozdvihnúc oči dohora, bez slova a odpovede chytil do ruky striebornú trúbku, pri boku mu visiacu, zatrúbil po svojom spôsobe, most sa spustil a ľud Stanislavov stúpal hore na zámok, zapichnúc na jeho vrcholku červeno–bielu zástavu s dvojitým krížom, ktorý vzbudzoval nádej v srdciach veriacich.