ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podobnými úskokmi pomáhal si ešte vždy Dutát, lež čím ďalej, tým ťažšie bolo dostať groš. Veritelia nabehávali, súrili, žiadali alebo dukáty, alebo svoje peniaze nazpät.

Najneodbytnejší bol ten sedliak, ktorý predal pre dukáty voly. Keď videl preťahovanie bez konca, pošiel na žalobu k slúžnemu a tým vytrhol prvý kameň z budovy Dukátovho šťastia, za ktorým celá sa zrútila.

Jeho krok bol znamením na všeobecný útok. Každý bežal napred k vypasenému nálezcovi dukátov, potom k slúžnemu.

Tento i hneval i smial sa a urobil si žart s lakomcami. Kázal všetkým prísť v jeden deň, v jednu hodinu. Shromaždila sa ich plná chyža. Smiešne bolo vidieť, ako pichľave pozerajú jeden na druhého, všetci na Dukáta.

Keď slúžny vošiel, riekol: „Vy všetci povedáte, že ste dali tomuto človeku peniaze na dukáty. Ak to dokážete, bude holomok pokutovaný; ak nie, dostanete vy za každý zlatý jednu palicu preto, že ste chceli oklamať kráľovskú pokladnicu, ktorej náleží časť z nájdených pokladov.“

Dukát sa usmieval, lakomci ovesili nosy. Lebo žiaden nemal ani písmo, ani svedka. Počali teda tratiť sa jeden po druhom a vytratili sa všetci až na toho sedliaka, ktorý predal pre dukáty voly.

Tento žiadal prisúdenie Dukátovej osoby. „Nech mi,“ vraj, „odslúži dlžobu.“

„U nás sa osoba neprisudzuje,“ poučil ho slúžny a dal mu skutočne vyťať šesť palíc.

Oklamník, toľko ráz už väznený, bol zase zatknutý na pol rolka a s tým navždy koniec jeho šťastiu.

Vypustený darmo chcel obnoviť starú hru novými lžami. Nešlo to viac.

Ale našiel si on spôsob žiť i ďalej bez práce. Chodil po pýtaní ako pohorelec. Kdekoľvek vypukol požiar, Dukát všade vyhorel a chodil po dedinách so ženou.

Toto mu znechutil ten sedliak, čo voly predal pre jeho dukáty. Bol práve v dedine, kde pohorelec Dukát chodil z dom do domu s mechom na pleci.

„Neverte mu,“ vzbúril proti nemu dedinu a zmlátil s tovarišmi oplana tak, že ho nechal len trochu živého.

Viac potom netrpel od ohňa. Miesto toho dal sa doprosta len žobrať. Činil to zpočiatku ostýchave, pokorne. Ale keď videl, že sa ho ľudia boja, bral si vždy väčšiu smelosť, až to priviedol k takým, len v Uhrách možným, výstupkom, ako sme videli na počiatku tejto rozprávky.

Jemu podobní korheli sú jedným druhom verejných, na pracovitom obyvateľstve ležiacich bremien. Keď svoje prepili, pijú za cudzie, robia si poplatnými celé stolice. Neboja sa nikoho, ale ich sa boja ešte i vrchnosti. Hrozia verejne ohňom a nič sa im nestane. Na tom sa zakladá ľahkomyseľnosť lotrovských korheľov. Oni vedia, čoho sa lapia, keď preženú cez hrdlo svoje úreky.^[2]

Stolica vydáva stále rozkazy, aby richtári zajímali tulákov bez písma. To je nepraktické, márne. Viac by osožilo, keby každý richtár udal, kto z jeho obce chodí po žobraní, a keby sa za týchto učinil zodpovedným. Svojho sa tak nebojí ako cudzieho tuláka.