ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Práve ňeňí ščastní jasném ve bľesku panovňík,
Čo, zverenéj sebe obci domácé
Rozmnožovať dobré a povinnú lásku zaňedbav,
Ľen hromovím, keď začňe fučící
Práť Svatovít, zbrojstvom zňe ľuďí, visokími hrozícé
Čelmi uhlom ňeba hraďbi a krásné
Mesta hrobom dává, i celé v prach krajni uvádzá.
Králostvám králostva, novotné
Berlám berľi kopiť dichťí, a zubadla, na vlastnú,
Ňeskroťenéj svéj násiľi prudkosť
Súcejšé uhoďiť, na ňevolních hádže potrencov;
I strašnú bez konca hrdého
Stred čela moknúcím preňevinnéj od krvi bobkem
Opľeťení, zboreňisku na pustém
Zvíťazeních, veľkosť a ohromnú slávu zakládá.
Než ten ščastní pravďive mocnár,
Čo vlastním spokojen panováňím ňikdi na cudzé
Ňesladčí vládarstva, ľen ostrú
Múdrosťú a na rovno višlú spravedelnoti váhú
Pozručené sebe národi ríďí;
A vždi blahoslavenosť, vždi zdární prospech i rádné
Jím ňeunáven ziski hľedává.
K vojnám však skúpí, pre pokoj ľen a pravdu donúťen
Meč zahalačnéj s pošvi dobívá.
Ba svečnú kebi aj slušnosťú vládal ublížiť;
Ublížiť sám predca ňežádá.
Večnovekí teho Boh, teho každé meščana srdce
A všeľiká sveta končina lúbí.
Tú jasní čnosťú boľi Tví, FERNANDE milostní!
Predci, ze najdlžšého porádku
Císari a slávní ve početních kráľi pomedzách:
Zrovna ňe tak mocnári panovní,
Jak rádňej dobrí zvereních sebe národov otci,
A snážní mocného poslušních
Toľko sinov ščasťá i saméj pohodelnoti tvorci.
Tích sebe vzácních v príbehu každém
Najvišší ňeba Pán trúchlého od úpadu chráňil;
A prázním žádosťi ňesitnéj
Nad ľudskím v šír vládať a pišní rozkaz ukládať
Bez váľek, bez prívalu šípov
Ňehľedané zbrojnú pravicú králostva pridával
Aj ŤEBA jím rovného ten istí
Ochráňí a do zléj ňedopusťí záhubi klesnuť.
Neb na samú TI ňe toľko pokrevnosť,
Na prestol visokí a na prednú ve sveťe hodnosť,
Než vznešené i na čnosťi hrďínskích
Predchodcov si ďeďič. V ŤEBE včil žije všecko jeďinkém,
Všecko sa prešlú úplňe mírú
Ve spaňiléj duši TVÉJ a milostném srdci nachádzá,
Čožkoľvek buď príroda mocná,
Buď dobré ňebesa ščedrú povilévali prízňú
Na slavních až k obďivu predkov,
Buďto čo jím koľvek vlastná zaopatrila snážnosť.
Živ ľen buď dlho národov otče!
Neb tak svích oblahoslavovať, jako sám TI, horící
Žiť zaslúží večňe panovňík.

Slavná hrďinskú mužstva braňú, morem
Úrod pľinúcá krajno a vlasť moja!
Už dosťi súžeňá a strašních
Znášala až dosaváď si pohrom.

Kdo buď na hrozné spustaťeňí ťeba
Od zlého jak bes Mongola spáchané,
Buďtož na Turkov spíchajících
Rozpekľenú ťa tlamú pohltnuť,

Buďtož na horších nežľi ňepráťeľi
Sinov haňebním dobroťivéj život
Roďički zbrojstvom párajících
Bez slzeňá buďe mocť spomínať?

Včil už po toľkích ščastľivo zahnatích
Mocnármi búrkách stáľe trikrát milí
Pokoj zažívaj, bezpečú a
Pestovaním blahoslav sa mírem.

Druhí po prvném otcovi tvój oťec
JOZEF, na žádosť od visokích daní
Ňebes ťi nádvorňík o vatšé
Náľežitú veďe peč skvitáňí.

On od rakúskích s prevzňešenéj krvi
Pochádzající císarov aj celí
Sa jích povah ďeďič ve veľkích
Ňikdi ňeví ukonať sa čínoch.

V právném seďící stolci aneb zešlém
Zvaních v sňem otcov spolku jakož prví
Místom, tak ostrím skví sa prední
Súdem a múdro danú vždi raddú.

On dobroďejní už ňejeden vtedi
Vivédol ústav, keď takovémuto
Rovní k pohodlú zríďiť inším
Národom ešče na úm ňeprišlo.

Ňepoznajícú odtušeňá jeho
Snáhú, kďe pred tím rozkaľené kisli
Bahňišča, trsťinú a hnusním
Zavľečené prepadľiska múľem

Sa trásli, včil tam rozdrobené pluhem
Zlatí ňesú klas brázdi a žehnaná
Rukú Všepána v ňeprehlédléj
Od zraku ďáľi sa žatva kňíše;

Hibké v radostních poskakujú pľesoch
Milostki, vonné palcem obírajú
Kvíťí, a pekné stred visících
Zapľetajú vrkočov si vence.

Koľkú ke zbrojnéj zbudzoval obraňe!
Koľkú povinní vodca zemanstva bol
Zastával úrad horľivosťú!
Koľko jevil k boju srdnatosťi!

Keď, rozmilostná krajno, do tvého sa
Rúťil bojovňík lóna, celú strachem
Európu kláťící a ražním
Prestoľi zbrojstva hromem rušící.

Koľkú ve hroznéj prispel ochotnotú
Povodňi! Vlastni pozbavením domov
Palác otevrel, svú a prišlú
Ňím odináď obetú poslúžil.

Drahého tehdáž ešče ba aj sina
Pres hurtující valmi Dunaj, na lad
Lad trískající k hájeňú z vod
Ľudstva nerozpakoval sa poslať.

Čo všecko veľké k prospechu vlasťi, čo
Krásné a slavné ňeznovanú koná
Účinľivosťú, má slovenská
Dosťi ňeňí v stave Umka zazňeť.

To vzďáľeňejší ospevovať budú
Potomci, z ribnú sám to Dunaj Tisú,
Sám ríchlobežní Váh a jačná
Tokmi ňeprestaňe Sáva hlásiť.

Ňemnohím prátá je milosť od Otca
Ľudstva s císarskích a na čnosť i veľké
Číni preslavních narodiť sa predkov
K prospechu vlasťi.

V toľkonásobném hlavi bistrosúcú
Vicvičiť schopnosť umeňú, čo buďto
Srdca krásívá a tuhéj dodává
Ostroti mislám;

Buď čo potrebné je, trvá-ľi ščastná
Z vítanú bezpeč Koladú, ke dobrím
Ríďeňá správám a lahosť čiňícím
Krajňe porádkom.

Buď keď ohromní chraplavími najďál
Rohmi zatrúbí Svatovít a ražné
Zhurta pospíchať krvavéj do bitki
Heslo vidává:

Jak hnatá z lúkov strela, jak Perúna
Hrom do vsťeklícich zachopiť sa ohňov,
Krídla rozťáhnuť, vraha zňésť a z vencem
S pótki sa vráťiť.

Tím TI, císárskí sinu, jak prejasné
Slnko skvíš všeckím, bohatí na múdrú
Raddu, víťazskú zmužilosť a každú
Čnosťi majetnosť.

Nad to aj slavskú našu reč pri višších
Ňecťenú schádzkách i krivím ňevážňe
Lahčenú súdem, veľebíš, a dať jéj
Poctu sa ňerďíš.

Keď ňe ľen potnú sebe sám si téjto
Obstaral známosť; aľe aj milostním
Úplnú kážeš vedomosť nabudnuť
Odmaľi sinkom.

V ňéj ba též, prázní uďelá-ľi ťažšé
Práce čas, básňíš, a milé ze českéj
Lutni spíváňí i madem ťekúcé
Pesňe vivádzáš.

Veľmi povďačná za takúto lásku
Sláva dóstojní, jako svému veščcu,
Sľich ŤI básňíckím z ľipového kvíťá
Vencem ovíňá.

Bi s’ dlhí pod ňím, skorenú ľejícá
Prosbu, vek trávil vždi duží; a TVÍMI
Ďál i v trápících ju ťešiť žalosťách
Spevmi ňeprestal.

Trúchlé ze smutních žáľe vipusťi prs,
A v černorúchích zatmavené čelo
I usta mračnách, ostrihomská
Matko, novím povijasňi bľeskem:

Neb slnko už ťi s kvítkov a červeních
Viťahnutí rúž na cvalovích koňoch
A lúboparní fúkajících
Rozpeňeními oheň zubadlí

Ščastní privážá ďeň: ve kerém ťebe
Tvój arcibiskup, plápolavú čekan
Túžbú, ALEKSANDER, milími
Na vzňešení iďe krokmi prestol.

Jak svéj mu prední na zmužilích prsách
Hodnosťi skví plášč! jak visokéj hlava
Múdrosťi hojná slnku nazdor
Vencovanú ľigotá sa žárú!

Jak též lahodná z mílodrahími sa
Usmívajících čnosťami ust pľiňe
Reč! jak bi panňenské do strébra
Ze sňahovích madi ťekľi plástov:

Neb jak ze skalních rozpeňení potok
Rúťil sa kopcov; keď leje násilú
A rozpuklími zmocňen oblak
Prúdami hláhoľivím pomenšú

Už ňestačící vímola hospodú
Struhám, ňeverné popreťeká brehi,
A hrádze zvíťazíc okolních
Lúk a doľin je širí panovňík.

On dómiselním nad povahu sveta
Od Pána všeckích obdarovan vťipem
Nad míru dóstojné ochotní
Pred seba už bere, matko, číni!

Tvojím za lónom dávno kapitulu
Tesknú, a horké uznovanú trpeť
Vihnanstvo, naspátek do vlastních
Prestavenú navracá ťi klínov.

Už aj preveľkí vežmi sahať na víš
Po hvezdi; krású, a všeľikími sa
Pokladmi ľeskotať mající
K obďivu chrám budovať začíná;

Chrám v ňemž ďňa dvakrát Jesseovičovím
Starší budú tví zňeť sinové spevem,
A prosbi skrúšené ke snadním
Otca ňebeska ušám visílať.

Zostávajícé ešče, ňehodmi ťi
Časov doňéslé, všecki zhojíc rani
A prúhi, ostidlé horúcú
Rozplameňí tuho srdca láskú.

Hojnú i čnosťí rozseje žatvu, i
Zlaté navráťí dávnovekích mravi
Otcov. Na prvném zvíšené zas
Mísťe seďeť buďe náboženstvo.

Miláčka ňech ľen dobroťivé s nami
Skorím ňelúčá odchodem uhľi, a
Pristrojen za stól ňenáhlá
K vizvoľením ho osádľiť hosťom.

Až róznoverních krajni sinov, kerích
Mnohohlavá zlá zmámila potvora,
Pod pravdovernú ostrihomskú
Zjednoťeních zas uhlédňe berlú.

Tenkrát ňech hodních odmeni slávovéj
Plného zasluh do mnohožádaních
Po dláženéj preľiskavími
Hvezdami cesťe vezú palácov.

Panno, ňeklamné čo ťi toľko chrámov,
Toľko zázračnéj obrazov milosťi,
Toľko podvihlích i obet svedectvo
Dávno vidává,

Tvú že Sin, mocní všehomíra vládar,
Prímluvú lútí ňemocí a každích
Odvracá zástup ňeduhov, samí ba
Šíp smrťi ďáľí.

Laskaví z uhlov na porúčanú ťi
Krajnu zňes pohľed, kďe ve svém povestní
Ráďe Jordánskí zvlažené ku tvéj cťi
Zbudzuje srdca:

Keď prví toľkú nadaních milosťú
Obrazov póvod, ňemalím do jedna
Vzan potem, hlasí, a trojému ščedrí
Národu dává.

Praj mu, skrz platnú u Zroďenca prosbu,
Praj zdravá čerstvosť, abi bez chorob, bez
Omdľeňá v pevnéj ňepremeňňe stálí
Vláde trvával:

Buď na prevrúcních sa baví modľitbách,
Chrámi posvácá a sluhov do chrámov;
Buď tuhú dává na vrahov slabím zbroj
Krista vojákom;

Neb pravú spúrním proťi róznovercom
Víru hájívá; neb u spolku otcov
Krajni prospešnú dvojaké o ščasťí
Raddu prevádzá.

Praj dlhí aj vek mu u nás pokojňe
Vždicki trávívať, bi novú ku tvému
Ménu vikváril stuďenosť, a dávnú
Rozmnožil uctu.

Slavním sprovádzan mláďeže víborem
Skóršej na prátú vístup, ALOJZI, už
Hodnosť, a hlavné nad ňitranskú
Vezmi do rúk stoľicú pravidlo.

Neb jak milostní všecci si žádajú
Zreť slnka parsún, keď za dlhéj krútí
Hrom búrki žúrívá, a z mútních
Rozlobení pere príval oblak:

Tak tvé prekrásním ozdobené pravéj
Ku pocťe rúchom ze všeľikích krajov
Naťisknutého pánstva mnoztvo
Jasnohľedé spatriť usta dichťí.

Jak v srdci každí celki ťi oddaní
Vrúcéj horúcí láski jeví plameň!
Jak v tom si nádherní zakládá!
K vláďe takého že správca dostal:

Kterého veľké toľko ňe ľen doma;
Než aj po cudzích a skoro všech celéj
Európi končinách povestné
Jak spaňilá zora skví sa méno.

S kterím uprímná pravda, ňeviklavá
Slušnosťi rovnosť, snáha o prospech, a
Celí ňebeskím rádňe kvíťím
Vencovaní iďe čnosťi zástup.

Než obmiselnosť, i klam i ňedbalosť
I černorúché úhon a ňecťivích
Vad hajno pred ňím až za Kaukaz
A stohlavé uťeká Uralsko.

Kterého vážní od hora zeslanéj
Múdrosťí poklad, ňesľišaná vťipu
Bistrého zostrenosť, a zjevné
Všéj učenosťi bohatstvo krásí.

Kterého snadná súcota, rozmilá
Mravov lahodnosť, príveťivá i ke
Každému reč vatším a meňším
Pestovaného čiňí miláčka.

Kterého verná k vlasťi a královi
I k svím rodákom láska, ťisíc ščedrot,
Ťisíc skvelích zásluh na jasné
Hvezdami bidla ňebes vinášá.

Odtáď ho pekné uznaľivím dané
Hodnosťi kráľem dávno oslávili;
Odtáď noví išpána úrad
Včil ňemalú veľebí ho poctú.

Viďím-ľi? Ríchlá už veselosť, milé
Srdcám pľesáňí, vistrojená sama
Aj sláva v bľesku svém na bílích
Predľetujú po visosťi krídlách.

Už sám i toľkí, tak zňešení k očám
Blíž muž prichádzá, a hledu obľičaj
I krásnolícejšé milostních
Od lalií spatriť usta dává.

Už všecci ostrím naň poopíraní
Zrakem, z radosťú srdca ňeslíchanú,
Vďačnéj a ťeskľivú pľašícéj
Mrákotu obďivujú sa tvári.

Už svú uvítan správu do ruk bere,
Kteréj za dobrí prospech a zdarnotu
Toľká vecí súcosť, i toľká
Misľi a čnosťi ručí majetnosť.

Ščastná štirikrát Ňitro! takého že
Už nad sebú máš správca, čo bľiskavá
Je krajni hvezda, čnosťi príklad,
Národu pícha a ľudstva rozkoš.

Čerstvému ňech ľen popraje Boh veku:
Neb ctní zakáď své mať buďe nad ťebú
Vládarstvo MEDŇANSKÍ, celá ťi
Popľiňe réka blahoslavenstva.

Vábící k sebe háju zrak
Jak tvé rozklaďité dubi!
Jak tvé lúki a zmítané
Vánkem ľeskoce kvíťí!

Než tvá všecka, trebas ďivu
Hodná, čím sa ve zviknutém
Ňeblúdní choďe listopad
Priblíží, zhiňe peknosť.

Tak mláďenče celá tvoja,
Tak tvá aj v skľe zrkadlovém
Častá panno za hrsť rokov
Lúbá zmizňe sa krása!

Z vábních všecki ťi rúže líc
Odpadnú, čelo pluh zore,
Sňažnú obľezené vlasi
Bárvú ščetka zalíčí.

Túžícé za pľesem nohi
Okľesnú; a pomáľi sa
K trúchléj nakloňením buďeš
Chrbtem hrobľi pobírať.

Pľesaj radostná Ňitro, a horľivé
Snadnému k prosbám ďéki vidaj Bohu,
Že tvá po chrámoch vrúcňe zňícá
Od ňeho visľišaná je túžba!

Hľe už novotní ovdoveľéj ťebe
Voďec prichádzá, Imrich ošľechťení
Krású; a múdrosťú i každú
Oskveľení jako slnko čnosťú!

I čož si ľepšé svému ku prospechu
Z ňebes dosáhnuť mohla? jakí z hora
Vatší a dražší vzácnotú dar
Nad Paluďaího sa mal ťi zeslať?

Kerí čokoľvek ľen dosaváď čiňil:
Buď chrámu kázal, buďtože súd konal,
Buď raddu dával, neb košické
Úradovú peč o stáda védol:

Ozaj ve všeckom náľežitím Boha
Sluhú, pobožním cirkvi pravéj kňazem,
A veľmi veľkím rozmiléj sa
Krajni mužem naporád ukázal.

Tvém však sa vatší ešče na prestoľe
Dokáže, jak vác už k čiňeňú zvikléj
Snadnosťi, jak zbehléj ke všeckím
Vác skusenosťi vecám mající.

Múdrími ríďíť správami horľivec
Ovčince, k dobrím stáda voďiť pašám,
A dávidovskí z lúbohlasnéj
Píščaľe zvuk buďe jím vidávať.

Ochotnovolní aj život utraťiť,
I všecku z údov krv hotoví ceďiť
Za ovce, potvorné ohromnú
Hajna vlkov paľicú zavráťí;

A darmo vsťeklú od jedu besnoti
Tlamú vrčícé a trasením zvité
Chvostem do ťemních skríš a hlbkú
Zamračeních zapuďí prepasťí.

Pod ňím vaďícá prestaňe nákaza,
Žalosť a trúchlé ňikdi ňeusľišá
Sa pádi; každá lúka, každé
Kopce budú radovánki sláviť.

Tak ľen milostní stáľe pokvitňe vek,
Až všecki vlastnéj pozverené peči
S pastírmi stáda tam na rajské
Ščastľivo doprovoďí stavadla.

Kamkoľvek bedľivích tuhí
Obráťíš zrak očí, všecko pomíňať a
Skór ňeskór k ňevihlému sa
Chíľiť koncu viďíš. Ďeň sa za ďnem žeňe,
Zmizlím rok za rokem valí.
Nad jednú spaňilí Chásoň horú sa víš
Podvíhá, za druhú kloňí.
Včil jasné ľigocú hvezdi na obloze,
Včil hustím sa krijú mrakem.
Járňejšé kveti mrú, v svój iďe hrob leto.
Podzim bílohrivá zima
Núťí ustupovať. Krása mladosťi sa
Rídkím obsipanú sňahem
Púďívá starobú. Všecko traťí život,
Čožkoľvek sa roďí na svet.
Kďež slavného je už Sáma potomstvo? kďe
Rod Mojmíra aneb Lecha?
Smrť žádného ňemá na vzňešenosť zreňá.
Rovnú prám tak oberlaních
Králov rúbe kosú, jak šije poddaních.
Tam trikrát storočí jaseň
Nádherné do modrích ťiskňe oblak čelo.
Ražní treskňe Perúna hrom,
V kúrícém sa kaďí roztrepaní doľi.
Ňízkú všecko padá na zem,
Čožkoľvek je ľuďí vistavené rukú.
Zrutné hrozbi Veľehrada
V prašních ňezbadané zrúceňinách ľežá.
Zlú vzal skázu Volín, trebas
Možňejšého nadeň mesta u súsedov
Uzreť slnko ňevládalo.
Podvihlé ku samím až ňebesám domi
Vlastních potreľi meščanov.
Dovčil zrúcaňinú chrámi bohov tlačá.
Z nádherních všeľikú zdobú
Podlah roztopené sťéklo do vod zlato.
Zvézlé kúpe zevšáď morem
V morskéj pohrobené zostali melčiňe.
Údatného koňec vzala
Obšírná ve krajoch berla Svatopluka.
Stálá ľen jeďiná je čnosť,
Tvá, Derčíku, milá pestovaťeľkiňa.
Tú prudkí aňi hrom, dlhí
Všetrovním aňi čas ňeprelomí zubem.
Ňech bár praskotavím celí
Svet zrúťí sa vaľem, čnosť sama zostaňe.

Černí ze vdovskéj postavi zľeč smutek,
A v čistobílém vistrojená mladéj
Ňevesti rúchu, ostrihomská
Matko, novú zapľesaj radosťú.

Jakého z vrúcéj túžbi si žádala,
Jakého verní mať sinové chceľi:
Takého sám ťi Boh, takého
Dobroťiví praje král miláčka.

A včil ve slavném próvoďe ten žeňich,
JOZEF, prichádzá; ovdovelého a
Napred preveľmi zdráhaného
Prestola místo dané ujímá.

Koľké ťi ščasťí, koľko ťi prospechu
S ňím už sa blíží! Neb čo ňemáš ufať?
Čo všecko z istotú dobrého
Pod takovím slubovať si vodcem?

Kterí ku veľkím ľen stvorení vecám
Teprv tu veľké až, duchem ohňivím
A ňeznajícú míri snáhú,
Číni sa dá naozaj konávať.

On hňeď ve predních lúbomilím ňebu
Je náboženstvom pestovaní rokoch,
Sladkú ode všech čnosťi sester
Častovaní po porádku číšú.

Pribívajícím zrostu jarím vekem
Ľudskích i bozkích rozbohatí poklad
Ved nahromážďil, úm a bistrú
Tímto ovencoval hodňe múdrosť.

V každém preťažkích obracaní porád
Jednáň konáňú náľežití vťipu
Schopného zbrúsil súd, a vernéj
Toľko vecí skusenosťi nabral.

Každí bezuzdnéj srdnaťe odrazil
Žádosťi útok. Stáľe vijasňením
Žáril čelom, buď stálo mráčno,
Buď sa milú skvelo slnko tvárú.

Mírnú v povinních vždicki sa úradoch
Mislú chovával, v prudkotuhéj aňi
Rozpáľenosťi ohňivími
Zlosťi hrmot ňevidával ustmi.

Krutím proťivnéj náhodi pohromám
V odpor hrďinské nadstavoval prsa,
A ňeprebitním strašľivími
Zvíťazoval nade slotmi ščítem.

Ten tehdi toľkí muž jako prestolem,
Veľkími tak též skutkami, ščastľivá
Trikrát ňevesto, jasňe už ťi,
Jasňe celéj buďe krajňe svíťiť.

On černohuňné a škaredohľedé
Sa túlajících úhon a oškľivo-
Tlamích vad stáda až za Balkán
A pľechavé zapuďí Rumilsko.

Vlažních ovrúcňí, strečkom odezdaních
Prudkosť a scestnú bujnotu okroťí;
Ba aj ňeverních k pravďivému
Doprovoďí zboru náboženstva.

Horeť majícé plápolavú k Bohu
A bratru láskú srdca rozohňiví.
Zlatí mravov, zlatí i čnosťí
I všeľikích privolá umeň vek.

Aj hvezdotíční, v kráse a pokladoch
Pišní dokončí kostel, i vítanú
Ňevestu žádaní na prestol
Bľesku plnéj posaďí do slávi.

Ňech ľen vševládní nad zmizavím ľuďí
Vekem Panovňík mnoztvo rokov živí
A nám i vlasťi k prospešenstvu
Správca takého naďál ňechává.

Ňech sám za vísľich túžbi zapáľenéj
Platné vilévá prosbi oslávenec
Vojťech, premocní ostrihomskéj
Od starodávnoti cirkvi strážec.

Tak vrúcňe žádá a k visokím padá
Nohám srdečná Umka poňíženích
A stránki z najvatšéj patrících
Pod bedľivú jeho peč Slovákov.