ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kraviar vstal zavčas rána a hneď šiel po robote do kuchyne. Bol rozmrzený na seba, na celý svet. Ani ocieľka nechcela mu tak chytro vylákať iskry z kremeňa ako obyčajne.

„Ale to len ja budem vždy robiť? Len ja budem jesť? Tí jedia, a ja sa takto trápim!“

Vyšiel k paholkom a začal ich budiť:

„Hore, čože sa povaľujete toľko? Cez deň môžete sa i na štyri boky vyspať. Chytro hore! Po vodu! Urúbať triesok! Kým ja prídem, aby voda vrela! Daromníci kadejakí!“

Rozdráždený vyšiel na most. Fúkne do trúby, ale tá mu len triluje, akoby na nej preberal. Obzerá ju zvonku i dnuka — nuž tu v nej vŕbový list. Ľudia vošli do oblokov, čo to za komédie vystrája. No teraz zatrúbil poriadne, že ho v celej dedine mohli počuť a rozhnevaný odišiel domov. Iba v izbe ho trochu potešilo, že kaša je už na mise. Paholci sa poponáhľali.

Zajal statok, tu i tu pozrel do dvora. No nikde nevidno ženy — akoby sa boli prepadli. Oj, tratí pôdu, tratí. Nebudú mu už na rok kukučky kukať. Už je po kraviarstve!

V takýchto myšlienkach zabratý kráčal dolu dedinou, pukajúc dlhým tatarom. Kravy zaberali pred nim, až sa kúrilo za nimi. Kto nevyhnal hneď — hej, mal sa nadoháňať, kým dohonil čriedu. U notáriušov ešte nevyhnali. Dali krave čosi pitia. Pecúch prešiel popred dom, akoby nič. Tu letí za ním notáriuš, doháňajúc kravy a kričiac:

„Čože tak letíš, var naháňaš dakoho! Hoj, neleť — veď ho už chytili! Mal by si ísť len zvoľna, z nohy na nohu. Nemysli si, že ideš za regimentom! Neboj sa, paša ti neuletí. Ak takto vždy naháňaš statok: potom nie div, že stratí mlieko.“

„Ach, veď ja idem pomaly. Ale vy nie že by ste vyháňali, keď tomu čas.“

„No len, no! Len sa nerozpieraj. Ešte si tu nie najprvší v dedine. Kostrub, ten i do dvora pozrel, a keď videl, že krava ešte pije, dočkal. Hja, veru tak — dočkal! Sluha nie pán! Hľaďme len tak robiť, ako by bolo dobre.“

Notáriuš bol by mu ešte dlhšiu reč držal, keby nebol býval vytrhnutý tatarcom, ktorým Jano pľasol.

„Vojačisko je vojačisko… grobian! Nebude zo psa slanina, ani z Pecúcha kraviar.“

Notáriušova kázeň ešte väčšmi rozhnevala Jana, ktorý kráčal plným krokom dolu dedinou, neobzerajúc sa ani vpravo, ani vľavo. Tak prišiel i pred Evin dom. No tu — čo by ako nechcel, musí sa obzrieť… musí! Hľa, Eva stojí pod ústreším, v ruke chvojka. Chytila — ako obyčajne — ústa do dlane a prihovorila sa mu:

„Nate — trochu slaniny. Zíde sa vám… v poli. No!“

Jano nechcel jej rozumieť — no nevdojak otvoril kapsu a dovolil jej vpustiť do nej rezeň. Nepovedal ani: ďakujem pekne, ani nič. Bez všetkého rozkrútil tatarec a pukol ním — kravy zbystrili krok. No vtom ho čosi bodlo — vrátil sa k Eve.

„A začos’ mi tu dala… tú slaninu? Dáva sa to?“ Viac nevládal povedať.

„Pravdaže! Môj muž každý deň dostal. Dáva sa to tak — z lásky. A ja vám dávam zato, že popred môj dvor chytro ženiete. Kravy nestačia vbehnúť doň…“

„No. Jeden ťa haruší — a druhý chváli. Notáriušovi sa to nepáči — a tejto hej. Vyhovže všetkým!“

„Haruší vás, že… prečo haruší?“

„Že chytro ženiem.“

„No, veď len toho slúchajte! Ten vás hodne zavedie! Každému nevyhovie žiaden pastier… žiaden!“

Janovi začal hnev prechodiť. Táto stvora mu ho rozohnala; v jeho duši rozhostil sa kľud, pokoj. Jeho oči zažiarili.

„A čo mi vykáš? Veď sme var známi! Vieš?…“ hlas mu začal mäknúť… Eva, sklopiac oči, mädlila bielu zásterku. Jano bol premožený…

„Ach — ako sa človek pozabudne. Óvi — no! Moje kravy sa už porozliezali ako raky z vreca.“

Puk, puk, tresk-plesk tatarcom, a pochod šiel ďalej.

Stryná Brezinovie dobre videla, oj dobre, čo stalo sa pred Kostrubovým domom.

„Óvi, óvi… veru je pravda… svätá pravda! nehanblivica — zalieča! Rezeň slaniny mu dala… pozri, Katruša — toľkýto…“ a ukázala ruku po lakeť.

„A veru — ako chcela. Ale vám je to hanba, že mu vy nikdy nič nedáte. Kadejakým domkárkam dáte sa zahanbiť! Ľudia nás vezmú na hrabky a popretriasajú — uvidíte!“

Po krátkom, no tuhom duševnom boji riešila stará:

„Zajtra mu odrežeš… ale hodný rezeň. Pravda, nie je hoden — nie je hoden… ani dobrého slova: ale keď také predchytávajú…“

Eva pozerajúc za čriedou, pomyslela si: „No — on vie i slovo povedať… no! Ale je ako divý… akoby ho každé slovo stálo dukát! No ja ho držím… držím!“

A vdovica stisla ruku v malú päsť, akoby niečo v nej držala.

Jano, kráčajúc za statkom, odvrával si:

„Dobrá stvora… taký rezeň! Bol by si kedy len pomyslel? Ona ti dáva — do kapsy… ako žobrákovi. Ona — ona! Ja — ona je gazdiná — má všetkých vecí dosť, a ty si len kraviar. Každý sa po tebe vozí a strčí do kúta. Ty si žobrák — ona boháčka, magnáška, magnáška… A ja musím slaninu jesť… musím? Nevyžijem bez nej? Žobrákovi je i suchý kabáč dobrý… len by ho mal! Hej, nemal som ju vziať… mal som jej ju do očí hodiť. Čo ona chce so mnou?“

Jano pozrel nazad seba a videl svojho Zahraja. „Tak… jemu ju hodím. Len či ju zje? Stavím sa, že nie. Ten má rozum, ani ňu neoňuchá — stavím sa! Tuto na!“ A rezeň hodil psovi do prachu. Pes nerozvažoval dlho ako jeho pán. Chytil dychtivo slaninu, jedovato zavrčal a, preskočiac plot — už bol v sade i so slaninou.

„A od týchto čias pred notáriušom i pred jej dvorom budem zvoľna hnať. Nedbám — nech jej i strechu spasú — nedbám.“

Druhý deň len otváral oči, keď mu stryná Brezinovie vyniesla rezeň.

„Na, a dobre pas — aby hodne dojili. Ty… hen s tou strigou nezapleťže sa dáko. Neradím ti! Už jedného pochovala… pochová i teba. Varuj sa jej.“

Jano srdito odpľul:

„A čo by ja mal s ňou? Mám dosť inej starosti — čo by mal s ňou?“

„No, veď tak — veď tak!“ A stryná prijala ho na milosť. Pomyslela si: „A veď to nie taký zlý čeľadník, akým ho robí svet. Na tej vojne sa skazilo… ale bude z neho ešte čosi — bude.“ A pristúpiac k nemu, zašeptala mu: „Má zvodný jazyk. Ani sa nenazdáš, len keď ťa zakosíli. Tá vie moc zlého — i porobiť. Aby ti neporobila… varuj sa jej!“

Jano sa zľakol. „Hm — vie porobiť — hm. Akiste preto neviem trúbiť… akiste preto zle doja kravy. Hm.“

So sklonenou hlavou kráčal popred Evin dvor. Nebol by sa ani obzrel — ale tá ho chytila za rukáv.

„A ako je to? Čože zas tak pomaly ženieš? Ledva som sa obhrnula pred nimi — nasilu sa tu chceli popásť. Vieš, včera — čo som ti povedala?“

Jano sa nazlostil. Už tyká — tyká ako kedysi. I vtedy takto dôverne prehovárala sa mu, a potom? — Jano prísne pozrel na ňu.

„A čo mi ty tykáš? Ja som s tebou husi nepásol. Falošnica! Tvojej slaniny ja viac nebudem. Nie! Nie!“

Odišiel preč. Srdce mu mocne tĺklo, líca mu horeli. Bol by zvýskol radosťou:

„Hej, ale som jej dal. Nebude mňa tá viac pokúšať. Povedal som jej — povedal!“

Zahanbená, ponížená Eva pobrala sa do izby. Zachodiac za uhol, zazrela strynú Brezinovie, ako sa jej smeje. To ju bodlo. Zdvihla dohora päsť a zahrozila ňou kraviarovi. „Počkaj — počkaj!“ A vojdúc do izby, hodila sa na lavicu, zakryjúc tvár dlaňami.

Dlaň jej zvlhla. Snáď slzy?