ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jozef, ti žádáš dobromluvní ráz abich
Spósob a náľežité
Pravidla dal slovenčini.
Rád bich; než horké s traslavú sa zjednoťiť
Párno ňemóže zimú;
S ťeplom sa zrovnať mráz ňeví.
Zapáľenému Umka chvátem ohňivá
Na stuďenú sa chiťiť
Mňe prácu bráňí veščcovi.
Bráňí kloňící už sa k posľednému vek
Odkročeňú, a iní
Viššého vnuk predsavzaťá
Pozdnú oďezdať svú sa možnosťú na tak
Veľmi dlhé a celí
Život stojícé útvori.
Ti sám, kerému prízňiví mladosťi kvet,
Správnota místa reči
A zbívající čas hoví,
Ľepšej takúto prejma vec, požádané
Mluvňice ostrovidím
Pravidla viskúmáš vťipem.

Rozkošú rajskú nadaní včelíňe!
Toľko panňenskích jara cér a slaďkích
Prác robotňíček potrovú stačící
Vždicki chovánku!

Kdož bi tvéj vládal naďiviť sa kráse?
Neb kerí básňík misľenú v ťichosťi
Čas dlhí pesňú bi ju bol stateční
Dosťi visláviť?

Peknotú vládná sama Láda tvé tak
Místo príjemné naokol čarovnú
Zľeskla sľičnosťú, a Milostki svími
Zvňadňiľi vďakmi.

Nad ťebú ťahlú spoňenáhla stráňú
Háj sa podvíhá, zeľeními kopce
Dubmi zakrívá a čelom na jasné
Hvezdi sa blíží.

V ňemž ľuďí vác Ľeš ňeďeší a zrádňe
S cesti odvédlích v peľechoch na úmor
Ňeščeglí; hrozní aňi jím Vlkodlák
Hrdla ňedáví.

Tam ťi nad járkem ze pravéj hučícím
Stránki zňí bresťí, a po ňom sa hrúdná
Ťáhňe rol postať, bohatému klasmi
Kánanu rovná.

Tam z ľevéj šíršá sadovích sa kňísá
Ščepňic rozľehlosť, a zlatú haluzmi
Rad radem vzácnosť ovocá, jakéj ľen
Chceš chuťi, zmítá.

Stok za ňú vókol trňinú a hustím
Obvenčen svíbím ľigotá, i s kopca
Medzi božkáňím laľií na nižší
Ťiskňe sa údol.

Pod ťebú kvíťím strakaté a vonním
Rídko nadrostlé topolím sa lúki
Prestraňá, až kraj ve saméj naléznú
Obrube Váhu.

Tak koľem. Než stred toľikého krású
Místa majstrovních vedla včel paláca
Púščoví zhlédá sa domek ze všeckím
K potrebe súcím.

Z venku ľen sprostí, jako tam pobožní
Mal bi pústevňík na modľitbu stánek;
Vnútri však skvosnosť sa meňí a pánská
Nádhera svíťí.

Pod bokem pred tím skľepená od otca
Studňa najzdravšú vre vodú; kam páľen
Úpekem rolňik dusenú ponáhlá
Žížeň uhášať.

Hradki ďál vídať: tu kloňá sa rúže,
Tam sa meksické ľigocú jurinki,
Tam novích skví chrasť laľií a švárních
Lícami kľincov.

Sem tuhí z Horňák ňedofúkňe víchor;
Ľen ťichí vďačním lahoďí vetríček,
Jak bi hrál, váňím a milú ponášá
Krídlama vóňu.

Pernaté vókol šveholí po krovních
Ptáctvo súsedstvách, a živími jedno
Pres druhé snáží sa prvú dosáhnuť
Pesňami chválu.

Avšak aj strojních ve vecách remeslom
Ňišt tu ňeschádzá, čo k oblúbenému
Práťelov došlích pohodlú a svečnéj
Zábave slúží.

Často sem tuční z opilím sa žbánem
Korša dokláťí; sem hodov panovňík
Často zastrájať veselé ponáhlá
Hosťini Oslad.

Ó kdo túžebnú bi dušú ňežádal
Od žravích prázní pečováň a svetskích
Odbehlí mámeň v ťabe tak milostní
Rájku prebívať!

V rozkošopľinném stredu krás a prátích
Prírodú ozdob veselého bistrú
Čreť zdravá čerstvosť a samú do srdca
Úťechu čerpať.

Buď po víslunních sa drahách aneb pod
Chládkovím jabloň kľenuťím prechádzať;
Buď na podvihlé usaďiť ze makkéj
Trávi sedadla.

Buď patriť, jak pstré sa rojá včeľički!
Jak ti ven s klátov, tito jak do klátov
Spíchajú sladkú dopadlích nosícé
Ťerchu korisťí!

Buď posluchávať veďenú za slnka
Húdbu pernatcov, za mesáca hlučné
Váhu zblunkáňí, a misel ve všech krás
Tvorci kochávať.

Jedni po hodnosťách a po predních úradu místách
Celú sa zháňajú mocú;
Česť ľen a slávu lová.
Ňezmerné zas iní dichťá si bohatstvo nabíjať,
A všecki vidreté do svéj
Pokladi skríše privreť.
Nádherné stavajú do ňebeskéj víški obidla,
Že sotva píšním ľud stačá
Pod ňimi spatriť okom.
Ten chraplavéj ďivokí lúbí zvuk trúbi očúvať;
Lútí do hroznéj búrková
Jak strela bitki ľeťí.
Strašním rúbe mečem, brodnú krvi réku vilévá,
Povesť a veľké v súsedov
Úpaďe méno hľedá.
Ten žádného ňemá ve vlastnéj otčiňe stáňá;
A buď korábem, buď spražú
Po sveťe cestu koná.
Mesta a vzácňejšé prehlédá prírodi tvorstva,
Včil Moskvu, včil Rím, včil Dňeper.
Včil na Kriváňi Oko.
Tam ten rozmazaní po saméj ľen hosťiňe túží,
A v hrách, i v lóňe škodľivéj
Ládi radosťi lapá.
Já prázní takovéj, najľepší Marťine, túžbi,
Veščého jak ráz laskavá
Prála mi Umka ducha,
Ľen si pokoj žádám; ve kritéj ľen hája ťichosťi
Milé ťeší mňa pod dubem
Pesňe si vispevovať.
Než jestľiž tito mé uchu sa spevi tvému zalúbá,
A chváľi dojdú, míňení
Ščastňe dosáhľi koňec.

Už každí sa jaseň, každá zeľeními oďívá
Ľistami dubca haluz:
Už sňahového milé v príjemném húščini chládku
Skvá sa kropáčka ňadra.
Rosné trávi ženú, a jarími nového sa kvíťá
Hvezdami lúki meňá.
Ptáčata prespevujú i radem zvučními o závod
Ustami pesňe hudú.
Už sa ve mláďenskéj i celí Mlíč ozdobe ľiščí
A k sebe ťáhňe zraki.
Včil teda, keď ho viďeť dávného si od času žádáš,
Doňho sa, bratre, viber.
Kamkoľvek sa tu hňeš, rozkošná úťecha veľkím
Srdco zaujme ďivem.
Buď po krivích chodňíkoch a rovních šírkami cestách
Chuť kroki príjďe robiť:
Roztomilú i krivé naporád chodňíki i rovné
Cesti prechádzku dajú.
Buď na dutích koľesách, na meňistích barvami kútoch
Zachce sa očma baviť:
Kúti milími budú ťi kveťinkami díchať a sladkéj
Vípachi vóňe nosiť.
Buďto pozorňejší v ťichopľinnú stružku zrak opreš:
Stružka ďivadlo podá:
Jak živními zlatích laľií mláďencov a ňežné
Síťini prsmi kojí.
Buď pod rozklaďití a čelom na hvezdi bežící
Dub sa do chládku zložíš:
Dub hustím kľenuťím pálícé slnka odháňať
Od ťeba prúhi buďe.
Kos ťi zatím hvízdať, všeľikí ňeprestaňe umná
Pinka vilévať ohlas.
Ľúbežná toľikích slávíkov húdba do tvého
S chrasťini pojďe ucha.
Sám ano spev ďevčat, sama aj pastírova hlučná
Dá sa ťi surma počuť.
Tu v toľkích lahodách, v toľkéj sa kráse ťešící
Už ňebuďeš sa ďiviť,
Rozlúčiť že s ňím i pre vatšú inďe majetnosť
Sem sa do konca ňedal.
Tu slavská ťeba aj rozpálí Umka a prudším
Ke spevu zažňe duchem.

Háju rozkošní a zlatú pľinúcí
Lúbež hojnosťú jako najbohatšá
S panmi v najdražšém na sobáš idúcá
Rúchu ňevesta!

Sám takí bol raj, ščepení a všeckú
Obdaren možnú ode Tvorca krású,
Než ho ňeščastní v zlobe hrích prvého
Zatvoril otca.

Kam tu ľen koľvek sa okom pomihňe,
Všecko zrak vábí, vše misel na spósob
Slnka jasňívá a celé radosťú
Srdce opájá!

Jak tu dub z rovním jasenem, z belastím
Kľen hrabem! jak brest z dvojakú ve barve
Jahňadú v pekném ňeporádku ľúbo-
Svorňe sa míchá!

Jak na rozsáhlú ratoľesťi každí
Šírku rozkládá, až haluz haluzku
V objaťú sťíská a šeré zesílá
Pod seba sťíni!

Pod ňimiž léščí, hluboví i drín i
Svíb i najživší zimozel druhí zas
Pósobí hájík, a malé ňechává
Kďekďe pľešinki.

Jak tu, keď párnom roľe vrú, a dolním
Paľené sťeblá sa pečú fujákem,
Ľen ťichí hrává a chladem ovává
Líca vetríček!

Koľko cest naschvál spraveních sa ťáhňe!
Koľko chodňíkov po celém idúcích
Háji v stred schádzá a milé do všech stran
Víhľedi dává!

Koľko lúk vlažních strakaťí sa kvíťím!
Koľko skví kútov! na keré skľepistá
Od krovin húščá i krivá i rovná
Chóďba privádzá.

Stružka prostredkem hrkotá; a včil sa
Pod strechú krúťí stromová, po trávách
Včil zas uplívá, a také sa zdráhá
Místo opusťiť.

Koľko lúbežnéj naporád je vóňe!
Keď modrá, v chrasťú ukritá, fialka,
Buď tuhí páchem zimozel, buď útlí
Kvitňe kropáček.

Jak tu rozkošní uši zvuk slaďívá!
Keď si kos hvízdá! šveholí konópka,
Keď milá v kríčkoch všeľikími šepce
Hlasmi peňička;

Keď sto slávíkov spaňilú začíná
Húdbu rázem vésť, a jeden druhého
V podvihléj umním pachorí sa hrdlom
Pesňi prevíšiť.

Jak tu pekňejšej sama zňí pasáka
Surma, pekňejšej šuhajov, radostních
Sám i pekňejšej ďeveček než inďe
Spev sa ozívá!

Sem ti každí ďeň mňa do svého lóna,
Mlíču, vábíváš ňečuté Slovákom
Pesňe spívávať, jakové milostná
Káže mi Umka.

Kéžbi ľen v toľkéj mohľi skveť sa, v toľkéj
Nad druhé predčiť spevi kráse: koľkú
Sám ti skvíš, koľkú nad iné sa všecki
Háje vinášáš!

Imrichu, ti krásnéj všeľikú máš hojnotu ľichvi,
Storími zrábáš pluhmi zem.
Najmnožšá bohaté ťi ploďí dóchodki majetnosť,
Ze všech naháňá ziski stran.
Lahko ťi biť ščedrím, a ňevinnéj odmenu čnosťi
S toľkého právať nádbitu.
Mňe Zmok ňechce hoveť, vážňejšé ňechce bohatstvo
Ťažkím sipávať náručím;
Ľen skrovná od Stvorca daná je mi ze všeho částka,
Ľen štirmi brázďím volmi zem.
Skúpí hojňejšú odpírá lásku potrebním
Svedčiť ku bratrom dostatek.
Však za to dobroťivá mňa za svého pomasťila veščca
A zdvihla nad ľud Umka víš.
I vlastním prvného duchem spevavosťi nadíchla
Nové Slovákom pesňe zňeť.
Bich slavného si tak nadobíval ména památku
Stálú u pozdních aj vnukov.
Tehdi celého ňedá mňa do černéj, keď sa priblíží,
Ňevihnuťelná smrť hrobľi.
Roznášať sa buďem po krajanskích pestovan ustách,
Kďe Váh, kďe ostrí bubľe Hron,
I kďe preohromné do ňebeskéj víški hrdími
Ťemenmi Tatri vbíhajú;
Též kaďe nad Moravú a hučícú prúdami Lábú
Ľudné sa mesta pišňajú.
Ba všem, keď vatšá vzájemnosť príjďe ke Slávom,
Jak už prichádzá vítaná,
Aj Visla, aj široká v toku Volga, i Dráva i Sáva
Mňa z mími znať budú speví.

Dosťi bol veľkí Svatopluk,
Dosťi Chrábrí, dosť Dušan,
Dosťi též Peter preslavní
Srdnatích oťec Rusov;
Predca však vatší je víťaz,
Ďál širú sahá mocú,
Svú kerí žádosť a vábnú
K zlému náklonnosť kroťí.
Mámeňí k vadám ovládá;
Toľko poslúchá rozum.
Jednu sám chová ve ščasťú
Jednu v ňeščasťú misel.
Vsídľení čnostném ve srdci
Stáľe hosťívá pokoj.
Ňezlaklí jasníma patrí
Očma, buď rúťí sa hrom;
Buď natrásaná ďešící
Rozkľeňí hrtán prepasť.
Jadnakú čeká skorí neb
Ňeskorí koňec chuťú.

Svet zrak sľepícím bľeskem ovábení
Ščastních pokládá z ľudstva, kerím skvelích
Na prestoloch sa meškajícím
Postavená v ruce berla svíťí;

Kerím po mestách jasňe ožárené
Pošlá od otcov sláva ťahá vozi;
Kerím ňeprebraní zlatími
Kovmi Ural jami skríš nabíjá;

Kerím tatranské v počťe ňevisťihlú
Trávních po stráňách ľichvu pasú hori,
A žatvi s pol zešlé do veľkích
Ňestačujú sa humen pomesťiť.

Než ten ze všeckích sám je opravďive
Ščastní, kdo krátkí v čnosťi život veďe,
A míňajícím jak ňeverním
Múdro pohrdňe blahoslavenstvom.

Ozaj čo platní k vláďe pomasťeních
Otáčající jasnotu čel veňec?
Čo sláva prospívá a píšná
V oblakovéj visokosťi hodnosť?

Čo sú osožné pokladi k pokladom
A svím ke statkom statki nakopčené?
Čo všecki v privretích sto zámkí
Nahrabané komorách bohatstva?

Jak černohustá v ďeň sa traťí hmla, neb
Ranná z vipráhlích mizňe pažiť rosa,
Keď pálčivejšé už z horúcéj
Víški metať streľi začňe slnko.

Jak dím plamenním zasťihaní v patách
Ohňem do prázních ujďe z očí oblak;
Jak báňki bubľin díchajícím
Zatrasené pukajú sa vetrem.

Tak jích, keď ostrú padňeme ráz smrťi
Kosú, žalostním ukrije noc hrobem.
Ľen jedna nás čnosť ňeznajícá
Úmoru večňe živích čiňívá.

Tú práve ščastní dosťi sa, Ambrušu,
Čnosťú, ňedichťíš slávu a váženú
Prednosť dosáhnuť; svím spokojní,
Ňejsi za zlím lakomí bohatstvom

Tú vždicki rovní sám sebe jednakú
Ňeseš sa tvárú, buď pohodú jará
Až mílo usmívá sa chvíla,
Buď ladová pere búrka sáťá;

Buď hojnorodné zaslubujú ňivi
Humnám sotonské kozľi, vinohradi
Sudom zbitek; buď masnosenné
Rozlobení bere Váh ťi lúki.

Tú dosť mislící už seba biť starím
Keďiž sa koľvek Tvorcovi s časnoti
Ťa vzať zalúbí, ďnes či zajtra,
Vždicki život hotoví s’ opusťiť.

Čo tento náš je, bratre mój, ľudskí život?
Malé ťi dobre už ho predstavá ďeťi.
V milém seďící Mlíči pod sťinním dubem
Slavné hrďinskích číni sem chváľil mužov.
Na blíze v hája podkrajú tábor ľežal,
Čo mdlé kolísať v chládku rozkaz mal ďeťi.
Zatím na bujních zástup otcov z matkami
Zrelí kosákem pilno žal jačmeň rolách.
Jak nahle chlapci zmítaních uspá bratov,
Ďevčátka zas do svého ukňíšú ňemé
Sestrički sňíčka: hňeď sa od prázních schopá
Noší, a zrázu všecci oddajú do hrí.
Mladá pokojním chvílu krv ňedá seďeť.
Včil vetrochitrím létajú sem tam behem;
Hoňá sa, skáčú, v krúťeních točá kolách;
Včil viski začnú, včil si pískajú aneb
Kusú ňehladkím spívajú hlasem peseň;
Včil kvítka ščibrú, ptáctvo skúmajú ve kroch,
Aneb ze višších hňézda zrážajú panoh.
Na ten sa spósob v lúbeních ťešá bavách.
Avšak skorého dosťi predvzatá celá
Rozkoš dochádzá konca: neb v rozpusťilú
Sa zrázu pusťá bitku; trúchľiví potom
Vedú plač. Mocné tak naríkáňí stojí,
Jeden k oďešlím až sa rozbíhá nošám,
Za ňím druhí; a plachti hňeď natrásajú
Kďe sľíže neb samí bi našľi chléb zajesť.
Ľudskí tu ejhľe od malích tedáž ďeťí
Predních ve skutkoch máš viobrazen život;
Bár slovmi ešče ňeznajú ňišt récť o ňem.
Včil slnko svíťí, včil šeré ťáhnú mraki;
Jasnú hrozící včil Perún tríská strelú,
Už vojna žúrí, už milí trvá pokoj.
Včil vikvitává nám radosť, včil zas žalosť.
Žádná v pozemskích ňepredlí stálosť vecách.
Ba vác žalosťi než radosťi, vác pečí
A bľennohorkích než madosladkích je dob.

U Slovákov dokonálé a ke každéj
Veci súcé, v umelosťách a ve dávních
I novotních dobre zbehlé jazikoch včil hlavi najďeš.

Tito však čím zdariľejšé a ve všéj sú
Učeňejšé veďe; tím skór maťerinskú
Zapovrhnú a ve cudzéj mluve múdré kňihi píšú.

Ti, čo ľen méň cvičení sú a čo ména
U inákov nadobívať si ňevládnú,
Na slovenské rodu verní sa vichápú spisováňí:

Tak ozajstné ku ňekrevním i proťivním
Reči Slávov pľemeňíkom ľeze jádro,
A domácím povalovních šupa luščin sa ňechává.