ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prestaň havranním kvákať už zvukem, prestaň
Na špatnohluční bídňe drnkotať nástroj.
Kdo rád počúvá ušmi kári vrzgáňí,
Pilňíka škrípi, oškľivé žabisk vreski:
Sľich aj ku tvému nadstaví počínáňú.
Badáš-ľi, jak ťa už slabí uchádzá duch?
Jak hlas škaredňe? jak sa často stred ťáhu
V hrubém sekává hrdľe? jak ňeobratné
Trasú a s cesti ven vibíhajú prsti?
Ňeznáš-ľi tvój spev, tvé polohňilé husľe
V ušách trhávať, zvíški vlas na dub zdvíhať?
A ľen potupní slušňe zbudzovať posmech?
Ňevíš-ľi ďétki, čím ťa náhľe usľichnú,
Tedáž na úťek obracať sa, mislíce,
Že zlí prichádzá jích bubák do vrec pobrať?
Samú ba ľichvu jastriť, odľeťeť ptákov.
Prestaň ohavnú tehdi zňeť hubú, prestaň
Nadvázaními bídňe brnkotať strunmi.
Radšej ze sláčka sídla sprav, ze strun šnóru,
Tučné jarábki neb chitrích lapaj mňíkov,
A smaž nad uhlím spáľeních napred huslí:
Pochúťku aspoň tak dobrú buďeš kúsať.
Ňechceš-ľi predca od tvojého zátvrdlí
Remesla pusťiť: ďer si hrdlo, ďer prsti;
Každí prechádzaj ďeň poľem do ustáňá,
Pesňú a tvú tak veľmi lúbenú húdbú
Od žit plašívaj vrabcov, od viňic škorcov.

Kdož ťa víborní mužu, dosťi chváliť,
Kdož ťa osláviť, kdo ťi dosťi hodné
Ďéki zdať vládá za tak úžiteční
Tvéj hlavi náľez?

Neb kerí veľkích a ďivem razících
Póvoďec vítvor pod oblakmi uhlov
Vác čo súcejšé ke slabého ľudstva
Potrebe zmisľel?

Čož plaťí létať v povetrú, a lahkím
Tam sa hedbávem k vozu slnka blížiť?
Keď na bezpečnú doľe zem po krátkéj
Padňeme chvíľi!

Čož plaťí strašní z ďelovích hrtánov
Tresk, a náramnú hroma strelbu rúcať?
Keď ľen ukrutní ona pád a skoršé
Úmori páchá!

Ti s’ prví ľepším vinalézel úmem
Spósob osvetné učeného mužstva
Práce v pospešném tlačeními listmi
Ťisku vidávať.

Božňilí náľez! Čo rokov sto predtím,
Ruk sto písarskích zhotoviť ňemohlo;
Včil jeden ňím rok, ruka jedna všecko
Sťihňe vivádzať.

Tehdi už skrovním a temer ňecítním
Nákladem každí umeňá nabívá,
Srdco šľechťívá, a rozum na viššú
Zostruje bistrosť.

Snadno už každí sa doví, čo buďto
Navnuklí bozkím poviléľi ohňem
Veščci, buď veľké mudrcov na svetlo
Misľe viňésľi;

Buďto jak ďivné ve vecách tajemstva
Prírodoskúmná dala nám pozornosť;
Neb jaké v dávních a novích sa zbehli
Náhodi krajnách.

Dar za ten hlásí ťa Dunaj, panovní
Zňí Tiber; možná veľebí ťa Temža;
Uznalí cťí Rén, a modrá z ohromním
Sekvana Tágem.

Visla z náramnú ňese ďéki Volgú;
Víri chváľenské; ano sám ťa Bajkál,
Sám ťa Níl sláví; obojí i slává
Pesňami Indi.

Tvé sa roznášať buďe vždicki méno
Aj kďe mláďenské k ňebesám vichádzá,
Aj kďe obstárné sa topí do morskéj
Rovňini slnko;

Též kďe pólnočním zbavení orački
Tuhňe kraj mrázem; kďe i zas poľedná
V šírku rozľehlé plameňem varívá
Píski horúčosť;

Ľen zakáď ľudskích od očí slovenské
Tatri ňezmiznú, i zakáď sa z místa
Hvezdi ňezrúťá, a celí svet istím
Ňezhiňe ohňem.

Jak mnohích si práťelov,
Antonko dobrí, veľmi lahko získáš?
Trúsením holub zrnom,
Zvodnú hlavátka nástrahú lapá sa.
Dobre jesť a piť ti daj,
K hodám a častím hosťinám ľuďí zvi.
K pítaním sa maj darom,
A márnotratnú trov rukú majetnosť.
Tak na ten dovábeních
Bez počtu mnoztvo práťelov chiťíš ľep
Hňedki aj po zďáľeních
Ťa prestatečním končinách vihlásá.
Hojňe dávané ze všech
Stran chváľi ušma ňestačíš počúvať.
Než takíto práťeľi,
Viprázňenú ráz pivňicú a sípkú,
Jak zubohrizé miši
Neb lastovički, keď sa má zvaľiť dom,
Uskočá a trápeňú
I zléj samého vistavá ťa núdzi.

Koľkích, Antoňe, zreš ľuďí
Mislících si druhím vždicki že prám dobre
Bívá; jím zľe sa ľen voďí.
Hustú osľepení tmú vlka zemčaňi
Mámícím sa vecám ďivá,
Patrící beňovím k lesku iních okom;
Núter však ňedohlédajú:
Kďež v inšéj vše ľeží postave, nežľi sa
Oklamnému viďí zraku.
Aj šestormi hrdí koňmi vezen sebú
Zbľedlú srdca ňemoc veze.
Pres pevnú zeľezom lebku a pres brňu
Hriznúcí ľeze červ do prs.
Napráhlú sa ňedá streť kopiú, aňi
Ostrím pána mečem preťať.
Čo platní je poklad, keď je boháč podlí
Sám vlastného otrok zlata;
Keď márnú si ploďí ostudu, keď peče
Ostrejším sa trhá zubem.
Čo platné vše zažiť rozkoše, keď ľuďí
Skór k trúchlím provoďá hrobom.
Čím višší je palác neb stupeň úradu;
Tím ťažšé dolu padnuťí.
Aj v pánskích sa domoch žáľe a s trápeňím
Horké ohlasujú plače.
Sám šarlát na hrdích ľeskotaví pľecách
Ľen vác ťerchi pľecám ňese.
Tú istú sa tlačí král korunú, kerú
Své má ozdobené sľichi.
Múdrí predca to Boh dal, bi jeden mohel
Biť každí sveta bidľitel
Ščastní, jestľi že ľen sám takovím chce biť.
Kdož z márních vimotá misel
Žádosťí, spokojen tím, čo mu prál Stvorec,
Čistí v čnosťi život veďe:
Pánskí s kári kočár, z núdze bohatstvo a
Ďeňňe sám si radosť čiňí.
Nádherní s chatrních zdvihňe palác sťebel;
Z huň šarlát, ba zlatí si aj
Prestol z oklabaních sprosto lip utvorí.
Odtáď s postavenú v ruce
Berlú rozkazovať svím buďe poddaním
Žádosťám, a nadarmo sa
Trápícím naporád pečmi ľudom ďiviť.

Ohromní a koľem rozložití dube!
Koľko s’ víchorovích búrek a prívala
Besnot, koľko perúnskéj
Zňésol strelbi a zlích hromov!

Avšak bár ňekerá úpad haluz vzala,
Svím kam ďál životem vác bachraťíš, zlatí
Rozvíňáš kvet a tučnú
Puškám nasporuješ roďaj.

Toľko s’ namnožení k obďivu národe
Slávov prezlobivích náhod a strašľivo
Posľednú ťi hrozících
Skázú podstupoval pohrom.

Ach! kdož bol bi naších dosť v stave oplakať
Armorskích? kdo bi bol dosť v stave též bratov
Jak rénskích tak i britskích
V dávnéj spráchňivelích hrobľi?

Kdož vládá oslziť dosťi vimiznutích
Nad Sálú, Mohanem, nad spechavú k vrahom
Lábú, neb v Braniborsku,
Neb černích Pomoránska tmách?

Kdož horkú v raňeném srdci ňepohňe sa
Lútosťú na kruté pádi Lutíkov a
Bodríkov, na ňevolné
Sorbskích Vendov umrtveňí?

Kdož trúchlosťi plní nad vihaslími buď
V krásních Grécka rajoch, buď v Maloázii,
Buď vlaském na pomedzú
Kvíl ňestrhňe rodákami?

Než všeckích aňi zlá Ňemcov a ohňivú
Žúrících vsťeklotú jak tigri Mongolov,
Ukrutních aňi Turkov
Zbroj ňevládala vihlaviť!

Ňezmohlí trvajú ešče Slováci a
Údatní Čechové, ešče Moravcov a
Hojních mnoztva Polákov
Rodné obracajú pola.

Dovčil ňeznované v obraňe zástupi
Chorvátov, zmužilí povčil i Dalmaťi
Aj Bošňáci i Serbi
Z volgárskú zdorujú silú.

Ohromné po celích troch zemi okruhoch
Veľkú kvitňe mocú Rusko, a berlové
Rozlehlému na šírku
Dává pólsvetu rozkazi.

Ó mój roztomilí národe Slávi ďál
Rozmáhaj sa porád, a vždi pribívaním
Jak zdárné lipi zrostem
Dávňejšú vinahraď stratu.

Kam blízkí hľedaním nakloňenú šijú
Hroblám skučko drané ešče hrabeš zlato?
Snaď manželce a tvím namnožením sinom?
Žádnéj vác minulí částki ňežádajú.
Snaď blížnému abi s’ v núdzi dal úťechu?
Ostatnú mučením s chrbta režeš kožu.
Snaď, keď ráz nasiťíš mešce a naprané
Ven koncem nabiješ truhľi bohatstvami,
Bi s’ v staršém si mohel dobre hoveť veku?
Však ňikdá, čo bi aj sám ťi zlatí padal
Z oblak déžď, ňebudú dosťi sité, aňi
Ňikdá dosť nabité. Bár v bohatích po krk
Zahrúžen si tuňách; predca chudí s’ psotár.
Schádzá tvój ťi poklad; neb to, čo máš, ňemáš.
Čoskoľvek ňepravú pobral iním rukú.
Čoskoľvek nakopil, sám si to ňepraješ.
Prostred napratanéj zásobi všech potrav
Ukrutním z ďňa na ďeň jak vlča mreš hladem.
Snaď hroznému abi s’ čím sa mal úmoru
Odkúpiť? Paňi smrť ňeskroťená darem
Naprahlú kašlaví pretňe hrtán kosú.
Hňeď pojďeš kam iní bídňe lakomci šľi.
Tak trápiť sa porád aj tu i tam buďeš!
Cudzí ňetrovené od ťeba pokladi
Rozchváčú; a celí v márnotratách, v samích
Skvostnosťách i samích vek povedú hodoch.
Z lahkosťú nabitá, lahko oďejďe vec.
Než radšej z bohatím včil mudrc hospodár
Statkem, bi s’ ho po svéj aj smrťi mať mohel.
Núdzním částku bratom, částku božím naďel
Chrámom; svú na dobré obci a krajni časť
Popraj. Tak na druhí vezmeš ho svet sebú.
Kďež bez konca kochať s ňím sa ňeprestaňeš.

Bratre, nadmítáš mi, že rád sa hlučních
Od ľuďí ďálím, veselého schádzek
Spolku vistríhám, do ťichého toľko
Hája choďívám.

Však veďeť máš sám, že tu vždicki vatší,
Než v jakích koľvek naporád radostních
Zábavách bívám a pri méj si ľepšej
Umce volívám.

Sem čo chcem. Buď král zvereních starosťi
Poddaních ríďím, pohodlí a ščasťí
Krajni rozmáhám; svoju zlím a čnostním
Odmenu dávám.

Buď raďec prostred zehromážďeních na
Sňem bratov múdrú i celému súcú
Ňekdi slúžívať na dobré potomstvu
Raddu vinášám.

Buď voďec z lútím a čirú fučícím
Vsťeklotú vojskom jako šíp do strašních
Zbrojstva besnosťí a hromem perúcéj
Bitki sa rúťím.

Pod kusov strelbú a krutú plamenních
Prívalov búrkú sa točím, prehrozňe
Rúbem, odporní zakaváď na mísťe
Zhubci ňelahnú.

Včil sedlák pustí obracám na juncoch
Úhor; odkáď sám sa a mój živím ľud.
Časť na potrebních, ba na chrám i bozkích
Časť iďe veščcov.

Včil pasák tučné sem i tam po hrúdních
Ovce trávňíkoch, bradaté po chrasťách
Kozki obvádzám, a milí z dutéj hlas
Píščaľe vábím.

Ňekdi veslovních po morách k Eďiptu,
Neb ku pokrevním zaberem sa Indom;
Ňekdi pres horné visokími létám
Brkmi povetrí.

Časmi lúbežnú v ňebesách hrajících
Anďelov prává sa mi čúvať húdbu;
Časmi škrípáňí mučeních v horúcéj
Pekla prepasťi.

Všecko sem v posľed, čo sa ľen mi lúbí.
Kďež v jakích schódzkách, kďe jakích ve spolkoch
Toľko biť vládám a naráz si vácej
Móžem hovívať?

Nad to v rozkošném zmisľené pre pesňe
Mlíčí slávívať sa buďem, zakáď ľen
Postojí Bálkán, i zakáď slovenskí
Ňezhiňe národ.

Za starodávňejších skrovné boľi hosťini pánov;
Ke všem domácí ľen stačíval dostatek.
Napred sír, kiselé neb sladké mléko a maslo,
Aneb vučícím plasti vibrané gbalom.
A k tomu buď hňiľiček, buď dozrátého natráslích
Ze sádku veľkí predstavil sa koš jablk.
Ďál pozatím chutné sa koláče a báľeše pékľi,
Starší na pevném obracával rožni škop.
Čerstvá ňezbední jednak smad uhášala studňa,
Jednak madovca žbáni z rádu načreté.
Prišla-ľi hus na stól, a nové sa ulévalo víno:
To už za veľkú mal predek skvostnosť hodov.
Než včil dosťi ňeňí s krmňíka a hidstva chovánka,
Z ňižšého neb viššého stáda úpravú;
Dosťi ňeňí dávním z vlastného vinohrada súdkem
Stredného, jak je zvik, hodára častovať.
Ťažkí pod zverinú, pod prišlím s Kalkuti ptákem,
Pod slukmi, pod kvíčalmi stól mosí pukať.
Rozľičné mlsním predkládať maškrti ustám,
Drahú ve vonních kúpené krámoch cenú.
Prespolného peňiť sa koňečné vína pohári,
Buď z Rénska, šampanského, buď čo má Tokaj.
Ačkoľvek ňikdá takového ňevídaľi místa;
Ňech méno klamním ľen dané kupcem nosá.
Aj ti milí, Juro mój, došlích tak častuješ hosťov,
Bár sám si mírní, bár vodú žížeň hasíš:
Že prerušiť ňechceš običaj ráz do zviku prišlú,
A ňeprajícím biť skupákem nazvaní.

Reč do mích púščáš mi uší, abich sa
Toľko ňetrápil, ňemilím koňeční
Dal pokoj básňám, a celí pri ňích čas
Darmo ňemárňil.

Neb čo prám inšé doňesú mi básňe,
Okrem ostatnú psoti bídu. Chcem-ľi
Schválňe biť psotní, jako všecci dovčil
Bívaľi veščci.

Čož raďej vzácné ňehľedám bohatstvo,
Keď mnohem sladší zlato brink vidává,
Než jakékoľvek, trebas aj nadúchlé
Od hora pesňe.

Však ľeví já tvoj hlas ináč mislící
Toľko poslúchám, Ľelovím na koľko
Postreľen šípem novenú od otca
Raddu počúvá.

Naň ba ňeprízní zhola sľich zatláčám,
Jak si pred zvodním Ochechul voláňím
Sám laerteskí topeními zacpal
Voskami furták.

Neb cenú veľké u ľuďí bohatstvo
Aj s prelúbežnú jeho cingov húdbú
Rád ťi doprávám; jeďiné ľežá mi
Básňe na srdci.

Zdáľi zná básňík ve saméj i núdzi
Núdzu? Sitňejšú mu radosť a sladšú
Pósobá rozkoš spevi, než hinúcé
Kopce bohatstva.

Nad to aj hodnú i samému ešče
Slávu aj všeckím priňesú, kerích ľen,
Bár bi bol núdzní, zloženími jednúc
Pesňami chválí.

Kďež je dávňejšé, všeľiké to hojné,
Mnoztvo zámožních a na svú hrďinskích
Zbroj panovňíkov? Kdo o ňích čo ďňešku
Móže viprávať.

Podľehlé právám rušenosťi prám jak
Najchudobňejších a krutími zešlích
Hladmi žebrákov bohaté na prach jím
Zetľeli kosťi.

Méno hňeď k černím zloženích do hrobľi
Zašlo ťemnosťám, že ňenašľi veščca,
Ňemrivú z večnéj čo bi bol ho vidrel
Mrákoti pesňú.

Než milí v stáléj zetrvá památce
Sláv oťec, hrozní zvaľeních do vlasťi
Zhubcov odpravňík a prví rodákov
Názvu darovňík.

Stáľe nábožní buďe žiť panovňík
Rastislav, napred bohatí, potom ve
Krúhmi brinčících reťazách a trúchléj
Vazbe chudobní.

Stáľe údatní a braňú okolním
Strašľiví krajnám poľeťí Svatopluk,
Zakladač vládú širokého ňekdi
Pánstva Slovákov.

Pocťení Umkú sa budú ve sláve
Skveť do posľednéj všehomíra skázi;
Ňecťeních večná hrobu noc ze všeckú
Zavre památkú.

Kam Váhu, kam ponáhláš?
Kam tak sa zhurta rúťíš?
Až válané ňevinních
Brehov kroví a hrádze,
Až melňeních drobeski
Skal pred sebú poháňáš!
Ňeňí ťi mílo sladkém
Dobréj ve matki lóňe
Tu blíž uhlov ňebeskích,
A medzi zhlédavími
Sa v tvém zrkadľe hormi
I medzi ľesmi hlasní
Koľem hrkot vidávať?
Ňeňí ťi mílo bílích
Slávíčkové a každú
Pres háje chvílu zňícé
Mích pesňe Vil počúvať?
Ňeňí ťi mílo hibkí
Na pľes jejích sa ďívať?
Čo tehdi tak do ňízkích
Valíš sa prudko rovňin?
Tu sám ti jak sklo čistí
Čisté bereš potóčki;
Tam od zamúťeních sa
Struh často sám zamúťíš.
Tu slavňe cárující
S každéj si réki víťaz;
Tam v žádaném podolsku
Vlastnú o berlu príjďeš,
A pohroben v dunajskích
Celí straťíš sa víroch!
Roďenci, ach! Roďenci
Mojí povíšeňejší!
Čo aj vi od milostnéj
Preč tak bežíťe matki?
A schválňe tam ve inších
Sa národoch traťíce
Slovákom ujmu, cudzím
Veľkí číňíťe prírost.