Nálezca pokladu

Ale blížil sa čas, kde ani jeho šibalská múdrosť nestačila udržať prchajúce blaho.

Za tri roky nemal inú robotu ako odberať núkané peniaze a iné dobré veci. Ale pomaly počali lakomci tratiť trpezlivosť, upomínať ho na dukáty.

Odbavoval všetkých tým, že pre panské nástrahy poklad doposiaľ vykopať nemohol, ale že už ide čas, kedy to učiní. A tajní veritelia dali sa ešte vždy uspokojiť, ba daktorí ho založili aj novou pôžičkou.

Len dvaja židia nedali sa odbyť. Trvali tak mocne na vykopaní pokladu, že Dukát musel dačo urobiť, aby predišiel súdne žaloby.

„No, poďteže teda,“ zavolal židov a vodil ich tak dlho po chotároch, až zočil valacha s ovcami. „V tomto okolí je,“ riekol vtedy, „ale nemožno teraz, vidíte sami.“ Židia museli sa uspokojiť radi, neradi.

Krik ešte neurobil nikto, ale prameň dôchodkov vysýchal so dňa na deň viac. Peniaze už nikto neprinášal do domu, museli ich hľadať oklamníci fígľami.

Tak prišli do krčmy v lese a žiadali motyku od žida, ktorý tiež bol ich tajným veriteľom, lebo že prišiel čas vyzdvihnúť poklad. Žid sa zaradoval, predložil im, čo mal najlepšie, potľapkal Dukáta po pleci: „Viete, čo? Máte už odo mňa päťdesiat zlatých. Aby ste nemuseli hneď premieňať dukáty, dám vám ešte sto.“

„Pravdu máte,“ prisvedčil Dukát, „a pre väčšiu bezpečnosť ani nevyzdvihneme celý poklad, lež len dakoľko priehrští z neho.“

„Ani bys’ ho neuniesol,“ zamiešala sa Dukátová. „Veď to celý veličizný kotol.“

Žid vyčítal peniaze, ale chcel mať teraz istotu. Šiel i on s nimi do hory.

Tu Dukát vodil žida tak dlho koldokola, až žid stratil hlavu, nevediac, kde je. Vtedy Dukát riekol: „Chvalabohu, tu sme! Ale vy, krčmár, nesmiete vedieť, kde leží poklad, lebo by ste nám ho potom odniesli. Počkajte nás tu, až prídeme s dukátmi!“ S tým odišli a zmizli.

Žid čaká, čaká, plný nádeje i strachu. Keď sa mu pridlho videlo, počal kričať, vždy hlasnejšie a hlasnejšie, ale nič. Blúdil potom po lese. Až v noci sa ocitol v tretej dedine.