Pesňe
Autor: Ján Hollý
Digitalizátori: Michal Garaj, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Ivana Hodošiová, Katarína Maljarová, Lucia Kancírová
Obsah
Najmilšá dosaváď až moja zábavo,
Slavská lutno, ti už včil mi ňeprám dobre
Hráváš! už sa ťi často
Obstárné pukajú struni.
Iď radšej na šerú odpočinuť haluz
Podvihlého samím až k ňebesám duba;
Kapkal mad na pravé pľeco.
Tam hlasná kďe visí trúba, čo víťazov
Slavních náľežitím ucťila rozmerem;
Tam též surma, čo sprosté
Pastírov zňela víľevi;
Tam píščalka dutá, rozžeľenéj čo plač
Horkí Matki našéj Slávi, a trúchľivé
Dávňejších ve Slovensku
Vodcov hlásila náreki.
Já inšú si do ruk harfu berem, kerá
Nábožná buďe ľen zasvaťené Bohu
Spívať pesňe, zakáď sám
Posľední ma ňeujde duch.
Prestaňťe svetskím zňeť struni už zvukem,
Ďáľej pozemskí ňechce ma spev ťešiť.
Vrúcní opusťiť káže márnosť
Plápol, a znáboženú ponúká
Veľkého všeckích oslavovať vecí
Póvodca pesňú, vždicki čo bol, buďe
Bez konca vždicki BOH, čo všecko
Móže, čo ľen vikonať sa lúbí.
ON z ňištu jedním toľko slovom ňebo
Stvoril; rozešlú v šír jeho podlahu
Ňesčítatelním hvezd porádkem
Stúžil, a bľeskmi celú ožáril:
Kďe bezpočetních mnoztvo duchov svetlom
Nad míru jasním obhrnutému sa
Klaňá, a svornú k húdbe pesňú
Večnovekého moc Otca sláví.
V jednom zhromážďil mísťe, a ňehnuté
Morám vikázav medze vlastné
Prestupovať brehi jím zakázal.
S pustéj vivédlú prázňini zem na ňe-
Borném upevňil záklaďe, vládu ku
Plodnosťi súcú prál, a hojních
Ustanovil všeroďičku úrod.
Nahú meňistím s tráv a višívaním
Kveťinmi rúchom poprioďál, hlavu
Zbožním okrásil sťeblom, hájmi
A krovatími ovenčil hormi.
Nad ňú ohromné v obloze rozvesil
Sveťidla, párné prúhami slnko a
Širé mesáca krúhi; ďňom jích
Dav meňením a nocám za správcov.
Rozrážajícé plítvami mok ribi,
Létávajících pres povetrá visosť
Ptákov, bidlícú v húščinách zver
A všeľikí učiňil zemeplaz.
Višlého s práznéj ven hrudi človeka
Koncem rozumnú obdarovav dušú
Predného nad všeckím uríďil
Pána, živé čo sa toľko híbe.
Všeckému živnosť náľežitú poprál,
Všeckím premúdrí ustanovil vecám
Zákon; ze vlastních hnuť sa medzí
A z drahi vikračovať zabráňil.
Každéj naríďil časťi rokov, čo má
Kerá nosívať: pstré voňavého jar
Pokrovce kvíťá, kňísavími
Nasporenú leto žatvu klasmi.
Jaseň visícú z nakloňeních doľe
Panohmi jabloň ťerchu ovoc, k tomu
Rozháňajícé trúchlivému
Srdcu boľesťi a žále víno.
Než bílorúchú chcel zimu príroďe
Od ustavičních uznovanéj plodov
Ku žádanému odpočinku
A k nabiťú zase vládi slúžiť.
Sladkú ovadlé z rána vlaží pola
Rosú, vipráhlú od hora spusťením
Ze mračna déžďem zem napájá
A škodľivéj rodu žížňe prosťí.
ON aj plamenním bľeskem a víchorem,
I trískajícím lásku jeví hromem:
Čisťí povetrí, mdlé na čerstvé
Údi meňí a ze ťerchi léčí.
Na jedno volné ľen JEHO mihnuťí
Skalné sa móžú kopce na prach zetreť;
Celí ba svet buď spáľiť ohňem,
Buďto naráz do prepasťi zrúťiť.
Nad míru ďivnú všecko opatruje,
Chová a ríďí prozretedelnotú;
Všeckému súcí aj zňik aj zrost
Aj zdarení zvelatek dodává.
ON všecko napred ví, čo teprv kdo má
Potomňe misľeť neb vikonať. Všaďe
Osobňe prítomní uhlédá
Pod hlbokú čo sa tmú ukrívá.
ON k zlím i dobrí; vždicki prelaskaví
Oťec tonúcích v zlosťi ňepráťelov
Keď ľen kající z vin sa spátki
Navracajú, na milosť prijímá.
Ze zlích čiňívá k obdiveňú dobrích,
A z ňešľechetních a zloďejov svatích;
I blízko žárícého bľeskmi
Prestola vencovaních osádzá.
Toťižto ňechcel sám sa ťešiť svojím
Blahoslavenstvom; než voľil aj ľudé
Bi všecci ňeskonávajících
Náľežitú maľi částku rozkoš.
Pretož za toľkú lásku a vládi moc
Každí ŤA chválí stvor, veľikí Paňe,
Každí ŤA sláví; česť a hodné,
Jak sa patrí, ŤEBE ďéki dává.
Marťina Miškolcího, voleného biskupa kninského, blahoslavenéj Panni Marie s Kološu opáta, hlavného kostela ostrihomského čítača a kanovňíka, jeho kňížatskéj osvíťenosťi prímaša Jozefa Kopáčího arcibiskupa ostrihomského v ostrihomskéj polovici mesto-biskupa vatším pamatním zlatím agnuskem (medaliú, pamatním peňázem) královskím ozdobeného, jubilejného kňaza; a Antoňa Majtíňího s Kamenného zámku (de Kesseleökeö), voleného biskupa centurského, blahoslavenéj Panni Marie z Madoče opáta, hlavného kostela ostrihomského strážca a kanovňíka, jeho kňížatskéj osvíťenosťi prímaša Jozefa Kopáčího arcibiskupa ostrihomského v trnavskéj polovici mesto-biskupa; dňa 21. brezňa roku 1841. vibavovanému
Lutno už dávní vipočívajícá
Čas na podvihlém k ňebesám a lúbo
Stred panoh zňícém veselími ptákov
Spevmi dubisku
Kam sťatí bol sem ťa uzg privázal,
Keď mi nábožná ze ťebú sa ďáľej
Pestovať; s tvích strun zvuk a hlas vivádzať,
Bráňila Umka,
Ešče ráz k hráňú do vislúžilého
Veščca ruk zestup, kebi rád na žádosť
Práťelov ďnešnú ňejakími ucťil
Pesňami slavnosť.
Kďežto Miškolcí a celému vzácní
Ľudstvu Majtíňí na povíšeňejšú
Kráčajú hodnosť a berú premocní
Biskupov úrad.
Víški už schádzáš; aľe jak ňemálo
Rozpuklích máš strun, ďeravích ňemálo
Od sloti ščerbin!
Včil kerak starší ubohím na toľko
Nástrojem básňík, u kerého vrúcí
Oslabá už duch, para mdlí a pevnosť
Vládi uchádzá,
Tích prevíborních a na všecko súcích
Tak mužov sláviť, toľiké pobožních
Mnoztvo účinkov, toľikú stačím zňeť
Hojnotu zásluh?
Túto kvitnúcím zaňechajme rádňej
Prácu básňíkom, čo budú pri harfe,
K húdbe schopňejšéj, umelími ľepšej
Pesňami hlásiť
Všecko, čožkoľvek všehomíra techto
Stvorcu príjemné, k veľikému cirkvi
Zisku slúžícé a celéj osožné
Krajňe vivédľi.
Tehdi ľen vrúcné k ňebesám viľejme
Prosbi, vševládní abi jích Panovňík
Od ňemoc prázních zachoval; mnohími
Rokmi a mocnú
Všech ve snážnosťách a milém konáňú
Obdaril vládú; i po skončeních ráz
V úradoch prácách k večitéj do slávi
Odplaťe zdvihnul.
— biskupovi a viznavačovi za najosvíťeňejšého pánaMarťina Miškolcího, voleného biskupa kninského, blahoslavenéj Panni Marie s Kološu opáta, hlavného kostela ostrihomského čítača a kanovňíka, jeho kňížatskéj osvíťenosťi prímaša Jozefa Kopáčího arcibiskupa ostrihomského v ostrihomskéj polovici mesto-biskupa, vatším pamatním zlatím agnuskem (medaliú, pamatním peňázem) královskím ozdobeného, jubilejného kňaza; dňa 21 brezňa roku 1841 na biskupskí úrad uvádzaného
Ešče kresťanskí ľen učeň si, Krista
Už šaťíš; dáváš polovic nahému
Keď ňemáš inšé, polovic ňecháš si,
Marťine, plášča.
Braň zložíš, prísnéj sa celí v samosťi
Kázňi oddáváš; a pre čnosť i ďivné
Číni v biskupskí sa mosíš v Turóňe
Úrad uvázať.
Avšak aj tenkrát predešlím nažíváš
Spósobem: v póstoch, bedľeňách a zdvihlích
K Pánu modlitbách ďeň a noc beze všéj
Odtuchi trávíš.
S tvích ven ust Kristus ľen išel, v ťichém tvém
Srdci ľen ňízkosť a vrelá s pobožnú
Láska vrúcnosťú ňepremeňňe stálé
Mávali bidlo.
Modľi vivráťíš, a sľepé z ohavních
Blúďeňá mrákot na pravú dovádzáš
Víru pohanstvo.
Žil s’ chudí, avšak na dobré majetní
Skutki všech čnosťí bohatí do večnéj
Vlasťi v rozkošné Abraháma otca
Lóno prichádzáš.
Ti s’ živí množším pomohel, pomáháš
Vác už osláven. Pros, abi sme k núdzním
Laskaví bratrom ve božéj vždi lásce
Mohľi prebívať.
Bi sme ňezbednú ťela vládli každú
Zvíťaziť žádosť, a celí v takích ľen
Vésť život skutkoch, čo bi nám ňebeskú
Získaľi slávu.
Pros, bi Miškolcí prijatím ťi rovní
Úradem veľkú tu rokov prežíval
Částku najzdravší, a potom s ťebú sa
Večňe ťešíval.
— k naľezeňú straťeních vecí patrónovi, za najosvíťeňejšého pána Antoňa Majtíňího s Kamenného zámku (de Kesseleökeö), voleného biskupa klaudiopolského v Menšéj Ázii, blahoslavenéj Panni Marie z Madoče opáta, hlavného kostela ostrihomského strážca a kanovňíka, jeho kňížatskéj osvíťenosťi prímaša Jozefa Kopáčího arcibiskupa ostrihomského v trnavskéj polovici mesto-biskupa; dňa 21 brezňa roku 1841 na biskupskí úrad uvádzaného
Od malích ostrí život, Antoňíne,
Vésť rokov začňeš; vidanú za Krista
Krv ceďiť žádáš; aľe tú ňemoc práť
Ňechce ťi rozkoš.
Ľen božé hlásíš učeňí, a ďivním
Ust mečem zdvihlú porazíš ňeprávosť,
Blúdi visťínáš, a holú na svetlo
Pravdu virúbeš.
Včil k nachádzáňú straťeních vecí už
Zríďení patrón v ňebesách pomáháš
Tvím to obsáhnuť cťitelom, čo vrúcnú
Žádaľi prosbú.
Nám tu najdražší zahinul ze všeckích
Pokladov poklad, škaredého keď zlím
Hríchu pácháňím zbavení božéj sme
Večňe milosťi.
Srdca lútosťú, a našlí v pokáňú
Až do posľednéj zachovať koňečňe
Od strati chvíľe.
Pros, bi Majtíňí za trikrát ďesať let
Ten tu biskupskí vikonával úrad,
Ďňes čo dostává, a po ňem rajskéj
Bral sa radosťi.
— arcikňežna rakúská, paňi hvezdokrížového rádu, opátkiňa terezinského zemanského ustavu dám na hraďe prazském, céra jeho cís.-král. vivíšenosťi Jozefa arcivívodi rakúského, nádvorňíka a královského námestňíka královstva uherského atď. 24 jar uťešeňe na zemi kvitnúcí, dňa 13 unora 1842 r. do raja preňesení
V pevních nad Dunajem hradoch
Rozkošní vivinul sa kvet.
Peknosťú a milú celí
Vábil svet k sebe vóňú,
Rajskích zvlášť aľe meščanov,
Túžících, abi skór jeho
V bezpečném raji, kam patril,
Uhlédať mohli krásu.
V zemskích vác bi tak už ňebol
Hrádkách vistavení vetrom,
Zhubním krúpom a strašľivím
Hroznéj pohromi búrkám.
Žádosť visľišaná. Z ňeba
Anďel zejďe, a nakloňen
Sňímá kvítek; i ríchľe ho
Stred rajskích ňese ohrad.
Tam HERMÍNA noví raja
Kvítek vždicki plnú buďe
Skveť krású; vždi milú buďe
Díchať pres veki vóňú.
Galéria obrázkov
Obrázok
