ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Málo Dukátovej odľahlo i po návrate mužovom. Zlodejské remeslo teraz už nešlo ako prv. Striehli sa ľudia, i on musel sa mať na pozore a pracovať v potu tvári za pár krajciarov, až dobrá náhoda napravila, čo zlá pokazila, a pomohla mu zas k výdatnému zárobku bez práce.

Našiel pri vykopávaní pňov v lese jeden veliký peniaz a hodil ho doma deťom, aby sa bavily.

Deti pošly s peniazom do krčmy a v židovi strepotalo lakomé srdce, keď ho uzrel. Lebo to bol dukát. Odobral ho deťom za kúsok chleba a pohárik pálenky.

Potom si pomyslel, že kde tento, tam ich muselo byť i viac a nahováral všelijak nálezcu, aby mu ukázal všetky vykopané peniaze.

Keď nič nemohol vykonať, oželel i ten dukát, ktorý mal, a pošiel s ním k pánovi, aby vzal na otázku chalupníka.

Pán to učinil so všetkou prísnosťou napred sám, potom cez vrchnosť. Dukáta opäť žalárovali.

Zvesť o tom rozniesla sa ďaleko a vzrástla v ústach ľudu na zázraky. Pripovedali si, že chalupník vykopal celý kotol dukátov, čo tým vážnejšie bolo, lebo zlato je u nás veliká zriedkavosť a s dukátmi spojujeme akési prehnané pochopy. Ak povieš päť zlatých, to je nič; ale ak povieš dukát, á! to je dačo, to je celé bohatsvo.

Od toho času bol prezvaný Dukátom, keď predtým nazýval sa Dvorským.

Zprvu sa hneval, keď sa ho každý vypytoval na nájdené dukáty. Ba i na tom sa mrzel, keď mu lakomci počali núkať na dukáty peniaze. Držal to za nástrahu, myslel, že ho chcú podchytiť. Ale keď bolo toho primnoho, keď prichádzali aj takí ľudia, o ktorých nebolo možno myslieť, že sú prenajatí: odhodlal sa, obrátiť povesť, ktorá o ňom povstala, na svoj úžitok.

Začal ponúkané peniaze prijímať. Hovoril o náleze dukátov pred tým obojetne, kto sa ho len zo zvedavosti spytoval; pred tým, kto priniesol peniaze, s tajomným prisvedčovaním.

Povesť rástla. Hrnuli sa k nemu sedliaci, mešťania, remeselníci, ba i židia z celého okolia, striehli za ním, kde by s ním samotným mohli prehovoriť, zastavovali ho na ceste, v krčme, volali k sebe, chodili do jeho otrhanej chalupy v noci ponúkať mu peniaze na dukáty. Šlo to teraz ako na oferu. Nebolo viac treba kradnúť. Ľudia sami dodávali šťastnej rodine, čo len chcela. Dukátová len tak vláčila slaninu, šunky, bryndzu, maslo, múku, strovu. Peňazí ako pliev. Jeden sedliak predal voly a odniesol peniaze Dukátoví, jeho dcéra dala svoju križmu Dukátke.^[1] Len o to ju prosila, aby jej potom pekné dukáty vybrala.

Šťastím párika bolo, že to všetko šlo tajne. Lakomci nevedeli jeden o druhom. Každý myslel, že len on sám kladie základ budúceho zbohatnutia.

Nové pohnanie nálezcu pokladu pred súd potvrdilo ešte väčšmi výhodnú povesť. Ľudia obdivovali jeho múdrosť, že vie vysekať sa, a nosili ešte viac na dukáty. Ktorí už uložili svoje peniaze, tí napomínali nálezcu, aby sa len držal, tajil, a sami mali trpezlivosť. Videli, že neborák nemôže teraz poklad vykopať, keď tak strežú za ním závistiví páni.