ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Edičná poznámka

Naša kniha ponúka dve literárne diela Sama Tomášika. Prvým je neznámy román Barón Trenck, vodca pandúrov, druhým dosiaľ do slovenského jazyka nepreložené populárnohistorické dielo Denkwürdigkeiten des Muranyer Schlosses (Pamätihodnosti Muránskeho zámku), vydané v Budapešti roku 1882 v nemeckom jazyku.

Barón Fraňo Trenck, plukovník pandúrov (1711 — 1749), bol jedným z najväčších vojnových dobrodruhov na začiatku 18. storočia. Od jeho smrti uplynulo už vyše dvesto rokov, a predsa ešte aj dnes vábi pozornosť spisovateľov a vedcov z celého sveta. Vojenská cesta tohto dôstojníka, jedného z najvernejších a najodvážnejších, čo slúžili pod vojenskými zástavami Márie Terézie, bola vrúbená desiatkami pevností a kaštieľov, ktoré dobyl, tisíckami mŕtvych, ranených a zajatých, ktorých dorúbala jeho šabľa. Jeho vojenská tvrdosť si vyslúžila v Bavorsku meno Scheugraf (pekelník), v Alsasku nazývali ľudia jeho pandúrov oblečených do červených kapucní „červenými kapucínmi“.

O Trenckovi sa napísali desiatky románov, životopisov, pamfletov a vedeckých rozpráv.

Z vedeckých prác zasluhujú pozornosť dve knihy srbochorvátskych autorov, ktoré veľmi kladne hodnotia osobnosť Fraňa Trencka („náš junák Trenck“) a najmä jeho vojnové činy, ako preslávil po celom svete nielen seba a habsburský rod, pre ktorý bojoval, ale aj „junáckych“ Chorvátov. Sú to knihy Luka Ilić: Baron Franjo Trenk i njegovi panduri (Zagreb, 1845) a Ferdo Šišić: Franjo baron Trenk i njegovi panduri (Zagreb, 1900). Veľkou prednosťou obidvoch kníh je ich originálnosť, pretože sa v nich neodpisuje z cudzích diel, ako je to v inej početnej literatúre písanej na túto tému. Ich autori čerpajú priamo z prameňa, ku ktorému patrí napríklad vojnový archív vo Viedni a v Berlíne, alebo bývalý jezuitský archív v Požehe, kde Fraňo Trenck študoval (Diarium Jesuit. Coleg. Požegani). Ilić je epickejší ako jeho neskorší pokračovateľ a pod čiarou polemizuje s rozličnými prameňmi, v ktorých je zmienka o Trenckovi. Pod čiarou uvádza aj atraktívne historky z Trenckovho života, napríklad podrobnosti z jeho ľúbostného pomeru s barónkou Lestocqueovou.

Z nemeckých prameňov treba spomenúť dielo rakúskeho autora Alfréda Arnetha: Maria Theresias erste Regierungsjahre (Wien, 1863), ďalej dokumentárny materiál, zhromaždený v týchto prácach: Mitteilungen des k. u. k. Kriegs-Archivs (Viedeň, 1889), Kriege unter der Regierung des Kaiserin — Königin Maria Theresia. Oesterreichischer Erbfolgekrieg 1740 — 1748 (Viedeň, 1896 — 1898) a Max: Geschichte des 53. ungarischen Linien-Infanterie Regiments. K týmto dielam treba prirátať ešte seriózne dielo Johanna Brunnera: Der Pandurführer Franz Freiherr von der Trenck (Stadtamhof, bez dátumu vydania). Toto dielo kriticky hodnotí Trenckovu účasť vo vojne v Bavorsku a najmä jeho podiel na skaze mesta Cham.

Mnohé tzv. vedecké diela, zaoberajúce sa trenckovskou témou, prijímajú cudzie náhľady, často chybné, ktoré sa potom prenášajú z diela na dielo, a to bez kritického porovnania s dokumentárnym materiálom. Vzťahuje sa to napríklad aj na knihu M. Ericha: Leben und Schicksale des Abenteuers Friedrich von der Trenck, nebst Anekdoten des Pandurenanführers Franz von der Trenck (Leipzig, 1846, Život a osudy dobrodruha Fridricha von der Trencka, s anekdotami o veliteľovi pandúrov Fraňovi von der Trenckovi).

Z najznámejších spisovateľov, ktorí využili trenckovskú tému vo forme románov, možno spomenúť rakúskeho spisovateľa Eduarda Breiera (1811 vo Varaždíne — 1886 v Čížove pri Znojme): Trenk, der Parteigänger (1853, Trenck, veliteľ pandúrov), Pandur und Freimaurer (1855, Pandúr a slobodomurár), a maďarského spisovateľa Mórica Jókaiho (1825 — 1904): A két Trenk — Trenk Frigyes (Budapešť, 1898), Dobrodružstvá rytiera Trencka (1971). Jókai sa zaoberá najmä životnými osudmi Fraňovho bratanca Fridricha Trencka (1726 — 1794).

Z českej prekladovej literatúry sú známe tieto práce: František Trenk, pověstný vůdce uherských pandurů. Život, dobrodružství a obrovské činy hrdiny tohoto. Dějepisný román z dob sedmileté války (bez autora, 1864). A. H. Sokol: František Trenk, vůdce rakouských pandurů. Historický román z dob Marie Teresie (1865, preklad z nemčiny, bez uvedenia autora). Václav Petrů: František Trenk, vůdce pandurů (1880, podľa O.). Vladimír Zeman preložil román Viliama Kaysera: Plukovník pandurů Trenk (1941). A konečne divadelná hra Ferdinanda Krachera: František baron z Trencků (preložil Pavel Nebeský. Hra bola uvedená v Brne po prvý raz roku 1886).

Záujem o trenckovskú tému v svetových literatúrach bol taký značný, že ju nemohla obísť ani slovenská literatúra. Možno nás prekvapí, že sa touto témou zaoberá spisovateľ takého významu, akým bol Samo Tomášik (1813 — 1887), no treba si uvedomiť dobovú situáciu slovenského ľudu, v ktorej autor svoju knihu písal, potom pochopíme aj výskyt trenckovskej tematiky v slovenskej literatúre.

Druhá Tomášikova kniha Denkwürdigkeiten des Muranyer Schlosses, Pamätihodnosti Muránskeho zámku, má svoje osobitné osudy a spisovateľ ju napísal na výslovné želanie druhej strany. A hoci je pripísaná príslušníkovi feudálnej vrstvy — majiteľovi hradu, je naplnená vlasteneckým duchom člena štúrovskej družiny, ktorý si bol dobre vedomý toho, aké miesto v histórii hradu zaujímal ľud, spätý s osudmi hradu. Kniha je síce monografiou o jednom z najmocnejších hradov starého Uhorska, no autor v nej podal obraz celej histórie slovenského ľudu. Pre svoj obsah a význam si zasluhuje, aby sa s ňou oboznámil aj slovenský čitateľ.

Pri prvej knihe treba spomenúť jej jazykovú stránku. Svojho Trencka píše Tomášik slovenským jazykom, zafarbeným dvoma výraznými vplyvmi. Slovná zásoba textu je poznačená veľkým množstvom českých reziduí, ktorých sa tak ťažko zbavovala generácia slovenskej inteligencie, vychovaná bibličtinou. Morfologická stránka textu, a miestami aj slovníková, nesie stopy autorovho rodného kraja (Gemera).

Pri transformácii jazyka knihy do novej spisovnej slovenčiny bolo treba zmeniť bohemizmy na adekvátne slovenské výrazy a spojenia, aby sa text stal živším a čitateľnejším. Editor stál pred problémom, či Tomášikov text celkom zmodernizovať, alebo ho ponechať naozaj tomášikovským a len pozmeniť neživé a neaktuálne spojenia a výrazy.

Zvolila sa druhá cesta. Pri vydaní románu bolo treba zachovať do istej miery Tomášikov štýl a nezasahovať násilne ani do syntaktickej štruktúry textu. Poslovenčili sa bohemizmy a upravili gemerizmy, ktorých je v texte veľké množstvo.

Zásady pri úprave textu možno zhrnúť takto:

Nahradzujeme lexikálne a hláskoslovné bohemizmy:

V Slavonsku — V Slavónii, s hrúzou — s hrôzou, vzdálil sa — vzdialil sa, pres — cez, svévolne — svojvoľne, v zdejšom — v tunajšom, prestydnutí — prechladnutí, dopisovali — písali, opěvovali — ospevovali, divokého — divého, divokosť — divosť, opravdového — ozajstného, odsouzený — odsúdený, statky — majetky, majere, rozlobený — nahnevaný, pomezy — pomedzi, houfu — húfu, zaslyší — počuje, rozpustilé žarty — samopašné žarty, kroz prenasledowanja — prenasledovaním, onemocnel — ochorel, pospiechali — ponáhľali sa, netýkala sa — nevzťahovala sa, navzdor — napriek, proti, tiskom — tlačou, dotaz — dopyt, bych — by som…

Upravujeme kvantitu: ktori — ktorí, vykupili — vykúpili, útlého — útleho, vytrhnuc — vytrhnúc, z Riši — z ríše, sinovú — synovu, za ňími — za nimi, slúha — sluha, výjmúc — vyjmúc, s výnimkou…

Upravujeme písanie prísloviek, predložiek, spojok a častíc: kdoby sa zprotivil — kto by sa sprotivil, z nenazdanja — znenazdania, nie len — nielen, preto že — pretože, v tedy — vtedy, kedby — keď by, keby, z čiastky — sčiastky…

Upravujeme písanie veľkých písmen: Tigra — tigra, Lucifera — lucifera, Harambaši — harambašami, Komorníkovi — komorníkovi, Dámy — dámy, z Riši Ruské — z ruskej ríše, Pandúrou — pandúrov, Zákon — zákon, Turecký Vezír — turecký vezír…

Predponu s/z upravujeme podľa dnešného úzu: zkrotí — skrotí, zprotivili — sprotivili…

Starý pravopis nahradzujeme novým, najmä v písaní i, j: svoie — svoje, ľudja — ľudia, penjazmi — peniazmi, tjež — tiež, tjeto — tieto, žjadal — žiadal, najlepšje — najlepšie, šjel — šiel, ktorjeho — ktorého, povjedať — povedať…

Štúrovskú príponu -ou nahrádzame príslušnými príponami -v, -ol: zbojníkou — zbojníkov, hajdúkou — hajdúchov, Trenkou — Trenckov, prepadou — prepadol…

Staré morfologické tvary nahradzujeme novými: pribehnul — pribehol, od Bieleho Labuta — od Bielej labute, pod svojími Harambaši — pod svojimi harambašmi, chitenýho — chyteného, v blízké — v blízkej…

Miesto w píšeme v: prenasledowanja — prenasledovania, W tej — v tej, od Wysokej Porty — od Vysokej Porty…

Upravujeme interpunkciu, najmä odstraňujeme čiarky, kde podľa nášho úzu nemajú byť, alebo ich nahrádzame, kde chýbajú.

Normalizujeme písanie i/y: sinovú — synovu, riby — ryby, chitenýho — chyteného, nocý — nocí…

Provinciálne výrazy a tvary (gemerizmy) nahrádzame spisovnými: na každýho — na každého, tu je bars chladno — veľmi, tiahol prosto — rovno, dakoľko — niekoľko, žeby smel — aby, nach sa obráti — nech, občane — občania, z obci — z obce, napadnúl — napadol, na 20 kroky — krokov, na 7 roky — rokov, nestálo sa — nestalo sa, som ja nezvyknúl — som ja nezvykol, pekelnýho — pekelného, vnišjel — vošiel, so dvoma vojaci — vojakmi, znal sa — vedel sa, dókladnejši — dôkladnejšie…

Odstraňujeme nadbytočnú vokalizáciu predložiek: ku nám — k nám…

Pre hlavnú postavu knihy Barón Trenck, vodca pandúrov sme zvolili formu „Trenck“, hoci Tomášik užíva fonetickú podobu „Trenk“. Nemecký spôsob písania sa nám vidí vhodnejší, pretože barón Trenck pochádzal z nemeckej šľachty a jeho materinským jazykom bola nemčina. Opierame sa o Trenckov vlastný životopis, kde sa meno Trenck píše nemeckým pravopisom.

PhDr. Bedřich Heckel

Redakčná poznámka

Pri redakčnom spracovaní rukopisu sme sa v podstate pridržiavali zásad úpravy textu, ktoré si zvolil editor publikácie PhDr. Bedřich Heckel. Väčšie zásahy súvisiace s redakčným úzom a zodpovedajúce súčasnej norme spisovného jazyka sme uplatnili len pri preklade Pamätihodností Muránskeho zámku. V komentároch k tomuto dielu, ktoré Samo Tomášik spracoval po nemecky a po latinsky, keďže za jeho čias vo vzdelaneckých kruhoch tieto jazyky každý bežne ovládal, ponechali sme po uvedení prameňa iba slovenské znenie citátu či vysvetlivky. Tým sprievodný vysvetlivkový aparát získal únosnú mieru.

Redakcia