Zbytočné žranice a pijatyky porúchaly i jeho pevné zdravie, ale nie nebezpečne. Prechorel, lež len tak po pansky. Ba bola to viac omrzlosť, že nemôže toľko pchať a liať do seba, ako by chcel, než choroba.
Ale on predsa považoval svoju nemoc za nebezpečnú a chcel ako dobrý kresťan prihotoviť sa na kresťanskú smrť. Ženu poslal po kňaza, deťom velil rozložiť ohník.
Tieto odvetily dobrému otčíkovi, že niet narúbaného dreva. Nemocný teda vstane, ide v gatiach, v košeli von a rúbe na dvore prútie.
Pri tejto práci zastihol ho kaplán, ktorý prišiel so sviatosťou.
„Kde nemocný?“ táže sa.
„Ja som, prosím pekne,“ riekne rubač. „Nech sa len páči dnu. Ja hneď idem, len kus toho dreva narúbem.“
„Ta, či ty nemôžeš prísť do kostola?“ zaškúlil na neho kaplán a odišiel preč.
Nemocný ťažobil si na to veľmi a keď nemohol uviesť do poriadku dušu svoju, uviedol aspoň svetské záležitosti. Urobil ústny závet. Poručil žene a deťom požehnané lakomstvo bláznov a dával im naučenie, ako majú luhať, aby mohli žiť na svete bez práce.
O autorovi
Jonáš Záborský
prozaik, dramatik, básnik. Podľa časti slovenskej literárnej vedy predstaviteľ racionalizmu osvietenského typu a klasicistickej estetiky, podľa iných…
Galéria obrázkov
Obrázok
