ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Akosi celý svet išiel sa prevrátiť. Sotva dostal slaniny od Evy, už ho ponúkla stryná Brezinovie. Hja, ale od tejto nechce byť horšou prísažná — na tretí deň i ona odvalila kus ako doska. Videla vám to notáriuška — deň na to už ona omastila kraviarovu kapsu. Nuž a pani richtárka dala by sa zahanbiť notáriuške!

V druhé ráno ona sama vyšla na most a vlastnoručne mu dala rezeň. On sa odhrýzal, akoby nechcel vziať; no pani richtárka prihrozila mu. „Hľaďže ti ho — ako spyšnel! Už ani slaniny nechce. Naže, na — zíde sa ti. Od notáriušky, viem, že si vzal. Ale to nebolo pekne — vieš?“

„Čo má človek robiť, keď núkajú…“

„Núkajú! Núkajú! Netreba brať od hockoho! Vidíš, včera som ti ja tiež chcela vyniesť — ale keď si od tej prijal… načo reku! Pomiešali by sa mu v kapse, a potom by nevedel, ktorá je od koho.“

„Keď som nevedel… keby bol vedel, nuž…“

„Vedel — nevedel, ako chce! Richtár je len viac že desať takých! Aby si druhý raz vedel!“

„Nuž a čo? Nevziať?“

„Pravdaže. Povedať: u richtára mi dali — od vás nechcem.“

Toto počula richtárkina suseda — i zaniesla to notáriuške. Notáriuška to nešla prehltnúť, a ešte od richtárky! Letela k nej a nastolila jej všetku múdrosť, čo len od mladi nazbierala; bolo toho moc! Pani richtárka jej chcela vrátiť, ale kým si naprávala zásterku, narovnávala čepiec a podoprela boky — notáriuška už bola ktoviekde. Richtárka sa pobrala za ňou, ale notáriuška jej pred nosom zaprela vráta i dverce a cítiac sa na svojom smetisku, doplnila všetko, čo jej prv pozabudla dopovedať. Napríklad: „Len sa ho neprac! Oblejem ťa vriacou vodou! Čože by si ty… Si mi ti za richtárka! Ani pes nevezme od teba slaniny — nieto kraviar! Len nech mu ja poviem. Ja — notáriuška, aby si ty vedela! Ty… ty… ty…“ išlo to „a tak ďalej“.

Richtárka od hanby nevedela, ako stúpa. Večer zašla ku kraviarovi.

„Ty nevieš, kto ťa postavil na túto službu? Keby ja nie — bol by si tulákom, nemal by si raz čo do úst vložiť. A ty sa mi tak odsluhuješ? Počkaj, zhodím ťa zo služby! Ja — richtárka.“

Jano len otváral ústa, nevedel sa prenadiviť, na čom sa richtárka tak hnevá. Konečne sa nesmelo ozval:

„A prečo by ste ma zhodili? Čo som vám urobil? Ale som vám ďatelinu spásol? Ale nemám najväčšej biedy s vašou Rysuľou? A nikdy sa jej ani nedotknem.“

„Pre mňa ju vyšibaj — nedbám, vyšibaj, len nepovedz, že nechceš z mojej ruky viac slaniny. Tá,“ a tu pripojila nadávku „povedala, že sa ti odo mňa slanina hnusí. Prečo sa ti hnusí? Prečo? Ale som už taká nečistá?“

„Nuž ale mne… ale ja? Nuž a prečo by sa mi malo hnusiť! Nuž ale som nevzal od vás? Nuž?…“

„Ty… Jano, ja viem, žes ty hodný človek. I môjmu som povedala na Hody, pred voľbou: vyvoľ, reku, Jana Pecúchovie — ten je na to zrodený. A vyvolili ťa. A vieš, ako sa hnieždil notáriuš, čo nemal vôle? Keby nie ja — nikdy bys’ nebol dostal trúby do ruky. Nikdy ťa nezhodia — a čo by sa obec postavila na hlavu — keď ja raz chcem. Len od notáriušky nevezmeš zajtra slaniny. A čo by bola zlatá — nevezmeš jej.“

„A prečo nie? Kto mi dá, vezmem; kto mi nedá, nevezmem. To je moja živnosť… pohŕdať nemôžem, ani preberať. Slanina ako slanina!“

„Ba je jej slanina nie ako slanina. Tá je potuchnutá. Potuchnutá: preto sa ti ňou podarkúva. Keby bola dobrá — hej, mohol by si počkať, nedala by ti jej ani ako necht!“

„Dobre. Ak je stuchnutá, nebudem jej jesť — ale prijať ju prijmem. Darovanému koňovi nehľadieť vraj na zuby. Veď sa to minie; ak nezjem ja, zjedia paholci — alebo si pomastíme krpce.“

„Ako chceš — prijmi. Prijmi, nedbám; ale varuj sa ma!“

Jano chodil po dome utrápený. Nevedel si rady. Zopakoval si vyhrážky richtárkine, i zovrela v ňom krv.

„Ale ty budeš mne rozkazovať? Ty? Obluda jedna — naničhodná. Pozrite len! Ona si myslí, že kraviara zhodiť len tak — ako snop z vôdra. Len kto to vymyslel slaninu dávať? Kto to nastavil. Nuž kto iný? Tá… tá! Všade mi robí zhubu! Už som jej raz povedal — a ešte jej poviem.“

Práve zaprážal polievku slaninou richtárkinou, keď prišla notáriuška.

„No, čože robíš — zaprážaš? A var richtárkinou slaninou! Ty… zjedz radšej krvavú žabu — nejedz od nej!“

„No a čože! Var to nie dobrá slanina?“

„Horký dobrá! Nevieš, že tá skupaňa nenasolila ju ako svedčí. Že, vraj, škoda toľko soli na to! Potom sa jej všetko skazí. Vlani sa mi tiež žalovala, že jedna lopatka jej v truhle z jedného kúta do druhého prešla. A svätá pravda! Na vlastné oči som videla — ako tá lopatka chodila. Hej, veru — chodila!“

„Ach, iďte — keď ste ju hýbali —“

„Nie — ja som sa len dívala na ňu — a chodila. Sama od seba! Od tých čias by som z jej ruky nejedla — a čo by len mucha na krídle uniesla. Nie veru!“

„Veď čože vám! Vám je svet. Ale ja! Ja musím prijať všetko, čo mi dajú. Lebo ma zo služby zhodia.“

„Zhodia? Čerta starého zhodia! Koho by len zhodili? Kto ti to povedal?“

„Richtárka. Tá všetko môže — čo len chce. Tá môže.“

„Ach, joj — reči sa vravia, vravia. Richtár je len do nového roku — a potom nech za pecou sedí. To ti ja povedám, že richtárom viac nebude. Veď aj akoby? Obec ide o všetko pripraviť. Obec nebude toľkú háveď chovať. Veď je to tam pätora, tej treba papy. A to či omasta, či strova, či soľ — všetko z obecného. Nuž čoho sa máš báť? Povedz jej z mosta do prosta, že ty jej slaniny nechceš.“

„No, ja jej to nepoviem — zjedli by ma! Ona mi zas naložila, aby som od vás neprijal slaniny — ani ako necht.“

„A ty to urobíš? Budeš mať svedomie to urobiť?“ Notáriuška zbledla od hnevu a strachu.

„Hm — var len skorej vám že jej. Viete, richtár je richtár. S tým nehodno za prsty sa ťahať.“

„Nuž a nevieš, že by ma hneď porazilo — že by som musela von z tejto dediny. Ľudia by ma rozniesli — na posmech obrátili! Ty musíš prijať…“

„Slaninu nie — oj, to nie. Mne je služba vzácnejšia že ten rezeň. Čo som sa natrápil, kým som k nej prišiel, a teraz by ju mal za rezeň zapredať.“

„No, dobre, keď slaniny nechceš, dám ti masla.“ A notáriuška odišla, radujúc sa, že aspoň celkom nebude zohrdená.

Na druhý deň dostal od richtárky zasa rezeň a od notáriušky pušku masla. Tak nezrazil sa ani s jednou stránkou, ale vyhovel obom.

S usmiatou tvárou kráčal za kravami dolu dedinou. Ženy, čo vyháňali — lebo od istého času zas vyháňali mu — divili sa, čo za dobrá vôľa nadišla ho. Stryná Brezinovie to pripisovala tomu, že usmieva sa Eve, čo stála pred domom. Preto podišla k nemu a hľadela mu Evu spríkriť.

„Jano — pozri tú strigu, ako s metlou stojí! Vidíš, tá na tom škrabadle chodieva na Tokajský vrch^[1] — veru, každú Luciu. Pamätaj — tá ti porobí.“

Jano sa schuti zasmial:

„Čo sa vám robí! Strigy sú staré — nie mladé.“

„No, to som var ja — var ja som strigou! Len mi never, uvidíš, ako ma budeš spomínať. Tú vyučili — hneď zmladi. Ja viem — rozprávali mi to. Takto dva roky umierala stará Kostrubuľa, jej testiná. Nuž a o tej celý vidiek vedel, že bola striga. Len, Janíčko môj úprimný, prišli ti na ňu veľké muky — nemohla umrieť. Pri nej stáli dve nevesty. Staršia — lebo tú radšej videla, držala jej hlavu. Stará jej povedala: „Len seď tu, moja dievka, a hlavu mi z ruky nepusť, čo by sa čo robilo. Veru neobanuješ.“ Nuž to už ako jej chcela všetku moc poručiť. Ale ako smrť prišla na ňu, tvár sa jej veľmi skrivila i milá nevesta zľakla sa a — uskočila. A v tie časy táto chytila jej hlavu a držala, kýmkoľvek stará nedokonala. A tak Eva stala sa strigou. To je svätá pravda — rozprávala mi to tá staršia.“

Jano nebol hocijaký bojko — ale veru iným okom začal hľadieť na mladú vdovu. Hľa, i dnes, ako tu stojí. Už je nie usmiata ako zornička, ale ako tá hviezda s metlou. Od tých čias mal s ňou svätý pokoj.

Blížilo sa k jeseni. Pole spustlo, lístie počalo odpadúvať. Kukučka už dávno onemela, ale Jano sa nebál, že mu už na rok kukať nebude. Ľudia ho vychytili; slanina, maslo, bryndza prejedli sa mu. Ženy v podarúnkoch usilovali sa prevýšiť jedna druhú, tak ako v šatách. I v tom je len móda. Ba čo viac, začali mu už prikyvovať a vyhovárať ho, že pri vojsku sa nemohol priučiť, ako sa prihovárať svetu, že časom všetko sa poddá. Plevu snímať a beľmo zafukovať, rohy naprávať — že to všetko naučí sa pomaly. No a trúbiť že už skoro tak trúbi ako starý Kostrub.

Jano — ten rástol od radosti, že k takejto sláve prišiel. A komu ju pripisoval? Hja — na Matku božiu kúpil si nové krpce i kapsu — a klobúk vybil bielymi kôstkami. Vedel on hneď, načo robí toľké náklady, ale neúfal, že tak chytro donesú mu ovocie. Hja — ženy predsa len rady vidia pekné krpce i kapsu so strapcami, i klobúk s kostenou obrubou!