Nálezca pokladu

Čmýri sa doposiaľ v Šarišskej župe jeden vypasený žobrák, postrach dedinského obyvateľstva, známy pod menom Dukát. Delí sa tým od iných žobrákov, že nechodí po domoch s otčenášmi v ústach a klobúkom na chrbte, lež so zlorečením a smelo ako vojak, ktorý prišiel na exekúciu, vždy opilý. Ľudia majú pred ním veliký strach a dávajú mu, čo majú najlepšie, vajcia, slaninku, masielko, alebo peniaze, aby sa odkúpili od ohňa. Keď dačo ukradne alebo nasilu vezme, prosia ho pekne, aby len šiel z dediny.

Tento, i nám známy, človek mal vo svojom živote pamätnú dobu, ktorú tu opísať ideme, ale predbežne dačo sdelíme o jeho minulosti.

Po otcovi prejal dedične pol sedliackeho, dobre zaopatreného úreku: ale pár rokov postačilo premárniť dočista všetko. Čo neprepil s ľahkomyseľnou ženou, to pošlo na rozličné pokuty. Lebo nielen, že nevytrezvieval nikdy, páchal so dňa na deň i výstupy, bil sa, zneucťoval, prevaľoval hlavy, hrdláč a nestydatec, bez konca a kraja.

Vyhnaný z otcovského domu židom, lapil sa dedičstva holomkov, služby; ale pre pijanstvo, spurnosť, nespoľahlivosť a krádež nevyslúžil nikde do roka. Čo aká bola potreba na čeľadníka, odohnali ho a on prišiel obyčajne pritom o zaslúžený nájom. Nie div teda, že čoskoro bol tohto života sýty.

Aby mohol slobodnejšie prevádzať živnosť, ktorá sa mu najviac ľúbila zo všetkých, krádež, vzal otrhanú panskú chalupu a premenil ju vcele na peleš lotrovskú. Žena, deti kradly na poli klasy, struky, zemiaky, kapustu, v dedine sliepky, husi. Muž konal hrubšie práce pri remesle, s tovarišmi. Donášal celé boky slaniny, celé vrecia múky, strovy, zrna, šiat. Lebo ozbíjal v celom okolí komory a sypárne. Jama pod posteľou s úzunkým hrdlom bola vždy plná. V nooi sa vždy varilo, škvarilo, žralo, pilo, vo dne obyčajne spalo. Na panské posielali zlodeji za seba nájomníkov; sami šli len tu i tam, pre zaslepenie očí.

Viedlo sa to tak za pár rokov. Ale potom pretrhla blaženosti zlodejskej rodiny neočakávaná nehoda.

Pošiel Dukát s tovarišmi v tmavej noci do susednej dediny, kde cítili u jedného gazdu boky slaniny na povale.

V chyži svetlo, krik, spev, chachot. Boly to priadky.

Tovariši Dukátovi radili utiahnuť sa za stodolu až dievky a parobci sa rozídu, domáci uložia. Ale Dukát tvrdil, že práve toto je najpríhodnejší čas, lebo že pre krik v chyži nepočujú chodenie a šramot na povale.

A dobre súdil. V chyži naozaj nikto nič nezbadal, keď zlodeji vytrhali na streche dieru, odrezali slaninu a vzali boky na plecia.

Boli by ich šťastne podali von dierou tovarišom, keby nie zlá nehoda. Pod Dukátom prelomila sa vetchá doska a cup do chyže i s bokom slaniny na pleci medzi priadky. Za ním šuchol ešte druhý bok slaniny a ovisly dve nohy v krpcoch.

Prítomní sa zľakli, povyskakovali s krikom. Len smelý Dukát sa nezľakol. Riekol pokojne, ako čoby nič: „Pochválen buď Ježiš Kristus.“

Strhne sa chachot. Jeden z parobkov pochytí aj tie s povaly visiace a šibrinkujúce nohy a stiahne i druhého hosťa, cez povalu do chyže prichádzajúceho.

Parobci okolo nich s hlučným smiechom, ale gazdiná s metlou a gazda s hodnou rafikou. Omlátili ich tak, že ramená, chrbát, stehná boly samá klobása.

Na druhý deň odviezol ich richtár poviazaných na stoličný dom. Tam si posedeli do roka, kŕmení tiež v istých časoch klobásami.

Biednejšia než oni v temnici bola Dukátová doma s deťmi. Dobre nezahynuly od hladu, keď sa zasekly nočné doprávky.