ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Králu súsedskích, dube, drev, kerému
Ľen podoprátí je život, starého
Keď celí skúpú ocelú na zem háj
Mlíča upadnul!

Koľko rozrostlím do prepasťi dolnéj
Hlbki odbíháš koreňem: na toľko
Víš sa podvíháš a hlavú k ňebeskéj
Obloze blížíš!

Jak zešlí od ľet ďedo medzi hajnom
Prevnukov ďétek nad iné sa všecko
Sňetmi nadnášáš stromoví a z víški
Naň hrdo patríš.

Koľko už náhod si prežil! Ti stál si,
Švehla keď v ňeprám ďaľekéj osadlí
Hraďbe z lúpežnú družinú okolné
Zbíjal obidla.

Stál si aj tenkrát, mimo keď bojovní
Spátki z najmnožšú sa vracal korisťú
Žižka; mongolskích ba pohrom si stálí
Ešče pamatňík.

Koľko s’ už zňésol srďitích fujáka
Víchorov, sňažních slot a búrki vsťeklot!
Koľko blískáňá a krutích vrelého
Od hromu praskov!

Rozľehlím najšír panožím a hustích
Objemem ľistov dosahať k pňu slnku
Ňepripúščáváš a tuhími strílať
Prúhami bráňíš.

Tvím ťichí hrává a milé vidává
Šepti vetríček haluzím, v dutích keď
Jaskiňách spává naporád zachríplé
Stríboga vnuctvo.

Nad ťebú sladkím veselá sa ptákov
Hudci spíváňím, a beze všech útrat
Svím ňenákladné stavajú k obidlu
Izbi potomkom

Pod sebú volné mňe praješ na tráve
Odpočíváňí, a šerími ľetnú
Pred horúčosťú zloženého v chládku
Sťínami chráňíš.

Jak tu útrapnéj zbavenému ťerchi
Mílo léhávať, na malú a krásním
Brúbenú vókol jaseňím a bresťím
Lúčinu patriť!

Kďež mi ňišt spevnú ňepretrhňe Umku,
Ľen buď útľejšá naporád zuňících
Húdba slávíkov, hlasité buď ovčích
Trstki pasákov;

Buďto brázďících znovaními úhor
Volmi rolňíkov; neb u svéj obratních
Práce žňic, neb ďál sa pod háj berúcích
Pesňe Mijavcov.

Stoj mnohí ľen vek zeľení vždi starče!
Jak si, tak víťaz povetrí a treskem
Hrozňe žúrících všeľiké premáhaj
Útoki bľeskov!

Než mňe, zaslúžím-ľi to spívající
Pod ťebú veščec, skloňenú ze víški
Ňíž haluz poschíl a novím ovíňaj
Rád čelo vencem.

Mílo jačící
Spevče našého
Dvorca kohútku,
Právo na hidstva
Krála mající!
S cítu budúcéj
Náhodi veščec
Krídlama napred
Zatrepa zvučné
Pesňe vidáváš.
Buďto na nočnéj
Hraďbe seďící
Zvestuješ istí
Ďeňňice príchod;
Buďto za ďeňnéj
Chvíľe ze špalka
Neb plota jasní,
S trísek a zemskéj
Ňízkoti šmúrní
Oznamuješ čas.
Však ťebe predca
Ňišt aňi lúbí
Hlásek a ňežné
V prospevu hrdlo,
Ňišt aňi veščí
Duch ňepomáhá:
Neb ku prvému
Dospechu hosťa
Tvój krček ostrá
Podreže britva.
Tak hľe i básňík
Darmo tu spívá:
Svet milující
Vác seba nežľi
Pesňe za márním
Skáče bohatstvom,
A spevu tvorca
V bíďe ňechává
Od hladu zemreť.

Plnú pre slavní rod, honosislave,
Hubú sa chválíš. Toľko ba pňeš sa, že
Pravím ľen očkom svím na všeckích
Ňeuroďeních popatriť ňeráčíš.

Čo však je platná chvála a nádhera?
Keď ráz ti toľkí sám sebe, dáš-ľi sa
Na váhu z lahčeňím, na spósob
Iškarióta visíš v povetrú!

Z veľkého predkov rodstva časem podlá,
S podlého veľká móže pojíť hlava.
Z hodnosťi šáľivá na ňízkú
Príhoda hádže mužov ňehodnosť.

Ňízkého pošlí od stavu ňekdi víš
Lezú a prední preskakujú stupeň.
Sicilska bezmezdňíkom útlích
V cvičňici chlapcov učil panovňík.

Císar tureckí sám Bajazét v dutéj
Bol kľetce ptákem. Než Premisel Rataj
Hrúdnú orúcí zem na českí
Od pluha doprovoďen je prestol.

Z blúdného vládní Mongolovič Timur
Pastíra mocnár zostal; i bezduchú
Ľuďí ďešil hrózú a krajni
Praskotová jako búrka rúcal.

Ľen jedna nás čnosť, skutki a zásluhi
Ku vlasťi veľkích sú učiňiť v stave.
Ti jestľi tímto, jak prislúchá,
Sám seba též ňehľeďíš osláviť,

A jestľi žádnú k náľežitím pridať
Účinkom otcov žatvu sa ňestaráš:
Ľen k hanbe rodstva, ľen ke smíchu
Od ťeba všem tupením poslúžíš.

Ňeslave, kam dlhí vek,
Kam dlhé ščastních prekročiť sáhi rokov si žádáš?
Keď si porád na každú
Chvílu sťískáváš, ve keréj bez tovarišstva bíváš?
Tak s človekem voďí sa
Tím, kerí špatnéj sa celí rozmarilosťi oddá,
A predrahí, poklad, čas
Márňe trávívá, i samú toľko traťí zahálkú.
Rozkoše lícovábné
Buď jedenkaždí ňedajú práve sa ďeň požívať;
Buď bi sa aj dopráli,
Každoďeňnosťú zhnusené spósobujú omrzlosť.
Prísňe ba karhajú, a
Pusťením ščípú jak had prišlapení žihadlom.
Rozmazanému víhosť
Daj zaháláňú, a dobrú pred seba vezmi prácu:
Tak buďe čas ťi krátkí,
Vác že sťískávať na dlhú už ňebuďeš si chvílu.

Krista víborní sluhové, kerím svéj
Z láski najvišší všehomíra Mocnár
Pól sta let doprál tu u nás ve kňazkém
Úraďe stráviť!

Toľko rúťících sa duší v prepasťi
Bahna ochráňiť; ba samím z ukrutních
Dráp vrahom vidreť, ňebesám a večnéj
Sláve oďeslať!

Koľko od rózních zehromážďenému
Ľudstvu stran v srdcách radováň čiňíťe!
Koľko nábožních mu slzí na mokré
Ťiskňeťe líca!

Keď pri oltároch, naokol jaseňním
Venčeních kvíťím, a prišlím ze Sábi
Mílo kúrících na visosť arabskú
Vóňu kaďidlom,

Ďňes po odbehlích paďesáť na večnosť
Už rokoch prvné druhoťin ve chráme
Službi zákonné a novú Baránka
Žertvu konáťe.

Ó celím vzácná ňebesám í vrúcním
Zemčanom slavnosť a milé ďivadlo!
Ó milosť rídká! kdo takú podávať
Úťechu vládá!

Tehdi včil dobrí vi starečkové dva!
Dar za tak vážní obetách pri ďňešních
Napred uprímné veľikému ďéki
Stvorcu dajíce,

Lejťe aj platné spolu jak za krála,
Tak za všech správcov hlasi z ust, bi ščastňe
Poddaních ríďiť, tito verňe zákon
Mohľi plňívať.

Lejťe vševládní abi ten panovňík
Nad proťivňíkem v boji prál krajanskím
Víťaziť vojskám, a pokoj ťichím nám
Stáľe požívať.

Též bi karháňí a zaslúžení zlú
Prut ňeprávosťú i bľedé morících
Hajna odvráťiv ňemocí zdravím vždi
Úrodi žehnal.

Blúdi odňésol, z ľeňivú ňevernosť
Vlažnotú odňal, ku pravéj oďešlích
Cirkvi navráťil, k spaseňú a svéj všech
Sláve privédol.

Ňech tu ostatní dlho, jak ťichunké
Medzí lúbežnú kveťinú potóčki,
Vám vek uplívá; a potom sa k večním
Berťe radosťám.

Jak hrad na valnéj vistavení skaľe
Bezpečňe lútím naproťi víchorom
Stojí; a každú búrku, každú
Pohromu ňezdolaní premáhá:

Tak ráz na stáléj čnosťi priviknutí
Vlastné zakládať číni a své žiťí
Na všecki hrozních tvármi príhod
Útoki, zostaňe vždicki pevní.

Buď zlé na ščasťí rozhňevaním duje
Fukem povetrí, mračno a zhustnutí
Bľedého trápeňá a černéj
Bídi oblak mu na krk priháňá;

Buď pres Rakarské cestu koná doľi;
I v tom ze strašnú Hrajnoha viskočí
Zberbú, a ostré z napnutého
Lúka fičá do uší mu šípi;

Buďtož sa Bílá naňho valí Hora,
Celú strojícá rozvisokí mu hrob
Ťerchú, na jasnéj ňehnutelní
Svéj sa ňezatrase misľi hrózú.

Takích ti žádáš, Imrichu mať ľuďí;
Na tak statečném záklaďe vistaviť
Účinki zbúdzáš, Rúžového
Venca keď ustanovil si slavnosť,

A čnosťi ročnú v tento čas odplatu
Dávať. Povesť tvéj ňezhiňe ščedroti,
Zakáď Trnávka lúbenému
Miť pati Nádašu ňepremešká.

Višlé nad visokím slnko dubov čelom
Zlátícími šerú oblohu prúhami
Spící v páperavém rúž a jurin loži
Z lúbežného buďí sna ďeň.

Černé z rozplašenéj mrákoti sťíni preč
Odháňá, a celú do hrobu noc krije.
Ranné vánki milú vóňu a perlové
S krídel kapki otrásajú.

Žárícími jazer hladčina vlnkami
Pohrává. Zmlaďená sa smeje príroda;
Každí jak zroďení poznovu stvor ťeší,
Každé zvíra koľem pľesá.

Ptákov rozkochané hajna po chrasťiňe
Húdebními peseň hrdlami cifrujú.
Sladkú rozľeťené z otvoreních roje
Kvítkov ščávu na mad lová.

Sem tam pastuchové stáďe pri vihnatém
Ohlasní z ďeravéj píščale zvuk dujú.
Osmahlí dozretú ženci ponáhlajú
Ostrím žať srpem úrodu.

Pusté ovdovelích sťíchli ďeďin bidla;
Pozľehlím veselé zňá pola víspevem.
Sám v makkém hňilačíš lehňe a mrtvinu
Prehnusného kvasíš ťela.

Vstaň, škodnú s pretreních drímotu vimňi ok.
S púchnúcého sa ven ťáhňi parišča, a
V omladléj sa kochaj kráse, tuhím zakáď
Ohňem slnka ňezestará.

Hosťislávku, mocú do svého často
Mňa príbitku voláš. Čo tam robiť mám?
Zdáľiž ľen stolovať? Za tím ňetúžím.
Zdáľiž medzi sebú sa pozhovárať?
Ovšem tá nad iné mnohích ťeší vec
Ľuďí. Než čo ti rád ve všem prebehlí
Rozkládáš, to ňerád sľiším; čo já rád
Viprávám, to ňerád ti zas počúváš.
Rovních tehdi hľedaj druhov, čo lúbá
Z hosťinkú sa baviť. Samú o veľkích
Reč znášajťe vecách a krajni správách.
Já zatáď ňejakú skľepem ťi báseň.

Pavúci, umní tkáči, zvodné ščiplavím
Osídla chistajú muchám.
Kršáci v hustích ukrití sťínoch na mdlé
Pazúrmi stríhnú ptáčata.
Dunaj pošikmích všecko ňikdá dosť sitím
Loká hrtánem vodstvo rék.
Bár tak lakomci klamľivé na vábené
Peňáze síťi strájajú;
Ďeňnú i nočnú, spánku prázní, bedľivéj
Na stráži chvílu stávajú;
Zlatú dopadlích ťerchu jednúc pokladov
Sto klúčmi privretú vazá;
S toľkích celého predca však bohatstva kop
Méň než chudobní mávajú.
Neb ráz čo skúpú zgabľi zdrapnuté rukú,
To vác ňebívá už jejích;
Než jak ňičemní Váhu štrk ňetíkanéj
Ve skríši zamknuté ľeží.
Aj sám ti, bratre, jestľi bi s’ drobních ze skal
Do truhľi nakláďel kusov,
A škrípajícú mocňe privrel zátvorú,
Rovní buďeš mať jím poklad.

Vrelími dávních od časov ohňivé
Bez konca strílá slnko paprškami,
Až spáľené sáťá a lúki
Obhorenéj zhrozujú sa tvári.

Vrúcé do trúchlích kvítki radem hrobov
Skonávajícú nakloňujú hlavu.
Dub zvraskaním od horka ľistem
Sotva bľedí v stave dať je chládek.

Pres Váh ze vlastních často vilévaní
Brehov ňelaklú chlapci prechádzajú
Nohú, a sprahlé v járme junce
Z naklaďeními broďá kameňmi.

Ptákom vipráhlé žížňe od ohňivéj
Vác ňechce spívať hrdlo; zachrípnutá
Ze pozbitého krási brestu
Sťažka na déžď vrana móže kvákať

Náramňe smadná otvorenú drží
Mnohích na místách k nápoju zem hubu;
A zmrtvené už všecko dichťí
Oblakovú sa vlahú okrísiť.

Jaké naráz však bľesku pomihnuťí
Zračné prerážá svetla? jakí v ušách
Zňí už hrmot? Či zblúďenému
Ľen sa mi zdá? Či ozaj to pravda?

Aj tam po Bílích rozstavená Horách
V parnú sa zdvíhá oblohu mrákota!
Sľepí ženúcé prach zvučícím
Vetri ju predľetujú fičáňím.

Potáčajícú háj sa zhibá šijú.
Kam ďál sa vácej tmí; a celích malú
Za chvílu pól ňebes ve strašném
Zavľečeních naporád je rúchu.

Z vischlého pilní uskakujú pola
Rolňíci, s pustéj lichva beží paše.
Každé ve skríši zvíra smutnú
Rozďešené drkotá sa hrózú.

Pospíchajícá búrka sa nad hlavu
Blíží; ukrutné z víški perú hromi;
Pavúzi ohnivé a krížem
Roztrhaních metajú haďiskov.

Samé sa jasné bľeski, samí plameň
Samé horúcé z mračna sipú streľi.
Krutí sa zmáhá tresk, a strplí
V ustrnutích sľich ušách porážá.

Od práskajících zem sa bitá hromov
Koľem potrásá, stími ďiví zvuk a
Hrozní hrmot dvojí ohlasmi.
Roztrepané kobačá sa háje.

A už hučí déžď. Zlí sa pomáľi hrom
Za nás ubírá. Ó voľená dobo!
Zem smad zahášá. Všecko čerství;
Všecko živosť a oďev nabívá.