ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Trenčíne, slávnom zámku, je známa palota, v ktorej sa všetky záležitosti slovenské osnúvajú. Čierny stôl sa ťahá dolu palotou, dvanásť starcov okolo neho sedí, a na vyvýšenom stolci vidieť s hlavou svesenou starého Sviatoša. Iní sedia okolo stien na laviciach a zdola stola stojí Stanislav, predtým vodca slávny, teraz obžalovaný, k odpovedi zvaný. A strašné sú všetky postavy. V časoch, kde jeden pád, jeden pomýlený krok všetky obete, všetko namáhanie dlhoročné nanivoč uviesť môže, sú duše napnuté, pobúrené, na každý výjav s úzkosťou sa dívajúce.

„Starešinstvo slovenské,“ začne starý Sviatoš, „tu stojí pred nami vodca vojska nášho Stanislav, ktorému ste vy sverili synov a my všetky nádeje naše; tu stojí pred nami sám, ľudstvo jeho špatne pozabíjané, naše ostatné sily zlomené a vyslobodenie rodov našich naveky zakopané! To sa stalo vinou jedného muža, a ten je syn môj Stanislav! Starci slovenskí, súďte po zákone!“

Vstane odprava Milota a vypovie:

„Smutné je počuť také chýry o najlepších šuhajoch našich, ale smutnejšie je hovoriť otcovi, v nádejach svojich sklamanému, a hovoriť zlé reči o synovi svojom. Boh ťa poteš, Sviatoslav! Teraz odpovedaj, obžalovaný Stanislav, kde sú tie pevné, hoc ich bolo málo, vojská naše?“

Stanislav vznáša hlavu dohora, tiché prsia jeho zvoľna oddychujú a hlas jeho čistý pevne sa ozýva:

„Starcovia slovenskí! Vaše vojská zhynuly, vaše nádeje sú rozborené, vaše namáhania nanivoč uvedené! Niet viacej tých, ktorí v tichom behu žitia svojho sa posvätili službe rodov svojich, ktorí s mysľou pokojnou robili pevné hradby z pŕs svojich i namáhali sa vymôcť z poddanstva kraje naše. Niet ich viacej! Oni nezhynuli slávne na poli bitky, ale zradou a hanobnou vraždou nepriateľa nášho, ktorý ich neozbrojených pozabíjal. Ja som sám divným spôsobom sa vymohol; dcéra Dlugošova ma bezpečnou cestou vyviedla, a teraz tu stojím pred zrakmi vašimi čistý, hoc o moc nešťastnejší, ako pred takto rokom. Ale duše zavraždených druhov mojich vidia, že som čistý od viny, že myslenie, konanie moje vždy bolo posvätené službe vašej!“

„Ale, Stanislav Sviatoslavič,“ zase sa ozve Milota, „ty si sa dal vyviesť zo zámku, s pomocou ženskou si ušiel – a čis’ pomáhal oslobodiť druhov svojich?“

Stanislav svesi1 hlavu.

„Čis’ ich zanechal vražde, abys’ ty ujsť mohol?“

„A čo by som ja už bol spomohol?“ smutne hovorí Stanislav. „Ja som len vtedy bol upozornený na náš stav, keď už hádam všetci pohynuli, i pomyslel som si: I jeden človek, pre nás zachovaný, má veľké značenie.“

Keď končil, otvoria sa dvere a dnu vstúpia dvaja z ľudu Stanislavovho z Beckova. Celé shromaždenie oprie na nich oči, každý sa na svojom mieste podvihne, ako by im chcel v ústrety letieť i spýtať sa ich, čo sa stalo, kde sa tu vzali. Ale obrátila sa ich zvedavosť popredku na žalosť, bo prišlí mužovia pozerali prísne, nehovorili hneď ako ľudia, s dobrými novinami prišlí, i nesmelo pohliadali dookola.

„Čo nesiete nového?“ spýta sa Sviatoš. „Ako stoja veci naše a naši ľudia živí?“

Pokrútili hlavami prišlí mužovia a jeden z nich trasľavým hlasom odpovedal: „My sme živí, aby sme vám hanobné posolstvo priniesli; ale naši bratia –“ i kývol plecom.

Po malej chvíli rozprával ďalej:

„Všetci zahynuli, a nás preto nechali pri živote, aby sme vám priniesli Dlugošovo posolstvo. Odkazuje vám, aby ste sa poddali. Ak mu do dnes večera nič neodkážete, zajtra obkľúči Trenčín a vás tu poddať sa, keď vody nemáte, smädom prisilí; ale ak sa poddáte, môžu s vami podľa milosti, a k tomu sa ešte so smiechom vyslovil: „Povedzte vodcom vašim, že keď sa pokoria, Dlugoš môže tomu, ktorý mu na prosby dcéry jeho čas daroval, aby mohol svoje úmysly vykonať, zas na prosby dcéry svojej, ktorá hovorí, že by bola radšej otca ako jeho vydala v nebezpečenstvo, nielen dieťa svoje dať váš sväzok, ale i veno mu s ním väčšie ako hociktorá nevesta v Tatrách.““

„Prísne sú zákony naše!“ vyvolal Stanislav. „A nikdy sa vôľa tvoja nevyplní –“

A Sviatoslav smraštil sivé obrvy, oči ako dva bodáky oprel na syna svojho i zavolal:

„Stanislav, či znáš, že si zatratil každý cit útly v srdci svojom, ktorý by v najmenšom odporoval vykonaniu úmyslov tvojich? A či znáš, že pre tento cit tvoj zahynuli bratia naši?“

„Ja som nikdy nezameškal povinnosť svoju, nikdy som neodstúpil od predsavzatia svojho, nikdy som nepomyslel na inšie ako na vykonanie mojich povinností. – Ale súďte po zákone!“

„Hovor, či pravda, žes’ dal času Dlugošovi na zavraždenie druhov svojich pre dcéru jeho?“

Stanislav neodpovedal.

„Hovor, či je cit tvoj taký ako pred takto rokom?“ zas sa ozve Sviatoslav.

A syn jeho ticho odpovedá:

„Súďte po zákone!“

A na tvári otca sa maľuje tisíc bleskov. Všetko utratil, jeho synovia zahynuli, i najmladšieho od mladi napájal láskou k rodinám svojim, i vychovával ho k obeti pre ľud svoj nešťastný, a teraz? Zamračilo sa mu v očiach, ale duch silný, nepremožený vystrel jeho postavu, dodal bystrosti hlasu jeho, i vypovedal:

„A čo mu zákon sľuboval za najmenšie prestúpenie?“

A temné slovo „smrť“ sa ozvalo celým shromaždením.

„Smrť,“ vypovedal starý Sviatoš i zakryl si líca.

A Stanislav sa bolestne usmial a vypovedal:

„Ešte raz vám hovorím: nieto škvrny na mojom živote, ja som nepomyslel nikdy na inšie ako na rodinu moju. Ale staň sa vôľa vaša!“