Pesňe

Jozef, ti žádáš dobromluvní ráz abich
         Spósob a náľežité
                  Pravidla dal slovenčini.
Rád bich; než horké s traslavú sa zjednoťiť
         Párno ňemóže zimú;
                  S ťeplom sa zrovnať mráz ňeví.

Rozkošú rajskú nadaní včelíňe!
Toľko panňenskích jara cér a slaďkích
Prác robotňíček potrovú stačící
                   Vždicki chovánku!

Kdož bi tvéj vládal naďiviť sa kráse?
Neb kerí básňík misľenú v ťichosťi
Čas dlhí pesňú bi ju bol stateční
                   Dosťi visláviť?

Peknotú vládná sama Láda tvé tak
Místo príjemné naokol čarovnú
Zľeskla sľičnosťú, a Milostki svími
                   Zvňadňiľi vďakmi.

Nad ťebú ťahlú spoňenáhla stráňú
Háj sa podvíhá, zeľeními kopce
Dubmi zakrívá a čelom na jasné
                   Hvezdi sa blíží.

Jedni po hodnosťách a po predních úradu místách
         Celú sa zháňajú mocú;
                  Česť ľen a slávu lová.
Ňezmerné zas iní dichťá si bohatstvo nabíjať,

Už každí sa jaseň, každá zeľeními oďívá
         Ľistami dubca haluz:
Už sňahového milé v príjemném húščini chládku
         Skvá sa kropáčka ňadra.
Rosné trávi ženú, a jarími nového sa kvíťá
         Hvezdami lúki meňá.
Ptáčata prespevujú i radem zvučními o závod
         Ustami pesňe hudú.
Už sa ve mláďenskéj i celí Mlíč ozdobe ľiščí
         A k sebe ťáhňe zraki.

Háju rozkošní a zlatú pľinúcí
Lúbež hojnosťú jako najbohatšá
S panmi v najdražšém na sobáš idúcá
                   Rúchu ňevesta!

Sám takí bol raj, ščepení a všeckú
Obdaren možnú ode Tvorca krású,
Než ho ňeščastní v zlobe hrích prvého
                   Zatvoril otca.

Kam tu ľen koľvek sa okom pomihňe,

Imrichu, ti krásnéj všeľikú máš hojnotu ľichvi,
         Storími zrábáš pluhmi zem.
Najmnožšá bohaté ťi ploďí dóchodki majetnosť,
         Ze všech naháňá ziski stran.
Lahko ťi biť ščedrím, a ňevinnéj odmenu čnosťi
         S toľkého právať nádbitu.
Mňe Zmok ňechce hoveť, vážňejšé ňechce bohatstvo
         Ťažkím sipávať náručím;
Ľen skrovná od Stvorca daná je mi ze všeho částka,
         Ľen štirmi brázďím volmi zem.
Skúpí hojňejšú odpírá lásku potrebním
         Svedčiť ku bratrom dostatek.
Však za to dobroťivá mňa za svého pomasťila veščca
         A zdvihla nad ľud Umka víš.
I vlastním prvného duchem spevavosťi nadíchla
         Nové Slovákom pesňe zňeť.
Bich slavného si tak nadobíval ména památku
         Stálú u pozdních aj vnukov.
Tehdi celého ňedá mňa do černéj, keď sa priblíží,
         Ňevihnuťelná smrť hrobľi.
Roznášať sa buďem po krajanskích pestovan ustách,
         Kďe Váh, kďe ostrí bubľe Hron,
I kďe preohromné do ňebeskéj víški hrdími
         Ťemenmi Tatri vbíhajú;
Též kaďe nad Moravú a hučícú prúdami Lábú
         Ľudné sa mesta pišňajú.
Ba všem, keď vatšá vzájemnosť príjďe ke Slávom,
         Jak už prichádzá vítaná,
Aj Visla, aj široká v toku Volga, i Dráva i Sáva
         Mňa z mími znať budú speví.

Dosťi bol veľkí Svatopluk,
      Dosťi Chrábrí, dosť Dušan,
Dosťi též Peter preslavní
      Srdnatích oťec Rusov;
Predca však vatší je víťaz,
      Ďál širú sahá mocú,
Svú kerí žádosť a vábnú
      K zlému náklonnosť kroťí.
Mámeňí k vadám ovládá;
      Toľko poslúchá rozum.
Jednu sám chová ve ščasťú
      Jednu v ňeščasťú misel.
Vsídľení čnostném ve srdci
      Stáľe hosťívá pokoj.
Ňezlaklí jasníma patrí
      Očma, buď rúťí sa hrom;
Buď natrásaná ďešící
      Rozkľeňí hrtán prepasť.
Jadnakú čeká skorí neb
      Ňeskorí koňec chuťú.

Svet zrak sľepícím bľeskem ovábení
Ščastních pokládá z ľudstva, kerím skvelích
   Na prestoloch sa meškajícím
      Postavená v ruce berla svíťí;

Kerím po mestách jasňe ožárené
Pošlá od otcov sláva ťahá vozi;
   Kerím ňeprebraní zlatími
      Kovmi Ural jami skríš nabíjá;

Kerím tatranské v počťe ňevisťihlú
Trávních po stráňách ľichvu pasú hori,
   A žatvi s pol zešlé do veľkích
      Ňestačujú sa humen pomesťiť.

Než ten ze všeckích sám je opravďive
Ščastní, kdo krátkí v čnosťi život veďe,
   A míňajícím jak ňeverním
      Múdro pohrdňe blahoslavenstvom.

Ozaj čo platní k vláďe pomasťeních
Otáčající jasnotu čel veňec?
   Čo sláva prospívá a píšná
      V oblakovéj visokosťi hodnosť?

Čo sú osožné pokladi k pokladom
A svím ke statkom statki nakopčené?
   Čo všecki v privretích sto zámkí
      Nahrabané komorách bohatstva?

Jak černohustá v ďeň sa traťí hmla, neb
Ranná z vipráhlích mizňe pažiť rosa,
   Keď pálčivejšé už z horúcéj
      Víški metať streľi začňe slnko.

Jak dím plamenním zasťihaní v patách
Ohňem do prázních ujďe z očí oblak;
   Jak báňki bubľin díchajícím
      Zatrasené pukajú sa vetrem.

Tak jích, keď ostrú padňeme ráz smrťi
Kosú, žalostním ukrije noc hrobem.
   Ľen jedna nás čnosť ňeznajícá
      Úmoru večňe živích čiňívá.

Tú práve ščastní dosťi sa, Ambrušu,
Čnosťú, ňedichťíš slávu a váženú
   Prednosť dosáhnuť; svím spokojní,
      Ňejsi za zlím lakomí bohatstvom

Tú vždicki rovní sám sebe jednakú
Ňeseš sa tvárú, buď pohodú jará
   Až mílo usmívá sa chvíla,
      Buď ladová pere búrka sáťá;

Buď hojnorodné zaslubujú ňivi
Humnám sotonské kozľi, vinohradi
   Sudom zbitek; buď masnosenné
      Rozlobení bere Váh ťi lúki.

Tú dosť mislící už seba biť starím
Keďiž sa koľvek Tvorcovi s časnoti
   Ťa vzať zalúbí, ďnes či zajtra,
      Vždicki život hotoví s’ opusťiť.

Čo tento náš je, bratre mój, ľudskí život?
Malé ťi dobre už ho predstavá ďeťi.
V milém seďící Mlíči pod sťinním dubem
Slavné hrďinskích číni sem chváľil mužov.
Na blíze v hája podkrajú tábor ľežal,
Čo mdlé kolísať v chládku rozkaz mal ďeťi.
Zatím na bujních zástup otcov z matkami
Zrelí kosákem pilno žal jačmeň rolách.
Jak nahle chlapci zmítaních uspá bratov,
Ďevčátka zas do svého ukňíšú ňemé
Sestrički sňíčka: hňeď sa od prázních schopá
Noší, a zrázu všecci oddajú do hrí.
Mladá pokojním chvílu krv ňedá seďeť.
Včil vetrochitrím létajú sem tam behem;
Hoňá sa, skáčú, v krúťeních točá kolách;
Včil viski začnú, včil si pískajú aneb
Kusú ňehladkím spívajú hlasem peseň;
Včil kvítka ščibrú, ptáctvo skúmajú ve kroch,
Aneb ze višších hňézda zrážajú panoh.
Na ten sa spósob v lúbeních ťešá bavách.
Avšak skorého dosťi predvzatá celá
Rozkoš dochádzá konca: neb v rozpusťilú
Sa zrázu pusťá bitku; trúchľiví potom
Vedú plač. Mocné tak naríkáňí stojí,
Jeden k oďešlím až sa rozbíhá nošám,
Za ňím druhí; a plachti hňeď natrásajú
Kďe sľíže neb samí bi našľi chléb zajesť.
Ľudskí tu ejhľe od malích tedáž ďeťí
Predních ve skutkoch máš viobrazen život;
Bár slovmi ešče ňeznajú ňišt récť o ňem.
Včil slnko svíťí, včil šeré ťáhnú mraki;
Jasnú hrozící včil Perún tríská strelú,
Už vojna žúrí, už milí trvá pokoj.
Včil vikvitává nám radosť, včil zas žalosť.
Žádná v pozemskích ňepredlí stálosť vecách.
Ba vác žalosťi než radosťi, vác pečí
A bľennohorkích než madosladkích je dob.

U Slovákov dokonálé a ke každéj
   Veci súcé, v umelosťách a ve dávních
   I novotních dobre zbehlé jazikoch včil hlavi najďeš.

Tito však čím zdariľejšé a ve všéj sú
   Učeňejšé veďe; tím skór maťerinskú
   Zapovrhnú a ve cudzéj mluve múdré kňihi píšú.

Ti, čo ľen méň cvičení sú a čo ména
   U inákov nadobívať si ňevládnú,
   Na slovenské rodu verní sa vichápú spisováňí:

Tak ozajstné ku ňekrevním i proťivním
   Reči Slávov pľemeňíkom ľeze jádro,
   A domácím povalovních šupa luščin sa ňechává.