E-mail (povinné):

Ján Hollý:
Pesňe

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Ivana Hodošiová, Katarína Maljarová, Lucia Kancírová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 105 čitateľov


 

11 — 20

11. Na veľkomožného pána Marťina Miškolcího

— blahoslavenéj Panni Marie s Kološu opáta hlavného kostela ostrihomského strážca a kanovňíka atď. vatším pamatnim peňázem královskím ozdobeného, paďesátoročého kňaza

(Kdo je opravďive múdrí)


Múdrí chcú sa viďeť všecci, čo zríďení
Hvezdám beh merajú, ohlasovať veďá
Už predkem, či na rok slnko aneb mesác
Jasní zastre si obľičaj;

Chápú též pre jakú hrá more príčinu,
Svím zdvíhá sa časem, svím dolu zas padá.
Odkáď vetri berú póvod aneb s čoho
Ukrutné sa roďá hromi.

Známu rádňe majú vládu zeľin, jaké
Bídním léki ňesú údom; i ostrením
Rozďivnéj ukritú prírodi tajnotu
Viskúmať stačujú vťipem.

Čož však toľko veďeť platno je? keď čo bi
Najvácej maľi znať, jedno to ňeznajú!
Ten múdrého prvé místo opravďive
Zaslúží si, čo zná seba.

Každé náľežitím pred seba zabrané
Vážívá rozumem skutki a míňené
Jednáňá, bi na bok ňikdi ňevikročil
Z rovních čnosťi kolaj. Takú

Krem veľkéj všech umeň zbehloti, Marťine,
Múdrosťú sa ozaj viznačuješ jako
Svíťícá na jaseň hvezda aneb sami
Letné slnka papršľeki,

Keď napred, vidomé než na ďivadlo máš
Vistúpiť, na ťichéj rozvažuješ misľi,
Jak zdární bi koňec tvá vzala ihra, jak
Vác k dobrému poslúžila.

Odtáď pozbavení zlích vad a škodľivích
Úhon ze ďňa na ďeň všecko milé Bohu,
Prospešné krajanom, vlasťi a cirkvi o-
Sožné ňeznovaní konáš.

12. Na veľkomožného pána Adalberta Bartakoviča

— jeho kňížatskéj osvíťenosťi Jozefa Kopáčího arcibiskupa ostrihomského v trnavskéj polovici čredňíka


Jak hvízdajícé stáľe na čertovéj
Vetrisko žúrí svadbe i keď sa rol
Útlé ňehíbú sťebla, keď víš
Rék a jazer ňevlňí sa vodstvo:

Tak ustavičná zlé svedomí ňešľe-
Chetného v čínoch búrka metá muža,
A v ňem perúnovími bez všéj
Míri a odtuchi strelmi tríská.

Buď stred tokajskím v hojnoťe zbitkovéj
Oplívajících vínom hodov seďí,
A ušma ňehluchíma zňící
Rozhuďenéj struni zvuk počúvá;

Buď medzí svorní v roztočeném koľe
Prevádzajících z viskami pľes kročí;
Buď v utkaném z hedbávu stláňú
Rozvaľené prevracá si hnáti;

Buď všecko volnú núkňe mu posluhu
Ščasťí, jaké ľen móže ľuďí baviť,
Stálími v nútri ňeznající
Ukroťeňá kat ho mukmi trápí.

Než srdcosúžnú ňezkaľení človek
Vinnú a čistú úhoni vadľivéj
Mislú i bez huslí a umno
Majstrovanéj veselí je húdbi.

Bár aj po skalních štvormonohí lazí
Harmanca stráňách; bár zbavenú drahi
Pres astrakanské neb kumanské
Cestu koná stepi; bár tající

Podvod siberskím klásť sobolom chlopec,
Aneb v ochockích veslom hoňiť jemu
Pripadňe záľevoch, z radosťi
Jednako své všaďe pesňe spívá.

Tá též ňevinnosť, Vojťechu, v úraďe
Tvrdém ťisícú utlačení pečú,
Tvéj tak pokojnéj vždicki dobrú
Vólu a úťechu misľi dává.

Jasnému stálé slnko robí čelu;
Na tvár lahodní úsmechu vďak ľeje,
A veľmi od všech lúbenému
Ňezmeňenú hotoví ťi lásku.

13. Na hlavi


Rekňiťe poklaďené v ťemních hlavi kostňicách, kerá je
Kerého, zdáľiž pána neb sedláka?
Pravťe, keré možních vipatí hore krk nosil boháčov,
Keré chudobních zňížení žebrákov?
Príveťivé na kerú sa, zakáď žila, hojňe smálo ščasťí,
Kerú ňevolní zhusta trápil odsud?
Táto-ľi snáď belšá preto ľen, že sa jéj mnohí klaňával,
A vždicki v hodnéj mával ucťivosťi?
Tam tá čerňejšá asnaď je, že ľen samí tu ňevďak,
A zlí ze vatšéj stránki ňésla posmech?
Prehrozním vi mlčíce ťichom sami zavďanéj otázce
Vráťiť mi žádnú odpoveď ňevíťe.
Ľen v hromadách strašních k viďeňú sebe rovnaké ľežíťe.
Jak víš vibehlé kopce zrúcaních skal;
Neb jako trúchlícé smutkem ľesi, keď belohriví jích
Už rúch a vábních ľistopad zbaví krás.
Tak hľe je, keď sa človek jednúc miňe, všecka s ňím i sláva,
I česť, i dávan ľudmi zajďe rozďíl.
Každí tam jednak buďe tľeť v prachu, ohlasem dokáď ho
K strašnému hrozná ňezbuďí ďňu trúba.

14. Na umku


Umko tatranská, čo hravími lutni
Strunmi zátvrdlé jako skalska srdca
Zmakčuješ, trúchlé čo novú opájáš
Srdca radosťú!

Též čo mláďencov z veselím točiť sa
Zástupem ďevčat, čo samích i skákať
Starčekov núťíš; ba ďivé naháňáš
Zvírata krepčiť!

Zazňi hurtovnú mi peseň, kerá bi
Toľko blúďících a hluchích Slovákov
Mohla ráz pohnuť ke tuhéj svojého
Národu lásce.

Mohla odbehlích ku roďičce Sláve
Úskokov prihnať, bi naďál boľestní
Matce zmáhať žál a ťeplé vicíďať
Prestaľi kapki.

Vždicki povďační, jakovím kojícá
Ňekdi ňemluvních zvukotem k milému
Védla uspáňú, ťešenéj takími
Spívaľi hlasmi.

15. Pohľed na Slovákov


Tátošu, čo schiťeních v poveternéj víšce nosíváš
Básňíkov, sem ke mňe pribehňi.
Však dovalí sa žrebec, keď naň zmužilého na silní
Zahvízdnú paľec usta kozáka.
Chcem kraje prehlédať, kďe pokojní bívaľi ňekdi,
I kďe bidlá do včilka Slováci.
Už mám aj skla, jaké najvatší na sveťe hvezdár,
Polskí mal pred časmi Koperňík.
On hore tam ďaľeké na ňebeskéj obloze blížej
Prikloňené k sebe svetla uzíral;
Já aľe najmeňší doľe v zemském lóňe mojého
Roztrasení zrem národu prášek.
Ejhľe tu už je nosák! Veselé jak z hrdla vipúščá
Rehtáňí! jak dupkoce nohmi!
Jak strihavíma radem pomihává ušma, i lahkú
Do svéj rád hubi uzdu prijímá!
Už na jeden poskok schopeného ze dúbraví Mlíča
Až do samích mňa povidvihel oblak.
Už čistí sa mi Váh, a milostná ľeskoce Ňitra!
Už prudké Hronu bistrini ľiščá!
Ohromné sto ľebov, sto osadlích v klíňe majícé
Tatri doľin pod patma uhlédám.
Ľud veľkí na zrost a na mocnú vládu ve snážních
Jak pilné včeľi híbe sa prácách;
I sťihaní ťerchú, sťihaní bár žáľem a krivdú,
Pri všeckom spevi predca vidává.
Až mňe ťiché do uší v toľkú sem ďálu povetrí
Sladkomilé jeho pesňe donášá.
Ďál z hora Rusňákov, z dola mích zas i medzi Maďarmi
Roztraťené zrem obidla rodákov.
Než kam sem sa naráz ke dunajskím odsťehol ustám,
A k černéj až zátoce dostal?
Kďe zmužilého braňú a neohrozeného na misľi
V šír panovávala Lavreti berla,
Včil zmaťení z Dácí a potomkami Rímu do prudkích
Tam Valachov sa preléľi našinci!
Na pravo úrodná, aľe v cudzém járme zaprahlá,
Zas mňe ľeží Volgárova krajna,
Vládi silú a mečem za hrozní ňekdi okolním
Slúžícá ňepráťelom ostrach.
Jak smutní za morem v ďálších Maloázie krajnách
Predsťírá sa ku pohľedu úkaz!
Na brehoch artánskích, na brehoch též Háľisa réki,
A bľižších Trapezunta pomedzách,
I v rozprestraňeném najšír Opsíka pokrajsku
Skrovňejšé ľen zbitki uzírám.
Však mnoho strašňejšé v apamijskéj Sírie časťi
Ke spatreňú klaďe sa mňe ďivadlo!
Z dávňejších Seleúkobeľem pod mestom osadlích
Spráchňivelé sú kosťi Slovákov.
Než jaková sa šerí v náramnéj ďáľi za perzkú
Zem vládú a morem z dola brúbí?
Ejhľe to rozkošná je mohútnéj Indie prevlasť,
Najvatšá ploďiťelka bohatstva!
Odkáď mój zbuďení navnuklím od Boha veščcem
Visťehoval sa ňevolki prenárod;
I k širokím a hlavú sahajícím v oblohu Tatrám
Príjda nové si zalúbil obidlo.
Spátki sa vetronohí k Cárihradu tátošu obráť;
Z vládi padlé též prezrime Grécko.
Kďežto sa po všeckích rozpresťírávaľi krajnách
Namnožení bez počtu Slováci.
V hlavném predňejšé zastávaľi úradi mesťe,
Ba zňešenú samu císara hodnosť.
A hľe tu aj trúchlí sa očám predhadzuje úkaz!
Neb černí skoro ľen prach uzírám.
Černí prach ve Trácku, i tam visokími na vókol
Obklopenéj Macedónii hormi,
I v Tessalsku; jejích ve oboch kďe kvitľi zadávna
Kňížatské o samostaťe vládi.
Ačkoľvek ňejaké po všeckích tíchto žijícé
Ešče i včil zostatki uhlédám.
Černí prach ve Livadsku i tam na Morejsku, ňedávno
Postavená kďe je královi berla.
Jedno tu príbuzné s polovički Maňákov a bistrích
Uslíchám zňeť pesňe Čakoncov.
Aj ďáľej ma ňeméň trúchlí na Epircov a hrozních
Albancov zažalostňuje pohľed.
Pól z Laťináka a pól mocného ze Sláva po každém
Rozťečenéj krvi úďe majících.
Avšak predca čirích, ačkoľvek dosťi ve skrovném
Počťe mojích tu Slávov uhlédám.
Tam zase nad Moravú do samích až vímolov Istra
Mravňícé sa zasadzuje Serbsko.
Pred stoľetí veľké, že bizantínskému sa cárstvu
Úplňe svú rovnávalo vládú,
Keď širokoslavní ho Dušan ríďíval a ústav
I zňešené jemu zákoni dával.
Včil ťenšé; neb osadňíkov staďe dávno povíšlích
Zrem v nižších sa rozhojňovať Uhroch.
Tam sa v ňeščastnéj predsťírá postave Bošna,
Tam Černá Hora dostupu ťažká.
Tam zase Dúbrovňík verňejší ňekdi mojému
O mnoho vác rodu, nežľi je tenkrát.
Odtáď rozložené Pomorím Dalmatsko a nad ňím
Rozľehlé Chorvátsko sa ťáhnú,
Pred tím jednu a včil dvoju otca i otčima vládu
Ne v rovnéj stajnosťi majícé.
S tochto Šubič Zrínskí, Jurišič s toho višľi na svetlo,
Dve hromové streľi na hlavu Turka.
V dolném národné posaváď až méno ňesúcí
Predstavujú sa Panonsku Slavonci,
V hrozních utlačení válkách, za bojiščo že lútím
Častokrát slúžívaľi vojnám.
Než viššej po rozestaveném prestranstve blatenskích
Od kaluží za hladčinu Mutna,
Kam širokovládné Svatopluk mocnárstvo rozestrel,
I kďe Chocil peč o kosteľi védol,
Dávno mojí ňepráťelskím pozahíňaľi zbrojstvom,
A v černú zem ľehľi rodáci.
Ačkoľvek znovu sem pusté, jako inďe po krajňe
Obrábať podochádzaľi místa.
Avšak i Chorvátov, ňemalú též částku Slovencov
Roztraťeních pluhi ríďiť uzírám.
Ďáľej zas Štírov, Koritancov a pod nimi Krajncov
I všech iních z Istranmi Ilircov.
Od strani západnéj sahajících do Vlach a z vatšéj
Už zvlašeních polovički Furlancov.
Než z Venetov dávních keridanskéj réce dosedlích
Rozpadané ľen kostňice vídám.
Rovňe i vládarskích po Rakúsoch, víjma Čuhákov
A pridaních ze Moravska Slovákov,
Po hrúdném všeckého temer Báborska pomedzú,
A pnúcém sa na hvezdi Tirolsku,
Z mích ľen rozmetaní a s černú v jedno pomíšan
Toľko zemú prach bratrov uhlédám.
Predca na helvetskích ňezašlé do včilka jakési
Predstavujú sa zbitki pahorkoch.
Už samo aj trúchlé mihotá sa u Kostňice místo,
Kďe klaďená Husa páľila vatra;
Místo samé; neb hurtovná do siného virúťen
Réna popol voda ňésla do zátok.
Vedla z osadňíkov po Šváboch a Falci rozešlích
Zavľečené zrak spatruje hrobľe.
Než ďál z armorskích a čo za starodávna ve veľkém
Kvitnúcé na bohatstvo Batavsku,
Odkáď Sámo pošel, slavní nad míru bojovňík,
A bratrov z moci vidrel avarskéj,
Též čo i na britském zaujímaľi ostrove sídla,
Ňikďe živá duša zreť sa ňedává.
Snaď ťešíťelňejší a prázní trúchloti obraz
V pólnočném sa ukáže Ňemecku?
Aj tu teprv stuďená potrásá údami hróza
A zježené vlasi na hlave dvíhá.
Bár na ľevú, bár zas na pravú stranu Lábi tuhíma
Kam najďál sa zreňicma napínám:
Jak na ľevéj tak též na pravéj straňe od vtoku Lábi
Až ke ťichéj v behu Odre a Bobre,
Až Rudním ku Horám velohojnú z dávno vimizlích
Uhlédám krv toľko Slovákov,
Čo stálích ve bojoch za vlasť, za právo a volnosť
Z ostatnéj povicíďaľi kapki.
Kďežto že sú Bodrící, tuhí kďe Luťíci a Sorbi,
I kmeni jích nad míru početné?
Kďežto že sú ti, čo rózňejšé ve Franksku a Hesku,
I v dávních maľi sídla Durinkoch?
Buď večití jím vička zavrel sen, buďto na hrozních
Odroďení poprechádzaľi Ňemcov.
Kďež je Volín, rečen aj Vinetú, a Julínem u cudzích,
Najvatšé Európi to mesto?
Tak ďaľekoslavné, tak hosťov rádo berúcé!
Tak dobitím ze kupectva bohatstvom,
A všeckím, čo je rozkošné, i čo toľko je rídké
V ňezmerném nádbitku pľinúcé!
Dávno ňepráťelská Dánov ho vivráťila závisť,
Sotva že už boreňisko sa ňátrí.
Než jakoví sa to zvuk, jakoví náramňe jačící
Hlas do uší ze Drevanska vinášá?
Aj to sa vizváňá a z radosťi na pohrebe spívá
Včil ňesením prám do hrobu Gľincom.
Ľen ve samích Lužicách do včilka sa dosťi paterné
Ešče badám ostatki premávať.
Avšak i tím už chcú umiráčkem Ňemci zabľinkať,
A zložené v jame zahrabať údi!
Preč skór ze stuchlích, preč skór oďeberme sa púchov,
Čisťejšé naščívme povetrí.
Múdrohlavích a na údatnosť i na osvetu veľkích
Potkávám Čecha otca potomkov.
Kéž bi sa ľen k cudzím a ve vlasťi na husto osadlím
Odkrajaňiť ňeponáhlaľi hosťom!
Potkávám i Moravčíkov, pod jednu za dávna
Patrících s Tatrancami berlu.
Potkávám i malú ze Sľezákov částku, že vatšé
S ňích zhola už sa poňemčilo mnoztvo.
Sčastňejšá na ňeodroďilé, bár pod troch už orlov
Rozďelené, víhlédka je Polsko.
Tam verních a ke svéj najvatšú lásku nosících
Matce sinov tak hojňe nachádzám!
Však ňeščastňejšé sa tedáž hňeď nad ňimi dávném
Predkládá ve Pomorsku ďivadlo.
Neb z Ľechovích bratrov tu od Odri po Vislu bidlících
Jedni živí sú v kúťe Kašubci.
Vedla potom zjevujú sa ľitevské rodstva: Prušáci
A krevní z Litvánmi Lotíši.
Všecci ti z mích pošlí s cudzú sa pomíšaľi zberbú,
A v takové preinakšiľi ména.
Avšak už aj ti hinú, a rečú iďe částka do Ňemcov,
Částka do svích naspátki Slovákov.
Než jaková to ľeží, a očám tak veľmi lahodné,
Tak veselé zem rozkoše dává?
Aj to je rozľehlé, a po toľkích od ladu k párnu
Prestranstvách rozešíreno Rusko!
Vítaj najvatšá, vítaj, ti panovňico Slávi!
Najvatšé tuto na sveťe cárstvo!
Ti vše to máš práté, čo iním buď náhoda, buď zlích
Krivda vrahov poujímala bratrom.
Ti mnohonásobné ďivokích si ňepráťelov hajna
Víťazním popremáhala zbrojstvom;
A skroťeních drancov, čo krutú ťa morívaľi vládú
Pod vlastní pouvádzala rozkaz.
Ti pres vicvičenú Európu, pres Áziu a pres
Zámorské Americko sa ťáhňeš.
Ti sto krajin, sto prerozľičních i jazikmi i mravmi
V ňezmernéj máš národov obci.
Ti v kveťe zreš, ti nového porád v moci zrostu, nového
Bľesku novéj ve sláve nabíváš.
Dosť už prudkoľetí konanéj buď tátošu cesti,
Dosť pútov, dosť tvého nováňá.
Neb časť ľen to malá zmeranéj do včilka je chódzi
Naproťi sa zmerať ešče majícéj.
I skór buďto chitré krídel bi okľesnuli vesla,
Buďto celé sa ťi báľe pretrhľi,
Než svím náramné a na šíru i ďálu ohromné
Bi sme okom poprezíraľi Rusko.
Vráťme sa tehdi raďej každí už na svoje místo,
Já pod dub, ti na kopce Suchánki.

16. Na Mikuláša Zríního

(Jankovi Dražkovičovi)


Ňesčítatelním rozlobení jako
Tiger Suleiman zas do Uher ľeťí
Mnoztvom, kerému sotvi Dráva
K nápoju dosťi podať stačí vod.

Pred ňím ukrutní strach, ňemilosťivo
Ľuďí dusícá hróza a smrť sama,
Jak vetri pred búrkú, na černích
Zhurta po predku ženú sa krídlách.

Pevní zaléhá od všeľikáď Siget,
A úzko klíčí. Všecko trasem trňe
Na misľi zmámené. Bojovňík
Ohromití ňeďeší sa Zríní.

Aňiž na toľké v počťe, a vsťeklotú
Jak bes fučícé, i vždi temer v krutích
Naviknuté víťaztvo bitkách
Obsahovať ňelaká sa vojska;

Aňiž hrďinskí toľko širích krajin
A toľko silních národov ohromec
I traslaví kresťanstva ostrach
Veľkoduché mu ňeláme srdce.

Mužská statečnosť a zmužilá misel
Žádného ňezná počtu sa nastrašiť;
Žádného bár jak ščastľivého
Víťaza ňišt sa ňeví obávať.

Na mesto skrovnú zástupu bráňené
Rukú ze troch stran jak hromi ohňivé
Porád z hučících ľétajú ďel
Ťerchi a plápolavé guľiska.

Jaké sa besné vln hori v búrľivích
Morách na brežné sprudka valá skaľi,
A celki jích rozedreními
V šírku tlamiskami chcú pohltnuť:

Také sa lútích mračna musulmanov
Na múri vsťeklím pres vaľi útokem
Hrnú; na víški lézť a svími
Hraďbi chiťiť pachorá sa drápmi.

Čo však puhí vsťek, všecka čo besnota
Na dómiselnú prozretedelnotu,
Rozvážľivú smelosť a múdro
Pozveďenú zmužilosť uvládá?

Na vždicki lahké jak pľevi pred vetrem
Na zad v ležáňí ustupovať mosá,
Veľké z jačícím hrozňe kvíľem
Svích pobiťí oplakávající.

Mužnému rodní darmo sa bánovi
Chorváti slúbá; darmo krutí hrozí
Od Turka úmor. Ňišt celí slub,
Ňišt ďivoká ňeplaťí vihrážka.

Lútého aj ďál rúbe ňepráťela,
A bezpočetních rukma na zem sťeľe;
I rázem obratného pilní
Vodca koná a vojáka úrad.

Koľem na vókol bahna a príkopi
O ráz ťekúcéj od krvi zdvihnuté
Mrtvími jak ňízkí u Váhu
Breh štrkem už zakrité ňevídať.

Kerí bi istú víru dodal človek,
Malú že hrstkú toľko ťisíc hromad
Upadlo, spáľeného v parnéj
Koľko sa Africe najďe písku?

Ďiví na toľkú hanbu a zlú stratu
Suleiman horkím rozpučení jedem
Krutú do pekla k oškľivému
Ven dušu z ust mahomédu rihňe.

Avšak vždi prudšú obnovujú silú
Vípad, že všeckím smrť sa hrozí bašom,
V troch ďňoch turecké nad sigetskú
Zástavi skveť ňebudú-ľi hraďbú.

A už dvacaťkrát pusťiľi k zábradlám
Útok; dvacaťkrát spátki sa potrení
Vráťíce hrozňe jak prepastní
Čerťi klnú a zubiskmi škrípú.

Do konca márné všecko je snážeňí,
Až hustočerní s podkopanéj z dola
Pevnosťi oblak dímu blkňe,
A pre veter sa valí do hraďbi.

K novému Zríní vípadu pristrojen
V pravéj ohromní meč ruce, zástavu
Levéj držící, svím jadernú
Takto rečú hovoriť začíná:

Celá v ňezhasném hraďba je plápoľi;
Ťažkí dusí nás dím; ku saméj vsťeklé
Sa už prachárňi ohňe bľížá.
Ven teda, ven, do vrahov sa berme.

A včil, statečnú čo sme si predvzaľi
Mislú, hrďinskím slavňe dokončime
Duchem. Za mnú. Ochotno čiňťe,
Čo mňa samého čiňiť viďíťe.

Jak lev sprovádzan z mužmi a matkami
I panmi chlapskích pristrojeními ve
Braňách na istí bez lakáňá
Z bráni po predku valí sa úmor.

I v černomračném díme a sírkovéj
Z meďi hrmících kúrave ohňov a
Strel tresku luté strašľivíma
Rúbe ňepráťela mnoztvo rukma.

Jak hroznoďešné víchori dúbravám
Hrabí, neb husté krúpi rolám zbožá
Perú, hromadné pólmesáčních
Kopce na zem klaďe obhoľencov.

Až veľkocenná smrť za trikrát ďesať
Ťisíc tureckích hlav draho zjednaná
Dá bľesk, a buchlím ven zeľeznéj
S píščaľe sľich mu prebodňe šípem.

Spádáš ohromních prespaňilá zoro
Chorvátov, hodná Slávie ozdobo,
Kresťanstva srdnatí obranče,
Podporo vlasťi a slúpe krajni!

Než Sláva jasním prikloňená vozem
Do svích hrďinskú vezme ňebes dušu;
A večňe preskvelé po každéj
Končiňe víťaza méno hlásí!

17. Radostňík na jar


Ó vítaj nám už na stokrát,
Peknorúchí, švárnolící,
Vonnoustí mláďeňečku!
Hosťe vďační, hosťe vzácní,
Z dichťivosťú, s ťeskľivosťú
Hosťe dávno žádaní!

Jak sa lúbí tvój na pohľed
Všecko híbe, všecko stává!
Všecko zmladnuté ožívá,
Záoďev novú obléká,
Všecko má samí radostňík,
Všecko hlučňe ľen pľesá!

Slnko jasňejšími strílá
Z lúbopárnéj tvári prúhmi,
Sťeplané díchá povetrí,
Májové zláťá sa déžďe,
Vod plné hrčá potóčki,
Lúki duh napájajú.

Dobroďejná víš po sátích
Zem polách zbožá viháňá.
Lúki nádherného rúcha
Kroj začínajú višívať,
Kvítki rúžové k hubičkám
Ústka milo odmikať.

Kríčki, chrasťi, háje, stráňe
Hlavmi vlastnaťá k sťiňidlám.
Sádki privreté ohradmi,
Plánki v trávnatích slobodné
Rovňinách vonné z belunkích
Mléko prs viťískajú.

Ptáci ľistnatém po mláďú
Z hrdla spívajú o závod,
Švrčki cirkajú na brázdách.
Dichťivé po práci včelki
Znášajú sladkú do klátov
Jedna pres druhú korisť.

Pohnutí krepčá šuhajci,
Skákavé točá sa ďevki.
Zňí kopec, zňí spevmi údol.
Starci ven ľezú ze kúta.
K práci rolňík, k práci vincúr,
K práci sám sa má plťár.

Spusťené ščicú ze brežních
Hinčujú sa vrb Rusálki;
Hajna Vil beloplachetné
Nad siním krúťá sa Váhem;
Pískaví z hlasnú pri ľichve
Dúčelú choďí Veľes.

Opretí na drín pasáci
Húdbu každí svú prevádzá.
Rozbehlé sem tam po tučních
Stáda strečkujú pasinkoch.
Skáče každé zvíra, každí
Stvor kďe ľen jakí ťeší.

Všecko toľko ľen ze sladkéj
Číše rozkoší upíjá.
Ustaviční hlas radosťi
Ustaviční zvuk pľesáňá
Ďál ze všeckích stran, ze všeckích
Rad radem hučí krajov.

Ó kebi s’ ľen krásnorúchí,
Peknoustí mláďeňečku,
Čas dlhí u nás prebíval,
Čas dlhí bol hosť, a rajskú
Tvého nám blahoslavenstva
Stáľe déžďíval rosú!

18. Na slavné víťaztvo Jana Sobieského

nad Turkami pod Vídňem


Jaká to laklích hróza ľuďí trase?
Jaké odevšáď kvíľe ďešá sľichi?
Čo tak za jasna búrka žúrí,
Až strnutá naporád hrmí zem?

Či snaď posľední k prestrašľivému ráz
Umíňení ďeň súdu sa nám valí,
A svet sa toľkím už hučáňím
Rúcať a záhubu brať počíná?

Ach! pod mesácem svím Európa a
Ze Áziú též Afrika zejďená
Stojí, a Vídeň zbesňeními
Snážňe dobiť chce zapekľeňencí!

I v šír na dvakrát už v paďesátorích
Místách prepuklé okľesajú hradi;
A hrsť obrancov kňísajícé
Dosťi ňeňí v stave mesto hájiť.

Vábná ohromním trúba ručí hukem
A všecki prispeť krajni radem volá;
Žádná pomoc však ňeprichádzá:
Neb ďaľekosť zvuki ňechce sľíchať.

Kam ďál i prudší strelba a ohňivích
Hromov miháňí treskotu praskot a
Hrmot rihá; kam ďál i vatšú
Skázu na múri a strach vinášá.

Ó vstanťe ríchlí kresťaňi, zbroj do ruk
Lapajťe, lútích perťe ňepráťelov;
A zlé samím aj vám hrozícé
Zavčasu stavťe! Čo predca dlíťe?

Ach mesto slavních prestoľe císarov!
Mosíš-ľi padnuť bídňe, a meščaňi
Provazmi zvázaní sa jak prám
Ľichva za zlích otrokov predávať?

Pánov šľechetné céri preoškľivéj
Stlať čvarge postel, nadstavené vežám
Za kríž mesáce stáť a v bozkích
Ňešpidrní peľešiť psi chrámoch?

Ach! kdož rakúská panno usúžená
Toľkú zavráťí od ťeba pohromu?
Jaká užuž zachitajícím
Vidre ťa vláda a braň pazúrom?

Aj! zhurta jak sám bistrookí orel,
Zhlédá-ľi skalné z ďéri vilézť kozla,
Rúťí sa Sobieskí, a vókol
Prezmužilí sa hrnú Poláci!

Na ňích ostatná podpora kresťanov,
Na ňích koňečná čáka a všecko sa
Ščasťí i všecko strašľivého
Podrobeňá zbaveňí zakládá.

Jak réka zešlím nasporená sňahem
Z viššého spádá kopca a pastuchov
Z jejích berúcá stádmi hájom
Tristoročé vivracá dubiska,

Pres létajícé s kuš streľi, pres ďela
Ze tlam pekelních oblaki ohňov a
Širí plujícé mor do prostred
Rozvsťekľeních uďerá ohavcov.

Včil Turci trikrát vác hromové z dutích
Rihajťe hridľisk plápoľi, z ruk trikrát
Vatšú metajťe smrť tuhosťú.
Lech sa vašéj smeje ľen vsťeklosťi.

Jak tráva ostrú zasťihaná kosú;
Jak listi v hustích Mlíča luhoch sivím
Opáľené mrázem hrďinskích
Od kopií zrazení padáťe.

Kďe včil je hrozná už vaša besnota?
Kerú sťe zhltnuť dichťiľi kresťanov.
Kďe slúbeních to mnoztvo lúpež?
Neb dobitá vnove berla Ňemcov?

Za chvílu padlích kopce sa spínajú.
Dunaj prezrutním ňíž poli odpití
Mnoztvom hrčícú s ťel pohanskích
Zas na plnosť sa krvú dolévá.

A z hurtujících mrtvini pobrané
Brehov do černéj až ňese melčini
Za žrádlo potvorám a morskím
Náľežitú obludám pochúťku.

Ostatki polskím ďál odolať zbrojám
Ňevládajícé od strachovéj zimi
Na srdci zladnuté na špatní
Bez duše obracajú sa úťek.

Odbíhajícím cesti a úhori
I všecki úzké sú pola. Noh dupot,
Podkov zňeňí a víški zdvihlé
Až k ňebu hrozňe jačí škrečáňí.

Mesác viďící roztrepané zbitím
Rožiska bratrom bľedňe a pod šeré
Skrívá sa mračno, svój bi toľkú
Zarmucovať ňemosel zrak hanbú.

Takí na sprostú píchu koňec čeká;
Takí rušen mír a zmluva lámaná,
Takí na cudzé krajni útok
Od Boha trest a dopustu brává.

Na chitronosních rozľeťená povesť
Krídlách po všeckéj tak veľiké zemi
Vítaztvo hlásí. Kristoverci
Ňesľišaním jasajú pľesáňím.

Každí srdečné ďéki ťi, víťazu,
Nosí, a každí tvé veľebí danú
Cťú méno v chráme Slávi Matki
Večňe sa nám ľigotať majícé.

19. Na žádajícého si kríž


Žádoslávku, iním často ľudom sám sťažuješ sa, že
Ňezňesních mnoho máš krížov a ťažkého utrápeňá.
Včil vlastná že čelaď, včil ňepravé súsedov usta zas
Ukrutním naporád tvé metajú srdce pobúreňím.
Včil kvárí ťa ňemoc, včil zahodeň bezpeňazí mešec;
Tam príval na rolách, krúpobiťí tam na vinohradoch;
Smutni ľichvi tu pád, zlí ba časem svím i ňedostatek.
Avšak s’ predca ňeňí uspokojen toľko krížami,
Keď žádáš si noví ešče na krk sám dobrovolňe kríž,
Kríž od krála zlatí dostať, a ňím obťažovať prsa.

20. Na smrť Karola

slobodného pána Alojzia Medňánského sina


I kdož bi splívať v žáľi ňemal? Kdo bi
Horkími trúchlí slzmi ňeoplakal
Mláďenca odchod tak milého,
Tak ňebesám a ľudom drahého?

Kerého švárnú líca okrásili
Milostki rúžú, náľežitéj hlave
Múdrosťi Boh doprál, a srdce
Čnosťi za své sebe našli bidlo.

V kerého schopnú rozmariléj temer
Ňepoznajícá odtuchi snážnota
Pamať potrebních nauk a všeckích
Rozbohatí sklad umeň naňésla.

I už ve mestskéj správe prví konať
Začínal úrad. Jak naporád mladí
Predchádzajícú vek spelosťú,
Prislušeními na starca mravmi,

Spravedľivosťú súdu, živím vťipem
A dozrelosťú raddi ve všem jevil,
Koľké blahoslavenstvo ňekdi
Od ňeho krajna čekať bi mohla!

Avšak bojovní sám Svatovít dutú
Vábí ho trúbú. Prezmužilú krv a
Veľkú u prostred vstávajícéj
Pótki za vlasť dušu léť sa lúbí.

Jak mal porážať buď ťeba, Sekvani
Pijáku, buď tvích zástupi vojsk, Pruse!
Druhí ťa Zríní, Turku, rážním
Bol bi do pekla mečem zesílal!

Než bezmilostná smrť prve, nežľi ho
Sláviť hrďinskích žatva uvládala
Skutkov, ňechibnú z napnutého
Lúka vipusťila zrázu strelku.

Tak ľehňe prudkím kvet vetrem urvaní;
Tak ščep ňeprajnú popreťatí v poľi
Kosú, bi obzláštného víbor
Ďál ovocá ňemohel roďívať.

Než všecci k horním hvezd sme umíňení
Uhlom; posľední všech je koňec ňebo;
Predná ze všeckích peč ňebeské
Tamto dobiť si blahoslavenstvo.

Čo toľko mrúcí zastavovať sa má
Človek na krátkém neb na dlhém veku,
Keď ráz život za míňaťelní
Dostaňe večňe trvať mající?

Starí umírá dosťi pre večnotu,
Kerého skorší všecci naríkaľi
Pohreb, kerého ňezhinúcú
Čnosťi vijednali ménu slávu.

Tam Karle jasná v ňesľišanéj ušám
Radosťi svíťíš hvezda, a z víše na
Potíkajících ustavičňe
Z bídami nás tu ľuďí pozíráš.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.